ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Rozľahlé roviny, rozprestierajúce sa od východu na západ od rieky Bobru, Narvy, Bugu, Visloky až k Odre, Bobru (v Sliezsku) a pohoriu českomoravskému, od juhu potom na sever od Tatier až k Baltskému moru a v stredozemí k jazeru nazvanému Nebolia (nem. Mauer), nachádzame na začiatku tohto obdobia, ba i v dnešnej dobe — s vylúčením severozápadných, teraz už Nemcami obývaných končín — osídlené vetvami slovanského kmeňa, ktoré, rovnakého súc pôvodu a jazyka, sa označujú aj spoločnými menami, to jest Lechovia alebo Poľania čiže Poliaci. Najstarší domáci letopisec severných Slovanov, Nestor, hovoriac o rozšírení Slovanstva v zatatranských krajinách, nazýva obyvateľov nadvislianskych zemí výslovne Lechmi, počítajúc k nim ako osobitné ratolesti a odnože Poľanov, Mazovanov, Pomoranov a Luticov.^[999] S tým sa celkom zhoduje to, čo nám o príbuzenstve týchto teraz spomínaných vetiev, ku ktorým treba ešte pripojiť Slezanov, ponúkajú ako pravé a isté prijímať domáce a západné pramene, čerpajúce konečné dôkazy z rozboru jazyka.^[1000] Nebolo by teda nepríhodné používať podľa príkladu ctihodného Nestora a najstarších poľských letopiscov v dejespytných rozpravách o týchto Slovanoch starobylé meno Lechovia, lešskí Slovania, a ponechať názvy Poľania, Mazovania, Pomorania, Slezania atď. pre jednotlivé vetvy. Majúc však na zreteli to, že svojím pôvodom rovnako staré meno Poľania čiže Poliaci sa už v stredoveku začalo používať viac než Lechovia, a čiastočne ho aj zatemnilo, nechávame bežnejšiemu výrazu jeho práva. Usilujúc sa podľa možnosti zostavovať rovnorodé veci do prehľadného celku a vzďaľujúc sa prílišnému plytvaniu slovami, ktorému sa pri častom opakovaní tohože predmetu vyhnúť nemožno, zlučujeme v prítomnom článku dejiny Pomoranov a Slezanov s dejinami Poľanov, a to aj preto, že oni v tom časovom období, ktorého sa týka naša rozprava, náležali k Poľanom nielen podľa jazyka, ale istý čas aj podľa vlády a vnútorného usporiadania. Kto však spisuje samostatnú históriu jednotlivých vetiev, ten pravdaže musí, najmä z ohľadu na neskoršie časy, oddeliť jedných od druhých a hovoriť o nich samostatne. Naproti tomu Luticov z dôležitých príčin z tejto časti vylučujeme, umiestňujúc ich medzi Slovanov osadených v Germánii, hoci aj ich možno podľa pôvodu plným právom zaradiť k Lechom.^[1001] Nielen najstaršie dejiny Lechov, ale aj novšie, až temer do konca nami vymedzeného časového obdobia, keď u iných Slovanov svetlo histórie už jasne svietiť počalo, buďto sú pohrúžené v nepreniknuteľnej tme, alebo sú podvrhnutím ľudových povestí a bájí za skutočné príbehy také znehodnotené, ako to nikde inde u Slovanov v takej miere a takým spôsobom nepoznáme. Príčinu tohto nedostatku treba pričítať nielen iba samým najstarším poľským letopiscom, ale aj tej dôležitej okolnosti, že v Poľsku latinčina, ktorá si od čias prijatia kresťanstva až do konca 15. stor. privlastnila výhradné panovanie, národný jazyk ako prostriedok vzdelanosti úplne potlačila. Tak sa stalo, že Poliaci z celého dlhého obdobia stredoveku, až temer do konca 15. stor., nemôžu vykázať žiadne pamiatky svojho prirodzeného jazyka, iba ak niektoré nepodstatné, podľa češtiny popoľštené knihy svätých písem, z ktorých by sa mohla získať aká-taká vedomosť o ich domácich veciach, presné mená zemí, národov, čeľadí, rodín, vnútorného usporiadania, vojenskej i občianskej správy, jasné predstavy o mravoch a zvykoch atď., a zároveň aby sa mohla dostatočne ocúdiť tá nechutná zmiešanina ich v latine píšucich kronikárov od ohyzdností a nezmyslov. Taký úbohý nie je žiadny iný čo len trocha väčší slovanský národ. Preto je skúmateľ poľských dejín, zbavený súc všetkej tej pomoci, ktorá sa vydobýja z národného jazyka, tohto najvernejšieho a najbohatšieho zdroja národnej svojbytnosti, prinútený obrátiť sa s holou dlaňou k starým poľským kronikárom, a počúvať ich nechutné poviedky a babrať sa s ich ošklivou latinčinou. Boli síce títo spisovatelia, Martin Gallus, Wincent Kadłubek, Dzieržwa, Boguchwał a ďalší, pokiaľ je to známe, rodení Slovania a menovite Poliaci, avšak duch pravej slovančiny, keď si prepláchli ústa latinou, i tú najskrytejšiu žilku ich tela celkom opustil. Preto aj všetci ich nestranní a slepou láskou k domácim neporiadkom a nešvárom neopojení oceňovatelia, Gregor zo Sanoka, Długosz, Matej z Miechowa, Solignak, Naruszewicz, Czacki, Braun, Lengnich, Schlözer, Dobrovský a iní, ich svorne zaraďovali medzi najhorších dejepiscov stredoveku, a potom ani ich novším veleučeným a neohrozeným obrancom, grófovi Ossolińskému a Lelewelovi, sa týchto pisárikov nepodarilo očistiť.^[1002] Z týchto kronikárov si Martin Gallus, inak dosť priemerný spisovateľ, počína predsa len ešte ako-tak nesmelo, no jeho nástupca Kadłubek, časom pôsobenia a duchom veľmi blízky uhorskému notárovi kráľa Bela III., hovoriac o najstaršej dobe poľského národa, všetečne zanedbal všetky povinnosti súdneho historika. Neobviňujeme ho preto, že tam, kde sa z hodnoverných prameňov o dejinách starých Lechov nemohol nič dozvedieť, o nich nič nehovorí, ale preto, že ľudové poviedky a povesti, ktorými začína svoje dielo, mal pre potomstvo verne spísať v živom poľskom jazyku, no on ich preoblieka do neprirodzeného, obludného latinského šatu, a to tak, že keď má hovoriť o Slovanoch, Nemcoch, Pečenehoch, Plavcoch, o Boleslavovi a Kazimírovi i jeho koňovi atď., tára kadečo zo svojich latiníkov prevzaté o Partoch, Getoch, Dákoch, Bastarnoch, Mardoch, Tibianoch, o Júliovi Caesarovi, o Alexandrovi a jeho koňovi Bucefalovi atď., priliepajúc tieto mená národom a osobám, ktorým ony neprislúchajú, a slovanské dejiny tak nemiestne a nezmyselne zapĺňa zdrapmi z rímskych klasikov. V tom nekritickom neporiadku sa poľskí letopisci vzájomne pretekali, takže bezočivý Kadłubek zjavne predstihol skromného Galla, sám však za svojimi nasledovníkmi ďaleko zaostal.^[1003]

2. Ale obviňovali sme ich dosť, počúvajme už ich slová o najstaršej dobe poľského národa, nech ony, ak môžu, hovoria za nich a na ich obranu. Najstarší a ako sa povedalo najrozvážnejší z nich, Martin Gallus [písal medzi 1110 — 1135], podáva prvotné dejiny kniežat a poľského národa takto: V meste Hnezdno (Gniezno) panoval knieža menom Popel, ktorý mal dvoch synov, a k ich postrižinám vystrojil veľké hody. Stalo sa, že dvaja pútnici prišli k nemu ako hostia, ale on ich s pohanou odbil. Pútnici sa uchýlili na predmestie a zastavili sa u chudobného sedliaka Piasta, Chostiskovho syna (správnejšie Kościuszkovho),^[1004] ktorý tiež oslavoval postrižiny svojho syna. Keď ich hospodár Piast a jeho žena Rzepica vľúdne prijali, zvestovali im povýšenie ich rodu prostredníctvom syna na vysoký stupeň moci a slávy, a keď zázračným spôsobom rozhojnili ich skromnučkú zásobu piva a mäsa, vyzvali hospodárov, aby pozvali k sebe na hostinu knieža Popela. Tak pri skvelých hodoch postrihli syna a dali mu meno Semovít, vraj na predpovedanie vecí budúcich. Keď ten dospel k rokom mužnosti, Popela nielenže zbavil vlády, ale aj s rodinou ho celkom vyhubil. Podľa povestí starcov, hovorí Gallus, sa vlády zbavený Popel uchýlil na ostrov do drevenej veže, kde ho zožrali myši. Po Semovítovi panovali jeden za druhým jeho potomkovia Leško, Semimysl, Meško.^[1005] Za prameň tejto svojej správy vydáva Gallus rozprávanie starých mužov (jeho slová sú narrant seniores antiqui),^[1006] no hoci sa tento dodatok v skutočnosti vzťahuje iba na rozprávku o Popelovej smrti, čitateľ sa domyslí, že sa týka aj tej predchádzajúcej o Piastovej hostine. Napokon z toho, čo tento spisovateľ uvádza ďalej, je dosť jasné, že mal pred sebou väčší počet podobných ľudových poviedok a povestí, ale vedome z nich čerpať nechcel. Končí totiž týmito pamätnými slovami: Nechceme však rozprávať o činoch tých kniežat, ktorých pamiatku dávnovekosť už pohrúžila do zabudnutia a ktorí sa sami zhanobili omylmi a modlárstvom, ale sa ponáhľame stručne vyložiť to, čo si spoľahlivo pamätáme.^[1007] — Asi o stodesať rokov po ňom [okolo 1220] píšuci Kadłubek nebol taký zdržanlivý.^[1008] Mal pred sebou tie isté pramene ako jeho predchodca, t. j. ľudové povesti a poviedky; čerpal z nich však celkom iným, novým spôsobom. Spojil báje, zachované v ústnom podaní ľudu, najmä v jeho spevoch, s príbehmi gréckej a latinskej histórie, a predstavil poľskú starobylosť nasledujúcim spôsobom: Hneď v úvode svojho diela velebí veľkosť niekdajšieho kráľovstva a hrdinské cnosti predkov, ktorí si podmanili nielen okolité národy, ale opanovali aj zámorské danomalchické ostrovy a zajali ich kráľa Canuta. Dodáva, ako nemužne bojovali Dákovia najprv s Poľanmi, a potom s Bastarnmi. Pripomína veľké rozšírenie sa Galov, ich krvavé boje so Slovanmi a uzavretie mieru medzi nimi, po ktorom pripadlo Galom Grécko a Poľanom zeme až k Partii, Bulharsku a Karintii. Vraj po mnohých bojoch s Rimanmi (ako sa zdá, v Karintii), keď si vybrali za knieža Kraka, ich oslabila neznáma nákaza a dostali sa do područia domácim násilníkom. Vtedy Krakus, ktorý sa vrátil z Karintie, prevzal vládu a zaviedol svoje zákony i práva. Jeho dvaja synovia zabili ľútu saňu, dajúc jej zhltnúť sírou vypchaté zviera, z čoho potvora pukla. Mladší z bratov, ktorý sa tiež volal Krakus, staršieho zavraždil a zmocnil sa panstva, no bol však potrestaný vyhnanstvom. Ku cti a na pamiatku starého Kraka bol založený Krakov, nazvaný tak podľa krákania krkavcov v čase stavania múrov. Vandu, krásnu dcéru starého Kraka, žijúcu v panenstve, s vojskom prenasledoval akýsi nemecký panovník, ktorý vidiac, že ju nemôže poraziť, sa z lásky a zúfalstva sám prebodol mečom. Od Vandy dostala meno i rieka Vandalus, i jej poddaní Vandali.^[1009] Po nej ostávalo kráľovstvo dlho osirelé, spravované súc vojvodami pochádzajúcimi z nízkych rodov. Jeden z nich, zlatník, bystrou lsťou porazil Alexandra Veľkého, bojujúceho s Poľanmi na okolí Krakova a v Sliezsku, za čo ho vďačný ľud povýšil za knieža a nazval ho Leškom, t. j. chytrákom (od slova lesť).^[1010] V ľudových nepokojoch, ktoré vznikli kvôli dobýjaniu sa mnohých na kniežací stolec, zvíťazil na konských dostihoch iný Leško taktiež chytrosťou, posypúc dráhu ostrými klincami, a ľudu chvályhodne panoval. Jeho syn Leško III. trikrát porazil Júlia Caesara, u Partov úplne zničil Crassa, a nalejúc mu do úst roztopené zlato zvolal: po zlate si žíznil, zlata sa napi! Panoval nad Getmi, Partmi a nad zapartskými národmi. Pojal za manželku sestru Júlia Caesara Júliu a dostal s ňou ako veno Bavory, a sám jej ako svadobný dar venoval Sambiu. Táto neskôr zapudená Júlia založila Julius čiže Labusz a Julin čiže Lublin. Jej syn Pompílius panoval po otcovi v Slovanoch a susedných zemiach; iným dvadsiatim (so súložnicami splodeným) synom daroval Leško rozličné kniežatstvá, vojvodstvá, grófstva a územia. Syn starého Pompília, takisto Pompílius, uchopiac moc začal vystrájať a na hostine otrávil svojich strýkov. Z ich nepochovaných mŕtvol vyliezli myši, ktoré ho prenasledovali cez močiare, jazerá, rieky aj hranice lesa, a napokon ho spolu s jeho ženou a dvoma synmi zožrali vo vysokej veži. Po ňom bol zvolený za panovníka Semovít, syn krušvického občana Piasta a jeho ženy Rzepice, ktorému to povýšenie na zázračne oslávených postrižinách predpovedali dvaja neznámi, Pompíliom potupne vyhnaní pútnici. O Semovítových nástupcoch, Leškovi, Semimyslovi a Meškovi rozpráva takmer v tom istom zmysle ako Gallus.^[1011] — Skôr než vyslovíme svoj úsudok o týchto udalostiach, ktoré Kadłubek rozpráva spôsobom a postupom naskrze odporujúcim pravdivej histórii, musíme na doplnenie podotknúť, že jeho nástupcovia, známi i anonymní poľskí kronikári, ktorí neboli uspokojení takýmito hojnými a zaujímavými povesťami, sa ich usilovali jednak pretvárať pridávaním a uberaním rozličných podrobností, jednak ich dovŕšiť vymýšľaním ešte nepravdepodobnejších bájok. Tak už Boguchwał [1250] alebo iný súveký spisovateľ^[1012] primyslel k oným príbehom iný, celkom nový, t. j. o Lechovi, ktorý vraj prišiel so svojimi bratmi Čechom a Rusom na to územie, kde je teraz mesto Hnezdno, z chorvátskej krajiny, a nájduc tam v lese orlie hniezdo, hneď na tom mieste vystaval hrad a sídelné mesto svojho panstva, prijal orla do erbu panstva, svojich bratov rozoslal na rozličné strany, Čecha na západ, Rusa na východ, aby si tam hľadali sídla, a od nich teda pochádzajú Česi a Rusi, tak ako od Lecha Lechiti čiže Lechovia.

