Zlatý fond > Diela > Slovanské starožitnosti II


E-mail (povinné):

Pavol Jozef Šafárik:
Slovanské starožitnosti II

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Daniel Winter, Eva Lužáková, Ivana Černecká, Lucia Muráriková, Peter Páleník, Mária Hulvejová, Jana Kyseľová, Andrej Slodičák.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 58 čitateľov

Článok IV. O Slovanoch srbských

§ 31. Prehľad dejín Slovanov srbských

1. Pred usadením sa Srbov a Chorvátov v niekdajšom Ilyriku, t. pred r. 634 — 638, nebolo v Dalmácii a priľahlých krajinách, t. v časti Panónie ležiacej za Sávou a v Prevalitánsku, žiadnych stálych slovanských osád.[742] Hovorí sa síce o vojnových vpádoch Slovanov do Ilýrie a Dalmácie v r. 548, 550, 551 a 552,[743] ale žeby sa v týchto krajinách boli zároveň aj usadili, o tom nie je nič známe. Šírenie sa Slovanov v onej dobe smerovalo z jednej strany od ústia Dunaja cez dolnú Méziu do Trácie a Macedónie, z druhej strany potom odtiaľ cez Panóniu do krajín norických a uprostred medzi týmito dvoma prúdmi sa nachádzali natlačené zvyšky pôvodného obyvateľstva Trácie a Ilýrie, praotcovia dnešných Valachov a Albáncov. Medzi týmito pôvodnými obyvateľmi, pravda, už výrazne zmiešanými s Rimanmi, zdržiavali sa nepochybne, najmä v takzvanom Prevalitánsku, aj početné rodiny Gótov, panujúcich v Dalmácii medzi r. 493 — 552 a neskôr porazených gréckymi cisármi.[744] V takomto stave, pri rôznorodom obyvateľstve a slabej závislosti od Byzantu, našli Dalmáciu Avari, ktorí voči nej podnikli niekoľko menších výpadov, konkrétne r. 597, keď spustošili mesto Balea čiže dnešné Belaj[745] a štyridsať iných hradov, aby ju potom r. 603 a nasl., ale definitívne okolo r. 630 celkom ovládli, najmä keď im Gréci, vtedy zaujatí vojnou so Saracénmi, nekládli žiadny odpor.[746] Cisárovi Herakliovi ťažko padla strata takej veľkej a krásnej krajiny, ale keďže sám nemal dosť síl postaviť sa proti silnému nepriateľovi, dohovoril sa, podľa svedectva Konštantína Porfyrogeneta, z ktorého tu vychádzame, s niekoľkými vodcami Chorvátov, vtedy ešte sídliacimi na severe v Bielom čiže Veľkom Chorvátsku, a postúpil im Dalmáciu pod podmienkou, že ak vyženú Avarov, zostanú aj naďalej v jeho poddanstve. Chorváti neváhali a pod vedením piatich kniežat bratov i dvoch kňažien sestier so svojimi rodinami a mnohopočetným ľudom ihneď vtrhli do Dalmácie a zaútočili na Avarov. Po niekoľkoročných krutých bojoch ich nakoniec premohli a získali od nich sľúbenú krajinu. Čoskoro nato za panovania toho istého cisára Heraklia odišiel zo severnej krajiny, menovanej vraj Bielym Srbskom, ležiacej za krajinou Turkov (Maďarov), nazývajúcej sa u domácich Boiki (Bόϊκι), hraničiacej s Frankmi, zavlažovanej riekou Vislou čiže Dičicou“ (Διτζίκη), jeden z dvoch bratov, ktorí po otcovej smrti vládli každý samostatne, a síce mladší, a hľadal prítulok pre svojich ľudí u cis. Heraklia. Ten mu určil na obývanie kraj v solúnskej správe (in Thessalonicensi themate), v okolí mesta Serbice na rieke Haliakmone (alebo Indžekara). Po krátkom čase sa Srbom prestalo páčiť v týchto ich nových sídlach, a preto s cisárskym povolením sa vydali na spiatočnú cestu do svojej pôvodnej vlasti.[747] Avšak keď sa prepravili cez Dunaj, oľutovali toto svoje rozhodnutie a začali sa obzerať po iných sídlach; napokon sa im prostredníctvom vtedajšieho cisárskeho zástupcu v Belehrade podarilo dojednať u cis. Heraklia nové územie na obývanie, a síce krajinu ležiacu na východ od Dalmácie, už zaujatú Chorvátmi, zavlažovanú riekami Drinou (Drinus), Bosnou, Vrbasom, a v tom čase ešte ovládanú Avarmi. Keď sem prišli a keď dobyli krajinu od Avarov, usadili sa tu aj so svojimi rodinami, počnúc od Sávy a pokračujúc územím spomínaných troch riek až po Drin (Drilon, Drymon) a Adriatické more. Od tej doby dostali jej rozličné časti zvláštne, sčasti slovanské mená, ako Srbsko, Bosna, Neretva (Pohany), Zachlumie, Travunija, Konavije a Duklja čiže Dioklea. Na čele jednotlivých oblastí stáli župani ako starší a správcovia a celé Srbsko mal pod správou vrchný knieža čiže veľký srbský župan, podliehajúci gréckemu cisárovi ako najvyššiemu pánovi krajiny. Pričinením cis. Heraklia obidva nové národy čoskoro po svojom usadení sa v Ilyriku boli kňazmi z Ríma prizvaní k viere Kristovej a ku krstu.[748] Toto je obsah Konštantínovej rozpravy o príchode Chorvátov a Srbov do Ilyrika. Keďže pre nedostatok iných svedectiev nemôžeme k tomuto rozprávaniu, podávanému presvedčivo a s mnohými podrobnosťami, zaujať kritický postoj, radi a ochotne pripúšťame jeho pravdivosť v tom hlavnom, a síce, že Chorváti a Srbi sa vysťahovali za panovania cis. Heraklia zo severných krajín, nazývaných Bielochorváty a Bielosrby, do Ilyrika, a vybojovali túto krajinu od Avarov, pričom jednotlivým dodatkom a podrobnostiam ponechávame ich primeranú hodnotu. Sú však dve veci, ktorých vyskúmanie tu nemožno vynechať, totižto určenie času, kedy sa uskutočnilo toto ťaženie obidvoch národov, a vymedzenie krajiny, z ktorej pochádzali. Ohľadom prvej otázky tu musíme predovšetkým pripomenúť, čo doterajší skúmatelia, menovite Engel, Pejačevič a Mikócy, pokladali za pravdivé. Keď cis. Konštantín Porfyrogenet zaznamenával tieto udalosti, buď roky panovania cis. Heraklia [610 — 641 dňa 11. februára] popisoval len všeobecne, alebo zabratie Salony a Epidauru Avarmi r. 449 uviedol nesprávne, čím sebe i novším bádateľom spôsobil len zmätok.[749] Engel kladie opanovanie Dalmácie Avarmi medzi r. 610 — 620, pozvanie Chorvátov medzi r. 620 — 630 a sťahovanie Srbov okolo 640.[750] Pejačevič a Mikócy sa usilovali určiť letopočty presnejšie a za základ svojho dokazovania brali do úvahy neprítomnosť avarského vojska v čase vpádu dalmátskych bojovníkov, a to kvôli výprave do cudziny (podľa nich proti Bulharom r. 635 — 636), ďalej neschopnosť Grékov postaviť sa na odpor proti avarskému vpádu do Dalmácie kvôli vojne so Saracénmi, a napokon boli tu aj iné okolnosti, ako vyslanie Martina do Dalmát, aby vykúpil zajatých kresťanov z rúk Avarov i Slovanov atď. Tým spôsobom obidvaja, keďže stáli na rovnakých základoch, dosiahli takmer zhodné výsledky: lebo podľa Pejačeviča Avari opanovali Dalmáciu r. 635 — 636, Chorváti boli pozvaní r. 636 a Srbi sa usídlili r. 637 — 638; podľa Mikócyho potom Avari zaujali Dalmátsko r. 637, Chorváti privolaní r. 638, Srbi rozsídlení najprv po Macedónii a hneď nato po Ilyriku r. 640.[751] Avšak tento podrobný výpočet, akokoľvek sa na prvý pohľad zdá, že stojí na pevnom základe, pri triezvom a nestrannom pohľade na vec sa ukazuje ako nevierohodný. Predovšetkým jeho základy sú púhe domnienky a ľubovoľne zvolené zásady. Lebo veď s Dalmatíncami susediaci Avari mohli byť zaiste zaujatí aj inou výpravou, nielen proti Bulharom, aj keď o tom história mlčí, a mohli aj vytrhnúť Dalmátsko od slabých Grékov, hoci tí nemuseli byť práve zaneprázdnení vojnou so Saracénmi. Nepravdepodobnosť, že všetko to, čo Konštantín hovorí o Avaroch, Chorvátoch a Srboch, sa mohlo odohrať v krátkom rozpätí štyroch až piatich rokov, udrie do očí každému, kto si starostlivo prečíta články 29 — 36 a potom náležité zváži rozsah všetkých udalostí, množstvo príbehov, ťažkosti pri ich napĺňaní a vzdialenosť jednotlivých miest.[752] Keďže teda sa nemôžeme stotožniť s takýmto výkladom a ani nemáme nijaký pevný základ na stanovenie podrobného datovania jednotlivých udalostí, domnievame sa, že dostatočne vyhovieme historickej potrebe, ak budeme považovať za pravdivé alebo aspoň za pravdepodobné, že všetky tie udalosti sa odohrali v poslednom desaťročí panovania cis. Heraklia, a síce konečné ovládnutie Dalmácie Avarmi ok. r. 630, príchod Chorvátov do Dalmácie ok. r. 634, sťahovanie Srbov do Macedónie ok. r. 636 a do Ilyrika r. 638 a pokrstenie potom obidvoch národov sa udialo ok. r. 640. — Je tu však aj druhá, nemenej dôležitá otázka: odkiaľ tieto chorvátske a srbské pluky vyšli? Na vyriešenie tejto záhady nám cis. Konštantín poskytol hojnosť plnohodnotných zemepisných správ a signálov; novší bádatelia však i tu, pre neschopnosť pochopiť skutočný význam slov tohto starého svedka, vykladajúc ho naprosto opačne a nemotorne, ich zmysel skôr zatemnili než objasnili.[753] Bez ďalšieho vysvetľovania predkladáme teda v stručnosti výsledky svojho bádania, zahrňujúc do jedného celku i Chorvátov i Srbov ako súpútnikov za rovnakým cieľom a susedov, a to nielen v novej, ale aj vo svojej starej vlasti. O Chorvátoch hovorí Konštantín, že vyšli z krajiny v jeho období pohanskej [r. 949], menovanej Veľké čiže Biele Chorváty (magna Chrovatia, quae etiam alba cognominatur, ή μγάλη Xρωβατία, ή άσπρη Xρ.), ležiacej (podľa jedného miesta) za Bagivariou (ultra Bagivariam, έκίδν Bαγιβαρία) a (podľa iného miesta) v horách za Turciou (t. krajinou Maďarov), naproti alebo blízko Francie čiže Saxonie (versus Franciam, quae est Saxonia, prope Franciam), majú vlastného kniežaťa poddanému kráľovi a potom nemeckému cisárovi Otovi I., nachádzajú sa v susedstve Bielosrbska, vystavení sú častým vpádom Frankov, Turkov (Maďarov) a Pečencov, od Čierneho mora vzdialení tridsať dní cesty.[754] O Srboch potom vypovedá ten istý cisár dejepisec, že pochádzali z vtedy [r. 949] ešte nepokrstených Bielosrbov, sídliacich za Turciou (ulteriora Turciae incolunt, t. krajinu Maďarov), v okolí domácimi menovanom Boiki (Bόϊκι), hraničiacom s Franciou a Veľkou či Bielou Chorvátiou, zavlažovanom riekou Vislou, ktorá ináč sa nazýva i Dičica.[755] V Konštantínovej správe zahrnuté vlastné mená sú sčasti jasné, sčasti temné. Jasné a všeobecne známe sú Francia čiže Saxonia, cis. Oto, Turcia (krajina Maďarov), Visla čiže Dičica; temné naproti tomu Boiki a Bagivaria, o ktorých vysvetlenie sa predovšetkým musíme pričiniť. Boiki sa bežne rozumie ako Bojohém čiže Čechy, hoci veľmi neodôvodnene. Konštantín síce iste hovorí, že slovanskí obyvatelia toho okolia, z ktorého vyšli ilýrski Srbi, sami vo svojom jazyku a po svojom sa volajú Boiki (ί τόν παρ’ αύτί Bόϊκι τόπν έπνμαζόμνν, in loco ab illis Boiki nuncupato), ale vieme, že Slovania bývajúci v Čechách od prvopočiatku túto svoju krajinu menovali po svojom Čechy, nie po keltonemecky Bojohém. Okrem toho Konštantín nepísal Boϊκή, t. γή (Boika videlicet terra, Bojská krajina), čo by bol určite urobil, keby bol myslel na Bojov, ale Bόϊκι (indeclin.), spôsobom všeobecne používaným Grékmi pri nebežných, barbarských menách. Podľa toho neváham Boiki uznať za vlasť dnešných rusínskych Bojkov (rusn. Bojki, jedn. č. Bojok, t. Bojkovia, Bojci, Bojek), sídliacich vo východnej Haliči v horách pri prameňoch Dnestra a na poliach v poriečí uvedenej rieky až nad Prut, v obvodoch Samborskom, Stryjskom, v dolných častiach Stanislavského i Kolomyjského, miestami v Čortkovskom atď.,[756] a niekedy hádam i niečo ďalej odtiaľ na sever. Že Konštantín krajinu Boiki vydáva za susednú Franciu (in loco ab illis B. nuncupato, cui finitima est Francia), treba pripísať jeho nepresnému chápaniu polohy týchto vzdialených krajín a hádam aj zámene mien Bojky a Bojohém. O nič ľahší nie je ani výklad slova Bagivaria (αγιβαρία), čo pojedni vydávajú za Babihoru (Babiagóra) v Tatrách, hoci to nie je napísané ako Babigaria (αβιγαρία), iní pod tým myslia rieku Váh alebo Bug,[757] a napokon ešte ďalší, a to je podľa mňa najsprávnejšie, to vysvetľujú ako Bajivaria, Bajuvaria čiže Bajoaria, t. Bavory. Podľa týchto a iných príznakov je už možné si domyslieť, ako si Konštantín v duchu predstavoval uvedené dve veľké krajiny, Bielochorváty a Bielosrby, a kde ony skutočne ležali; lebo jedna od druhej sa dosť odlišuje. Podľa jeho predstavy ležali Velo— čiže Bielochorváty na severe za Turciou (Uhry) a Bavormi (vtedy, pravda, rozšírenými až k panónskemu Dunaju), blízko Saska, teda asi v dnešnej Haliči, Morave a Čechách: skutočná pravda je však taká, že sídla Chorvátov sa rozprestierali súvislé od východnej Haliče, kde ruských Chorvátov pred r. 850, potom r. 907, 981 a 983 spomínajú Nestor a Kadłubek (porov. § 28, č. 4), cez pohorie Tatier (Bielochorváti v horách vedľa Maďarov u Konšt. a Nest.),[758] na západ hádam až pod mesto Krakov, potom sa vyskytujú jednotlivé osady na severe až do českých Krkonôš, kde ich spomínajú kráľ Alfred pr. 900 (Horiti), listina cis. Henricha u Kosmasa (Ghrovati čiže Chrovati) a cyrilská legenda o sv. Václavovi z 10. stor. (Chorvaty) (§ 40, č. 2), ba dokonca sa ťahajú až do Nemiec (Chruuati vicus u Dithmara, dnes Corbetha), na juh až do Štyrska (pagus Crauuati, Chrouuat, v list. 954, 978, porov. § 36, č. 1). Cisár Konštantín, ako vidieť, mal dosť dobré správy o obidvoch končinách veľkých Chorvát, tak východných, ležiacich pri pohorí Tatier, vedľa Turkov, vystavených nájazdom Pečencov i Maďarov, ako aj západných, v českých Krkonošiach, znepokojovaných Nemcami: jeho omyl vlastne bol len ten, že obidve tieto krajiny si predstavoval ako jednu, a ešte k tomu príliš malú a priveľmi vysunutú na západ a podriadenú nemeckému kráľovi. Podobne Bielosrbsko kladie cisár za Turky (Maďary) i Bielochorváty, od Visly čiže Dičice (hoci je to jedna a tá istá rieka) cez Čechy a Lužicu až ďalej do Nemiec: v skutočnosti veľké Srbsko v čase, keď sa sťahovali ilýrski Srbi [ok. 636], siahalo od krajiny Dregovičov (Minska) a Bugu, — kde sa spomína veľké kráľovstvo Srbiany ešte medzi 866 — 890 (pravda, podľa staršieho podania) a Srbi poplatní Rusom r. 949 (porov. § 28, č. 3), — cez veľké Poľsko, Sliezsko a Lužicu až za rieku Labe, ako to rozoberieme na príslušných miestach podrobnejšie (§ 38, č. 2, § 48, č. 8). I tu sa však u cisára dejepisca vyskytuje ten istý omyl čo vyššie, a síce, že si tieto rôzne krajiny, v ktorých niekedy prebývali národy menované Srbi, predstavoval ako jeden celok tiahnuci sa až ďaleko na západ. Pri takejto rozľahlosti krajín označených všeobecnými menami Bielochorvát a Bielosrbov sa vynára otázka: Z ktorých asi končín vyšli ilýrski Chorváti a Srbi, z východných, či západných, či azda z prostriedka? Na rozhodnutie tejto otázky nestačia iba slová Konštantínove: lebo ony samy si protirečia, sú popletené. Hovorí totiž, že Chorváti vyšli z krajiny poddanej kráľovi Otovi I., a inde, že z krajiny ležiacej v Tatrách, často plienenej Pečencami, a takisto, že Srbi pochádzajú z krajiny susediacej s Franciou, a na inom mieste, že z krajiny Bojkov, zavlažovanej Vislou, pričom je predsa jasné, že ani Pečenci nezabiehali do Krkonôš, ani Visia netečie v Čechách ani v Lužici. Je teda potrebné odstrániť tento rozpor a poohliadnuť sa po iných dôvodoch. Majúc na zreteli práve takéto dôvody, neváhame sa vyznať, že proti takmer všeobecnému názoru novších historikov s Dobrovským[759] pokladáme Chorvátov a Srbov za vysťahovancov z východnej Haliče a Vladimirska čiže z neskoršej Červenej Rusi, a nie z Čiech ani Lužice. Naše hlavné dôvody sú tieto:

