ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Slovanov usadených v niekdajšej Mézii a v priľahlých krajinách postretol ten istý osud ako ich spolukmeňovcov na severe, totižto keď sa dostali pod vládu panovníkov z cudzieho národa, uralskočudských Bulharov, ktorí ovládli r. 678 Méziu, stratili svoje domáce meno a osvojili si prímeno národa nad nimi panujúceho, t. Bulharov. My tu pod menom bulharských Slovanov v najširšom zmysle zahrňujeme všetkých niekdajších Slovanov v Multanoch, Valachii, Sedmohradsku a južných Uhrách od Prutu severnou stranou Dunaja až k ústiu Drávy, ďalej v starej Mézii a terajšom východnom Srbsku, od ústia Dunaja až k Morave, potom v Trácii, Macedónii, Albánii, Tesálii, ostatnom Grécku, ba aj v samom Peloponéze a na ostrovoch k nemu priľahlých, ktorí sčasti preto, že takmer všetci boli niekedy podrobení jednej vláde, sčasti tiež, že podľa jazyka sa ukazujú byť najpríbuznejší, a tak v našich starožitnostiach môžeme ich pokojne chápať ako jeden celok. O vystúpení týchto Slovanov zo svojich starodávnych sídel a rozložení sa na severnom brehu Dunaja, v Multanoch, Valachii a južných Uhrách, ktoré sa udialo nepochybne najskôr v dobe hunského panovania, sme uviedli predbežne niečo už vyššie (§ 25, č. 5). Hojnejšie a určitejšie správy o nich sa začínajú v byzantských letopisoch s ich vpádmi do Mézie, Trácie a Ilyrika, za panovania cis. Justiniána. K stanovenému cieľu prítomného diela náleží, aby sme tu podali aspoň krátky obsah týchto správ. Pred nastúpením vlády cis. Justiniána sa neuvádza nič o vojnách Slovanov s Grékmi, buďto že Slovania sa vo svojich sídlach na severe Dunaja správali skutočne pokojne, alebo že ich byzantskí dejepisci ešte náležite nerozoznávali od iných cudzojazyčníkov, a stotožňovali ich s menami Hunov, Bulharov atď. Avšak za panovania citovaného cisára [527 nasl.] rok čo rok, ako tvrdí Prokop, Huni (t. Bulhari), Slovania a Antovia^[434] plienili krajiny rímskeho cisárstva. Ilyrikum, Trácia, vlastné Grécko (Hellas) a Chersonesus, všetky krajiny od Jónskeho zálivu až po samotný Byzant, strašne trpeli vpádmi uvedených národov, ktoré im spôsobovali škody na ľuďoch aj na majetku, hoci ani samy sa nezaobišli bez značných strát.^[435] Hneď na začiatku Justiniánovho panovania [527] silné vojsko Antov, susediacich so Slovanmi, prekročilo Dunaj a dostalo sa do Trácie, kde bolo vodcom Germanom na hlavu porazené.^[436] Po ich opätovných vpádoch sa proti nim postavil r. 530 trácky veliteľ Chilvud, ktorý im po tri roky statočne odolával, často ich prenasledujúc až do ich vlasti za Dunajom, až napokon sám r. 533, keď vyrazil s malým počtom svojich ľudí hlboko medzi nich, v boji zahynul. Odvtedy nikto nebol schopný ubrániť sa pred ich nepriateľskými vpádmi cez Dunaj.^[437] V čase po Chilvudovej smrti mali Slovania a Antovia od Grékov pokoj, žili si svojím obvyklým životom, bojujúc v domácich sporoch jedni proti druhým. Tak sa stalo, že zajatý Ant vystupujúci pod menom Chilvud (Chlivut?), po tom, ako si osvojil latinský jazyk, sa dal nahovoriť akýmsi chytráckym Grékom v slovanskom zajatí, aby sa vydával za gréckeho vodcu Chilvuda, a keď ho Narses vyslal do Carihradu, bol pristihnutý pri podvode [534 — 546].^[438] V rozsiahlej rozprave o týchto udalostiach sa okrajovo spomína aj tento nový vpád najprv Antov [medzi 534 — 546], potom Slovanov do Trácie [546], avšak tých potom Philimut, vodca Herulov, zahnal naspäť.^[439] Roku 546 vyjednával cis. Justinián prostredníctvom poslov s Antmi a ponúkal im do držby staré spustnuté mesto Turris na severnom brehu Dunaja (najpravdepodobnejšie Turna pri vtoku Aluty), ak by s ním uzavreli zmluvu a chránili hranice cisárstva proti vpádom Hunov (t. Bulharov a i.).^[440] V treťom roku po tejto zmluve s Antmi vstúpili ich bratia Slovania s veľkým vojskom do Ilýrie, všetko navôkol až po samotné mesto Epidamnus čiže Dyrrachium (teraz Durač, Dráč, alb. Dures) strašne pustošili, dobývali hrady, plienili majetky a hmotné statky, časť zajatcov zabili, časť odvliekli do zajatia. Velitelia Grékov so svojimi 15 000 ozbrojencami v Ilýrii postupovali opatrne za nimi a neodvážili sa s nimi stretnúť.^[441] Roku 549 sa spomínajú Slovania v rozprave o nepokojoch, ktoré prepukli medzi Longobardmi v Panónii a Gepidmi v Dácii. Prenasledovaný longobardský kniežací syn Ildisg hľadal útočisko u Slovanov, aby mu pomohli dosiahnuť vládu, ale nepochodil.^[442] V nasledujúcom roku [550] vojsko Slovanov zložené z 3000 mužov, prepraviac sa cez Dunaj a prekonajúc rieku Hebrus (dnes Marica) v Trácii, rozdelilo sa na dve skupiny a lúpilo po Trácii a Ilýrsku, všade úspešne zdolávajúc slabý odpor Grékov. Južný oddiel tohto vojska sa vojenskou ľsťou zmocnil mesta Toperus pri Egejskom mori (dnes zrúcaniny Boar-Kalesi).^[443] Pri tejto príležitosti rozpráva Prokop o hrozných ukrutnostiach, ktoré páchali Slovania po dobytí spomenutého mesta a inde v llýrii a Trácii. Roku 551 vpadli nové pluky Slovanov, početnejšie ako predchádzajúce, cez Dunaj k Naisu (Niš), že hrozilo dobytie Solúnu (Thessaloniki), avšak veliteľ German ich zahnal cez ilýrske hory do Dalmácie. V tom čase iné pluky, podľa Grékov povzbudení k tomu Gótmi, sa prebili zo Zadunajska do Dalmácie, tam sa rozdelili na tri prúdy, hrozne plienili po všetkých gréckych krajinách, a keďže sa nikoho neobávali a cítili sa bezpečne ako doma, tu aj prezimovali. Grécky veliteľ Scholastieus sa s nimi stretol pri Adrianopole, a bol na hlavu porazený: na to sa Slovania rozliezli po Astike, tráckej krajine, dostali sa až k dlhému múru postavenému za cis. Anastazia na obranu Carihradu, všetko navôkol ničili a plienili. Tu narazili na odpor, preto sa aj s lupom obrátili naspäť cez Dunaj.^[444] Roku 552 sa vyrútili s obrovskou silou na Ilýriu a po jej vydrancovaní sa preplavili cez Dunaj do svojej vlasti. Gepidi, sídliaci v tom čase v Sedmohradsku a v Zátisí, ich vraj ochotne prevážali na svojich lodiach cez Dunaj, berúc od každej osoby po zlatej minci, a Justinián sa márne usiloval skrotiť ich lakomosť.^[445] O tomto cisárovi sa pochvalne zmieňuje Prokop, že proti Slovanom a iným cudzojazyčníkom dal mnohé hrady na Dunaji sčasti znovu postaviť, sčasti poopraviť, ako pevnosť Adinu v Mézii blízko mesta Palmatae, alebo Ulmitu v malej Skýtii, ktoré obidve predtým slúžievali Slovanom pri ich vpádoch ako skrýše a útočište.^[446] Po objavení sa hrozných Avarov na Ponte a neskôr v panónskom Podunajsku boli Slovania zatiahnutí do nových spolkov a zmätkov, čo im spôsobilo nové ťažkosti a pohromy [559], ale neprekazilo pritom ich dávne cesty do gréckeho cisárstva.^[447] Roku 559 Anti a Kuni (t. Bulhari) spoločne vtrhli do Trácie a po prelezení napoly zbúraného Anastaziovho múru v blízkosti samého Carihradu, kde ležali mestečká Nymphae, Drypia a Chittos, vrhli sa za lúpežou. Dostali sa až k mestám Curulu (teraz Čorli) a Arkadiopolu, porazili tu Grékov, ktorí sa im postavili do cesty, a stiahli sa až vtedy, keď im cisár pohrozil, že im svojím loďstvom zahatá návrat domov cez Dunaj.^[448] Potom byzantskí letopisci niekoľko rokov o Slovanoch mlčia. Až okolo 565 — 578 o nich uvádzajú, že medzi nimi a Avarmi prepukli nepokoje. Avarský chán Bajan, vládca Panónie, vyslal svojich poslov k Slovanom, sídliacim bezosporu na severnom Dunaji, v Banáte, vo Valachii a v Multanoch, aby od nich vymáhal poplatky a poddanosť, avšak vojvoda Slovanov Lauritas (Lovreta) sa hrdo vzoprel jeho žiadosti,^[449] a zádrapčiví avarskí poslovia boli pri hádke so Slovanmi zabití.^[450] Keď r. 581 mohutné vojsko Slovanov (v počte 100 000 mužov) vtrhlo do Trácie a preniklo až do Grécka, cisár Tiberios Konstantinos požiadal o pomoc avarského chána, a ten, rozhorčený nad urážkou svojho národa, využil túto príležitosť na pomstu a cez Sávu (nie, ako sa mylne vykladá, cez Dunaj) sa prepravil do Ilýrie a cez Méziu a malú Skýtiu (terajšiu Dobruč) tiahol do krajiny Slovanov. Keď sa preplavil cez Dunaj do Slován, asi pri meste Noviodunum čiže terajšom Izakči, začal tu vypaľovať dediny, pustošiť polia a všade naokolo plieniť a drancovať. Slovania sa s ním neodvážili bojovať na podunajských rovinách, preto ustúpili do nepriechodných lesov.^[451] Že toto plienenie slovanskej krajiny neznamenalo jej koniec ani definitívne podmanenie, je zrejmé z ďalšieho priebehu dejín (porov. § 27, č. 3). Lebo už roku 582 sa avarský chán chystal na novú výpravu tou istou cestou cez Méziu do Slován, udávajúc ako príčinu, že Slovania mu odopreli sľúbené platenie dane a jeho posla usmrtili. Slobodný život Slovanov môžeme doložiť aj tým, že iného Bajanovho vyslanca, ktorý u cisára v Carihrade dojednával slobodný prechod vojska cez Ilyrikum a Méziu do Slován v Zadunajsku (Dácii), pri návrate domov prepadli a zabili Slovania, ktorí práve vtedy vtrhli s vojskom do Ilýrie.^[452] Roku 583 vtrhli Slovania, ako vravia letopisci, vyslaní a podnecovaní (submissi ac subornati) Avarmi, do Trácie až k dlhému múru. Prenasledoval ich Commentiolus, veliteľ cis. Maurícia, ktorý s nimi trikrát bojoval, pri rieke Erginii, pri Adrianopoli s vojvodom Radgostom (Ardagastos), a potom pri zámku nazývanom Ensinum, až ich napokon z Astiky vyhnal.^[453] Avšak r. 587 znovu hrozne vyplienili Tráciu.^[454] Po dobytí mesta Sirmia (dnes Mitrovica) Avarmi [586] prevaha Slovanov v južných Uhrách upadla, a niet pochyby, že ich tamojšie vetvy sa dostali do poddanstva Avarom. Keď sa r. 591 chystal avarský chán do vojny proti Grékom, Slovania hotovili na jeho rozkaz lode potrebné na prepravu vojska po rieke Sáve.^[455] Približne v tom čase alebo o niečo skôr sa stala udalosť, ktorá sa v legende o sv. Demetriovi popisuje ako neúspešný útok piatich tisícov Slovanov na mesto Solún (Thessaloniki).^[456] O niečo neskôr, podľa toho istého prameňa, keď avarský chán, nemohol od cis. Maurícia vymôcť, čo bol od neho žiadal prostredníctvom svojich poslov, vypravil proti Solúnčanom nesmierne množstvo jemu poddaných Slovanov, ktorí po osem dní s päťdesiatimi vojenskými zariadeniami márne dobýjali mesto.^[457] Tým sa vtedy skončili vpády avarských Slovanov do južnej Macedónie. Naproti tomu východní Slovania, sídliaci v Multanoch a Valachii, užívajúc si oddávna slobodný život, neprestali ďalej napádať grécke krajiny. Roku 592 bol proti nim vyslaný Priskus s rozkazom, aby ich skrotil v ich vlastnej krajine. Zo sporu, ktorý vtedy prepukol medzi ním a avarským chánom, jasne vysvitá, že Gréci považovali Slovanov za samostatný národ, nezávislý od Avarov.^[458] Priskus sa prepravil cez Dunaj, prekvapil v noci slovanského vojvodu Radgosta, zajal mnohých jeho ľudí a poslal ich pod dozorom akéhosi Tatimíra (ako ukazuje meno, Slovana) do Byzantu. Na druhý deň Priskom vyslaný oddielový veliteľ Alexander prekročil rieku Ilivakia, t. Ilovači (terajšia Jalomnica) a pustil sa do márneho stíhania Slovanov v ich neprístupných bydliskách, až napokon sám Priskus, sprevádzaný zradcom Gepidom, zbehom zo služby u Slovanov, prenikol cez nepriechodné bažiny a lesy do stolice kráľa (ρηξ) Mužoka (Mσωκι), nachodiacej sa za riekou Paspirius (hádam dnešné Buzeo; porov. Pasiaces u Ptol.), a uvedeného vládcu, hanebne podvedeného Gepidovým klamstvom, v noci, po slávení tryzny pri víne a spevoch, živého zajal, pričom mnohých z jeho ľudí zabil, iných vzal do zajatia.^[459] V nasledujúcom roku [593] podnikol nový vpád cez Dunaj do krajiny Slovanov, mnohých ľudí zajal aj nabral bohatú korisť a na cisárov príkaz sa rozhodol prezimovať v cudzej vlasti.^[460] Keď sa potom [594] vracal so zajatcami a svojou korisťou cez Dunaj, vypočul si výčitky avarského chána, predstierajúceho, že toto plienenie Slovanov, vraj jemu poddaných (hoci ich on nechránil!), ho urazilo, zatiaľ čo v skutočnosti iba závidel Grékom ich šťastie a obával sa vzrastu ich moci; Priskus bol nakoniec prinútený odovzdať mu pod jeho právomoc päťtisíc zajatcov, aby tak aspoň s ostatnou lúpežou mohol spokojne odtiahnuť.^[461] Roku 595 malá skupina Slovanov prekročila Dunaj a plienila mestá Zaldapu, Akys a Skopje;^[462] avšak na spiatočnej ceste prepadol ich tábor grécky veliteľ Peter a napriek zúfalému odporu ich premohol a všetci do jedného zahynuli pod mečmi.^[463] Keď sa r. 596 Slovania vyhrážali Carihradu novým vpádom, Peter z príkazu cis. Maurícia sa rozhodol zakročiť proti nim ráznejšie. Vydal sa na výpravu južnou stranou Dunaja (od východu na západ) cez mestá a hrady Pistum (teraz Ruhčuk al. Maretin), Zaldapa, Jatrus (na rieke Jetre), Latarcium, Novae, Teodoropolis, Kuriska čiže Sekuriska a po odpočinku v Asime (neďaleko ústia rieky Osmy) začal sa prepravovať cez Dunaj. Slovania im síce statočne bránili v prechode, ale po smrti svojho vojvodcu Pirogosta (Piragastos), ktorý padol v boji, cúvli cez vyprahnuté polia až za rieku Ilovači (Ilivakia). A Petra, za to, že ich pri tejto rieke nezdolal, cisár pozbavil veliteľskej funkcie. Tým sa táto výprava skončila.^[464] V mierovej dohode uzavretej r. 599 medzi Avarmi a Grékmi bolo okrem iného ustanovenie, že Dunaj bude hranicou medzi jednou a druhou ríšou a Gréci sa budú môcť voľne prepravovať s vojskom cez uvedenú rieku proti Slovanom, usídleným podľa mňa v Dácii,^[465] z čoho je takisto zrejmá ich nezávislosť. Zatiaľ západní Slovania zostávali naďalej v avarskej poddanosti, bojujúc spolu s chánom r. 600 v nešťastnej bitke pri Tise proti Grékom.^[466] Roku 601 brat cis. Maurícia Peter, opäť povolaný do vodcovskej hodnosti, v snahe jednak menším ťažením odvrátiť vpád Avarov, chystajúcich sa na boj, jednak zásobiť svoje vojsko potravinami, vypravil cez Dunaj do slovanskej krajiny Gundia, ktorý tam lúpil a drancoval a keď potom nemohol prinútiť svoje vojsko na prezimovanie v nepriateľskej krajine, navrátil sa so svojou lúpežou cez Dunaj a blízko mesta Kurisky čiže Sekurisky i Asimu (Osmy) sa utáboril, márne tu snovajúc nové vpády do Slován.^[467] Odvtedy sa o vojnách Grékov so Slovanmi dozvedáme zriedkavejšie. Roku 626 dobývali Avari spolu so Slovanmi, zaiste pozbieranými v Uhrách, Carihrad. Medzi tu zabitými Slovanmi sa nachádzali aj ženy.^[468] Cisár Konštantín II. v šestnástom roku svojho panovania [657] vyrazil na vojnovú výpravu do Slován (κατά Σκλαβινία), zajal veľký počet ľudí a ich krajinu si podmanil.^[469] Toto je prvé svedectvo v byzantských letopisoch vzťahujúce sa na Slovanov z južnej strany Dunaja čiže usadených v Mézii. Kedy a ako sa sem dostali, na to teraz musíme obrátiť našu pozornosť.

2. Doteraz sme sa zaoberali Slovanmi, ktorí sa podľa jazyka a spoločenských vzťahov neskôr zaraďujú k bulharským Slovanom, a to na severnej strane Dunaja, v niekdajšej Dácii čiže v terajších Multanoch, Valachii, Sedmohradsku a juhovýchodných Uhrách, od rieky Prutu takmer až k ústiu Sávy a Tisy do Dunaja. Videli sme, že Slovania usadení v Uhrách sa dostali čoskoro pod avarské jarmo; a naproti tomu ich bratia v Dácii si stále počínali ako samostatný národ, hoci Avari, osobujúci si akési panstvo nad nimi, chvastavo ich vydávali za svojich poddaných, a takisto Gréci ich pokladali za taký národ. O prebývaní týchto Slovanov v starej Dácii, teraz zabratej Valachmi, Sekelmi a Sasmi, nemôže byť ani najmenšia pochybnosť. Vyplýva to nielen z vyššie uvedených svedectiev o prechode Slovanov cez Dunaj pri nájazdoch do Grécka a naopak, Grékov do Slován pri prenasledovaní Slovanov až do ich vlasti, sú tu aj svedectvá obsahujúce isté zemepisné prvky, napr. rieky Ilovača (Jalomnica) a Paspirius (Buseo), mesto Turris čiže Turna, prepravovanie sa cez Dunaj pri vtoku Osmy atď., a vrchovatou mierou to dokladajú aj jasné vyjadrenia súvekých spisovateľov. Tak Prokop hovorí, že Slovania bývajú za Dunajom, blízko brehov, aj inde, že väčšia časť krajín ležiacich na severnej strane Dunaja je v ich držbe;^[470] cis. Maurícius označuje sídla Slovanov za Dunajom v Dácii jasnými slovami.^[471] Že títo Slovania tu mali svoje stále obydlia, je zrejmé z toho, čo sa spomína o vypaľovaní ich dedín, ničení polí atď. Na druhej strane je nemenej isté aj to, že Slovania už veľmi skoro prechádzali cez Dunaj do Mézie a začali sa usadzovať na spustnutých územiach tejto krajiny. História ich tu nachádza, ako sme podotkli, roku 657, omnoho výraznejšie r. 678, keď Bulhari po vtrhnutí do Mézie si podmanili sedmoro rodov Slovanov, sídliacich od Čierneho mora pri Varne až k avarskej krajine, t. k sútoku srbskej Moravy a Dunaja.^[472] O období, v ktorom sa títo Slovania v uvedenej krajine usadili, história úplne mlčí; a teda iba na základe úvah a niektorých vedľajších okolností nie je možné v tomto ohľade nadobudnúť úplnú istotu. Obyčajne, hoci podľa môjho zdania nie celkom odôvodnene, sa predpokladá, že títo Slovania zaujali Méziu až po smrti cis. Maurícia [602], za panovania Phokusa [602 — 610] a Heraklia [610 — 641], a potom sa odtiaľ rýchlo rozšírili do Trácie, Macedónie, časti Albánie, Tesálie, až do samého Grécka a Peloponézu.^[473] Je však oveľa pravdepodobnejšie, že slovanské rodiny sem prichádzali ticho a pokojne a usadzovali sa na spustnutých nivách obidvoch Mézií už omnoho skôr, a síce už na konci 5. stor., s povolením gréckej vlády, možno sem aj cieľavedome začali privádzať slovanských vojnových zajatcov; a tak to prebiehalo po celé 6. stor. Svoju domnienku opieram o tieto hlavné dôvody.

a) Nepriateľské vpády zadunajských Slovanov do gréckych krajín neprekážali Grékom prijímať iných Slovanov do svojej služby, a to tak vojenskej, ako aj civilnej, a potom im prepúšťať do držby a na obrábanie polia v Mézii, Trácii, Dardanii a Macedónii, opustené po úbytku pôvodného obyvateľstva. Sú príklady, že v tom istom čase, keď prebujnení Slovania zachádzali z Dácie cez Dunaj do Grécka a lúpili krajinu, iní ich bratia bojovali s Grékmi proti Gótom, Peržanom, dokonca aj samým Slovanom. Tak r. 536 — 537, aj 547 jazdci vybraní z Antov a Slovanov slúžili v Belizarovom vojsku proti Gótom vo Vlachoch.^[474] A v r. 555 — 556 boli Antovia Dobrogost a Vsegrd poctení velením v gréckom vojsku proti Peržanom: Dobrogostovi zverili velenie nad morským loďstvom.^[475] Súdiac podľa mena som si istý, že Jánom Biklarským spomínaný Angastus, patricius,^[476] t. Onogost [r. 574], aj z Priskových výprav proti Slovanom známy grécky veliteľ Tatimír [r. 592, 593] boli tiež rodení Slovania: obidve mená sú určite slovanské, u našich predkov často používané.^[477] Podľa toho možno zhrnúť, že Gréci nerobili Slovanom prekážky pri ich usadzovaní sa v Mézii, ak sa podriadili gréckej vláde.

b) Mnohé mená obsiahnuté v bohatom Prokopovom popise miest a hradov v Mézii, Trácii, Macedónii atď. jasne a bez akýchkoľvek etymologických naťahovačiek svedčia o ich slovanskom pôvode, z čoho možno uzavrieť, že už vtedy [ok. 552] sa v spomínaných krajinách nachádzali nezriedka slovanské osady. Medzi týmito menami sa uvádzajú napr. Milareka, Kavetza (dnes Kavica), Labutza (dnes Labica), Debre (dnes Debr’), Dolebin (Dulebin, porov. Dulebi), Miletis, Berzana, Klesvestita (dnes Kleštevica), Vratzista (dnes bul. Vračišta), Streden a i., ktoré tak formou, ako aj svojou matériou sa znalcom jazyka zdajú byť slovanské, a v mnohých týchto krajinách to takto pretrváva až dodnes.^[478]

c) Zo správ, ktoré podáva Theophilus [umrel 534] v životopise svojho zverenca Justiniána o pôvode a domácich menách tohto panovníka i jeho rodiny, možno nie bezdôvodne uzatvárať, že aj uvedený cisár pochádzal zo slovanskej rodiny, ktorá sa už koncom 5. stor. usadila v ilýrskej Dardanii. Jeho otec, nazývaný u Prokopa a Theophana Sabbatius, nazýval sa podľa Theophila domácim menom Istok (sol oriens), čo je slovanský výklad tráckofrygického mena Sabbatios, Sabbazios;^[479] jeho matka a sestra sa nazývali Bigleniza čiže Vigleniza (ιγλνίζα), manželka Justina, cisárovho strýca — Luppicina (Λππικίνη), ktoré meno sa považovalo za hanlivé (καταγλάστν, ignominiosum). Samotného cisára Justiniána, podľa toho istého Theophila, jeho krajania volali Upravda čiže Vpravda (Όπράδα), čo sa dáva do súvisu s latinčinou, lebo jus, justitia znamená v stsl. pravda, a ν je v mnohých jazykoch obyčajný prídych.^[480] Jeho rodisko sa nazývalo Vederiana (δριανά) v oblasti hradu Tauresium, neďaleko terajšieho mesta Kjostendilu (Justiniana prima) v hornej Macedónii. Ak prijmeme toto za hodnoverné, musíme pripustiť, že začiatky slovanských osád v Mézii, Dardanii a Macedónii možno datovať už do konca 5. stor.

