ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Pod meno ruských Slovanov zahrňujeme sem všetky vetvy a ratolesti slovanského kmeňa, ktoré po ustanovení ruskej samovlády v druhej polovici 9. stor. v nie dlhom čase boli jedna po druhej pričlenené k tomuto novovzniknutému štátu, a stratiac svoje pôvodné, domáce mená, osvojili si toto prímenie cudzieho pôvodu od svojich panovníkov, a zostalo im to až podnes. Nie je nám síce neznáme, že slovanské národy sídliace v tom nesmiernom priestranstve neskoršej Ruskej ríše sa výrazne líšili jedny od druhých čo do príbuznosti a jazyka, svojimi rodinami takmer predstavujúc obraz celého Slovanstva, avšak ich rozčlenenie podľa pôvodu a kmeňovej príslušnosti je samo osebe pre chýbajúce údaje nadmieru ťažké, a navyše pre náš terajší cieľ ani nie veľmi potrebné. Vedome od toho teda upúšťame, umožniac tak každému, kto podľa iných kritérií, než boli naše, usporiada slovanské národy do jedného celku.^[83] — Hovorili sme, že priestranstvo, zaujaté týmito ruskými Slovanmi v sledovanom období, t. od 6. do 10. stor., bolo nesmierne; predbežný prehľad hraníc a končín ich vtedajších sídel o tom každého ľahko presvedčí. Ich hranice bezpochyby siahali na sever až za jazero Iľmenské, blízko brehov jazera Ladožského, odtiaľ sa klonili na východ poriečím Tverca až k Volge, odtiaľ západnou stranou rieky Moskvy až k Oke, ďalej južne k prameňom Donu a po Done až do jeho sútoku so Sosnou, odtiaľ od prameňov Oskolu k Doncu a pozdĺž r. Ugly (Ugoľ, al. Erel, Orel) až k Dnepru, potom cez podneprovské roviny až k ústiu Bugu; na juhu cez pontské pomorie k ústiu Dunaja až k vtoku Seretu, odtiaľ severozápadne k východnému výbežku Tatier, z ktorého pramení rieka Milkova, ďalej na sever pozdĺž Tatier až za rieku Dunajec, odtiaľ rozhraním Visly a Bugu, asi korytom dolného Vepra, až k vtoku Nurka, odtiaľ na východ, pozdĺž sídel Jatvigov, cez horný Narev, Grodno, Vilensko a Vilkomirsko k západnej Dvine asi pri vtoku Drujky, odtiaľ Dvinou na západ a Evstou na sever cez Čudské jazero, pozdĺž sídel Čudov až k uvedenému rozhraniu Čudov i Slovanov medzi Iľmenským a Ladožským jazerom. Pri tomto stanovení severovýchodných hraníc ruského Slovanstva sú ako základ použité neskoršie správy o národoch sídliacich v týchto krajinách na konci 9. a v 10. stor., hoci je pravdepodobné, že niekedy, pred veľkým sťahovaním Slovanov do Mézie atď. a vysunutím sa uralských Čudov na západ sídla a hranice Antov siahali v tejto krajine ďalej na severovýchod. Koncom tohto obdobia, teda asi v r. 859 — 949, keďže staršie správy nemáme, bolo rozloženie hlavných slovanských národov takéto. Najsevernejšie sídlili takzvaní Slovania, na brehoch jazera Iľmenského, ich hlavným mestom bol Novgorod; južnejšie pod nimi, v terajších guberniách Pskovskej, Tverskej, Vitebskej a Smolenskej, na hornej Dvine, Volge a Dnepri, sa nachádzali Kriviči, ktorých mestá boli Izborsk, Polock, Smolensk; časť týchto Krivičov, žijúca na Dvine pri prítoku rieky Poloty, sa nazývala miestnym menom Poločania; v minskej a vitebskej oblasti, medzi Pripiaťou a západnou Dvinou, bývali Dregoviči; vedľa nich, na brehoch Sogy, v gubernii Mogilevskej, to boli Radimiči, a najďalej na východ, na Oke, Žizdre i Ugre, v guberniách Kalužskej, Tulskej a Orlovskej, zas žili Viatiči; na rieke Bugu sídlili takzvaní Srbi, neskôr podľa tej istej rieky nazvaní Bužania; od nich na východ boli Velyňania čiže Volyňania; južnejšie, od Bugu k Tatrám, v terajšej východnej Haliči, susedili s nimi Bielochorváti; od obidvoch na východ, medzi Bugom a Styrom, sídlili Dulebovia, a vedľa týchto ďalej na východ, v gubernii Volynskej, žili Drevľania a ich mestá boli Korosten, Turov a Ovruč (Vručij); roviny ležiace od západu k Dnepru, v gubernii Kyjevskej, zaujímali Poľania, ktorých hlavné mesto je Kyjev; z opačnej strany, po riekach Desne, Semi a Sule, rozkladali sa Severania, ktorých mestá boli Ľubeč a Černigov; najjužnejšie po Dnestri a Prute až do samého Čierneho mora rozprestierali sa Uliči a Tiverci, majúc vo svojej vlasti mnoho miest a hradov. Medzi týmito vetvami slovanského kmeňa, známymi podľa svojich sídel už za Nestora i ďalších letopiscov, sa nachádzali aj mnohé ďalšie, menšie, v minulosti viac ukryté odnože, označujúce sa rozličnými miestnymi a čeľadnými menami, sčasti prastarými a aj v Nestorovom veku už zaniknutými, sčasti aj novšími menami; z nich sa vynímajú Smoľania, Lučania, Turovci, Suselci, Nareviania, Dedoši, Kolpiani, Sviriani, Žitiči, Stadiči, Sebirci čiže Sabirci, Obradiči, Bulerci, Zaprozi, Netoliči (čiže Svetiliči?), Turičania, Kasoriči čiže Kazeroči, Lutiči, Tanevci, Pružania, Žeravci, Lukomľania, Porosiani, Nizovci, Brodnici a i. (pozri § 28, č. 2 — 14). Na okrajoch územia Slovanov sídlili národy rozličných kmeňov, ktorých mená tu pripomenieme. Na západe susedili so Slovanmi drobné národíky litovské, sídliace na baltskom pomorí, v oblasti dolného Nemenu, Vindavy a západnej Dviny, a to, okrem už v prvom diele spomenutých Prusov, Goľadov a Sudenov (§ 19 č. 5) aj národ nazvaný vlastne Litva na Nemne, Žmudini v Žmudi. Kors’ čiže Kuršania (Korsáci) v západných Kuronoch, Zimgola (Zimiegola) v Semigale čiže vo východných Kuronoch, Letgola, t. Lotyši v Letoch a južných Livonoch. Uprostred medzi Litvanmi a Slovanmi, v neskoršom Podlesí, bývali zvyšky lúpeživých Sarmatov, Jatvegovia (§ 16, č. 7). Na severe sídlili mnohopočetné čudské národy: Liv čiže Livonci v severných Livonoch; takzvaní Čudi v Estónoch a na východ k Ladožskému jazeru, ich oddiely Ľudi, Torma, (= Deremela?), Narova, sídliaci pri rieke Narva a i.; Jam čiže Jem v Čuchonsku a Závoločí (t. Zálesí); Ves na Bielom jazere, s mestom Bielozerskom; Merja okolo Rostova a na jazere Kleščine, s mestom Rostovom; Muroma pri sútoku riek Volgy a Oky, s mestom Muromom; Meščera, Mordva, Čeremisa juhovýchodne od Mery; Perm v gubernii s tým istým menom; Jugra čiže terajší berezovskí Ostiaci na Obe a Sosve;^[84] Pečora na rieke Pečore, predkovia terajších Zyrianov a i. Krajiny na východe z obidvoch strán dolného Donu, medzi Donom a Volgou, a ďalej od Chvalinského mora až k veľkému uralskému pohoriu, zaujímali v rozličných dobách rozličné kočovné a lúpeživé národy kmeňa buďto uralsko-čudského, menovite Avari, Bulhari, Chazari, Uhri čiže Maďari a i., buďto kmeňa tureckého, menovite Pečenehovia čiže Pečenci, Plavci čiže Kumáni, Turkméni a i., vyháňali jedni druhých z ich sídel, pričom podnikali výpady a nájazdy buď do oblastí Slovanov, alebo do oslabeného Byzantského cisárstva.

2. V tomto veľkom a rozľahlom priestranstve, v susedstve s rozličnými, menšími i väčšími, pokojnými i divokými kmeňmi a národmi, žili severní Slovania, ktorých súvekí grécki a latinskí spisovatelia označovali všeobecne menami Vinidov, Slovanov i Antov. Sídla týchto Slovanov mal na zreteli Jornandes, dodávajúc, že za Tatrami obkolesujúcimi Dáciu, po ich ľavej strane obrátenej na sever, cez nesmierne priestranstvo (per immensa spatia), usadil sa ľudnatý kmeň Vinidov (Vinidarum natio populosa);^[85] takisto Prokop, pripomínajúc, že za národmi kočujúcimi na meotskom a pontskom prímorí (Uturgurmi a i.) ďalej na sever sú krajiny obývané nespočetnými národmi Antov (νη τά ’Aντών άμτρα).^[86] A predsa napriek tomuto veľkému rozšíreniu, tejto náramnej ľudnatosti, ba aj blízkosti týchto severných Slovanov k hraniciam vtedajšieho Byzantského cisárstva, o ich domácich príbehoch a dejoch na počiatku tejto našej časti máme ešte vždy skoro tak málo správ ako na konci predošlej. Príčiny mlčanlivosti vtedajšieho dejepisu o takom znamenitom, mohutnom a silnom kmeni sme už vyššie (§ 25, č. 3) obšírne vyložili. To, že mnohopočetné slovanské pluky, ktoré sa objavili hneď po rozvrátení Hunskej ríše na dolnom Dunaji, v Dácii a na západnom prímorí Pontu, sa usadili v týchto krajinách a podnikali odtiaľ neustále vpády do Byzantského cisárstva, prišli práve odtiaľ, zo severovýchodných krajín, z oblasti horného Dnepra a Donu, ba až od Volgy, možno považovať za veľmi pravdepodobné, ba takpovediac za isté, vyplýva z premnohých jasných dokladov, ktoré na príslušnom mieste (§ 30, č. 7) náležite vysvetlíme. Aké však boli príčiny, ktoré donútili Slovanov, tak veľmi milujúcich krajiny svojich otcov, opustiť staré sídla a odhodlať sa k nebezpečnému losu sťahovania sa do ďalekej cudziny, nie bez prepuknutia krutých bojov s inými národmi, o tom sa môžeme domýšľať viac rozumom, ako vydávať to za isté a pravdivé. Okrem neobyčajnej ľudnatosti slovanského kmeňa, hádam aj väčšej, ako ju vtedajšia príroda, často ešte pokrytá pralesmi, mohla pohodlne uživiť, a okrem lákavého príkladu iných susedných národov nemeckého a uralského kmeňa, hľadajúcich šťastie i bohatstvo na rozkošnom juhu, prinútil niektoré severovýchodné odnože Slovanov sa odsťahovať, ako sa zdá, aj nápor Uralcov, menovite Avarov, Bulharov, Chazarov, Uhrov a i., v tej dobe hromadne sa sťahujúcich na juhozápad, zaťažujúc okolité národy ukrutnými vojnami a neznesiteľnými daňami. Naozaj história oných čias, kedykoľvek nám pripomína niečo o domácich dejoch týchto severných Slovanov, nevie zvestovať takmer nič iné, len pohromy valiace sa na nich z tejto strany. O tlačenici národov na hornej Volge, ktorá nastala pravdepodobne bezprostredne po Atilovej smrti, nemožno sa totiž nikde nič dočítať; len o vpádoch Slovanov do končín Byzantského cisárstva, ktoré sa začali po objavení sa Avarov na Ponte, sa nám zachovali dosť hojné zmienky u carihradských letopiscov. Vyššie sme uviedli, že spomenutí letopisci robia rozdiel medzi Slovanmi na dolnom Dunaji až k Dnestru a ich bratmi Antmi od Dnestra ďalej na sever. Podľa nášho rozvrhnutia dejiny týchto Antov, pravda, patria do tejto časti; zatiaľ čo teda považujeme za náležitejšie popisovať ich vpády do Grécka spoločne s tunajšími Slovanmi v kapitole o bulharských Slovanoch, tu sa o nich zmienime iba zbežne. Po nastúpení vlády cisára Justiniána [527] neminul vraj ani rok, aby Huni (t. Bulhari a i.), Slovania a Antovia neboli plienili krajiny Byzantského cisárstva. Hneď prvé leto panovania spomenutého cisára porazil útočiacich Antov v Trácii Germanus, jeho synovec. Avšak znova a znova prekonávali Dunaj, ktorý udatný Chilbud mocne proti nim bránil [531 — 534], až napokon sám sa vydal do krajín podunajských Slovanov a tam aj so svojimi bojovníkmi zahynul. Okolo toho času [537] byzantskí letopisci pripomínajú niečo, hoci príliš stručne, o sporoch vzniknutých medzi Slovanmi a Antmi a z toho pochádzajúcich domácich vojen, pri ktorej príležitosti akoby mimochodom o niektorých dôležitých právach a zvykoch Staroslovanov sa dozvedáme z rozpravy o vycvičenom antickom junákovi, ktorý chytrácky zahral osobu zabitého Chilbuda. Roku 546 vyslal cisár Justinián k Antom posolstvo, sľubujúc im odovzdať do držby staré, Trajánom postavené mesto Turris s okolím na severnom brehu Dunaja (najpravdepodobnejšie Turňa pri vtoku Aluty), ak by s ním chceli uzavrieť zmluvu a chrániť hranice cisárstva proti vpádu Hunov (t. Bulharov a i.). Táto zmluva, ako sa zdá, nebola uzavretá; avšak predsa len nachádzame Antov vo vojenskej službe gréckych cisárov, a to tak predtým, ako aj neskoršie v Itálii a v Ázii. Už r. 537 viedli grécki vodcovia Martin a Valerián posilu proti Gótom do Itálie pozostávajúcu z 1600 jazdcov Hunov, Slovanov a Antov, v Zadunajsku na to najatých; potom po desiatich rokoch [547] bránilo tristo Antov, pod náčelníctvom gréckeho vodcu Tulliana, udatne a úspešne priesmyky lukanské takisto v Itálii proti Gótom.^[87] O niečo neskôr [r. 554 — 555] boli dvaja preudatní a vycvičení muži z rodu Antov Vsegrd a Dobrogost veliteľmi gréckeho vojska a loďstva proti Peržanom. Dobrogost menovite spravoval loďstvo na Ponte.^[88] Pod správou týchto Antov nachádzali sa nepochybne aj pomocné slovanské pluky, ako dosvedčuje správa o Slovanovi Svarunovi.^[89] Meno Antov bolo známe v prvej polovici 6. stor. na celom Čiernomorí; ich udatnosť a vycvičenosť ich tak preslávila, že ich nemecké národy označovali menom obrov (anta)(§ 25, č. 7) a súvekí dejepisci pripomínajú nie ináč než s počudovaním ich silu a udatnosť.^[90] A tak nie div, že ich grécki cisári radi najímali do svojej vojenskej služby. Táto veľká sláva Antov zostala trochu zatemnená po objavení sa hnusných, zvrhlých a ukrutných Avarov na Čiernomorí, o čom sa musíme zmieniť.