3. Z tohto stručného prehľadu rozmanitých správ o prvotných poľských dejinách, zachytených v letopisoch najstarších kronikárov tejto zeme, je zrejmé, že Kadłubek hojnosťou a pôvodnosťou rozprávania ďaleko prekonáva svojich predchodcov i nasledovníkov, a preto budeme mať na zreteli predovšetkým jeho, keďže všetko to, čo nám v tejto súvislosti poskytuje Martin Gallus, sa u neho opakuje. Sám vyznáva, že písomné pramene o týchto starých udalostiach v rukách nemal, vraviac, že hrdinské činy predkov a ľudu neboli dovtedy oslávené v nijakých písaných knihách, a že všetko, čo o nich rozpráva, bol prinútený čerpať iba z pravdivých rozprávok starcov a z povestí.^[1013] Ale aj keby nás trebárs o tom neubezpečoval, sama vec svojou povahou a podstatou dostatočne ohlasuje, odkiaľ pochádza. Ako každý iný veľký a na slávne činy, šťastné i nešťastné príhody bohatý kmeň, tak aj Slovania mali svoje ústne podania, svoje povesti a poviedky, svojich pevcov a veštcov, hlásateľov minulosti potomstvu. Bohatierske spevy si prespevovali pri úpätí Hekly na Islande i pri úpätí Tatier v Poľsku; v úskaliach Kaledónie i na úbočiach a v jaskyniach pri Krakove sa opakovali deje a príbehy, pripomínajúce slávu a slasť šťastia i trpkosť nešťastia. Podania, povesti, rozpravy tu i tam zachovávali pamiatku najstarších udalostí vzdialeným potomkom. Dostatočné dôkazy o tom nám poskytujú spoľahlivé zvyšky prostonárodnej ľudovej poézie u Čechov, Rusov, Srbov, a nie je potrebné o tejto jasnej veci sa zoširoka rozpisovať. Je tu len jedna hlavná a neodbytná otázka: môže sa pravdivý dejepis zakladať iba na ľudových povestiach? Ak sú ľudové podania a povesti pôvodné, staré, presné, verne dochované, učenými prepisovateľmi nepreinačené, môžu pravdaže v istej miere dobre poslúžiť na osvetlenie a rozšírenie dejepisnej látky získanej z iných, t. j. prísne historických prameňov, pretože nám stavajú pred oči poučný obraz vnútorného života ľudu, jeho zmýšľania a cítenia, slovom jeho duševného bytia, ale ani pri nedostatku iných prameňov nemôžu byť jediným a čistým prameňom histórie. Ríša ľudových povestí a poviedok odporuje ríši histórie: jej úlohou je vytváranie pocitu blaženosti slobodnými výtvormi obraznosti, premieňanie skutočnosti na báseň a báj, všednosti na div a zázrak.^[1014] A preto sa nazdávame, že keby boli bývali Gallus a Kadłubek všetky tie povesti a poviedky, z ktorých tak prácne zlátali ten učený vstup k svojim letopisom, napísali verne a presne, slovo za slovom, tak ako ich svojho času počuli od najschopnejších pevcov po poľsky, zanechali by nám dozaista neoceniteľný doklad duchovného bytia Staropoľanov, ale ich pravdivú históriu by tým ešte neboli vyrvali z tmy a neistoty. Oni si však zvolili inú cestu. Menovite Kadłubek ako Saxo Grammaticus úmyselne použil ľudové povesti za základ pravdivej histórie, a spojac v nich obsiahnuté, čiastočne pravdivé a čiastočne bájne udalosti s dejinami cudzozemcov, o ktorých sa dočítal v latinských dejepisoch, vytvoril z tohto nezlučiteľného spojenia svoj počiatok poľskej histórie. Niektorí z novších historikov, menovite Ossoliński a Lelewel, sa síce usilovali oddeliť pôvodnú látku domácich povestí od klasických záplat a handier, prišitých k nej majstrom Kadłubkom, aby tak v nej samej mohli dôkladnejšie stopovať pamiatku skutočných udalostí v poľskej vlasti, ale táto ich usilovnosť, hoci chvályhodná a poučná, predsa len nie je z hľadiska zreteľných výsledkov veľmi užitočná. Lelewel rozdeľuje povesti, z ktorých čerpal Kadłubek, na tri vrstvy: k pomoranským povestiam zaraďuje podania o vojnách s Dánmi, k chorvátskym podania o vojnách s Galmi, Rimanmi a s Alexandrom, o Krakovi a Vande, k lešským čiže poľským podania o Leškovi, Popelovi a Piastovi. Rozličný pôvod týchto ľudových povestí čo do miesta i času je jasný na prvý pohľad, ale nemožno odmietať ani dosť prirodzené uvedené rozdelenie, hoci je v praktickom ohľade málo platné. Nestranný sudca môže ešte menej súhlasiť s tým, čo vyššie menovaní skúmatelia a ich prívrženci hovoria o historickom význame týchto povestí. Podľa ich mienky vojny Lechov s Rimanmi treba chápať ako vpád Slovanov do Dalmácie a dobytie Solinu r. 449(?), vojny s Alexandrom ako porážku Avarov za Sama, poviedka o Leškovi sa vraj vzťahuje na vodcu Lecha v Čechách, ktorý zahynul r. 805 v boji s Nemcami, alebo (podľa Lelewela) na Sama, dvoch neznámych pútnikov na Popelovom dvore treba vidieť ako apoštolov čiže duchovníkov vyslaných Svätoplukom; poviedku o bojoch s Galmi ako vojny s Frankmi (Grécia je vraj Récia), Krak je vraj vindské knieža Karat, Borutov syn; povesť o mladšom, kvôli bratovražde vyhnanom Krakovi sa má vzťahovať na Chorváta, vodcu Chorvátov, ktorí sa vysťahovali do Ilyrika (podľa Konšt. Porfyrogeneta), s porovnaním chorvátskeho Kroka v Čechách a jeho dcér, boje Leška s Júliom Caesarom ako boje s gótskym kráľom Ermanrikom (Hermenrichom).^[1015] Nemyslíme si, že by takýmto a podobným odvážnym a nesprávnym výkladom dávnych povestí mohla prvotná história Poľanov získať žiaducu jasnosť. Ustanoviac sa na zásade, že všetky bohatierske (epické) povesti sú dvojaké, buďto že sa v nich hovorí iba o veciach a udalostiach vymyslených, plodoch to básnickej obraznosti, do oblasti skutočnosti mamom uvedených (povesti bájne, mýtické), buďto že pravdivé príbehy, prevzaté do ríše slobodnej obraznosti, sa vymaňujú z historických príznakov a preobliekajú sa do bájneho rúcha (povesti dejepisné, historické, porov. § 8, č. 11), sme tej mienky, že v povestiach, ktoré Kadłubek skôr pripomenul, než verne podal, sa nachádzajú stopy oboch. Hovoriť tu o prvých, vyskytujúcich sa v prapodivne blízkej podobnosti u rozličných kmeňov, by bolo nevhodné: k nim zaraďujeme napr. povesť o zabití sane čiže zmoka, o ľudožravých myšiach atď.^[1016] Do druhej skupiny začleňujeme povesti o bojoch s Vlachmi, s Rimanmi, o Krakovi, zakladateľovi Krakova, o Vande, Leškovi, Popelovi, Piastovi atď. V našom prípade sú najdôležitejšie povesti, v ktorých sa objavovalo meno Vlachov ako násilníkov a potláčateľov Slovanstva, asi ako meno Tatárov v ruských povestiach Kirša Danilova, alebo Turkov v srbských povestiach zozbieraných Karadžićom. Už vyššie sme obšírne vysvetlili, že v týchto historických povestiach sa zachovala hlboká a v celom zatatranskom Slovanstve ďaleko rozšírená (lebo aj Nestor mal pred očami podobné spevy o Vlachoch) pamiatka na pohromy, ktoré na Slovanov uvalili Galovia (§ 11, č. 3 — 13). V podobných historických povestiach sa pripomínalo aj meno Rimanov, s ktorými zatatranskí Slovania, ako sme vyššie ukázali (§ 8, č. 9, § 10, č. 10, § 22, č. 7), už v 3. stor. po Kr., ak nie aj skôr, viedli vojny. Mená Krak, Vanda, Lešek, Popel a Piast, o ktorých iné povesti rozprávali rozličné príbehy, pokladáme za mená skutočných osôb, hoci nechceme všetko, čo o nich hlásali povesti, prijímať ako pravdivé a v skutočnosti sa odohrajúce. Pretože taká je povaha historickej povesti, ktorá si vyberá slávne mená známych osôb z prúdu minulosti, vstupuje s nimi do oblasti svojho panstva a zvečňuje ich pamiatku nevädnúcimi kvetmi zázračnej obraznosti. To, že Slovania kedysi používali meno Krak, dokazujú názvy rozličných miest, pomenovaných po svojom zakladateľovi alebo držiteľovi Krakovi, napr. Krakov, Krakopol, Krakovec atď.,^[1017] nazvaných menom českého kniežaťa Kroka alebo správnejšie Kraka,^[1018] menom slovanskej rodiny na ostrove Rujane Krakovic ok. 1320,^[1019] napokon príkladom z nemeckého jazyka, v ktorom sa slovko Krak tiež kedysi používalo ako všeobecné i osobné meno.^[1020] Meno Vandy síce v iných slovanských prameňoch nenachádzam, no preto ho z radu skutočných a pravdivých mien vylúčiť nehodlám, práve tak ako meno ruskej Lybedi, chorvátskej Tugy i Bugy, českej Kazi, Tetky i Libuše. Stpoľ. Vanda by po rusky a česky znela Uda, korut. obdobou by bola Oda, stbul. č. cyr. ждa, nbul. Ada; porov. meno rieky Onda, Ondava (lat. unda), stpoľ. wąda, teraz węda (hamus) a i. Meno Lešek alebo Leško samo dokazuje, že je zdrobnenou formou pôvodného mena Lech.^[1021] Meno Popel (u Kadłubka Pompílius) je každému dostatočne známe už z našich snemov a odinakiaľ. Meno Piast, podľa obdoby cyr. пѣстъ, stčes. Pěst, nčes. Píst,^[1022] sa podľa môjho vedomia inde nevyskytuje. Vyhladením panujúceho Popelovho rodu a povýšením Piastovca Semovíta do kniežacej hodnosti sa končí bájne obdobie poľskej histórie, lebo Semovítov pravnuk Meško čiže Mečislav je osoba dostatočne historicky známa [nar. 931, zomrel 992], a možno sa domýšľať, že za čias Galla [ok. 1110] bolo v Poľsku ešte dosť známe pravdivé podanie o predkoch tohto panovníka až do štvrtého kolena. Prijímajúc osoby Popela, Semovíta, Leška a Semomysla ako Meškových predchodcov do obdobia hodnovernej histórie a vylučujúc z nej osoby Krakov, Vandy a starých Leškov, nemienime tým úplne popierať niekdajšie skutočné bytie posledne menovaných,^[1023] ale priznávame sa k tomu, že tak ako v novších ruských a srbských bájnych povestiach o Iľjovi Muromcovi a Markovi Kráľovičovi, tak aj v týchto omnoho starších a navyše nedôveryhodne zachovaných povestiach nemožno nijakým napínaním dôvtipu dokonale odlíšiť historické prvky od bájnych prídavkov, a že všetky z tohto ohľadu vyslovené domnienky novších poľských bádateľov pokladáme za nedostačujúce. Všetko, čo sa z týchto zvyškov povestí u Galla a Kadłubka učíme, sa skrýva v dvoch vetách, a to že na samom úsvite pravdivej histórie v Poľsku [v 9. stor.], v nadvislianskych krajinách podobne ako v Čechách, na Rusi, v Škandinávsku atď. prekvitalo ľudové básnictvo prebohaté na povesti rozličného druhu, a že takémuto básnictvu museli predchádzať veky prebohaté na rozličné šťastné i nešťastné príbehy, ktorých ohlasom ono bolo. Tieto časy sú spolu s ich básnickým ohlasom pre nás nenávratne stratené.

4. Preukážuc príslušnú poctu týmto prastarým povestiam, ktoré domáci svedkovia v chudobnom výťahu dochovali pozdejšiemu potomstvu, a nadobudnúc smutné presvedčenie, že sa z nich o skutočných dejoch poľského národa v tej dobe, o ktorej tu hovoríme, nemožno dozvedieť nič istého, obráťme sa už k inorodým, napospol cudzozemským žriedlam, pátrajúc, či z nich možno vydobyť nejaký lúč na osvetlenie hustej hmly, ležiacej nad touto zemou. Výsledok nášho bádania v tejto oblasti nie je hojný, predsa však postačuje aspoň na to, aby sme si mohli jasnejšie uvedomiť postavenie poľského národa medzi inými vetvami slovanského kmeňa a jeho dejinný prechod od najstaršej temnej doby k istejším časom. Vyššie sme spoznali, že podľa nepodozrivých súhlasných svedectiev o starobylosti sa krajiny ležiace po oboch stranách Visly musia považovať za pradávnu vlasť Slovanov, v ktorej sa títo usadili a rozmnožili omnoho skôr, než začína história svojím svetlom ožarovať dejiny severoeurópskych kmeňov. Títo Slovania, ktorí viac milovali orbu než boje, boli pravdaže dosť dlho z mnohých strán utláčaní cudzími, z rôznych strán sa do ich rozľahlej vlasti so zbraňou v ruke hrnúcimi násilníckymi kmeňmi, na baltskom pomorí Gótmi, na Odre Svévmi, neskôr nazývaných Vandalmi, pri Tatrách Keltmi, za Vislou Sarmatmi; a hoci národ týmto dlhotrvajúcim útlakom veľmi trpel, predsa nezanikol. Jeho územia sa vždy nazývali Luhy (Lygiorum gentes, nesprávne namiesto terrae), a hlavnú časť obyvateľstva tvorili stále Slovania, ktorí napokon nadobudli nové sily a vzchopili sa k bojovým činom, podobne ako Rusi v dobe tatárskej, Srbi v tureckej a Hispánci v maurskej, a po vyhnaní oných utláčateľov si odvšadiaľ vydobyli úplný mier a slobodu. A nemožno ani predpokladať, že by všetky na týchto rozľahlých územiach usídlené slovanské národy bol stretol ťažký osud podmanenia: boli to nepochybne len niektoré pohraničné, menšie vetvy, ktoré sa dostali pod nadvládu oným cudzincom, lež hlavný kmeň aj v týchto víchriciach uhájil svoju samostatnosť. Táto zmena v položení tunajších národov a kmeňov sa začala asi v poslednej štvrtine 2. stor., keď Góti opustili svoje baltské sídla a presunuli sa na Čiernomorie a na ich miestach sa potom pevne usadili bojovní Lutici, u cudzincov nazývaní Vlci, ktorí pritiahli z vnútornej vilkomirskej a vilnianskej krajiny. Natrvalo však Slovanstvo vo svojej starobylej vlasti medzi Vislou a Odrou nad Nemectvom zvíťazilo až na konci 4. stor., keď sa nemecké národy, Vandali, Burovia, Burgundovia, Gepidovia, Scirovia, Herulovia, Turcilingovia, Longobardi a iní vysťahovali z okolia Odry a z baltského pomoria do Dácie, na Čiernomorie, do Uhier, na horný Dunaj, k Rýnu atď., a na nimi uprázdnené miesta sa usadili Slovania. Tieto dobrodružné húfy mohli na odsťahovanie sa popohnať viaceré dôvody, ako napr. túžba po nových veciach, dychtivosť bojovať s úhlavnými nepriateľmi Nemectva Rimanmi, žiadostivosť po lupe a koristi, lakomenie sa po bohatstve južnej Európy atď., no predsa si len myslím, že hlavným dôvodom ich vysťahovania sa z Luhov bola prevaha Slovanov. Uvedené popudy by však boli vylákali do bojov v cudzine iba časť obyvateľstva, mladú a nadbytočnú chasu, ako to vídame inde; no tu nám história dokazuje opak toho, totiž úplné zmiznutie podružných Nemcov a rozšírenie sa číreho Slovanstva až k Odre, ba dokonca i ďalej za Odru. Tento jav sa nedá vysvetliť žiadnym iným spôsobom, než predpokladanými krutými vojnami medzi obidvoma kmeňmi, po ktorých boli Nemci donútení silou uchvátené krajiny znova vrátiť ich prvotným obyvateľom. V týchto nadvislianskych krajinách nachádzame v jasnejšej dobe, v 9. a 10. stor., najhrdinskejší slovanský národ Lechov čiže Poľanov, z týchto zemí vyšli rovnako silní Česi, Lutici inak menovaní Vlci, i Bodrici, všetci už v 8. a 9. stor. veľmi vychýrení svojou udatnosťou a vojenskými činmi: možno teda vôbec pripustiť, žeby tieto hrdinské národy až do 7. alebo 8. stor. boli leňošili bez zbrane v nečinnosti, a iba vtedy sa zrazu akoby zázrakom stali z krotkých baranov udatnými levmi a vlkmi? Kto by tak rozmýšľal, ten knihu dejín starých národov nikdy neodpečatí a zmyslu v nej ukrytého sa nikdy nedopátra. Už vyššie (§ 18, č. 4), keď sme hovorili o zemi zvanej Lugy a jej podnájomníkoch Vandaloch, sme osvedčili, a tu sa na tom znova ustanovujeme, že výrazom „severní cudzojazyčníci“ u Iulia Capitolina (superiores barbari, Barbaren nördlicherer Striche, podľa výstižného prekladu Mannerta), ktorí vyháňali nemecké národy z území nad Odrou (pred r. 165), nemôžu byť označení ani Sarmati, ani iní Severania, lež Slovania.