d) Všetky okolnosti nasvedčujú tomu, že slovanské rodiny pri hľadaní nových sídel prichádzali do Mézie a priľahlých oblastí nie naraz a s bojovným hrmotom, ale postupne a v tichosti, a usadzovali sa tam s vedomím i súhlasom gréckej vlády. Také pokojné a pomalé usídľovanie sa roľníckeho ľudu nevzbudilo pozornosť gréckych dejepiscov, ženúcich sa len po hluku vojny a výparoch v bojoch preliatej krvi, preto o tom ani nič nezaznamenali. Keby boli Slovania dobyli od Grékov tieto krajiny v krvavom boji, určite by sa o tom v byzantských letopisoch zachovala nejaká stopa. Ale ak sa tu usídľovali pozvoľna, sčasti dobrovoľne, sčasti privádzaní Grékmi v čase vojen zo Zadunajska, muselo sa to, pravda, začať veľmi skoro, lebo tieto krajiny nachádzame v polovici 7. stor. už takmer úplne zaľudnené Slovanmi. Zvažujúc toto všetko a pre nedostatok iných výrazných svedectiev prijímajúc to za pravdivé, čo je najpravdepodobnejšie nemôžem mať iný názor, než že Slovania sa usídlili v Mézii a priľahlých krajinách už v priebehu 6. stor. Aký bol ich pôvodný stav v tejto novej vlasti, či sa nachádzali v úplnom poddanstve, či len v područenstve Grékov, t. síce pod gréckym cisárom, ale s vlastnými domácimi kniežatami, to sa s istotou nedá nikde potvrdiť. K prvému tvrdeniu sa prikláňali neskorší Gréci a vyslanci ugorských Bulharov v Carihrade;^[481] kým o druhom svedčí sedmoro rozličných slovanských vetiev, s ktorými sa tu stretli Bulhari r. 678, ďalej výpoveď cis. Leona a Theophanovo svedectvo o ťažení cis. Konstansa. V takejto nejednotnosti vyzerá najspoľahlivejšia výpoveď cis. Leona, ktorú treba vykladať v tom zmysle, že Slovania, buď dobrovoľne, alebo nedobrovoľne usadení v Mézii, Dardanii, Macedónii atď., nachádzali sa spočiatku v poddanstve Grékov, neskôr v područenstve cisára pod vlastnými kniežatami a staršími, v priebehu času, ako sa stali silnejší, sa usilovali úplne odtrhnúť od Grékov.^[482] Tým sa vysvetľuje ťaženie cis. Konstansa II. do Slován (κατά Σκλαβινία), t. buď do Macedónie alebo do Mézie, a podmanenie ich krajiny r. 657 (porov. č. 1). Je veľmi pravdepodobné, že v čase tejto závislosti Slovanov v Mézii, Dardanii a Macedónii od Grékov sa semeno kresťanskej viery, rozsievané gréckymi duchovnými, najprv ujalo medzi nimi, aby potom po vpáde ugorských Bulharov bolo síce potlačené, ale nie celkom udusené.^[483]

3. Od druhej polovice 7. stor. začínajú byť správy o Slovanoch v Mézii, Trácii, Macedónii a Grécku hojnejšie, a naproti tomu ich bratia, ktorí zostali na severnom brehu Dunaja, sa zo scény dejín postupne vytrácajú. Podbalkánskym Slovanom nebolo dopriate ani si dlho užívať svoj starý slobodný život, ani žiť v podriadenosti oslabnutej carihradskej vlády, lebo ich dávni nepriatelia, uralskí Bulhari, ktorí sa sem nahrnuli vzápätí za nimi, našli prostriedok ako si ich podmaniť pod svoju vládu. Títo príbuzenci Hunov a najmä Kuturgurov, sídliaci pôvodne medzi Donom a Volgou v takzvanom Veľkom Bulharsku, dávno upreli svoje lakomé oči na krajiny gréckeho cisárstva, lebo už r. 487, a to, pokiaľ je známe, najprv cez Dunaj vtrhli do Byzantska, kde však utrpeli zdrvujúcu porážku od ostrogótskeho kráľa Teodorika, i sám ich knieža Busas bol zabitý. Roku 493 vpadli druhýkrát do Trácie a túto krajinu znovu hrozne vyplienili. O šesť rokov neskôr [499] svoj útok zopakovali, pričom páchali strašné ukrutnosti, a byzantské vojsko pod Aristosovým velením, ktoré im to malo prekaziť, bolo na hlavu porazené, takže od toho času sa ich vpádom už nedalo zabrániť. Potom si ich okolo r. 558 podmanili Avari a boli v ich poslušenstve, až kým ich knieža Kubrat medzi rokmi 634 — 641 nevyslobodil z avarského jarma a tých násilníkov z Bulharska vyhnal. Po Kubratovej smrti si jeho päť synov, podľa mierovej zmluvy s cis. Herakliom, rozdelilo vládu nad krajinou [ok. 660 — 688]. Tretí z nich,^[484] Asparuch, opustil svoj domov na severe a cez Dneper a Dnester sa priblížil k hraniciam Byzantskej ríše, a tu, medzi sedmohradskými Alpami a Dunajom, v oblasti nazvanej po bulharsky Onklos,^[485] sa utáboril. Z tohto svojho táboriska Bulhari podnikali výpady do Mézie s cieľom podmaniť si túto krajinu. Cisár Konštantín Pogonat sa im síce r. 678 postavil do cesty, ale nebol úspešný, iba ich za sebou pritiahol až za Dunaj. Takto sa ešte toho istého roku dostali Bulhari do Mézie, tam sa najskôr rozložili okolo Varny, neskôr si podmanili celú Slovanmi zaľudnenú Méziu, a v nej už natrvalo zostali. Túto veľmi významnú udalosť nám podávajú byzantskí letopisci takto: „Keď sa Bulhari prepravili cez Dunaj k mestu Varne, ležiacemu blízko Odyssu, predrali sa odtiaľ do samého jadra tejto zeme. Tu našli celú túto krajinu výborne ohraničenú zozadu riekou Dunajom a spredu z obidvoch strán tiesňavami (priesmykmi) a Pontským morom. A po tom, čo si sedmoro rodov tu žijúcich Slovanov uviedli do poddanosti, pridelili Seberom územie od Beregavského priesmyku na východ a ostatným siedmim im poplatným rodom určili sídla odtiaľ na juh i západ až k hraniciam avarskej krajiny.“^[486] Ak teda, ako je pravdepodobné, Slovania žijúci v Mézii od r. 657, kedy ich cis. Konstans II. bol podmanil, pretrvávali v poddanstve Grékov, stratili teraz Gréci hlavnú krajinu svojho cisárstva, predsieň a takpovediac bránu k ostatným svojim krajinám. Bulharský panovník, upevniac svoju moc v Mézii, uzavrel s gréckym cisárom zmluvu a donútil ho nielen zrieknuť sa svojho práva na uvedenú krajinu, ale zaviazal ho zároveň platiť ročnú daň a jeho nástupcovia z času na čas ovládli okrem toho ešte časť Trácie, Macedónie, Albánie; a po troch storočiach moc a sláva bulharského cára sa vyrovnala moci a sláve gréckeho cisára. Pokiaľ ide o polohu miest a národov uvedených v citovanej správe, nedajú sa odstrániť všetky pochybnosti. Stanoviť, ktoré zo štyroch známych prechodov cez Balkán boli oné Beregavské tiesňavy čiže priesmyky (bulh. klissury), nie je ľahká vec. Spomínajú sa totiž aj v inom čase, ale vždy bez výrazných miestopisných znakov.^[487] Keďže nám chýba rukolapné svedectvo, o ktoré by sme sa mohli oprieť, musíme sa uspokojiť aj s tým, čo je najpravdepodobnejšie. Hlavné priechody cez Haemus čiže Balkán od východu na západ sú tieto:

a) Z Provatu do Aidosu, teraz Čengel a Nadir-Derbent, za starodávna nazývaný Sabulen a Sondis.

b) Zo Šumna do Karnova (Karnabat), u starých spisovateľov Sidera čiže Porta ferrea, za našich čias označený menom Bocazze, pri dedine Čalikavak (Djalakova).

c) Z Kotla (Kazan) do Karnova, neznámeho mena.

d) Vyše Slivna, po turecky nazývaný Demir-kapu, t. Železné vráta.

Ak sa pod menom Beregava neukrýva nejaký teraz neprístupný a neznámy priechod z Varny do Anchialu (Ahioli) popri morskom brehu, z čoho pochádza azda aj názov Beregava, potom sa musí vzťahovať na niektorú z uvedených štyroch tiesňav, a síce najskôr na prvú alebo druhú. Tak či onak, je zjavné, že Beregavský priesmyk sa musí hľadať niekde vo východných končinách Balkánu, a teda potom sídla Sebrov sa nachádzali odtiaľ na severovýchod, zasahujúc cez terajšiu Dobruč. Naproti tomu Slovania podrobení Bulharmi, podľa Theophanovho vymerania, sídlili odtiaľ na juh i západ až k avarskej krajine (ad Avariam usque). Sčasti zo zmyslu týchto slov, sčasti z niektorých svedectiev spomínajúcich Slovanov pod prímením Timočanov, Kučanov, Braničevcov a Bodricov, poddaných Bulharom, môžeme uzatvárať, že sídla spomínaných siedmich rodov, ktorých mená sa nám, bohužiaľ, nikde nezachovali, siahali na západ až k srbskej Morave, ba dokonca až k samému Belehradu, kde sa nachádzali hranice vtedajšej ríše Avarov. Na juhu bolo panstvo Bulharov ohraničené Balkánom, na severe sa tiahlo až k Dunaju, ba dokonca, ako vysvitá z neskorších správ, i za Dunaj cez celú dnešnú Valachiu a juhovýchodnú časť Uhier, a tu sa v priebehu čias rozšírilo až k Tatrám. Slovania roztrúsení po Trácii, Dardanii a Macedónii zostali ešte značný čas v poddanstve gréckych cisárov, neustále sa usilujúc vytrhnúť sa z neho, až ich nakoniec, ako hneď uvidíme, bulharskí panovníci postupne pričlenili k svojej ríši.

4. Prechodom poduralských Bulharov do Mézie, podmanením Slovanov, ktorí tu boli už pred nimi a venovali sa roľníctvu i mierovým remeslám, ktorí neboli pripravení klásť odpor dobre vycvičeným a početným bojovníkom, a ktorých neochránili ani Gréci, a napokon založením prekvitajúcej bulharsko-slovanskej ríše na rozvalinách východného cisárstva sa začína nová éra v histórii týchto južných Slovanov. Je teda správne, aby sme sa pri tejto takej pamätnej a významnej udalosti pristavili o niečo dlhšie. V nejednom ohľade sa nám naskytá podobný obraz, aký sa o necelých dvesto rokov neskôr zopakoval na Rusi, a to príchodom Variagov do Slován. Vodcovia ozbrojených plukov, síce málopočetných, ale pritom udatných a vo vojenskom remesle vycvičených, vtrhli do mierumilovných krajín Slovanov, zaoberajúcich sa obrábaním pôdy a hospodárstvom, prevzali nad nimi vládu, usídlili sa tu a tak si zvykli na pohodu ich života, že po krátkom čase sa so svojimi novými poddanými tak zblížili, že napokon prijali ich reč, mravy, spôsob života, ba dokonca spolu s nimi aj kresťanské náboženstvo, a napokon úplne zmenili svoju národnosť a z uralských Čudov sa stali balkánskymi Slovanmi. A na druhej strane Slovania prijali od týchto svojich pánov a zachovali až dodnes ich meno, t. B’lgare, jedn. č. Bl’garin, srb. Bugare, rus. Bolgare, práve tak, ako ich severní bratia prevzali meno Rusov od Variago-Rusov, Galovia meno Francúzov od nemeckých Frankov a privlastnili si ho. Stalo sa to v priebehu dvoch storočí, od r. 678 až do 860. Boli síce spisovatelia — inšpirovaní duchom novôt, alebo vedení osobitnými názormi na národnú česť a slávu, či napokon pre neschopnosť a nedostatočný úsudok — čo týchto uralských Bulharov, ktorí prišli r. 678 do Mézie, vyhlásili za pravých Slovanov;^[488] avšak tento názor, ak ho zhodnotíme nezaujato a nahliadneme do prameňov histórie obidvoch národov, ľahko uznáme za neodôvodnený. Nepovažujúc za potrebné rozširovať sa o veci už dávno vystavenej na svetlo historickej pravdy,^[489] dotkneme sa tu len niektorých najdôležitejších okolností.

a) Všetci byzantskí letopisci, na čele s Theophanesom [817] a Nicephorusom [828], vydávajú Bulharov, ktorí prišli od Volgy a Donu, za príbuzných Hunov a Kuturgurov, nie Slovanov. I sám náš ctihodný Nestor, vychádzajúci z ľudového podania, nepočíta Bulharov do radu slovanských národov, ale práve naopak, do radu ich úhlavných nepriateľov, t. Avarov, Uhrov a Chazarov, a nachádza ich spolu s Avarmi, Uhrami a Chazarmi v Skýtii, čiže v krajine Chazarov.^[490] Kto teda uznáva Bulharov za Slovanov, ten by mal aj Hunov, Avarov, Chazarov, Uhrov čiže Maďarov atď. za takých vyhlásiť a pôvodné sídlo Slovanov umiestniť do Uralu, alebo celé sťahovanie národov odtiaľ na západ i juh úplne poprieť, o čo sa súdny historik sotva kedy pokúsi.

b) Bulhari usadení v Mézii tvorili iba asi pätinu celého kmeňa: jeden rod pod vodcom Batbajom zostal vo svojej vlasti, na severe Azovského mora a Kubáne, medzi Donom a Volgou, neskôr sa odtiaľ pred nátlakom Chazarov presídlil na hornú Volgu a Kamu, kde ho nachádzajú arabskí a ruskí letopisci v 10. stor. O týchto Bulharoch, ktorí prijali už skoro [ok. 700 a druhýkrát 922] mohamedánske náboženstvo, vieme, že neboli Slovania, čo podľa uvedených prameňov je vec istá a preukazná. Ruskí Slovania bojovali s nimi ako s cudzím národom, až ich premohli a podmanili si ich. Ani ich bratia v Mézii nemohli teda byť slovanského pôvodu.^[491]

c) Získané správy o dunajských i kamských Bulharoch, síce skromné a neúplné, poskytujú toľko podrobností o jazyku, obyčajoch a spôsoboch tohto ľudu, že to na ich odlíšenie od Slovanov celkom postačuje. Mená bulharských panovníkov a veľmožov, pred prijatím kresťanskej viery a poslovančením sa, ako napr. Kuvratus čiže Kubratus, Batias, Kotragus, Alticeus, Alzeko, Kuber čiže Kuver, Asparuch, Terbelis, Kormesius čiže Komersius, Teletzes, Sabinus, Paganus čiže Bajanus, Umarus, Toctus, Tzerigus, Kardamus, Krumus, Mortagon, Presiam, Boris, Almus, Ahmed, Talib, Mumin, Boilas, Cigatus, Marmaes, Kninus, Itzboklia, Alogobotur, Konartikinus, Bulias, Tarkanus, Kaluterkanus, Krakras, Elemagus, Kaukanus, Boritakan, Rchatzis, Dobetas, Billa, Boksu, Heten a i.,^[492] názvy miest u kamských Bulharov, ako napr. Bülar, Bulgar, Brahim, Sabakula, Čelmat, Ašli a i., alebo území u dunajských Bulharov, ako napr. Bular, Kutmicivi, Kotokium a i., všeobecné výrazy, ako napr. ropať, t. modlitebnica (porov. arab. ribat, robat), Boilades čiže Boliades, t. veľmoži, veľmuži (porov. avar. Beled, proceres), aul i dvor, dvorec (sídlo Krumovo podľa Zonara, porov. kirg. aul, kniežacie sídlo, maď. ól, stabulum), velermit, t. hodváb, echtbechti, t. istá štvrť mesiaca a i., sú pre nezaujatého jazykospytca tak významom, ako aj formou vzdialené od slovančiny. V cyrilskom jazyku a hádam aj v súčasnom jazyku Slovanov v Turkoch sa nepochybne nachádza nejedno pôvodne bulharské slovo, hoci rozoznať ho od iných je teraz už ťažké, ak nie nemožné. Rovnako aj spôsoby a obyčaje panovníkov z rodu Bulharov sú úplne neslovanské, napríklad zabíjanie ľudí a dobytka ako obeť bohom, posvätné umývanie nôh v mori, zástupy žien, padajúcich na znak úcty tvárou k zemi pri zazretí panovníka, nosenie konského chvosta pred vojskom namiesto práporu, skladanie prísahy na obnažený meč a pri tom rozsekávanie psov napoly, používanie ľudských lebiek namiesto čaší,^[493] bitie zlodejov pri vyšetrovaní kyjom do hlavy a bodanie ich železnými zahnutými hákmi do bokov, nosenie širokých nohavíc na spôsob Turkov, spúšťanie sa na kolená a zadkom na päty pri sadaní (obyčaj Peržanov), uprednostňovanie ľavého boku pred pravým ako čestného miesta, skoré zakorenenie sa mohamedánskej viery medzi podunajskými Bulharmi, stopy ktorej sa podľa listu pápeža Mikuláša videli u nich ešte aj po prijatí kresťanstva [860 - 866], najmä mnohoženstvo, prijímanie sviatosti bez pásu, prikrývanie hlavy turbanom v chrámoch, poverčivé zabíjanie dobytka, saracénske knihy atď.^[494] Je pravdepodobné, že dunajskí Bulhari aj po svojom usadení sa v Mézii udržiavali so svojimi bratmi, ktorí zostali na Volge, priateľské zväzky a nepochybne odtiaľ k nim už v 8. stor. začala prenikať mohamedánska viera, neskôr nahradená kresťanstvom.

d) Životopisec sv. Demetria [z 8. stor.] zreteľne oddeľuje národ a jazyk bulharský od slovanského. Hovorí na jednom mieste, že „knieža bulharský, strojac úklady, hľadal medzi svojimi radcami muža zbehlého v jazyku gréckom, rumunskom (macedovalaskom), slovanskom a bulharskom.“^[495]

Pri takých výrazných svedectvách o neslovanskosti pôvodných Bulharov je zbytočné odvolávať sa či už na svedectvo niektorých arabských spisovateľov, z hrubej nevedomosti často nesprávne používajúcich meno kamských Bulharov na označenie Slovanov, alebo tvrdiacich, že meno Bulhar, Bulhari pochádza od Volgy a označuje Slovanov tam usadených. Určite mená Volga a Bl’garin, pl. Bl’gare, vôbec nie sú príbuzné, hoci ich už Nicephorus Gregoras za také pokladal. Od Volgy, podľa podoby národných mien v slovanskom jazyku, nemohlo nič iné vzniknúť, ako Volganin, Volgania, čo sa v staroruských letopisoch skutočne nachádza: meno Bl’garin, Bl’gare, naproti tomu sa uvádza v starých prameňoch v týchto formách: Bulgari, Bulgares, Bulgarkh, Burgari, Burgian, Borgian, Burgan, Borgan, Borgal, Borgar, Burugundi, Vurugundi, Vurgari, Vulgari, Vulgares atď.^[496] Starostlivejším porovnaním týchto foriem s menami iných čudskouralských národov, zakončenými slabikou -gari, -gori, -guri, -giri, napr. Ungari, Hungari, Ungri, Ogori, Sabirugori, Onuguri, Hunoguri, Uturguri, Kutriguri čiže Kotragiri, Saraguri atď. zistíme, že meno Bulgari je zložené zo slabík Bul- a -gari, ktorých pôvodný význam tu nebudeme rozoberať (porov. § 16, č. 10). Vo forme Burgari je l zmenené na r, čo sa stáva dosť často; potom formy Vulgares, Vurgari sa uvádzajú len u tých latinských spisovateľov, ktorí grécke ß všade nahradili literou . Staroslovania, ako to vyplýva z povahy ich jazyka, prevzali to meno vo forme Bl’garin, Bl’gare; naproti tomu meno Ungari, Ongari, Onoguri sa v ich reči zmenilo na cyr. Ongrin, Ongri, poľ. Węgrzyn, Węgrzy (namiesto Wągrzyn, Wągrzy), rus. Ugrin, Ugri, stčes. Uhrin, Uhri atď. Boli teda títo poduralskí prisťahovanci, ktorých meno neskôr prešlo na Slovanov v Mézii, Trácii a Macedónii, svojím pôvodom a jazykom národ od Slovanov úplne rozdielny, a to podľa výskumu Klaprothovho a Frähnovho najpravdepodobnejšie ugorský čiže uralsko-čudský, veľmi skoro spríbuznený s Turkami. Ich poslovančenie sa mohlo udiať o to ľahšie, že ich neveľký počet po usadení sa medzi omnoho ľudnatejšími Slovanmi si zo svojich pôvodných sídel priniesol do novej vlasti sklon trvalo sa usadiť, ako aj akúsi túžbu po vzdelanosti. Bulhari boli totiž, všeobecne hovoriac, najpokojnejší a najšikovnejší spomedzi všetkých Uralcov, s mimoriadnym vzťahom k remeslám a najmä ku kupeckému obchodu. Pravda, územia obývané Slovanmi aj po usadení sa Bulharov v nich, až do 9. stor., neprestali sa nazývať Slovany (Σκλαβινία) , a jazyk slovanský sa ešte dlho rozlišoval od bulharského, ako na severe od ruského (variažského),^[497] až neskôr, v druhej polovici 9. stor., po zjednotení obidvoch národov vo viere kresťanskej, Slovanstvo nad Bulharstvom úplne zvíťazilo, a to nielen pokiaľ ide o meno, ale v každom ohľade.