3. Avari, národ medzi Uralcami najošemetnejší a v staroslovanskej histórii najzlopovestnejší, na východe Volgy dlho trpeli poddanosť tureckému chánovi, až zrazu prišli na spôsob ako sa dostať z tohto jarma; r. 557 prešli na západ cez Volgu, kde najprv [558] porazili a podrobili si svojich súkmeňovcov Sabirov, potom Uturgurov, a keď to videli Kuturgurovia, dobrovoľne sa im poddali. Susediac na pontskom prímorí medzi ústím Dnepra a Donu so slovanskými Antmi, sídliacimi za nimi na severe, nemohli prepásť vhodnú príležitosť na lúpeživé vpády do žírnej slovanskej vlasti. Dejepisci rozprávajú, že to vlastne jeden z kniežat Kuturgurov ich na to nahovoril, či skôr im ukázal cestu ako vykonať to, po čom ich duša dychtila. Náčelníci Antov, vidiac hroziace nebezpečenstvo, sa rozhodli vzoprieť sa tomuto návalu vojenskou silou, ale vojnové šťastie nebolo na ich strane; víťazní Avari vyplienili a vydrancovali ich krajinu. Keď potom Avari, nemajúc toho dosť, neprestali znepokojovať túto krajinu novými nepriateľskými vpádmi, rozhodli sa Antovia vypraviť k nim posolstvo, na čo bol určený Mezamír, Idarizov syn a Cielihostov brat,^[91] ktorý dostal poverenie rokovať s nimi o výmene zajatcov. Mezamír, muž výrečný a vystatovačný, príduc k Avarom, hovoril k nim vraj príliš hrdo a smelo, spôsobom nepríslušným vyslancovi. Keď to videl zloradný Kotragej, nabádal chána, — ktorý, pravdaže, vždy ochotne plnil odporúčania lahodiace jeho zámerom, — aby tohto muža, ako najvplyvnejšieho medzi Antmi a schopného so svojím ľudom postaviť sa na odpor každému nepriateľovi, odpratal zo sveta, a potom bez zábran a do ľubovôle bude môcť vyplieniť nepriateľskú krajinu. Avari, prijmúc túto radu a vôbec si nevážiac šetrnosť povinnú voči vyslancom, bez obáv z pomsty Mezamíra zavraždili. Odvtedy začali slobodnejšie a častejšie plieniť krajiny Antov, získavať zajatcov a lúpiť v nich vo veľkom rozsahu.^[92] Všetko to sa stalo medzi r. 559 a 561. Opierajúc sa o pravý zmysel slov uvedených v Menandrovom svedectve, v ktorom sa hovorí iba o plienení krajiny Antov, nie o jej trvalom podmanení, a majúc na zreteli neskoršie udalosti, vysťahovanie sa odtiaľ Avarov, slobodné počínanie si Antov,^[93] sme si istí, že toto utlačenie Antov bolo po prvé len čiastočné, t. vzťahujúce sa iba na Slovanov na južnom Dnepri a odtiaľ presídlených ďalej k Donu, po druhé potom netrvalo dlho. Bola to búrka a víchrica, síce zhubná, ktorá sa ale čoskoro prehnala inde, do západných krajín. Zdá sa, akoby sa Avari medziiným aj preto tak úporné boli oborili na východných Antov, aby pustiac strach na ostatných západných Slovanov, tým ľahšie si otvorili cestu cez nich do strednej Európy, panónskeho Podunajska, tohto raja kočovných a lúpeživých kmeňov. Lebo čoskoro vidíme, že opúšťajú svoje sídla na Meote a Ponte a usídľujú sa [563] v západnej časti dnešných Uhier, t. v Pred- i Zadunajsku, na nevýslovnú skazu okolitých národov. Už r. 563 sa nachádzali v Uhrách na Dunaji,^[94] kde založiac [567 — 568] hlavné sídlo svojej lúpežníckej ríše, rozdelenej na devätoro veľkých, rovom a násypmi ohradených táborov,^[95] vyše dvestopäťdesiat rokov uvaľovali na nejedny susedné národy neslýchané pohromy a biedy. História nerozpráva, ktorou cestou a akým spôsobom sa tam dostali: je však jasné, že ich ťaženie viedlo buď cez priesmyky bozanské a rudovežské do Sedmohradska, alebo cez priesmyky tatranské pri Dukle do horných Uhier. Z rozličných okolností, hlavne z toho, že Slovania usadení v Dácii a blízko ústia Dunaja zostali nezávislí, a až z Uhier boli podmaňovaní Avarmi, hoci vždy s malým úspechom, kým naproti tomu Dulebovia medzi Bugom a Styrom upadli do ťažkej poroby, možno usudzovať, že si zvolili túto poslednú cestu. O tomto podmanení Dulebov nám zachoval náš ctihodný Nestor predôležitú správu, vybranú nepochybne z ľudových povestí a piesní, v týchto slovách: „Toho času (t. za panovania cisára Heraklia) boli aj Obri, ktorí, vypraviac sa na cisára Heraklia, bezmála jeho samého nezajali. Títo Obri (t. Avari), bojujúc proti Slovanom, pokorili Dulebov a činili násilie dulebským ženám. Lebo ak mal ktokoľvek z Obrov niekam ísť, nedal zapriahať koňa ani vola, ale rozkážuc zapriahnuť dve alebo štyri alebo pätoro žien do koča (telegy), dal sa nimi voziť.^[96] Takto tí mučili Dulebov. Obri boli určite veľkého vzrastu a pyšnej mysle; ale však Boh ich zničil, takže všetci do jedného zahynuli.^[97] Až dodnes pretrváva na Rusi porekadlo: Vyhynuli ako Obri, po ktorých nezostalo ani plemena, ani dediča.“^[98] Z týchto slov je dosť zrejmé, že títo Avari vzali skazu morovou ranou: okrem toho sa možno domýšľať, že to bol vlastne len oddiel Avarov usadených v Panónii, ktorý sa hádam v čase sťahovania cez Halič, vidiac dobrú príležitosť podrobiť si malú vetvu Dulebov, usídlil tu s povolením vrchného chána.^[99] Podobné odštiepovanie sa jednotlivých plukov u vtedajších kočovníkov nebolo nič neobyčajné. Určiť čas tejto udalostí je ťažké.^[100] Nestor sa len zbežne pritom dotýka mena cisára Heraklia, hádam preto, že staršie boje Avarov s Grékmi nepoznal. Podľa mojej mienky toto podmanenie Dulebov sa udialo v čase vpádu Avarov do Uhier r. 563, pred pokorením Slovanov usadených v Dácii a na Dunaji [584] a pred vymáhaním poddanosti od baltských Slovanov [590]. Na túto svoju domnienku mám tieto hlavné dôvody. Je isté, že zbraň a vláda Avarov usadených v Uhrách už od r. 563 a podmaniacich si niektoré okolité národy, medzi nimi aj Slovanov v Potisí, sa do r. 581 nedotkla mohutnej ratolesti Slovanov v Dácii, t. v dnešnej Valachii, Sedmohradsku a Multanoch. Lovreta (Lauritas) a ostatné kniežatá Slovanov nielen s pohŕdaním zamietli žiadosť chána, vymáhajúceho od nich cez posolstvo poddanosť a daň, ale aj jeho nehanebných, hašterivých a svojvoľných poslov zabili. Toto posolstvo sa udialo skoro po príchode Avarov do Panónie, určite medzi 564 — 568 lebo keď r. 581 chán na pozvanie gréckeho cisára Tiberia Konstantína, prejdúc cez Sávu do Ilyrika a Mézie, odtiaľ cez Dunaj, Grékmi pripravenou cestou,^[101] podnikol vpád do vlasti týchto Slovanov, hovorí sa o ňom, že sa chopil tejto príležitosti, aby dlho chovanú pomstu pre ono zabitie poslov nad nimi uskutočnil.^[102] Avšak aj po tomto hroznom spustošení ich krajiny a vymáhaní od nich dane, predsa zostávali títo Slovania nazávislí od Avarov, lebo už r. 582 platenie dane odopreli, r. 587, 592 — 601 ako národ slobodný, Grékmi za taký považovaný,^[103] s Avarmi, bojovali, i zmierovali sa, áno, v čase svojho vpádu do Ilyrika poslov Avarov náhodou tam sa nachádzajúcich zabili, čo by určite neboli urobili, keby sa boli nachádzali v ich porobe, a ani potom sa o nich neuvádza, žeby konečne boli podrobení Avarom, ktorých onedlho v tejto krajine skrotili Bulhari. Omnoho menej možno prijať za pravdivé Karamzinove tvrdenie, žeby Antovia na Dnepri a Done boli zotrvávali v porobe Avarov;^[104] títo určite, po usadení sa Avarov v Uhrách požívali predchádzajúcu slobodu, ako je zrejmé z toho, že pomáhali Grékom proti Avarom [602], načo ich zúrivý Bajan pomocou svojho vodcu Apsicha mienil vykynožiť, hoci to opäť zostalo len pri púhych slovách a vyhrážkach tohto chvastúňa.^[105] Nemožno ani namietať, že Lovreta okolo r. 564 hovorí o neporaziteľnosti a nezávislosti Slovanov: on tým určite mienil jedine svoj bojovný národ, pre Grékov a iných, pravda, i samých Avarov hrozný národ v Dácii a na Dunaji, dobre vediac, že iné slovanské národy, menovite Antovia na Dnepri a Done r. 559 — 561 boli premožení Avarmi. Ak ale títo južní Slovania nikdy neboli Avarmi dokonale podrobení, ba pred r. 581 ani len vojnou neboli stíhaní, usudzujem, že ťaženie Avarov do Uhier smerovalo cez horný Dnester a tatranské priesmyky pri Dukle,^[106] kde boli menej bojovní, počtom nehojní roľnícki Dulebovia nimi uvedení do poroby. Toto skoré podrobenie Dulebov sa potvrdzuje trochu aj tým, že hneď po vystúpení Avarov v Uhrách sa všade objavujú Slovania ako sluhovia, robotníci a zároveň niekedy aj ako ich spolubojovníci.^[107] Títo Slovania mohli byť, pravda, zajatí Antovia alebo podmanené odnože Vinidov, už v hunskej dobe usadené v Potisí, hoci ja si skôr myslím, že hlavná časť tohto služobníctva pochádzala z podrobenej krajiny nešťastných Dulebov. Okrem onoho už vyššie uvedeného svedectva o Antoch pomáhajúcich Grékom proti Avarom [602] sa nič iné o ich ďalších dejoch počas rozkvetu avarskej vlády v Uhrách neuvádza. Možno sa teda právom domýšľať, že ako ostatní zatatranskí Slovania,^[108] tak aj títo východní Antovia a ďalší ich susedia na Berezine, západnej Dvine, Iľmene a hornej Volge si v celej tej dobe zachovali svoju slobodu, a že to nešťastie otrockej poroby, okrem toho, čo nám Nestor rozprával o Duleboch, sa ďalej na tú krajinu nevzťahovalo. Novší dejepisci vôbec rozsiahlosť panstva Avarov radi nad pravdu zveličujú, vydávajúc Enžu a Volgu za hranice ich ríše, o čom nie sú isté dôkazy v súvekých prameňoch. Občasné nájazdy Avarov, pravda, zasahovali dosť ďaleko: stále však ich panstvo bolo len v dnešných Uhrách a v Rakúsku.