^[1024] V týchto bojovných a silných príslušníkoch iných kmeňov (barbari) poznávame jednak potomkov oných Venedov, ktorí nedávno predtým, za čias Tacita, sa v krajinách ležiacich uprostred medzi Peucinmi a Fennami začali ozbrojení veľmi búriť, jednak tiež predkov oných cudzincov (contermini barbari), ktorých susedstvo a blížiaci sa príchod spôsobil ok. 430 toľko starostí a strachu zvyškom Vandalov v Sliezsku (§ 43, č. 2).^[1025] Tieto svedectvá sú pravdaže krátke a neurčité, ale v našej histórii veľmi dôležité, lebo bez ich osvetlenia by mnohé neskoršie udalosti ostali úplne nepochopiteľné. — Hodnoverné pramene nevypovedajú nič o tom, v akom stave sa počas celého hunského obdobia títo nadvislianski Slovania nachádzali, ale to, čo odinakiaľ vieme o miernom osude, ktorý za Atilu a jeho predchodcov požívali iní Slovania, nám dovoľuje sa domýšľať, že sa to vzťahuje aj na tieto vzdialené vetvy, hoci by aj boli bývali poddané Hunom. Ja sa však z vážnych dôvodov nazdávam, že títo Slovania sa môžu nazývať skôr područníkmi a spoločníkmi Hunov, než ich poddanými, ktorí síce uznávali moc hunských panovníkov, ale doma sa pridržiavali svojich kniežat, správcov, starších i zákonov, a voči svojim vzdialeným pánom alebo ochrancom mali len povinnosť zachovávať mier, dodávať potravu, ročné dary a snáď aj pomocné pluky. Dôkazom toho, že Huni mali so zatatranskými Slovanmi stále a trvalé zväzky, že jedni s druhými sa miešali a spolčovali, sa mi zdá byť skoré prenesenie mena Huni na Slovanov v staronemeckých prameňoch, ako sme to už vyššie (§ 15, č. 5) potvrdili dostatočnými príkladmi. V tejto súvislosti je dôležitejšie to, že v anglosaskom speve pútnika zo 7. alebo 8. stor. je skutočná zmienka o Hunoch v okolí Visly bojujúcich s Reid-Gótmi, ktorí sa udržali na baltskom pomorí.^[1026] Po Atilovej smrti a konečnom úpadku hunskej [469] a rímskej [476] moci, vo všeobecnom pohybe a sťahovaní národov, nadvislianski Slovania iste neostali v mŕtvej nečinnosti, ale prešli cez Odru a Krkonoše a čoskoro zaľudnili predodriansku krajinu (Lužicu) a celé Čechy, kde ich nachádzame už pred r. 495.^[1027] Dejiny a príbehy v svojej pôvodnej vlasti ostavších Lechov alebo Poľanov, ktorí už vtedy boli nepochybne rozdelení na rozličné vetvy a označovali sa rozličnými menami, ako Poľania, Lutici č. Vlci, Pomorania, Mazovania, Kujavania, Vislania, Dedošania, Slezania, Bobrania, Opoľania, nám však ešte dlho zostávajú utajené. Príčinu toho musíme hľadať hlavne v odľahlosti a ukrytosti ich vnútrozemských sídiel. Jornandes, ktorý nám podáva správu o rozšírení Slovanov asi v polovici 6. stor., o mene Poľanov nič nepodotkol, a pripomenul jedine to, že po ľavej, na sever obrátenej strane Tatier, sa od prameňa rieky Visly na nesmiernom priestranstve usadil ľudnatý kmeň Vinidov.^[1028] Ohraničenie Slovanstva na severozápade mu nepochybne nebolo dostatočne známe. Niektorí sa domnievajú, že títo nadvislianski Slovania boli podobne ako predtým Hunom potom poddaní Avarom, ktorých vláda vraj siahala až k Baltskému moru, čomu však odporuje nielen história tých čias, ale hlavne svedectvo Theophylakta, ktoré znie takto: V deviatom roku panovania cisára Maurícia [590], keď Avari pohrozili Byzantíncom novou vojnou, sa cisár nachádzal v Trácii, hotujúc sa so svojím ľudom na boj. Tu sa dostali do rúk cisárskym drábom traja neozbrojení muži, rodení Slovania, ktorí mali so sebou husle. Na otázku cisára Maurícia, z ktorého sú národa, z ktorej krajiny, a čo v gréckej zemi robili, odpovedali, že sú Slovania, bývajú pri samom pobreží západného oceánu (πρ τω τωρματι τ τ τικ ωκηκέναι ωκαν); že avarský chán k náčelníkom ich národa (τί έδνάρχαι) vypravil svojich poslov, usilujúc sa ich znamenitými darmi pohnúť k tomu, aby mu poslali svoje branné pluky na pomoc proti Grékom, a že ich kniežatá síce dary prijali, no žiadanú pomoc však pre veľkú vzdialenosť a obťažnosť cesty odopreli; a oni, zajatci, boli vyslaní k chánovi, aby u neho ospravedlnili svoje kniežatá; že na ceste strávili 15 mesiacov (podľa Theophana 18), a teraz že chán porušuje právo patriace vyslancom a pod rozličnými zámienkami im bráni vrátiť sa do vlasti; a pretože majú dobré vedomosti o vľúdnosti a nesmiernom bohatstve Grékov, využili príležitosť a uchýlili sa do Trácie. Ďalej hovorili, že hrajú na husliach (κιδάρα), pretože sa nenavykli zaobchádzať so zbraňou; že v ich zemi niet železa, a preto vedú tichý a pokojný život; že hrajú na lýre (husliach), pretože na trúbe (vojnový hudobný nástroj) trúbiť nevedia; a napokon sa nazdávajú, že hudba je to najlepšie, čo si mohli zvoliť, nemajúc skúsenosti vo vojnách. Keď cisár počul toto rozprávanie, obľúbil si ich národ, uhostil zajatcov, obdivoval ich vysoký vzrast a silnú postavu, a potom ich poslal do mesta Herakley.^[1029] Podľa náznakov vychodiacich z tejto rozpravy, menovite pripomenutia brehu západného oceánu, dĺžky cesty, nezávislosti od Avarov, zeme, v ktorej niet železa a teda ani hôr atď., sa možno oprávnene domýšľať, že títo vyslanci pochádzali z krajiny Lechov, z baltského prímoria. Z ich svedectva vysvitá, že obyvatelia nadvislianskej nížiny vtedy [590] neboli poddaní Avarov, pretože tí darmi a prosbami vyzývali ich staršinov do spoločného boja proti Grékom, a napokon neskôr niet nijakej zmienky o tom, žeby Avari boli tieto vzdialené zeme opanovali. Nakoniec to, čo títo vyslanci rozprávali o bezbrannosti svojho národa, nemožno chápať presne do litery. Podľa ich vlastného vyznania Poľania neodopreli Avarom pomoc pre svoju bezbrannosť a nevycvičenosť v boji, ale pre vzdialenosť a obťažnosť cesty. V Luhoch sa naozaj železo nenachádza, ale zbrane sa dovážali odinakiaľ, a tie Lechom, ktorí nedávno predtým vyhnali z územia nad Odrou Nemcov a opanovali polovicu severnej Germánie,^[1030] zaiste nechýbali. Je pravdepodobné, že grécky dejepisec to, čo poslovia hovorili o sebe, pomiešal s tým, čo sa vzťahovalo na celý národ. Títo poslovia, vypravení s mierovým poslaním, boli snáď z onej triedy slovanských veštcov a mudrcov, ktorí sa nezaoberali zbraňami, ale básnictvom a hudbou.^[1031] Po tejto správe sa pred nami otvára priestor temer troch storočí, v ktorom nám súveký dejepis o vnútorných dejoch a príbehoch veľkého lešského národa nepodáva nijaké správy. Starobylé povesti, ktoré zo stratených letopisov pruského biskupa Christiana dochovali neskorší dejepisci Lukáš David a Šimon Grunau, rozprávajú síce dosť obšírne o akomsi mazovskom kniežati Mečislavovi (Matzo, Maso), ktorý asi v druhej polovici 6. stor. viedol krvavé vojny so svojimi susedmi Prusmi, ale studnica, z ktorej sú tieto povesti čerpané, je veľmi kalná. Podľa nich spomínaný mazovský knieža premohol susedných Ulmerugov v Prusoch, donútil ich ročne odvádzať ako daň istý počet mládencov, a tú daň si každoročne sám vyberal. Ulmerugovia, posilnení škandinávskymi Gótmi, ktorí k nim prišli, tento hanebný poplatok ako znamenie otroctva odopreli.^[1032] Je možné, že sa niečo také niekedy stalo, no je omnoho pravdepodobnejšie, že sa táto povesť vzťahuje na neskoršie dejiny, na dobu mocného Mečislava Mazovského ok. 1034 a nasl.^[1033] Vtedajšie položenie severných kmeňov, menovite germánskeho a slovanského, príchody dobrodružných Normanov (Švédov a Dánov) na baltské pomorie, ich nájazdy do vnútorných slovanských krajín a podobné vpády Slovanov cez Balt do zámoria, o ktorých sú časté zmienky v škandinávskych povestiach, však nasvedčujú tomu, že nadvislianske krajiny od Pomorian až k Tatrám v spomínanej dobe, t. j. v 7. — 9. stor., boli javiskom významných udalostí, v ktorých mali najväčšiu účasť Lechovia, avšak pamiatku týchto dejov, hlučne hlásaných v domácich i cudzích povestiach, podľa toho, čo sme vyššie povedali o Krakovi, Vande, Leškovi atď., treba pre kritický dejepis pokladať za celkom stratenú. Veľa toho neposkytujú ani iní cudzozemskí spisovatelia z tých čias. Zemepisec Bavorský [medzi 866 — 890], ktorý zhromaždil toľko mien slovanských národov, výborne sa hodiacich do zemepisu, uvádza Lechov č. Poľanov skrytých pod miestnym názvom Vislanov, a menovite vypočítava len ich niektoré západné vetvy, Slezanov, Dedošanov, Bobranov, Opoľanov a i. Plavec Wulfstan, ktorý navštívil ústie Visly pred r. 900, pripomína iba to, že táto rieka tečie z krajiny Venedov: o národe, jeho povahe, stave a dejinách buďto svojmu pánovi, kráľovi Alfredovi, nič povedať nevedel, buďto nám to kráľ zabudol zaznamenať. Sám Alfred v opise európskych národov namiesto Lechov a Poľanov uvádza Sarmatov, mieniac tým nadvislianskych Slovanov. Rovnako ani Konštantín Porfyrogenetos, dotýkajúc sa zľahka Visly a pripomínajúc všeličo o položení Bielosrbska i Bielochorvátska, o dejinách národov obývajúcich tieto zeme nehovorí nič (porov. § 38).

5. Asi v polovici 9. stor., keď vyhynul rod Popela a na panovnícku stolicu dosadol Piastovec Semovít, sa začína na oblohe poľskej histórie šíriť jasnejšie svetlo. V uvedenej dobe sa v rozľahlom slovanskom svete striedali veľké udalosti. Severovýchodní Slovania, vystavení vpádom Uralcov i Normanov a oslabení domácimi svármi, súhlasili s prijatím vlády jedinca z rúk bojovných variažských kniežat. Na západe vzrástla ríša moravského Svätopluka na obdivuhodnú veľkosť a silu, ktorá spojila, bohužiaľ iba na krátky čas, početné slovanské vetvy pod jedno žezlo. I v menších slovanských krajinách, v Srbsku, v Chorvátoch, Čechách atď., sa diali významné zmeny: všade sa temer rovnako vzmáhali vlády jednotlivých kniežat a kresťanstvo. Tomuto prúdu nemohli dlho odolávať ani Poľania, Mazovania, Kujavania, Kašubovia, Pomorania, Slezania, Krakovania a iné vetvy veľkého národa Lechov. Nie je nepravdepodobné, že všetky tieto vetvy alebo aspoň ich väčšia časť boli už aj predtým spojené do jedného politického celku, avšak toto spojenie, vynútené buďto chvíľkovým nebezpečenstvom cudzieho vpádu a nátlaku, buďto krátkodobou prevahou tej alebo onej vetvy, toho alebo onoho kniežaťa, nebolo dovtedy stále. Každá vetva mala svoje zvláštne kniežatá i svoju osobitnú zemskú správu. U Krakovanov bol hlavným mestom Krakov, kde niekedy sídlili panovníci podtatranských Lechov, Horalov a snáď i Chorvátov. U Poľanov čiže Poliakov boli známymi mestami Poznaň, Hnezdno, Krušvica, v ktorých panovali Leškovia i Popelovia, o ktorých povesti nič určitého nehovoria. Za posledného Popela, pána mrzkého a nenávideného, bol vojvodom Semovít,^[1034] syn roľníka Piasta. Tento Semovít v domácej vzbure a z nej pochodiacich nezhodách opanoval Popelov trón a keď sa tak stal poľským kráľom [r. 860], začal rozširovať hranice svojho malého kráľovstva, a podroboval si okolité krajiny i ľudí. Umrel r. 891.^[1035] Je neľahké určiť, ktoré zeme vlastne dostal pod svoju vládu: všeobecná domienka je taká, že to boli Veľkopoľsko, Mazovy a Sliezsko.^[1036] Syn a nástupca Semovíta Leško panoval až do r. 921. Podľa Galla sa statočnosťou a bojovými činmi vyrovnal otcovi; neskorší spisovatelia mu pripisovali vojny s Pomoranmi a Kašubmi a rozšírenie hraníc Poľska.^[1037] O Semimyslovi,^[1038] ktorý zomrel v pokročilom veku r. 962,^[1039] a o jeho žene Gorke sa okrem všeobecnej chvály ich cností nič pamätihodného nepripomína.^[1040] Pozdejší spisovatelia mu pripisovali rozšírenie moci a náklonnosť ku kresťanstvu. Mal synov Mečislava, Čedobora a dcéru Adelaidu, zasnúbenú uhorskému kniežaťu Gejzovi. Za panovania týchto teraz spomenutých kniežat bolo jadrom poľského panstva Veľkopoľsko; kam patrilo Malopoľsko, takisto obydlené Lechmi, nemožno s istotou povedať. Predpokladám však, že hoci predtým bolo možno spojené s Veľkopoľskom^[1041] alebo spravované vlastnými kniežatami, neskôr sa predsa len dostalo pod vládu mocného Svätopluka na Morave [870 — 894]. Po nešťastnom rozdrobení Moravy medzi Nemcov, Uhrov a Čechov pripadla [po 907] podľa svedectva Kosmasa^[1042] časť tohto kráľovstva Poliakom. Pretože potom si Česi spolu s územím susediacim s ich hranicou prisvojili aj Tešínsko a Opavsko, nemohol byť podiel Poliakov žiadny iný než Krakovsko, ktoré neskôr, okrem jeho krátkeho opanovania Čechmi [medzi 967 — 999], ostávalo stále pri Veľkopoľsku. Rovnako je neisté, kedy Lechovia prvýkrát opanovali Rusínov v Haliči, odkiaľ ich r. 981 vypudil ruský Vladimír, a odobral im Przemyśl, Czerwień a iné hrady (porov. § 28, č. 4). Mečislav čiže Meško [nar. 931, umr. 992] sa stal okolitým národom i histórii známejším pre svoje vojny s Nemcami, Luticmi a Čechmi a taktiež pre prijatie kresťanstva.^[1043] Jeho obrátenie sa pripisuje príčinlivosti jeho manželky, českej kňažnej Dobravy [r. 965], ako hneď širšie vysvetlíme. Vykupiteľ Poľska, ktorý ho vytrhol z modloslužobníctva a s ním spojenej temnoty ducha, však sám v svojich konaniach s cudzozemcami zakúšal vrtošivé a niekedy veľmi protichodné šťastie. Od čias Karola Veľkého neprestávali nemeckí cisári uvaľovať stále nové a väčšie pohromy na západné Slovanstvo osobujúc si v svojej márnomyseľnej nadutosti právo a zvrchované panovanie nad všetkými národmi zeme. Východný markgróf cisára Ota I., zlopovestný Slovanobijca Gero, opanujúc Lužicu za Labem, zavadil o Mečislava a zvíťaziac nad ním ho r. 963 donútil platiť daň za krajinu ležiacu na západ od rieky Varty, na ktorú si Nemci robili nároky, a takto uznať zvrchovanosť nemeckého cisára nad týmto územím (nie nad celým Poľskom).^[1044] Jeho nástupcu Uda, ktorý z neznámych príčin zaútočil na Poľanov, r. 972 na hlavu porazil Mečislavov brat Čedobor (Cideborus u Dithmara) pri Cidine (podľa Lelewela Steinau nad Odrou, poniže Vratislavi, podľa iných Zehden v kraji nad Muglicou, podľa ďalších Citen pri jazere Soldin). Ďalší vzostup kniežaťa Mečislava zastavila prevaha cisárskeho dôstojenstva. — Na kvedlinburskom sneme [973], na ktorom bol Mečislav ako knieža nemeckej ríše a pán krajiny medzi Odrou a Vartou osobne prítomný, uzavreli obe strany dohodu.