a) Jazyk ilýrskych Chorvátov a Srbov sa tak ako dnes od jazyka potomkov českých Chorvátov a Srbov v Lužici naprosto odlišuje, naproti tomu však s rusínskym a bieloruským je nadmieru príbuzný, a takýto stav vo vzťahu jedného jazyka k druhému tu musel byť aj v r. 634 — 638. Jazyky sa síce v priebehu času značne menia, avšak ich pôvodná príbuznosť sa nikdy nedá úplne zotrieť. Už v 9. stor. patrili ilýrski Chorváti a Srbi, súdiac podľa slov v najstarších zachovaných listinách a letopisoch, k východnej skupine slovanských národov, hovoriac Raztok, vrula, iztok atď., ale českí Chorváti a lužickí Srbi patrili k západnej skupine, vyslovujúc Roztok, Dudlebi, Vygon atď. To, že jedni i druhí majú spoločné meno, je jav oveľa starší a pochádza spred 6. či 7. storočia.[760]

b) Konštantínovým hlavným tvrdením je, že Chorváti a Srbi pochádzajú z Bielochorvátov a Bielosrbov, za jeho čias [949] ešte pohanských, nekrstených. To však možno povedať jedine o nadvislianskych Chorvátoch a Srboch, nie o českých, ktorí už oddávna mali kresťanské kniežatá, dokonca aj dvoch mučeníkov.

c) Tie isté zemepisné mená sa vyskytujú síce v ilýrskych Chorvátoch i Srboch, a takisto v Čechách i Lužici, sú však niektoré, najmä mená riek, ktoré v celom Slovansku nie sú nikde inde iba v Rusi a Ilýrii, napr. Cetina, pobočná rieka Bugu,[761] a Cetina v Dalmácii, San v Haliči a San v Krajinke i Sana v Bosne atď. Zhoda zriedkavých a nezvyčajných mien riek u vzdialených vetiev je v historickom ohľade úkaz najpozoruhodnejší.

d) Slová srbo-chorvátske, nachádzajúce sa v jazykoch litovskom, lotyšskom, staropruskom a sčasti čudskom (estónskom) dosvedčujú, že ilýrski Srbi pred svojím presťahovaním susedili s národmi kmeňa litovského. Z väčšieho počtu slov uveďme tu aspoň niekoľko príkladov: lot. dehkla (dea virginalis),[762] il. dekla, dikla (puella, ancilla), lot. sugga (familia), čud. suggo, suggu (genus, cognatio), srb. šukun — djed (atavus), šukun — baba (atavia), prus. gor (canis), čud. koer, srb. kér, lot. kuzza (canis femina), srb. kuca, litv. dubbus, lot. dohbis (cavus), srb. dubok (profundus), litv. kálnas (mons), srb. klánac (fauces montis, semita montis), litv. graúju (diruo, tono), srb. grúvati (percutere cum sonitu), izgruvati (concutere), litv. grižžas (tormina), srb. griža, litv. valtis (spica), srb. vlát, chrv. lát, lot. ratti (rotae), srb. rodina kola rodokola (ursa major, litv. gryžulio rats, porov. cyr. kružilice, Orion), litv. letas (fatuus), srb. lúd, lot. teek (vixdum, solum), srb. tek, čud. katk (pestis), srb. kuga, polb. koghe (súdiac podľa meklenb. koghe u Detmara Lübského), litv. kassa (Haarzopf), srb. kosa (capilli), litv. krauszě (pirum), srb. kruška (u iných Slov. gruška), litv. kráuszus (praeruptum ripae), srb. krš (adluvio), il. krš (rupes), litv. kucus (fustis), srb. kucati (pulsare), litv. lencugas (catena), srb. lánac, litv. venczavoju (jungere connubio), srb. vjenčavati, litv. razbojus (latrocinium), srb. razboj, lot. grabbaht grahbt (rapere), srb. grabiti, lot. pihle (anas dom.), srb. pile (pullus gall.), lot. skukkis (puella misera), srb. kukavica (miser, misera), kukávni (moestus), čud. pahhast (pravus), pahharet (diabolus), srb. pakostan, pakost, litv. czópti (vellere), srb. čupati atď. Je pravdepodobné, že tak ako so Slovanmi do Germánie, aj so Srbmi a Chorvátmi do Ilyrika sa prisťahovalo aj niekoľko litovských rodín, konkrétne pruských, lebo objavujú sa tu tie isté mužské mená pripomínajúce Prusy; porov. Prusna (v list. r. 892, ako Čuchna atď.), Prusjen čiže Prusin (Prusianus r. 1017 u Cedrena), mesto Prusec v Bosne (ako Srbec atď.). Tieto a im podobné slová jasne dokazujú dlhotrvajúce susedstvo a spoločné nažívanie obidvoch národov, čo sa nemohlo diať nikde inde len na Bugu a Nemene.

e) Výpoveď Konštantína Porfyrogeneta, že rodina zachlumského kniežaťa Michala Vyševića pochádzala od nekrstených Srbov z okolia Visly čiže Dičice, ktorí sa presťahovali do Ilyrika na rieku Zachlumu,[763] a rovnako že krajina Bielochorvátov, ležiaca za horami vedľa Turkov, stála v ceste častým nájazdom Pečencov,[764] vtedy vyčíňajúcich na Čiernomorí, — keďže sa svojou určitosťou a zreteľnosťou zhoduje s ostatnými historickými svedectvami, má oveľa väčšiu závažnosť ako jeho unáhlená a zmätočná zmienka o susedstve Francie čiže Saxonie a o poddanstve Chorvátov cis. Otovi I.[765] Možno rieka Visla alebo hádam Visloka mala, aspoň u niektorých Slovanov, aj druhé meno Dičica, lebo dve mená jednej a tej istej rieky nie je ojedinelý jav (porov. Ister a Danubius, Tyras a Danastris, Dvina z. a Daugava atď.); ešte pravdepodobnejšie je, že Dičica (ak to nie je skomolené meno namiesto Δικιτζη, Tykič?) bola iným, bočným prítokom rieky Visly, Bugu, Dnestra alebo Nemena, čo časom možno vyjde najavo. Spomenutím Visly sa označuje len krajina Bielosrbov všeobecne, nie potom jej osobitný kraj, z ktorého vyšli ilýrski Srbi.

f) Krajina, ktorú Srbi po svojom menovali Bojky, je určite krajina Bojkov v Haliči, nie Bojohém; tento sa v r. 634 - 638, a nie to v r. 949, už určite po slovansky nazýval Čechy. Netvrdím však, že terajšia krajina Bojky bola prvotnou vlasťou všetkých Srbov a Chorvátov. No je pravdepodobné, že južní Srbi, vyjduc hádam už v 3. alebo 4. stor. z končín Litvy, z gub. Grodnianskej, Vilnianskej, Minskej atď., už nejaký čas skôr pred svojím príchodom do Ilyrika sa pohybovali po krajine nazvanej Bojky, privlastniac si tu v Bielochorvátoch miestne meno Chorvát (od Chrbov, gréc. Kαρπάτη).

Určite mnohé okolnosti nasvedčujú tomu, že kolísku ilýrskych Srbov treba hľadať o niečo severnejšie za Tatrami, v blízkosti Litvanov a Lotyšov. Možné je i to, že terajší Bojkovia v Haliči bývali pôvodne tiež o niečo severnejšie. Takéto a podobné dôvody nás vedú k tomu, že sa zhodujeme s názorom síce neskoršieho spisovateľa, ale spomedzi výpovedí starších svedkov, pokiaľ ide o podanie hlasu národa, vernejšieho ako iní, a to Laonika Chalkokondylu, ktorý o pôvode Chorvátov a Srbov napísal toto: „Trybali (t. ilýrski Srbi) pritiahli do tejto krajiny, ako to niektorí dosvedčujú, z onej zeme, ktorá leží za Istrom v končinách Európy, z Chorvátie a Prús, ležiacich na Severnom mori, ale aj zo Sarmatie, ktorá sa podnes nazýva Russia.“[766]