4. Po upadnutí avarskej moci žili ruskí Slovania dlho v slobode, starajúc sa o svoju obživu, orbu, hospodárstvo, remeslá a kupecký obchod: aspoň pramene stredovekej histórie nám o ich vojnách s cudzími kmeňmi a tým menej o nejakej závislosti od nich až do začiatku 9. stor. nič nevypovedajú. Sú iba niektoré stopy, medzi ktoré okrem iného počítame mince mohamedánskych národov z 8. stor., nachádzané hojne v okolí Novgorodu a inde, podľa ktorých sa možno nazdávať, že staroslovanské mestá Novgorod, Ľubeč, Černigov, Kyjev a i. najmä v tejto dobe znamenite prekvitali kupeckým obchodom, a že obchod, ktorý spomína aj Nestor, mal stále slobodný priechod splavnými riekami od Nevského jazera do Pontu a Grécka. Asi až na konci 8. stor. ohrozila východných Slovanov nová záhuba od Uralu a Volgy. Chazari, národ podobný Avarom uralskočudského kmeňa,^[109] bývajúci od 3. až do 7. stor. na chvalinskom pomorí okolo ústia Volgy v krajine nazývanej Berzilia alebo Barzelch, vystúpili zo svojich starých sídel [ok. 650], a podmaniac si časť Bulharov, ktorá zostala na Done, a zaplaviac postupne svojím ľudom všetky krajiny na Ponte a Meote, vrátane Tauridského polostrova [ok. 790 — 800], oborili sa na východných Slovanov, a to najprv na kyjevských Poľanov, potom aj na Severanov, Viatičov a Radimičov. Podarilo sa im dostať uvedené slovanské národy do pokojnej poddanosti a poplatnosti. Nestor, jediný svedok, u ktorého sa nám pamiatka tejto udalosti zachovala, rozpráva o nej takto: Kyjevčania dali svojim podmaniteľom po jednom meči od každého komína (t. od domu), a na to chazarskí starci zvolali v bolestnom precítení, vraj, teraz my budeme poplatníkmi týchto ľudí, lebo ich meče sú ostré z obidvoch strán, kým naše šable iba z jednej.^[110] Je známe, že toto rozprávanie pochádza z 10. alebo 11. stor., teda až z víťazného obdobia ruských zbraní a pokorenia Chazarov. Avšak podmanitelia sa neuspokojili iba s mečmi, ale naložili [pred 859] na Slovanov aj inú daň, berúc, ako hovorí letopisec, po veveričej koži od domu.^[111] Tento poplatok zodpovedal prírodným podmienkam severných krajín, v ktorých je teplý odev hlavnou potrebou každého človeka. Slovania, uskutočňujúc kupecký obchod so vzdialenými národmi a bojujúc s Grékmi a Rimanmi, určite poznali cenu striebra a zlata; ibaže tieto kovy možno u nich vtedy ešte neboli takým bežným platidlom ako inde. Zlato a striebro hľadali Chazari v Ázii a Carihrade; v Rusoch sa uspokojili s darmi prírody, ktorých tu mal každý hojnosť, a ktorých zvyšok mohli Chazari ľahko predávať alebo zamieňať.^[112] Čas chazarského nájazdu nemožno presne určiť. Nestor mieni dobu o niečo staršiu, ako je príchod Variagov do Slován [859; 861], a všetky ostatné okolnosti, napr. ich podmanenie Gótmi v Tauride medzi 787 — 800, stavanie pevnosti Sarkel na Done na hájenie hraníc ich ríše proti Pečenehom [r. 839] atď., nasvedčujú tomu, že Chazari asi v poslednej štvrtine 8. stor. rozšírili svoje panstvo až k Dnepru a Oke a tu žijúcich Slovanov prinútili k poplatnosti.^[113] Avšak toto podmanenie sa obišlo bez krvipreliatia: kyjevskí Slovania, po vypočutí si chazarskej žiadosti a po zvážení veci uznali za prospešné pre zachovanie mieru súhlasiť s poplatkom. Ani v domácich letopisoch nenachádzame zreteľné stopy a dôkazy o tom, žeby panovanie Chazarov, podobné jarmu hnusných Avarov, bolo prinieslo Slovanom skazu a záhubu; pravda, z iných zdrojov vieme, že ich správanie bolo oveľa jemnejšie a citlivejšie než tamtých drancovateľov. Panovaniu Chazarov v Slovanoch urobili koniec Variagovia, a to dobrodruhovia Askold i Dir v Poľanoch r. 862, knieža Oleg v Severanoch a Radimičoch r. 883, a napokon knieža Sviatoslav vo Viatičoch r. 994.^[114] Okrem už uvedenej pevnosti Sarkel, nazývanej po rusky Bielaja veža,^[115] tu pripomíname, že takzvané Kaganovo hradisko blízko Charkova, aj iné, nazývané chazarské, blízko Voroneže, sú pamiatky ich niekdajších, aj keď z iných zdrojov nepotvrdených miest a hradov. Nemenej výrazne pretrvalo meno tohto cudzieho národa až do našich čias v menách mnohých dedín a osád v rozličných častiach Ruska, a to buďto podľa ľudu, ktorý tam žil, alebo pre iné, neznáme príčiny, napr. Kazarec, Kazarič, Kazariči, Kazarinovo, Kozarovka, Kozary a i.

5. Prevaha bojovných Avarov a Chazarov na východe priniesla síce isté ťažkosti a nepríjemnosti tým slovanským národom, ktoré sa nachádzali v ich tesnom susedstve, a teda boli viac vystavené ich útokom ako iné národy, avšak väčšia časť severných Slovanov nikdy nebola podrobená ich vláde, a keď, tak iba krátky čas. Búrka vyvolaná jednými aj druhými prehnala sa končinami severného Slovanstva, nezasiahnuc do jeho jadra, a nespôsobiac uňho žiadne podstatné premeny. Omnoho dôležitejšie boli udalosti, ktoré sa udiali na západe onedlho potom, v polovici 9. stor., lebo ich bezprostredným následkom bolo zjednotenie všetkých ruských Slovanov pod žezlom jediného panovníka a vznik mohutnej, až do našich čias trvajúcej samovlády. Pôvodcovia tejto konečnej zmeny dovtedajších vzťahov tamojších národov pochádzali, podľa rozprávania domácich letopisov, z kmeňa germánskeho, kolena normandského, čiže, ako hneď uvidíme, škandinávskeho, a nazývali sa Variagovia alebo Rusi. Už vyššie sme ukázali (§ 18, č. 9), že baltské pomorie a krajiny ležiace odtiaľ na východ od prastarodávna hojne navštevovali škandinávski dobrodruhovia, hľadajúc tam korisť. Sú stopy, hoci historicky nie dosť jasné, že odvtedy, čo sa Škandinávci zaplietli so sarmatskými Alanmi čiže Asmi na Meote a hornom Dnepri, ich zabiehanie do východných krajín, nazývaných Gardhar (mn. č.), Holmgardhr, Gardharíki, Austrríki, Austrvegr, Ostragard, t. do terajšieho Ruska, aj do Grécka (Grikia, Grikkland), hoci z času na čas zastavené, predsa nikdy úplne neprestalo. Hlavný útok týchto smelých nájazdníkov smeroval proti slabým národom litovským — Prusom, Litvanom, Lotyšom a Kuršínom, alebo proti čudským — Ludínom, Jemcom, Čuchoncom a i., teda k tým, ktoré obývali územia v blízkosti Baltského mora. Avšak ani vnútorné oblasti tamojších území a krajín, osídlené mnohopočetnými a ľudnatými slovanskými národmi, sa celkom nevyhli ich návštevám, hoci nie je preukázané, žeby sa už vtedy dostali niektoré slovanské krajiny pod ich moc a vládu. Je pravdepodobné, že príchod Variagov do Slován býval skôr mierny ako nepriateľský a že Slovania, — ľudia uhladení, krotkí, milujúci pokoj, všeobecné právo a národné obyčaje, najmä pohostinnosť, a ponechávajúci na pokoji hostí s dobrými úmyslami, nad mieru šetrní, — sa neprotivili dobrodružným výpravám variažských plukov k Čiernemu moru a do Grécka, po prastarej ceste po Neve, Volchove, Lovoti a Dnepri, vyznačenej Nestorom, Konštantínom Porfyrogenetom a Adamom Brémskym,^[116] pravda, pokiaľ tieto pluky, takto odmenené za zachovanie ich národných práv, ničím neporušili ich domáci pokoj a slobodu. Je možné, že podajakí slovanskí dobrovoľníci sa tiež zúčastňovali na výpadoch týchto Normanov do východných krajín. Ak sa teda r. 838 dozvedáme o sťažnostiach Sveonov alebo, ako ich Čudi a Slovania nazývali — Rusov, vyslaných z Carihradu do Nemiec k cisárovi Ľudovítovi a žiadajúcich voľný prístup do Škandinávie, pretože vraj obyčajnou severnou cestou pre zúrivosť tamojších národov sa domov navrátiť nemôžu,^[117] aj to svedčí o tom, že výbojnosť Škandinávcov a ohrozenie slobody Slovanov spôsobili, že vzájomné porozumenie medzi obidvoma národmi bolo vtedy už narušené a nahradili ho hnev a pomsta. V ktorom čase, v ktorých končinách a s akým striedavým vojnovým šťastím sa začali nepriateľské roztržky medzi obidvoma národmi, Škandinávcami a Slovanmi, o tom nám historické pamiatky dostatočné a verné správy nepodávajú. Domáci letopisec Nestor nepriateľský vpád Variagov pripomína najprv r. 859, nepochybne jedine preto, že o inom staršom sa nič nedozvedel; lebo je zrejmé, že ani jeho letopočet nemôže byť neomylný, a ani tento vpád, len preto, že ho Nestor kladie do popredia, nemôže byť s istotou prvý.^[118] Cudzozemské pramene, hlavne história dánska, spísaná podľa starých národných spevov a povestí Saxonom Grammaticom, a takzvané škandinávske povesti rozprávajú síce dosť obšírne o výpravách Škandinávcov a Dánov do Slován v 5. — 8. stor. po Kr., ale tieto správy sú buď viditeľne vybájené, zlé nepodarky bezuzdnej obraznosti normanských pevcov, buď sú také pomätené a všetkého chronologického základu zbavené, že sa v kritickom dejepise nedajú použiť. Čo hovorí Saxo Grammaticus konkrétne o vojenských ťaženiach dánskych a švédskych kráľov do Slován a východných krajín od Kristovho veku až do panovania Karola Veľkého, ba dokonca až do 11. stor., z toho môžu s prospechom čerpať iba ak básnici; ozajstná história, ak si chce zachovať vernosť svojim predsavzatiam, sa musí dôsledne vyvarovať pred začlenením týchto motaníc do svojej osnovy.^[119] O nič menej chabý v historickom ohľade je prínos kritického skúmania pôvodných škandinávskych povestí, v ktorých sú zmienky o dávnych vpádoch Normanov do Slovanstva. Tieto povesti, a to už od 8. stor., sú preplnené správami o nájazdoch Škandinávcov na Austrvegr a Biarmiu, t. na terajšie Rusko; podľa nich škandinávsky knieža Eymundr prímenom Starší, praotec mohutného rodu škandinávskych panovníkov, menovaný za kráľa Holmgardu a Gardhariku, založil vraj dávno pred Rurikom veľkú ríšu v Slovanoch, pokoriac si Livony, Estony, Ižeru, Novgorod a iné západné krajiny; takisto iný nórsky kráľ Hadding prenikol vraj cez rieku Dvinu až do Polocka, a to ešte pred príchodom Variago-Rusov do týchto krajín atď. Avšak podľa tých istých povestí aj Slovania, nasledujúc príklad svojich susedov, sa spoločne s Čudmi objavovali na scéne hrdinských činov, bojovali s Normanmi na mori i na suchu, a okrem iného sa s nespočetným množstvom svojich lodiek zúčastnili veľkej bitky, ktorá sa odohrala r. 735 pri Brawalle na brehoch Skanie medzi dvoma normanskými kráľmi Haraldom a Sigurd-Ringom.^[120] Podobné správy, najmä čo sa týka neskorších období, poskytujú škandinávske povesti v dosť veľkom počte,^[121] a je nádej, že ak sa zozbierajú a vydajú všetky, ktoré sa zatiaľ objavujú, ich počet sa tým výrazne rozšíri, ale či tým veľa získa aj dejepis starých Slovanov, ako niektorí dúfajú, to ukáže až budúcnosť. Podľa našej domnienky sú to pramene príliš zahmlené a podozrivé, aby sme im prisúdili rovnakú dôležitosť ako našim domácim letopisom, alebo dokonca ich uprednostnili, ako niektorí chcú.^[122] Chronologický poriadok a istotu rozprávaných podrobností nebude žiadny súdny bádateľ hľadať v poviedkach, ktorých základom sú zároveň deje pravdivé i vymyslené, prameňom ústne podanie, nástrojom básnické priodenie, s cieľom zachovať i uspokojiť hrdosť národných hrdinov zveličovaním dobrodružných činov ich praotcov. Všetko, čo možno z týchto starých povestí pre kritický slovanský dejepis vydobyť, spočíva v týchto niekoľkých vetách, že Škandinávci, nájazdníci a lupiči takmer celej vtedajšej Európy, dávno pred príchodom variagoruských kniežat, t. už v 6. — 8. stor., často navštevovali Slovanov, že riečnou cestou putovali na Čiernomorie a do Grécka, že neboli spokojní s lúpením v pomorských krajinách, kde boli usadení Litvania a Čudi, ale dychtiac po bohatstve kupeckých slovanských miest, Novgorodu, Polocka, Smolenska, Ľubče a i., sa napokon pokúšali aj o Slovanov, hľadiac ich uviesť v poddanosť a poplatnosť, že však títo spočiatku, hádam aj dosť dlhý čas, sa ich útokom vzpierali a so zbraňou v ruke ich zo svojich končín vyháňali. Sú to všetko veci nielen samy osebe, súdiac podľa položenia a povahy uvedených dvoch národov, nadmieru pravdepodobné, ale aj neskoršími svedectvami domácich letopisov dostatočne potvrdené. Toto poznamenajúc, obráťme sa teraz už k čistejším prameňom histórie severného Slovanstva. Najstarší ruský letopisec Nestor zapísal k r. 859 a 862 pamiatku dejov medzi cudzincami Variagmi a domácimi Slovanmi a Čudmi takto: „Roku 6367 (= 859) mali Variagovia daň zo zámoria od Čudov, Slovanov, Merov, Vesov^[123] i Krivičov; a Chazari mali od Poľanov, Severanov i Viatičov po bielej veveričke od komína.