5. Po vzniku Bulharskej ríše v Mézii a priľahlých krajinách [680 nasl.] správy byzantských historikov o krutých a takmer neustávajúcich vojnách medzi Grékmi a Bulharmi začínajú síce byť hojnejšie, ale vlastná história obidvoch národov, panujúcich Bulharov a podmanených Slovanov, stále zostáva temná a kusá, a tento nedostatok je tým bolestnejší, že sa nezachovali žiadne domáce pramene, alebo aspoň doteraz verejnosti nie sú prístupné, aby z nich bolo možné dostať sa k nejakému svetielku vzhľadom na uvedený predmet. Slovania usadení v obidvoch Méziách dostali sa síce do poddanstva bulharských panovníkov mimovoľne a nedobrovoľne, avšak napriek tomu možno na základe mnohých okolností s istotou uzavrieť, že tým sa vo vnútornej správe a ich mravoch a obyčajoch zmenilo len málo alebo nič. Vyššie krajinské úrady nachádzali sa tak v rukách Bulharov, ako aj Slovanov; lebo už r. 811 sa spomínajú slovanskí veľmoži hodujúci spolu s kniežaťom Krumusom, r. 812 bulharský vyslanec sa nazýval Dragomir,^[498] a udalosti druhej polovice 9. storočia jasne dosvedčujú, že Bulhari nemali záujem na vykorenení slovanskej národnosti, pravé naopak, sami sa potom ochotne podrobili ich moci. Pretože nám tu nejde o úplne a podrobne rozprávanie o všetkých vojenských činoch bulharských panovníkov, pripomenieme z tejto časti bulharskej histórie iba to najdôležitejšie a obšírnejšie sa zmienime iba o veciach, ktoré úzko súvisia s našou témou.^[499] Mier medzi Bulharmi a Grékmi, pravda, skôr vynútený ako úprimný, dlho netrval. Cisár Justinián Rhinotmetus, keď odopreli r. 687 platiť dane, a keď chcel podrobiť svojej vláde Bulharov i Slovanov, spočiatku síce s nimi úspešne bojoval, ale nasledujúce leto, prekvapený ich útokom, sotva sa sám zachránil.^[500] Asparuchov nástupca Terbelis, po tom, čo posadil do panovníckeho kresla odstaveného cisára Justiniána Rhinotmeta [704], dostal od neho okrem bohatej peňažnej odplaty ako dar oblasť Zagorje, ktorá však bola úplne pričlenená k bulharskému panstvu až r. 861. Lebo nevďačný cisár zrušil slovo a bez odkladu začal vojnu proti Bulharom, no nič nedosiahol a musel sa s hanbou od Anchialu vrátiť domov [705]. Za cisára Filipika sa Bulhari pri svojom pustošení dostali až k samým bránam Carihradu [711]. Na to cisár Theodosius s nimi uzavrel nový mier, v ktorom bolo okrem iného stanovené, že Meleona v Trácii^[501] bude tvoriť hranicu medzi obidvoma panstvami, a obidva národy budú medzi sebou riadne obchodovať [ok. 714]. Onedlho potom [717] loďstvo Saracénov (Arabov), zahnané od Carihradu, márne sa pokúšalo o Bulhariu.^[502] Keď prevzal vládu Kormesius čiže Komersius, pri vymáhaní poplatkov v tráckych osadách [755] sa dostal až k dlhému múru a všetko hrozne spustošil, za čo ho cis. Konštantín Kopronymos vojensky napadol a donútil ho uzavrieť mier. Avšak už r. 759 vypukla nová vojna medzi obidvoma mocnármi, v ktorej cisár postupoval cez Balkán až za Marcelly, ale tu, v beregavských tiesňavách, bol porazený a musel sa zachraňovať útekom.^[503] Onedlho na to sa v Bulharoch stala významná udalosť, neskorší zdroj dlhotrvajúcich vnútorných rozbrojov a zahraničných vojen. Bulhari sa vzbúrili, povraždili panujúci rod Kubraticov do ostatného člena [762] a zvolili si za knieža Teletzisa, muža hrdého a bojovného. V tomto čase, pre Bulharsko takom búrlivom a nebezpečnom, ohromné množstvo Slovanov (208 000) opustilo svoje pôvodné sídla, a nie je známe, či ako premožení prívrženci Kubraticov, či možno zo strachu pred novou vládou neprajúcou Slovanom, vysťahovali sa ku Grékom do Ázie, na rieku zvanú Artanas (porov. § 30, č. 6). Teletzis neotáľal, zhromaždil ľud zo Slován i Bulhár^[504] a začal hrozne pustošiť končiny byzantského cisárstva, avšak blízko Anchialu sa stretol v bitke s Konštantínom, bol na hlavu porazený, a čoskoro potom ho v tom nešťastí jeho vlastní ľudia nielen zradili, ale aj zavraždili.^[505] K moci sa dostal Sabinus, Kormesiov zať, a keď dosiahol kniežaciu hodnosť, nesmelo sa pokúšal dosiahnuť mier u gréckeho cisára; za to ho Bulhari na sneme pozbavili vlády a on utiekol k cisárovi Konštantínovi do Byzantu.^[506] Nový vládca Paganus sa vybral do Carihradu sám so svojimi bojarmi, aby zjednal mier [764]. Cisár sa s ním naoko zmieril, v skutočnosti ale nadržiaval kniežaťu Umarovi, zástupcovi zosadeného Sabina, vypravil sa s ozbrojeným ľudom do Bulhár a predral sa až k rieke Tyči;^[507] tu ho však pochytil nečakaný strach, a náhle ucúvol naspäť. Bulhari, podráždení porušením dohody, Umara zvrhli a hlavnú moc preniesli na Tokta, Bajanovho (čiže Paganovho?) brata [765]. Ten potom vytiahol do boja proti cis. Konštantínovi, ale v bitke, ktorá sa odohrala niekde medzi Dunajom a Varnou, spolu s bratom Bajanom, vojvodom Kampaganom a mnohými veľmožmi prišiel o život [765]. V nasledujúcom roku sa ten istý cisár rozhodol dobyť Bulhary, rozložil sa pri Beregave, ale prišiel o svoje loďstvo v búrke medzi Mesembriou a Anchialom.^[508] Po ôsmich rokoch [774], za panovania rozvážneho a udatného Tzeriga, prichystal bezmála dvetisíc lodí a vypravil sa po mori i po súši a prenikol až k Varne. Tu, keď zistil, že nemôže dobyť krajinu, rozhodol sa pre mier, čo navrhol prostredníctvom posla bojara Tzigata. Mier mal byť potvrdený písomnou zmluvou obidvoch strán. Keď sa však mala dohoda potvrdiť v Carihrade, dostala sa k vrtkavému cisárovi správa o vojenskej výprave z Bulhár do slovanskej krajiny Berzitie (nepochybne v Macedónii alebo Tesálii), ktorej cieľom malo byť prevedenie ľudí odtiaľ do Bulhár, preto cisár využil vhodnú príležitosť, priblížil sa potichu až k Balkánu, a neočakávane sa vrútil cez Litosóriu do Bulhár, ale nedosiahol výraznejší úspech. V nasledujúcom roku [775], v snahe odčiniť krivdu za zrušenú dohodu, s dvojnásobnou silou sa vrhol na Bulhary, avšak za búrky prišiel o loďstvo, a keď ho ešte aj lišiak Tzerigos hanebne oklamal, práve keď zamýšľal nové ťaženie, prekvapila ho smrť.^[509] Po pätnástich rokoch bulharský panovník Kardamus šťastne bojoval s cis. Konštantínom V., premohol ho najprv pri Provate na rieke sv. Juraja [791],^[510] neskôr potom blízko Marcell pri Balkáne [792], takže cisár musel potvrdiť, aj keď nerád, platenie povinných ročných darov Bulharom. Odopretie tejto platby alebo nenásytnosť bulharského panovníka vyvolala novú bitku [796], ktorá sa odohrala v Trácii pri lese Abrolevy a meste Bersinicia, bez zjavného výsledku, boj napokon ukončila cisárova smrť [797].^[511] V tom čase vystúpil na scénu dejín mohutný panovník Bulharov Krumus čiže Kremus, ktorého vláda [ok. 802?] siahala až do východných Uhier a Valachie. O Valachii sme už skôr podotkli, že bola pričlenená k Bulharskej ríši nepochybne už v čase jej založenia v Mézii: južné a východné Uhry sa dostali pod vládu Bulharov až po tom, ako Avari skrotili Frankov, a po konečnom zničení ich ríše v Podunajsku synmi Karola V. [798]. Je známe, že už okolo 668 — 678 Kubratov štvrtý syn so svojím ľudom, opustiac zadonské krajiny, preniesol sa do avarskej Panónie, t. do dnešných Uhier, a pokoriac sa vláde tu panujúceho avarského chána, ako sa zdá, usadil sa v okolí Tisy a Maroša.^[512] Je teda pravdepodobné, že potomkovia týchto Bulharov po páde a preriedení Avarov sa ochotne pripojili k svojim zadunajským bratom, a spoločne s nimi si podrobili zvyšky Avarov,^[513] čím rozšírili hranice bulharského panstva cez celé Potisie až k Pešti, hore k Matre a Tatrám nad pramene Tisy. Keď si Krumus takto upevnil svoju moc, o to smelšie sa postavil proti cis. Nicephorovi, hotujúcemu sa na výboje. Prvá výprava Grékov stroskotala pre domáce sprisahanie [807]; nové grécke pluky zhromaždené do druhej výpravy sa rozpŕchli po tom, čo Bulhari už skôr obsadili Sredec (al. Sofia, u starých Sardika. Serdika [809]; na tretej sa pošťastilo cisárovi vtrhnúť do Bulhár, vylúpiť a vypáliť tak nazývaný Dvorec kniežaťa Kruma (aula seu curtis Crumi), avšak, keď s hrozným Krumom odoprel uzavrieť mier, ten ho prekvapil na balkánskych svahoch, plných zásekov a závalov, a v krutej bitke, ktorá sa tu odohrala, bol zabitý [811]. Z jeho lebky dal Krumus zhotoviť čašu obloženú striebrom, z ktorej častoval na hodovaniach svojich slovanských bojarov vínom.^[514] Hneď potom vyplienil hornú Tráciu a keď dobyl mesto Debeltu, ležiace blízko Čierneho mora (dnes Zagora), odviedol mešťanov aj s biskupom a ostatnými zajatcami do inej krajiny (in aliam regionem), t. do Uhier. Márne sa usilujúc cez svojho posla Dragomira obnoviť starú zmluvu kniežaťa Terbelisa^[515] s cis. Theodosiom [714], zmocnil sa po krátkom obkľúčení Mesembrie [812], a po dlhom plienení v Trácii zviedol bitku s cisárom neďaleko Bersinicie [22. júna 813], tu ho porazil na hlavu, a čoskoro na to ho Leon pripravil aj o korunu. Krumus zveril obliehanie Adrianopolu bratovi a sám sa ponáhľal dobyť Carihrad, ktorý jeho ľudia obkľúčili od Blacherny až k Zlatej bráne.^[516] Keď si uvedomil, že mesto nemôže dobyť, rokoval s cisárom o mieri, pričom len-len že ho zradné nástrahy Grékov nepripravili o život. Rozzúrený nad touto hanebnou ničomnosťou, ukrutne vyplienil okolie Byzantu a iných miest, Adrianopol vyhladoval a donútil ho sa vzdať, zhromaždil nespočetné množstvo zajatcov po Trácii a najmä Macedónii, a nariadil, aby všetci boli odvedení do Bulhár za Ister (ί Bλγαρίαν κίδν τ Iστρ πταμ), t. do Uhier [813].^[517] Zavedením do Bulhár takého veľkého množstva kresťanského ľudu, medzi ktorým sa nachádzali aj biskupi a iní duchovní, začalo sa, ako byzantskí dejepisci vyslovene uisťujú, semeno kresťanskej viery mocne ujímať medzi Bulharmi. V nasledujúcom roku [814], po márnom rokovaní o mieri, dostal sa cis. Leo Armén s výpravou až pod Mesembriu, a tu, v podbalkánskych dolinách, sa stretol v bitke s Krumom, pričom jeho samého bezmála zajal. Odtiaľ sa mu otvárala brána do Bulharska, ukrutným plienením a zabíjaním sa usiloval nielen vyrovnať sa Bulharom, ale aj ich prevýšiť. Zajal množstvo ľudí, časť pobil, časť zavliekol do zajatia.^[518] Ako odvetu Krumus nasledujúcu zimu vpadol do Trácie, pustošil oblasť rieky Erginie, a po dobytí ľudnatého mesta Arkadiopolu, odvliekol z jeho okolia päťdesiattisíc väzňov do svojej krajiny. Chystajúc sa na budúci rok s ohromne veľkým vojskom zloženým z Bulharov, Avarov i všetkých Slovanov (ex Sclaviniis cunctis) pod Carihrad, zomrel na vykrvácanie, podobne ako Atila dňa 13. apríla 815.^[519] Mortagon, u franských dejepiscov Omortag, hneď na začiatku svojho panovania uzavrel mier s cis. Leonom na tridsať rokov, pričom posvätnosť zmluvy potvrdil bulharský knieža kresťanským obradom čiže dotýkajúc sa rukou obnaženého meča, zatiaľ čo cisár bulharským obradom čiže rozsekávajúc psov na dve časti a pripíjajúc na bulharské obyčaje (bezpríkladné prevrátenie zmyslu prísahy!) [816]. Roku 823 pomáhal Mortagon cisárovi Michalovi proti odbojnému vojvodovi Tomášovi v samom Byzante. Roku 824 sa začali spory a roztržky medzi Bulharmi a Frankmi, ktorých ríše sa dotýkali svojimi okrajmi na panónskom Dunaji. V prvom období po úpadku avarskej moci panoval medzi obidvoma národmi pokoj, lebo Karol V., ako hovoria letopisci, po páde Avarov pokladal susedstvo Bulharov za neškodné. Avšak odpadnutie troch slovanských národov, Bodricov, Kučanov a Timočanov, sídliacich v hornej Mézii medzi Timokom a Dunajom, od Bulharov a ich pripojenie sa k Frankom [818] náhle zmenilo stav vecí. Bulhari naliehali na Slovanov, hľadiac si ich podmaniť; tí sa potom r. 822 a 824, ako sa zdá, márne utiekali o pomoc k rímskemu cisárovi Ľudovítovi. V tom istom roku [824] predstúpili pred cisára bulharskí vyslanci, aby dojednali podmienky mieru, na čo cisár vypravil svojho posla do Bulhár na preskúmanie záležitosti. Roku 825 a 826 bulharskí posli, prichádzajúci jeden za druhým, už ostrejšie, ba už aj s vyhrážkami naliehali na cisára, aby vytýčil hranice oboch ríší. V nasledujúcom roku [827] sa Bulhari prepravili cez Drávu a vtrhli do Panónie, vyhnali odtiaľ franských zástupcov a nad tamojšími Slovanmi ustanovili svojich správcov a vládcov, potom sa odtiaľ bez odporu dostali až do hornej Panónie, ktorú vyplienili [828]. V tom istom roku sa proti nim vypravil mladý Ľudovít, ale nevedno, s akým úspechom. V ďalšom roku urobili nový vpád cez Drávu a vypálili niekoľko dedín.^[520] Hoci neskôr sa o vypudení Bulharov z Panónie v súvekých letopisoch nič neuvádza, predsa len z udalostí neskorších rokov je zrejmé, že toto ich panovanie tam dlho netrvalo. Jedine oblasť v kline medzi ústím Drávy a Sávy čiže Srem,^[521] východné Uhry od Pešti a Matry až k prameňom Tisy a územia medzi srbskou Moravou i Timokom zostali i potom, až do vpádu Maďarov, v ich držbe. Do týchto bulharských končín sa prichýlil Pribina, moravský knieža [831], onedlho nato aj Ratimír, iný slovanský knieža, márne tam hľadajúc pomoc proti svojim odporcom a utláčateľom. Prvému z nich, ktorý sa pripojil k Nemcom, dal cisár Ľudovít do léna časť Panónie vtedy už vyprázdnenej od Bulharov, v okolí Blatna.^[522] Nie je známe, či už v čase oných rozporov s podunajskými Slovanmi a Frankmi, alebo až neskôr došlo k prenasledovaniu kresťanov v Bulharskej ríši. Keď si Mortagon uvedomil, že kresťanstvo, šírené zajatými Grékmi i Slovanmi z Trácie a Macedónie, sa deň čo deň viac rozširuje medzi jeho ľudom, rozhodol sa, po márnych hrozbách, vykoreniť ho násilím, pričom mnohí znamenití muži, medzi nimi aj zajatý biskup Manuel, prišli o život. Roztržky, ktoré z toho vznikli ako aj ochota aspoň v niečom vyhovieť žiadostiam byzantského dvora, ho napokon primäli k tomu, aby ľud privedený do zadunajských Bulhár prepustil na slobodu^[523] čo sa však nezaobišlo bez odporu bojarov a krvipreliatia, pričom aj Uhri (pod menom Hunov) sa objavili prvýkrát na bojisku [836].^[524] Po ňom panoval v Bulharoch Presiam, o ktorom sa rozpráva, že po tri roky viedol neúspešnú vojnu so srbským kniežaťom Vlastimírom [medzi 836 — 843], hoci vraj až dovtedy obidva susedné národy žili spolu v dobrom priateľstve a mieri.^[525] Presiamov nástupca, jeho syn Boris, u Byzantíncov Bogoris, po krste nazvaný Michal, najslávnejší spomedzi bulharských panovníkov, obnovil priateľskú zmluvu s cisárovnou Teodorou [843],^[526] a r. 845 a 852 aj s nemeckým cisárom Ľudovítom,^[527] avšak pokračoval vo vojenských vpádoch nielen do Trácie a Macedónie, ale, navedený západofranským Karolom, sa spolu s posávskymi Slovanmi dostal až do Panónie,^[528] odolávajúc naraz dvom útokom, doma Grékov, v Panónii Ľudovítovmu vojsku. V tom istom čase prišiel Boris do kontaktu aj so Srbmi i Chorvátmi. Proti Srbom, u ktorých vtedy panovali synovia Vladimírovi, Muntimír, Strojimír a Gojnik, vytiahol do boja, aby pomstil porážku svojho otca Presiama; bol však na hlavu porazený, a aj jeho syn Vladimír^[529] sa dostal do zajatia. Zronený nad týmto nešťastím začal riešiť veci pokojnejšie. Muntimírovi synovia ho dokonca priateľsky vyprevádzali až k miestu menovanému Rasa (dnes Nový Pazar) na hranici Bulharskej ríše. Niečo podobné sa prihodilo, keď so svojimi ozbrojencami vyrazil do Chorvát, teda najskôr do dnešnej Slavónie, ale ani tu nič veľké nedokázal; napokon spory medzi obidvoma národmi zmierili a urovnali obojstranné dary. Podľa spomínaného mesta Rasy, akože ležiaceho neďaleko bulharských hraníc, z tvrdenia rímskych poslov na carihradskom sneme [869], že stará Dardania sa nachádza v Bulharaii,^[530] z Borisových ťažení do susedných Chorvát a napokon zo súdobých správ o bulharskej Morave, o moravskom arcibiskupovi Agathonovi, poslovi cis. Basilia v Nemciach 873, vysväcujúcom belehradského biskupa Sergija [ok. 878],^[531] prítomnom na sneme Photiovom v Carihrade [879], a predovšetkým z pôsobenia bulharského vladára Boritakana v srbskom Belehrade [885 nasl.]^[532] je isté, že za Borisovho panovania oblasť srbskej Moravy a Ibra čiže takzvaná dolná Morava patrila k bulharskému panstvu. V ktorom čase bola k nemu pričlenená, či už za Presiama, či až za Borisa, či hádam už pôvodne patrila k nemu, pre nedostatok svedectva nemožno určiť. Medzitým Borisov osud dospel náhle k svojmu naplneniu. K rozličným, už skôr spomenutým porážkam mimo svojej vlasti, ktoré ho postihli medzi r. 853 až 859, sa pridali hlad a mor doma a nakoniec výprava cis. Michala po mori i po súši na dobytie Bulhár r. 860 Toľkými nehodami zlomený na duchu a už dávno gréckymi duchovnými (Kufarom a Metodiom) i svojou sestrou kresťankou ovplyvnený, že jeho srdce sa približovalo ku kresťanskej viere, súhlasil napokon knieža Boris s uzavretím mieru a s nadviazaním priateľských zväzkov s gréckym cisárom.^[533] Táto zmluva bola spečatená a potvrdená zo strany bulharského panovníka a jeho bojarov prijatím krstu, potom zo strany gréckeho cisára konečným postúpením oblasti zvanej Zagorje Bulharom, ležiacej v kline pohoria Balkánu a rozprestierajúcej sa od priesmyku Sidery (Porta ferrea, al. Bocazze pri dedine Čalikavsku čiže Dialakovej)^[534] až k mestu Debeltu (dnes Zagora) a tiahnucej sa až k Čiernemu moru. Toto územie, už r. 704 prisľúbené cis. Justiniánom II. kniežaťu Terbelisovi a potom zradne odoprené, bolo táboriskom a akoby zbrojnicou gréckych armád proti Bulharom: jeho získaním sa usiloval dômyselný Boris napraviť dojem, aký za svoje vládnutie získal medzi ľudom.^[535] Nie je známe, v ktorom čase a akým spôsobom Michal Boris (alebo jeho predchodca Krumus ok. 813?) hornú Macedóniu čiže kraj Kutmitzivitza a Kotokion (nepochybne tak nazvané po bulharsky) pripojil k svojmu panstvu: lebo že jeho vládu uznávali, je isté tak zo životopisu Klementa bulharského, ako aj z Jána Kameniatu a iných svedectiev.^[536]