2. Ktoré kraje starého Ilyrika Srbi zaľudnili svojimi rodinami a ako z jednej strany so svojimi bratmi Chorvátmi, z druhej potom hraničili s bulharskými Slovanmi, o tom budeme hovoriť podrobnejšie nižšie. Vychádzame pritom zo skutočnosti, že oblasti riek Driny, Bosny a Vrbasu na severe, na juhu potom Neretvy a Morače čiže Bojany boli hlavnými časťami nového Srbska, hneď na začiatku rozdeleného na sedem jednotlivých krajiniek, t. vlastné Srbsko, Bosnu, Neretvu, Zachlumie, Travuniju, Konavlje a Duklju čiže Diokleu. Prvotné dejiny srbského národa v Ilyriku, ktorým budeme teraz venovať pozornosť, sú ukryté v nepreniknuteľnej tme. Niekoľko osamotených príbehov a mien kniežat z prvých päť storočí spomínajú Byzantínci; spisovatelia západných krajín poskytujú ešte menej; a domáce, pravda, neskoršie letopisy siahajú svojimi správami sotva do 12. stor. Ako v Chorvátoch jednotliví župani boli spojení pod dvoma alebo troma nezávislými kniežatami, z ktorých jeden už v 9. stor. začal používať kráľovský titul, tak aj o vyššie uvedených krajoch Srbska sa môže tvrdiť to isté. Veľký župan čiže srbský knieža, bývajúci v meste Desnici (Destinika u K. P.), niekde v oblasti Driny, bol od začiatku hlavou a vrchným, či po staroslovansky a srbsky staršinom (senior) všetkých ostatných županov, okrem Nerečanov čiže Pohanov žijúcich v bezuzdnej slobode; po záhube srbskej krajiny bulharským cárom Symeonom [924] pozdvihol sa však mohutne nad všetkých ostatných veľký župan dioklejský, takže čoskoro dosiahol aj hodnosti aj kráľovský titul, a toto jeho vyznačenie bolo potvrdené výsadami získanými od rímskeho pápeža; napokon Štefan Nemanja, pochádzajúci zo županského rodu z Diokley, zakladateľ nového panovníckeho rodu, založil mocné, nezávislé veľžupanstvo v meste Rase a v krátkom čase a s trvalým prospechom si podriadil celé Srbsko, nevynímajúc ani Bosnu, ktorej zväzok so srbským kráľovstvom sa však neskôr opäť niekoľkokrát pretrhol. — Po takomto úvode prezrieme si teraz hlavné deje a príbehy národa podľa byzantských správ. Cisár Heraklius, všemožne sa usilujúc o udržanie Srbov vo svojom poddanstve, dojednal ich pokrstenie rímskymi kňazmi, čo by, pravda, bez vyučovania ľudu v jeho prirodzenom jazyku, nemalo veľký význam. Lebo ich väčšia časť zostala aj naďalej pohanská a po smrti uvedeného cisára [641] sa celý národ vymanil spod gréckej vlády. O nástupcoch prvého srbského kniežaťa Konštantín Porfyrogenet hovorí iba toľko, že po ňom panovali jeho syn, potom vnuk a ostatní potomkovia až po Vyšeslava (Bισέσδλαβ ok. 780?), po ňom nastúpili a postupne vládli Srbom jeho potomkovia Radoslav, Prosigoj (Πρσηγόη) a Vlastimír. Nevedno, ktorého zo srbských kniežat má na mysli Einhard, keď hovorí, že r. 822 u neho hľadal ochranu chorvátsky Ljudivit, a keď ho prijal, zradne ho zabil a zmocnil sa jeho mesta, ani nemožno určiť, či sa výrazom „Srbi v Dalmácii“ rozumejú vlastní Srbi, alebo skôr ide o vetvu Chorvátov.[767] Vlastimíra, ktorý panoval medzi r. 836 — 843,[768] vojensky napadol bulharský knieža Presiam, ale v tejto vojne zvíťazil a svoju krajinu obhájil. Rozpráva sa o ňom, že vydal svoju dcéru za Krajana, Belovho syna, župana travunského, a svojho zaťa poctil čestným titulom kniežaťa a prepustil ho zo svojho područenstva, ktoré výsady potom prešli aj na jeho synov Chvalimíra a Cucimíra.[769] Vlastimírovi synovia, Muntimír, Strojimír a Gojnik, panovali spoločne a statočne bojovali aj s Borisom bulharským [medzi 843 — 860], a keď zajali jeho syna Vladimíra, donútili ho uzavrieť mier, a potom ho pri jeho odchode sprevádzali až do pohraničného mesta Rasy; avšak potom sa medzi sebou pohádali na tom, kto bude jediným vládcom, a ich vlasť sa zmietala v dlhotrvajúcich sporoch, ktoré sa skončili opanovaním Srbska Bulharmi. Muntimír zajal svojich bratov Strojimíra a Gojnika a poslal ich do Bulhár, pričom ako rukojemníka si ponechal Petra, Gojnikovho syna. Zdá sa, že druhé krstenie Srbov sa odohralo práve za tohto kniežaťa Muntimíra [ok. 867], a to duchovnými poslanými cis. Basiliom. Dejepisec uisťuje, že v tom istom čase Srbi a Chorváti sa dobrovoľne poddali gréckej vláde.[770] Muntimír zanechal po sebe [ok. 890] troch synov, Pribislava, Brana a Štefana, z ktorých prvý bol po roku [ok. 891] zbavený vlády svojím bratancom Petrom Gojnikovičom, uprchlým do Chorvát, a spolu so svojimi dvoma bratmi bol prinútený utiecť do Chorvát. Bran sa síce po troch rokoch [ok. 895] pokúsil Petra zvrhnúť, bol však zajatý a oslepený. Podobne o dva roky neskôr [ok. 897] iný bratanec Klonimír, Strojimírov syn, vyrazil s vojskom z Bulhár a prebil sa až do srbskej stolice Desnice (Destinika, Destinikon), tu ho však Peter porazil a prišiel o život. Potom dvadsať rokov panoval Peter pokojne, zachovávajúc mier s bulharským Symeonom a zostávajúc v područenstve cis. Leona. Vo vojne Grékov s Bulharmi r. 917 ho jeho sused, župan čiže zachlumský knieža Michal, ktorý v tom čase, nevedno prečo, mal veľkú moc a slávu, osočil u bulharského panovníka Symeona z nadržiavania Grékom, načo ho bulharskí vodcovia Theodor Sigricis a Marmais zradne zajali a v bulharskom väzení bol zamordovaný, potom na jeho miesto bol dosadený Pavel, syn oslepeného Brana. Proti tomuto vyslal grécky cisár Zachariáša, Pribislavovho syna, ktorého Pavel chytil a poslal do väzenia Bulharom. Čoskoro potom Symeon zistil, že Pavel zamýšľal vyslobodiť sa z jeho poslušenstva, preto proti nemu vypravil Zachariáša s vojskom, ale ten, po tom, čo sa ok. 920 zmocnil vlády, onedlho prešiel od Bulharov ku Grékom, bulharských vodcov Marmaisa a Sigricisa, vyslaných na jeho pokorenie, zabil a ich hlavy poslal do Carihradu [ok. 923]. Rozhnevaný cár Symeon nariadil silnému vojsku pod vedením Knina, Hemneka a Itzboklia, aby spolu s Česlavom, Klonimírovým synom, vtrhli do Srbska a konečne opanovali túto krajinu. Zachariáš, zhrozený pred nepriateľom, ucúvol do Chorvát: bojari a srbskí náčelníci sa dostali Bulharom do pasce, všetok ľud, čo neutiekol do Chorvát, bol odvlečený do Bulhár a srbská krajina bola r. 924 obrátená na púšť. Srbsko sa stalo krvavou obeťou urputného zápasu Grékov a Bulharov o výhradné panovanie na polostrove tráckom.[771]

3. Po Symeonovej smrti r. 927 susedné národy Maďari, Chorváti a zvyšky Srbov sa chystali na vojnu proti Bulharom. Česlav, ktorého Bulhari nepoctili žiadnou účasťou na vláde v Srbsku, využil príležitosť a prebehol z Preslavy k Chorvátom, zhromaždil rozptýlených Srbov a pomocou gréckeho cisára opanoval a obnovil svoju dedičnú vlasť ok. 934, pričom zostal v poddanosti Grékov. Po Česlavovi je línia dejín pretrhnutá až do r. 1015, v ktorom čase panoval v Srboch Vladimír, neznámeho rodu, hádam potomok Česlavov, statočný a cnostný vládca, zradne zavraždený bulharským cárom Jánom Vladislavom v Prespe [dňa 22. mája r. 1016]. Ján Vladislav sa síce po tomto hanebnom zločine zmocnil Srbska, bol však už po dvoch rokoch zabitý vo vojne proti Grékom. Po rozvrátení Bulharskej ríše cis. Basiliom Bulharobijcom stalo sa Srbsko znovu korisťou Grékov [1018], dostalo sa pod správu gréckych vladárov. Odboj Srbov po smrti cis. Romana [1034] nebol úspešný, ale už ok. 1040 vystúpil Štefan Bojislav, vyhnal cisárskeho námestníka Theophila Erotika a útočiacich naňho Grékov dvakrát porazil na hlavu [1043]. Syn a jeho nástupca Michal [1050 — 1080] spočiatku vystríhal pred mierom s Byzantíncami, čoskoro však vstúpil do užších zväzkov so západnými krajinami a prijal titul kráľa (rex) srbského,[772] zadovážiac si výsady kráľovskej dôstojnosti od pápeža Gregora VII. [1073 — 1078]. Niektorí vravia, že panoval slávne a v pokoji tridsať rokov. Jeho sídelná stolica bola pravdepodobne v meste Dukle; aspoň prvý arcibiskup krajiny tu býval. Jeho syn Konštantín Bodin, po márnom dobývaní bulharského cárstva v krutých vojnách ešte za otcovho života [1071 — 1073], premohol odbojných županov bosnianskeho i raského a na radu svojej ženy Jakvinty, rodenej Vlachyne, dal pripraviť o hrdlo všetkých svojich príbuzných. V rokoch 1089 — 1105 Vlkan, župan raský, nevedno, či príbuzný kráľovského rodu, či po vyhubení tohto rodu si privlastnil vládu, viedol krvavé vojny s Byzantíncami. V čase ťažení križiakov cez Dalmaty do Palestíny nachádzal sa Vlkan, ktorého Vilhelmus Tyrius nazýva kráľom slovanským (rex Slavorum), v meste Skadre. Následnosť srbských panovníkov tu bola znovu pretrhnutá a narušená; byzantskí dejepisci úplne mlčia, a dalmatskí kronikári sa topia v bahne nespoľahlivých povestí a bájí.[773] Okolo r. 1120 si sadol na kniežaciu stolicu Uroš, menovaný Belo Uroš (od uroša vtáka, alebo od belaura draka?), župan raský, podľa niektorých blízky pokrvný Vlkanov, podľa iných kráľa Michala. Tento Uroš, podľa tvrdenia neskorších letopiscov, je zakladateľ Nemanjovho rodu. Jeho manželka Anna pochádzala, ako uisťujú letopisci, z kniežacieho rodu franského (t. nemeckého, nie francúzskeho, ako sa obyčajne vykladá). Zanechal po sebe dvoch synov, Čedomila, ktorého, neviem prečo, Gréci nazývali Bakchinus, svojho nástupcu v panovaní [1136], a Tjechomila čiže Tješu (u Grékov Deses), tiež dve dcéry, Helenu, vydatú za uhorského kráľa Bela, a druhú, neznámeho mena, zasnúbenú bojarovi Belušovi. Čedomil viedol vojnu s cis. Manuelom Komnenom [1151], bol porazený, zajatý a surovo pokorený. Bezprostredne po ňom panovali jeho švagor Beluš a tohto brat Pribislav, ináč nazývaný Uroš, obaja vyhnaní Tjechomilom, mladším synom Belu Uroša. Tješa pre svoju náklonnosť k Uhrom bol panovitým cis. Manuelom Komnenom zosadený, namiesto neho bol na srbské knieža povýšený raský župan Štefan Nemanja, jeho najmladší syn [ok. 1165]. V celej tejto následnosti srbských panovníkov, ako je zaznamenaná v byzantských letopisoch a matných zmienkach niektorých západných prameňov, je mnoho neistoty, ktorú nemožno celkom odstrániť. Podľa najhodnovernejšej správy Štefanovho syna, sv. Sávu, narodil sa Nemanja r. 1114 v Rybnici na Zete, dostal údel otcovskej zeme, bojoval so staršími bratmi,[774] usilujúcimi sa ho potlačiť, premohol ich, zasadol na veľkožupanskú stolicu v Rase r. 1159, vytrhol srbské krajiny z rúk Grékov,[775] panoval tridsaťšesť rokov, stal sa mníchom pod menom Symeon v Studenici [25. marca 1195] a v Batopede na hore Athose [2. novembra 1197], kde i umrel [13. februára 1200]. Týmto vládcom sa začína nová, určitejšia a slávnejšia doba srbskej histórie. Jeho starší syn Štefan bol korunovaný za kráľa korunou z Ríma udelenou biskupom Metodom[776] r. 1222: mladší Sáva, prvý srbský arcibiskup, vysvätený v Nicei patriarchom Germanom v prítomnosti cis. Teodora Laskarisa r. 1221, zriadil krajinskú hierarchiu. Sídlom srbských kráľov sa stalo mesto Rasa, teraz Nový Pazar; neskoršie však králi a cári bývali aj v rozličných iných mestách, v Prištine, Prizrene, Skoplje a i.[777] Z vyššie uvedených nejasných a na vykreslenie verného historického obrazu nepostačujúcich správ vysvitá zreteľne iba to, že v celom 11. a v prvej polovici 12. stor. vládol v južnom Srbsku medzi županmi a vrchnou mocou veľký boj; že srbské kráľovstvo založené v Dukliansku nebolo ani trvácne, ani pevné a po jeho rozpade, v zmätku, ktorý tam nastal, v domácich roztržkách a bojoch sa utvorilo nové, stálejšie panstvo, menované spočiatku raským veľkožupanstvom, neskôr potom kráľovstvom srbským i raským.[778]