“^[124] A hneď ďalej: „V rokoch 6368 (= 860), 6369 (= 861), 6370 (= 862) vyhnali Variagov za more a daň im nedali. I začali sami seba spravovať, ale nebolo v nich spravodlivosti, ale povstával rod proti rodu, takže boli medzi nimi nezhody a začali bojovať jedni s druhými. Napokon sa rozhodli: pohľadajme si knieža, ktorý by nám vládol a súdil podľa práva. Idúc za more k Variagom k Rusi — tak zaiste menovaní boli títo Variagovia, totiž Rusi, ako iní menujú sa Sveje (Švédi), iní Urmane (Normani), Angliane, iní Gote (Góti) — hovorili Rusom Čudi, Sloveni, Kriviči i Vesi: naša krajina je veľká a úrodná, ale poriadok v nej nie je; preto prijmite kniežatstvo a vladárstvo nad nami. I pobrali sa traja bratia so svojimi rodmi, vzali so sebou všetkých Rusov a po príchode sa usadili: najstarší z nich Rurik v Novgorode,^[125] druhý Sineus na Bielojazere, tretí Truvor v Izborsku. Aj od týchto dostala svoje meno ruská krajina, a Novgorodčania sú rodu variažského, súc predtým Slovania. Potom po dvoch rokoch zomrel Sineus aj jeho brat Truvor. I prevzal vládu Rurik a rozdal svojim mužom mestá, onomu Polock, onomu Rostov, inému Bielojazero. Do týchto miest prišli Variagovia; určite prví osadníci boli v Novgorode Slovania, v Polocku Kriviči, v Rostove Merovia, v Bielojazere Vesi, v Murome Muromovia. Nad všetkými panoval Rurik.^[126] Táto Nestorom podaná správa je jediným základom celej našej určitej a historickej vedomosti o príchode Variago-Rusov do Slován a o vzniku tunajšej samovlády. Nie je naším úmyslom, a nie je to ani zvlášť potrebné pre nami stanovený cieľ, vchádzať tu do obšírneho rozjímania o predmetoch obsiahnutých v predchádzajúcich slovách, ktorými sa so všetkou možnou usilovnosťou a dôkladnosťou zaoberalo až doteraz, pre ich dôležitosť v domácej ruskej histórii, toľko učených mužov, medzi ktorými zaujímajú popredné miesto Schlözer, Karamzin a Pogodin. Nám bude stačiť dotknúť sa zľahka niektorých poprednejších okolností. Že Variagovia čiže Rusi, — pozvaní severozápadnými Slovanmi, t. Novgorodčanmi i časťou Krivičov, aj ich spoločníkmi Čudmi, Vesmi i Mermi, na ujatie sa vlády nad nimi, — boli Škandinávci nemeckého kmeňa, a to najpravdepodobnejšie obyvatelia východného pomoria terajšieho Švédska (kde je známy kraj Roslagen, pobrežie uplandské), to netreba v histórii rozhľadenému a s nepredpojatým úmyslom uvažujúcemu Nestorovi dokazovať zvláštnymi, prácne razenými cestami a prostriedkami. Bayer, Thunmann, Schlözer, Karamzin, Geijer, Pogodin a i. dokázali tento výklad podstatnými a závažnými dôvodmi, pravda, postačujúcimi pre skúseného a nestranného sudcu, naproti tomu neplatnými u nevedomých alebo zaujatých hodnotiteľov.^[127] Najhlavnejšie z týchto dôvodov sú tieto: a) Sám Nestor hovorí, že Vanagovia žili na brehu Baltského mora, nazvaného po nich variažským, a z jednej strany nimi, z druhej strany Lechmi, Prusmi i Čudmi osídleným,^[128] dokladajúc okrem toho, že záviseli od rozličných menších národov, t. Rusov, Sveov (Švédov), Urmanov (Normanov), Anglianov a Gótov.^[129] b) V Škandinávsku v tom čase skutočne sídlil národ známy pod všeobecným či zemepisným menom Normanov a pod zvláštnymi menami Variagov i Rusov v celom 8., 9. i 10. stor., podnikajúci lúpežnícke nájazdy po mori do všetkých končín Európy, ktorého výpadom, ako sme uviedli vyššie (§ 18, č. 9), bolo vystavené východné baltské pobrežie od prastarodávna.^[130] c) Vekovo blízki spisovatelia biskup kremonský Liutprand [946 — 968] a Symeon Logotheta nazývajú vtedajších ruských Slovanov, ktorí boli po vládou variažských kniežat, jeden Normanmi, druhý Frankmi, určite ohľadom na germánsky a menovite škandinávsky pôvod Variago-Rusov.^[131] d) V Carihrade sa nachádzali od dávnej doby až do 11. stor. dobrodružné pluky Normanov vo vojenskej službe gréckych cisárov, menovali sa Varangovia (u Anny Komnenovej, u Konštantína Porfyrogeneta omylom Fargani) a Foederati (Φιδράτι), ktorí tak týmto menom, ako aj svojím pôvodom a povolaním či stavom ukazujú sa byť škandinávskymi Wäringmi (Vaeringiar), z domácich prameňov dostatočne známymi.^[132] e) Mená variažských troch kniežat, ako i väčšieho počtu svedkov v zmluvách Rusov s Grékmi 911 a 945 sú zjavne škandinávske; ruské názvy dneprovských prahov u Konštantína Porfyrogeneta, ktorý rozlišuje medzi jazykom ruským a slovanským (§ 28, č. 15), ďalej slová, ktoré prešli od Variagov k severným Slovanom, ako tiun, vira, jabednik, gridin, metnik, verv, luda, sud (fretum), šľag, bezmen, gruz a i., takisto sa dajú najprirodzenejšie vysvetliť zo škandinávskeho jazyka;^[133] napokon zákony, ktoré variažské kniežatá dali ruským Slovanom, v mnohých článkoch sa veľmi zhodujú s normanskými, priečiac sa starobylým slovanským zvykom a zákonom. Ak pripustíme pravdivosť a závažnosť týchto a im podobných dôvodov,^[134] ako je naším úmyslom, ľahko vybadáme, prečo sa títo prisťahovalci uvádzajú v domácich letopisoch pod dvojakým menom, Variagov i Rusov, a prečo sa z týchto dvoch práve posledné ujalo medzi Slovanmi. Domácim názvom Variagovia, t. rotníci, spolčenci, lat. foederati, od slova vara, vaere (pactum), škand. Vaeringr, mn. č. Vaeringar, nazývali sa všeobecne všetci škandinávski bojovníci, dobrodruhovia, lupiči a koristníci, bez rozdielu pôvodu a vlasti, či pokolenia a kraja, z ktorého pochádzali, spolčiac sa na ten zámer, t. buď na vojnové výpravy, alebo na vojenské služby do cudziny. Naproti tomu Rusi boli obyvatelia jednej časti Škandinávska, a to najpravdepodobnejšie východného čiže uplandského pomoria (Roslagen),^[135] a to nepochybne nielen vonku, u Čudov^[136] a Slovanov, ale aj doma.^[137] Pozvané kniežatá a ich družina boli svojím povolaním a postavením Variagovia, rodom Rusi; ono širšie meno, spoločné určitej triede všetkých Škandinávcov (Gótov, Švédov, Norvegov atď.), a preto používané Nestorom namiesto názvu Škandinávci, je toto užšie, miestne čiže národné meno. Je pravdepodobné, že slovo Rusi sa používalo vo Švédsku iba na označenie jednej malej vetvy, usadenej na roslagenskom pomorí. Čudi, bývajúci na náprotivnom nábreží, vztiahli ho, čo sa v histórii často stáva,^[138] na všetkých iných Švédov usadených za Rusmi. Od ruských panovníkov prešlo meno Rusi najprv na iľmenských Slovanov, a onedlho na Krivičov, Poľanov, Radimičov, Viatičov, Dregovičov, Dulebov, Uličov, Tivercov, Chorvátov, Srbov a mnohé iné slovanské vetvy,^[139] práve tak ako meno nemeckých Frankov na keltských Galov, litovských Prusov na zmes národov v terajšom štáte pruskom, čudskouralských Bulharov na Slovanov v Mézii atď. Čas týchto predôležitých príbehov Nestor síce podrobne vymeriava, určujúc pobývanie Variagov v Slovanoch na r. 859, potom vyhnanie a ich opätovné pozvanie na r. 862; avšak predsa len už Schlözer a Karamzin dôvodne poznamenali, že pramene použité Nestorom pri spisovaní letopisov sotva stačili na označenie času s takou určitosťou, aby sa vyvaroval omylu, a teda sa na tento letopočet nemožno veľmi spoliehať, hoci pri nedostatku iného, lepšieho a istejšieho, treba napokon zostať pri ňom.^[140] Je však pravdepodobné, že usadenie sa Variagov-Rusov v Slovanoch pripadá do o niečo staršej doby, ako ho dával Nestor.^[141] Príčinu pozvania ruských kniežat, aby sa ujali vlády nad združenými národmi Čudov i Slovanov, Nestor zrejme videl v tom, že vzniknuté domáce rozpory a boje po vyhnaní Variagov primäli rozumnejšiu stranu v ľude, aby na zastavenie ďalších rozbrojov a na odvrátenie záhuby hroziacej im od variažských i chazarských nájazdov zvolili si kniežatá a panovníkov z najbojovnejšieho národa v celej vtedajšej Európe, zo Škandinávcov, ktorí by skrotili mocnou rukou domácich i vonkajších nepriateľov, a podľa zmluvy, šetriac národné práva, slobody a obyčaje, panovali nad národmi, ktoré sa im dobrovoľne oddali do ochrany. Bola to slobodná voľba, nie ľahkomyseľné podrobenie sa jednej väčšej, a dodajme, že aj opatrnejšej strany, — hoci iste nie bez odporu druhej — menšej, — hľadajúcej vlastný prospech v rozbúrenej vlasti a v narušení všeobecného poriadku. Stalo sa to, ako hovorí prastará národná povesť, pravda, zapísaná až v neskorších pamiatkach, nie v Nestorovom letopise, na radu a rozhodnutie samého Gostomysla, starejšieho čiže správcu novgorodských Slovanov.^[142] A naozaj sa čoskoro potvrdilo, že táto voľba bola za daných okolností veľmi prezieravá. Pod panovaním prísnych ruských kniežat, vládnucich železnou rukou, zjednotili sa pomaly, voľky i nevoľky, všetky slovanské národy na severe do mohutného štátu, pripraveného neskôr aj na to, aby úspešne odolal prevahe škandinávskych Normanov a uralských Čudov i Turkov, hroziacich konečnou skazou severnému Slovanstvu. Vpády Normanov do Slován prestali úplne. Tento veľký cieľ sa dosiahol pozvaním variažských kniežat a ich družiny, a to bez väčšej ujmy pre národnosť slovanskú; lebo variažské rody sa v krátkom čase úplne poslovančili, a niektoré prímesi zo škandinávčiny do slovančiny, okrem zmeny bezuzdnej ľudovlády na silnú samovládu, neznamenali žiadne podstatné preinačenie domácich spôsobov, mravov a obyčajov. Námietka, že nie je pravdepodobné, aby Slovania, vyženúc so zbraňou v ruke Variagov, už o niekoľko mesiacov ich znovu pozvali ujať sa kniežatstva, je málo závažná. Lebo vyhnaní variažskí dobrodruhovia a pozvané kniežatá boli podľa najväčšej pravdepodobnosti ľudia síce z rovnakého škandinávskeho kmeňa, avšak predsa len z rozdielneho rodu, t. prví boli hádam Góti, Švédi alebo iní Škandinávci, o čom sa Nestor s istotou nemohol dozvedieť, a tí druhí Rusi, čo ten istý letopisec mnohokrát vedome opakuje. Vtedajší Normani i Škandinávci sa delili, ako už bolo uvedené, na rozličné menšie, osobitnými menami označené, od seba nezávislé vetvy. Po druhé, medzi vyhnaním prvých a pozvaním druhých mohlo uplynúť niekoľko rokov; Nestorov letopočet, pokiaľ ide o tento bod, určite nie je neomylný. Tieto domáce spory nepochybne trvali dlhšie, ako sa zdalo Nestorovi; dozretie politických zámerov a zjednotenie sa rôznorodých národov do jedného cieľa sa nemôže udiať tak rýchlo. Po tretie, krajina po vyhnaní Variagov, hoci vtedy mohutná, neskôr však pre vypuknutie rozbrojov oslabená, bola nepochybne iná než vtedy, keď v nej získala prevahu strana priaznivo naklonená Variagom, ako to podľa poznámok v niektorých rukopisoch dosvedčuje aj odpor slovanských spojencov voči variagoruským kniežatám.