^[1045] Temer v tom istom čase, t. j. medzi 967 — 973, stratil Mečislav Malopoľsko čiže krajinu na hornej Visle okolo Krakova až k Tatrám, ktorú Boleslav II. pričlenil k Čechám.^[1046] Tým sa však jeho straty ešte neskončili. Mocný Vladimír Veľký vyhlásil r. 981 Lechom vojnu, a zabral im mestá Premyśl, Czerwień a iné, ktoré sa aj za Nestorových čias nachádzali v ruských rukách.^[1047] Na druhej strane pokračovali neúspešné boje Poliakov s Nemcami. Po smrti cisára Ota I. [973] sa toho istého roku Meško zaplietol do nemeckých rozbrojov, podporujúc odbojné bavorské knieža Henricha proti Otovi I., ba aj po smrti tohto cisára sa druhýkrát ujal Henricha, keď tento ušiel z väzenia a privlastnil si korunu [984]. Poľská krv sa na západe neprestala prelievať ani vtedy, keď už Oto III. zvíťazil a Mečislav prešiel na jeho stranu, a to jednak vo vojne s Čechmi a Luticmi [990], jednak pri obliehaní lutického mesta Braniboru na podporu cisára Ota III. [991].^[1048] A hoci potom Mečislav ostal verný kresťanstvu i svojim záväzkom voči cisárovi a Nemcom sa usiloval všelijako pomáhať, a to aj vo vojnách proti svojim súkmeňovcom, jednako len sa za to nedočkal odmeny. Keď sa márne uchádzal o korunu z rúk pápeža, tak ho Nemci, ako pohraničného a cisárskymi daňami i vojenskou službou zaviazaného grófa, všelijako znevažovali a utláčali.^[1049] S prvou manželkou Dobravou (zomr. 976) splodil dvoch synov, nástupcu trónu Boleslava Veľkého a Vladiboja, s druhou manželkou Odou, dcérou mišnianskeho markgrófa Fridricha, mal troch synov, Meška, Svatopluka a Boleslava,^[1050] ktorý sa stal pod menom Lambert mníchom vo Vlachoch. Za jeho tridsaťročného panovania bolo Poľsko, predchodcami značne rozšírené a upevnené, zo všetkých strán zovrené, ponížené a zmenšené.^[1051] Až jeho syn Boleslav prímením Chrabrý alebo Veľký [992 — 1025] pozdvihol krajinu z tohto úpadku a povýšil jej moc a slávu na dovtedy nepoznaný stupeň. Pretože činy tohto kráľa do časového vymedzenia nášho diela vlastne nenáležia, bude stačiť pripomenúť ich tu čo najstručnejšie. Premohol Rus, prudko sa vzmáhajúcu pod svojím činorodým vládcom Vladimírom Veľkým, a zasnúbením svojej dcéry s Vladimírovým synom Sviatopolkom upevnil mier. Opanoval Pomorie až po Odru; od Čechov vydobyl Sliezsko i podtatranskú krajinu s Krakovom; vojensky pokoril Uhrov a slovenskú i ruskú krajinu až po Dunaj pri Ostrihome, mesto Jáger, rieku Tisu a mesto Halič zlúčil na krátky čas s Poľskom. Prusom sa pomstil za smrť pražského biskupa sv. Vojtecha, svojho obľúbenca, a vykúpiac jeho telo, pochoval ho v Hnezdne, ktoré prišiel navštíviť cisár Oto II., a ten, dojatý súc Boleslavovou spanilosťou, slávou a vľúdnosťou, mu priznal titul kráľa, a na znamenie priateľstva si sňal z hlavy kráľovskú korunu a r. 1000 ju položil na jeho hlavu. Po Otovej smrti viedol veľkú vojnu s Henrichom II., v ktorej víťazne prenikol až k rieke Labe a Sále, opanoval Lužicu, Mišno, Čechy i Moravu a v Prahe založil druhé sídlo svojho panstva. Tieto krajiny v svojej moci však udržať nemohol, a tak zmluvou uzavrenou v Budyšíne pripojil r. 1018 k Poľsku Lubuskú zem, časť Čiech a Moravy, Sliezsko a Lužicu až po rieku Čiernu Elsteru. Po smrti ruského kniežaťa Vladimíra Veľkého niekoľkokrát pokoril jeho nesvorných synov a dobyjúc Kyjev zaviazal si poslušnosťou Rusov, na svojom spiatočnom ťažení potom opanoval a na čas s Poľskom spojil červenské hrady čiže neskoršiu Červenú Rus [1020]. Rozšíriac tak hranice svojho mocnárstva od Dnepru po Labe a od Baltského mora až k Dunaju a Tise sa krátko pred svojou smrťou z vlastnej vôle a moci dal pomazať na kráľa a korunovať [1025]. Kresťanská cirkev, ktorú u Poľanov založil jeho otec, v ňom našla mocného ochrancu a horlivého opatrovníka, a za jeho panovania bolo už dávnejšie otrasené pohanstvo celkom potlačené a vyhladené.^[1052]

6. V tichosti, tak ako všade inde, sa svetlo kresťanského náboženstva priblížilo k hraniciam Poľska, a jeho prvé lúče ožiarili jednotlivých vyvolencov toho ľudu bezpochyby omnoho skôr, než nám o tom historické pamiatky podávajú nejaké správy. Kresťanstvo sa začalo mohutne šíriť od počiatku 9. stor. na Morave, od polovice toho istého storočia v Čechách: pri spoločnom pôvode a jazyku, pri vzájomných zväzkoch a stykoch i obchodovaní týchto národov s ich bratmi Lechmi, pri horlivosti západných misionárov je pravdepodobné, že už vtedy, teda na konci 9. stor., nachádzala kresťanská viera v Poľanoch, pravdaže skryte a v tichosti, svojich hojných vyznávačov. Podľa starobylého ľudového podania v Poľsku knieža Semimysl [921 — 962] nebol k vyznávačom tejto viery neprajný, hoci sám k nej zjavne nevstúpil. Nemeckí cisári, skrývajúci pod zámienkou rozširovania kresťanstva politické úmysly, t. j. podrobenie všetkých severoeurópskych národov pod svoje žezlo, včasne obrátili svoj zrak na Poľanov a Rusov, vysielajúc na ich obrátenie svojich kňazov a biskupov. Menovite cisár Oto I. už okolo r. 962 založil v Mohuči titulárne biskupstvo (in partibus infidelium) nielen poznanské, ale i ruské, zamýšľajúc opanovať tieto krajiny najprv duchovne, a potom aj svetsky. Poznanské biskupstvo bolo už okolo r. 968 zmenené na skutočné, druhé však po vyhnaní Adalberta z Rusi^[1053] hneď v svojom zárodku vyšlo navnivoč. Pre Mečislava I. bolo podnetom na prijatie kresťanskej viery odporúčanie v Poľsku žijúcich kresťanov. S mnohými ženami (podľa Galla ich mal sedem) nemohol splodiť potomstvo, a tak mu radili, aby sa oženil s kresťankou, a ubezpečovali ho, že nebo požehná toto manželstvo. Dobrava, dcéra českého kniežaťa Boleslava I., privolila k sobášu s Mečislavom iba pod podmienkou, že jej manžel spolu so svojím ľudom príjme kresťanské náboženstvo. Ale knieža nesplnil slovo skôr, než ho k tomu naklonila manželkina ľúbeznosť a povoľnosť. Poznajúc učenie kresťanskej viery prijal r. 965 v Hnezdne krst z rúk českého kňaza Bohovida, a niet pochýb, že väčšia časť pánov a šľachty hneď nasledovala jeho príklad. Keď sa počet kresťanov v Poľsku zvýšil, a knieža sa postaral o náležitú podporu, namiesto titulárneho biskupstva pod správou mohučského arcibiskupa bolo r. 968 v Poznani založené skutočné biskupstvo pod správou magdeburského arcibiskupa, ktorého prvým vysväteným bol Jordan Nemec.^[1054] Pomaly však prijalo novú vieru celé Poľsko. R. 980 malo pohanstvo ešte mnoho prívržencov,^[1055] a prijímanie kresťanského náboženstva sa rozšírilo až v r. 992 — 994, a najmä za apoštolovania sv. Vojtecha v Krakove v r. 995 — 996, keď latinský obrad zvíťazil nad slovanským.^[1056] Natrvalo sa poľská cirkev ustanovila r. 1000, keď cisár Oto III. navštívil v Hnezdne knieža Boleslava Veľkého. Vtedy bolo zrušené nariadenie Ota I., ktoré podrobovalo celé severné Slovanstvo magdeburskej metropole, a bolo ustanovené nové arcibiskupstvo v Hnezdne, ktorému boli podriadené tri biskupstvá, t. j. kolobrežské na Pomorí, vratislavské a krakovské.^[1057] Poznanský biskup Unger, Jordanov nástupca, istý čas ešte ostal pod magdeburskou metropolou, neskoršie však aj poznanské biskupstvo uznalo hnezdnianske arcibiskupstvo za svoju metropolu.^[1058] Prvým hnezdnianskym arcibiskupom bol Radim alebo Gaudentius, brat sv. Vojtecha. Niektorí sa domnievali, že Mečislav prijal kresťanstvo podľa gréckeho čiže slovanského obradu a iba neskôr sa priklonil k latinskému, ktorý napokon za Boleslava I. slovanský obrad z krajiny úplne vytlačil. Tejto domnienke odporuje svedectvo súvekého Dithmara, rozprávajúceho o obrátení a krste kniežaťa Mečislava bez zmienky o rozličnosti obradu. Nemožno však pochybovať o tom, že v Poľsku bolo ešte pred Mečislavom mnoho kresťanov slovanského i latinského obradu. Vtedy váhali aj Moravania i Česi, ktorému obradu majú dať prednosť; možno teda právom predpokladať, že to tak bolo aj v Poľsku. Avšak o stanovení hierarchie buď slovanského alebo latinského obradu pred Mečislavom niet žiadneho istého svedectva; tunajší kresťania, podobne ako v iných pohanských krajinách, žili bez kňazov, práve tak, ako to bolo v Litve pred vládou Vladislava Jagelovského, teda skôr, než v nej zovšeobecnel latinský obrad. Napokon nemožno zapierať, že v Poľsku bolo starobylé podanie o prvotnosti slovanského obradu pred latinským, a že toto podanie získava dostatočné potvrdenie v okolnostiach vtedajšieho veku, v prirodzenom chode vecí a v iných odinakiaľ dobre známych udalostiach.^[1059] Poľsko bolo od východu, západu i juhu obkolesené Slovanmi gréckeho obradu, a iba na severe sa dotýkalo národov, ktorým Nemci už predtým vštepili a stále ďalej rozširovali kresťanstvo podľa latinského obradu. Bolo teda v Poľsku tak ako na Morave a v Čechách. V tomto ohľade je pozoruhodné svedectvo nestranného Piaseckého, biskupa przemyślianskeho, založené na bedlivom skúmaní vtedajších povestí a starobylých dejín.^[1060] Podľa Naruszewicza a iných má byť najstarším kostolom v Krakove Chrám Sv. Kríža na Kleparze, ktorý vraj slovanskí kňazi založili už na začiatku 10. stor. a konali v ňom služby v slovanskom jazyku.^[1061] Iní postavenie toho kostola a pôsobenie slovanských kňazov pripisujú kráľovnej Jadvige, manželke Vladislava Jagella [okolo 1386].^[1062] Za čias Długosza [zomr. 1480] tu ešte prebývali slovanskí kňazi, ktorí konali služby božie v slovanskom jazyku. Je známe, že r. 1491 boli v Krakove vytlačené aj najstaršie cyrilské knihy.

7. Naskrze nemožno pochybovať o tom, že Sliezsko,^[1063] čiže územie tiahnuce sa popri moravských a českých horách v okolí Odry, od prameňa tejto rieky až k jej spojeniu s Bobrom, bolo už v časoch vyčíňania Nemcov a Keltov v týchto končinách čiastočne osídlené ľudom slovanského kmeňa, a po vysťahovaní sa Vandalov a ďalších kmeňov veľmi včasne, t. j. v 5. stor., celé obsadené čeľaďou poľského rodu. Pamiatky jazyka, vyskytujúce sa v jednotlivých slovách už v letopisoch a listinách 10. — 11. stor., jasné svedectvá stredovekých dejepiscov a nárečia zachovaného až doteraz v tejto krajine slovanského obyvateľstva, sú dostatočnými dôkazmi, že dávni Slezania rovnako ako novší boli vetvou rozložitého kmeňa Lechov. Prvotné dejiny tejto vetvy sú nemenej než dejiny samotného kmeňa pohrúžené v tme nepamäti. Na konci 9. stor. a ešte častejšie v priebehu 10 stor. už síce zahraniční spisovatelia pripomínajú mená jednotlivých žúp tej krajiny, kde žijú napr. Slezania, Dedošania, Besunčania, Bobrania, Opoľania a i., ale bez nejakých ďalších správ o ich dejinách. Z týchto názvov sa meno Slezanov, zdedené od Silingov žijúcich pri rieke Sleze (Kleine Lohe), rozšírilo aj na iných a zovšeobecnelo v celej krajine. Je pravdepodobné, že spomenuté župy podľa svojej polohy a pôvodu ich obyvateľstva už v starej dobe, dávno pred nastúpením Piastovcov na poľský trón, náležali jednak podľa jazyka, tak aj svetskej správy aspoň čas od času k jednote Lechov. V pohromách a víchriciach, do ktorých uvrhli Slovanstvo na konci 8. stor. Karol Veľký a v nasledujúcich dvoch storočiach jeho nástupcovia, stíhal tieto krajiny nerovnaký osud, keď boli rozdeľované a sem a tam preberané Nemcami, Moravanmi, Čechmi a Poliakmi. Tvrdenie niektorých, že by Sliezsko až po Odru už za Karola Veľkého bolo patrilo k Čechám, je mylné; kraj Sarowe, spomínaný ok. 800 v nadačnej listine českého veľmoža Thakulfa fuldskému kláštoru, sa nevzťahuje na Zárov (Zara, Sorau) v Lužici, ale na Srbsko v okolí rieky Sály.^[1064] Rovnako neodôvodnená je predstava novších nemeckých dejepiscov, opierajúca sa o nadsadené rozprávanie Karolovho ospevovateľa Einharda,^[1065] akoby si bol Karol ok. 805 všetky slovanské národy až k Visle a teda aj Slezanov urobil svojimi poplatníkmi. Pevnejší základ a vierohodnosť má tá domnienka, že v časoch panovania mocného Svätopluka na Morave sa v jeho moci nachádzalo i horné Sliezsko. Pozdejšie, po rozpadnutí Veľkomoravskej ríše [907], táto časť zeme buď zostala pri Poľsku,^[1066] alebo bola nezávislá až do r. 967 — 973, keď ju spolu s Krakovom a krajinou priľahlou k Tatrám zaujal český Boleslav. O dolné Sliezsko bojovali nemeckí cisári s Poľanmi, až napokon knieža Mečislav, ktorého r. 963 porazil markgróf Gero, túto krajinu síce dostal, ale čo sa týka jej a území ležiacich medzi Odrou a Vartou, musel sa stať područníkom (vasallus) nemeckého cisára a súhlasiť s platením daní.^[1067] Tým sa vysvetľuje, prečo sa v nadačnej listine mišnianskeho biskupstva r. 968 (správnejšie 967) župy poľského kniežaťa v Sliezsku a Lužici, t. j. Bobrania, Dedošania, Slezania, Trebovania, priradili k spomenutému biskupstvu. Neskoršie a málo vierohodné správy pripisujú Mečislavovi založenie alebo aspoň obnovenie mesta Vratislavi.^[1068] Je isté, že hranice Poľska na konci jeho panovania siahali až k Milčanom, sídliacim na ľavom boku Bobru.^[1069] Boleslav Veľký, smelší i šťastnejší bojovník ako jeho otec, odtrhol od Čiech nielen horné Sliezsko (vyjmúc Tešína, Opavy a Krnova) a mesto Krakov s priľahlými územiami [999], ale prenikol aj do samých Čiech i Milčian (Lužica), a tieto územia si čo i len na krátky čas podmanil [1002]. Jeho nástupca Mečislav II. [1025 — 1035] vládol v Sliezsku pokojne, ale v domácich sporoch, ktoré vypukli po jeho smrti, opanoval český knieža Břetislav r. 1039 nielen Sliezsko a Krakov, ale aj väčšiu časť Poľska. Nemohol však dlho odolávať odporu Poliakov a prevahe cisára Henricha III., ktorý sa ich veľmi zastával, a tak bol r. 1041 prinútený vrátiť im späť nielen zaujatú časť Poľska, ale aj celé Sliezsko (nerátajúc do toho Tešín, Opavu a Krnov, ktoré boli k Morave pričlenené oveľa skôr); Vratislav a iné pevnosti vrátil až r. 1054. Roku 1160 si Sliezsko medzi sebou rozdelili synovia poľského kráľa Vladislava II. Boleslav Vysoký dostal Vratislav čiže prostredné Sliezsko, Konrád Głogów čiže severné Poľsko, nepochybne severne až za Odru, Mečislav ostatné zeme na juhu. Roku 1173 boli spojené Głogów a Vratislav, a od tých čias boli vlastne iba dve Sliezska, horné a dolné. Obidve sa však zanedlho rozpadli na niekoľko menších kniežatstiev, ktorých počet sa potom ešte zvýšil oddelením Opavy [1261], Tešína a Krnova [1279] od Moravy. V 13. stor. boli v hornom Sliezsku kniežatstvá Tešín, Ratibor, Opole, Opava, Krnov (Jägerndorf), v dolnom potom Vratislav, Legnica, Głogów, Świdnica, Żagań.