6. Obrátenie bulharského panovníka a jeho veľmožov na kresťanskú vieru je udalosť, ak berieme do úvahy celý rad jej ďalších dôsledkov v ohľade mravnom i politickom, najdôležitejšia v starej histórii zadunajských Slovanov: nech je nám teda dovolené zmieniť sa o nej niekoľkými slovami. Predovšetkým treba správne rozlišovať obrátenie Bulharov, o ktorom hovoríme teraz, od obrátenia Slovanov usadených v krajinách gréckeho cisárstva: jedno s druhým má spoločné len málo alebo nič. Lebo Slovania bývajúci v Mézii, Trácii, Macedónii, Tesálii a Grécku, sčasti v poddanstve Grékov, sčasti pod vlastnými kniežatami, podľa istých svedectiev a podaní už oveľa skôr ako Bulhari, ak už nie úplne, tak aspoň z väčšej časti boli obrátení na kresťanskú vieru. Grécki duchovní rovnako ako rímski neotáľali a v krajinách, v ktorých pôsobili, t. podriadených v podstate gréckej vláde, hneď ako sa slovanský ľud tam usadil, začali ho získavať pre Kristovo učenie. O Srboch a Chorvátoch, pokrstených už v 7. stor., sa dozvedáme z hodnoverných letopisov; a pre vážne dôvody to isté môžeme i musíme predpokladať aj o iných Slovanoch v Grécku. Slovania od polovice 6. stor. zastávali u Grékov vojenské i civilné úrady, ba objavujú sa až na cisárskom dvore v Carihrade, žili medzi kresťanmi, stýkali sa s nimi;^[537] možno potom súhlasiť s tým, žeby kresťanská viera sa k nim nedostala až do polovice 9. storočia? Na sneme v Carihrade r. 869 bulharskí vyslanci vyhlasovali, že ich predkovia, keď opanovali Méziu [r. 678], zastihli tam gréckych kňazov. Mézia bola vtedy obývaná Slovanmi, ktorí boli podľa všetkého poddaní Grékom (porov. č. 3).^[538] Nemožno z toho vyvodiť záver, že títo kňazi už vtedy šírili v Mézii kresťanstvo, ktoré síce bolo potom po vpáde Bulharov pritlmené, ale nie celkom udusené a vykorenené? V kánonoch konštantinopolského snemu, podľa paláca, v ktorom sa r. 691 uskutočnil, nazvaného Trullanským, sa kresťanom v Grécku prísne zakazujú sviatky nazývané Kalendae, Vota a Brumalia; Teodor Balsamon, tlmočiac toto miesto, menuje tu Rusalije (Poσάλια), čo sú staroslovanské sviatky (rus. Rusale, slk. Rusadle), ako i Koleda, takže je možné, že zákaz sa týkal Slovanov obrátených a vracajúcich sa späť k svojim pohanským zvykom.^[539] O kniežati Mortagonovi sme už vyššie spomenuli, že kresťanstvo šíriace sa v jeho ríši násilne potláčal a rozsievačov novej viery, t. kresťanov privedených z Trácie a Macedónie prísne trestal [pred 836]. Väčší počet takýchto kresťanov bol nepochybne slovanského pôvodu; pochádzali určite z Macedónie, vtedy takmer úplne obývanej Slovanmi,^[540] a medzi nimi sa nachádzal aj neskorší cisár Basilius so svojimi rodičmi, o ktorom podľa svedectva Hamzu a Gennesia je isté, že bol zo slovanského rodu. Napokon všetku pochybnosť v tomto ohľade odstraňuje svedectvo bulharského mnícha Chrabra, píšuceho vo svojej rozprave o zostavení slovanských písmen toto: „Pôvodne Slovania, súc ešte pohania, nemali písmená, ale vrúbkami (čiarkami, črtami) a rezmi čítali a hádali. Súc pokrstení písali z núdze rímskymi a gréckymi písmenami slovanskú reč bez ustrojenia. I tak zostávali po mnohé roky, až im Boh poslal Konštantína menovaného Cyril, ktorý im zložil abecedu sčasti podľa vzoru gréckych písmen, sčasti podľa potreby a povahy slovanskej reči“.^[541] Slovania v Grécku boli teda pokrstení už mnoho rokov pred Cyrilom a Metodom a používali grécke písmo, podobne ako Slovania chorvátski, korutánski a českí pred apoštolskou činnosťou Metodovou používali latinčinu. Tu treba povedať i to, že podľa najhodnovernejšieho Chrabrovho svedectva a srbských letopisov Konštantín zložil slovanskú abecedu už r. 855, začal prekladať čítanie z evanjelia a epištol,^[542] a až potom, r. 861, sa udialo obrátenie Bulharov: z čoho vyplýva, že uvedený vierozvestca na začiatku svojej misie nemal na zreteli Bulharov, ale Slovanov v Grécku, až doteraz možno ešte neukotvených pevne vo viere, a možno tu i tam ešte opantaných pohanstvom. Podunajskí Slovania, nachádzajúci sa pod vládou čudských Bulharov, ako sme už vyššie naznačili, pokrstení ešte pred ich vpádom, sa ani po odtrhnutí od Grékov [678] azda celkom nezriekli kresťanského náboženstva, ale v tom návale ho ani neprejavovali nejakými verejnými vystúpeniami. Ak teda po prestúpení kniežaťa Borisa na kresťanskú vieru čítame o vystúpení jeho ľudu proti kresťanstvu, treba tomu rozumieť tak, že sa to týka vlastných, kmeňových Bulharov, vládnuceho národa, ktorý sa až po svojom obrátení úplne poslovančil, a nie poddaných Slovanov. Okrem toho sa niektoré slovanské národy dostali Bulharom len do područenstva a poplatností, nie do úplného poddanstva, ako dolní Moravania, hornomacedónski Slovania a i., ktorí zostali pod správou svojich domácich staršinov; v ich krajinách, ako sa zdá, malo kresťanstvo voľnejší priebeh, pretože tu najskôr nachádzame arcibiskupa (Agathona) i biskupa (Sergija). Rozširujúcemu sa kresťanstvu medzi podrobenými a poplatnými Slovanmi nemohol vládnuci bulharský národ, — počtom neveľký a dookola obklopený Slovanmi, zotrvávajúci či už pri svojich starobylých zvykoch a poverách, alebo pri novo zvolenom mohamedánskom náboženstve, ktorého niektoré stopy sa tam objavujú už pred r. 866, — dlho odolávať. O Borisovom prijatí kresťanskej viery sa byzantskí historici v detailoch a vedľajších okolnostiach rozchádzajú; ale zhodujú sa v hlavnej veci, a síce v tom, že grécki mnísi Teodor Kufara a Metod, aj jeho sestra, v carihradskom zajatí vychovávaná v kresťanskom duchu, naklonili napokon Borisovu myseľ, sužovanú pohromami valiacimi sa na jeho krajinu i nešťastnými vojnami, na prijatie krstu. Podľa najvierohodnejšieho výkladu starobylých svedectiev tento krst vykonal v Bulharoch mních Metod, slovanský apoštol, brat Konštantína nazvaného Cyrilom.^[543] a to r. 861.^[544] Pri krste dostal meno gréckeho cisára Michala, a odvtedy sa v cyrilských rukopisoch obyčajne menuje Michal Boris. Po obrátení bulharského kniežaťa a zriadenia liturgie u gréckych i bulharských Slovanov obrátili sa bratia Konštantín a Metod do „vyšných Moráv“ čiže do vlasti dnešných Slovákov a Moravanov; a pretože o ich blahodarnom pôsobení máme tam hojnejšie správy ako tu, podrobnejšie si o nich pohovoríme nižšie (§ 41, č. 6). Borisovým obrátením sa situácia Bulhár zmenila: ostatky uralskočudských prisťahovalcov, aj tak už stenčené a odrodilé, stratili celkom svoju národnosť a splynuli so Slovanmi. Starší syn Borisov už dostal slovanské meno Vladimír a mladší Symeon bol nielen najhorlivejším podporovateľom novovznikajúcej slovanskej literatúry, ale aj sám napísal niekoľko kníh v slovanskom jazyku. Táto náhla zmena sa sa neudiala bez bojov. Väčšia časť bulharských bojarov nebola spokojná s týmito novotami, najmä s príkazom kniežaťa, aby všetci jeho poddaní prijali krst, spojili sa a ostatným ľuďom, ktorý sa búril proti kresťanskej viere, a obľahli knieža Michala Borisa v jeho hrade, avšak knieža aj s niekoľkými jemu vernými druhmi sa statočne postavil vzbúrencom na odpor a akoby zázrakom ich premohol. Po tomto víťazstve nariadil, aby päťdesiatdva bojarov a veľmožov spolu s ich rodinami bolo pripravených o hlavu. Keď to videli ostatní vzbúrenci, sami sa vzdali a súhlasili s krstom. Spory, ktoré práve vtedy prepukli medzi rímskym pápežom a gréckym patriarchom o tom, či Bulhary pričleniť k západnému alebo k východnému patriarchátu (r. 860 pápež Mikuláš, azda predvídajúc Borisovo obrátenie, žiadal od cis. Michala, aby mu bola prinavrátená duchovná právomoc v krajinách Epire, Ilyriku, Macedónii, Tesálii, Achaji, Dácii, Mézii čiže Bulharii, Dardanii a Praevalise, a to prostredníctvom jeho vikára, biskupa solúnskeho); rozhodné vystupovanie pápeža v dôležitých cirkevných veciach, preukázané najmä odsúdením carihradského patriarchu Photia [863]; neporiadky prejavujúce sa v Carihrade a rozvrátenosť tamojšej duchovnej i svetskej politiky; dlhodobé roztržky Bulharov s Frankmi, ktorí vtedy vládli pevnou rukou nad Panóniou a západnými Slovanmi a ktorí r. 864 hrozili Bulharom novou vojnou;^[545] snaha vymôcť od jednej aj druhej strany, teda od rímskeho pápeža aj franského kráľa, podobne ako predtým od gréckeho cisára, za svoje prestúpenie niečo na prospech svojho kráľovstva; napokon podpora rímskych kňazov, už v tom čase, — ako to vyplýva z otázok kniežaťa zaslaných do Ríma, — pôsobiacich v Bulharsku popri gréckych, arménskych, ba aj židovských rozsievačoch viery: všetko toto a hádam aj iné menej známe príčiny primäli Michala Borisa k tomu, aby vypravil slávne posolstvo do Nemiec k franskému kráľovi Ľudovítovi, takisto do Ríma k pápežovi Mikulášovi [866], s uistením o svojom kresťanstve a s prosbou o poslanie učiteľov, t. biskupov a kňazov, kníh, posvätných nádob a kňazského odevu. Pápež bez meškania vyslal do Bulhár biskupov Pavla Populonského a Formosa Portuanského s obšírnou a mimoriadne dôležitou odpoveďou na 106 otázok kniežaťa, ako aj s neodkladným splnením ďalších jeho žiadostí a s prísľubom skorého vyriešenia ostatných. Rovnako aj cisár vypravil tam Ermenrika, arcibiskupa pasovského, s mnohými kňazmi, avšak predstihli ho rímski biskupi, preto sa bez dosiahnutia svojho cieľa musel vrátiť naspäť.^[546] Grécki kňazi boli z Bulhár vyhnaní: Michal Boris prostredníctvom svojich vyslancov prosil v Ríme o vysvätenie Formosa za arcibiskupa, čomu sa však pápež vyhol, a namiesto predchádzajúcich biskupov vyslal do Bulhar iných kňazov. Medzitým Photius vyniesol na carihradskom sneme proti pápežovi Mikulášovi kliatbu a usiloval sa znovu podriadiť Bulharsko pod svoju správu [867], avšak jeho pozbavenie funkcie patriarchu po náhlej smrti cis. Michala mu zmarilo plány. Mikulášov nástupca pápež Hadrián, odložiac konečné zriadenie arcibiskupstva na iný čas, zveril správu cirkví v Bulharoch biskupovi Grimoaldovi a iným kňazom, vyslaným do Bulhar s bojarom Petrom [868]. Keď si knieža Michal Boris uvedomil, že sa aj so svojím ľudom ocitol uprostred medzi dvoma sporiacimi sa stranami, patriarchátom rímskym a gréckym, splnomocnil svojich vyslancov, a to už spomínaného veľmoža Petra s tromi bojarmi (Zerbulas, Zundicas a Tventarus), aby sa zúčastnili konečného vyriešenia sporu na všeobecnom sneme v Carihrade v r. 869 - 870, kde však napriek pápežovmu očakávaniu rozhodnutím ostatných východných patriarchov bolo Bulharsko začlenené pod carihradský patriarchát. Cisár Basilius a carihradský patriarcha Ignatius poslali do Bulhár arcibiskupa Theophylakta s gréckym duchovenstvom, na čo Grimoald s latinskými kňazmi buď z donútenia, buďto, ako niektorí píšu, dobrovoľne opustil túto krajinu. Tým sa najmä pričinením Ignatiovho nástupcu a Cyrilovho priateľa, patriarchu Photia [878 — 889],^[547] upevnila grécka duchovná vláda v Bulharoch, a slovanská liturgia, pápežom Jánom povolená aj na Morave [880], a spolu s ňou aj slovanská literatúra sa o to úspešnejšie šírila medzi gréckymi a bulharskými, ale aj srbskými Slovanmi. Keď po Metodovej smrti r. 885 museli slovanskí kňazi, Cyrilovi a Metodovi žiaci na Veľkej Morave, uvoľniť svoje miesta franským kňazom a opustiť krajinu, ich väčšia časť sa uchýlila do Bulhár a tam horlivo pokračovala v započatom diele slovanského písomníctva. Márne bolo úsilie rímskeho pápeža prinavrátiť Bulharsko: menovite jeho posolstvo v tej veci Ignatiovi [878], listy kniežaťu Michalovi Borisovi a grófovi Petrovi [878, 879, 882] atď.; dokonaná vec sa už nedala zmeniť, až napokon po vynesení kliatby na Photia [880] a rozdvojení cirkvi zhasla aj posledná nádej na získanie Bulharska pre rímsku stolicu. Trvalo však ešte dlho, kým bol zavedený duchovný poriadok v celej krajine podriadenej Bulharom a boli zriadené stále biskupstvá. Písomné pamiatky z tohto obdobia nám síce poskytujú niektoré mená bulharských exarchov, arcibiskupov a biskupov, ale keďže nepojednávajú o týchto veciach cielene a celkove, ale sa ich dotýkajú iba okrajovo, na odstránenie všetkých pochybností to, bohužiaľ, vonkoncom nepostačuje. Mnohé zdanlivé rozpory v spomínaných správach sa vysvetľujú tým, že uvedení biskupi boli zväčša len krajinskí (ep. regionarii), a nie stále usadení čiže obvodní (dioecesani), takže po pričlenení území v Trácii a Macedónii, predtým patriacich Grécku, k bulharskému panstvu za vlády Michala Borisa a jeho synov Vladimíra a Symeona, viacerí, už skôr tam pôsobiaci biskupi sa neskôr ocitli medzi bulharskými. Tak čítame, že r. 873 cis. Basilius vypravil arcibiskupa Agathona s posolstvom k nemeckému cisárovi Ľudovítovi, a tento Agathon (rímske pramene ho menujú Jurajom) sa neskôr menoval za arcibiskupa moravského (nepochybne dolnej čiže bulharskej Moravy, t. krajiny ležiacej na rieke Morave v terajších Srboch), Sergija vysvätil za biskupa belehradského [pred 878] a na carihradskom sneme 870 sa podpísal ako arcibiskup moravský. Na tomto sneme boli prítomní biskupi Symeon z Debeltu (dnes Zagora) a Gabriel z Ochridu (Achris), oblastí vtedy už bulharských. Okolo r. 911 bol Klemens, Metodov žiak a slovanský spisovateľ, kniežaťom Symeonom povýšený na biskupa drenovického čiže bielického v Macedónii, v ktorom kraji zastával učiteľský úrad už od r. 899 [umrel 916].^[548] Z cyrilských rukopisov vieme, že medzi 892 — 927 žili v Bulharoch dvaja osvietení muži a spisovatelia, exarcha (t. chorepiscopus čiže visitator, podľa mňa, cyr. selskyj episkop Ján a biskup Konštantín, nehovoriac o ďalších milovníkoch slovanského jazyka, o kňazovi Gregoriovi či o mníchovi Teodorovi Duksovi čiže Doksovi atď.^[549] A je tu Borisov syn, cár Symeon [892 — 927], učený panovník, milovník vied, ktorý sám tiež prekladal do slovančiny. Neúnavnou starostlivosťou týchto a im podobných mužov a ich nástupcov o náboženské i mravné vzdelanie slovanského národa slovanská literatúra v hornej Morave, Čechách, medzi Slovákmi a v Poľsku, už pri svojom vzniku potláčaná v Bulharoch (vrátane Trácie a Macedónie) a Srboch rozličnými spismi z oblasti bohoslovia a histórie, prekladmi Sv. písma, liturgických kníh, diel sv. otcov, cirkevného práva, letopisov atď., sa tak obohatila, že i teraz, keď po štyristoročnom pustošení tých nádherných krajín z nej zostali iba chudobné zvyšky, sa srdce každého znalca jazyka i veci samej pri pohľade na ňu a jej niekdajšie poklady napĺňa najvyšším obdivom.^[550]

7. Po utíšení domácich nepokojov a búrok, čo podľa prirodzeného chodu ľudských vecí súviselo so strastiplným prechodom bulharského ľudu ku kresťanskej viere, a po usporiadaní zahraničných záležitostí svojej rozsiahlej ríše, žil Michal Boris v nádeji, že posledné roky svojho pokročilého veku bude môcť tráviť v pokoji a pri napĺňaní nábožných skutkov. Preto odovzdal vládu svojmu staršiemu synovi Vladimírovi a sám sa vzdialil od hluku sveta a vstúpil do kláštora [ok. 885]. Vytúžený pokoj a šťastie si však neužíval dlho. Jeho nepodarený syn, ak máme veriť správe jedného nemeckého letopisca, sotva sa ujal vlády, hneď zahodil všetku doterajšiu pretvárku a vydal sa na cestu rozpustilosti a bezbožnosti, na cestu lúpeže, opilstva a chlípnosti, a tak dielo povznesenia národa, začaté jeho otcom, ba aj samo náboženstvo bolo ohrozené až v svojich základoch. Po štyroch rokoch otec, rozhorčený týmito zločinmi, opustil kláštor, zhromaždil hŕstku svojich verných a oboril sa na neverného syna, a keď ho premohol, uvrhol ho oslepeného na zvyšok života do žalára [ok. 888]. Čoskoro nato odovzdal žezlo vlády svojmu mladšiemu synovi Symeonovi, a sám sa opäť vrátil do svojho kláštorného zátišia, v ktorom r. 907 skonal.^[551] Symeon, povahou, mravmi a obyčajmi opak svojho nepodareného brata, priniesol menu Bulharov v letopisoch ľudstva najväčšiu slávu. „Cnosťou a dobrotou srdca sa vyrovnal svojmu otcovi,“ hovorí o ňom životopisec Klementa bulharského, „plápolal horlivosťou k cirkvi Božej.“ V histórii Slovanstva jeho meno je hodné večnej slávy ako podporovateľa slovanských náuk a prvého spisovateľa z kráľovského rodu medzi Slovanmi.^[552] Podľa príkladu svojich predchodcov používal na začiatku svojho panovania knižací titul (bul. hádam chán, gréc. άρχων, lat. princeps, slv. velij knęz’); ale v posledných rokoch, po rozšírení a upevnení svojho panstva, si osvojil titul cára (βασιλύ).^[553] Obmedzenie bulharského obchodu v Carihrade a jeho potláčanie v Solúne podnietilo Symeona k výboju proti cis. Leonovi [888], ktorý si po strate vojska v Macedónii na svoje nekalé úmysly proti Bulharom najal Uhrov keď tí prednedávnom ušli pred Pečenehmi z donskej krajiny a teraz vyčíňali za Dunajom vo Valachii. Po počiatočných porážkach bol Symeon prinútený hľadať útočište medzi múrmi Dristry a Mundragy, lebo Maďari prenikli až do Preslavy [889]; avšak v nasledujúcom roku ich na hlavu porazil v ich vlastnej krajine, a onedlho po tom ich kráľ Arnulf povolal odtiaľ na Moravu [893]. Roku 892 zas kr. Arnulf sa cez Symeonovo posolstvo usiloval odviesť ich od spoločenstva s Moravanmi.^[554] V čase ťaženia Maďarov do Moravy sa Symeon spojil s Pečencami a ich zvyšky vytlačil zo Zadunajska; avšak tí sa predsa len usadili v Uhrách, ovládli okrajové územia bulharského panstva a podmanili si Slovanov na Tise a Dunaji [894 nasl.]. Mier uzavretý po víťazstve nad Grékmi pri Bulgarophygu [ok. 893] vydržal až do Leonovej smrti [911]. Vpády Maďarov do okrajových oblastí Bulharska [895], ba dokonca až do vnútrozemia [896], boli vždy odrazené a nepriateľ utrpel veľké straty.^[555] Pre ľahkomyseľnosť cis. Alexandra, zdráhajúceho sa potvrdiť predchádzajúcu zmluvu, prepukla medzi obidvoma mocnosťami ďalšia ničivá vojna, počas ktorej Symeon postúpil niekoľkokrát až pod Carihrad [912, 917, 921, 923] a dvakrát dobyl Adrianopol a vrátil sa naspäť [914, 922]. Napokon bol r. 923 uzavretý mier,^[556] ktorý využil Symeon na hrozné pokorenie Srbska, zapleteného do sporov Grékov s Bulharmi. Srbi boli porazení a ich krajina obrátená na neobývanú pustatinu [923 - 927]. Naproti tomu jeho výprava do Chorvát sa nevydarila: bulharské vojsko pod vodcovstvom Alogobotura bolo úplne porazené [927]. V čase vojen s Grékmi dosiahol Symeon priateľské zblíženie s rímskou stolicou, a nie sme ďaleko od pravdy, ak povieme, že vtedy získaná koruna od pápeža ho primäla používať titul cára (imperator).^[557] Mladší syn a jeho nástupca Peter snažil sa odvrátiť nebezpečenstvo hroziace zovšadiaľ od závistlivých susedov sobášom s Máriou, dcérou cisára Christophora, a spriaznením sa s cisárskou rodinou v Carihrade. Jeho pokojné panovanie, po zvládnutí domácich rozporov a rozbrojov podnietených jeho bratmi, bolo prerušené opakovanými vpádmi Uhrov cez Bulhary do Byzancie [r. 934, 943, 959, 962], ktorým Bulhari podľa poslednej zmluvy uzavretej s nimi ponechávali voľný priechod. Cisár Nicephorus Phokas chcel túto zmluvu zrušiť a pomstiť sa Bulharom, preto prostredníctvom Kalokyra, syna svojho chersonského zástupcu, pozval ruské bojovné knieža Sviatoslava, aby proti nim zakročil [967]. A Sviatoslav udrel aj s celým svojím vojskom na Bulharov, porazil ich a v krátkom čase sa zmocnil ich osemdesiatich miest i hlavného mesta Preslavy (Marcianopolis). Romantické juhodunajské krajiny sa tak veľmi zapáčili ruskému kniežaťu, že mienil sa v nich usídliť, čím si však proti sebe popudil gréckeho cisára pre podozrenie, že nadržiava zradnému a po tróne dychtiacemu Kalokyrovi. Peter, po tom, čo sa zmieril s Nicephorom, zomrel r. 968.^[558] Keď jeho synovia Boris a Roman potlačili odboj veľmožov Dávida, Mojžiša, Arona a Samuela, synov Šišmanových, a keď začali upevňovať vo svojej krajine mier a poriadok, stali sa obeťou zhubnej vojny, ktorá vypukla medzi ruským Sviatoslavom a cis. Jánom Tzimiskom [970 — 971]. Rusi a Bulhari, ktorí sa k nim náhodou pridali, boli porazení pri Adrianopole a Preslave [971]: Boris bol zajatý a Sviatoslav zavretý v Dristre, a napokon donútený podpísať mier podľa podmienok výhodných pre Grékov. Po obsadení krajinských pevností gréckym vojskom a pričlenení Bulhár ku Grécku na rozkaz cisára bol cár Boris v Carihrade verejne zbavený hodnosti a kráľovskej moci, Roman potom bol vykastrovaný.^[559] Takto sa vinou Rusov skončilo kráľovstvo Bulharov v Mézii, ktorého hlavnými mestami boli Preslava (Marcianopolis) a Šumen (aula s. cortis Crumi, vertex Symeonis). Po smrti hrozného Tzimiskusa [976] prepuklo veľké povstanie Bulharov pod vedením vojvodu Šišmana a jeho štyroch synov Dávida, Mojžiša, Arona a Samuela. Prvým ohniskom tohto povstania bolo opevnené mesto Trnovo pri severnom úpätí Balkánu. Skoro však prišli na to, že čiernomorské ani podunajské pevnosti nemôžu dobyť, preto sa títo schopní náčelníci vrhli do Macedónie, Albánie a Tesálie, ktoré krajiny takmer úplne opanovali. Udatný, ale zároveň aj krutý Samuel si neslýchanými zločinmi, ba až vyhubením celej svojej rodiny, otca i bratov, vydobyl úplnú samovládu. Kráľovskú i arcibiskupskú stolicu založil spočiatku v Prespe, potom v Ochride [981]. Mladý a bojovný grécky cisár Basilius, neskôr prezývaný Bulharobijcom, po skončení východnej vojny rozhodol sa zničiť túto novú Bulharskú ríšu, čo sa mu po tridsaťročnej vojne [981 — 1019], sprevádzanej neslýchanými ukrutnosťami,^[560] aj podarilo.^[561] Gabriel, doma volaný Radomír, Samuelov syn, po krátkom panovaní [1014 — 1015] bol zradne zavraždený svojím synovcom Jánom Vladislavom, nie bez podozrenia gréckeho úplatku. Podobne aj srbský knieža Vladimír, Gabrielov švagor, lišiacky vylákaný do Prespy, padol za obeť tohto nešľachetníka [1016]. Takýto netvor nemohol byť oporou rozkývanej Bulharskej ríše. Ján Vladislav bol zabitý pri dobývaní Drače (Dyrrhachium); podľa ľudového podania ho porazilo od zúrivosti [1018]. Cisár Basilius Bulharobijca po vstupe do Ochridu vyhlásil Bulhary za svoj majetok, ustanovil tam cisárskych námestníkov, vladárov a správcov po krajoch, avšak zároveň im nariadil, aby dbali na národné obyčaje, zvyky a poriadok.^[562] Toto panstvo Grékov v Bulharoch nebolo však nikdy úplné, dokonalé ani trvalé: udatní bulharskí vojvodovia prichádzali jeden po druhom s ozbrojeným vystúpením (Doljan 1025 — 1041, Peter Bodin 1073 — 1075 a i.), usilujúc sa svojmu národu vydobyť pôvodnú slobodu, čo sa napokon podarilo uskutočniť až hrdinským bojovníkom bratom Asanovi a Petrovi r. 1186. Nimi vzkriesené bulharské cárstvo^[563] upevnilo sa medzi Balkánom a Dunajom; za hlavné mesto bolo zvolené opevnené mesto Trnovo. — Z tohto kratučkého načrtnutia dejín bulharských Slovanov od čias ich podmanenia čudskouralskými prisťahovancami až do prevahy Grékov v Mézii a Macedónii je dostatočne zrejmé, aké nestále a nepriaznivé boli osudy, ktoré ich stretávali. Bulharská ríša nikdy, ani v čase svojej najväčšej rozľahlostí, moci a slávy, nemala dostatočne pevné základy, ktoré by mohli zaistiť jej politické trvanie na dlhý čas. Nachádzajúca sa medzi navzájom si odporujúcimi svetskými i cirkevnými mocnosťami, cisárstvom carihradským i nemeckým, Konštantinopolom i Rímom, všelijako delená v závislosti od sporov dvoch strán, prenasledovaná ustavičnými nájazdami cudzích národov, najskôr Grékov a Frankov, potom Grékov, Maďarov, Pečencov a Plavcov, doma potom narúšaná a podrývaná zmesou navzájom si odporujúcich národov, vlastných Bulharov, Slovanov, Vlachov, Arnautov, Grékov, Arménov a i., a najmä po prepuknutí rozpustilosti, nemravnosti a gréckej podlosti priamo v jej strede musela nakoniec stratiť svoju silu a stať sa korisťou silnejších nepriateľov. Síce v prvom období [678 — 1019] slovanská národnosť prevyšovala všetky ostatné svojou vnútornou silou a životnosťou, čoho dôkazom je poslovančenie ugorských Bulharov a rozkvet cirkevnoslovanskej literatúry v Mézii, Macedónii i Trácii, avšak nadlho sa ani jej nepodarilo odolať vplyvu valaštiny, gréčtiny a albánčiny. Týmto vplyvom pozvoľna, najmä po úpadku ríše [1019], bola hovorová reč slovanského ľudu v týchto krajinách tak narušená a vo svojej podstate tak zmenená, že dnes aj učení znalci nášho jazyka považujú za takmer nepravdepodobné, aby bulharský jazyk mohol byť ratolesťou jazyka pestovaného Cyrilom a Metodom, ktorou on predsa v skutočnosti je. Pravda, rámec a cieľ prítomného diela nám neumožňuje, aby sme sa na tomto mieste rozširovali o vnútornom živote, obyčajoch, poriadku, vzdelanosti, obchode atď. starých Bulharov, o čom nám cudzozemské pramene, pri nedostatku domácich, zachovali len málo správ.^[564] Čo z toho prináleží k slovančine, nájde svoje miesto v druhej časti.