^[143] Po štvrté, na pozvaní Variagov mali podiel dva slovanské národy a dva čudské; vybraním kniežat z tretieho národa sa zamedzilo nevraživosti a výčitkám jedného kmeňa voči druhému. Bol to jediný prostriedok na vyhovenie obidvom stranám bez boja a krvipreliatia. Po piate, medzi vyhnaním lúpeživých tulákov a vagabundov, ktorí do krvi ako dobytok zdierali bezbranný, proti svojej vôli podrobený a mierovej práci a remeslám oddaný ľud, — a medzi pozvaním slobodne zvolených kniežat z pokolení na hony vzdialených od oných tulákov a vagabundov, na prevzatie riadnej vlády nad zverenými národmi, pre česť a blaho oboch strán, teda vládnucej aj poddanej, — je predsa len nejaký rozdiel, takže jedno vylučuje druhé. Pravdupovediac výber kniežat z národa síce najbojovnejšieho, ale zároveň aj nepriateľského sa javí ako obrátenie jeho vlastných zbraní proti nemu samému, je to chytrosť a prezieravosť vlastná iba politicky vyspelým národom, preto tí, ktorí si ako Adelung, Gebhardi a slepo podľa nich postupujúci Dobrovský, Karamzin a iní, mladší Rusi predstavujú Staroslovanov asi ako afrických divochov, o takejto voľbe pochybujú iba preto, že svedčí o kultivovaných mravoch, tvrdiac pritom, že vzdelaní a silní Rusi si svojou vojenskou silou hrubým spôsobom podrobili divokých a poddajných Slovanov ako nevoľníckych otrokov.^[144] Koľko je v tejto domnienke o surovosti a divokosti vtedajších Slovanov pravdy i nepravdy, uviedli sme už vyššie (§ 23) a na príslušnom mieste širšie vyložíme. Nuž, opak je pravdou: oslabení vzdelanosťou a bohatstvom, rozbujnení rozkošami, od prírody ľahkomyseľní a medzi sebou neznášanliví novgorodskí Slovania, unikajúc od poroby hroziacej im zo všetkých strán, potrebovali a hľadali spoľahlivých správcov u národa síce surovejšieho, ale práve preto bojovného a vo vojenskom remesle prevyšujúcom ostatné národy. Ostatne, v dejinách ľudstva nie sú príklady voľby kniežat a kráľov z cudziny u slobodných národov, ani u samotných Slovanov žiadnou zriedkavosťou.^[145]

6. Podrobný, na kritickom rozbore pôvodných prameňov založený výklad dejín severných Slovanov od čias príchodu variažskoruských kniežat čiže založenia samovlády až do ujatia sa kresťanstva medzi nimi nemôže byť predmetom prítomného spisu: v tomto ohľade usilovnosť mladších ruských i cudzích spisovateľov, najmä vynikajúceho Karamzina, dostatočne spĺňa všetky náležité požiadavky.^[146] Našej potrebe učiní zadosť stručné uvedenie a takpovediac spomenutie hlavných príbehov týkajúcich sa príslušnej vedúcej osobnosti, s vylúčením rozpráv o krvavých bojoch a vojnách; podrobnejšie sa zastavíme pri jednotlivých historických a zemepisných predmetoch jedine tam, kde preskúmaním výpovedí starých svedkov môžeme získať významné nové výsledky vo veci celého Staroslovanstva lepšie ako doterajšie. — Súc pozvaní zjednotenými Slovanmi a Čudmi, zaviazali sa traja bratia zo škandinávskych Variagov, pokolenia Rusov, menom Rurik, Sineus a Truvor, prevziať hlavnú vládu nad národmi, ktoré síce vedeli bojovať za slobodu, nevedeli však využívať tieto výdobytky na svoj prospech a blaho. Obkľúčení svojimi rodinami a mnohopočetnou družinou čiže vojskom prišli [862] do Slován a Čúd: Rurik sa usadil v Novgorode, u takzvaných Slovanov, Sineus na Bielojazere v krajine čudských Vesov, a Truvor v Izborsku, meste Krivičov. Smolensk a Polock, mestá tiež obývané Krivičmi, zostávali nezávislé, lebo sa nezúčastnili na pozvaní Variagov. Vytvorené panstvo troch vládcov, spojených zväzkami príbuznosti a spoločného prospechu, sa rozprestieralo od Bielojazera len po Estóny a potok zvaný Slovanské pramene (kľuči), kde sú dodnes rozvaliny starého Izborska. Táto časť terajšej Svätopetrohradskej, Estónskej, Novgorodskej a Pskovskej gubernie sa čoskoro nazvala Rusou, podľa národného mena variažskoruských kniežat. Po dvoch rokoch, po smrti Sinea a Truvora [864], starší brat Rurik, pripojac ich krajiny k svojmu kniežatstvu, založil ruskú samovládu, ktorej končiny siahali na východ do terajšej Jaroslavskej a Nižgorodskej gubernie, na juh potom po západnú Dvinu. Mera, Muroma a Poločania už vtedy záviseli od Rurika, lebo tento odovzdal svojim mužom, t. krajanom čiže rodákom, ktorí s ním prišli, správu nielen Bielojazera, ale aj Polocka, Rostova a Muroma. Akým spôsobom sa tieto tri samostatné národy, t. Poločania, Mera a Muroma, dostali pod jeho vládu, či dobrovoľne, či a vari pravdepodobnejšie mimovoľne, súc podmanení ním alebo jeho bratmi, o tom letopisy nič nehovoria.^[147] A tak spolu s vrcholnou kniežacou vládou vznikla v ruských Slovanoch, ako sa zdá, aj sústava lénna (pomiestna či údelná), obvyklá u Škandinávcov i u všetkých ostatných nemeckých národov. V tom istom čase Askold i Dir, Rurikovi rodáci, — hoci, ako hovorí Nestor, nie z jeho rodiny, ani bojari, — nepochybne nespokojní s Rurikovým konaním, vypravili sa so svojimi druhmi do Konštantinopola, aby tam skúsili svoje šťastie; spúšťajúc sa dolu Dneprom, nečakane oslobodili mesto Kyjev od daní, ktoré platili pokojamilovní obyvatelia Chazarom, podmanili si ich a začali im vládnuť pod menom Rusov ako ich panovníci. Povzbudení týmto úspechom a spoliehajúc sa na početnosť svojho vojska, vypravili sa s dvoma stami korábov na Čierne more, vyplienili brehy tráckeho Bosporu a obľahli Konštantinopol [866]; ale hrozná búrka rozbila ich loďstvo, takže do Kyjeva sa navrátili iba jeho slabé zostatky.^[148] Prestrašení týmto nebeským hnevom, ruskí pohania vyslali potom svojich mužov do Carihradu a požiadali o svätý krst, s ktorým odtiaľ prislaní duchovníci prišli do Kyjeva aj so slovanským písmom, zhotoveným nedávno predtým Konštantínom s prímenom Cyril [855]. Bolo to prvé semeno kresťanskej viery a vzdelanosti, vložené do úrodnej pôdy, ktoré však vzišlo až oveľa neskôr a začalo prinášať zrelé ovocie. Po sedemnásťročnom vládnutí Rurik, ktorého pamiatka je na veky zvečnená v dejinách ruského Slovanstva, dokonal svoj život r. 879, poručiac správu krajiny i maloletého syna Igora svojmu príbuznému Olegovi.^[149]

7. Oleg, správca ríše, vyrazil s veľkým vojskom [882] do dneprovských krajín, podmanil si bez odporu Smolensk a vybojoval Ľubeč spod vlády Severanov, avšak pre pohodlie a výhody Maloruska ho i naďalej lákal Kyjev. Nechcel však zvádzať boj so svojimi súkmeňovcami Askoldom a Dirom, preto použil lesť. S malou skupinou a s mladým Igorom sa priplavil po Dnepri ku Kyjevu a vydával seba a svoju družinu za variažských kupcov cestujúcich do Grécka, a pozval k sebe kyjevských panovníkov Askolda i Dira ako svojich druhov a rodákov. Askold i Dir sa ponáhľali na breh, avšak v tom momente padli mŕtvi k Olegovým nohám, zabití mečmi vojakov ukrytých na koráboch. Kyjevskí obyvatelia uznali Igora za svojho riadneho panovníka, a jeho poručník Oleg vyhlásil Kyjev za matku ruských miest. Odovzdajúc správu ďalších krajín veľmožom, nariadil stavať hrady čiže opevnené miesta pre vojsko, ktoré sa malo stať postrachom tak vonkajších nepriateľov, ako aj domácich spolčencov: zároveň ustanovil obecné poplatky. Slovania, Kriviči i ostatné národy boli povinné platiť daň Variagom, konajúcim vojenské služby v Rusoch, až do skonu kniežaťa Jaroslava. Novgorod im platil každoročne tristo hrivien, čo sa rovnalo asi stopäťdesiatim librám striebra. V nasledujúcom roku [883] Oleg premohol Drevanov a uložil im daň v čiernych kuních kožiach; onedlho potom [884 — 885] opanoval krajinu Severanov a ich susedov Radimičov, z ktorých poslední sa ochotne podvolili odovzdávať mu daň, až dovtedy platenú Chazarom, t. po šlagu čiže drobnej minci od pluhu, a tým zničil vládu chazarského chána v Černigovskej a Mogilevskej gubernii. Potom Oleg obrátil svoju úspešnú zbraň na juh a podmanil si v tejto oblasti, v gubernii Podolskej, Volynskej a v Haliči sídliace slovanské národy Uličov, Tiverkov, Dulebov, Chorvátov i Srbov.^[150] Medzitým sa Uhri, sami sa nazývajúc Maďarmi, vetva uralských Čudov, vyhnaní tureckými Pečencami z takzvanej Lebedie, obrátili na západ, a obíduc Kyjev [885], vtrhli do Uhier, Sedmohradska, Multán a Vlách, na nenahraditeľnú skazu tamojších Slovanov. Roku 903 Oleg vybral Igorovi za manželku Oľgu, rodom z Pleskova, v ruských letopisoch označovanú za nesmrteľnú. Okolo toho istého času Rusia tvorila šesťdesiate arcibiskupstvo v súpise gréckych biskupstiev, a 700 Rusov čiže kyjevských Variagov, slúžilo r. 902 v gréckom loďstve, dostávajúc z pokladnice 100 funtov zlata. Bez ohľadu na zväzky s Gréckom podnikavý Oleg, ktorému sa protivila nečinnosť, nariadil výpravu proti gréckemu cisárstvu. Všetky jemu podriadené národy sa spojili s Variagmi pod jeho zástavou [906]. Dneper sa pokryl 2000 ľahkými loďkami: na každej bolo štyridsať mužov; jazda sa pohybovala po pobreží. Udatný Oleg, využijúc nedostatočné opatrenia cisára Leva prímením Múdreho, zúrivo vyplienil byzantské okolie, potom so svojím loďstvom tiahol po pevnine^[151] priamo k Carihradu. Gréci, prestrašení týmto zámerom, navrhli Olegovi mier i platenie daní. Oleg prijal obidvoje a navrátil sa s nesmiernou korisťou do svojej vlasti. Kyjevčania, obdivujúc toľkú slávu i bohatstvo, jednomyseľne ho nazvali veštcom (čarovníkom, mudrcom). Po piatich rokoch vypravil znova svojich poslov do Carihradu na jednanie o potvrdení mieru. V uzavretej písomnej zmluve obidve strany potvrdili priateľstvo, stálu lásku a vzájomné kupecké zväzky [911].^[152] V nasledujúcom roku Oleg zomrel po uštipnutí hadom na mohyle (náhrobku) svojho milého koňa [912]. Národ oplakával jeho smrť hojnými slzami.^[153]

8. Po zasadnutí Igora na kniežaciu stolicu sa Drevania odtrhli od Kyjeva, avšak on ich čoskoro skrotil a potrestal zvýšením ročnej dane [913 — 914]. Oddiel bojovných Rusov, prepraviac sa s 500 loďami cez Čierne i Azovské more, vyplienil okolie Širvanu, v ktorom vtedy panoval Aliben el Chaisem [913]. V tom istom čase noví hrozní vrahovia, lúpeživí Pečenehovia sa zjavili v Rusoch a uzavrúc mierovú zmluvu s Igorom, päť rokov ju ničím neporušili. V prvých rokoch svojho panovania žil Igor v dobrom porozumení a priateľstve s gréckym cisárom, takže r. 935 Igorove koráby i vojaci sprevádzali grécke loďstvo vo výprave do Vlách. Avšak v úsilí, ako sa zdá, presláviť svoje doterajšie vládnutie, podobne ako Oleg, vojnovými činmi, vstúpil s 10 000 loďami na Čierne more a začal okolie Bosporu obracať na popol [941]. Jedine grécky oheň a skúsené ázijské vojsko prinútili Rusov hľadať záchranu v úteku z Malej Ázie do vlasti. Tento nezdar nezlomil Igorovo srdce, ba naopak, zaumienil si pomstiť sa Grékom. Zhromaždiac druhé vojsko nesmierneho počtu, prizval bojovných Variagov zo zámoria, najal pluky Pečenehov a vypravil sa po dvoch rokoch [943 — 944] proti Grékom. Grécky cisár Lakapen bez otáľania vyslal k Igorovi svojich poslov s návrhom platiť dane ako predtým. Igor, poradiac sa so svojou družinou, prijal dary od Grékov pre všetkých svojich vojakov a v nasledujúcom roku [945] uzavrel zmluvu, v ktorej článkoch ruský knieža prisľúbil medziiným neosobovať si vládu nad chersonským okolím a nedovoliť vpády čiernych čiže zadonských Bulharov^[154] na toto územie; okrem toho si Rusi i Gréci sľúbili vzájomnú pomoc proti svojim nepriateľom. Mier a tento zväzok boli potvrdené prísahou. Na posvätnom pahorku v Kyjeve, kde stála Perúnova socha, sa Igor v prítomnosti gréckych vyslancov slávnostne zaviazal dodržiavať priateľstvo s cisárom, jeho vojaci zas na znamenie prísahy skladali k nohám modly zbraň, štíty i zlato; potom variažskí kresťania prisahali v chráme sv. Eliáša. V tom istom roku sa vypravil Igor s vojskom k Drevanom vyberať dane. Avšak tí, súc až príliš zaťažení daňami, pod vodcovstvom svojho kniežaťa Mala siahli po zbrani, vyrazili z mesta Korostenu, zajali samého Igora, priviazali ho k dvom stromom, roztrhli ho napoly a pochovali neďaleko mesta. Za jeho času [944] ruskí Slovania, poddaní Chazarov, teda Viatiči a ich susedia, sa priplavili po Chvalinskom mori a rieke Kuru až k mestu Bardu v stolici Arranskej (teraz mestečko Berda asi desať míl vzdialené od Gandže v Gruzii), vyplienili ho a navrátili sa tou istou cestou do svojej vlasti.^[155]