8. Pomorania,^[1070] rozložení na brehu Východného (Baltského) mora od ústia Odry až k ústiu Visly, na juh zasa až k Poľskému lesu, hradu Tučnu, riekam Varte, Noteči i Dráve, a riekou Persantou rozdelení na predných a zadných Pomoranov, jedných na ľavej, druhých na pravej strane Persanty, boli tiež letorastom poľského kmeňa, a v tejto starej dobe ich možno považovať za súčasť ich spoločenstva. Nestor ich výslovne zaraďuje k Lechom;^[1071] s nimi ich spájajú domáci i nemeckí letopisci^[1072] a ich lešský pôvod sa dokazuje aj skúmaním ich jazyka, dodnes zachovaného v kašubčine. Dokonca aj Lutici, cudzozemcom známejší pod menom Vlkov, usadení na ľavej strane Odry, boli pokrvní Poľanov a používali s nimi rovnaký jazyk, zvyky a poriadok.^[1073] My tu však Luticov s Volinským ostrovom presunieme do kapitoly o Slovanoch usídlených v Germánii, a iba krátko pripomenieme počiatočné dejiny Pomoranov. Z bájnych povestí, ktoré zatemňujú najstaršiu poľskú históriu, sa o Pomoranoch nemožno dozvedieť nič, okrem toho, že už vtedy, keď tieto povesti buďto vznikali, buďto sa najhlučnejšie hlásali, sa Pomorie pokladalo za časť Poľska. Lebo keď vraj Lešek rozdelil svoje panstvo medzi dvadsať synov, dostal Boleslav, Branim a Bohdal Pomorany, Kazimír a Vladislav zasa Kašuby.^[1074] Toto ľudové podanie o tom, že Pomorie s ostatným Poľskom náležalo kedysi do jedného celku, sa potvrdzuje rozličnými inými okolnosťami, medziiným i polohou starobylej stolice Poliakov, Hnezdna a Krušvice. Nie je pravdepodobné, žeby si poľskí panovníci vybrali svoje sídlo práve na hraniciach, kde by mohli byť ľahšie napadnutí, keby územie ležiace medzi Notečou a morom nepatrilo k ich panstvu. Dokonca môžeme priznať, že tak ako inde u starých Slovanov, aj tu sa kniežacie stolice nachádzali niečo ďalej od hraníc, ak nie už v samom strede panstva. Ale ak bolo Pomorie niekedy spojené s Poľskom, ako to podávajú staré povesti, tak by to spojenie pri všeobecnej náklonnosti slovanských národov k rozptýlenosti a neobmedzovanej slobode bezpochyby dlho netrvalo. Už dávno pred začiatkom nespochybniteľnej histórie nachádzame rozličné, pravdaže neisté a nejasné, avšak predsa len s pravdou sa zhodujúce svedectvá o väčšom počte národov a drobných kniežat v tejto krajine.^[1075] Potvrdzujú to neskoršie dejiny, keď sa v bojoch Poliakov s Pomoranmi nikde nespomína spoločný panovník, ale iba údelné kniežatá čiže miestni náčelníci. O vnútornom usporiadaní tohto národa, o jeho bojoch so susedmi a najmä o dobrodružných výpravách do zámorských krajín môžeme niečo tušiť z dánskych a škandinávskych povestí, s istotou však môžeme potvrdiť len málo. Podľa povestí, ktoré do sústavy svojej histórie prevzal Saxo zvaný Grammaticus, už v neznámej pradávnej dobe škandinávski a dánski Normani dorážali na pomorské pobrežie menované Vinland čiže Windland a bojovali s tamojšími slovanskými kráľmi.^[1076] Sú to poviedky, na ktoré sa môže poobhliadnuť aj pravdivá história, ale nesmie mať v nich záľubu a dlho sa pri nich zastavovať.^[1077] Dánski historici, opierajúci sa o takéto povesti, dokazujú, že už v 7. stor. ich králi Hildebrand [680], Harald Hildetand, Regnar Lodbrok a i. okolo ústia Odry a odtiaľ až k Visle v krajine menovanej Reitgotland (pod týmto menom sa síce správnejšie rozumie zavislianske pomorie, Prusy a Kurony) si podrobili tunajších Slovanov a pevne nad nimi panovali.^[1078] Je možné, že Dáni už vtedy lúpili v Pomoranoch a zápasili so Slovanmi, no na základe púheho svedectva vystatovačných normanských poviedkárov však nemožno prijať za pravdu to, žeby si ich boli úplne podmanili. Slobodné a bojovné národy, akými boli Pomorania a Lutici, sa totiž ani nedajú tak ľahko podrobiť, ani, súc raz podrobení, sa z poroby neprepúšťajú. Zdá sa, že na pevnejšom historickom základe spočíva a teda viac pravdy prináša to, čo ten istý Saxo a jeho rovesník Snorro Sturleson rozprávajú podľa domácich povestí o slovanskom kráľovi Borislavovi a tiež o príbehoch dánskych a škandinávskych dobrodruhov za jeho čias, hoci aj tu treba dobre rozoznávať skutočné udalosti od poetického prikrášlenia v povesti a rečníckeho zveličovania v dejepise. Borislav, knieža Sarmatov, ako ho nazýva Frodoard, alebo Vindov, ako ho menuje Snorro, pomáhal ako spojenec a sused (s Pomoranmi susediaci Ukrania boli vtedy poplatní cisárovi) cisárovi Otovi I. proti Uhrom pri Augsburgu v onej prepamätnej bitke dňa 10. augusta 955, v ktorej boli Uhri na hlavu porazení.^[1079] Devätnásť rokov bojoval s cisárom Otom II. proti dánskemu kráľovi Haraldovi Blaatandovi a výrazne mu pomohol dosiahnuť víťazstvo [974].^[1080] Z tejto Borislavovej účasti vo vojnách nemeckých cisárov proti nepriateľom ríše niektorí novší spisovatelia^[1081] vyvodzujú záver, že Pomorania vtedy, možno už od r. 939 — 940, keď Nemci silou potlačili všeobecnú vzburu Slovanov, boli v područí nemeckého cisára, súc zaviazaní poskytovať vojnovú pomoc a platiť dane. Leutsch sa dokonca nazdáva, že za správcu týchto pomorských Slovanov bol ustanovený Nemec Wichmann. Podľa nás sa celé to dokazovanie vtedajšej závislosti pomorských kniežat od nemeckého cisára zakladá na púhej domnienke. O príbehoch nórskeho kráľoviča Olafa, Borislavovho zaťa, zdržiavajúceho sa od 973 do 976 v Pomoranoch, o roztržkách vzniknutých pozdejšie z tohto príbuzenstva, o útoku dánskeho kráľa Haralda Blaatanda na ostrov Volin i blízke Pomorie, o tom, ako sa podľa jeho rady osadili dánski dobrodruhovia pod vedením akéhosi Palnu Tokovca v Jomsburgu (inde Hynisburg, Jumensis provincia atď.) blízko Volinu alebo Vinety [okolo 984], o dejinách tejto lúpežníckej osady, o jej podmanení pomorským Boleslavom za správcovstva Sigvaldovho, o dcérach menovaného kniežaťa a ich vydajoch za rozličných nemeckých kráľov, grófov a dobrodruhov atď. ako o veciach, ktoré Saxo a Snorro čerpali z kalného zdroja básnivých, a preto napoly bájnych povestí, sa v tomto všeobecnom prehľade pravdivých dejín celého Slovanstva môžeme zmieniť iba zbežne.^[1082] O smrti kniežaťa Borislava [pr. 1000], o polohe a hraniciach jeho panstva, tvoriaceho nepochybne len západnú časť pomoranskej zeme, asi od Odry až k Persante, a nakoniec ani o jeho nástupcoch sa nič istého nevie. Niektorí sa pravda odôvodnene domýšľajú, že v tejto krajine panoval onen vindský kráľ Vratižir (Wirtgeornus), ktorý mal za manželku sestru dánskeho kráľa Knuda.^[1083] Lúpeživí Dáni síce v priebehu 11. stor. neprestajne dotierali na ostrovy a morské pobrežie pri ústí Odry, avšak nikdy ich natrvalo neovládli.^[1084] — V čase, keď túto západnú polovicu Pomorska začínajú normanské poviedky osvetľovať aspoň rannou žiarou svitajúceho svetla histórie, ostáva východná strana až do čias Boleslava Chrabrého ešte stále zahalená v nočnej temnote. Pozdejší poľskí letopisci, na ktorých svedectvo o starobylých časoch sa síce veľmi spoliehať nemožno, rozprávajú, že po hanebnej vražde dvadsiatich strýkov ich synovcom Popelom a po dosadení Piastovca Semivíta na poľský trón, tí ostatní, okrem potomkov pomorských kniežat, hnaní súc znásobenou túžbou po pomste, viedli s Poľanmi dlhotrvajúce a kruté vojny,^[1085] čo síce nemá dostatočnú historickú podporu, no nachádza aspoň čiastočné potvrdenie v neskoršej neutíšenej nenávisti oboch vetiev, ktorá zaiste najprirodzenejšie vznikla z pradávnych nezhôd a vojen. Boleslav Chrabrý, ktorý prevyšoval svojich predchodcov i nástupcov v každom ohľade, sa zanedlho po prevzatí vlády úsilne staral o rozšírenie svojho mocnárstva, a tak sčasti brannou silou, sčasti mierovými prostriedkami pripojil k svojmu panstvu [992 — 997] aj dovtedy nezávislé Pomorany.^[1086] Je isté, že opanovanie Pomorska bolo jedným z najdávnejších Boleslavových víťazstiev, lebo r. 997, keď sa sv. Vojtech obrátil z Poľska do Prús, mesto Gdansk už bolo v jeho moci.^[1087] Z výpovedí starých svedkov, Martina Galla, Helmolda a Kadłubka, ako sa zdá, jasne vyplýva, že Boleslav si vtedy podmanil celé Pomorie až k samej rieke Odre, čo však nesúhlasí s cudzími svedectvami, v ktorých nie je o panovaní Poľanov v prednom Pomorí až do r. 1107 a o prijatí kresťanstva až do r. 1121 nijaká zmienka. Preto novší dejepisci pokladajú za správny názor, že Boleslav si podrobil iba zadné Pomorie a Kašuby.^[1088] V tomto poľskom Pomorí zriadili r. 1000 biskupstvo v meste Kolobrehu, ktorého prvý biskup Reinbern, rodený Nemec, muž učený a v svojom povolaní nadmieru horlivý, vynakladal všetku snahu na obrátenie svojho ľudu.^[1089] Po jeho smrti (zomrel okolo 1014 v ruskom zajatí) bolo kolobrežské biskupstvo spojené s hnezdnianskym arcibiskupstvom. Avšak ani vláda Poliakov, ani nimi uvádzané kresťansko nemalo v Pomoranoch dlhé trvanie. Totiž už r. 1031, zanedlho po Boleslavovej smrti, za panovania Mečislava II. a počas domácich nepokojov v Poľsku, Kašubovia a Pomorania zhodili jarmo poľského poddanstva. Poliaci ich síce porazili a donútili platiť dane, jednako len zášť a nenávisť medzi obidvoma národmi tým ešte vzrástla. Pomorania si od tých čias deväťdesiat rokov [1121] neprestávali úsilne a brannou silou vydobýjať slobodu, využívajúc každú najmenšiu príležitosť na odboj, takže história tohto národa sa v týchto časoch utápa v správach o ustavičnom ukrutnom prelievaní krvi medzi dvoma bratskými národmi.^[1090] Až r. 1107 sa pošťastilo Boleslavovi Krivoústemu dostať knieža predného Pomoria do lénnej povinnosti, a skoro potom nasledovalo úplné podrobenie zadného [1120] a predného Pomoria [1121]. V celom tomto období zostávali obyvatelia zadného Pomoria v akomsi polovičnom stave medzi pohanstvom a kresťanstvom,^[1091] no v prednom Pomorí neprerušene panovalo starodávne pohanstvo. Po úplnom podrobení Pomorska poľskou mocou sa zotavilo kresťanstvo v zadnom Pomorí, v prednom sa zasa o jeho uvedenie a rozširovanie s nevídanou horlivosťou, obozretnosťou a vytrvalosťou staral bamberský biskup Oto, bezpochyby jeden z najvznešenejších apoštolov slovanských národov [1124 — 1129]. Obšírnejšie rozprávanie o tom, ako toto svoje dielo vykonal a aké plody prinieslo obrátenie Pomoranov na kresťanskú vieru vzhľadom na politický a mravný stav tohto ľudu, sem nenáleží a treba ho hľadať inde.^[1092]

1. Podajúc v primeranej stručnosti prehľad hlavných dejín a príbehov lešských Slovanov, pristupujeme teraz už k podrobnému vymenovaniu jednotlivých národov a opísaniu ich sídel uzavrených v šírej krajine medzi Východným morom, jazerom Nebolia (prus.-poľ. Nebolia, nem. Mauer), riekami Bobrom, Narvou a Vislokou, Tatrami, moravským a českým pohorím, riekami Bobrom a dolnou Odrou. Podobne ako inde budeme aj tu postupovať od všeobecných mien ku konkrétnym názvom jednotlivých vetiev. Všeobecné alebo aspoň pre rozličné ratolesti slovanského kmeňa spoločné mená, používané v tejto dobe o národoch rozosiatych na uvedených priestranstvách, sú jednak cudzozemské (Vindovia, Sarmati), jednak domáce (Slovania, Bielosrbi, Bielochorváti, Poľania čiže Poliaci a Lechovia č. Lesi). Prastaré meno slovanského kmeňa u cudzozemcov, t. j. Vinidovia al. Venedovia, sa síce o Poľanoch upotrebúva zriedkavo, no predsa sa používa. Najstarší svedok po Jornandovi, ktorý, ako sme to vyššie vyložili, označuje všetkých Slovanov žijúcich na sever od prameňov Visly spoločným menom Vinidov, je cestovateľ Wulfstan [pred 890], ktorého slová nám zachoval Alfred [pred 900]: „Visla je vraj preveľká rieka, majúca po stranách Witland (t. j. Prusy) a Weonodland. Witland prináleží k Estonom (t. j. Litvanom a Lotyšom). Visla potom priteká z Weonodlandu a vlieva sa do estónskeho mora,“ a o niečo nižšie „Visla plynie od juhu z Weonodlandu“.^[1093] Toto svedectvo výrazne a jasne dokazuje, že nemecké národy vtedy používali meno Vindland nielen pre baltské pomorie, ale aj pre celé povislianske Slovanstvo. V listinách o bližších a známejších slovanských Pomoranoch sa meno Vinidovia vyskytuje častejšie. Podľa Rühsa sa celé pomorské pobrežie u Škandinávcov okolo r. 1000 vždy nazývalo Vendland.^[1094] Škandinávsky dejepisec Snorro Sturleson hovorí o pomorskom kniežati Borislavovi, ktorého Frodoard nazýva sarmatským kráľom, ako o kráľovi Vindlandu.^[1095] Staré islandské zemepisné zápisky, ktoré vydali Langebek a Werlauff, pripomínajú slovanskú krajinu hraničiacu s Prusmi, Sasmi a Dánmi, teda severnú časť Poľska čiže Pomorany, stále pod menom Vindlandu.^[1096] V zlomku jednej starej livónskej listiny, vydanom Bergmannom, sa Poľanmi č. Lechmi obsadená zem nazýva Wentlande.^[1097] Sú aj iné príklady, ktoré tu nie je potrebné uvádzať podrobnejšie.^[1098] Omnoho zriedkavejšie sa vyskytuje meno Sarmati, ktoré cudzí učení spisovatelia nesprávne pridávajú poľským Slovanom. Alfred v svojom preklade Orosia dáva južnému Poľsku meno Wislaland (povislianska zem), severnému Sermende (t. j. Sarmatsko), hovoriac: Na východ od zeme moravskej (Meroaroland) je zem vislianska (Visleland)… na sever od Chorvátov (Horithi) je Maegdaland (Dievčia zem), a na sever od Maegdalandu Sermende až k Rifejským horám (Riffin, Riphaei montes)… Od Bornholmanov (Burgendas) na východ sú Sermende, na juh Srbovia (Surfe)… Švédi majú na východ Sermende atď.^[1099] Z toho vidieť, že Alfred používa meno Winedas taktiež v súvislosti s pomorím od Visly až k Travne. Ak nie je isté, či pod menom Sermende mieni Poľsko alebo snáď Litvu, nachádzame jasnejšie svedectvo u Frodoarda, ktorý výslovne nazýva pomorského Borislava a dve ukranské kniežatá sarmatskými kniežatmi.^[1100] Naproti tomu najstarší poľskí letopisci Martin Gallus a Kadłubek nepoužívajú mená Sarmati a Getae pre poľských Slovanov, ale pre Litvanov a Lotyšov.^[1101] Zmäteností pozdejších škrabákov, bez rozmyslu pripisujúcich meno Sarmati Poľanom, sa tu dotýkať nechceme.