8. Až doteraz sme v predchádzajúcich kapitolách 3 až 7 hovorili o Slovanoch sídliacich v Bulharskej ríši, ktorá sa spočiatku rozkladala na území medzi Balkánom a Dunajom, v južnej Valachii a v oblasti srbskej Moravy, neskôr, pravda, bola rozšírená z jednej strany na severe cez Sedmohradsko a východné Uhry až k Tatrám, z druhej strany siahala od hornej Trácie, Macedónie, Albánie až po Solún. Teraz nám ešte zostáva, aby sme zavŕšili túto tému osobitným pojednaním o Slovanoch usadených v Trácii, Macedónii, Tesálii a ostatnom Grécku, sčasti nezávislých, sčasti poddaných Grékom, neskôr i Bulharom. Príbehy týchto Slovanov sú zväčša zahalené nepreniknuteľnou tmou. Byzantskí letopisci síce tu i tam spomínajú niektoré udalosti vzťahujúce sa na tieto vetvy, ale sú to správy také zriedkavé, zlomkovité a nejasné, že ich nemožno spojiť do súvislého celku a o stave a polohe týchto národov sa z nich nemožno dozvedieť nič určitého. Vyššie sme poukázali na to, že čas a spôsob, kedy a ako sa títo Slovania rozšírili cez hornú Tráciu, Macedóniu až do Epiru, Tesálie, Grécka, ba dokonca i do samého Peloponézu, nie je možné určiť: jedine o Srboch usadených v západnej Macedónii v meste Srbici a jeho okolí sa dozvedáme, že sa tam dostali v čase príchodu ich bratov do Ilyrika [636].^[565] V histórii 7. — 10. stor. sú už vyššie spomínané krajiny obývané Slovanmi, ba až do 10. — 11. stor. majú Slovania prevahu nad domácimi Grékmi a Valachmi (Rumunmi, miešancami pochádzajúcimi z pôvodných Trákov a Rimanov). Poprední dejepisci nášho veku pokladajú za isté, že od polovice až do konca 6. stor. Slovania sa začali postupne usadzovať vo viacerých oblastiach niekdajšieho Grécka.^[566] Prvá výslovná zmienka o Slovanoch plieniacich po Grécku sa objavuje u Menandra až r. 581.^[567] Ktovie či oní Avari, ktorí sa r. 589 usadili v severnom Peloponéze a sídlili v ňom dvestoosemnásť rokov, neboli buďto úplne, alebo aspoň spola Slovania. Vieme totiž, že Slovania vystupovali ako spolubojovníci Avarov, preto ich dejepisci veľmi často s nimi stotožňovali.^[568] Nedá sa určiť, proti ktorým vlastne Slovanom smerovalo ťaženie cisára Konstansa II. do Slován (κατά Σκλαβινία) r. 657, lebo pred príchodom Bulharov, ba sčasti aj neskôr Byzantínci určite nazývali Méziu Slovanskom (Sclavinia).^[569] Určitejšie a hojnejšie správy o Slovanoch sídliacich v Macedónii a Tesálii v 7. stor. a odtiaľ často vojensky napádajúcich hlavné mesto týchto krajín Solún podávajú životopisci sv. Demetria. Za cisára Konštantína IV. Pogonata [ok. 669 — 675] slovanský ľud v nespočetnom množstve, zložený z Dragovičov, Sakulatov, Velegostičov, Vojničov, Brezičov a iných nemenovaných vetiev, prepadol a plienil Tesáliu, ostrovy, Achajsko, Epir, Ilýriu, časť Ázie, obľahol napokon Solún z pevniny i z mora, a po jeho dobytí sa v ňom chcel usadiť, ale keď narazil na silný odpor a stratil mnohých udatných mužov, medzi nimi aj vodcu Chotuna (Xατξών), musel od svojho predsavzatia upustiť. Títo Slovania mali vtedy už v Macedónii pevné sídla.^[570] Po dvoch rokoch [ok. 678] vraj Slovania vyzvali avarského chána (?) a Bulharov na boj proti Solúnčanom, a znova tridsať dní obliehali mesto, ale i tentoraz márne, iba čo vymohli od obkľúčených nejaké dary.^[571] Onedlho nato solúnsky vládca krivo obvinil Prebuda, knieža Runchinov, na jeho rozkaz ho zajali a neskôr v Carihrade bol zradne usmrtený, z čoho vznikli medzi Slovanmi a Grékmi nové nepokoje a roztržky. Runchini sa spolčili so Strumanmi, Sakulatmi a Dragovičmi a v priebehu niekoľkých rokov sa trikrát pokúsili dobyť Solún, pričom vyplienili priľahlú krajinu a cez more sa dostali až do Propontu, zháňajúc bohatú korisť [678 — 687], takže napokon sa proti nim musel postaviť s veľkým vojskom cis. Justinián II. Rhinotmetus, aby ich zastavil a pokoril [687].^[572] O tomto ťažení píše aj Theophanes, ktorý udáva, že spomínaný cisár sa r. 687 vypravil do Slován a Bulhár a po porážke Bulharov udrel na Slovanov v solúnskej oblasti, veľký počet zajal, ďalších získal lákavými sľubmi a presídlil ich do ázijskej krajiny menovanej Opsicium.^[573] Spomínaný cisár iných Slovanov osadil v hornej Macedónii, v oblasti rieky Strumice (Strymon), v úbočí hôr deliacich Macedóniu od Mézie a Trácie.^[574] Niet pochýb, že títo Slovania, naoko poddaní Grékom, boli v skutočnosti od nich nezávislí, a preto sa často prenajímali bulharským panovníkom ako spojenci a za žold sa zúčastňovali na ich vojenských výpravách.^[575] Medzi rokmi 746 — 799, za panovania Konštantína Kopronyma a jeho nástupcov, Slovania v Peloponéze a ostatnom Grécku sa tak rozšírili, že neskorší spisovatelia sa obávali poslovančenia celého Grécka.^[576] Roku 758 cis. Konštantín Kopronymus, podľa slov Theophanových, vyplienil územia Slovanov v Macedónii (Sclavinias in Macedonia positas),^[577] a ďalšie krajiny úplne podrobil svojej vláde; čoskoro sa však ukázalo, že ani toto podmanenie nemalo dlhé trvanie.^[578] Lebo už r. 768 spomínaný Konštantín bol prinútený vypraviť svojich poslov k slovanským kniežatám, aby vykúpili gréckych kresťanov, zajatých na ostrovoch Imbru, Tenedu a Samotrácii.^[579] Súdiac podľa polohy uvedených ostrovov a iných okolností, o ktorých sa zmienime nižšie, som si istý, že vlasť týchto nezávislých slovanských kniežat nemožno hľadať nikde inde než v Macedónii, Tesálii, Helade čiže Livadii a Peloponéze. Roku 783 vyslala Irena, matka cis. Konštantína V., vojvodu Stauracia s veľkým vojskom pokoriť Slovanov, a ten, keď od Slovanov v okolí Solúnu a v Grécku získal sľub poplatnosti, a keď sa prebil až do Peloponézu, vrátil sa s víťazným sprievodom, s lúpežou a zajatcami do Carihradu.^[580] Po šestnástich rokoch [799] v krajine Belzetii, ležiacej, ako sa domnievam, v Macedónii, sa spomína slovanský knieža Akamir, ktorý sa neúspešne pokúšal vydobyť slobodu a trón pre synov zavraždeného cisára Konštantína, žijúcim v Aténach vo vyhnanstve.^[581] Od tejto Belzetie sa neodlišuje Berzetia, do ktorej sa vypravili Bulhari r. 774, aby odtiaľ zobrali a priviedli slovanský ľud do Bulhar.^[582] Za panovania Nicephora I. [medzi 802 — 811] dobývali peloponézski Slovania mesto Patrae; boli však porazení, a hoci neradi, museli uznať svoju poplatnosť.^[583] V tom istom čase sa možno dostali pod ruku cisára aj iné Slovanmi obývané krajiny, lebo pre roky 809 — 810 sa uvádza, že cisár potrestal svojich vojakov tak, že rozkázal ich majetok rozpredať a im samým odobrať sa do Slován; čo vraj nemožno pokladať za nejaké vyhnanstvo či zajatie.^[584] Potom historické pramene o týchto macedónskych Slovanoch vysychajú, a nedá sa určiť, kedy a ako sa dostali pod vládu bulharských panovníkov. Je pravdaže možné, že sa to stalo už za Kruma, a to vtedy, keď tento vládca po odtrhnutí sa od Byzancie strašne vyplienil Tráciu a Macedóniu a ľud odviedol odtiaľ do Zadunajska [813]; je však pravdepodobnejšie, že sa to udialo až za Borisa [843 — 885], ktorého vláde bola podriadená celá horná Macedónia i väčšia časť Albánie.^[585] Na začiatku 9. stor., za panovania Teophila a jeho syna Michala [829 — 842], pokúsili sa peloponézski Slovania o vydobytie svojej stratenej slobody, čo sa im spočiatku aj darilo. Neskôr, po porážke od cisárovho vodcu Theoktista, sa jedni dostali do úplnej poddanosti Grékov, iní, ako Jezerci (Ezeritae) a Milenci (Milengi), iba do ich poplatnosti.^[586] Pod gréckou vládou zostávala aj dolná Macedónia so svojimi rumunskými a slovanskými obyvateľmi. Za cisára Michala [842 — 867] sa spomínajú Slovania z oblasti Subdelície, ktorým po tom, ako boli obvinení zo vzbury a neposlušnosti, bola na slávnostnom zhromaždení udelená cisárska milosť.^[587] Som si istý, že to boli Sakulati, najmä preto, že sa uvádza, že hneď po nich aj iní Slovania z Macedónie predstúpili pred cisára. Títo Sakulati vystupujú o niečo neskôr [pred r. 886] pod menom Sagudatov (Sagudati) spolu so svojimi susedmi Dragovičmi (Druguvitae) ako obyvatelia solúnskej oblasti a poplatníci tohto mesta, kde ich spomínajú aj iné pramene. V ich susedstve, v oblasti rieky Strumy, sídlili iní Slovania pod správou cisárskeho vladára (στρατηγό). Jedni aj druhí, vynikajúci strelci, pomáhali brániť mesto Solún proti Saracénom [904], ale bola to pomoc nezištná, a teda bez nejakého prospechu.^[588] Za spoločného panovníctva Konštantína Porfyrogeneta a Romana Lekapena [919 — 945] povstali Milenci a Jezerci v Peloponéze a odopreli poplatky a poddanosť. Po tuhom boji, keď nemohli odolať gréckemu vodcovi, boli napokon zaťažení oveľa väčšou daňou, ktorú však im čoskoro na to cis. Roman Lekapen znížil na predchádzajúcu výšku. K takejto povoľnosti prinútil cisára ozbrojený nájazd iných, ázijských Slovanov do Peloponézu, už aj tak dosť otraseného domácimi roztržkami cisárskych vládcov.^[589] Pri opise týchto udalostí Konštantín Porfyrogenet odlišuje peloponézskych Slovanov — Sclavi (Σκλάβιστρατηγό) od nájazdcov — Sclavisiani (Σκλαβησιανί), t. obyvateľov ázijskej krajiny (thema) Opsicium, pochádzajúcej z macedónskej Sklavínie (Σκλαβινία, Σκλαβινίαι), podobne ako trácki vysťahovanci nazývajú Tracéziu (Θρακήσιι). Týchto Slovanov má určite na mysli aj anonymný carihradský letopisec, keď pri popise výpravy cis. Romana mladšieho na ostrov Krétu [960] uvádza, že jeho vojsko bolo pozbierané v Trácii, Macedónii a Slovanoch (Σκλαβησιανών), pričom nás mýli jedine to, že spomína aj Macedóniu, hoci o niečo nižšie, keď hovorí o tom istom vojsku, uvádza najmä Arménov, Rusov, Slovanov a Trakov, a vynecháva Macedóncov.^[590] Z tohto krátkeho prehľadu najstarších svedectiev o Slovanoch v Macedónii a priľahlých krajinách na východ i na juh je zrejmé, aké rozsiahle boli ich sídla a aké mohutné bolo ich vládnutie v uvedených krajinách v priebehu 6. — 10. stor. Nie je to teda nadsádzka, ak si skracovateľ Strabónovho zemepisu [ok. 1000] posťažoval, že celý Epir, Grécko (Hellas), Peloponéz a Macedónia sa dostali do držby Skýto-Slovanom;^[591] a najmä keď tu máme súhlasné svedectvo Konštantína Porfyrogeneta a potvrdzuje to predovšetkým história nasledujúcich dvoch storočí, preukazujúca podľa mien osôb, miest, riek, hôr a iných znakov, že slovanské obyvateľstvo na spomínaných územiach bolo v prevahe. Ak teda niektorí prehnaní velebitelia nového Grécka v našich dňoch niekdajšiu rozšírenosť Slovanstva v Tesálii, Helade a Peloponéze popierajú preto, že tam teraz Slovanov niet, a v gréčtine vraj možno zaznamenať iba slabučké stopy slovančiny, pochádza to jednak zo zaujatosti, jednak z nevedomosti: pretože z tých istých dôvodov by sa mohlo spochybňovať aj niekdajšie sídlenie Slovanov v severnej Germánii v 6. — 12. stor. Títo najjužnejší Slovania, rozdelení nepochybne podľa starého spôsobu na mnohé drobné obce a župy, si ani pri všetkej svojej udatnosti nemohli nadlho udržať svoju samostatnosť pred mocnejšími susedmi Bulharmi a Grékmi, ktorým sa dostali postupne do poddanosti, a nemohli si uchrániť ani svoju čistú národnosť pred vplyvom gréckej, valašskej a arnautskej cudzoty. Napriek tomu ani neskôr, počas celého stredoveku, ani po tureckom pustošení, ba až dodnes sa slovanský ľud v hornej Trácii, Macedónii, sčasti aj v Albánii a Tesálii, ešte celkom nevzdal svojho prirodzeného jazyka. Je však poľutovaniahodné, že o vnútornej správe a domácom živote, o sídlach, o rozdelení krajiny, o obrátení na kresťanskú vieru a iných okolnostiach týchto južných Slovanov sa žiadne hodnoverné a dostatočné správy nezachovali až do našich čias. Je nesporné, že Gréci sa všemožne usilovali týchto Slovanov podrobiť svojej vláde, ale rovnako sa starali aj o ich získanie pre seba cez kresťanskú vieru (porov. č. 6), hoci jedno i druhé sa im úplnejšie podarilo až v 9. stor. Panovanie Grékov nad Slovanmi v rozličných krajoch nemalo dlhú stálosť: z času na čas sa spomínajú u nich nezávislé kniežatá, inokedy sa zas o nich hovorí, že boli uvedení do úplného poddanstva, alebo že boli pod vládou vlastných kniežat, uznávali cisára za vrchného zemepána, a uspokojili sa aj s priemernou ročnou odplatou. Mnohí Slovania s Grékmi dobre vychádzali a zastávali vysoké úrady a svetské i duchovné hodnosti: spomeňme tu náčelníkov Dobrogosta, Vsegrda [554], Tatimíra [592], patrícia Onogosta [575] a i., ďalej sú to najmä Nicetas, patriarcha carihradský [766 — 780],^[592] Damian, komorník cisára Michala [842 — 867],^[593] Nicetas Peloponézsky, svokor Christofora, syna Romanovho [ok. 900],^[594] Gabrielopulus a Vasilitzes, miláčikovia cisárskeho poručníka a správcu Alexandra [911],^[595] Borilas a Germanus, dôverníci cis. Nicephora Botoniatu [1078]^[596] a i. Vieme s istotou aj to, že cis. Basilius prímenom Macedónčan [867 — 886] pochádzal zo slovanských rodičov, čo potvrdzuje tak jeho zápasnícký výraz (κατά πόδρζαν, t. podreza, succisio), ako aj svedectvo arabského dejepisca Hamzu.^[597]

1. Rozsiahle oblasti, rozprestierajúce sa po obidvoch stranách dolného Dunaja, do ktorých podľa povahy jazyka ich niekdajších slovanských obyvateľov umiestňujeme bulharských Slovanov, neboli v sledovanom období zaujaté ľudom jedného kmeňa, ani spojené do pevného, súvislého štátu, nemali preto ani jedno všeobecné a trvalé meno. Grécki spisovatelia ich označujú všelijako, raz starými menami Dácie, Mézie, Trácie, Dardánie, Macedónie, Tesálie, Epiru, Helady a Peloponézu, inokedy zase novými ako Bulhary, Slovany (Sclavinia s. Sclaviniae), Moravy, Berzetia č. Belzetia, Zagorje atď. Z týchto posledných mien, lebo staršie do oblasti našich skúmaní nepatria, je pre nás najdôležitejšie meno krajiny Slovany. Používa sa v dvojakom zmysle: po prvé, o krajine zaujatej Slovanmi, poddanými bulharským panovníkom, t. o starej hornej i dolnej Mézii, vrátane Dardánie; po druhé, o inej, menšej, ako sa ja nazdávam, ležiacej v Macedónii a končinách Albánie i Tesálie. Dajme príslušné svedectvá dohromady. Keď sa cisár Justinián Rhinotmet I. 686 — 687 vypravil proti Bulharom a do Slován (τύ τ λγάρ καί τά Σκλαβινία Theoph., tam Vulgares quam Sclavinias Anast., a nižšie κατά Σκλαβινία καί λγαρία Th., in Sclavinias et Vulgarias An.), vstúpil do Trácie a po odrazení Bulharov, ktorí sa mu postavili na odpor, dostal sa vraj potom až k Solúnu, pričom bral do zajatia Slovanov a odvádzal ich do Ázie.^[598] Zdá sa, že krajina Slavínia, tu na rozdiel od Bulharie menovite uvedená, je severná časť Macedónie, v ktorej cisár zajímal Slovanov. Roku 758 cisár Konštantín Kopronymus vpadol do Slován ležiacich v Macedónii (τά κατά ακδνίαν Σκλαβινία Theoph., Sclavinias penes Macedoniam positas Anast., lepšie: Sclavinias in Macedonia, alebo Sclavinias Macedonicas) zajal a odviedol množstvo ľudí a potom si úplne podrobil ostatné obyvateľstvo.^[599] Aj v tomto prípade ide o krajinu nezávislú od Bulharov i Grékov a jej poloha v Macedónii je výslovne uvedená. V rokoch 809 — 810 cis. Nicephorus rozpustil vojsko a poručil mu usídliť sa v Slovanoch {έπί τήν Σκλαβινίαν Theoh., έπί τά Σκλαβινία Cedr.),^[600] ktorý kraj sa vtedy nachádzal pod gréckou vládou. Roku 813 Krumus pripojil k svojmu vojsku pomocné pluky zložené z Avarov a zo všetkých Slovanov (πάσα τά Σκλβινία Auct. inc. ap. Theoph.), čomu rozumiem tak, že boli najatí za žold v nezávislej slovanskej krajine.^[601] Zdá sa, že odtiaľ pochádzali obyvatelia ázijskej krajiny Opsicium, ktorých Konštantín Porfyrogenet nazýva Sklavisiani (Σκλαβησιανί),^[602] rovnako ako ázijskí Tracesii pochádzali z európskej Trácie a boli to potomkovia tých Slovanov, ktorých cis. Justinián r. 687 začal presídľovať zo Slován a Macedónie do Ázie.^[603] Títo Slovania (Sthlavisiani) sa spomínajú i r. 960 ako pomocníci Grékov proti Kréte.^[604] Je teda isté, že už v prvých storočiach po usadení sa Slovanov za Dunajom sa krajina, ktorú zaujali, a to najpravdepodobnejšie severná polovica Macedónie,^[605] nazývala vlastným menom Slovany (Σκλαβινία, Σκλαβινίαι), aj keď jej hranice pre nedostatok jasných svedectiev nevieme presnejšie určiť. Avšak nemenej zaujímavé je aj to, že pôvodná Mézia, obývaná Slovanmi a potom r. 678 opanovaná uralsko-čudskými Bulharmi, sa ani po tomto zaujatí neprestala nazývať Slovany. Meno Bulhary (Bulgaria) sa aj tu, ako na severe od príchodu Variago-rusov Rusy, už od 8. stor. stávalo rozšírenejšie, ale popri ňom sa objavoval aj starý názov Slovanska. V rukopisnom slovníku Cyrila Alexandrinského sa uvádza: „Sklavinia to je Bulgaria“.^[606] Abulfaradž nazýva Symeona [888 — 927] kniežaťom Bulharov a Slovanov.^[607] Pôvodca životopisu sv. Klementa, majúc pred očami prenesenie cudzieho mena Bulharov na Slovanov, niekoľkokrát používa výrazy „národ Slovanov čiže Bulharov“ (τό ών Σδλβνών ίτύν Bλγαρών γέν), „jazyk bulharský“ (B???????? ???????), a zase „litery slovanské“ (τά σδλβένικα γράμματα), narážajúc tým zrejme na starobylosť a prvotnosť mena Slovanov v Mézii, neskôr zatemneného menom Bulharov.^[608] Teda v týchto krajinách, menovaných Slovany čiže Slovansko, sídlil slovutný a niekedy mohutný národ Slovanov, ktorého meno sa najprv v dejinách celého kmeňa udatnými činmi na dolnom Dunaji preslávilo a v ktorého jazyku Konštantín a Metod, vyučiac sa mu zamladi v samom meste Solúne,^[609] Sväté písmo a bohoslužobné knihy preložili, otvoriac tým bránu ku vzdelaniu ducha väčšej polovici slovanských národov. Po týchto Slovanoch nazval Konštantín svoje písmo písmom slovanským, a jazyk, ktorý použil na písanie, jazykom slovanským. O pôvode práve týchto Slovanov zo Slován horného Ruska prednesieme svoj názor nižšie. Okrem tohto prastarého, domáceho a slávneho mena sa nebudeme príliš zaujímať o iné názvy, ktoré dávali Gréci zadunajským Slovanom, ako Skythae, Mysi, Getae atď., ktorých pôvod a platnosť sme už buďto vysvetlili vyššie, buďto je to zrejmé samo osebe. Náš zreteľ obrátime radšej na rozbor správ o jednotlivých slovanských národoch, usídlených niekedy v obvode rozsiahleho panstva bulharského i gréckeho. Budeme o nich hovoriť podľa takého poradia, že začneme od najsevernejších vetiev čiže preddunajských, potom prejdeme na prostredné, t. bulharské a macedónske, a napokon zostúpime k najjužnejším, t. peloponézskym. Nedostatok podrobných správ o jednotlivých národoch sa pousilujeme vynahradiť podaním hojnejšieho popisu mien miestopisných,^[610] aby táto príprava poslúžila budúcim skúmateľom pri objasňovaní mimoriadne dôležitej otázky, akou sú títo južní Slovania pre celé naše Slovanstvo.