4. Hoci srbskí župani bývajúci v oblasti Driny v meste Desnici čiže Desniku od čias príchodu Srbov do Ilyrika mali vrchnú vládu nad celým národom a ostatnými županmi, preto sa aj nazývali i veľkí župani (u Grékov άρχων, άρχιζπάν, μέγα, ζπάν, σρβάρχη, άρχήγ, u Latiníkov Magnus comes),[779] avšak predsa len sú stopy, že jednotlivé vetvy Srbov pod vládou vlastných županov alebo iných domácich správcov neustále bojovali za nezávislosť, čo bolo medziiným hlavnou príčinou oslabenia srbského panstva a pohrôm uvalených na nich Bulharmi i Byzantíncami. O Nerečanoch čiže Pohanoch sa možno domýšľať, že najprv sa bránili zjednoteniu so Srbmi, a vymkli sa z poslušnosti veľkého župana: lebo neprijali ani krst s ostatnými bratmi v rovnakom čase, ani nechceli byť účastníkmi mierových zmlúv uzatváraných veľkým županom s cudzincami, a viedli si svoj slobodný a smelý život na morskom pobreží a priľahlých ostrovoch. Po obnovenom krste Srbov odpadlých od viery za cis. Basilia [ok. 867] napokon aj oni, hoci stále váhavo a neskoršie ako ostatní, obmäkčiac svoju zatvrdilú myseľ pristúpili k jednote viery i vlády s ostatnými Srbmi. Za veľkého župana Petra sa o nich vyslovene uvádza, že sa nachádzali v jeho poddanstve [917], čo však zaiste netrvalo dlho (pozri dole § 32, č. 3).[780] V prvej polovici 9. stor. [ok. 836 — 843] župan tervunský čiže travunský dosiahol na krátky čas nielen kniežaciu dôstojnosť, ale aj nezávislosť. Totižto veľký župan Vlastimír, dajúc svoju dcéru za manželku Krajanovi (Kραϊνα), synovi župana tervunského Bela (λάη), poctil ho z nadobyčajnej náklonnosti jedným aj druhým. Zdá sa, že aj jeho potomkovia, Chvalimír (Φαλιμέρη) a Cucimír (ζτζηέρη), požívali to isté čestné označenie: po nich sa vrchná vláda znovu navrátila k veľkému županovi, lebo Konštantín výslovne hovorí, že tervunské kniežatá sa stále nachádzali v poslušnosti srbského kniežaťa.[781] — Ako chlumskí čiže zachlumskí župani dosiahli nezávislosť, sa vôbec nevie, ale je isté, že ju aspoň za čas požívali. V rokoch 912 — 926 panoval v Zachlumí silný knieža Michal, prímenom Vyševič (σέβτζ), t. Vyšeslavov (skrátene Vyša) syn, ktorý neuznával vládu srbského panovníka Petra, a podporoval Bulharov proti Grékom i Srbom. Okolo r. 912 sa o ňom uvádza, že zajal syna kniežaťa benátskeho a poslal ho k Symeonovi do Bulhár.[782] Keď potom ok. 916 cisársky vyslanec Leo Rhabduchus s veľkým županom Petrom rokoval v Paganii o niektorých významných tajných záležitostiach, hádam o výprave proti Bulharom, Michal s tým oboznámil Symeona, a za tým nasledoval vpád Bulharov do Srbska i koniec kniežaťa Petra. Zdá sa, že potom sa pomeril s gréckym cisárom, lebo u Konštantína Porfyrogeneta sa nazýva Proconsul a Patricius, a také hodnosti udeľovali byzantskí cisári len sebe povoľným slovanským kniežatám. Lupus Protospatha, opisujúc jeho výpravu do Vlách a dobývanie Sipontu, menuje ho, pravda, nenáležite, kráľom.[783] Pápež Ján X. jeho a Tomislava, chorvátskeho kniežaťa, poctil osobitným a v mnohom ohľade aj pamätným listom, poručiac mu, aby namiesto slovanského jazyka uvádzal pri bohoslužbách latinský jazyk.[784] Aj to potvrdzuje, že tento Michal dosiahol doma nemalú moc a u susedov vážnosť a uznanie.[785] Knieža zachlumský sa nazýval u Byzantíncov άρχων (princeps), ako čítame z formuly listového oslovenia u Konštantína Porfyrogeneta.[786] Ešte v prvej polovici 13. stor. panovali v Zachlumí kniežatá a župani temer nezávislí od srbského kráľa, vstupujúci do zmluvy s Dubrovčanmi a Bulharmi proti srbskému kráľovi, napr. „Veľký knieža Chl’mský Ondrej“ ok. r. 1220 (ktorého synovia Bogdan a Radoslav sa nazývajú župani), „župan Radoslav, syn kniežaťa Ondreja Chl’mského“ r. 1254 atď. — Bosna sa nazýva u Konštantína Porfyrogeneta zvláštne okolie (χωρίν) čiže oddiel krajiny srbskej v užšom zmysle, t. oblasť rieky toho istého mena. Je však možné, že už vtedy ju spravovali vlastní župani, ktorí boli podriadení vrchnej vláde veľkého župana. Prvá zmienka o bosnianskom županovi sa objavuje okolo r. 1080. Belo Uroš [1120 nasl.] postúpil túto krajinku svojmu vnukovi od dcéry Heleny, Ladislavovi, a potom nejaký čas patrilo bosnianske vojvodstvo (ducatus) pod uhorskú vládu a uhorskí panovníci sa podpisovali aj ako králi Ramy, pretože južné oblasti Bosny sa tak nazývali podľa rieky rovnakého mena. Roku 1154 bol Boris, Kolomanov syn, vojvodom Bosny.[787] Avšak už r. 1169 opanoval Štefan Nemanja celú túto krajinu a ustanovil v nej svojho bána. Na konci 12. storočia panoval v Bosne mohutný bán Kulin [1180 — 1204], po ňom Ninoslav a i. Obaja uvedení bani si počínali, podľa svedectiev ich listín, ako nezávislí vládcovia, slobodne uzatvárajúc zmluvy so svojimi susedmi. Potom sa o Bosnu sporili Maďari i Srbi, najčastejšie však zostávala pri týchto druhých, a krátko pred svojím pádom pod turecké jarmo zažila aj biednu niekoľkoročnú slávu kráľovstva. Nevedno, kedy prevzali bosnianske kniežatá titul bánov, možno už v 11. stor.[788] od svojich susedov Chorvátov, ktorým zostal po ich predchodcoch Avaroch.[789]

§ 32. Popis ich vetiev a sídel

1. Všetky vetvy Srbov, usídlené uprostred medzi Chorvátmi a bulharskými Slovanmi, v oblasti riek Bosny, Driny, Kolubary, západnej čiže srbskej Moravy, Ibera, Neretvy a Morače, súdiac podľa povahy ich dorozumievajúceho jazyka, prináležali k jednému a tomu istému národu; preto pri týchto Slovanoch možno hovoriť o rozličných odnožiach jednej mohutnej vetvy, a nemôže byť reč o rozličných národoch v pravom zmysle tohto slova. Pretože ale tieto drobné odnože nielen svojimi sídlami a menami, ale aj domácou správou sa dlho delili na rozličné obce, nech nám je dovolené tu o každej jednej z nich podrobnejšie hovoriť. Neobyčajná náklonnosť a horlivosť, s akou cis. Konštantín Porfyrogenet vo svojich učených spisoch prerozprával jemu blízke chorvátske i srbské príbehy, má svoju príčinu v tom, že o starobylých sídlach a vnútornom usporiadaní ilýrskych Slovanov sa nám zachovali hojnejšie správy než o iných vetvách na tráckom polostrove. Cisár Konštantín popisuje nielen krajinky zaľudnené srbským národom a najmä ich hlavné mestá, ale zároveň sa usiluje vymerať, aspoň zhruba, aj polohu a hranice každej jednej z nich. Tu sú mená jednotlivých srbských krajiniek: Vlastné Srbsko a k nemu priľahlé územia Bosna, Zachlumie, Neretva čiže Pohansko, Tervunia, Konavlje a Dioklea čiže Dukliansko. Hranice srbskej krajiny v širšom chápaní vyzerali podľa Konštantínovho popisu takto: na severe rieka Sáva oddeľovala Srbov od vetvy Chorvátov v posávskej Panónii, t. v Slavónii a Chorvátoch; na západe hraničili Srbi s dalmátskymi Chorvátmi, delilo ich pohorie v oblasti riek Vrbasu a Bosny a ďalej na juh pohorie tiahnuce sa medzi prameňmi Vrbasu a korytom Ramy, odkiaľ prechádzalo rozhranie prostriedkom Duvnanských polí k Imotskému jazeru a odtiaľ sa zatáčalo naspäť k ústiu Cetiny; na juhozápade ich ostrovy oblievalo Adriatické more; na juhovýchode ich lemovali hory tiahnuce sa od Baru (Antivari) k jazeru Skaderskému, rieka Drimec a jazero Plavno; na východe rozhranie medzi nimi a bulharskými Slovanmi Konštantín nevyznačil, podľa všetkého prechádzalo korytom Iberu a srbskej Moravy. — Srbsko v užšom zmysle, hovorí Konštantín, sa na severe dotýkalo o Chorváty (za Sávou), na juhu o Bulhary, na západe potom o ostatné srbské krajiny, t. Neretvu, Zachlumie i Dukliansko: o východe dejepisec mlčí.[790] Tieto údaje celkom postačujú na vyznačenie jeho hraníc, pravda, okrem východnej strany. Zahŕňali totiž oblasť riek Bosny, Driny, Rašky čiže Rasine, západného ramena Moravy a Kolubary. Ale či Srbi pôvodne obývali aj východné nábrežie Ibera, oblasť Toplice, východného ramena Moravy čiže Binč-Moravy a Tempešky, t. j. celej niekdajšej Dardanie, o tom možno pochybovať. Je omnoho pravdepodobnejšie, že táto časť krajiny bola od počiatku zaujatá bulharskými Slovanmi a až za Štefana Nemanju a jeho nástupcov bola pričlenená k srbskému panstvu, a potom tu získal prevahu srbský jazyk (§ 30, č. 3). Ani o západnom nábreží dolnej Moravy, od spojenia obidvoch hlavných ramien až do vtoku, takisto nemožno určiť, aké pôvodné obyvateľstvo tu žilo. Na dolnej Sáve už r. 591 sídlili Slovania v poddanosti Avarov,[791] obyvateľov východného nábrežia Moravy už vyššie (§ 30, č. 3) sme uznali za bulharských Slovanov, je teda možné, že k nim patrili aj títo, hoci to nevieme s istotou potvrdiť. Keď prišli Srbi do tejto krajiny, určite sa pomiešali s tu už žijúcimi Slovanmi, bez ohľadu na hranice vyznačené riekami a horami. Zdá sa, že sa neodchýlime ďaleko od pravdy, ak budeme pokladať za pravdepodobné, že obyvateľstvo západného nábrežia, tak Ibera, ako aj dolnej Moravy, po spojení obidvoch ramien, bolo pôvodne srbské, a obyvatelia na opačnom nábreží boli iní Slovania. Severo-južné rozhranie podľa všetkej pravdepodobnosti viedlo pri hrade Zvečane, na stoku Ibera a Sitnice, neďaleko mesta Mitrovice a Lipljanu.[792] Už na inom mieste (§ 30, č. 3) sme obšírne dokázali, že celá táto krajina sa v 9. — 11. stor. menovala Moravou a spravovali ju vlastní župani a kniežatá, vtedy podriadení bulharským panovníkom. V ktorom čase Bulhari ovládli okolie ležiace medzi dolnou Moravou a Drinou a ako ďaleko, či až k samej Drine, či, ako je pravdepodobnejšie, len po pohorie medzi obidvoma riekami, nemožno určiť. Isté však je, že neskôr než za Michala Borisa [843 — 885] sa to neudialo. Oblasť Rašky čiže župa Raská zostala stále pri Srboch a ostatné stratené krajiny medzi Drinou a Moravou boli čoskoro po páde Bulharov znova pričlenené k srbskému panstvu: lebo r. 1151 a neskôr, v čase vojen veľžupana Čedomila (Bakchina) s cis. Manuelom Komnenom, okolie rieky Nišavy, hrad a horu Galič, župu Lugomiru atď., už ovládali Srbi (porov. § 30, č. 3).[793] Podľa pravdy teda Srbi hraničili s Bulharmi nielen na juhu, ako hovorí Konštantín, ale aj na východe. V takto vymedzenom Srbsku uvádza spomínaný dejepisec šestoro miest, ktorých poloha je nadmieru pochybná. — Destinikon (Δστινίκν), či ako na inom mieste uvádza, Destinika (Δστινίκα), najstaršia stolica srbských veľkožupanov, nie je Trstenić, ako si niektorí mysleli, ale skôr Desnica (τ je grécka prísuvka), ktoré mesto sa spomína ako hrad Thysnitza ešte v listine cis. Sigmunda r. 1426, a musí sa hľadať niekde v okolí dolnej Driny, kde sa dodnes vyskytujú dediny Desič a Desna (porov. Desnik, hora, Desnica, rieka v Macedónii).[794] — Tzernabuskei (Tζρναβσκή), podľa môjho názoru Černabuča, neznámej polohy. V Srbsku je niekoľko dedín Bučje, v Bosne potom severne nad Travnikom osada Bjelabuča. — Megyretus (Mγρέτ), nepochybne Medjurječ (porov. rus. a mrus. Mežereče, Mežirečka, Mežirič, Mežurječje, Mižirič, Mižiriči, poľ. Międzyrzecz, čes. Meziřič), hoci nie je isté, či ide o terajšiu osadu Medjurječ v kraji Jagodinskom, či o niektoré iné. — Dresneik (Δρσνήκ), hádam terajší Drežnik v kraji Užickom; v starých listinách sa spomína i osada Dr’snik (porov. Dresnik v Dalmácii). — Lesnik (Λσνήκ), teraz mesto Lješnica na r. Jadare (nom. srb. Jádar). — Salines (Σαληνέ), teraz Solina, turecky Tuzla (od slovka tuz, soľ), dve mestečká v Bosne na rieke Jale, pritekajúcej sprava do Bosny, prastaré mesto, lebo sa objavuje už u Ptolemaia (Sallis) a na mapách Peutingerových (Salde). V neskorších storočiach sa tak nazýval jeden z hlavných krajov Bosny, po ktorom sa menovali kniežatá bosnianske ako báni Bosny, Užory, Soliny a Podriny (list 1326, 1426). — Za Konštantínovho času bola Bosna, t. oblasť rovnomennej rieky už osobitné okolie čiže panstvo (χωρίν όσωνα, hádam chybne písané namiesto Bóσδνα, ako sa uvádza u Cinnama), s mestami Katera a Desnik. Katera (Káτρα) je terajšie Kotorsko, niekedy i Kotorica, na r. Bosne (porov. Kotor v Dalmatoch). — Desnik (Δσντήκ) zdá sa byť terajšie Dešaň (podľa Kačića) čiže Tešaň (na mapách skomolené Težejn), na malej riečke sprava pritekajúcej do Užory, hoci v stredovekých pamiatkach sa v tej istej krajine spomína i hrad Desna (Tesna), Desnak. — Ten istý dejepisec uvádza menovite i mesto Rasu, dokladajúc, že Muntimírovi synovia vyprevádzali Michala Borisa pri jeho odchode zo Srbska až k Rase (έω τή άση).[795] Z okolností uvedených Konštantínom je zrejmé, že Rasa bol kraj srbský čiže v dejinách preslávená župa Rasa s rovnomenným mestom. Či aj hrad Rason, spomínaný Cinnamom r. 1122 a 1153,[796] treba pokladať za Rasu, či skôr za terajší Rážaň na pobreží Nišavy, neviem rozhodnúť; posledné sa mi však zdá pravdepodobnejšie. Že stará stolica Nemanjičovcov Rasa je terajší Nový Pazar na rieke Raške, ktorá odtiaľ až po svoj vtok sa nazýva Rasiňa, jasne vysvitá z porovnaných svedectiev srbských letopisov o chráme sv. Petra a Pavla v Rase, o blízkosti kláštora Djurdjevi atď. Župa Rasa bola teda najďalej na juhovýchode ležiaca oblasť starosrbskej krajiny až do čias Nemanjičovcov. Od nej sa Srbi nazývajú Rašani, strlat. Rassiani, maď. Rácz, mn. č. Ráczok. — Všetky tieto Konštantínom[797] vyznačené mestá, okrem posledného a hádam aj štvrtého, patria do oblasti Driny a Bosny. Písomné pamiatky neskoršieho obdobia, hlavne z 11. — 13. stor., poskytujú nám aj množstvo ďalších mien prináležiacich do historického miestopisu, z ktorých my tu v krátkosti uvedieme len niektoré. — Semberija sa dodnes nazýva v reči ľudu kút Bosny utvorený na území medzi riekou Sávou a Drinou, pri ich stoku. Obyvatelia sú Srbi, menovaní Semberi.[798] O tejto krajine je zmienka už u anonymného kňaza Dukljanina, ktorý jej meno zapísal ako Sumbra, aj v dalmátskej kronike, kde sa nazýva Subria.[799] Či táto krajina dostala svoje meno od Sebrov (§ 15. č. 6), alebo odinakiaľ, neviem posúdiť. — Krajina Máčva, t. rovina medzi Drinou a Sávou, od vyššie spomínanej Semberije na východ, po pravej strane Driny (zatiaľ čo Semberija je na ľavej strane), na slavónskom pomedzí, má rovnako prastaré meno, v 13. stor. bola povýšená na úroveň banátu (v lat. pamiatkach banatus Machoviensis). — Lugomira, župa [r. 1154 Longomiros namiesto Lugomira u Cinnama, Lugomira v nápise žičianskom ok. 1222 nasl.], vo východnej časti Šumadije (t. Polesie), kde rieka Lugomira, pritekajúca do Moravy zľava, poniže Ćuprije, si podnes zachovala toto staré meno. — Nechajme teraz bokom mená mnohých oblastí a žúp uvedených v starosrbských pamiatkach 12. a 13. stor., ako Chvostno, Zagorje, Krušiľnica, Bor’č, Lepenica, Bjelica, Rasina, Ljev’č, Gorska atď., a odložme ich vysvetlenie na iné miesto a iný čas. — Zo srbských riek sa u Cinnama r. 1154 spomínajú Drina a Tara. Posledná pramení pri horách Osogovských, tečie na sever a s riekou Pivou sa spája s Drinou. Z miest a hradov uveďme aspoň niektoré: — Galič, pevnosť, podľa Cinnama ok. 1153 dobytá Manuelom Komnenom, teraz v rozvalinách na vrchu Galiči čiže Goleči, severne od Čačka, medzi riečkami Čemernicou a Dičinou, blízko dedín Srezojevci a Vršići.[800] — Ćešiny šance [r. 1162. Desae vallum, τύ Δσέ χάραξτύ Δσέ χάραξ u Cinnama], neznáme, hádam terajšia Ćešica neďaleko Bulovanu a Niša. — Sečenica [r. 1154, Setzenitza u Cinn.], možno terajšia Sjenica na r. Vuvci (nom. srb. Vuvac). — Budiml, v juhozápadnej časti Srbska, významné mesto už ok. r. 1165 a i.