2. Najobľúbenejšie a teda aj najrozšírenejšie meno Slovania sa v tomto období doma i vonku dosť často používa aj na označenie národov poľskej vetvy. Nestor výslovne vydáva Lechov a ich rodiny za vetvu Slovanov: Slovjeni že ovi prišedše sjedoša na Vislje i prozvaša sja Ljachove; a ot tjech Ljachov prozvaša sja Poljane, Ljachove druzii Lutiči, ini Mazovšane, ini Pomorjane.^[1102] Jednohlasne s ním píše domáci Martin Gallus, uznajúc Poľsko za severnú časť veľkej slovanskej zeme.^[1103] Kadłubek uvádza vo všeobecnom význame meno Slavi len raz.^[1104] Boleslav Chrabrý je na náhrobnom nápise nazývaný kráľom slovanským, gótskym (rozumiem getským, t. j. litovským) a poľským.^[1105] Medzi cudzincami Witikind,^[1106] Hepidanus, Hermannus Contractus dávajú meno Slovania Poliakom, Saxo Grammaticus a životopisec sv. Ota aj Pomoranom.^[1107] — Z viacerých dôvodov sú tu pre nás dôležitejšie mená zemí Bielosrby a Bielochorváty č. Veľkochorváty, ktoré používa Konštantín o severotatranských krajinách.^[1108] Tieto dôležité správy sme podrobnejšie rozobrali už vyššie (§ 31, č. 1), keď sme hovorili o ťažení Srbov a Chorvátov do Ilyrika, usilujúc sa dokázať, že spomenutý spisovateľ označuje obidvoma názvami zatatranské krajiny, a to názvom Bielochorváty východnú Halič, Malopoľsko, severnú časť Moravy a Čechy, menom Bielosrby zasa Veľkopoľsko, Lužicu a Srbsko v Germánii. Uznajúc jeho výklad v podstate za pravdivý, sme zároveň zistili aj to, že o skutočnej polohe a rozšírenosti týchto zemí nemal dosť jasnú predstavu, a teda v niektorých vedľajších okolnostiach sa mýlil. Tu, na tomto najsprávnejšom mieste, musíme mať na zreteli spomenutý predmet ešte raz. Hlavnou otázkou je to, odkiaľ čerpal cisár Konštantín svoje správy o Bielosrboch a Bielochorvátoch. Podľa mojej mienky bol jeho prameň dvojaký: ústne podania jednak rodených Srbov, jednak aj rodených Rusov, a to už pred príchodom kňažnej Oľgy do Konštantínopola.^[1109] Rozprávania Srbov sa opierali o ľudové podania, pochádzajúce zo 7. stor., z onej doby, keď Srbi i Chorváti, ktorí odišli zo svojej zatatranskej vlasti, nejaký čas snáď ešte udržiavali vzájomné vzťahy so svojimi rodákmi, ktorí ostali za Tatrami. Podľa toho zeme a národy, zvané Bielosrbi a Bielochorváti, ako nám ich opisuje Konštantín, boli za Tatrami prinajmenšom pod týmito slávnymi menami známe už v 7. stor., a nie za čias uvedeného cisára. Oproti tomu sa svedectvo rodených Rusov vzťahovalo na vtedajšie položenie severotatranských zemí a národov. K týmto správam čerpaným z rozdielnych a časovo nerovnorodých prameňov pridal Konštantín svoje vedomosti o susedných národoch a ich panovníkoch, o Pečenehoch, Maďaroch (Turkoch), cisárovi Otovi atď., teda vedomosti získané v inom čase a inými cestami. Ak uznáme túto domnienku za správnu, ľahšie pochopíme nejeden rozpor v jeho správe. Stalo sa to tak, že cisár, hovoriac o ťažení Srbov a Chorvátov, používa slová Bielosrbi a Bielochorváti,^[1110] a vypočítavajúc Slovanov, ktorí boli poplatní Rusom alebo bývali v ich susedstve, nazýva ich iba jednoducho Srbi a Chorváti, nemysliac na to, žeby títo boli len východnou ratolesťou tamtých.^[1111] Staré výrazy Bielosrbi a Bielochorváti za čias Oľgy už bezpochyby neboli medzi slovanským ľudom na Rusi bežné. U Nestora sa síce uvádza výraz Chrovate bjelii,^[1112] ale v takom spojení, že nemožno rozhodnúť, ktorých Chorvátov ním letopisec mienil. Je pravdepodobné, že to slovo prevzal buď z gréckych spisov, alebo zo starých ľudových spevov. Napokon to, že Konštantín vo svojich správach o týchto zemiach, čerpaných z rôznorodých, no vždy vzácnych prameňov, náležite neoddelil ani miesto ani čas, je zrejmé z toho, čo pripomína o panovaní cisára Ota I. v Bielochorvátoch. Ak počul niečo o vtedajších Chorvátoch v českých Krkonošiach a Srboch v Mišne a Lužici, mohol ich pomiešať s vtedajšími východnými Chorvátmi v Haliči a Srbmi v Bielorusku, nesprávne používajúc o obidvoch zastaraný názov Bielosrbi a Bielochorváti.^[1113] Ostatne starobylosť týchto názvov sa potvrdzuje aj inými svedectvami. Čo totiž iného než Bielosrby môže byť u Zemepisca Bavorského^[1114] oná nesmierne veľká krajina Srbiany, z ktorej vyšli všetci Slovania? Ak teda, ako je pravdepodobné, zemepisec dostal túto správu od Slovanov sídliacich v Germánii [medzi 866 — 890], je zjavné, že ona podľa svojho pôvodu platí o časoch omnoho starších, než sú jeho. Totiž vtedy, keď sa títo západní Slovania vysťahovali z domova, t. j. v 6. stor., nazývala sa ich dávna vlasť Srby, Bielosrby. Pamiatka ich spoločného pôvodu z tejto nesmierne veľkej vlasti Slovanstva, čiže zo Srbska, sa mohla zachovať v ústnom podaní medzi slovanskými národmi dosť sviežo skoro vyše dvestopäťdesiat rokov. Sem prináleží i svedectvo českého Dalimila, hovoriaceho o pôvode Čechov týmito slovami: V srbském jazyku jest země, Jejžto Charvati jest imě; V tej zemi běše lech, Jemuž imě běše Čech… I vybra sie se všemi z země, Jejž běše Charvati imě.^[1115] Niet pochýb, že Dalimil čerpal túto povesť z prastarého podania, dochovaného až do jeho čias v ľudových piesňach a poviedkach. Ak to pripustíme, toto svedectvo o Srboch a Chorvátoch sa podľa svojho pôvodu opäť vzťahuje na dobu vystúpenia českého národa zo starej vlasti, čiže na poslednú štvrtinu 5. stor. Akokoľvek nejasná bola predstava pevca Dalimila o položení veľkého Srbska, z ktorého jednej krajiny, t. j. z Chorvát, vyšli Česi, slovo lech, ktoré nám verne zachoval podľa starých povestí, však vypovedá o tom, že týchto Srbov a Chorvátov treba hľadať tu na severe v Bielosrbsku a Bielochorvátsku, a nie za Drávou, pretože jedine tu sa nachádzali Slovania zvaní Lechovia, ako to nižšie dokážeme. Podľa všetkých týchto svedectiev neváhame prijať za správne a preukazné nasledujúce závery. V tých dobách, keď sa veľké sťahovanie národov blížilo ku koncu, t. j. v 6. stor. a v prvej polovici 7. stor., sa severotatranské krajiny všeobecne nazývali domácim menom Srby alebo Bielosrby, ich obyvatelia Srbi, a rovnako zasa aj Chorváti južné končiny opreté o Tatry nazývali Bielochorváty čiže Velochorváty. Jednotlivé časti veľkého Srbska už vtedy, ak nie skôr, mohli mať a podľa svojej polohy a rozdielnosti rodov v nich prebývajúcich dokonca istotne aj mali svoje osobitné mená, ako Luhy, Poľany, Kujavy, Mazovy, Drevy, Lutice atď. To isté sa možno domýšľať aj o Chorvátoch, mimochodom iba časti pôvodného Srbska. Tu aj tam žili rozmanité, rozdielne jazyky používajúce slovanské národy. Po vysťahovaní sa značnej časti pôvodného obyvateľstva došlo v súvislosti so zmenou sídlisk v krátkom čase, nepochybne už v 7. a 8. stor., aj k zmene mien.^[1116] Za čias cisára Konštantína [949] sa síce ešte na východnom okraji niekdajšieho Bielosrbska a Bielochorvátska nachádzali jednotlivé slovanské národy toho istého mena, menovite Rusom poplatní Srbi v terajšej Bielorusi, asi v grodnianskom a minskom kraji, Vladimírom pokorení Chorváti v Haliči, Srbi v Čechách, Mišne, Lužici atď., Chorváti v Krkonošiach, ale uprostred nich ležiace krajiny už dávno boli stratili svoje mená, hoci uvedený cisár im ich ešte vždy prikladá.^[1117] To, čo o Bielochorvátoch v okolí Krakova, na Morave a v horných Uhrách od čias kráľa Svätopluka až po Boleslava Veľkého pripomínajú novší poľskí spisovatelia, Naruszewicz, Lelewel a iní,^[1118] je prázdny dohad, ktorý nemožno potvrdiť nijakým hodnoverným svedectvom. Napokon zápisky cisára Konštantína obsahujú príliš málo vecných správ o poľskej zemi. Hovorí: Za Bajivariou (t. j. Bavariou, ako to chápem) čiže za Turciou (t. j. Maďarmi) blízko Francie ležia Bielochorváty, z ktorých pochádzajú južní Chorváti. Majú svoje knieža, ktoré je poddané Otovi I., kráľovi Francie čiže Saska. Nie sú nepokrstení, priatelia a spájajú sa s Turkami (t. j. Maďarmi). Hraničia so Slovanmi, nepokrstenými Srbmi. Veľké Chorvátsko, ktoré sa nazýva aj Bielym, nemá taký hojný počet jazdcov a pešiakov ako pokrstení Chorváti, súc plienené častými nájazdami Frankov, Turkov, Pečenehov. Nemajú ani vojnové koráby a člny, ani kupecké lode, lebo sú od mora vzdialení tridsať dní cesty, a síce od Čierneho mora. Srbi, ktorí sa nazývajú Bieli a takisto nie sú pokrstení, bývajú za končinami Turcie (Maďarov) na území, ktoré sami menujú Boiki, v susedstve Frankov a Veľkých čiže Bielych nekrstených Chorvátov. Od nepokrstených Srbov, obyvateľov rieky, ktorá sa nazýva Visla alebo iným menom Dičica (Διτζίχη), pochádzajú zachlumskí Srbi.^[1119] Miešanie starých povestí a nových správ, pravdivých podaní s mylnými domnienkami je v tomto rozprávaní jasné každému, kto pozná skutočnú polohu uvedených krajín okolo r. 950 z inorodých prameňov. Najväčší rozpor je okolo spomenutého pohanského kniežaťa v Bielochorvátoch. Niektorí ho spájajú s českým Boleslavom I., no toho Konštantín nemohol nazvať pohanským kniežaťom. Lelewel na tejto správe zakladá svoju sústavu veľkého, nezávislého bielochorvátskeho mocnárstva so stoličným Krakovom, opanovaného medzi 967 — 973 Čechmi a potom následne r. 999 Poliakmi. V Poľsku okolo r. 949 panoval Semimysl: hranice jeho panstva veľmi pravdepodobne siahali až k Tatrám, aspoň za mesto Krakov. Ak mal teda Konštantín naozaj pravdivú vedomosť o vtedajšom kniežati v starom Bielochorvátsku, čo je však veľmi pochybné, najprirodzenejšie to možno vzťahovať na Semimysla.^[1120] Napokon poznamenávame, že Konštantín Srby stále nazýva Srby biele (ί άσπρι Σέρβλι), Chorváty raz Biele, inokedy Veľké (ί λχρωβάτι ηγν ασπρι ρωβάτι, η μγάλη ρωβατία, η ασπρη ρωβατία).^[1121] U Slovanov boli rovnako bežné obidva názvy, Biely i Veľký (бѣлыи, велии): jeden i druhý sa používali v takmer rovnakom význame, pretože aj tie slová sú príbuzné.^[1122] Pod Bielymi Srbmi i Chorvátmi sa rozumejú pôvodní, starí, slobodní, nezávislí, pod Čiernymi zasa odštiepení, odtrhnutí alebo poddaní cudzej moci. Stopy podobného používania mien biely a čierny vo východných krajinách siahajú až do praveku; o Slovanoch si možno myslieť to isté. Napokon aj prídavné meno veľký býva zvyčajne postavené proti slovcu malý, napr. Veľká Morava na rozdiel od Malej Moravy na rieke Morave v Srbsku.