9. Sviatoslav, Igorov syn, prvý knieža slovanského mena z kmeňa Variago-Rusov, bol po smrti svojho otca ešte iba chlapcom. Jeho výchovu mal na starosti bojar Asmud a Sveneld bol veliteľom vojska. Je pravdepodobné, že pomocou týchto dvoch znamenitých mužov Oľga, jeho matka, dostala žezlo panovania do svojich rúk. Po prevzatí vlády sa najprv pomstila Drevanom za zabitie kniežaťa Igora, svojho manžela. Drevania, honosiac sa tým zabitím ako víťazstvom a pohŕdajúc maloletosťou Sviatoslava, navrhli Oľge manželstvo so svojím kniežaťom Malom. Postavila sa k tomu naoko tak, akoby bola hotová súhlasiť s ich žiadosťou. Medzitým však, nastrojac Drevanom ženskou chytrosťou záhubné úklady, pomstila smrť svojho manžela smrťou popredných mužov drevianskej krajiny aj mešťanov Korostenu [946], a podrobiac tento odbojný národ znovu svojej vláde, slávila pohrebnými hrami (tryznou), obyčajom pohanov, pod Korostenom pamiatku Rurikovho syna. So sprievodom vojenskej družiny a v spoločnosti mladého Sviatoslava obchádzala veľká kňažná Oľga celú dreviansku krajinu, ustanovujúc poplatky do krajinskej pokladnice; ale obyvatelia Korostenu boli povinní posielať tretinu uloženej dane samej Oľge, na jej vlastné údelné panstvo, do mesta Vyšegorodu (teraz dedina na vysokom brehu Dnepra asi míľu od Kyjeva). V nasledujúcom roku [947], ponechajúc Sviatoslava v Kyjeve, vybrala sa do severného Ruska, do krajiny novgorodskej, a nariadila pozdĺž riek Luga a Msta krajinské dane; rozdelila krajinu na menšie oblasti nazývané pogosty; a vykonajúc všetko, čo bolo potrebné urobiť pre všeobecné blaho, všade zanechala znamenie svojej starostlivosti a múdrosti. Je pravdepodobné, že Oľga na tejto ceste poskytnutím zvláštnych výsad položila základ rozkvetu mesta Pleskova, miesta svojho narodenia, ktoré sa od tej doby preslávilo v Rusoch zároveň s veľkým Novgorodom, zacloniac starý Izborsk v tej istej krajine. Po svojom návrate do Kyjeva strávila tu niekoľko rokov svojho života v pokoji a tichosti. V pokročilej starobe preukázala neobyčajnú bystrosť a zrelosť ducha. Bola pohankou, ale v Kyjeve sa už vtedy slávilo meno jediného boha. Zasiahnutá bleskom nového svetla, kresťanského učenia, zatúžila Oľga stať sa kresťankou, a preto sa osobne vypravila do sídelného mesta gréckeho cisárstva, aby sa tu blízko samého prameňa stala účastníčkou obľúbenej viery. Jej učiteľom i krstiteľom tam bol patriarcha a cisár Konštantín Porfyrogenet jej krstným otcom [dňa 9. septembra 955]. Po svojom návrate do Kyjeva s darmi od cisára ponáhľala sa Oľga odhaliť svojmu synovi bludy pohanstva; mladý Sviatoslav však nedbal na jej poučenia, ale nebránil pritom iným prijímať krst. Za Oľginho panovania Rusi, zachovávajúc mier a priateľstvo s Grékmi, slúžili pri cisárskom dvore, v loďstve, vojsku, a pod vedením Grékov bojovali na Sicílii proti Saracénom [964].^[156]

10. Sviatoslav, dospejúc do mužských rokov a prevezmúc vládu, dychtil jedine po hrdinských činoch a bojoch. Napochytro zhromaždil mnohopočetné vojsko a vyrazil bez odkladu do terénu. Tam drsným spôsobom života si privykal na vojenský život a strádanie; určite nemal ani stan, ani netáboril, živil sa koninou, mäsom divej zveri, ktoré si sám pražil na uhlí, pohŕdal zimou a inými nepohodami severného podnebia, nepoznal stan, ale líhal pod holým nebom; podsedlový pokrovec mu slúžil za mäkkú posteľ, sedlo za podušku. Aký bol vodca, takí boli aj jeho vojaci. Avšak nikdy nepodnikal náhle vpády a nájazdy do cudziny, ale pred vlastným útokom najprv vypovedal vojnu. Pobrežie Oky, Donu a Volgy bolo prvým divadlom jeho vojenského, šťastného dejstva [964 — 966]. K svojmu panstvu pripojil Viatičov, až dovtedy poplatných Chazarom, premohol Chazarov a dobyl ich hlavný hrad Bielovežu (Sarkel na dolnom Done, pozri č. 4), zvíťazil nad Jasmi a Kasohmi (Osetínci čiže Alani i Čerkesi); a vtedy tiež, ako je pravdepodobné, ovládol Tamatarchu (Fanagóriu) i všetky chazarské krajiny na východnom brehu Azovského mora, ktoré neskôr boli pomenované ako Tmutorakanské kniežatstvo. Na požiadanie cisára Nicephora a po prijatí od Grékov veľkého množstva zlata na vyzbrojenie vojska vrhol sa Sviatoslav so 60 000 ozbrojencami na dunajských Bulharov [967], dobyl ich mnohé mestá a začal po smrti bulharského cára panovať v starej Mézii, zvoliac si za sídlo slávne mesto Preslavu v Bulharoch. Medzitým v jeho neprítomnosti Pečenehovia prvýkrát vpadli do Rusi, priblížiac sa až k samému Kyjevu, v ktorom sa bola zavrela Oľga so Sviatoslavovými deťmi [968]. Kyjevčania hynúc od hladu a smädu sa už zo zúfalstva chceli vzdať. Ale našiel sa smelý junák, ktorý sa odvážil potajomky sa vykradnúť cez nepriateľské obľahnutie k ruskému vojvodcovi Pretičovi, zdržujúcemu sa blízko mesta na druhej strane rieky s malým počtom vojska, a doniesť mu správu o biednom stave obľahnutých. Z obavy pred Sviatoslavovým hnevom sa Pretič odhodlal vyslobodiť hoci len samotnú kniežaciu rodinu. Na úsvite Pečenehovia náhle spozorovali ruské loďky a v domnení, že prichádza sám hrozný Sviatoslav, odvrátili sa zo strachu od mesta a uzavreli s Pretičom mier. Sviatoslav, súc pohnutý žalostnou správou svojej matere o tom nebezpečenstve, navrátil sa narýchlo do Kyjeva, zahnal Pečenehov z ruských končín a zabezpečil aj pokoj vo vlasti. Ale bezcieľne pobývame v Kyjeve sa mu čoskoro zunovalo. Už si bol aj zaumienil, že sa vráti do Preslavy, oplývajúcej podľa jeho slov všetkými vzácnosťami umenia i prírody — lebo Gréci tam posielali zlato, súkna i tkaniny, víno i rozličné plodiny, Česi i Uhri striebro i kone, Rusi kožušiny, vosk, med a nevoľníkov — avšak smrť jeho matky ho na určitý čas zdržala doma [969]. Syn, vnuci i národ oplakávali úmrtie Oľgy, podľa Nestorovho vyjadrenia, dennice i luny spasenia. Ľudové podanie ju nazvalo chytrou, cirkev svätou, dejepis múdrou. Za jej vlády sa Rusko stalo známym aj v najvzdialenejších krajinách Európy; veď i nemeckí letopisci rozprávajú o jej posolstve do Nemiec k cisárovi Otovi. Teraz už Sviatoslav mohol slobodne vykonať svoje predsavzatie. Svojmu staršiemu synovi Jaropolkovi poručil Kyjev, druhému synovi Olegovi odovzdal dreviansku krajinu, a tretieho Vladimíra poslal s Dobryňom (bratom Maluše, Vladimírovej matky) na žiadosť Novgorodčanov do Novgorodu [970]. Je to prvý príklad rozdávania synom osobitných údelov či panstiev, príklad nešťastný, ktorý sa stal hlavnou príčinou všetkých neskorších bied Ruska. Sám knieža sa bez otáľania vypravil do Bulhar, ale tamojší národ sa proti nemu postavil ako k nepriateľovi. Neohrozený Sviatoslav sa útokom zmocnil mesta Preslavy a znovu zaujal bulharské cárstvo. Tak sa zaplietol do vojny s gréckym cisárom, ktorý zo závisti roznecoval plameň odbojov a vzbúr v Bulharoch. Sviatoslav, pripojac k ruskej družine Bulharov, Uhrov a Pečenehov, plienil Tráciu a prenikol až k samotnému Adrianopolu; tu ho však čakala veľká porážka, po ktorej Rusi ustúpili, a Preslavu ovládli Gréci [971]. Ešte krvavejšia bitka sa odohrala na brehu Dunaja pri Dristre; jedenásťkrát jedno i druhé vojsko mohlo mať na svojej strane víťazstvo. Napokon Sviatoslav cúvol a vošiel do uvedeného mesta. Po mnohých ďalších zúfalých bitkách, súc ranený a vidiac, že má už málo vojakov, odhodlal sa požiadať o mier. Cisár Ján Tzimiskus, vypočujúc ho s radosťou, pretože aj on za to víťazstvo draho zaplatil, poslal Sviatoslavovi do stanu cenné dary. Mier bol uzavretý: cisár povolil Sviatoslavovi slobodne odísť z Bulhár a ruským obchodníkom kupčiť v Carihrade, aj ruské vojsko opatril potrebnými zásobami; Sviatoslav naproti tomu sa zaviazal nechať na pokoji Grékov a neútočiť na Bulharov ani na krajiny chersonské. Po osobnom zhliadnutí sa na brehu Dunaja sa obidvaja hrdinovia priateľsky rozišli. Pečenehovia, ktorí sa od Grékov alebo zlomyseľných obyvateľov Preslavy dozvedeli o bohatstvách vracajúceho sa Sviatoslava s nepočetnou družinou, číhali na Rusov pri Dneprovských prahoch. Sveneld, znamenitý Igorov vojvodca, radil kniežaťu, aby obišiel prahy po suchu: ale on chcel zimovať v Bielobreží pri ústí Dnepra. Na jar bol prinútený bojovať s Pečenehmi: tu udatný Sviatoslav, ešte v rozkvete života, padol v bitke [972]. Knieža Pečenehov Kuria mu odsekol hlavu a urobil si z jeho lebky času na pitie. Iba malá hŕstka zachránených Rusov s vojvodcom Sveneldom priniesla žalostnú zvesť o záhube neohrozeného hrdinu, Hanibala starej ruskej histórie^[157]

11. Sviatoslavovým úmrtím sa pretrhla samovláda: Jaropolk panoval v Kyjeve, Oleg v krajine drevianskej, Vladimír v Novgorode [973]. Čoskoro sa prejavili zhubné následky rozdelenia panstva: brat povstal proti bratovi. Sveneld z nenávisti k Olegovi, ktorý usmrtil jeho syna Ľuta na love vo svojej oblasti [975], nabádal Jaropolka, aby pripojil dreviansku krajinu ku kyjevskej. Keď sa o tomto zámere dozvedel Oleg, pripravil sa na obranu; ale súc premožený hľadal záchranu v úteku do mesta Ovruče, a tam prišiel o život v hlbokej priekope tohto mesta [977]. Márne Jaropolk úprimne ľutoval ten zločin a žalostne plakal nad bratovou smrťou, akoby v predtuche svojho vlastného nešťastného osudu. Vladimír, novgorodský knieža, počujúc o skonaní Olega a zabratí drevianskej krajiny a zhroziac sa Jaropolkovho baženia po vláde, utiekol za more k Variagom. A Jaropolk, využijúc jeho neprítomnosť, rýchlo vypravil do Novgorodu svojich zástupcov čiže splnomocnencov, a tak sa stal jedinovládcom celého Ruska. Po dvoch rokoch sa Vladimír vrátil s variažským vojskom, odstavil Jaropolkových splnomocnencov a ich prostredníctvom mu s hrdosťou vyhlásil vojnu [980]. Chystajúc sa odňať vládu svojmu bratovi, zaumienil si naraz pozbaviť ho aj nevesty Rognedy, dcéry Variaga Rogvoloda, ktorý prišiel zo zámoria, ako je pravdepodobné, slúžiť veľkému ruskému kniežaťu a dostal od neho do údelu Polocké kniežatstvo. Avšak Rogneda hrdo odmietla jeho ruku. Nato rozzúrený Vladimír ovládol Polock, usmrtil Rogvoloda i dvoch jeho synov a oženil sa s dcérou. Potom sa pustil do Jaropolka, ktorý v snahe uniknúť pred údajným sprisahaním proti nemu v Kyjeve, utiekol do mesta Rodna. Tu ho jeho neverný vojvodca Blud so zradným úmyslom nahováral na mier s Vladimírom. Hoci potom jeden z jeho verných mužov, menom Variažko, mu radil, aby opustil načas Rusko a uchýlil sa k Pečenehom, napokon ho zradca Blud oklamal svojou chytrosťou a vydal svojho ľahkoverného pána do rúk nepriateľov, uvedúc ho do bratovho obydlia ako do skrýše zbojníkov, kde dvaja najatí Variagovia svojimi mečami prebodli prsia kniežaťa [980]. Za jeho vlády [973], podľa správ nemeckého letopisca, sa ruskí poslovia dostali až do Kvedlinburgu k dvoru cisára Ota, nevedno však pre akú príčinu; uvádza sa o nich jedine to. že odovzdali cisárovi bohaté dary.^[158]