2. Kniežatstvo Zachlumské (principatus Zachlumorum) sa začínalo pri meste Dubrovník a smerom na severozápad do vnútrozemia siahalo až k r. Neretve (pobrežie mora blízko ústia Neretvy čiže tak nazvanú Krajnu mali Nerečania): odtiaľ na sever až k horám deliacim Chorváty od Srbov, na východ až k pohoriu rozhraňujúcemu oblasť hornej Neretvy a Driny, kde sa dotýkalo vlastného Srbska; na juhu hraničilo s Tervuniou, ale presné hranice nevieme určiť. Mesto Dubrovník ležalo na západnom rozhraní Zachlumia a Tervunie, takže malo vinohrady v obvode jedného i druhého panstva a bolo poplatné obidvom.[801] „Zachlumania, αχλύμι u Cedrena αχλύβι,“ hovorí Konštantín, „sa tak nazývajú podľa hory Chlumu, ako ľudia bývajúci za Chlumom. Na tejto hore sa nachádzajú dve mestá, t. Bona a Chlum; za ňou potom tečie rieka Bona, čo sa grécky vykladá καλόν t. dobrý, pekný. Tamže sa bystrí i rieka Zachluma (αχλύμα), na ktorej sa usadili predkovia kniežaťa Michala Vyševića; prišli z krajín od Visly čiže Dičice. Ich obývané mestá, okrem dvoch uvedených, sú: Stagnon, Mokriskik, Iosli, Galumainik a Dobriskik.“ Krajina obývaná Zachlumcami je, pravda, hornatá; preto aj toto meno sa k nej výborne hodí. Hora Chlum (λύμ, srb. Hum) nie je už teraz pod týmto menom známa. Rieka Zachluma (Zahumštica?) podľa niektorých správ tečie údolím menovaným Popovo a v Tribinštici sa tratí: na mapách jej niet.[802] Rieka Buna (όνα) pramení z pohoria Bjelosoku, tečie na západ a priteká zľava do Neretvy niže Mostaru. Na jej brehu stojí teraz mestečko Blagaj: o meste Bune nikde inde nenachádzam zmienky. Ostatne, zrejmý je omyl cis. Konštantína, vykladajúceho meno Bona z latinčiny (bonus, καλό), pričom ono pochádza skôr od slova bun. t. vápno.[803] — Kde by sa malo hľadať mesto Chlum (λύμ), ležiace na rovnomennej hore, takisto nevieme: Kačićom spomínané mesto Hum, teraz Podhum, Podum, blízko Livna, v župe pôvodne chorvátskej, je od tohto rozdielne. — Stagnon (Σταγόν), teraz Ston, vlašsky Stagno, na výbežku, spája polostrov Peljasec (Sabioncello) s pevninou. — Mokriskik (κρισκίκ), srbsky nepochybne Mokrsk (podľa obdoby mena Dobriskik, t. Dabrsk), neznámej polohy. — Iosli (Ίσλή), teraz Oslje, osada na východ od Stonu v Hercegovine;[804] inde sa vyskytuje forma Oslje i Ozlje v miestnych menách.[805] - Galumainik (Γαλμαήνικ), srbsky podľa môjho názoru Glumnik alebo Glumnica (porov. valastelin v list. 1071, Valadizlaus v kron. a list. lat.), ešte nevyskúmané, i keď ktovie či to nie je skomolené Salum na mapách, južne od Nevesiny; Glumnica ďalej odtiaľ sa nachádza v Bosne. — Dobriskik (Δβρισκίκ), niekedy Dobr’sk, teraz Dabar (od slova dabar, t. bobor, či od cyr. d’b’r’, údolie?), na niektorých mapách nesprávne Dobar, pri prameni Vukostaku, na juhovýchod od Ljubiny. Toto mesto do istej miery môže poslúžiť na určenie vnútrozemských hraníc medzi Zachlumím a Tervuniou. — Dobrú službu pri lepšom poznaní juhozápadných oblastí Srbska by mohli poskytovať zemepisné správy u anonymného Dukljanina, keby jeho text nemal toľko pisárskych omylov. Podľa neho krajina Podgorje, ktoré meno on používa namiesto Zachlumia, asi na konci 10. stor. pozostávala z desiatich žúp, ktorých mená sú: Onogost, teraz mestečko na jazere blízko Nikšića, Morača, pri prameňoch rovnomennej rieky, Komernica, t. Komárnica, teraz osada na rovnomennej, do Tary pritekajúcej rieky, Piva, na rovnomennej rieke, Geriko čiže Gaza, t. Gacko, mestečko dodnes známe, Netusini, t. Nevesiň, teraz mesto na riečke toho istého mena, Guisemo, srbsky hádam Gučevo, neznámej polohy (porov. Gučevo, hora pri Zvorniku v Bosne), Debreca, úplne neznáma, Neret, t. oblasť hornej Neretvy, a Rama, oblasť rovnomennej rieky.[806] Časť starého Zachlumia ležiaca bližšie k moru, rátajúc sem aj územie Nerečanov, nazýva sa u nášho Dukljanina Krajna (Cherenania), v ktorej on umiestňuje devätoro nasledujúcich žúp: Stantania, t. Ston, u Konštantína Stagnon, Popovo údolie, ktorým podľa Lucia a Farlata tečie r. Zachluma, Jabsko, možno Jabica čiže Žabica (u Vaudoncourta a Frieda), Lucca, t. Luka, spomínaná aj neskôr, teraz neznámej polohy, Vellica, snáď Bjelica, neznáma, Gorymita, neznáma, Vecenike, nevyskúmaná, Dubrava, takisto neznáma, a Debro, teraz Dabar, niekedy Dabrsk, u Konštantína Dobriskik.[807] Z prehľadu týchto Konštantínom Porfyrogenetom a Dukljaninom uvedených žúp, miest a riek je zrejmé, že Zachlumie sa svojou rozlohou síce Srbsku nijako nevyrovnalo, ale ostatné tri krajinky ležiace vedľa neho, najmä Narentanskú a Tervunskú vysoko prevyšovalo. O zachlumských kniežatách, usilujúcich sa o samovládu, pokiaľ o tom staré pramene poskytovali hodnoverné správy, sa hovorilo už vyššie (§ 31. č. 4).

3. Nerečania čiže Pohania sídlili vedľa Zachlumcov, na pomorí menovanom Krajna, tiahnuc sa do vnútrozemia až k chorvátskej župe Chljevnu (teraz Livno). Ich sídla cis. Konštantín vymeriava takto: „Od rieky Orontius (t. Neretva) začína sa Pagania a pokračuje až k rieke Cetine. Má ona župy tri, Rastotza, Mokron a Dalen. Z týchto prvé dve ležia na mori a vládnu loďstvom; tretia je ďaleko od mora vzdialená a jej obyvatelia sa živia roľníctvom. Majú okrem toho nablízku štyri ostrovy, ktoré sa menujú Meleta čiže Malozeatae, Kurkura čiže Kurkra alebo Kiker, Bartzo čiže Bratzes, a Pharos čiže Phara, všetky prekrásne a preúrodné. Tiež mestečká a pustatiny i hojnosť jazier, a všetky využívajú, chovajú dobytok a získavajú si poživeň. Sú aj iné ostrovy, ktoré nepatria Pohanom, a síce Choara, Iis a Lastovon. Mestá obývané v Paganii sú Mokron, Verullia, Ostrok a Labinetza. Pohania sa tak v slovanskom jazyku nazývajú preto, že dlho zotrvávali v pohanstve bez krstu: grécky zaiste ich kraj menuje sa Arenta, oni potom Arentani.“[808] Hranice Paganie na juhu vyznačuje cisár dejepisec príliš neurčito pri rieke Neretve, lebo totiž, ako sme vyššie videli, a sám Konštantín to na inom mieste tiež udáva, poniže tejto rieky, až takmer k pobrežiu stonskému obývali pomorie Nerečania, a zas vnútrozemie patrilo Zachlumcom. O severnej hranici nie sú žiadne pochybnosti. — Župa Dalen siahala hlboko do vnútrozemia, tiesnená súc od západu i severu župami chorvátskymi, Imotskou a Chljevenskou. Na pomorí, od ústia Cetiny po spomenuté pobrežie, celé to úzke pásmo zeme držali Nerečania, majúc za sebou mocných Zachlumcov. — Župa Rastotza (Δ’Pαστώτζα), srbsky Raztok, mala svoje meno od malého jazera Raztoku, južne od mesta Makarska, neďaleko Vrgorca. — Župa Mokron (Mκρόν) mala svoje územie severne nad vyššie uvedenou župou, v okolí mesta Makarska, ktoré sa niekedy nazývalo Mokro. — Župu Dalen (Δαλέν) tvorí rozsiahla rovina Dlmen, Dlmno, dnes Dumno, Duvno, v Hercegovine na východ od Livna, zvlažovaná riečkou Miljackou, je tam hrad Županec. V rímskej dobe sa nazývala Dalminium čiže Delminium, s mestom toho istého mena, odtiaľ pochádza i názov celej Dalmácie a národa Dalmatae. Do obvodu župy patrí mesto Ostrog (’Oστρωκ), u Lucia v list. 1078 Ostrogh, 1103 Ostrog, teraz Zaostrog, južne od Makarskej, nie veľmi ďaleko od brehu, medzi morom a plesom menovaným Jezero. Iný Ostrog (toto meno znamená pevnosť) je pri Nikšićoch. — Labinec (Λαβίντζα), neznámej polohy; Fortis ho mal vidieť v zrúcaninách pri dedine Gradce vyše ústia Neretvy na morskom brehu; porov. Labena villa v list. 1103 u Lucia, Labinec, hora v Čechách atď. — V obvode župy Mokranskej ležalo Mokro (Mκρόν), odkiaľ je meno aj celej župy, dnes Makarska. — Vrulja (βρλλια), až dodnes osada medzi Omišom a Makarskou na morskom brehu. V tretej zagorskej župe nepochybne prekvitalo mesto Dl’men (Delminium), hoci ho Konštantín výslovne nespomenul. Z ostrovov pripísaných Nerečanom, Kurkura čiže Kurkra alebo Kiker (Kύρκρα, Kύρκρα, Kίκρ) sa nazýva teraz srb. Kurčola, predtým Karkar (vlaš. Curzola), Meleta (Mέλτα) Mlit (vlaš. Meleda), Bartzo čiže Bratzis (βάρτζω, βράτζη) Brač (vlaš. Brazza), a Pharos čiže Phara (Φαρ, Φάρα) Hvar (vlaš. Lesina). Iné tri ostrovy nezaujaté Nerečanmi, ale stále zostávajúce pri gréckej vláde, sú Iis (Iη) srb. Vis (vlaš. Lissa, niekedy Issa), Lastovon (Λάστβν) srb. Lastovo (vlaš. Lagosta), a Choara (Xόαρα), neznámy.[809] Títo Pohania hovorili Grékom Arentani (’Aρντάνι) namiesto Narentani, podľa rieky Arenty (’Aρντα), u starých Naro, srb. teraz Neretva, niekedy hádam i Narenta. Ich slovanské meno, ako hovorí Konštantín, im dali ich krstení bratia pre ich zanovité zotrvávanie pri pohanstve. Lebo určite, kým ostatní Srbi hneď po svojom nasťahovaní sa do Ilyrika pričinením cis. Heraklia prijali krst, zatiaľ Nerečania nielen vtedy, ale ani neskôr, keď cis. Basilius nestálych vo viere alebo odpadlých Srbov cez carihradských duchovných znovu získaval pre cirkev, vzpierali sa pristúpiť k jednote viery, až napokon aj oni, prinútení nevyhnutnosťou, vyslali svojich poslov k cisárovi a sami požiadali o krst. Potom meno Pohania sa pomaly strácalo a nahradilo ho domáce — Nerečania, nepochybne používané už aj predtým, a pretrvalo až dodnes. Od svojho príchodu do Dalmát až do krstu požívali Nerečania úplnú slobodu; v čase svojho obrátenia síce sľúbili cis. Basiliovi poddanosť a poslušnosť, avšak čoskoro potom z tohto dobrovoľne prijatého jarma sa vyvliekli. Súc rozsídlení po morskom nábreží a priľahlých ostrovoch, boli výborní moreplavci, a v krátkom čase mali také silné loďstvo, že sa stali postrachom blízkym i ďalekým susedom. Ostrovy, na ktoré sa boli utiekali rímski osadníci pred Slovanmi, stali sa hlavným cieľom ich vpádov, a odtiaľ vypudení Latíni márne hľadali útočište v Chorvátoch.[810] Na začiatku 9. stor. ich moc tak vzrástla, že ohrozovali aj samých Benátčanov, ktorých vojvoda Johannes Participatius ich s loďstvom prepadol na mori a donútil prijať mier [ok. 820].[811] Neskôr vojvoda (doge, il. dužd) Tradoniko obnovil zmluvu s Držićom čiže Dražkom (Drosaik), pravdepodobne nerečianskym županom [po 836]. Avšak Nerečania čoskoro potom znova až do benátskych končín zabiehali. Pod vedením Uneslava a Diodura (možno skomolené meno) vyplienili Kaorle (lat. Caprulae) a od všetkých benátskych lodí, zakotvených v ich prístavoch, vyberali vysoké clo. Zavše zakotvili svoje lode pri brehu, vtrhli na pevninu a brali a odnášali všetko, čo im prišlo pod ruky. Tradoniko sa s nimi stretol na mori, a utrpel porážku [840]. Ich smelosť na mori často nemala medze, vystrájali ako morskí lúpežníci. Tak medziiným olúpili a zajali vyslanca pápeža Hadriána, ktorý sa vracal zo snemu konštantinopolského, so všetkými spismi tohto snemu [869 — 870].[812] Benátsky vojvoda Ursus Participatius viedol s nimi vojnu, avšak tiež bez úspechu.[813] Pritom, čo je horšie, nešetrili ani svojich bratov. Keď r. 868 ostatní Srbi, Zachlumci, Tervunci, Konavljania, Dubrovníčania, aj Chorváti, pomáhali cis. Basiliovi proti Saracénom v Itálii pri meste Bare, Nerečania vpadli do ich končín a hrozne ich vyplienili.[814] Ani takéto vpády však nadlho neohrozili vzájomné priateľské zväzky, ako je zrejmé z toho, čo hovorí Konštantín o obchode Chorvátov prichádzajúcich so svojimi loďami do pohanských prístavov na trhy.[815] Okolo r. 917 sa o nich uvádza, že ich srbský veľžupan Peter pričlenil k svojmu panstvu;[816] niet však pochybnosti, že z toho, pre vtedajšie domáce spory a sprevádzajúce ich pohromy v Srbsku, čoskoro potom zase zišlo, lebo už r. 932 a 948 Nerečania si počínali tak obratne a smelo, že aj v Benátkach mali pred nimi obavy. Peter Kandianus III. vypravil sa dvakrát s loďstvom proti nim: prvýkrát sa mu síce predsavzatie nepodarilo, ale pri druhom pokuse na nich vymohol sľub, že sa budú správať pokojne, ale ani tento sľub nedodržali. Vhodná poloha ich sídel na mori,[817] pri vtoku Cetiny i Neretvy, ovládnuté ostrovy, ktoré teraz patrili im, ako aj veľká priazeň chorvátskych panovníkov, menovite Trpimíra a Muntimíra [995 — 997], to boli pre Benátčanov prekážky, ktoré im nedovoľovali skrotiť svojich protivníkov. Napokon až vojvoda Peter Urselus II. im aj ich spojencom Chorvátom r. 997 zasadil ťažký úder, po ktorom ich moc začala upadať.[818] V 11. stor. ich vláda nakoniec načisto zanikla pod železným ramenom Benátčanov.