2. Z vyššie podaného obsahu dejín vyplýva, že Slovania, ktorí prišli do Mézie, na konci 5. a v prvej polovici 6. stor. sídlili v starej Dácii, t. v terajšej Valachii, v Multanoch a Sedmohradsku. Po ich odchode do vyššie uvedených krajín zvyšné slovanské obyvateľstvo v Preddunajsku, jednak preriedené týmto vysťahovaním, jednak rozprášené ustavičnými nápormi uralsko-čudskej zberby, Bulharov, Uhrov, Pečencov, Kumánov a i., sa premiešalo s domácimi, v pahorkatinách ukrytými Dákmi čiže Rumunmi. Že títo preddunajskí Slovania, ktorých zvyšky v Multanoch a vo Valachii sa stratili až v 13. stor., boli pokrvní zadunajských Slovanov čiže tých, ktorí sa usadili v Mézii a Macedónii, po nezaujatom zvážení dôvodov nemožno spochybňovať. Predovšetkým je isté, že títo Slovania prešli do Byzantska odtiaľ, a nie z Panónie a z Tatier. Predchádzajúci výklad dejín (č. 1, 2) to dostatočne dokazuje. Ďalej uveďme, že starí spisovatelia obidva národy označujú jedným a tým istým menom, nazývajúc ich Slovanmi v zvláštnom význame tohto slova. Sú tu slová nachádzajúce sa vo valaštine, ktorá, ako je známe, je hojne ovplyvnená slovančinou, a tie slová so sebou prinášajú zreteľné znaky jazyka zadunajských Slovanov. Môžeme v nich pozorovať všetko, čo je zároveň vlastnosťou jazyka bulharského: nosové zvuky ѫ i ѧ (ą i ę), pazvukové št a žd namiesto srb. ć, đ, rus. č, ž, čes. c, z, zámena hlásky ja, a, na je, e, a naopak je na ja, a, potom hlásky o na u, presuvka l, r, s inou zlúčené pred hláskami a, e, premena spoluhlásky l na j, alebo jej vysúvanie, zámena g na v, opačné používanie stredných a tenkých spoluhlások (mediae et tenues), jednotlivé slová v iných jazykoch nezvyklé atď. Uveďme tu len niektoré príklady. Nosové zvuky v zemepisných menách Dumbovica r., Dumbov r., Lunkavec r., Dumbrovník, Dumbrova, Lunka, Porumbeni, Strunga, Mundrešti atď., vo všeobecných zimbru (zubor, urus), porunke (poručenie), porunčesku (poručím), dumbrave (dúbrava, sylva, quercetum), genske (hus), gengavu (huhnivý), grinde (hrada), kolinde (koleda), oglinde (zrkadlo, slk. hladidlo, srb. ogledalo), munke (múka), munčesku (mučiť), munčitorju (mučiteľ), opinke (krpec, bačkora, od kor. opnu?), osende (odsúdenie), pendarju (pudič, custos vinae, bul. padar), prundu (arena, sabulum, cyr. прѫдъ), rendu (rad), pe rendu (po rade, ordine), sfentu (svätý) atď. Pazvukové št a žd v zemepisných menách Vladimirešt, Dragomirešt, Dragoješt, Popešt, Srbešt, Župunešt, Bogdanešti, Prodanešti, Mundrešti a premnohé iné na ešt, ešti, ktoré sa rovnajú rus. na ič, iči, čes. a poľ. ic, ici (teraz ice), srb. ić, ići,^[611] vo všeobecných nedežde (nádej), repštesku (reptať) atď. Zámena hlásky ja, a na je, e: brezda (brázda), česu (čas), hrestu (chrasť, spinetum), krečunu (Kračún, Vianoce), žele (žiaľ), nedežde (nádej), nepaste (napásť), neprasne (naprázdno), nesilniku (násilník), zelogu (záloh) atď., a naopak hlásky je, e na ja, a: Njagomir (Niegomir), Njamcu (Nemec), jazu (jez), jazeru (jazero), nevaste (nevesta) atď. Premena hlásky o na u: Muskalu (Moskvanin), brudine (brod), rudenie (rodina) atď. Presuvka spoluhlásky l, r zlúčenej s inou pred a i e: balte (blato), berna (brvno), gardu (hrad, septum), gardine (ohrada, margo) atď. Premena spoluhlásky l na j alebo jej vysúvanie: ibovnik (bul. ubovnik, srb. ljubovnik), jubesku (ljubiti), jubire (ljubov), jubit (ljubimyj), jute (ljut), jucesku (ljutiti), boerju (bojarin, stbul. boljarin) atď. Zámena g na v: movile (mogila, mohyla), pestravu (pestrag, pstruh) atď. Opačné používanie stredných a tenkých spoluhlások: dihoru (tchor, porov. valaš. varde s nem. warte, bul. Provad s rus. Provat, Provatovo) atď. Jednotlivé slová buď v iných jazykoch nie bežné, buď majúce výrazné znaky starobulharského jazyka: ape (aqua) cyr. vap, blidu (patina) cyr. bljudo, kipu (imago, idolum) cyr. kap, odkiaľ kapište, kobe (omen) cyr. kob’ (prestigia), kraku (crus) bul. kraka, gardine bul. gardina (záhrada), lebede (cygnus) cyr. lebeď, prundu cyr. prad (syrtis), tesle (ascia), mréže (rete), tizu (homonymus) cyr. tez, t’z, vertopu (locus paluster), mile (misericordia), miluesku (misereri) cyr. mil (misericors) atď. Z týchto a tým podobných ostatkov jasne vysvitá, že jazyk týchto preddunajských Slovanov, premiešaných s Valachmi, bol nielen rovnakej povahy s jazykom Slovanov v zadunajskej Mézii a Macedónii, ale aj v priebehu času podstúpil rovnaké premeny s ním. Videli sme, že po príchode uralských Bulharov do Mézie [678] za dosť dlhý čas t. ako sa ja domnievam, až do objavenia sa Uhrov a Pečencov, obidve krajiny, Mézia i Valachia, patrili k jednej ríši. Na počiatku 9. stor. sa ešte aj východné Uhry dostali pod moc Bulharov. Lebo Bulhari, po tom, čo r. 807 mocne udreli na Avarov, — už predtým porazených a zoslabených synmi Karola V, — a definitívne ich rozprášili, zaujali celé potiské okolie a rozšírili tým hranice svojej ríše až k mestu Pešti a odtiaľ popri podtatranskom pohorí až k prameňom Tisy.^[612] Túto severodunajskú časť Bulharskej ríše menujú Byzantínci Bulhary za Dunajom.^[613] Sem, do týchto žírnych, avšak vtedy polopustých oblastí, privádzali bulharskí panovníci ľud zajatý v Trácii a Macedónii, najmä slovanský, buď na ochranu severných hraníc, alebo, a to je pravdepodobnejšie, na obrábanie úrodných polí, ako sa o tom zmieňuje údaj vzťahujúci sa na r. 774 a 813.^[614] Jedna časť týchto zajatcov bola síce neskôr prepustená na slobodu, avšak ich väčšia časť zostala sídliť nepochybne tu s domácimi obyvateľmi, Slovanmi i Valachmi. Keď do krajiny nazývanej teraz Uhry vpadli Maďari, našli v nej Slovanov poddaných Bulharom, vyhubili ich alebo zahnali do hôr, a potom zaujali ich sídla.^[615] Zo slovanských žúp vznikli stolice uhorské, z ktorých mnohé si ešte podnes zachovali svoje staré slovanské mená, napr. Zemplínska (t. Zemlinská), Čongrádska, Solnocká, Bodrocká a i. Podtatranskí Slováci a Rusíni, podobne ako Moravania, Korutánci, Chorváti a Srbi, pretrvali prvú silnú búrku a ochránili svoju národnosť; ale ich odtrhnutí bratia v Sedmohradsku a vo Valachii, ktorých sa zachoval iba malý počet, preliali sa pomaly do Valachov. O Bodricoch a iných Slovanoch sídliacich v Uhrách budeme hovoriť nižšie (č. 3); tu sa pozrime najprv na zaniknuté vetvy v Dácii. Staré pramene nám žiadne ďalšie správy o týchto vetvách neposkytujú; ani len ich vlastných mien sa nikde nemožno dopátrať, a len odhadom, považujúc za pravé to, čo je iba pravdepodobné, vykazujú tu miesta pre slovanské národy Milošov čiže Milcov, Miličanov a Severanov. V často citovaných zemepisných zápiskoch mníchovských čítame po vymenovaní západoslovanských národov, okrem iného aj tieto slová: Títo potom bývajú vedľa končín tamtých, totižto Osterabtrezi, u ktorých je miest viac ako sto, Miloxi, ktorí majú miest šesťdesiatsedem, Phesnuzi majú miest sedemdesiat atď.^[616] Súdiac podľa známej polohy východných Bodricov a ich susedov Braničevcov pri stoku Tisy a srbskej Moravy s Dunajom, a podľa postupu spisovateľov pri výpočte Slovanov severných čiže ruských, som si istý, že Miloxi sa môžu hľadať najskôr vo Valachii. Naproti tomu Phesnuzi, umiestnení za nimi, zdajú sa mi byť Pečenehmi; nechajme teraz bokom prečo. Miloxi, ak sa nemýlim, sú Milkovci, Milci, Milčania, sídliaci vtedy v obvode milkovského biskupstva, pri rieke nazývanej až podnes Milkov, v oblasti Multán, ležiacej na pomedzí Valachie a Sedmohradska čiže v kraji (ispravnictve, správe) putenskom. Milkovské biskupstvo sa spomína v dejinách tej krajiny až neskôr medzi r. 1370 — 1462.^[617] O niečo ďalej odtiaľ na severovýchod, v dnešnej Besarábii, medzi Teleneštom a Kalarašom, leží dedina Milčeni, dosvedčujúca niekdajšie sídlenie rovnomenného národa v tejto krajine. Ich rovnomenní príbuzní sa vyskytujú v Peloponéze a v Polabí (nižšie č. 5, § 44, č. 10). Nemenej pravdepodobné sa mi vidí aj to, že v Severínskom banáte, v juhozápadnom kúte Ugrovlachie, sídlil niekedy slovanský národ menovaný Severania, po ktorom tu zostalo aj toto meno. V historických prameňoch 13. a 14. stor. sa o tomto banáte, čiže krajine riadenej zvláštnym vládcom (bánom) a niekedy poddanej bulharskému panovníkovi, neskôr uhorskému, sa nachádzajú veľmi časté zmienky. Kráľ Belo IV., súc podnietený pápežom Gregorom do vojny proti Bulharom, vo svojom liste r. 1237 krajinu Severskú (terram Zemram, čítaj Zevram alebo Zevrin),^[618] ležiacu v bulharských končinách, a inokedy vraj pustú, ale vtedy už dosť dobre zaľudnenú, vyhradil výslovne pre seba, aby ju podľa ľubovôle mohol pripojiť k tomu alebo onomu biskupstvu.^[619] Roku 1247 chcel postúpiť toto územie (terram de Zevrino) svätojánskym nemeckým rytierom, ale s výhradou, že bude slúžiť na ochranu proti Tatárom, z čoho však čoskoro zišlo, a banát zostal potom pod správou uhorských bánov, ktorých sa tam spomína v 13. stor. niekoľko.^[620] V našom období vidno už len niektoré zvyšky niekdajšieho hradu a mesta v rozvalinách neďaleko vtoku rieky Topolnice do Dunaja, pri dedine pomenovanej Valachmi Kimpul Severinuluj. Nablízku v tomto okolí leží iná dedina Severinešt na rieke Kosune. Pravda, týchto slovanských Severanov treba dobre odlíšiť od uralskočudských Seberov čiže Sebrov, o ktorých Teophanes hovorí pri r. 678, a ktorí, ako sme vyššie ukázali (§ 15, č. 6), sídlili ďaleko odtiaľ na východnom úbočí Balkánu a Dobriče. Vymiznutie či skôr povalašenie Slovanov vo Valachii, Multanoch a Sedmohradsku, lebo aj tu podľa svedectva zemepisných názvov, najmä mien riek (napr. Bystrica, Toplica atď.), niekedy bývali ich rodiny,^[621] by si zasluhovalo úplnejšie a dôkladnejšie vysvetlenie, aké je možné podať podľa nášho zámeru v prítomnom spise. Z Nestora vieme, že ruskí Slovania Tiverci a Uliči oddávna žili pri Dnestri až po samé more a Dunaj a mali množstvo miest alebo hradov. Z vyššie uvedených svedectiev sa dozvedáme, že zvyšky Slovanov sa v 9. — 12. stor. nachádzali aj vo Valachii. Haličské kniežatá v 12. stor. ovládali časť Besarábie i Multán, kde vtedy Valachovia čiže Rumuni, t. miešanci pochádzajúci zo starých Getov a Rimanov,^[622] sídlili spoločne so Slovanmi a niektorými Pečencami a Plavcami. V ruských letopisoch hrady a mestá Belgrad (dnes Akerman), Romanov, Sučava, Seret, Chotin sa pokladajú za ruské. Po páde haličského kniežatstva sa Multany stali krvavou obeťou Tatárov: táto krajina, občiansky zriadená Rusmi, sa znovu obrátila na smutnú pustatinu, mestá i dediny spustli. Keď potom Mongoli, prestrašení víťaznou zbraňou Ľudovíta, uhorského kráľa, sa okolo polovice 14. stor. stiahli od Dunaja, vtedy Valachovia vedení Bogdanom čiže Dragošom zostúpili z marmarošských a sedmohradských hôr, kde doteraz viedli pokojný pastiersky život, objavili sa na rieke Prute, a aj keď tam našli ešte mnohých Rusov, usadili sa medzi nimi na rieke Moldave. Títo prisťahovanci spočiatku vyhovovali domácim obyvateľom, cítili sa bezpečnejší, priúčali sa ich občianskym zvykom a poriadkom; napokon sa však títo hostia tak rozmnožili, že vytlačili hospodárov, obnovili staré mestá a založili nezávislé panstvo pod názvom Multany^[623] čiže Moldavy, ktoré Bogdanovi nástupcovia spravovali ako vojvodovia.^[624] Takýmto spôsobom vzniklo o niečo skôr aj kniežatstvo valašské. Zdá sa, že vládnutie Bulharov nad touto krajinou a tým aj prebývanie v nej Slovanov bolo ohrozené; natlačili sa tu Uhri a po nich Pečenci, Plavci, Kumáni a ďalší. V 12. alebo 13. stor. akýsi vodca Niger sa vydal s valašskými rodinami zo Sedmohradska, zaujal a obnovil Tirgovišt, Bukurešt a iné miesta, v ktorých potom vládol až do konca svojho života. Jeho nástupcami boli ďalší vojvodovia vyberaní národom, ktorí neskôr z času na čas záviseli od silných uhorských panovníkov.^[625] V obidvoch krajinách aj po ich zaľudnení Valachmi poriadok a zriadenie prijaté Slovanmi sa stále zachovávali. Slovanský jazyk bol až do 17. stor. nielen cirkevným, ale aj úradným, ako dosvedčujú pôvodné listiny multanských i valašských kniežat z toho obdobia. Temer všetci krajinskí a dvorskí úradníci mali a majú až dodnes slovanské názvy,^[626] napr. Veľký Bán, V. Dvorník, V. Kľučar, V. Stolník, V. Komorník, V. Pehrník (čašník, porov. slk. Pohár — Pohárnik), V. Posteľník, V. Medeničar, V. Služar, V. Šatrar, Bolieri, Župani, Ispravnici, Namestníci atď.^[627] Z toho, čo sme na túto tému povedali, je zrejmé, že jazyk i história Valachov sú tesne spojené s dejinami Slovanstva, a že skúmatelia našich starožitností, najmä dejepisci bulharských Slovanov, musia mať jedno i druhé na zreteli starostlivejšie ako doteraz.

3. O jednotlivých vetvách Slovanov v Mézii, o rozdelení ich krajiny atď. nám staré letopisy dávajú príliš málo správ. V čase príchodu uralskočudských Bulharov do Podunajska spomínajú síce Byzantínci sedem rodov čiže vetiev Slovanov, ktorí sa dostali do poddanstva týchto bojovníkov, ale ich mená nám, bohužiaľ, žiadny z nich nezachoval. Z rozsídlenia týchto bulharských Slovanov až k avarským hraniciam, t. až k stoku Sávy, Tisy a Dunaja, možno pomerne s istotou uzavrieť, že neskôr v tej krajine uvedení Bodrici, Braničevci, Kučevci, Timočania a hádam aj Severania v Dácii patrili k spomínaným siedmim rodom. Bertinianske letopisy, alebo skôr ich pokračovateľ Hinkmar Remešský na r. 866 (má byť vlastne 861) spomína desať bulharských žúp, ktorých ľud, popudený veľmožmi, sa vzbúril proti Michalovi Borisovi.^[628] Tomuto počtu rozumiem tak, že sú v ňom obsiahnuté iba vlastné bulharské župy, t. medzi Balkánom a Dunajom, ležiace od Timoku po Čierne more, a nie aj župy bulharskej Moravy, Zagorja a Macedónie. Zaiste nie je pravdepodobné, žeby taká veľká ríša mala iba desať žúp, ani to, žeby kresťanskí Slovania v bulharskej Morave, v Trácii a hornej Macedónii sa boli vzbúrili proti kniežaťu pre jeho obrátenie sa na vieru. Meno Bodricov a ich spojencov Kučanov i Timočanov sa najprv objavuje u Einharda, rozprávajúceho, ako r. 818 poslovia Bodricov a Bornu, kniežaťa Kučanov i Timočanov, ktorí sa iba nedávno uvoľnili z bulharského spoločenstva a boli prešli k Frankom, predstúpili pred nemeckého cisára Ľudovíta.^[629] Ten istý letopisec na r. 819 opäť udáva, že Timočania, potom, ako odstúpili od spoločenstva s Bulharmi a zlákali Frankov, pridali sa k panónskemu kniežaťu Ľudovítovi.^[630] Vo vojne vedenej v tom istom roku medzi Ľudovítom a prívržencom Frankov Bornom sa Kučania pridali na stranu Ľudovíta,^[631] ale čoskoro boli vo svojej vlasti znovu pokorení Bornom.^[632] Po smrti kniežaťa Bornu [821] je hneď v nasledujúcom roku [822] zmienka o posolstve k tomu istému cisárovi, a to rozličných, ako hovorí letopisec, východných slovanských národov, menovite Bodricov, Srbov, Veletov, Čechov, Moravanov, Braničevcov a zvyškov Avarov sídliacich v Panónii.^[633] Z týchto sem určite patria len Braničevci: lebo zaradenie Bodricov, či už ich severnú alebo južnú vetvu, je úplne sporné. Podobne r. 824 sa hovorí, že dve posolstvá, Bulharov i Bodricov zvaných Braničevci, sa uberali do Nemiec: cisár poručil Bulharom, aby očakávali jeho príchod v Bavorách, zatiaľ čo slovanských poslov pozval k sebe do Cách.^[634] Potom sa už meno týchto Slovanov v nemeckých letopisoch viac neuvádza; iba v mníchovských zemepisných zápiskoch sa nachádzajú v zozname slovanských národov „južní Bodrici (Osterabtrezi), u ktorých je viac ako sto miest“.^[635] Z porovnania a prehľadu týchto svedectiev sa dajú ľahko zistiť tak ich deje v uvedenej dobe, ako aj ich zemepisná poloha. Nachádzali sa totiž sprvu medzi Bulharmi a Avarmi, neskôr medzi Bulharmi a Frankmi, — boli pod tlakom jedných aj druhých a dostávali sa do ich poplatnosti, — avšak vždy sa usilovali zachovať si svoj domáci poriadok, s vlastnými kniežatami a svojimi staršími. Z udalostí, ktoré nastali potom, po mohutnom nástupe Bulharov na Dráve [827 — 829, 853] je dostatočne jasné, že od nepotrebného spojenectva s Frankmi sa opäť dostali pod nadvládu Bulharov, a pod bulharskými vládcami, napr. Boritakanom v Belehrade ok. r. 885 a i.,^[636] ich čakala bezosporu oveľa tvrdšia poddanosť, než akú mali predtým. Ich sídla sa tiahli po severnej strane Dunaja od vtoku Drávy cez dnešnú Báčku — Bodrockou stolicou a Banát až k Severanom, potom po južnej strane od srbskej Moravy až k Timoku. Od Bodricov (Abodriti, Oster-Abtrezi, t. východní Bodrici, na rozdiel od západných v severnej Germánii) dostala svoje meno župa čiže stolica Bodrocká, niekedy s rovnomenným hradom, teraz pričlenená k Báčskej stolici.^[637] Ich odnožou, ako možno uzavrieť zo slov Einhardových, boli Braničevci (Praedenecenti, Praedevecenti, Praedenescenti),^[638] sídliaci za Dunajom v oblasti mesta Braničeva čiže v neskoršom vojvodstve Braničevskom. Niekedy slávne mesto Braničevo, za Rimanov nazývané Viminacium, ležalo po obidvoch stranách rieky Mlavy pri samom jej vtoku do Dunaja, kde možno vidieť dodnes rozvaliny Braničevac i Kostolac.^[639] V srbských a uhorských dejinách sa mesto i vojvodstvo Braničevo (Branitzova, Buranitzova, Brandiz atď.) spomína mimoriadne často. V zápiskoch germánskych križiakov tiahnucich do Palestíny z 11. — 12. stor. celé to územie medzi Belehradom a Nišom, v ktorom sa nachádzalo i Braničevo a o ktoré sa vtedy naťahovali Gréci, Srbi i Maďari, sa nazýva Bulhariou alebo Bulharským lesom (silva Bulgariae). Po páde Bulharov r. 1018 sa tohto územia zmocnili byzantskí cisári, ktorí, hoci sami slabí, usilovali sa ovládať aspoň pevné mestá, ako Belehrad Braničevo, Chram, Niš a ďalšie. Najstaršia zmienka o Braničeve, po zániku starého mena Viminacium, okrem už uvedených svedectiev germánskych letopiscov, je u Theophylakta Achridanského [pred 1081], Anny Komneny [ok. 1114], Cinnama a i. V prvej polovici 12. stor. opanovali mesto i s hradom Uhri; čoskoro ho však získali späť do svojej moci Byzantínci. Roku 1154 ho dobývali znovu Uhri. Roku 1172 ho navštívil Henrich Lev, vojvoda saský, na ceste do Palestíny. Belo III., uhorský kráľ, ho vytrhol r. 1183 Byzantíncom, avšak už r. 1186 im ho zase vrátil. Roku 1189 tu pobýval cisár Fridrich počas svojho ťaženia do Palestíny; vtedy sa tu zdržal aj jeden grécky zástupca. Kedy a za akých okolností ovládli mesto Srbi, sa s istotou nevie. Je pravdepodobné, že už pred rokom 1189 zaujal Nemanja, hoci len nakrátko Sredec (dnes Sofia), Zemljen (rozdielny od Zemlinu na Dunaji), Štip, Niš atď., a pokúsil sa aj o Braničevo. Z listiny cára Asana [1186 nasl.] je isté, že za jeho panovania Braničevo náležalo Bulharom. Naproti tomu za kráľa Dragutina [1275] už bolo pod srbskou vládou. Odvtedy až do r. 1459 sa spomína dosť často, avšak neskôr, počas tureckej poroby, jeho moc a sláva definitívne upadla. Oddávna v ňom mala sídlo biskupská stolica. U Byzantíncov a v listinách uhorských kráľov sa Braničevo menuje vojvodstvom (ducatus).^[640] Ešte i dodnes sa jeho pamiatka pripomína nielen v národných piesňach („po Kučevu i po Braničevu“), ale i v mene Požareveckého kraja, ktorý sa medzi ľudom nazýva Braničevo. Einhardovu výpoveď,^[641] že Braničevci, susediaci s Bulharmi, sídlili v Dácii vedľa Dunaja, treba rozumieť tak, že išlo o pobrežnú Dáciu (Dacia ripensis) na južnej strane Dunaja; hoci nie je vylúčené, že sídla Braničevcov sa rozkladali po obidvoch dunajských brehoch. Bodricom pripisuje Zemepisec Bavorský sto miest, z čoho je zrejmé, akí boli rozšírení, ľudnatí a mohutní. K najstarším mestám v tejto krajine so slovanskými menami, lebo iné si podržali svoje starodávne mená, patria Báč [ok. 1163, Pagatzi u Cinnama], Zemlin pri stoku Sávy a Dunaja [r. 1123, Zeugmin u Cinnama, Zeugminon u Nicetu Choniatu], Sombor a i. — Kučevo čiže Kučajevo, tak sa nazývala krajinka okolo pohoria Kučaje,^[642] ležiaca na juhovýchod od Braničeva. Som si istý, že Guduscani čiže Goduscani u nemeckých letopiscov sú Kučania, Kučovania. Aj v Chorvátoch však bola krajinka Gacko (Gutzika u Konšt. Porf.), a Borna sa niekde uvádza ako chorvátsky knieža, a pochybnosti, ktoré týmto vznikajú, sa vysvetľujú tak, že Borna aj so svojimi Kučanmi prešiel od Bulharov k Frankom do Chorvát, na uprázdnené miesta sa usadili iní susední Slovania, ktorí na pomenovanie územia používali svoje pôvodné meno.^[643] Srbská i uhorská história v 12. — 15. stor. sa často zmieňuje o tejto krajine, o ktorú sa po páde Bulharskej ríše, rovnako ako o Braničevské vojvodstvo, usilovali Gréci, Uhri a Srbi, až napokon sa jej úplne zmocnili Srbi.^[644] Za našich čias hora Kučaj sa spomína v národných piesňach, napr. A u svoju krasnu Ravanicu, pod visokom pod Kučaj planinom.^[645] V úbočí hory leží dedina Kučaina. — Einhardovi Timociani čiže Timaciani sa podľa mena zdajú byť Timočania, obyvatelia oblasti rieky Timoku, na pomedzí terajšieho Srbska a Bulharska. — Zdá sa, že uvedené tri slovanské národy v druhej polovici 9. stor. prináležali k bulharskej krajine, menovanej dolnou Moravou (cyr. nižnjaja Morava), spočiatku spravovanej rozličnými sčasti slovanskými kniežatami, neskôr potom bulharskými vládcami. O tejto krajine budeme teraz hovoriť podrobnejšie. Treba predovšetkým rozlišovať dve Moravy, jednu hornú čiže veľkú, v dnešnej Morave a v Uhrách Dunajom rozdelenú na dve (odtiaľ v cyr. rkp. dvojné čís. vyšnii Moravě), a druhú dolnú čiže bulharskú. Táto posledná bola pôvodne práve krajina ležiaca na srbskej rieke Morave (u starých Margus, ok. 1190 u Nicetu Moravos, u Arnolda Marova atď.), ktorú tvoria dve rovnomenné rieky, bulharská a srbská Morava, stretávajúce sa pri Stalate, a ktorá blízko Kulite priteká do Dunaja. Bulharské rameno čiže Binč-Morava, prameniace na úpätí pohoria Šaru (Scordus) neďaleko mesta Moravy, sa napája riekami Vranou, Toplicou, Tarenom a Tempeškou; srbské čiže východné rameno priberá znamenitú rieku Ibar. Krajina ležiaca medzi Ibrom a východným ramenom a po ich spojení po obidvoch stranách rieky, teraz, pravda, obývaná Srbmi, patrila podľa istých historických svedectiev v 9. — 10. stor. k bulharskému panstvu, a až po páde Bulharov [1019] pripadla Grékom, neskôr, po založení Srbskej ríše v Rase veľkým županom Nemanjom [1159 — 1195] sa dostala do podielu Srbom, ktorí tu potom založili svoju hlavnú stolicu.^[646] Či jej obyvatelia v onej starej dobe i podľa jazyka patrili k bulharským Slovanom, neviem potvrdiť; určite mohli používať aj iný, od podbalkánskych Slovanov odlišný jazyk,^[647] a napriek tomu ich župani alebo kniežatá, podobne ako ostatných Slovanov, mohli byť podriadení bulharským panovníkom. Je pravdepodobné, že Bulhari opanovali krajinu ležiacu medzi Timokom, Dunajom a Moravou hneď po svojom príchode [678],^[648] a ostatnú krajinu medzi bulharskou i srbskou Moravou a ďalej od Moravy po Drinu, zachádzajúc do Slován a Macedónie, možno ovládli až neskôr za Borisa Michala (porov. § 29, č. 5).^[649] Po rozšírení hraníc bulharského panstva až ku Dráve [pred 828] sa celá táto krajina nazývala dolnou (nižnou) Moravou, na rozdiel od hornej (vyšnej), sčasti nezávislej, sčasti poddanej Frankom, v ktorej panovali slovanské kniežatá Mojmír, Rastislav, Pribina, Svätopluk atď. Svedectvá k tejto dolnej čiže malej Morave náležiace sú tieto. Na sneme Photiovom konanom r. 879 uvádza sa podpísaný arcibiskup čiže metropolita Agathon Moravský (’Aγαδών Mωράβων), spolu s ďalšími dvoma bulharskými biskupmi Gabrielom Ochridským a Symeonom Debeltským.^[650] Že patrí do tejto bulharskej Moravy, možno uzatvárať z podpisu dvoch uvedených biskupov.^[651] U Zemepisca Bavorského táto južná čiže bulharská Morava sa uvádza takto: „Beheimare (t. Čechy), v ktorých je pätnásť miest. Marharii (t. severní čiže dnešní Moravania) majú jedenásť miest. Vulgarii (t. Bulhari), nesmierna krajina a početný ľud, majú päť miest, a pretože je ich veľké množstvo, nepotrebujú mať ohradené mestá. Je tu aj národ ktorý sa menuje Marehani (t. južní Moravania), títo majú tridsať miest.“ Hneď za nimi sa spomínajú Bodrici.^[652] Je očividné, že Moravania (Marehani), zaradení vedľa Bulharov a Bodricov, s tridsiatimi mestami, sú iní ako Moravania (Marharii) s pätnástimi mestami uvedení v susedstve Čechov, a nemôžu byť umiestnení nikde inde iba do tejto bulharskej Moravy, vtedy [ok. 829 — 890] siahajúcej až po Drávu. Konštantín Porfyrogenet v knihe o obradoch byzantského dvora medziiným uvádza oslovenie, používané cisármi v listoch ku kniežaťu (άρχντα) moravskému, týmito slovami: Ku kniežatám chorvátskemu, srbskému, zachlumskému, konavlianskemu, travunskému, duklianskemu, moravskému (ί τόν άρχντα ωραβία). Oslovenie znie: príkaz (κέλσι, mandatum) od Krista milovaných panovníkov ku kniežaťu tej a tej krajiny.^[653] O ktorú Moravu v tomto prípade ide, o tom sa za našich čias viedol učený spor medzi Dobrovským a Blumbergerom: Dobrovský slovo knieža (άρχων) vzťahoval na Rastislava a jeho nástupcu Svätopluka, Moravia potom na dnešnú Moravu, zatiaľ čo Blumberger oba výrazy vzťahoval na bulharskú Moravu.^[654] Majúc pred očami nezvratné svedectvo súdobého pôvodcu mníchovských zápiskov o dvoch Moravách, a zvažujúc jednak, že všeobecne používané výrazy „vyšní Moravě (dvoj. čís.), veľká Morava“^[655] by bez nižnej čiže malej Moravy nemali žiadny zmysel,^[656] jednak tiež, že byzantskí cisári by v nijakom prípade nemohli posielať nezávislým od nich a mocným kniežatám Rastislavovi a Svätoplukovi písomné príkazy (κέλσι, mandatum), lebo to mohli iba županom a slabým kniežatám Slovanov usadených v Ilyriku, voči ktorým si od čias ich príchodu uplatňovali svoju právomoc, a napokon, už samotné umiestnenie moravského správcu pri výpočte ostatných slovanských kniežat, — vedľa správcu duklianskeho, čo zodpovedá postupu od severozápadu k juhovýchodu, a teda začleneniu do bulharskej Moravy, — nás vedie k tomu, že bez váhania vzťahujeme toto svedectvo na často spomínanú južnú čiže dolnú Moravu. V pamiatkách srbského písomníctva z 13. — 14. stor. je dosť často zmienka o tejto Morave, napr. v životopise sv. Symeona od sv. Sávu ok. 1208 Pomoravije, v nápise žičiamskom ok. 1222 Morava župa, v list. 1382 podpis „sija vsa napisaše se v Moravje v mjestje rekomijem Žiča“ atď. Áno, toto okolie, t. oblasť rovnomennej rieky až podnes národ nazýva Morava.^[657] V tejto Morave sa nachádzalo niekoľko miest toho istého mena. Najjužnejšie z nich, neďaleko prameňov Binč-Moravy, teraz po turecky nazývané Gölham, spomína sa u Cinnama pod menom Morovisdos r. 1018, v ktorom čase bolo ešte v držaní Bulharov.^[658] Roku 1342 sprevádzal Dušan svoju manželku, cestujúcu do Bulhar, až do Moravy, a potom sa stretol v Prištine s Kamakuzenom.^[659] O inom mieste, ležiacom, ako sa zdá, pri ústí rieky, kde niekedy za Rimanov bolo mesto Margus, teraz pevnôstka Kulič, píše Cedren, že r. 1040 doň utiekol odbojný Doljan a odtiaľ potom do Belehradu.^[660] V ktorom z týchto dvoch miest sídlili biskupi (Agathon 879 a i.), nemožno rozhodnúť. Sv. Sáva zriadil v Morave r. 1224 nové biskupstvo. Možno, že toto srbské biskupstvo bolo na riečke Moravici v kláštore Moravciach, v terajšom kraji rudnickom.^[661] Z jednotlivých krajov v tejto nižnej Morave spomínajú sa okrem iných,^[662] tu ich nebudeme rozoberať, Nišava [r. 1156, Nikava u Cinnama], t. okolie prastarého mesta Niše (Naissus, Nissa), a Dendra, ľudnatý kraj v susedstve predošlého [r. 1156, u Cinnama], nepochybne slovanská je Dúbrava, župa spomínaná v liste cára Lazara r. 1381. Z miest pri stoku Sávy a Dunaja najslávnejší je Belehrad, u starých Singidunum, v ktorom ok. r. 885 sídlil bulharský vládca Boritakan.^[663] — Medzi Moravou a Timokom je Chram, pevnosť na Dunaji [r. 1123, u Nicetu Choniatu], teraz Ram. — Ravanica [r. 1096, 1172,1189, Rabnel u Ansberta, Arnolda a i.], vtedy v Bulharskom lese (in silva Bulgarica). — Smoljinec [ok. 1154, Smeles u Cinnama], teraz dedina blízko Braničeva. — Zvečan [ok. 1081, Sfentzanion u Anny Komn., Swetzanion, Sfekianion a Chalkok.], vtedy na samom pomedzí bulharskom a srbskom (in ipsis Romaniae Bulgariaeque confiniis). — Lipljan hádam staršie Ulpiana [ok. 1018, Lipenion u Cedrena, Lipainion u Teoph. Achrid., Anny Komn., Lipljan u sv. Sávu], r. 1018 ešte bulharské mesto. — Priština [1073, Prisdiana u Skylitzesa, Teoph. Achrid.], takisto r. 1073 ešte bulharské mesto. Už vyššie sme podotkli, že zo starých žúp a krajiniek vo vlastnej Bulharii žiadnu nepoznáme podľa mena. Dobrič, rovina medzi Čiernym morom a Dunajom, blízko jeho ústia, sa spomína až u Chalkokondyla [ok. 1444], nazvaná je vraj tak podľa akéhosi majiteľa Dobrica [r. 1388]. Aj v bulharskej Morave je však pole Dobrič, známe z kroniky arcibiskupa Daniela [1330]. Z riek v starých prameňoch okrem iných sa uvádza Tyča [r. 764. Tunza u Theophana, Tumtza u Cedrena,^[664] r. 907 Tyča v rkp. Tudora mnícha Doksova], od ktorej tuším Dičina [r. 949, Ditzina u Konšt. Porf., Bitzina chybne u Anny Komn.] nie je rozdielna, teraz na mapách rieka Devna, poniže Varny vtekajúca do mora, hoci iní menia to meno na Kamčik.^[665] Zo starobulharských miest významnejšie sú Preslava (ok. 934, u Konšt. Porf., Leona Diakona, Cedrena, Zonaru a i., u nich je písané rozlične, Presthlava, Presthlavon, Persthlava, Peristhlava, Parasthlava, u Nestora Perejaslavec, v list. cára Asana ok. 1186 Praslav atď.), starý Marcianopolis, teraz v rozvalinách,^[666] sídlo bulharských kniežat a cárov až do podmanenia Bulharie r. 971. Byzantínci toto mesto obyčajne nazývajú veľká Preslava (magna Presthlava); Cedren a Zonaras sa okrem veľkej zmieňujú aj o malej, ktorej poloha je neznáma. — Šumen, podľa mojej mienky Aula Crumi, t. dvorec čiže sídlo Krumovo [ok. 802 — 815, podľa Zonara menovali Bulhari kniežaciu stolicu aula, porov, kirgiz. aul, sídlo kočovného kňaza, slv. ula, ulka, ulica a i.], u Anny Komnenovej Buleuterion a Symeonis vertex [ok. 1083], zmiešaním mena mesta Šumna s menom panovníka Symeona: druhé sídelné mesto bulharských panovníkov v uvedenej dobe. — Provat [1186, u Georg. Akrop.], blízko Preslavy, spolu s Preslavou podiel kniežaťa Petra I. 1186 nasl.^[667] — Pleskov [ok. 971, Pliskova, Pliskuva, u Leona Diak., Cedr., Anny K.], severne nad Preslavou, dnes na mapách chýba. — Varna [r. 678, u Theophan., Konšt. P., Cedr., Zon.], na mori blízko starého Odessu, nie mesto Odessus („Varná urbs, Odesso vicina“, hovorí Theoph.). — Dičin na Dunaji, v ruských letopisoch, hádam staré Dinia (Leon., Diac.) čiže Dinogetia. — Kyjevec, takisto na Dunaji [967 — 971], podľa Nestora, teraz takisto neznámy. — Dristor, Derstor, Destor, v ruských letopisoch Drestvin, u Gundulića Darstero [r. 889, Dristra u Leona Gramm., Anny K.], za starodávna Dorostolus, teraz tur. Silistria. — Vetren, neďaleko Dunaja [ok. 1083, u Anny K.], teraz neznámy. — Rachova, bul. Rachuva, Reachuva, Reachuvica, miesto Orjechova, Orjechovica, dve mestá, jedno na Dunaji, druhé v stredozemí blízko Trnova [1306, u Pachymera a i.]. — B’dyn, B’din [r. 1071, Bydinum u Theophyl. Achr., Bidini u Cedr., ok. 1186 B ’dyn v list. c. Asana, B’din u arcib. Daniela], teraz Vidin, hádam Videc, Vidicov v ruských letopisoch. — Loveč [ok. 1049, Lovitzon u Cedr., Skyl., Nic. Con.]. — Demnitzikos [r. 1148 u Cinn.], na Dunaji, teraz neznáme; porov. Dimitzana v Morei a i. — Trnov čiže Trnovo [1185, Georg Akr., Nic. Greg., Pachym., Trnov letop. ruské, Dometian], od r. 1186 sídelné mesto bulharských cárov. — Sredec [r. 809, Serdika u Thephana, 987 Triaditza^[668] u Leona Diak., Skyl., Cedr., Zon., Thephyl. Achr., Anny K. a i., u Ansberta a Wilh. Tyria skomolené Straliz, Stralizia], teraz Sofia, u starých Sardika i Serdika. — Bojan [1015, Boion u Cedr.], hádam na r. Bojane blízko Sredca.^[669]