3. Po zastaraní a zatemnení všeobecného názvu Srbi, zahŕňajúceho rozmanité vetvy Slovanov v nezmerných severotatranských rovinách, dosiahli v nich väčšiu rozšírenosť dovtedy menej používané národné mená Lechovia a Poľania čiže Poliaci. Prvé z nich bolo niekedy nadmieru obľúbené, no na naše nemalé podivenie sa v starých prameňoch vyskytuje len veľmi zriedka. Predpokladám, že na onom mieste u Witikinda [okolo 1000], kde sa Mečislav nazýva kráľom Licicavikov,^[1123] sa nevydareným slovom Licicaviki neoznačujú Lenčičania, obyvatelia chudobného mestečka Lenčice, ako to vykladá Lelewel,^[1124] ale Lesi, Lechovia: avšak očakávajúc opravu tohto miesta podľa spoľahlivejších zdrojov, na tom veľmi netrvám. Najstarší spisovateľ, ktorý výslovne používa meno Lechovia o všetkých nadvislianskych vetvách, je Nestor: Ljachove že prisjedjať k morju Varjažskomu… Slovjeni že… sjedoša na Vislje i prozvaša sja Ljachove, i ot tjech Ljachov prozvaša sja Poljane, Ljachove druzii Lutiči, ini Mazovšane, ini Pomorjane.^[1125] U neho sa aj krajina nazýva Ljachy: Svjatopolk že bježa v Ljachy… pribježa v pustynju mežju Ljachy i Čechy.^[1126] Keď však hovorí o lešských národoch Nestorov súčasník Martin Gallus, používa jedine príslušné mená Poľania, Pomorania, Mazovania, Lutici (Seulecia) atď., hoci osobné meno (s rovnakým koreňom ako národné) Lešek (Lestik, Lescik, Lesthko, Leschko) aj sám uvádza. Kadłubek používa obidve mená Lechovia i Poľania (Lechitae, Poloni) zároveň. V pozdejších a inoslovanských prameňoch sa národný názov Lechovia spomína taktiež len zriedkavo. Pokiaľ je mi známe, z Byzantíncov ho uviedol jediný Cinnamus na r. 1147.^[1127] O tomto starom mene poznamenávame: a) Jeho prvotná forma je sg. Ljech, pl. Ljesi, Ljechove (лђχъ, лђси, лђχовє). Novšia, pravda už u Nestora podľa Lavr. rkp z r. 1377 sa vyskytujúca forma Ljach, Ljasi, Ljachove (ляχъ, ляси, ляχовє) vznikla v poľštine všeobecnou zmenou ě na ia, a, napr. miasto m. město, wiara m. věra, las m. lěs, lato m. lěto, lać m. lěć atď.^[1128] b) Národné meno Ljesi, Ljechovia a osobné Lech (poľské kniežatá pred Popelom), Lešek (poľské knieža r. 891 — 921), Lješko (podľa Nestora vrah kniežaťa Borisa)^[1129] sú totožné, t. j. pochádzajú z jedného koreňa. Podľa svedectva najstarších prameňov našej histórie podobným spôsobom používali Staroslovania národné mená (domáce i cudzie) tiež aj ako osobné, napr. Čech (pluky Čechove v Snemoch), Chorvat (knieža okolo r. 634 u Konšt. Porf.), Jatvjag (Igorov posol 944), Utin (Ant, tamže), Varjažko (Jaropolkov vojvodca 980), Torčin (Glebov kuchár a vrah), Ljaško (Borisov vrah 1015), Njemko (litovský pán 1608), Srbin, Srbek, Čuch, Vlach, Uhrin, Jasin, Pečenězin a i. c) Jedno i druhé, národné i osobné meno vzniklo zo všeobecného mena lech, ktoré u Slovanov západnej polovice niekedy označovalo a v svojich odvodeninách šlechta, šlechtic, šlechetný až dodnes označuje zemana, t. j. človeka, ktorý má väčšie a výnosnejšie zemské majetky ako iní slobodní ľudia. V Snemoch, pochádzajúcich z konca 9. stor., treba výraz kmeť chápať vo význame bojar, staršina (senior, Landesältester), lech vo význame zeman, pán (magnifice nobilis, optimas), vladyka je slobodný hospodár, otec a hlava rodiny (minus nobilis, liber).^[1130] U Dalimila na jednom mieste: V srbském jazyku jest zemie, Jejžto Charvati jest imie; V tej zemi bieše lech, Jemuž imie bieše Čech;^[1131] slovko lech je taktiež všeobecné meno, t. j. zeman, pán, a nie národné, t. j. Poliak, ako vidieť z toho, že básnik ho odvodzuje od Chorvát, a nie od Poľan. Staropoľské ślachta, ślachcić, npoľ. szlachta, szlachcić, čes. šlechta, šlechtic vyrástlo z kmeňa lech pomocou prídychu s,^[1132] zmeneného neskôr na š,^[1133] a pridaním spoluhlásky t, ktorá sa rada spája zvlášť s hrdelnými h a ch.^[1134] Nazdávam sa, že stnem. slahta (genus) frízske slachta (v slove lethslachta, genus litorum), nem. ge-schlecht pochádza buď z nášho lech, pretože sa v nemčine vyskytuje dosť neskoro a len v niektorých krajoch, a to v tých kde Nemci bývali spoločne so Slovanmi,^[1135] alebo s ním len náhodne súhlasí pre kmeňovú príbuznosť obidvoch jazykov, asi ako nem. Nase s naším slovom nos atď. d) Pôvodný význam slovka ljech, лѣχъ, (zeman, pán) sa vysvetľuje slovom cyr. ljecha (areola, πρασια), ilýr. leha (areola, agellus), srb. leja, lija (lira, areola), kor. léha (Ackerlehen), čes. lécha, lícha (breites Ackerbeet), mor. lechy, ljechy (role, pole), hluž. lecha (Gartenbeet), dluž. lěcha, lecha (to isté) atď.^[1136] K tomuto spájaniu dvoch podľa všeobecného významu vzdialených slov ma vedie domáca i cudzia analógia. Naše zemanín, zemenín (neskôr zeman) a nem. adaling, edeling sú utvorené podobne, jedno od zem (terra, fundus, Grund), druhé zo stnem. uodal, uodil, ags. ôdhel, edhel, škand. ôdhal (praedium avitum, terra hereditaria, bulh. baština, čes. dědina).^[1137] Je zjavné, že keď sa na Morave, v Čechách a u Slovákov zatemnil význam slova lech, vybralo sa namiesto neho podobne odvodené jasnejšie slovo zemanín, zemenín. A neuvažujem ani o tom, žeby snáď miesto lech tiež malo byť lešanín, lebo hláska ch v jednom i druhom kmeni lé-cha a le-ch, vzniknutom z neznámeho koreňa, je odvodená, nie pôvodná, a kratšia forma je pre staršie časy primeranejšia, porov. Vla-ch (Vallicus, Gallus), Ču-ch (Čudus, Finnus) Če-ch atď. Podľa tohto všetkého bez váhania vykladám význam slova Lech od slova zeman čiže majiteľ pozemských statkov, rolí a polí, prijímajúc za správne a preukazné, že obyvatelia úrodných a od nepamätných vekov roľníctvom povestných nadvislianskych rovín (už Pytheas okolo r. 320 pred Kr. našiel na baltskom pomorí prekvitajúce roľníctvo), menovite Poľania, Mazovania, Kujavania, Kašubovia, Pomorania, Lutici a i. si meno Lech prirodzene osvojili a v priebehu liet si ho mohli zmeniť na meno národa.^[1138] To, že sa tak stalo už veľmi dávno, usudzujem podľa litov. mena Poliakov Lénkas a ich zeme Lenkai, Lénku żemě (lot. Pohlis, f. Pohlite, Pohłu semme), z maď Lengyel, z val. ʌѣχъ, t. j. Leahu (Polonus), z Nestora, vydávajúceho názov Ljach za starší a rozšírenejší než Poljanin, z prastarých poľských povestí o Lechovi, Leškovi atď. Je však tažké určiť, či sa lechmi nazývali pôvodne všetci slobodní majitelia rolí a statkov, alebo len ich dôstojnejšia a zámožnejšia trieda (páni, proceres, optimates, praenobile, na rozdiel od vladykov, patres familias, liberi). Je však isté, že sa mýlia tí, ktorí si myslia, že stavovské rozdiely vznikli u Slovanov až neskôr, asi v 10. stor. Stavovské rozdiely u západných Slovanov sa totiž zdajú byť rovnako staré ako u Nemcov, o čom budeme inde hovoriť širšie. Napokon je dôležité sledovať rozšírenie názvu Lech v miestopisných názvoch, ale tu niet na to miesta. V Rusku sa v rozličných guberniách vyskytujú Ljachy, Ljachovščizna; sú to snáď osady vojnových zajatcov, alebo prastarí vysťahovalci. V Poľsku sa tu a tam nachádzajú Lachowiec, Lachowizna, Lachówka, Lachowo, Lachowskie, Lechawice, Lechów, Lechówek, Lechuty a i. Vo východnej Haliči je osada Lechmany, od osobného mena Lechman (porov. srb. Vlkman, Radman, bul. Šišman, čes. Čechman a i.). Je pamätihodné, že na Morave sa až doteraz obyvatelia istého územia pri Příbore (Freiberg) nazývajú Laši, sg. Lach.^[1139] Tam sú aj dediny Lechovice, Lechvice, Lechatice a i., v Čechách Lechová, Lechov atď.

4. Vedľa slávneho mena Lechov, spájajúceho viaceré vetvy toho istého štepu do jedného celku, sa medzi Vislou a Vartou už veľmi skoro ujalo nemenej staré a preslávené meno Poľania, ktoré si čoskoro vydobylo jedinečné postavenie. Zdá sa, že už v 10. — 11. stor. bolo doma, v Čechách a u polabských Slovanov omnoho obľúbenejšie a bežnejšie než Lechovia, nie však v Rusku. Už vyššie (§ 10, č. 10) sme predpokladali, že Ptolemaiovi Bulanes, uvedení v Sarmatii na Visle, sú praotcovia neskorších Poľanov, a pri tejto domnienke zotrváme, kým nás správnejší text zemepisca nepresvedčí o inom. Tu zhromaždíme najstaršie svedectvá o Poľanoch. Po Ptolemaiovi sa vyskytuje meno Poľania v nemeckých glosách 9. — 12. stor. ako Bolana, Bolanen, Bolanin,^[1140] u Dithmara Polenii, Polenia (zem), u Adama Brémskeho Polani, v Annal. S. Gall. maj. Pulani, u Hepidana Pulanes, v listoch českého kráľa Vratislava pápežovi 1085 — 1086 Bolonii, u Wippona Bolani, u Hermanna Contracta Boloni (na r. 1031), v kronike u Boysena Bolani (de regione quae dicitur Bolani, okolo 1059), na náhrobnom nápise Boleslava Veľkého,^[1141] u Mart. Galla a Helmolda Poloni, Polonia, u Nestora Poljane,^[1142] v islandských zápiskoch z 12. stor., v takzvanej poviedke Wilkina sága a i. Pulinaland,^[1143] v iných škandinávskych a dánskych povestiach Polani, Polena, Poelan, Polan (gen. pl.),^[1144] v Královodvorskom rkp. Polené, u Ademara Polliana (zem), u Chalkokondylu Polani, Polanii i Polonii atď. Vzhľadom na tieto nepatrné rozdiely je zbytočné podrobnejšie opakovať to, čo sme pripomenuli vyššie (§ 10, č. 10), t. j. že jedine forma sg. Poljanin, Poljenin, pl. Poljane, Poljene je presná a domáca (podoba Poliak, Poliaci, ktorá je teraz bežná u Čechov, Slovákov i samotných Poliakov, sa v starých prameňoch neuvádza), ostatné sú cudzozemské, menovite Pulani, Pulanes, Pulinaland, Bolana, Bolanen, Bolanin, Bolani, Bolonii sú nemecké a najbližšie ku gótskej forme Bulanes (ύλαν), ktorú nám zachoval Ptolemaios. Pôvod a význam mena sú každému nad slnko jasnejšie: Poľania sú obyvatelia, držitelia, vlastníci, obrábatelia polí.^[1145] Vecne treba rozoznávať názov Poľanov používaný v užšom a v širšom význame: uvedení spisovatelia 9. — 12. stor. ho používajú v obidvoch. V užšom zmysle ho používa Nestor o vetve Lechov osídlenej na západe Visly v okolí rieky Varty, od hornej Noteče až k Odre a opäť od dolnej Noteče až k mestu Sieradz na rozdiel od Mazovanov, Pomoranov, Luticov, Slezanov a iných Lechov.^[1146] V širšom význame nachádzame tento názov vo všetkých západných prameňoch, u Dithmara, Adama Brémskeho, Helmolda atď., spomínajúcich lešské národy, menovite Veľkopoľanov, Kujavanov, Mazovanov, Slezanov, Pomoranov a iných, ktorí boli od čias Mečislava I. a Boleslava Veľkého poddaní hnezdnianskych panovníkov. Stalo sa to, ako je známe, preto, že stolica vtedajších lešských kniežat bola v Poľanoch, v meste Hnezdne. Meno panujúcej vetvy ako inde tak aj tu zatienilo na čas mená podriadených vetiev. Neskôr, po rozdelení poľského mocnárstva, krajina zvaná kedysi jednoducho Poľany pribrala nový názov Veľkopoľsko, na rozdiel od Malopoľska pod Tatrami od Krakova až k Lublinu; ostatné oblastné názvy ako Pomorany, Kujavy, Mazovy nadobudli tak nový význam. Tu sa vynára otázka, či sú títo vislianski Poľania letorastmi tej istej (v priebehu čias rozdelenej) vetvy ako dneprovskí Poľania, alebo či sa ich meno zhoduje iba náhodne. Pravdaže, jedni aj druhí mohli podľa svojich sídel dostať rovnaké meno náhodou, avšak šírenie sa slovanských národov v pradávnej dobe od Visly na sever je historicky doložené. Sám Nestor, nepochybne podľa prastarého ľudového podania, odvodzuje Viatičov i Radimičov od Lechov. Je teda možné, že zároveň s nimi vzišli z Lechov aj dneprovskí Poľania, o čom však on buď nevedel, alebo vedieť nechcel. (Porov. § 28, č. 10.) — Iných mien osobitných vetiev poľského národa alebo nimi zaujatých zemí a sídel z tejto starej doby sa nám zachovalo málo. Znalosť cudzozemcov nesiahala hlboko do stredu neprístupného, od mora vzdialeného Veľko- i Malopoľska, a domáci kronikári, napospol slabí latinkári, nezháňali mená slovanské, ale klasické.^[1147] Najstarší z nich je Martin Gallus, a ten hranice Poľska za svojich čias vymeriava takto: Poľsko, severná časť Slovanstva, hraničí na východe s Ruskom, na juhu s Uhrami, na juhozápade s Moravou a Čechami, a na západe s Dáciou (rozumej s Dániou) a Sasmi, smerom k severnému moru zasa s príbuznými neskrotenými a najdivokejšími pohanskými národmi Selencie (rozumej Lutice), Pomoranmi a Luticmi.^[1148] Okrem toho pripomína tieto jednotlivé lešské zeme a národy: Mazovia, Mazovienses, Pomorani, Pomorania a Selencia (tak namiesto Leuticia); o Kujavanoch, Slezanoch, Kašuboch atď. niet u neho nikde zmienky. Známe je takéto starobylé rozdelenie Poľska na vojvodstvá, poviaty (okresy) a zeme: vo Veľkopoľsku poznanské vojvodstvo s poviatmi poznanským, koscianským i waleckým, zemou wschowskou a šoltýstvom drahimským, kaliské vojvodstvo s poviatmi kaliským, pyzdrským, koninským, nakielským, kcynským a hnezdnianskym, sieradzské vojvodstvo s poviatmi sieradzským, piotrkowským, szadkowským, radomským a zemou wieluńskou, vojvodstvo lęczycké s poviatmi lęczyckým, brzezinským, orlowským a inowrocławským; v Malopoľsku krakovské vojvodstvo s poviatmi krakovským, sądeckým, bieckým, proszowským, ksiąžským, czechowským, lelowským, szczerzeckým a s troma od Sliezska získanými kniežatstvami, a to osvienčimským, zatorským, siewerským, sandomirské vojvodstvo s poviatmi sandomirským, vislickým, pilznieńským, opoczyńským, chęcińským, zemou sieciechowskou, neskôr rozdelenou na zem stężyckú a radomský poviat, lubelské vojvodstvo s poviatom urzędowským a zemou lubelskou a lukowskou; v Kujavách vojvodstvo brzesko-kujavské s poviatmi brzeským, kowalským, przedeckým, kruszvickým i radziejowským, vojvodstvo inowrocławské, predtým zvané gniewkovské, s poviatmi inowrocławským a bydgoszczkým, potom osobitne zem dobrzynská; v Mazovách zem nurská a k nej prislúchajúce poviaty kamieńczykowský a ostrowský, vojvodstvo płocké s poviatmi raciąžským, płonským, bielským, sierpským, szrenským a młavským, rawské vojvodstvo s rawskou, gostyńskou a sochaczewskou zemou; v Pomoranoch pomorské vojvodstvo; v Prusoch vojvodstvo chełmińské so zemou chełmińskou, malborské vojvodstvo; v Podlesí vojvodstvo podleské.^[1149] Niet pochýb o tom, že mnohé z týchto mien, ako napr. poviat sieradzský, lęczycký,^[1150] sierpský (a či srbský?), zem wieluńská,^[1151] łukowská, dobrzyńská, nurská, rawská, gostyńská, chełmińská, kniežatstvo zatorské, siewerské atď. siahajú svojím pôvodom do starej, čiastočne dokonca (napr. nurská zem) do najstaršej doby, nemajúc však v rukách dostatočné prostriedky na dôkladné skúmanie ich starobylosti, radi ponechávame ďalšie bádanie v tejto veci domácim učencom. Tu len to ešte pripomenieme, že z pravej strany Visly vtedajšie poľské obyvateľstvo zasahovalo dosť ďaleko do Prús, a menovite chełminská zem bola už aj vtedy rovnako ako dnes zaľudnená Poliakmi. V Goljadoch (Galindia) a Sudavách, kde teraz sídlia Poliaci, až po jazero Nebolia (nem. Mauer), sa bezpochyby už vtedy miešali Lechovia s Litvanmi. Týmito spoločnými sídlami obidvoch národov sa tiež vysvetľuje, prečo Martin Gallus Prusov spoločne s Pomoranmi a Luticmi vydáva za bratov Poľanov.^[1152]