4. O srbskej krajine označenej menom Tervunia i Konavlje (Tervunia, Kanali) nám cis. Konštantín zanechal takéto správy: „Od Kotoru (Dekaterae) sa začína kniežatstvo Tervunské, siahajúce až k Dubrovníku (Rausium): potom jeho hornatá strana hraničí so Srbmi. Tervunkovia a Konavljania (Tervuniotae, Canalitae), to je jedna a tá istá krajina. Konavlje sa zaiste nazýva oblasť krajiny náležiacej k Tervunii. Prvé meno označuje v slovanskom jazyku pevné miesto (tvrdza), pretože tam je mnoho tvrdzí, druhé potom v tom istom jazyku označuje kolnicu čiže cestu pre povozy (άμαζία, via plaustri), pretože vozy sa môžu používať na rôzne práce iba po rovnej zemi. Mestá obývané v obidvoch krajoch sú tieto: Tervunia, Hormos čiže Ormos, Risena, Lukavete čiže Lukave, Zetlivi.[819] Obidve mená tohto národa, t. Tervuniotae a Kanalitae sú svojím pôvodom neslovanské a Konštantín Porfyrogenet jedno vzťahuje na tvrdzu (stsl. tvr’d’), druhé na kolnicu, ale bol ďaleko od pravdy. Čo sa týka prvého mena, Konštantín vo svojom spise o spravovaní cisárstva píše, pravda, Tervunia (άρβνία), avšak v spise o obradoch dvoru byzantského, síce v 1l. stor. prerobenom, uvádza Travuni (άρχων τών ραβύνων),[820] a táto forma (Тракоунига) sa vyskytuje i v srbských pamiatkach, menovite v listinách kráľa Štefana 1195 — 1230, u Dometiana 1264 atď., len v list. kráľa Radoslava 1234 stojí „Trevunijských krajín“. Všeobecne prevláda názor, že meno krajiny je rovnaké ako dnešné meno mesta Trebinje na rovnomennom jazere, cez ktoré preteká rieka Trebinštica; mne sa však vidí oveľa pravdepodobnejšie, že je to pôvodné ilýrsko-latinské Travunia, zložené zo slov trans a βνό, a má taký význam ako Tranomontani čiže Tramotani u Ptolemaia, alebo Zachlumie, Záhorie v slovančine. Ale aj keby sme pripustili, že forma Tervunia, Travunia[821] sa namiesto správnejšej Rebinje vtrúsila do srbského dvorského štýlu až z gréckych spisov, ani tak Trebinje nikdy nemôže označovať tvrdzu (tvrď), ako to tlmočí Konštantín. Rovnako je isté, že Konavlje (Kαναλή) nedostalo svoje meno od kolnice (via plaustri),[822] ako si to myslel citovaný dejepisec, ale od kanálov čiže vodotokov.[823] Posrbčené slovo Konavlje sa podľa svedectva Kačića Miošića zachovalo až do 18. stor. Západnú čiže pomorskú hranicu Konštantín dobre vyznačil mestami Dubrovníkom a Kotorom, ale nesprávne vytyčuje hranice so Srbmi, lebo Travunija sa dotýkala Srbska len na východe, aj to iba na kúsku, avšak dlhšiu hranicu mala na severe so Zachlumím a na juhu s Duklianskom. Jej hranice by sa dali určiť presnejšie, keby Konštantínom menované mestá boli známejšie. Tervunija (ρβνία) sa dodnes nazýva Trebinje, podľa niektorých i Trebinja. — Risena (’Pίσνα) je Risan, v zátoke Kotorskej. — Ormos čiže Hormos (,Oρμ, ’Oρμ) nie je známe, možno je to Hurona, Hourona, na niektorých mapách vyznačené severne od Risanu.[824] — Lukavete (Λoκάβτ, alebo to azda treba čítať τ Λκάβ τ τ τλήβη?), a možno je to aj Luka nachádzajúca sa vo vnútrozemí blízko osady Tuheľ. — Zetlivi (τλήβη), hádam Zeta, teraz rieka aj rovnomenná oblasť, hoci podľa polohy by sa skôr mohla pričleniť k Dukliansku. Podľa Dioklea obsahovala krajina Tervunská na konci 10. stor. týchto devätoro žúp: Libomir, t. Ljubomir, ako sa dodnes nazýva hora v oblasti rudinskej, Vetanica, v neskorších prameňoch Vitanica (zo 14. stor.), teraz neznáma, Rudina, dodnes Rudine, osada pod horou Ljubomirom, Cruscevica, možno Kruše v Čiernohorsku, Urmo, určite Ormos cis. Konštantína, Ressena, t. Risan, Draceviza, buď Dračevo neďaleko Trebinje a Slana, alebo Drakovica, niekdajší hrad medzi Kotorom a Dubrovníkom, Canali, t. Konavlje, úzučký pásik zeme, tiahnuci sa od starého Epidauru (Ragusa vecchia) pomorím dolu až k zátoke Kotorskej, neskoršie zakúpený Dubrovčanmi, spomína sa tam pevnosť Sokol, osady Vitaljina, Obod a i.,[825] napokon Gernoviza, tá je neznáma.[826] Konštantín Porfyrogenet v spise o obradoch byzantského dvora, poskytujúc formuly listových záhlaví, kladie vládcu travunského i kanalského jedného vedľa druhého, ako dve rozdielne kniežatá,[827] hoci sa čudujeme, ako taká malá krajinka, akou je Konavlje, mohla mať kedy vlastného panovníka. Z polohy miest a žúp uvedených vyššie je zrejmé, že Tervunija sa na severovýchode dotýkala pohoria, deliaceho Korito od Gacka a Ridjany od Onogostu, na juhu potom hranice čiernohorskej. Z ich príbehov sme to, čo zasahuje do našej doby, uviedli už vyššie, a môžeme k tomu ešte dodať, že o vpádoch Tervuňanov do Epidauru (Ragusa vecchia) ok. 640 — 650, o ich spojenectve so Saracénmi a o ich spoločnom zničení Epidauru r. 656 zaujímavo, hoci nie vždy podľa spoľahlivých prameňov rozprávajú neskorší dubrovnícki spisovatelia.[828]