4. Pristúpme teda k sídlam Slovanov, ktoré sme pričlenili k bulharským, v ostatných oblastiach byzantského cisárstva. V Trácii z krajiniek označených slovanskými menami sa spomínajú dvoje Zagorje, Dragoviči a Morrha čiže Morava. Zagorije, t. Záhorie, je časť zeme od balkánskeho priesmyku Sidera (Porta ferrea, teraz Čenga pri dedine Čalikavaku) až k Čiernemu moru [r. 705, 861, u Sym. Log., Zon., Joela, 1185 u Nic. Chon. a i.], s mestom Zagora [r. 812 u Theophana], niekedy menovaným Develtos, ležiacim na jazere blízko mora. Už vyššie sme poznamenali, že toto územie sľúbil Bulharom Justinián Rhin. [705]. Záhorie konečne opanoval až Michal Boris [861]. Thunmann, Engel a iní dejepisci sa mýlia, ak tvrdia, že pod Záhorím sa myslí celá krajina ležiaca za Balkánom, od Albánie až po Čierne more. Nachádzali sa, pravda, aj tu, z jednej i druhej strany Balkánu, Orbelu a Skordu, krajinky rovnakého mena, ale tie sa spomínajú až neskôr.^[670] Iné Záhorie na severe Balkánu menujú [ok. 1185] Nic. Chon., Nic. Greg. a neskôr Gundulić. Že aj južné, k Marici obrátené úbočie toho istého pohoria sa nazývalo Záhorie, je zrejmé z dnešných mien tamojších miest Eskizagara a Jenizagara, t. Stará i Nová Zagora.^[671] Ktoré Záhorie sa myslí v list. Asanovej 1186, nemožno odhadnúť. — Dragovitia, t. Dragoviči, niekedy krajinka na riečke Dragovici, od ktorej prijali metropoliti philippoposkí titul exarchov Trácie Dragovitie (Θράκη Δργβιτία, u Le Quiena chybne Europae et Dragovintiae).^[672] Riečka Dragovica (Δργβίτη) priteká neďaleko dvoch kričimských kláštorov do rieky Karlova a spolu s ňou poniže Tatar-Bazarčiku do Marice.^[673] — Morrha,kraj v západnej Trácii, na úpätí Rhodopských hôr, teraz Dospať a ináč menovaných [r. 1324, u Kantak.], hádam Morava; tam niekde sa nachádza i mesto Morovundos u Anny Komneny. — Rovina okolo hornej Marice, blízko Tatar-Bazarčiku, nazýva sa u Ansberta r. 1189 krajina Circuiz a Circuvitz,^[674] ktoré meno sa nikde inde neobjavuje. — Z riek vyniká Marica, hádam skrátene namiesto Moravica [1233, quem communi lingua Maritzam vocare solent, u Georg. Akr. a i.], u starých Hebrus. — Z miest sa spomínajú, od východu na západ, Beregava, priesmyk na Balkáne [678, u Theophana], o ňom sa hovorí vyššie (č. 3); — Bersinicia, t. Breznica, neďaleko Adrianopola [r. 796 a 813, u Theophana];^[675] — Sliven [r. 1306, Stilvnos u Pachymera, Kantak. a i.]; — Kosnik [1344, u Kantak.], neznámej polohy; — Pruse čiže Prusin [ok. 1190 u Nic. Chon.], takisto neznámy; porov. Prusac v Srboch a i; — Toplica, opevnené mesto na Marici [1050, Toplitzos u Cedr.], rovnako neznáma; — Gradišt [r. 1189, Gradhicz u Ansberta], najpravdepodobnejšie terajšie Hissar čiže Lidža-Hissar; — Voden [r. 1189, Bandoucy u Ansberta, πέαδν u Kantak.], blízko Philippopola, teraz dedina, ngréc. τά Вδηά; — Pernis [1189, u Ansberta], teraz Petrič blízko Vodna na r. Stanimaku, so zrúcaninami starého mesta i hradu; — Klokotnica, na Marici [1226, u Georg. Akrop.]; — Črnomjan, v južnej Trácii [1324, Tzernomianon u Kantak.], nepochybne rozdielne od terajšieho mesta Čirmna; — Ostra, tamže [1256, Ustra u Georg. Akrop.]; — Čepina [1245, Tzepaena u G. Akrop.], pevný hrad v západnej Trácii, v cípe hôr Rhodope a Balkánu; — Batkun, tamže [1189, Bacon u Ansberta, 1199 u Nic. Chon.]; — Kričim, tamže [1199, u Nic. Chon.]; — Krivoš, tamže [1256, Kryvus u Georg. Akrop.]; Potok [ok. 1322, Potuka u Kantak.], hádam dnešný Batak; — Beljatova [ok. 1081, u Anny K.], hádam dnešná Velika-Belova; — Prištica [r. 1114, Pristitza, Peristitza u Anny K., Georg. Akr., porov. Peristeris namiesto Priština u Phrantzesa]. — Od čias prvého usadzovania sa Slovanov v južnom Zadunajsku bola Macedónia z väčšej časti zaujatá práve nimi, ako je zrejmé z mien území a miest, ktoré na týchto miestach zaznamenávajú Byzantínci. Z krajiniek a národných vetiev sú najznámejšie Slovany čiže Slovansko, Berzitia, Smoleny, Zagorje, Polog, Ovčepole, Sakulati, Dragoviči, Bajunitae čiže Vojniči a Runchini. O častom používaní slova Sclavinia, Sclaviniae (Σκλαβινία, Σκλαβινίαι), t. Slovany, Slovansko, sme hovorili už vyššie, a zároveň sme podotkli, že vôbec nemožno určiť, ktorá vlastne krajina sa tým slovom rozumie, hoci z ustavičného objavovania sa tu Grékov i Bulharov aj zo slov Theophanových (Sclavinias in Macedonia positas) je dosť zrejmé, že týmto menom sa označuje niektorá časť niekdajšej Macedónie, a to najpravdepodobnejšie severná. — Berzitia čiže Belzitia, krajina teraz takisto neznáma, sa spomína dvakrát, národ Berzitae iba raz. Podľa životopisu sv. Demetria okolo r. 669 — 675 Berzitae (ρζήται), spolčení s Dragovičmi, Sakulatmi, Velegostičmi, Vojničmi a inými Slovanmi, dobývali Solún.^[676] U Theophana a Cedrena sa na r. 774 uvádza, že bulharský panovník Tzerigus sa chystal vypraviť dvanásťtisíc svojich vojakov s bojarmi do Berzetie (ρζητία), aby tam zhromaždili zajatcov a priviedli ich do Bulhár.^[677] U toho istého spisovateľa sa hovorí, že v lete r. 799 sa slovanský knieža Belzitie (τη λζητίαάρχων) Akamir na podnet niektorých Grékov pokúsil dopomôcť k trónu synom zavraždeného cis. Konštantína, vtedy žijúcim vo vyhnanstve v Aténach, pravda, neúspešne.^[678] Z týchto miest vysvitá jedine to, že krajina Berzitia, majúca vtedy nezávislé slovanské kniežatá, nachádzala sa niekde uprostred medzi Bulharami a Peloponézom, v Macedónii, hádam až v Tesálii alebo Livadii; podrobnejšie vymerať ich hranice ani pri najusilovnejšom skúmaní dejepisného polohopisu týchto krajín v tomto čase nie je možné. Som na rozpakoch, keď mám potvrdiť, či Fresiti, ktorých Zemepisec Bavorský zaraďuje medzi severné národy (§ 28, č. 14), sú príbuzní týmto južným Berzitom, ale pokladám to za dosť pravdepodobné.^[679] Avšak aká je čistá, slovanská forma mena jedných aj druhých, na to som ešte neprišiel. Sú to Breziči? Alebo Brežiči? — Smoleny, krajina niekde na rozhraní Trácie a Macedónie, ležiaca na rieke Meste, známa zo spisov tu žijúceho (v Smolenských predeloch, ί μέρη τών Σμλένων)^[680] pustovníka Filippa, ok. 1105, podľa iných 1097, a z vojen odbojného Ivanka [1199] i Jána Spyridonaka [1200] proti gréckemu cisárovi.^[681] Nicetas Choniates nazýva túto krajinu (τό δέμα τών Σμλένων) veľmi neprístupnou a majúcou veľa miest a hradov. Zdá sa mi, že sa tak nazývala podľa svojich obyvateľov Smolenov čiže Smoljanov (jedn. č. Smoljanin) v oblasti Mesty, ktorej hornú časť Razlog až dodnes obývajú Slovania. — Neďaleko odtiaľ, na západnom svahu hory Bertiskus, teraz nazývanej Perin, nachádzala sa krajina Zagorje s mestom Melenikom [r. 1014, Zagoria mn. č. u Cedrena]. — V oblasti horného Vardaru (Axius) sa spomína Polog [r. 1014, Pelagonia, Pelegonia u Cedrena, Nicetu a i., Pologos u Pachymera^[682] a i.], kraj známy z listín srbských cárov a dodnes obývaný Slovanmi. — Východne od Pologu leží ešte aj dnes Ovčepolje [r. 1045, Eutzapelos u Cedrena, Neustapolis u Georg. Akr.], vtedy pustá rovina, slúžiaca na pastvu (loca arida et habitationibus vacus). — Z národných mien sa nám dochovali, okrem už vyššie uvedených, Brežiči, Sakulati, Dragoviči, Vojniči a Runchini. Namiesto Sakulati sa síce uvádza v životopise sv. Demetria a u Jána Kameniatu Sagudati (Σαγδάτι), avšak majúc pred očami národné slovanské meno Sakulatin v bulharskom rukopise,^[683] a porovnávajúc s ním mená dedín Sakulja v Srbsku, Sakalovo, Sakaly, Sakolica, Sakolišči, Sakolje, Sakovo, Zasakovci v Rusku a i., nepochybujem, že toto meno má svoj pôvod tu, a uvedená forma vznikla buďto vinou prepisovačov, ktorí pomiešali Λ a Δ, alebo je to spôsobené gréckou výslovnosťou.^[684] Ani meno krajiny Subdelitia (Σβδλιτία), vyskytujúce sa u Konštantína Porfyrogeneta, nemôže byť podľa môjho zdania nič iné než Sakulitia, skomolené pisármi. O obyvateľoch tejto krajiny rozpráva uvedený cisár, že po vypovedaní Grékom poslušnosti sa odsťahovali do hôr, za čo boli cis. Michalom [842, 867] pokorení a donútení k odproseniu.^[685] Z dokladu jasne vysvitá, že hneď za nimi aj iní Slovania z okolia solúnskeho predstúpili pred cisára a že aj oni boli rovnako obyvatelia tej istej krajiny. A skutočne, v oblasti mesta Solún sídlili okolo r. 886 Sakulati (Sagudati) a Dragoviči (Druguvitae) a zo svedectva Jána Kameniatu^[686] o nich čítame, že obrábali úrodné solúnske roviny a boli poplatní tomuto mestu, zatiaľ čo iní Slovania boli poplatní gréckemu vladárovi na Strymone (dux Strymonis), a iní v hornej Macedónii boli už podriadení Bulharom (finitimae Scytharum genti). Tam už omnoho skôr [669 — 675] spomína životopisec sv. Demetria Sakulatov (Σαγδάτι) v spoločenstve iných Slovanov.^[687] Že potomstvo Sakulatov sa ešte aj neskôr nachádzalo niekde v tomto okolí, možno tušiť z uvedeného miesta rkp. bulharského. — Dragoviči čiže Dregoviči macedónski, odlišní od tráckych len čo do sídel, sa najskôr uvádzajú v životopise sv. Demetria asi k r. 669 — 675 ako spoločníci Sakulatov, Velegostičov, Berzitov a iných Slovanov dobývajúcich Solún.^[688] Ján Kameniata ich uvádza v tom istom čase [ok. 886] a v tých istých sídlach ako vyššie spomínaných Sakulatov, ale už o niečo skôr. t. r. 877, sa na carihradskom sneme, zvolanom Photiom, podpísal Peter ako biskup Dragovičov (Druguvitiae čiže Droguvitiae) a neskôr sa v Leonovom prehľade u Kodina uvádza tiež to isté biskupstvo (Druguvitiorum, Durgovitiae).^[689] Meno, ktoré sa u životopisca sv. Demetria píše Draguvitae i Droguvitae (Δραγβίται, Δργβίται), u Jána Kam. Druguvitae (Δργβίται), odvodené od otca rodu Drag, znelo vlastne Dragoviči, aj Dregoviči, s pravidelnou zmenou hlásky a na e (porov. bul. treva, rena, dubrovn. résti, nerésti, rus. rebenok, rebjata, porov, vyššie č. 2). Z vyššie uvedených svedectiev je zrejmé, že obidve tieto slovanské vetvy v 9. stor. boli už stratili svoju samostatnosť, a to najmä pričinením cis. Michala, neustále sa usilujúceho o ich podmanenie.^[690] — Vajunitae (αινήται) t. Voiniči čiže Vojniči, ako sa domnievam, sú spomínaní iba jediným životopiscom sv. Demetria medzi r. 669 — 675,^[691] najpravdepodobnejšie to boli obyvatelia okolia a hradu menovaného u Byzantíncov Vaina, Vaimi (αϊνά, αϊμί, u Kantak. r. 1334), blízko mesta Radovišta v Macedónii.^[692] V Rusku sa spomína vlasť Voiniči pod Volokom 1389, 1523.^[693] — Runchini čiže Rynchini (’γχίνι) sa často uvádzajú v životopise sv. Demetria ako susedia Strumianov, majú blízko k moru a sú vychýrení plavci.^[694] O ich sídlach, ako aj o pravom význame ich mena sa nedá povedať nič istého. Tafel poukazuje na mesto Rhentina (v Dušanovej list. 1348 Redina) na východ od Solúnu, medzi jazerom Bešikom a Strumským zálivom, ale vyjadrenie životopisca sv. Demetria „zo Slovanov tí, ktorí sú od Strymonu a Runchinu“ (άπό τύ Στρμών καί ’γχίν) skôr naznačuje, že sa tým myslí nejaká neznáma, možno vedľajšia riečka pritekajúca do Strumy, od ktorej dostali toto svoje meno.^[695] — Z hôr v tejto krajine sa uvádza Balathista [r. 1014, u Cedr. a i.], teraz Belasica. Z riek predovšetkým Vardar, u starých Axius, u Slovanov podľa srbských letopisov Velikaja (r. 1071, Vardarion mesto na rieke Vardare u Theophyl. Achrid., r. 1076 Vardares, αρδάρη, rieka u Niceph. Brienn., Anny Komn., Zon., Nic. Greg.), možno ju tak nazvali Turci, usadení tam už v 11. stor.,^[696] lebo zakončenie -dar, -der, -dere je turecké, znamenajúce vodu. Slovanské meno rieky Velikaja (porov. Velikaja v gub. Pskovskej), spomenuté Danielom, sa nepoužíva už dávno. — Serava, rieka v hornej Macedónii [ok. 1300. u arcib. Daniela]; porov. Sera r. v Rusoch a i.; — Bregalnica, rieka tamže [r. 1348, v list. c. Dušana]; — Črna čiže Crna, rieka v západnej Macedónii [r. 1014, u Cedr.], dodnes známa pod týmto menom. — V Macedónii sa spomína premnoho miest označených slovanskými menami, z nich významnejšie sú Sitan, hrad na Meste [r. 1016, Setaena u Cedr.]. teraz v zrúcaninách; — Zemlin, pri prameňoch Strumy [1180, 1330, v srbských letop.]; — Malešovo [1071, u Theoph. Achrid.]; — Melenik [r. 1014, u Cedr.], okolo 1226 dočasné sídlo nezávislého slovanského kniežaťa; — Rupeľ, na Strume [r. 1257, Rupelion i Ropelion u Georg. Akr.], známy priesmyk; — Brochot, ináč Proništa, tiesňava s pevnôstkou [r. 1018, u Cedr.]; — Belica [ok. 900, v životop. sv. Klementa]. Chlebina čiže možno Chleven, medzi mestami Philippi a Amphipolis [r. 1078, u Nic. Bryenn., Anny K.]; — Bolera, v juhovýchodnej Macedónii [r. 1001, Boleros u Cedr. a i., 1186 Bolera v list. c. Asana]; sem r. 1001 presídlení bulharskí Slovania z Vodna od Grékov; — Mniak čiže Mnjak [r. 1256, νιάκν u Georg. Akr.]; — Pernik [1002, u Cedr. a i.], hádam Petrič (?); — Štip, za starodávna Stobi [987, 1018, Stoponion u Nic. Bryenn., Stypeion u Cedr. a i.]; — Radovišt [r. 1334, u Kantak,]; — Strumica, mesto a pevnosť na rieke Strumenšici [1014, u Cedr., Teoph. Achr., Anny K., Nic. Chon. a i.]; — Glavinica [ok. 900, 1071, 1081, v životop. sv. Klem., u Theoph. Achr., Anny K.], teraz neznáme; — Veles, na Vardare [1245, u Georg. Akr.], teraz bul. takisto Veles, tur. Köprili; porov. Veles hora v Bosne, tiež osady na rozličných miestach v Slovanstve; — Chtjetovo [r. 1245, Chotovos, Chyttovos u Georg. Akrop. a i., Chtjetovo v 1. Dušana 1348], teraz Tetovo; — Kičeva [r. 1073, Kitava u Theoph. Achr., ok. 1255 Kytavis u Georg. Akr.] dodnes známe, na r. zvanej Treska; — Vucin’ [r. 1330, Vutzunis u Kantak.], odinakiaľ neznáme; porov. Vucin’ v Srbsku; — Priljep [r. 1014, Prilapos u Cedr. a i., Priljep ok. 1186 v l. c. Asana], teraz Prilip; — Svetigrad, na pomedzí Macedónie a Albánie [u Chalkok. a Barletia]; — Slanica čiže Stlanica [1071, 1105, Sthlanitza u Theoph. Achr., Anny K.], teraz neznáme; — Črješče [r. 1331, u arcib. Daniela]; — Biteľ [1014, Butelium u Cedr.], stolica c. Gabriela, teraz bul. Biteľ, tur. Bitolia, Toli — Monastir; — Prosjek, tiesňava s hradom na Vardare [1199, Prosiakos, Prosakos u Nic. Chon. a i.]; — Prespa, na jazere toho istého mena [978, u Cedr. a i.], sídelné mesto c. Samuela; — Voden [1001, Vodena pl. u Cedr., Vodina pl. u Anny K.]; — Ostrov, pri jazere toho istého mena [1001, u Cedr. a i.]; — Moglen, Meglen [1015, Moglena pl. u Cedr.]; porov. Maglić v Srbsku; — Plavica [ok. 1080, u Anny K.]; — Gavrovo [1343, u Kantak.]; — Matzukion [1014, u Cedr.]; — Dobrun [1330, v let. arc. Daniela, Dubrunis u Kantak.]; — Srbica [ok. 636, Serblia pl. u Konšt. Porf., 1001 — 1018 Serbia pl. u Cedr., Zon. a i.]. — V Albánii, v Epire a v Tesálii sa od starodávna nachádzalo mnoho slovanských osád, ako to znalcovi jazyka jasne dosvedčujú ich doterajšie mená. Z nich sa niektoré spomínajú už v dejinách nášho obdobia, ale väčšia časť až v neskorších časoch. Najstarší Slovania v Tesálii, o ktorých máme správu, sú Velegezitae čiže Velegizitae (λγζήται, λγιζίται), t. Velegostiči, podľa životopisu sv. Demetria medzi 669 — 688 obyvatelia tesalských Téb a Demetriády, pri zálive Pagasetskom (Volo), usilovní obrábatelia rolí a tým aj viac náchylnejší k mieru a priateľstvu s Grékmi ako k vojnám.^[697] Ich meno, ako sa domnievam, rodové, a v tejto legende skomolené (porov. Dabragezas namiesto Dobrogost u Agathiasa), pretrváva v tomto okolí v názve mesta Velestinu, nepochybne je to skrátená forma pôvodného mena. Ešte výraznejším dokladom je meno hradu Veligost v Morei, spomínaného v kronike franských vojen v Morei, pravda, odtiaľ príliš vzdialeného;^[698] porov. i Volgast (v list. Volegast) v Prusoch, Velgusy v Rusoch a Poľsku, Pogostiči, kraj v Rusku v list. 1503 (v Muchan. Sbor.) atď. — Juhozápadná strana Pindu sa až dodnes nazýva Zagorje, hoci teraz je obývaná Valachmi.^[699] Iné Zagorje je v Tesálii, v niekdajšej oblasti Magnesii, a to na východnej strane hory Pelionu, ktorá sa tiež nazýva Zagora, a je tu aj mesto rovnakého mena.^[700] — Babagora, pohorie na pomedzí Macedónie a Albánie [ok. 1080, u Anny K., 1071 Bagora u Theoph. Achr.]. — Dôležitejšie mestá: Ochrid, dávny Lychnidus [r. 978, Achris u Cedr., Anny K. a i.], sídlo c. Samuela, na brehu rovnomenného jazera.^[701] — Djevol [ok. 1018, Deabolis, Diabolis u Cedr., Anny K. a i., Djevol v list. c. Asana ok. 1186]; podľa Byzantíncov obidve tieto mestá patrili k Macedónii. — Struga [ok. 1071, 1081, u Anny K., Joanna Phokasa, Theoph. Achr. „Strugae Bulgarorum lingua fossae, stagna, vivaria, e quibus magnus piscium proventus parabatur“], teraz Stronga, Istirga. — Debra [1014, 1040, Deuris u Anny K., Debris u Cedr.], teraz Dibra; iná pevnôstka Debrica, tamže [1330, u Kantak.]. — Mokroš čiže Mokreč [ok. 1071, Mukrini u Theoph. Achr., Anna K. chybne vzťahuje toto meno na kráľa Samuela]. — Bjelgrad [1018, Belograda pl. u Cedr.], teraz Arnaut-Berat, niekedy Pulcheriopolis, z čoho vzniklo slovanské Belgrad doslovným prekladom; bjelyj určite stsl. znamená biely i pekný. (Porov. § 38, č. 2.)