5. Mazovania, Kujavania, Vislania sa v dejinách a zemepise tejto krajiny pripomínajú o niečo pozdejšie než Poľania, z čoho však nevyplýva novší pôvod týchto mien. U Martina Galla sa zem nazýva Mazovia, t. j. Mazovy, obyvatelia Mazovienses, t. j. Mazovania, Mazuri, u Nestora sú zase Mazovšania od nom. Mazowsze. V neskorších poľských prameňoch sa používajú výrazy Mazowy, Mazury (m. i ž.) o zemi, Mazuri, Mazuráci o ľuďoch. Pôvod a význam tohto pravdepodobne prastarého mena je neznámy. Je prinajmenšom pozoruhodné, že v celom odbore Slovanstva, pokiaľ je mi známe, sa tento názov viac nikde inde nevyskytuje.^[1153] Sídla mazovského ľudu boli vždy po oboch stranách strednej Visly, v płockom a rawskom vojvodstve s mestami Varšavou a Płockom. — Kujavy, pás zeme pri Visle medzi Poľanami a Mazovami, na východ od hornej Noteče, neskôr rozdelenej na brzesko-kujavské a inovrocławské vojvodstvo, s prastarou stolicou lešských kniežat Krušvicou, boli pôvodne len časťou Polian. Neskôr bolo toto územie od Polian odtrhnuté a pričlenené k mazovskému kniežatstvu. Ani u Martina Galla, ani u iných súvekých spisovateľov sa meno tejto zeme nevyskytuje, hoci o jeho starobylosti nemožno pochybovať. V Slovanoch za Odrou bolo tiež mesto a kraj Kujava [r. 1012], osada Kujavici atď. Na Morave je takisto dedina Kujav. Už vyššie sme hovorili o tom, že meno mesta Kyjeva v dneprovských Poľanoch niektorí cudzinci píšu ako Kujavah, Cuievoa, Chue (§ 28, č. 10). Vznik a význam slova je neznámy. — Vislania, teda obyvatelia okolia rieky Visly, ako to nasvedčuje už ich meno, sa v zahraničných prameňoch pripomínajú už dosť včasne. Zdá sa, že vzdialení cudzozemci, nemajúci dôkladné vedomosti o jednotlivých vetvách sídliacich vo vnútri Poľska, ich týmto náležitým menom označovali iba na základe domnienky, hoci je možné aj to, že ono niekedy bolo bežne používaným názvom niektorej lešskej ratolesti, sídliacej na strednej alebo hornej Visle. Alfred hovorí: Na východ od zeme Moravanov (Meroaroland) leží vislianska zem (Visleland), a odtiaľ na východ Dácia, kde predtým boli Góti.^[1154] Podobne aj mníchovské zápisky, ktoré vznikli v tých istých časoch ako Alfredove, ba aj o niečo skôr, v popise slovanských národov uvádzajú Vislania, Slezania atď.^[1155] Je však sporné, či v nich spomenutí Glopeani so štyristo alebo aj viacerými mestami sú Goplania, t. j. obyvatelia okolia známeho jazera Gopla, alebo skôr Kolpania v Rusku (§ 28, č. 14). Toľkoto vnútropoľských národných a krajinských mien poznám.^[1156] Vydobýjanie mien najstarších poľských miest a osád zo súvekých prameňov musíme odložiť na iný čas a iné miesto. Martin Gallus pripomína tieto: Cracov č. Cracovia, Crusvicz č. Cruszvic, Gdech č. Gdeth (u Kosmasa Gdec), Gnezna č. Gneznensis civitas (Schinesghe v italskej listine), Gradec, Kamencz, Lucic (t. j. Lęczyca), Plock (Plocensis urbs), Potravin (villa), Poznan, Ruda (Rudensis ecclesia), Sandomir, Zarnowyecz, v iných prameňoch Spiczymierz, Wislica, Sieradź, Kalisz, Lublin, Zawichost, Inowrocław, Dobrzyn, Czersk, Sochaczew, Brześć atď., rieky Bug, Odra, Wisla a i.

6. Slezania sa v najstarších prameňoch objavujú v takýchto podobách: u Dithmara Cilensi, Silenses pagus,^[1157] u Zemepisca Bavorského Sleenzane, v listine cisára Henricha r. 1086 podľa Kosmasa Zlasane,^[1158] u Kadłubka Selencia, Sileucia zem,^[1159] v listine 1351 u Sommersberga (r. 936) Zlesie mons, v najstarších poľských spisoch zem Slęsko, Slęsk, neskoršie Sląsko, Sląsk, teraz Szląsko, Szląsk, obyvatelia Slęzania, teraz Szlązaci, v českých Slezko, Slezané, Slezáci. Pôvod toho mena hľadal Dobrovský kvôli svojim Čechom, podľa neho predným (pri ťažení boli prví, prední), v slove -sléze, po-sléze, od kmeňa sled,^[1160] ale dozaista neodôvodnene. Od druhého stupňa príslovky sa nikde v slovančine mená netvoria: od kmeňa sled by musela byť podoba Sledák, ako od rod rodák, od chod chodák atď., naproti tomu od druhého stupňa -sléze, cyr. slježde, rus. slježe, ilýr. sljedje by znelo cyr. Slježdak, rus. Slježak, ilýr. Sljedjak, čo však nikde nie je. Okrem toho je v mene Slenzania nosový zvuk, ktorý tu nemožno zamlčať. Omnoho správnejšie sa toto meno už predtým^[1161] odvodzovalo od Silingov, niekdajších obyvateľov rieky Slenzy, ktorá je dvojaká, malá a veľká Slenza (kleine Lohe, grosse Lohe), prameniacej za mestom Nemčom (niekedy Nemci podľa Kosmasa) a poniže Vratislavi pri Maloviciach vtekajúcej do Odry.^[1162] Nechceme rozhodnúť, či má rieka meno od Silingov alebo oni od nej; je však očividné, že Lechovia prevzali ich sídla aj meno, čo samo dokazuje včasné usídlenie sa Slovanov na tomto území, lebo germánski Silingovia sa odtiaľ už v 3. stor. presídlili do Uhier a potom do Galie (§ 18, č. 5). Z mena Siling vzniklo cyr. Silenzanin, vysunutím hlásky i Slenzanin, Slezak, čes. Slezanín, Slezák. Sliezsko (podľa Dithmara r. 1011 — 1017 ešte len župa, pagus) zaberalo spočiatku len časť troch neskorších kniežatstiev, t. j. okolie rieky Slezy. Potvrdzuje to i listina kniežaťa Henricha Bradatého r. 1202.^[1163] Leutsch vyznačil hranice tejto župy takto: na východe Odra, na severe Dedoše, na juhu a západe Trebovania(?) a Bobrania.^[1164] Neskôr sa však toto meno rozšírilo aj na iné okolité, v obvode Odry ležiace kraje a župy, takže v 14. stor. sa už jeho prvotný obmedzený význam celkom stratil.^[1165] Z týchto jednotlivých krajov a žúp sa v nami skúmaných časoch pripomínajú Dedošania, Bobrania, Besunčania a Opoľania, o ktorých musíme hovoriť podrobnejšie. Župa Dedoši sa spomína u Dithmara r. 1000, 1011, 1015 „pagus Diedesi, Diedesisi, Diadesisi,“^[1166] v listine cisára Henricha 1086 podľa Kosmasa Dedosese,^[1167] u Zemepisca Bavorského Dadosesani, t. j. Dedošania, majúci dvadsať miest.^[1168] Predpokladám, že župa sa nazývala Dedoše (porov. Mazovše, Vološe a i.), obyvatelia Dedošania, Dedošenia. Podľa Leutscha ju na západe ohraničovala zem Milčanov a ďalej rieka Bobr, na severe a východe Odra, na juhu snáď Kacbach.^[1169] O rovnomenných Dedošoch č. Djadošoch v Rusku sme hovorili vyššie (§ 28, č. 14). — Bobrania svojím menom naznačujú, že mohli byť obyvateľmi okolia Bobra, a to jeho horného toku, pretože na dolnom žili Dedošania. Ich meno (Boborane) sa pripomína iba v listine cisára Henricha 1086 u Kosmasa.^[1170] — Besunčania sú u Zemepisca Bavorského, s doplnením, že sa objavujú na dvoch miestach.^[1171] Domnievam sa, že sú to obyvatelia kedysi významného mesta Businc a jeho okolia, ktoré sa spomína u Dithmara r. 1015^[1172] a v stredovekých listinách.^[1173] Meno Besunčania je príbuzné s cyrilským menom Besąt, Bosąt, čes. a srb. Besut, Bosut, rieky i hory v Slovanoch.^[1174] — Opoľania u toho istého Zemepisca Bavorského, ktorý im prisudzuje dvadsať miest,^[1175] sú nepochybne obyvatelia mesta Opole a priľahlého územia.^[1176] — V Sliezsku sa už včasne spomína mnoho miestnych mien, ktoré tu nemožno podrobne vymenovať. U Dithmara, Kosmasa, Galla sa vyskytujú Businc, Ilva (Halbau al. Eilau nad Bobrom), Crosno, Glogua č. Glogov, Nemzi č. Nemci, Rathibor, Wratislaw al. Wrotislaw, v italskej listine Alemure(?), inde Brega, Stynow, Pulkowitz, Boleslaw, Sagan, Wolauia, Gora, Swidnica, Namslavia, Strelinensis civitas, Trebnicz, Puzin, Liegnitz, Bitom (teraz Beuthen), Olsna atď. Staré sú nepochybne mená tak miest, ako aj krajov, a neskôr kniežatstiev severského, osvienčimského a zatorského, ktoré niekedy patrili ku Sliezsku a neskôr boli spojené s Poľskom. V nejednom ohľade je dôležité prastaré meno hory Soboty (teraz Zobtenberg) dve míle od Svidnice, zvláštnej pyramidálnej podoby, vysokej 2318 stôp a na úpätí merajúcej 10 400 krokov, na ktorej Staroslovania slávievali svoje povestné sviatky nazývané sobotky.^[1177] Už Dithmar hovorí: Mesto Nemci leží v župe Silenskej (Sliezskej), ktorá toto meno kedysi dávno dostala od istej preveľmi vysokej hory, ktorú pre jej polohu a veľkosť obyvatelia nadmieru uctievali už vtedy, keď tam ešte malo prístup prekliate pohanstvo.^[1178] Čo sa týka mena, s Dithmarom sa zhoduje i listina r. 1351, v ktorej sa tá hora nazýva Zlezie, t. Slezie,^[1179] avšak v inej listine sa píše hora Sopota (mons Czobothus),^[1180] a to je určite správnejšie. A preto aj odvodzujeme meno kraja nie od tej hory, ale od rieky.

7. Meno Pomoranov je odvodené od pomoria, ktoré obývali (ilýrski Slovania si obľúbili podobu prímorie, pozri § 34, č. 1); v domácich prameňoch ho prvýkrát nachádzame u Nestora.^[1181] Jeho súčasník, po latinsky píšuci Poliak Martin Gallus, v svojich najlepších rukopisoch ešte správne písal Pomorani (gens), Pomorania (terra), čo neskorší latiníci a Nemci obrátili a spotvorili na Pomerani, Pomerania. Necitlivý Kadłubek, vyhýbajúci sa slovanským zvukom, domáci názov vyložil ako Maritimi.^[1182] U Adama Brémskeho a Helmolda sa podľa doterajších vydaní nazývajú Pomeraní. Už vyššie sme uviedli, že cudzozemci, menovite Normanďania, dávajú tejto zemi najradšej meno Vindland, Vinland, po latinsky píšuci zasa Slavia. Podľa toho, čo sme vyššie uviedli na príslušných miestach, príbuzenstvo Pomoranov s Poľanmi a s ostatnými Lechmi netreba zvlášť dokazovať. Rieka Persanta delila Pomorie na dve menšie časti, západné čiže predné a východné čiže zadné Pomorie (Vorpommern, Hinterpommern). Za rozhranie medzi ním a Poľskom možno zhruba pokladať rieku Noteč od ústia až po mesto Naklu, a odtiaľ priamo k okľuke Visly. Severovýchodná časť zeme, priamo na morskom pobreží, medzi riekami Lupovom a Piasnicou, vytekajúcou zo zarnoveckého jazera na pomedzí terajších západných Prús, na juhu až k mestu Lawenburgu, sa dodnes nazýva Kašuby, jej obyvatelia Kašubi, ako ich nazývajú Poliaci, čiže Kašebi (sing. Kaszeb), ako sa sami nazývajú, ľud lešského pôvodu, ktorý sa svojím jazykom len nepatrne odlišuje od Poľanov. Je pravdepodobné, že ich sídla boli niekedy rozľahlejšie. Prvá zmienka o nich je u Boguchwała,^[1183] potom v listine kniežaťa Bohuslava r. 1291, v ktorej sa sám nazýva vojvodom Slovanov i Kašubov.^[1184] Z nevhodného výkladu ich mena u Boguchwała je zrejmé, že už vtedy bolo nejasné, a ani ja ho neviem vysvetliť.^[1185] V Mazovoch sa istý druh sliepky nazýva kašubka (porov. slk. košut, hoedus); ktovie, či nepochádza jedno i druhé slovo zo spoločného koreňa? V Pomoranoch sa u letopiscov Dithmara, Galla, Kadłubka, Boguchwała a i. hojne pripomínajú dávne mestá a hrady, napr. Cholberg č. Cholbreg č. Colobreg (Salz-Colberch), Gidanic, Rzececz č. Rzeczen, Nakile č. Nakel, Carnkou č. Charnkou, Medzyrzecz, Zantoc č. Zantok, Drzu č. Drzen (teraz Driesen), Belgard, Slavia č. Slage (Slawe), Choinica (teraz Conitz), Tucholia (teraz Tuchel), Slochov (Schlochau), Bitom č. Bytom (teraz Bütow), Trzebieszow, Czasni č. Cosminum, Kamin, Kosle č. Kozle, Uscze, Velun č. Wielun č. Wielyn (na Noteckom ostrove), Wysegrad, Vadam (teraz Damm), Stargard, Pyritz, Dirlow, Stolpe, Swetz, Rugenwolda atď. — O mene Welida, ktoré dáva Kašubom pruský letopisec David,^[1186] budeme hovoriť v kapitole o Veletoch č. Luticoch (§ 44, č. 3).