5. Najjužnejšiu časť srbskej krajiny nazývali Gréci a Latiníci Dioklea, Srbi Duklja, ale aj Zenta, Zeta. „Dioklea,“ hovorí Konštantín, „leží blízko mestečiek nachádzajúcich sa pod Dračom (Dyrrachium, alb. Dures), Lešom (Elissus), Olgunom čiže Ulcinom (Helcynium, Dulcigno) a Barom (Antivari), a siaha až ku Kotoru, kde hraničí s Tervuniou; potom sa jej hornatá časť opiera o Srby. V nej sú obývané veľké mestá Gardetae, Nougrade, Lonto a Dokla… Meno krajiny je prevzaté od mesta, teraz spustnutého, založeného cis. Diokleciánom.“[829] Toľko Konštantín: spola dobre, spola nepravdivo. Ani mesto Dokleu nezaložil cis. Dioklecián, ale je to práve naopak, on má meno podľa mesta ako svojho domova, ani nebolo za čias Konštantína pusté a bez ľudí, lebo i sám ho o niečo vyššie uvádza v počte veľkých miest pod menom Dokla. Namiesto zaiste nezmyselného Lontodokla treba uviesť Lonto, Dokla (τό Λόντ, τό Δόκλα). Meno mesta sa uvádza u Ptolemaia Doclea, u Aurelia Victora Dioclea; u Plínia sa spomína len národ Docleatae. Srbi ho nazvali Duklja, pričom je pozoruhodné, že i za Tatrami máme rusínske mestečko Duklu. Ktoré spustošenie Dukly má na mysli cis. Konštantín, na to majú vedci rozličné názory; niektorí to pripisujú bulharskému cárovi Symeonovi r. 926, iní dokazujú, že ho spustošili Bulhari a Gréci až r. 980. S istotou sa vie len to, že Duklja bola i potom až do vpádu Turkov významné mesto; lebo keď Cinnamus rozpráva o jeho dobytí Jánom Dukasom ok. 1162, nazýva ho preslávnym mestom,[830] a kráľ Milutin ho bol r. 1317 určil ako sídlo svojho oslepeného syna Štefana, hoci ho neskôr poslal do Budimla.[831] Ležalo pri vtoku Zety do Morače, na samom spojení týchto riek, a z jeho rozvalín, až doteraz menovaných Dukljan grad, vzniklo terajšie mestečko Podgorica. Menej istá je poloha ostatných miest. Gradetae (Γραδέται) je najpravdepodobnejšie dnešný Gradič povyše Skadra. — Nougrade (νγράδ), t. Novgrad, neznámy, iba žeby to bol Gradac v kraji lješanskom v Čiernej Hore. — Lonto (Λντ), na starých mapách Lunta, Luncza, na novších Linda, severovýchodne od Skadra. Diokleates v krajine Dioklejskej čiže v Zete[832] uvádza týchto desatoro žúp: Lusca, najpravdepodobnejšie nahija (kraj) Lješanská, Padlugiae, hádam Podlužje, neznámej polohy, Gorsca, takisto neznáma, Cupelnich, rovnako nezistená, Obliquit, t. Oblačić, osada existuje dodnes,[833] Propratna teraz Prapnatnica (namiesto Papratnica), osada v Lješanskom kraji, Cremeniza, neznáma, Budva, známe mesto pri mori, Cuceva, t. Kučeva, neznáma (porov. Kutje. Kutište v Čiernej Hore), Gripuli, možno Krlole blízko Kotoru. Z týchto rôznych údajov, hoci nie príliš zreteľných a istých vzhľadom na rozlohu tejto krajiny, vyplýva, že od Tervunie bola oddelená zátokou Kotorskou a horami oddeľujúcimi Grahovo od Bjelice, potom od Zachlumia horami, v ktorých pramení Morača, od Srbov Raským pohorím nad jazerom Plavnom, od starých Ilýrov alebo neskôr bulharských Albáncov riekou Drimcom (Drinassi čiže Kiri) a ďalej bola vyčlenená líniou od Skadra cez Bar až k moru, a na západe potom od Baru až ku Kotoru ju oblievalo more. Ako vidno, tvorilo ju celé územie dnešnej Čiernej Hory. Okolie dioklejské sa už veľmi skoro nazývalo i Zetou čiže Zentou, ktoré slovo sa používa v dvojakom zmysle. V užšom zmysle sa tak označuje oblasť rieky Zety pritekajúcej do Morače sprava, a z druhej strany riek Cjevky i Bystrice pritekajúcich zľava, a potom sa jedna oblasť nazýva hornou, kým druhá dolnou Zetou. V širšom zmysle zahŕňa Zeta celé Dukliansko. Kraj Zetu spomína už sv. Sáva v životopise svojho otca sv. Symeona. Teraz dolná Zeta patri k Čiernej Hore, horná k tureckému Albánsku. V oblasti Duklianska a Zety starý dejepis pripomína viacero pamätných miest, z ktorých my tu uvedieme po mene len niektoré. Budiml, slávne mesto, vyššie (č. 1) začlenené k srbským, na Morači povyše Spuže, kde na mapách je dedina Budina. — Skadar, za Rimanov Skodra, pri stoku Bojany a Drimca, stolica srbského kráľa Vlkana [1089 — 1105]. — Kotor, u Konštantína Dekatera (Δκάτρα, ktoré meno on vykladá nesprávne), ok. 867 dobyté Saracénmi, — Budva, u Konštantína Butova (ύτβα), už vyššie spomenuté u Dioklea. — Rosa (’ώσσα, Const. P.), v ústí zálivu Kotorského, spolu s Kotorom a Budvou ok. 867 dobytá Saracénmi. — Mestá ilýrske čiže albánske Bar (Antivar), Olgun čiže Ulcin (Dulcigno), Leš (Lissus) a Durač čiže Drač (Dyrrachium), zostávali spočiatku v poddanstve gréckych cisárov, neskôr ich ovládli bulharskí i srbskí panovníci a sčasti boli poslovančené. To isté platí o slovutnom meste Dubrovníku, lat. Rausium, ktoré šťastne odolalo všetkým útokom susedných Srbov a obhájilo svoju samostatnosť, a hoci už ok. r. 890 dobrovoľne prichýlilo do svojich múrov slovanských osadníkov, aby sa zaľudnilo a posilnilo, predsa však sa poslovančilo až oveľa neskôr: preto aj históriu tejto slávnej obce, akokoľvek dôležitú pre pozdejšie stredoveké Slovanstvo, musíme z oblasti nášho bádania vylúčiť. Týmto podrobnejším popisom sídel jednotlivých srbských vetiev sa už pred nami črtajú jasnejšie kontúry hraníc vtedajšieho Srbska. Na severe rieka Sáva delila Srbov od panónskych Chorvátov; na východe Morava a Ibar až po Zvečan od bulharských Slovanov; na juhu jazero Plavno, riečka Drimac, mesto Skadar a horná čiara k Baru od Ilýrov čiže Albáncov zmiešaných s bulharskými Slovanmi; na západe od Baru až k ústiu Cetiny, more, oblievajúce srbské ostrovy od Itálie, ďalej na sever rieka Cetina, čiarou vinúcou sa od Imotského jazera cez Duvenské pole, potom horami medzi prameňmi Vrbasu a korytom Ramy, napokon pohorím medzi brehmi Vrbasu a Bosny od dalmátskych Chorvát. Od tohto pôvodného a starého Srbska treba dobre rozlišovať neskoršiu krajinu, po nástupe Štefana Nemanju na veľkožupanskú stolicu ním a potom jeho potomkami, najmä kráľom Milutinom a cárom Štefanom Dušanom rozšírenú o mnohé okolité územia. Už Štefan Nemanja [1159 — 1195] pripojil k Srbsku „časť pomorskej krajiny (okolo ústia Driny), od Rabna obidva Piloty, od gréckej (predtým bulharskej) krajiny Patkovo, Chvostno, Podrimi (oblasť Driny okolo Prizrenu), Kostrc, Držkovinu, Sitnicu, Lab, Lipljan, Glbočicu, Rjeku, Ušku, Pomoravie (krajinu na východnom čiže bulharskom ramene Moravy), Zagrlatu, Ljevče i Bjelicu“,[834] dobývajúc okrem toho aj krajiny medzi dolnou Moravou a Timokom, ktoré však trvalo opanovali až jeho nástupcovia. Za cára Dušana [1336 — 1356] nielen celá Macedónia, Albánia a Tesália, ale aj Grécko a Bulhary prináležali k Srbskej ríši, ktorá bola vtedy na svojom najvyššom vrchole moci a slávy, a odtiaľ sa rýchlo valila dolu až k svojmu konečnému pádu.



[742] Hlavný prameň sú byzantské letopisy, z ktorých výňatky sú v Stritterovi Mem. Pop. T. II. Serbica p. 111 — 418. Z domácich prameňov životopis sv. Symeona od jeho syna sv. Sávu ok. 1208, listiny srbské i bosnianske, krátke letopisy anonymných zapisovateľov, arcib. Daniela [ok. 1325 — 1338] rodoslov čiže carostavnik a i. ešte nie sú vydané. Kronika kňaza Duklianskeho (Anonymus presbyter Diocleas, kv. 1161) tlačená latinsky v J. Lucii De Regn. Dalm. et Cro. 1. VI. Amst. 1666. Fol. a v J. G. Schwandtnerovi Script. Rer. Hung. Vind. 1746. Fol. T. III. ilýrsky v rkp. v Ríme a inde. Z vedľajších zahraničných listy a listiny pápežov i kráľov v D. Farlati Illyr. Sacr. Ven. 1751. Fol. 6. voll., A. Katona Hist. crit. Hung. Claud. 1778. sq. 8. J. S. Assemani Kalend. eccl. univ. Romae 1753. 4. 6 voll. Pomôcky: J. Raič Ist. slav. narod., najpače Bolgar, Chorvatov i Serbov. Wien, 1794. 8. 4. č. — F. X. Pejacsevich Hist. Serviae. Colocae 1799. F. — J. Chr. Engel Gesch. v. Serv. u. Bosn. Halle 1801. 4. (49 č. všeob. hist.). — D. Davidović Djejanija k ist. srbskoga nar., pri jeho Zabavniku za jed. 1821. Wien. 1821. 16. — Ostatok pozri v Engel Gesch. v. Bulg., str. 283 nasl., Dalmat. 145 nasl., Serb. 121 nasl., Mold. u. Val. 1 nasl. Buhle Lit. d. russ. Gesch., str. 263.

[743] Procop. B. G. 1. I. c. 29, 38, 40. IV. 25. Stritter II. 34, 35, 37 — 39, 40.

[744] Gothi illarum partium (Dalmatiae et Liburniae) incolae — hovorí Proc. U Stritt. I. 148.

[745] U Theophana Balve, u Anastasia Balea, na doskách Peut. Baloie, u Theophylakta spotvorene Bankeis.

[746] O opanovaní Salony a Dalmácie Avarmi rozpráva Konšt. Porf. dvakrát, totiž raz De Adm. Imp. c. 29, druhýkrát potom tamže, c. 30. Prvá správa je počiatočný návrh, hádam pochádzajúci z cudzej ruky, omylom sem strčený a ponechaný, druhá riadne podanie udalosti, ktoré prijal za správne Stritter II. 19 — 21. V prvej sa dáva Avarom nesprávne meno Slovanov, v druhej nie; lebo slová: „cupientibus scire de Dalmatia, quomodo a Sclavis populis capta sit, licebit hinc discere“ a nižšie „ceterum a Sclavis occupata fuit hoc modo“ nevzťahujú sa na hneď zatým bezprostredne nasledujúce vyjadrenie o opanovaní Salony Avarmi, ale na príchod Chorvátov do Dalmácie. Spisovateľ, prv ako sa dostal k vlastnému pojednaniu, začína rozprávať najprv o vpáde Avarov do Salony a ich putovaní, aby tu zjavne ukázal, prečo a akou cestou sa dostali Chorváti do Dalmácie: teda že boli privolaní cisárom na vypudenie Avarov. — O letopočte pozri nižšie.

[747] Že niektorí z nich zostali v Macedónii, možno sa domýšľať z mena Serbice, mesta, ktoré sa odvtedy takto volalo.

[748] Const.Porph. Adm. Imp. c. 29 — 36. Stritter II. 151. sq. 389 sq. Engel G. v. Dalm. 452 nasl. Ten istý G. v. Serb. 179.

[749] Stritter II. 17. Lucius De Regn. Cro. et Dalm. c. VII — IX.

[750] Engel Gesch. v. Dalm. 451 — 452. Ten istý G. v. Serb. 153.

[751] F. X. Pejacsevich Hist. Serb. p. 15, 19. J. Mikotzi Otiorum Croatiae liber unus. Budae 1806. 8. p. 89 — 112. Tento posledný, spisovateľ neobyčajnej bystrosti a súdnosti, hovorí o uvedenom predmete obšírne a preukazne.

[752] Pripomenieme tu len niektoré okolnosti: je ich určite viac. a) Avari opanovali a držali Dalmáciu a vyhnali z nej aj grécke posádky a úradníkov, Gréci potom, nemôžuc im sami odolať, vyjednávali napokon s Bielochorvátmi za Tatrami a prepustili im krajinu za istých podmienok. b) Títo po príchode do Ilyrika niekoľko rokov bojovali s Avarmi (bello per annos aliquot gesto, teda najmenej tri alebo štyri roky), až ich konečne premohli. c) Až po utíšení vojny boli, sprostredkovaním toho istého cis. Heraklia, cez rímskych duchovných obrátení a krstení. d) V čase ich príchodu do Dalmát bol ich panovníkom jeden z piatich bratov kniežat (hádam Klukas); v čase krstu vládol už jeho syn Porga. Aby sa vyhol tomuto rozporu, Mikócy krstenie Chorvátov prenáša na iného cisára, nie Heraklia, pravda, veľmi nepreukazne. e) Chorváti skôr, Srbi neskôr sa začali sťahovať (Chorvati ad Imp. Heraclium confugerant antequam Serbli confugissent ad eumdem Imperatorem). f) Keď Srbi prekonali Dunaj, najprv sa usadili v Macedónii, a po nejakom čase (o rok alebo dva), vrátili sa cez Dunaj domov za Tatry (aliquanti post). g) Na tej púti sa zastavili za Dunajom a vyjednávali cez veliteľa belehradského s cisárom v Carihrade, dostali im vykázané nové sídla, vybojovali ich od Avarov a konečne kňazmi povolanými z Ríma boli obrátení i krstení atď. Všetko toto sa malo udiať od jari r. 637 (opanovanie Dalmácie Avarmi) do jesene r. 640 (nariadenie a vykonanie krstu po skončení vojny)! Nie je to pravdepodobné.

[753] Čo Dobrovský o tomto predmete v Engelovej Gesch. v. Serb., str. 153 — 161 predniesol, je ešte vždy, povedané stručne a jasne, najlepšie; naproti tomu pomocné a sprievodné poznámky Engela, spisovateľa síce dosť usilovného, pritom však v historickom zemepise a v jazyku slovanskom priveľmi neskúseného, je iba mlátenie prázdnej slamy. I sám striedmy a súdny Mikócy ohľadom pravlasti Chorvátov a Srbov ocitol sa v blude. Otior. Croat. lib. un., str. 63 — 89. Porov. Abkunft d. Slav., str. 92 nasl. 136 nasl.

[754] Const. Porph. A. I. c. 13, 30, 31, 32.

[755] Const. Porph. A. I. c. 32, 33.

[756] Podrobné a verné správy o týchto Bojkoch mi poskytol horlivý vlastenec D. Ján Vahilevič. Porov. J. Lewicki Ruthen. Gramm. Vorr. S. IV. Ich susedia sú Lemkovia, Čeváci, Huculi a i. Ich prastaré meno, národné, od adj. rus. bojek (strenuus) nie miestne; zaiste v tomto zmysle sa nazývajú Rusíni bývajúci v horách Verchovinci, Hirňaki, v predhorách Pidhoreni, Horeni, v nížinách Dolenci; Poleni, Opoleni, Podoleni. Nevhodné a nezmyselné je tlmočenie tohto mena u Gołębiowského Lud polski, str. 114. „Chłop zadniestrzańskiéj okolicy od gnuśności swéj Bójkiem czyli wołem nazywany.“ (!) Podobne odvodzujú ruskí páni prastaré slovko smerd (chlap, poddaný), čo znamená muža, od smradu. Omnia peceata paria.

[757] V stsl. jazyku, ako i v stnem., vari znamená síce habitantes, accolae (pozri § 22, č. 4); ale tu forma -ia, Bagivaria, je chybná. Konšt. Porf. γ často používa namiesto lat. j.

[758] Chrovate bjelii. Nestor izd. Timk.. 3. Sof. Vrem. izd. Stroj.. I. 3. Kenigsb. 6. Nik. I. 5. Rozdielni od ilýrskych Chorvátov, ktorí sa nazývajú v Lavr. letop. na str. 19 Chravate.

[759] Engel Gesch. v. Serb., str. 153 — 161.

[760] Dobrovský v Engel Gesch. v. Serb., str. 154 — 155, tiež v Jahrb. d. Liter. 1827. Bd. 37. S. 1. Ff.

[761] Pramení blízko Sokolova vo vojvodstve Podlašskom a vteká zľava do Bugu pri dedine Białobrzegi nazvanej, naproti vtoku Nurky.

[762] Dehkla v lot. je ženská forma muž. dehls (filius) s upevňujúcou prísuvkou k (porov. lot. pirksts prst, pehrkons perun atď.)

[763] Const. Porph. A. I. c. 33. Stríit. II. 405. O tomto kniežati Michalovi porov. nižšie č. 4.