5. V priestore celého Grécka čiže v neskoršej Livadii a Morei sa podľa svedectva polohopisných mien nachádzali početné osady Slovanov, miestami zoskupené dohromady, inde zas roztrúsené medzi inými plemenami. O čase a spôsobe ich rozsídlenia sa nezachovalo vôbec nič a o ich príbehoch a dejinách sa objavujú iba kusé správy v byzantských letopisoch. Už vyššie sme poznamenali, že prvá zmienka o vpáde Slovanov do Grécka (Hellas) sa nachádza u Menandra na r. 581,^[702] hoci je pravdepodobné, že toto ťaženie sa týkalo len severného Grécka. Omnoho pravdepodobnejšie je, že spolu s Avarmi, ktorí vtrhli do severného Peloponézu r. 589 a pretrvali tu dvestoosemnásť rokov, vstúpili na územie polostrova aj Slovania,^[703] lebo vieme, že v tej dobe sa Slovania s Avarmi slobodne i menej slobodne presúvali z miesta na miesto a spisovatelia ich často zahŕňali pod jedno meno. Medzi r. 746 — 799, za cis. Konštantína Kopronyma a jeho nástupcov, Slovania v Peloponéze už boli takí početní, že neskorší spisovatelia vyslovujú obavy nad vtedajším poslovančením celej krajiny (porov. § 29, č. 8). V ktorej krajine sa majú hľadať oní Slovania, ktorí plienili r. 768 ostrovy Imbrus, Tenedus a Samotráciu, nevedno.^[704] Roku 783 grécky vodca Stauracius sa pri bojoch so Slovanmi prebil až do Peloponézu a tunajších Slovanov uviedol do poplatnosti Carihradčanom.^[705] Za cis. Nicephora, medzi 802 — 811, pokúsili sa peloponézski Slovania zvrhnúť grécke jarmo, ale neúspešne.^[706] Úspešnejšie bolo ich povstanie za cis. Theophila a jeho syna Michala [829 — 842]; Gréci potom museli vynaložiť veľa úsilia, kým znovu začali platiť dane [medzi 842 — 867]. V tom istom čase sa spomínajú Milenci, Milinci, Milci, Milčania (ιληγγί) a Jezerci (’ζρίται), že sa najdlhšie a najurputnejšie stavali gréckej vláde na odpor.^[707] Títo Milenci a Jezerci, ako sme to rozoberali už vyššie (§ 29, č. 8),^[708] sa aj neskôr, za vlády cisárov Konštantína Porfyrogeneta a Romana Lekapena, usilovali vymaniť sa z poddanstva. Konštantín Porfyrogenet, podávajúc nám správy o týchto udalostiach, upresnil sídla dvoch menovaných vetiev tak, že podľa neho sa Milenci a Jezerci usadili neďaleko Lacedaemonu (Sparta, teraz Palaeochori blízko Misitry) a Elosu (Elis, teraz Lala), vedľa veľkého pohoria Pentadaktylu, a to Milenci z jednej (východnej?), Jezerci potom z druhej (západnej?) jeho strany.^[709] Pohorie Pentadaktylus čiže Pandaktylus, až podnes známe pod týmto menom (u starých Grékov sa nazývalo Taygetus), sa tiahne od severu na juh a rôzne člení oblasti riek Vasilipotamo (Eurotas) a Pirnatza (Pamisus). Obidva svahy tohto pohoria boli obývané, zo severnej strany sa rozložili Milenci a Jezerci, zatiaľ čo okolo južného ramena sa usadili Maniaci (Mainotae).^[710] Ako dlho si obidve vetvy udržali svoju reč a národnosť, nemožno určiť. Milenci sa spomínajú ešte na začiatku 13. stor., kým ich nepodmanil Ville-Hardouinov syn Viliam.^[711] V popise gréckych biskupstiev u Kodina sa spomína biskupstvo jezerské (’Eζέρ), podriadené metropolitovi lariskému,^[712] a na sneme, r. 879 v Carihrade, zvolanom Photiom, je podpísaný Damian, biskup Jezera (’Eζήρ), iný, menom Ján, sa spomína v 13. stor.^[713] Toto biskupstvo, nazvané tak podľa mesta Jezera, však treba hľadať v Tesálii, nie v Peloponéze.^[714] Mená ostatných slovanských vetiev a rodov, roztrúsených po celom Peloponéze, ako to vyplýva zo slov Konštantína Porfyrogeneta^[715] a zo zemepisných mien, nám nie sú známe. Je pravdepodobné, že i Maniaci čiže Maniotae, teraz Mainotae, vznikli z pomiešania sa Slovanov s Grékmi; lebo uisťovanie cis. Konštantína o ich čisto gréckom pôvode prezrádza, že iní ich pokladali za Negrékov.^[716] Podľa múdreho skúmateľa Martin-Leaka^[717] toto meno malo pôvodný tvar Mani (Mάνη, mesto a oblasť), Maniatis (Mανιάτη, obyvateľ), v slovanskom jazyku sa vyskytuje meno Manjak už u Jána Exarchu ok. 900.^[718] Ale Cakoni, obyvatelia siedmich dedín medzi Naupliou a Monembasiou, asi 1500 rodín, používajúcich zvláštny, ostatným Grékom takmer nezrozumiteľný jazyk, a ktorých niektorí pokladajú za odrodilých Slovanov, sú podľa najnovších výskumov vraj zvyškami pôvodného pelasgického obyvateľstva Peloponézu.^[719] Mená ich osád však majú slovanský ráz, napr. Kastanica, Sitina, Prastó; v ich okolí leží dedina Sklavochori (Σκλαβχωρί). Konštantín Porfyrogenet spomína Tzekonov, ktorí sa možno neodlišujú od Tzakonov, a tých už Nicephorus Gregoras a Pachymeres uvádzajú pod týmto menom a vydávajú ich za potomkov Lakonov.^[720] V listine cára Dušana 1348 sa vyskytuje slovo cakonstvo,^[721] určite pochádzajúce z mena Cakon, ako neropšina, serebščizna, tatarščina atď. z mien Neropch, Sereb, Tatar atď. Ak Gréci v 10. stor. horekovali nad poslovančením Peloponézu, dočkali sa ich potomkovia tej radosti, že títo ich hostia sa úplne pogréčtili: lebo dodnes, okrem niektorých dedín na pomorí neďaleko mesta Vojnice a Artanského zálivu,^[722] sa už v celom Grécku žiadne slovanské osady nenachádzajú. Avšak stopy slovanského jazyka v jazyku gréckom a doteraz pretrvávajúce zemepisné mená^[723] možno budú nezaujatému skúmateľovi ešte dlho vydávať svedectvo o niekdajšej rozšírenosti Slovanov v Grécku.^[724]

6. Teraz je najvhodnejšia príležitosť, aby sme si povedali niekoľko slov o osadách Slovanov v Malej Ázii. Byzantské letopisy hovoria o Antoch a Slovanoch, bojujúcich s Grékmi proti Peržanom a Misimiancom v Ázii [554 nasl.];^[725] to však boli len pomocné pluky Grékov, najaté na vojenskú službu na Dunaji a Čiernomorí, neboli to stáli obyvatelia týchto krajín. Vo vojne proti Peržanom vystupovali ako vojvodcovia Dobrogost a Vsegrd, rodení Slovania, ktorí mali pod svojím vedením nielen slovanské, ale aj grécke pluky; konkrétne Dobrogost viedol grécke loďstvo. V boji s Misimiancami, národom sídliacim blízko Kaukazu, dopomohol Slovan Svaruna svojou udatnosťou Grékom k víťazstvu. O skutočnom usadení sa Slovanov v Ázii je zmienka až r. 664. Vtedy totiž, podľa svedectiev byzantských letopiscov, šesťtisíc Slovanov, — nachádzajúcich sa vo vojenskej službe u saracénskeho kniežaťa Abderahmana, Haledovho syna, plieniaceho končiny gréckeho mocnárstva, — prešlo s ním do Sýrie, a tak si obľúbilo usadlý život, že sa usadilo v apamijskom kraji, blízko mestečka Seleukobelu (Seleucia ad Belum).^[726] Pôvod, ďalšie príhody a konečné zaniknutie týchto Slovanov sú nám úplne neznáme. Roku 688 sa cis. Justinián vypravil proti Slovanom sídliacim v Macedónii, veľký počet ľudí sčasti zajal násilím, sčasti sa k nemu pridali dobrovoľne a cez Hellespont pri Abyde previedol všetkých do Ázie, a tu v kraji nazývanom Opsicium (Obsikion thema) im pridelil ich nové sídla. Táto krajina sa nachádzala od prímoria pri Abyde smerom na východ až po Niceu a na juh až po Apameu (Apamea Cibotus).^[727] Podrobnejšie vykázanie ich sídel v nej však nie je možné. Tu usadených Slovanov nazývali Byzantínci Sklavisiani (Σκλαβησιανί, § 29, č. 8). Z týchto osadníkov si cisár zriadil zvláštne vojsko, silné do tridsaťtisíc mužov, ktoré nazval strážnymi plukmi (λαό πριύσι, Leibgarde, v cyr. preklade Georg. Hamartola izrjadnii, v inom ljudii bogatnyi, chybne) a za vodcu im určil Nebulu. Vo vojne proti Saracénom [692] však dve tretiny tohto vojska, zasiahnuté Mohamedom, odpadli od Grékov, za čo cis. Justinián ostatných i so ženami a deťmi dal ukrutne zamordovať a ich mŕtvoly potom pohádzali do mora pri Leukate, blízko Nikomédie.^[728] Avšak aj potom ešte Konštantín Porfyrogenet [949] spomína Slovanov sídliacich v krajine Opsicium,^[729] z čoho je zrejmé, že toto nešťastie postihlo len istú časť týchto osadníkov, neskôr nepochybne doplnenú novými presídlencami. V končinách kraja Opsicium, v dedine Kizdere čiže Kizderbend, od Nicey (Isnik) vzdialenej deň cesty,^[730] až dodnes bývajú Slovania, ktorí sa tam však podľa správy doktora Salvatoriho usídlili iba pred dvesto rokmi.^[731] O inom, treťom a v porovnaní s predchádzajúcimi výraznejšom usadení sa Slovanov v oblasti rieky Artany v Bitýnii rozprávajú Byzantínci r. 762. Vtedy vraj dvestoosemtisíc bulharských Slovanov, unikajúcich pred nepokojmi a roztržkami, ktoré prepukli v ich vlasti po zavraždení Kubraticovcov, dobrovoľne sa vysťahovalo do Ázie, do euxinského prímoria, a usadilo sa v oblasti rieky Artany.^[732] Podľa niektorých správ sa táto rieka nazýva dodnes Aghvah čiže Aghveh, a dávnym mestom Artane má byť dedina Artaköi.^[733] Odtiaľ ďalej na východ, nad ústím rieky vtedy Halys, teraz Kizil-Irmak nazývanej, hornaté prímorie sa nazýva až dodnes Zagora (Záhorie); toto meno pochádza nepochybne od Slovanov.^[734] Ešte ďalej na východ na tom istom euxinskom pomorí, v okolí mesta Trapezuntu sa nachádzajú dediny zaujaté Slovanmi, ak teda máme veriť výpovedi očitého svedka, jedného gréckeho duchovného. Odkiaľ pochádzajú Slovania v okolí Zagory a Trapezuntu, či z Bulharska, alebo vari zo severnej vlasti Antov, neviem povedať nič určitého: možné je aj jedno aj druhé. Toto sú svedectvá, ktoré dostatočne ozrejmujú niekdajšie rozšírenie Slovanov po Malej Ázii. Pravda, ich väčšia časť tam zanikla, splynula s cudzími, ľudnatejšími a silnejšími národmi, niektoré chudobné zostatky si však doteraz uchovali svoju reč a národnosť. Slovania, ktorí prešli od Grékov k Mohamedovi, sa spomínajú ešte r. 694,^[735] potom o nich niet nikde zmienky. Akýsi Tomáš, r. 821 vodca Saracénov proti Grékom, bol vraj tiež prebehlík z rodu slovanského.^[736] Že Slovania, najímaní Grékmi v dolnom Podunajsku za žold na vojenské služby, už v r. 537, 540 a 547 bojovali vo Vlachoch, je z histórie dostatočne známe:^[737] ale či neskôr niektoré slovanské rody v južnej Itálii, ako sa niektorí domnievajú, si tu vybrali svoje trvalé miesta, to už ponechávame na náležité štúdium pri budúcom výskume.

7. Po tomto odbočení vráťme sa ešte raz k bulharským Slovanom a pokúsme sa vyriešiť tú mimoriadne dôležitú otázku: Odkiaľ prišli títo Slovania? Kde boli v priestrannej vlasti Staroslovanov ich pôvodné sídla predtým, ako vtiahnutí do víru veľkého sťahovania zostúpili k dolnému Dunaju a po zdolaní tejto rieky sa usadili v gréckych krajinách, v Mézii, Trácii, Macedónii, Albánii, Tesálii, Hellade a Peloponéze? Na vyriešenie tejto záhady nám staré letopisy neposkytujú žiadnu, ani tú najmenšiu pomoc; a tak teda tam, kde chýbajú jasné svedectvá na dosiahnutie istoty, nám nezostáva iná cesta, iba dopátrať sa pravdy rozmyslom a hľadaním zhody. Základy, na ktorých stojí naše hľadanie nejakého svetla v takej hustej tme, sú dvojakého druhu: zhodnosť vlastných mien a príbuznosť jazyka. Postupujúc za hlasom týchto sprievodcov, predkladáme tu v stručnosti, čo sa nám o danej téme po mnohonásobnom preštudovaní a usporiadaní podarilo poskladať do celku. Predovšetkým musíme vychádzať z istej skutočnosti, že v čase veľkého sťahovania slovanských národov nikdy ani jeden národ neopustil svoje miesta do poslednej bytosti, aby tam v starých sídlach neboli zostali aspoň niektoré jeho rody, a ani neprerušil ďalšie spolčovanie sa s inými spolukmeňovcami, aby sa k nemu mohli pripojiť početné rodiny z iných pokolení. Máme jasné dôkazy z Germánie, že tam usadení Slovania pochádzali z rozličných severozápadných krajín; a o južnodunajských Slovanoch, rozšírených od ústia Dunaja až k južnému predhoriu Peloponézu, podobne zoskupení a pochádzajúci z rozličných vetiev severných Slovanov, to môžeme takisto celkom oprávnene predpokladať. A naozaj, najstaršie pamiatky ich jazyka, jednotlivé slová v byzantských letopisoch, spisy Cyrila, Metoda, Jána Exarchu a i., listiny c. Asana a jeho nástupcov, apoštol Strumický z 12. stor. a iné súdobé rukopisy prezrádzajú rozdielnosť jednotlivých jazykov, ba ešte aj dnes, po konečnej premene jazyka, badáme v týchto krajinách rozdielne dvojaké až trojaké jazykové varianty. Toľko na úvod, a teraz už môžeme smelšie predložiť svoju domnienku o pôvode týchto Slovanov, a síce, že ich hlavný prúd pochádzal zo severovýchodných krajín starého Slovanstva v Rusoch, z krajín ležiacich na jazere Iľmene, riekach Dvine, Dnepri, Oke atď., v ktorých Nestor umiestňuje svojich Slovanov, Krivičov, Viatičov, Radimičov, Severanov, ku ktorým sa pridali rody z iných, prostredných vetiev, napr. z Dragovičov, žiadne však zo západných, t. Srbov, Chorvátov, Lechov, Čechov. Hlavné dôvody tejto našej domnienky sú takéto:

a) Je isté, že bulharskí Slovania, skôr ako prešli cez Dunaj, sídlili v Dácii, t. v terajšej Valachii a v Multanoch. Z tejto krajiny určite podnikali vpády do Byzantskej ríše a usilovali sa získať nové územia na pohodlnejší život; v tejto krajine ich prenasledovali Gréci, usilujúc sa zahnať ich od svojich hraníc alebo ich prinútiť dodržiavať mier (§ 29. č. 1); napokon v tejto krajine zostali ich súmenní príbuzní Milci čiže Milčania, Sakulati atď. Je prirodzené, že oni do tejto podunajskej Dácie zostúpili zo severovýchodného Ruska, azda vytlačení mohutnými uralsko-čudskými národmi, Hunmi, Avarmi, Bulharmi atď. Ich zostúpenie z Tatier a nadvislianskych krajín nemá s tým žiadnu súvislosť.

b) Ich národné a polohopisné mená dosvedčujú ich pôvod z vysokého severu, kde sa v starej dobe vyskytujú tie isté alebo podobné mená. Hlavná vetva, rozsadená po Mézii i Macedónii, sa nazývala Slovania, podľa toho sa aj tieto krajiny menovali Slovany (č. 1); podľa Nestora teda Slovania zaujímali oblasť Iľmeňa a Lovatu, a od Ptolemaia (§ 10, č. 10, 11) vieme, že už v 2. stor. sídlili hlboko na severe. Bulharská Morava mala svoju menovkyňu v Morave u iľmenských Slovanov; Smoľania v oblasti Mesty boli hádam pokrvní ruských Smoľanov; Severania na Dunaji Severanov na Desne; meno Sakulatov nesie dedina v gub. Tulskej a Orlovskej atď. Slovania prichádzajúci do nových sídel radi do nich prenášali obľúbené polohopisné mená zo svojej starej vlasti, najmä riek a miest. Podľa toho rieky Serava, Velikaja a Sitnica pripomínjú Seru v gub. Vladimirskej, Velikú a Sitňu v gub. Pskovskej, mestá Pleskov (neskôr Pliskov), Preslav, Kyjevec, Provat, Sitan a i. rovnomenné v Rusoch Pleskov (dnes Pskov), Perejaslav, Kyjev, Provatovo, Sitna atď. Dragoviči v Trácii a Macedónii s Dregovičmi, Berzitae s Fresitmi v Rusku hádam nielen meno, ale aj pôvod majú spoločný.^[738] Peloponézski Milenci s Milkami čiže Milkovcami v Dácii a podunajskí Bodrici s Bodricmi v Germánii sa vidia byť pokrvní; kolíska obidvoch sa musí hľadať niekde v Rusoch.

c) Jazyk bulharských Slovanov poskytuje rovnako jasné dôvody, že ľud ním hovoriaci niekedy sídlil v severných krajinách na samej hranici čudského sveta. Zachovali sa v ňom slová čud (gigas) a spolin (gigas), vzniknuté z národných mien Čudin (Finnus) a Spolin (Spalus, Spaleus), s ktorými dvoma národmi títo Slovania niekedy susedili na hornom Done a Volge. Udomácnilo sa v ňom mnoho iných slov, pochádzajúcich bezprostredne z čudského jazyka, napr. kumir (čud. kummardama, čuch. kumartaa), kap’, kapište (maď. kép), vl’ch’v (čuch. völho, völlo), pr’ť, prať, pri-pr’t, pri-prať (čuch. pörtte, maď. börtön), čij v sančij, bir-čij (ural.-tur. dži, magister), ljet (maď. lehet), sopel (maď. sip), ml’nij (maď. meny) atď. Že je to aj naopak a stopy jazyka týchto južných Slovanov možno nájsť v jazyku čudských vetiev na Volge, o tom nepochybujem, ale som prinútený ponechať výskum tejto veci skúsenejším znalcom. Tu sa zmienim trochu iba o Uhroch. Maďari, podľa môjho zdania, si privlastnili značnú časť slovanských slov, ktorými je premiešaný ich jazyk, už v staršej svojej vlasti, nie až v Panónii. Je známe, že títo príbuzní Vogulov počas svojho sťahovania istý čas pobývali v krajine Lebedias medzi horným Donom a Volgou, kde nejaká ich časť aj zostala pod menom Meščerov.^[739] Tieto slová v maďarčine majú ráz jazykov Slovanov, a to jednak južnodunajských, jednak severovýchodných čiže veľkoruských, napr. szerencse (stbul. sręšta), pénz (pjenęz’), gerenda (gręda), lencse (lęšta), rend (ręd), szent (svęt), bolond (bląd), gomba (gąba), dorong (drąg), donga (dąga), korong (krąg), kender (kądeľ), munka (mąka), porond (prąd), abroncs (obrąč), parancsolni (porąčiti), eszterenga (strąga), trombita (trąba, trąbiti), tempa (tąp), rozsda (r’źda, srb. r’dja, rus. r’ža, poľ. rdza), kalász (rus. kolos), berek (bereg) atď.

Škoda, že o prostonárodnom hovore Slovanov prebývajúcich v oblasti horného Donu a odtiaľ ďalej k Volge a za ňou, nemáme doteraz dostatočné správy, takže nemôžeme sledovať stopy bulharskej slovančiny v nej. Čo do gramatického skladu jazyka, je dávno jasné a známe, že jazyk starobulharský, ba dokonca vo svojej podstate aj novobulharský, akokoľvek spotvorený a preinačený, je najpríbuznejší s veľkoruským jazykom.^[740] O zvláštnostiach jedného i druhého mienime hovoriť inde.^[741] Všetky tieto a tým podobné dôvody i náznaky neomylne dosvedčujú, že väčšia časť bulharských Slovanov pochádza z uvedených severovýchodných končín starého Slovanstva.