12. Vladimír pomocou zločinu a bojovných Variagov zaujal veľkokniežaciu stolicu [980]; čoskoro však dokázal svojimi skutkami, že od narodenia bol uspôsobený na to aby sa stal veľkým panovníkom. Predovšetkým vlastnou chytrosťou odsunul najaté pluky výtržníckych a lakomých Variagov, začínajúce byť pre jeho vládu nebezpečnými. Čoskoro nato prejavil svoju neobyčajnú horlivosť voči pohanskému náboženstvu. Na jeho príkaz bola zhotovená nová socha Perúna so striebornou hlavou a spolu s inými modlami postavená neďaleko kniežacieho dvora na posvätnom pahorku. V Novgorode na brehu Volchova bola pričinením Dobryňu takisto postavená bohato ozdobená socha. Táto nábožnosť nebránila Vladimírovi oddávať sa zároveň aj Šalamúnovi, teda telesným rozkošiam. Napokon milujúc ženy miloval i vojnu. On odňal Poliakom mesto Czerwień, blízko Hrubeszowa, Przemysl a iné [981], ktoré neskôr boli pomenované Červenskými (odtiaľ je aj Červená Rus), teraz patriace k východnej Haliči. Vo dvoch nasledujúcich rokoch [982 — 983] skrotil odboj Viatičov, odmietajúcich platiť daň, vybojoval krajinu Jatvegov, žijúcich v lesoch medzi Litvou a Poľskom, a rozšíriac svoje panstvo od Bugu až do samého Baltského mora, vyberal daň od všetkých obyvateľov medzi kurónskym a čudským zálivom. Ovenčený víťazstvom i slávou chcel Vladimír priniesť vďaku modlám a ľudskou krvou skropiť ich oltáre. Podľa rady bojarov a starcov bol hodený los a ten padol na mladého Variaga, kresťana: aj syn, aj otec, postaviac sa na odpor, stali sa prvými i poslednými (pokiaľ je známe) mučeníkmi kresťanstva v Kyjeve. Po zmierení Radimičov, usilujúcich sa vydobyť si samostatnosť [984], zažiadalo sa Vladimírovi ovládnuť kamské Bulharsko, krajinu bohatú obchodom [985]. Tu sa najprv pripomínajú v ruských letopisoch Torci čiže Turci, súkmeňovci Turkomanov a Pečenehov, ako ruskí spoločníci alebo nájomníci. Veľký knieža síce premohol Bulharov, avšak podľa rady múdreho Dobryňu uzavrel s nimi večný mier. V tom istom čase Rogneda, nazvaná Slovanmi Gorislavou (vraj pre jej vášnivé neresti), nie z pomsty pre usmrtenie otca i bratov, ale zo žiarlivosti, pre uprednostňovanie iných žien, si zaumienila usmrtiť Vladimíra; ale nepodaril sa jej zásah nožom, a ledva na príhovor bojarov unikla hrdelnému trestu, ktorý pre ňu chystal sám Vladimír, a napokon ju poslali aj so synom Iziaslavom do novopostaveného mesta Iziaslavi v terajšej Vitebskej gubernii. Pri toľkých víťazstvách, ktorými boli znamenite rozšírené hranice panstva, dejepis nám opisuje Vladimíra v prvých rokoch jeho panovania v nepriaznivom svetle, ako rozpustilého, prchkého tyrana; no v dospelom veku sa jeho mravy úplne zmenili, takže sa stal výborným panovníkom. Dokončil veľké dielo, zabezpečujúce mu trvalú slávu v dejepise: splnil totiž túžobnú žiadosť pobožnej Oľgy. Ruská krajina, v ktorej sa kresťanstvo už viac ako sto rokov pomaly zakoreňovalo,^[159] sa napokon prihlásila ku kresťanstvu úplne a slávnostne, a to takmer v rovnakom čase s ostatnými susednými krajinami. Podobne ako jeho slávna stará mama aj Vladimír ochotne počúval nielen kresťanských kazateľov, ale aj mohamedánov a židov, posielajúcich svojich zákonníkov a mudrcov do Kyjeva, až nakoniec odhalil bludy pohanstva a sám sa vydal hľadať pravdu v uvedených náboženstvách. Medzi všetkými kresťanskými zvestovateľmi viery najsilnejšie pohol jeho myseľ akýsi mudrc poslaný Grékmi, ktorý mu v krátkosti vyložil obsah Písma svätého a spolu ukázal obraz posledného súdu [987]. Vladimír, prepustiac ho s darmi i veľkou úctou, zhromaždil bojarov aj mestských starších, a podľa ich rady vypravil desatoro rozumných mužov na preskúmanie každej jednej viery. Tí potom prešli Bulhary, nemeckú krajinu a pobudli v Carihrade, až sa navrátili do Kyjeva a porozprávali kniežaťu s vytržením o spôsobe služieb Božích v Byzante. Veľký knieža sa sám rozhodol, že sa stane kresťanom: lebo nechcel sa ponížiť pred Grékmi a prosebne žiadať u nich krst, zamýšľal takpovediac vybojovať vieru kresťanskú [988]. Pre tú príčinu sa s mnohopočetným vojskom vypravil na koráboch ku gréckemu Chersonu (blízko Sevastopoľa) a prinútiac toto oddávna bohaté a slávne mesto k poddanosti, prijal v ňom aj so svojimi bojarmi krst svätý; na čo hneď nasledovala jeho svadba s cárovnou Annou, sestrou gréckych cisárov Basilia a Konštantína, svadba pre obidva štáty veľmi výhodná a prospešná. Vladimír prijal od chersonského metropolitu poučenie vo dvoch článkoch kresťanskej viery a ponáhľal sa do svojej stolice, aby tu svoje dietky aj národ ožiaril svetlom pravdy. Na túto veľkú slávnosť bolo pripravené aj odstránenie a rozbitie modiel. Národ zaplatil svojim zdanlivým bohom ešte poslednú daň hojne preliatymi slzami. Keď však Vladimír vyhlásil v meste, aby všetci ruskí ľudia pristúpili k prijímaniu krstu, tu všetok národ, sväto nasledujúc príklad kniežaťa i bojarov, valil sa v zástupoch i hromadách na breh Dnepra. Dospelí stáli vo vode po prsia a šiju; otcovia i matky držali dietky na rukách; kňazi čítali krstné modlitby a spievali chválu Hospodinovi. Kresťanské náboženstvo a veľká kňažná Anna, pôsobiac zdvojenou silou na povahu Vladimíra, dokonale preinačili jeho mravy. Rozpustilosť a bujnosť zmizli z jeho dvora; prchkosť a prísnosť panovníka sa zmenili na lahodnú krotkosť. Na jeho rozkaz boli zbúrané modlárne a modly v celej krajine: pospolitý ľud, presvedčený viac jeho príkladom ako mocou donútený, pristupoval bez odporu ku kresťanskej viere. Avšak litovské a čudské národy, súc sčasti veľmi vzdialené, sčasti ešte úplne nepodmanené, pravda, aj jazykom od Slovanov oddelené, dlho ešte zotrvávali pri pohanstve. Osvietenie a rozšírenie znalostí náuk v rozľahlých slovanských vlastiach boli prvými dôsledkami uvedenia kresťanskej viery v Rusoch. Slovanské písmo, zostavené Konštantínom — Cyrilom, ktoré sa dostalo do Ruska už skôr [866; 955] s prekladmi cirkevných kníh, ale až dosiaľ málo používané, stalo sa teraz všeobecným. Posledné roky Vladimírovho vládnutia, pamätné najmä zakladaním nových miest a hradov, boli ešte niekoľkokrát narušené vojnami s tatranskými Chorvátmi v terajšej východnej Haliči [993], s Pečenehmi [993, 997], s nórskym kráľovičom Erikom [okolo 1014], a napokon vzburou vlastného syna Vladimírovho, Jaroslava, kniežaťa novgorodského, chystajúceho sa na výboj proti otcovi, avšak jeho smrť tomu učinila koniec [1015].^[160]

1. Rozľahlé krajiny severovýchodnej Európy zaujaté slovanskými národmi, ktorých krátky obsah ich hlavných dejín sme podali vyššie, spisovatelia píšuci o tomto období označovali tými najrozličnejšími menami, ktoré prevzali sčasti zo starého zemepisu a dosť nenáležite ich zamenili s vlasťou iného kmeňa, sčasti z národného používania samých Slovanov alebo ich susedov. Iní spisovatelia nazývali oblasť týchto krajín ešte stále Sarmatiou a Skýtiou, iní Vinedami, Venedami, Venedskom, iní ako Ostrogardhr, Austrvegr, Holmgardhr, Gardhr a Chunigardhr, iní Gréckom, iní napokon Germániou. Používanie domácich mien Srbov a Slovanov v širšom zmysle, teda vo vzťahu na celú pospolitosť nimi obývaných území, najmä po veľkom sťahovaní slovanských národov a s tým súvisiacimi zmenami na severe, čoraz viac slablo a bolo vytláčané šírením sa mien jednotlivých vetiev. Napokon v druhej polovici 9. stor, po príchode Variago-Rusov, sa ujalo cudzie meno Rusov v týchto slovanských krajinách s takou neobyčajnou rýchlosťou a vytrvalosťou, že po dobrovoľnom i nedobrovoľnom spojení drobných, až dovtedy nezávislých slovanských národov do jedného štátu, potlačilo všetky domáce mená a stalo sa od 10. stor. až do terajšej doby všeobecným názvom severoslovanskej ríše. — Meno Sarmatia, navrhnuté Ptolemaiom, hoci pre tieto krajiny nakrze nevhodné, pretože v nich okrem Jatvegov na Podlesí žiadni Sarmati viac nebývali, bolo pre historikov nedostatočne orientovaných v zemepise a nepoznajúcich pravé príbuzenstvo tunajších kmeňov také pohodlné, že si toto meno stále nad iné obľubovali. Tak napr. Theophanes ešte stále odvodzuje Volgu od krajiny Sarmatov;^[161] bezmenný Ravenčan menuje zatatranské krajiny vlasťou Roxolanov a Sauromatov;^[162] ba ešte aj sám Alfred, hoci píšuci anglosasky, neváha používať pre túto krajinu meno Sarmati, hovoriac: „Bornholmania (Burgendan) majú na západe tiež Baltské more čiže Východné a Švédov (Sveon) na severe, a na východe Sarmatiu (Sermende),“ a ďalej „Švédi majú na juhu Východné more a na východe Sarmatov.“ Ten istý spisovateľ o niečo skôr, azda v snahe označiť kraj polabských Slovanov ako Žirmunty, nazývaný po nemecky Serimunt, alebo Mazovy i Jatvegy, použil názov Sarmatia a takýmto spôsobom poplietol i polohu týchto národov: „Na severe od Chorvátov (Horiti, v Krkonošiach) je Dievčia krajina (Maegdaland, či Devínske okolie, alebo Mazovy, hádam s ohľadom na Amazonky, nemožno určiť), a na severe od Dievčej krajiny je Sarmatia (Sermende) až k Rifejským horám“ (beorgas Riffin).^[163] — Dejepisci však tieto krajiny uvádzajú často aj pod menom Skýtia, ale rozlišujú veľkú i menšiu Skýtiu. Jornandes celý ten nesmierny priestor oblastí a krajín zatatranských, od Germáme cez Vislu až k Donu a ďalej odtiaľ na východ až k Serom (Číňanom), zhŕňa pod všeobecným menom Skýtia, rozdeľujúc ju Rifejskými horami na dve polovice.^[164] Toto rozdelenie Skýtie na dve, t. európsku čiže menšiu a ázijskú čiže veľkú, ktorého stopy možno sledovať už v najstaršej dobe u Timaea a inde,^[165] je u Jornandových nástupcov vyznačené ešte presnejšie. Bezmenný Ravenčan na mnohých miestach svojich zaujímavých postrehov výslovne oddeľuje Skýtiu západnú čiže menšiu (aestuosa) od východnej čiže veľkej (eremosa, antiqua, major).^[166] Ona bola podľa neho pôvodnou vlasťou Slovanov;^[167] v nej bývali rozličné národy čudsko-uralského a tureckého kmeňa, menovite Chazari (Agaziri).^[168] Aj v škandinávskych prameňoch na označenie krajín zadonských čiže východných sa meno Skýtia nachádza tiež dosť často, pričom treba mať na pamäti, že slovo Skythiodh je zmenené na Svithiodh, t. Švédy. Tak sa to objavuje napr. v islandských zemepisných zápiskoch: končiny Európy patriace k veľkej Ázii, veľká Skýtia (Svithiodh hin mikla),^[169] a v inej časti sa uvádza: V Európe najvýchodnejšia je Skýtia, ktorú my nazývame Skýtiou veľkou.^[170] Zmiešaním slov Skythiodh a Svithiodh sa stalo, že naopak Švédy sa často označujú ako Skýtia.^[171] Aj byzantskí dejepisci pomerne často nazývajú Rusov Skýtmi.^[172] A ani náš Nestor nemohol vynechať používanie mena Skýtia. Uvádzajúc slovanské národy a krajiny za Tatrami, hovorí: da to sja zvachu ot Grek velikaja Skuf.^[173] — Dôležitejšie ako tieto mená zachované zo starožitnosti sú pre nás jalové a úplne neprimerané aj škandinávsko-nemecké názvy severných Slovanov. Najstaršie meno celého slovanského kmeňa u nemeckých národov, t. Vinidi, po rozšírení sa Slovanov až k Labe a Travne prešlo na krajiny ležiace na západ od Visly; zriedkavejšie sa používa na označenie severných Slovanov. Jornandes ešte umiestňuje Vinidov do nesmiernych priestranstiev od prameňov Visly na sever i západ. V anglosaskom speve pútnika (the song of the traveller) sa spomínajú Vinedi spolu s Vikingami a Gepidmi.^[174] Thiodulf u Snorru Sturlesona nazýva ruských Slovanov východnými Vendmi. Prastarý názov Wännä-ma, Wänna-lain sa ešte dodnes zachoval u Čudov a Čuchoncov.