[764] Const. Porph. A. I. c. 13. Stritt. II. 397. Porov. Schlözer N. G. 538.

[765] Cis. Konštantín je sotva priemerný, obmedzený zemepisec, usilovný, pritom však nie vždy kritický historik, neznalý slovospytec. Oddeliť uňho pravdu od omylu je povinnosť starostlivej, nepredpojatej kritiky. Podľa neho napr. mesto Dioklea bolo postavené cis. Diokleciánom, zatiaľ čo je to naopak, tento cisár bol pomenovaný podľa mesta, ktoré prekvitalo už za čias Plínia a Ptolemaia. Ak sa takýchto chýb dopustil pri veciach blízkych, ležiacich mu takmer pred očami, čo môžeme čakať pri vzdialených, jemu známych iba z počutia a neistých správ.

[766] Laonic. Chalcoc. ap. Stritt. II. 338, 402. A Croatia Prusiisque (άπό τ Kρατία καί Πρσιών) septemtrionale mare accolentibus.

[767] Einh. Ann. a. 822. Sorabi in Dalmatia. Enhardi Fuld. Ann. a. 823. Sorabi, qui magnam Dalmatiae partem obtinent.

[768] Nie 870, ako odvodzoval Du Cange. Pozri § 29, č. 5

[769] Stritter II. 408. Engel, str. 181.

[770] Strítter II. 92.

[771] Hlavný a temer jediný prameň je Const. Porph. A. I. c. 29 — 36. Ten istý Vita Basil. p. 178 — 180. Stritter II. 150 — 158. Engel, str. 179 — 183.

[772] V liste pápeža Gregora VII. 1078 sa nazýva „Michael rex Sclavorum“. Pejacsev. p. 127.

[773] Diocleates ap. Lucium ed. 1666. Fol. Pejacsevich Hist. Serb. p. 136, tiež Tab. VIII.

[774] Títo sa u Ansberta nazývajú Krasimír a Mečislav (Engel 204), v srbských letop. naproti tomu Zavid, Stracimír a Prvoslav!

[775] Životopis sv. Sym. od sv. Sávu ok. 1208 rkp. 1. 80: „Ot gr’čskyje zemlje… pogybšuju nekogda ot nasilija svojeje jemu djediny.“ Životop. sv. Sym. od Dometiana 1264 rkp. 1. 30: „I priloži k zemli ot’č’stva svojego zemle mnogije ot oblasti car’stva gr’č’skago… Dioklitijuže i Dalmacija (tak v rkp.) ot’č’stvo i roždenije svoje, istovu djedinu, nasilovannu byvšu ot roda gr’č’skaago.“ Porov. § 30, č. 3. Ostatne je zrejmé, že letopočet srbských a byzantských prameňov sa presne nezhoduje. Ktorý je správnejší?

[776] Životopis sv. Sym. od Dometiana rkp. 1. 309. Treba si pamätať, že vtedy bol Carihrad v rukách Latinov.

[777] Stritter II. 161 — 191. Engel 183 — 198.

[778] V pôvodných srbských listinách srbskí králi z rodu Nemanjovcov používali nasl. tituly. Štefan Prvovenčený v list. medzi 1222 — 1230 „kráľ i samodržiteľ celej srbskej krajiny i pomorskej“ v nápise žičianskom ok. 1220 — 1230: „kráľ celej srbskej krajiny, Dioklitie i Travunie i Dalmácie i Zachlmie“ (v list. 1195 — 1230 podľa neskoršieho prepisu „samodržiteľ srbskej krainy i pomorskej“); Radoslav v list. 1234: „kráľ všetkých raských krajín i trevunijských“; Štefan Uroš v list. ok. 1241 — 1260: „veľký kráľ raský i pomorský“; v list. 1254: „kráľ celej raskej krajiny i pomorskej“; Štefan Uroš Milutin v list. ok. 1275 — 1321: „kráľ i samodržiteľ celej srbskej krajiny i pomorskej atď.“

[779] Titul Veľkého Župana v onej starej dobe znamenal vyššiu hodnosť ako Veľké Knieža. V pôvodných spisoch sv. Sávu [1199 — 1210] a Dometiana [1264] menovaný Štefan Prvovenčený, starší syn Nemanjov, neskorší prvý kráľ srbský z rodu raského, pred svojím korunovaním „Velii čiže Velikyi Župan“, mladší potom jeho brat Vlkan „Velikyi Knez“. Nemanja sa nazýva u Ansberta Magnus Comes de Servia et Crassia (čítaj Rassia).

[780] Stritter II. 411 — 415.

[781] Stritter II. 408 — 409.

[782] Dandul. ap. Murat. XII. p. 198.

[783] Lupus Protospatha Chron. a. 926. Pejacsevich Hist. Serb. p. 93.

[784] Farlati Illyr. sacr. T. III. p. 94 sq. Pápež ho menuje „Chulmorum dux“. Spomína sa aj v aktoch zboru splitského 1. 925.

[785] Stritter II. 406 — 407.

[786] Stritter II. 160.

[787] Preto hovorí Cinnam. r. 1154: Bossena haud subest archizupani imperio, sed gens est, quae et suos mores (?) et suum agnoscit principem. Stritter II. 177.

[788] Kulin [1189] a Ninoslav [ok. 1216] sa písali už ako báni bosnianski.

[789] Určite je slovo bán cudzie, pôvodne hádam pochádzajúce z perzského bajan a cez Avarov donesené k Slovanom.

[790] Const. Porph. A. I. c. 30. Stritt. II. 160. Konštantín, hovoriac o ilýrskych Srboch, píše Σέρβλι, t. Srblji, jedn. č. Srbljin, o severných čiže ruských Σέρβιι, t. Srbi. Vyslovenie Srblji teda u týchto je staré.

[791] Stritter II. 55.

[792] Anna Komnena hovorí ok. 1080: Lipenium oppidulum ad radices situm jugi dirimentis Dalmaticam (= Serbicam) a Romana (= Graeca, ol. Bulgarica) ditione. Nižšie potom: Sphentzanium, parva civitas, supra id, quod diximus, jugum posita, in ipsis Romaniae (= ol. Bulgariae) Dalmatiaeque (= Serbiae) confiniis. Naposledy: Joannes… Lipenium profectus amneque illac fluente ad jugi radices trajecto proxime Sphentzanium castra posuit. Anna Comn. ap. Stritt. II. 170 — 171. Zvečan, teraz v rozvalinách, leží pri stoku Ibera a Sitnice, blízko mesta Mitrovice (stará rozpadnutá pevnosť u Miloševića Op. Srb. 1822. 57. Bez vyjadrenia mena, Reisejourn. d. Ragus. Abgeordn. v Engelovom Gesch. v. Rag., str. 321, Raić Istor. Srb. IV. 444); mestečko Lipjan trvá posiaľ južnejšie od Mitrovice na Sitnici neďaleko Vučitrnu. Patriarcha Ipecký, Vasilij Joannovič, r. 1763 označil juhovýchodné hranice raského kniežatstva po páde cárstva [1389] tiež cez hrad Zvečan na Ibere a Sitnici. Porov. Raić. IV. 444.

[793] Cinn. ap. Stritt. II. 176 — 178 sq. Nicava (t. Nišava) regio archizupano et ipsa parebat etc.

[794] Nie je dôvod na to, čo Engel na str. 179 tvrdí, že Konštantínom uvedené mestá v Srboch v čase bulharského spustošenia úplne zmizli. Toto bulharské spustošenie sa udialo r. 924; ale r. 934 Česlav obnovil svoju vlasť, priviedol ju do predošlého kvitnúcemu stavu (regione constituta et ad pristinam frequentiam incolarum reducta). Konštantín menuje mestá nie spustošené, ale vtedy [949] prekvitajúce (oppida quae habitantur).

[795] Const. Porph. ap. Stritter II. 155.

[796] Cinnamus ap. Stritter II. 175, 176.

[797] Const. Porph. A. I. c. 32. ap. Stritt. II. 159 — 160.

[798] Vuk Stefan. Karadžić Srb… Rječ. s. v. Semberija. Ten istý Pjesme srbske III. 323, 324.

[799] Diocl. ap. Pejacsev. App. p. XXIV. Divisit provincias et regiones regni sui… secundum cursum aquarum… aquas vero, quae a montanis fluunt contra septemtrionalem plagam in magnum flumen Donavi vocavit Sumbra. Kron. Dalmat. V rkp. „Zagore, ke Subriu zovu, ča jest k Dunaju.“ Vyššie: Surbiu, omylom pisára namiesto Subriu. — Rozdielna je terra Zemra, Zeurin, o ktorej § 30. č. 2.

[800] Polohu pozri u Vuića Puteš. po Srbii, str. 344. Vo V. Stef. Karadžića Piesňach srbských Goleč i Goleš II. 136, 142. III. 60 nasl. V žičianskom nápise Golič v župe Gorskej.

[801] Const. Porph. A. I. c. 30. Stritter II. 405, 406.

[802] Spicilegium de Bosna p. 15. Lucius De Regno Dalm. p. 256. Farlati Illyr. sacr. I. c. V. § 2.

[803] Srbskí vysťahovanci vyšli z tohto okolia a usadili sa v južných Uhrách, sú rímskokatolíckeho náboženstva, nazývajú sa Bunjevci.

[804] Hercegovinou je nazvaná juhozápadná časť Srbska ok. 1440, pretože cis. Fridrich III. poctil jej kniežaťa Štefana titulom „Herzog“, t. vojvoda, maď. Herczeg.

[805] Carta delle prov. Illir. 1813. List. XII. Iné Oslje je na rakúskom prímorí, medzi Imoticou a Poljom. Tamže a na mape Weissovej list. VII.

[806] Diocl. ap.Luc. 1666. p. 293. Podgoria… Zupaniae Onogoste, Moratia, Comerniza, Piua, Gerice, Netusini, Guisemo, Debreca, Neret et Ramma.

[807] Diocl. ap. Luc. 1666. p. 293. Cherenania… Juppaniae Stantania, Papava, Yabsco, Lucca, Vellica, Gorymita, Vecenike, Dubrava et Debre. Pejacsev. p. 96 uvádza: Velicagor, Imota… Vecserigorie, namiesto Vellica, Gorymita… Vecenike, z neudaných príčin. Vyše Stonu sa však nachádza neveľká osada Imotica.

[808] Const. Porph A. I. c. 29, 30, 36. Strilter II. 411 — 415.

[809] Banduri (Stritt. II. 413) ju vyhlásil za ostrov Corra v Itin. Anton., ktoré slovo je len omyl v Suritovom vydaní namiesto Corcyra. Wesseling Itin. Anton. P. 520. Katancsich ju pokladá za ostrov Torcola, južne od Hvaru. Orb. ant. I. 386. Hádam Chaza, Cazza, medzi Visom a Lastovom, už Engel k r. 997 uvádza (?) Gesch. v Dalm. 468.

[810] Stritter II. 413.

[811] Vtedy vraj vyslanec nerečiansky v Benátkach prijal krst.

[812] Anastas. Bibl. ap. Baron. ad a. 869. Lucius 1. II. č. 2.

[813] Okolo r. 860 sa spomínajú kniežatá a vodcovia pomorských Chorvátov Demogoj č. Dominicus a Inicus čiže Illicus (možno je to tá istá osoba?), ktorých mnohí pokladajú za kniežatá Nerečanov. O nich sa s istotou nevie takmer nič. Mikoczi, str. 371 — 374.

[814] Ludov. Imp. ep. ad Basil. ap. Baron. ad. a. 871. Lucius 1. II. c. 2.

[815] Const. Porph. A. I. c. 31. Stritt II. 415. Sagenis et conduris Chrovati, qui mercatus frequentant, ad emporia proficiscuntur, oppidatim circumeuntes Paganiam et sinum Dalmatiae Venetias usque.

[816] Conct. Porph. ap. Stritt. II. 414 — 415.

[817] „In locis inaccessis et praeruptis“ Const. Porph. A. I. c. 30.

[818] A. Danduli. Chron. ap. Murat. Scr. Rer. Ital. XII. p. 182, 186, 187 etc. Lucius De R. Dalm. I. II. c. 2, 3. Engel Gesch. v. Dalm. 460 — 463, 467 — 468.

[819] Const. Porph. A. 1. c. 30, 34. Stritter II. 408 — 410.

[820] Const. Porph. De cer. ed. Reiske p. 398, 399. Stritter II. 160.

[821] Zámena hlások e a a, najmä po r, v stsrb. a stbul. jazyku je, ako je známe, veľmi bežná.

[822] „Via carri Colnich“ u Lucia (ed. Vind. p. 267) z list. 1194, je to Kolnica?

[823] L. Tubero Comm. s. tempor. Francof. 1603. 4 Banduri Animadv. ad Const. P. c. 34. Stritter II. 409. Engel Gesch. v. Rag. 43. Teraz zátoka pri Novom, Risne, Kotore a Budve sa nazýva Ilýrsky kanál č. Konao. Vuk Stef. Karadžić Srb. Poslovice 1836, str. XV.

[824] Lapie Carte de la Turquie 1822. F. VII.

[825] Engel Gesch. v. Ragusa, str. 159.

[826] Diocleates ap. Lucium 1666. p. 293. „Tribunia… Jupaniae Libomir, Vetanica, Rudina, Crusceviza, Urmo, Ressena, Draceviza, Canali, Gernoviza“.

[827] Stritter II. 160. ί τόν άρχντα τν ανάλη ί τόν άρχντα τών ραβύνων.

[828] Engel Gesch. v. Ragusa, str. 44 — 45.

[829] Const. Porph. De Adm. Imp. c. 29, 30, 35. Stritter II. 416 — 418.

[830] Stritter II. 188.

[831] Engel Gesch. v. Serb., str. 252.

[832] Diocleates ap. Lucium 1666. p. 293. Zantae regio… et zupaniae Lusca, Padlugiae, Gorska, Cupelnich, Obliquit, Propratna, Cremeniza, Budna cum Cuceva et Gripuli.

[833] Vuk Stefan. Karadžić Pjesme Srbske III. 137.

[834] Sv. Sáva Životopis sv. Symeona ok. 1208. Rkp. 1619 1. 79 b. 80.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.