^[175] Namiesto všeobecného mena Venedi používajú škandinávski básnici a poviedkari, aj iní spisovatelia nemeckého rodu, zvláštne názvy Austrvegr, Austrriki, Austrgardhr, v latinčine Ostrogard, Holmgardhr, Kaenugardhr čiže Kaenugardhar pl., v latinčine píšuci zase Chunigard, Gardhariki, Gardhar pl., a Girkia čiže Grikia. Tieto mená, z ktorých niektoré sa nachádzajú v islandských a škandinávskych povestiach, sa buďto vzťahujú na polohu krajín, ako Austrvegr, Austrriki, Austrgardhr a Holmgardhr, alebo sú prevzaté od miest a národov, ako Kaenugardhr a Girkia. Austrvegr, t. východné pomorie (vlastne cesta, hradská, od slova eist, austr, east, a vëgr, nnem. Ostweg), sa označovalo u Škandinávcov a Dánov nie Baltské more, — toto nazývali škand. Austrmarr, Eystrisalt, nem. Ostersalz, ags. Ostsae (porov. orientalis pars oceani arctici u Agathemera, sinus qui ab occidentali orientem versus porrigitur u Einharda, orientale pelagus u Adama Brémskeho, mare orientale u Bacona), — ale jeho celé východné a južné pobrežie,^[176] pretože podľa škandinávskych moreplavcov ležalo na východe (§ 18, č. 9). — Austrríki, t. východná ríša, sa nazývali tie isté krajiny v širšom zmysle, zahrnujúc do toho aj vnútorné územia obývané ruskými Slovanmi. Namiesto výrazu Austrríki, vyskytujúceho sa v škandinávskych prameňoch veľakrát, v latinských textoch sa s obľubou používa výraz Ostrogard.^[177] — Hólmgardhr, vlastne ostrovná krajina (od škand. holm = insula, porov. maď. halom = colliculus, hádam i slov. chlum, chl’m), podľa vymerania učených Švédov a Dánov takto bola nazvaná vraj pôvodne len vlasť Karelcov a východných i južných Čudov, pretože tá je premnohými jazerami rozdelená akoby na ostrovy,^[178] východnejšie krajiny sa nazývali Gardharíki; avšak už skoro boli obidve tieto mená pomiešané a používané bez rozdielu.^[179] Niekedy sa Holmgardhr nazýva hlavné mesto krajiny Gardhr.^[180] Ktoré by to bolo mesto, nikde sa neuvádza; niektorí sa domnievajú, že stará Ladoga, iní, že starý Novgorod, ale podľa mojej mienky je to najskôr Ostrov, staré mesto s hradom na ostrove rieky Veľkej v gub. Pskovskej (škand. Hólm — gardhr, Ostrovohrad). Už vyššie sme pripomenuli (§ 25, č. 7), že podľa výkladu niektorých bádateľov, pravda, vierohodného, aby sa o ňom mohlo uvažovať preukazne a nestranne, meno Holmgardhr, pokiaľ ide o jeho prvotný význam, sa akoby zhodovalo s menom Slovanov, ibaže je prekladom či pretlmočením druhého, a takýto jav pri používaní mien sa v histórii starých národov veľmi často objavuje aj inde. Tu je zvlášť dôležitá okolnosť, že práve tam, kde Škandinávci umiestňujú svoj Holmgardhr, podľa našich domácich prameňov od prastarodávna sídlila vetva veľkého srbského kmeňa, označená zvláštnym menom Slovanov (porov. č. 2). Túto krajinu, zdá sa, t. okolie miest Pečory, Ostrova, Pleskova, Novgorodu atď., menovali susední estónski Čudi Ulima, správnejšie Uelle-ma, t. horná krajina.^[181] — Kaenugardhr, v latinčine Chunigard, takisto sa nachádza niekedy v užšom, niekedy v širšom zmysle. V prvom označuje krajiny nachádzajúce sa pri meste Kyjev a poddané vláde kyjevského panovníka; v druhom potom označuje celé slovanské Rusy.^[182] Význam prvej časti tohto slova, t. Kaenu čiže Chuni, nie je ľahké vyložiť; niektorí určite pod tým rozumejú mesto Kyjev, u Adama Brémskeho Chive, u Helmolda Chue, u Dithmara Cuievoa a Kitava, iní zase myslia Hunov, a tento výklad podľa toho, čo sme vyššie o Hunoch vzhľadom na starých Slovanov povedali (§ 15, č. 5), je pravdepodobnejší.^[183] — Okrem týchto mien sa v najširšom význame bežnejšie používa Gardharíki, a to na všetky krajiny zaľudnené severnými Slovanmi. V islandských zápiskoch sa vyslovene uvádza: Vo východnej Európe sa rozprestiera Gardharikia, v ktorej leží Kaenugardhia i Holmgardhia, Pallteskia i Smalenskia.^[184] Podľa toho Holmgardhia a Kaenugardhia, považované za časti Ruskej ríše, možno pokojne chápať ako vlasť Novgorodskú a Kyjevskú; Pallteskia a Smalenskia sú vlasť Polocká a Smolenská. — Namiesto Gardharíki sa veľmi často používa skrátené Gardhr, pl. Gardhar, hoci, ako sa zdá, viac v užšom zmysle, o Holmgarde.^[185] Slovo škand. gardhr, got. gards, ags. gëard, stnem. kart, príbuzné nášmu hrad, grad, arm, kert atď., znamená síce pôvodne dom, dvor, záhradu, avšak používa sa najbežnejšie v širšom význame v spojení s inými slovami,^[186] napr. škand. midgardhr (mundus), Asgardhr, pl. Asagardhar (Asarum seu Alanorum regio), lötnagardhar (= lötunheimr, lötarum seu Finnorum regio), Miklagardhar (Constantinopolis, imperium Constantinopolitanum). — V tých istých škandinávskych pamiatkach, menovite v povestiach a na runských nápisoch, aj u niektorých nemeckých dejepiscov, nazýva sa mimoriadne často krajina severných Slovanov Girkia čiže Grikia, t. Grécko. Týmto menom sa myslí nielen vnútorné Rusko, ktorého stolica je Kyjev, ale, ako sa zdá, aj baltské pomorie, Prusy, Kurony, Livony, Estony.^[187] Najmä na ruských náhrobných nápisoch, z ktorých niektoré sa pokladajú za staršie, než je uvedenie kresťanstva v Rusoch, tí Škandinávci, ktorí putovali do Ruska, uvádzajú sa prímenom Gerski, Gerskir, Girski, Girdski, Gyrdskur, čo sa vykladá ako Grék. Pretože nemožno spoľahlivo určiť, do ktorého obdobia patrí toto premenovanie Ruska, nie je ľahké uviesť ani jeho príčiny. Karamzin, považujúc za správnu domnienku Švédov, žeby ten názov bol starší ako kresťanstvo v Rusoch, vysvetľuje jeho pôvod tým, že Normani, jazdiaci obyčajne cez Rusko do Grécka, vo svojej mysli obidve tieto krajiny zlúčili a zjednotili; takisto Sjögren sa domnieva, že tento názov vznikol čiastočne pre uvedené cestovanie, čiastočne, ba najviac preto, že Rusi sa hlásili ku gréckej viere.^[188] Naproti tomu Dahlmann a iní sú toho názoru, že prímeno Škandinávcov Gerski, Girski neznamená Gréka, ale Gardaričana, je to preinačené slovo Gardski od koreňa Gardhr, Gardhar.^[189] domnienok sa zakladá na pravde, to musím prenechať výskumu znalcov jazyka a škandinávskych starožitností.^[190] Všeobecne o týchto menách treba poznamenať, že bezmála všetky sú novšie a neskoršie ako pôvodný názov krajiny Slovanov u nemeckých národov Vanaland, Vanaheim, že v ich používaní u rozličných poviedkarov a spisovateľov panuje veľká rozličnosť, a že náležitý výklad vzťahu medzi jedným a druhým si vyžaduje ešte ďalšie, dôkladnejšie skúmanie.^[191] Neznalosťou skutočného stavu severných krajín a národov v nich žijúcich, ako aj presúvaním a pobytom Normanov sa dá vysvetliť rozpor, že niektorí spisovatelia nemeckého rodu, napr. Pavel Diakon a Alfred, nazývajú tieto územia Germániou, zatiaľ čo iní v tom istom čase ich podľa rovnakých dôvodov pomenúvajú Skýtia a Sarmatia.^[192] O mene Antov, ktoré dávali severovýchodným Slovanom nemecké národy usadené na Ponte a v Dácii, ale aj niektorí grécki spisovatelia, sme už podrobnejšie hovorili vyššie (§ 25. č. 7). Všetky tieto staré i nové, primerané i neprimerané názvy zatienilo meno Rus, Rusko, ktoré sa ujalo po príchode Variago-Rusov do Slován, ako sme už podotkli, najprv u Novgorodčanov, a potom čoskoro prešlo na všetky ostatné slovanské národy pričlenené k tomuto štátu. Na severe za Nestorových čias už toto meno prevládalo a vytlačilo domáce názvy Slovanov, Srbov, Krivičov, Poľanov atď.,^[193] v tom období už ledva známe z pamäti a starých podaní. Vyskytuje sa potom v rozličných formách, u Grékov , ’ωσία,^[194] u Latiníkov Rhos, Ruzi, Ruzia, Ruzzi, Ruzzia, Rucia, Ruscia, Ruszia, Rusia, Russia, Rugi,^[195] Rutheni, Ruthenia,^[196] Ruceni, Ruzeni, Rutzeni, u Škandinávcov Ruzzaland, u Nemcov Riuze, neskôr Russen, Reussen, Russland, u Švédov Ryssar, u Staroholanďanov Ruysschen, Ruyslant, u dolných Sasov Rijsen,^[197] u Maďarov v Uhrách Orosz, u Tatárov, Turkov a Kaukazákov Urus atď. Vo všetkých staroslovanských pamiatkach od 11. až do 16. stor. sa uvádza Rusin, Rus’ (krajina), Rus’skyj,^[198] a zradnú formu Rossianin, Rossia až v 16. stor. grécki prepisovatelia cirkevných kníh v Rusoch ukradomky vsunuli z byzantských letopisov do slovanských kníh (§ 25. č. 8).

2. Okrem cudzozemských mien nachádzame aj hojný počet domácich, a to v prameňoch a pamiatkach pochádzajúcich nielen od Slovanov, ale aj od zahraničných spisovateľov. Uvádzajú sa určite v okruhu krajín, ktoré sa neskôr v nami preberanom období všeobecne označovali ako ruské, a to Slovania, Srbi, Chorváti, Kriviči, Poločania, Smoľania čiže Smolňania, Dregoviči, Turovci, Suselci čiže Susolci, Radimiči, Viatiči, Bužania, Veľňania čiže Volyňania, Narevľania čiže Nerevľania, Dulebovia, Drevľania, Poľania, Severania, Uliči, Tiverci, Dedoši, Kolpiani, Sviriani, Žitiči, Stadiči, Seberci čiže Siaberci, Obradiči, Bulerci, Zaporožci, Turičania čiže Turočania, Kasoriči čiže Kazeriči, Ľutiči, Tanevci, Pružania, Breziči čiže Brežiči (Fresiti), Žeravci, Lukomľania, Porosiani, Nizovci, Brodnici a iné menej známe rody Slovanov, o ktorých nám treba teraz hovoriť. Medzi všetkými týmito domácimi názvami sú najrozšírenejšie prastaré mená Slovanov a Srbov. O ich vzťahu na začiatku tohto obdobia, čiže o tom, ktoré slovanské národy na severe sa hlásili k jednému alebo druhému, pre nedostatok starých svedectiev nemožno nič s istotou povedať. Konštantín Porfyrogenet a Nestor sú príliš neskorí svedkovia, aby sa ich výpoveďami mohla rozhodnúť taká zatemnená vec. V ich čase, ba dokonca oveľa skôr, sa používanie niekedy bežného mena Srbov na severe už takmer načisto vytratilo, namiesto neho prevládalo výlučne meno Slovanov. Určite už Guido Ravenský alebo jeho bezmenný skracovateľ [886] použil meno Slovanov v tom istom širokom zmysle, hovoriac o ich pôvodnej vlasti: V oblasti vraj šiestej hodiny nočnej je vlasť Skýtov, z ktorej pochádzal kmeň Slovanov; avšak aj Vitovia a Chymavi z nej vyšli.^[199] Ak porovnáme toto miesto s inými výpoveďami toho istého spisovateľa,^[200] bez pochybností zistíme, že táto jeho Skýtia je vlastne severozápadná časť Ptolemaiovej Sarmatie, čiže krajiny ležiacej medzi Baltským morom, Tatrami, dolným Dneprom, hornou Volgou a Finlandom. Nestor, riadiac sa v tom príkladom gréckych a latinských spisovateľov stredoveku, pod menom Slovanov rozumie vôbec všetky národy slovanského kmeňa v Európe.^[201] Avšak používa to isté meno aj v užšom význame o národe sídliacom na Iľmenskom jazere, čiže o Novgorodčanoch, nazývajúc ho jednoducho Slovienmi, bez akéhokoľvek prídavku.^[202] Je pravdepodobné, že títo iľmenskí Slovania boli len jedna odštiepená haluz niekedy veľkej vetvy toho istého mena, ktoré, — súdiac podľa zachovaných miestnych mien, ako napr. Slovenskoje jazero v gub. Minskej, rieky Slovečna a Slovešinka v Minskej a Volynskej, mesto Sloviansk čiže Slovinsk vo Vilnianskej, dediny Sloviany, Slovun v Mogilevskej, Vitebskej, Minskej, Smolenskej atď., — niekedy inými svojimi haluzami zasahovali ďalej na juh do končín gub. Minskej, Volynskej a Mogilevskej (§ 25, č. 8). Po vysťahovaní sa mnohých slovanských rodín odtiaľ do Dácie, Mézie a Panónie v 6. stor. a prisťahovaní sa iných vetví na ich vyprázdnené miesta nastúpila s premenou obyvateľov aj premena názvov: mená Krivičov, Poločanov, Radimičov a i. sa rozšírili, zatiaľ čo používanie mena Slovanov sa zúžilo, až napokon zostalo iba obyvateľom iľmenskej oblasti. Toto sú potomkovia oných Slovanov, ktorí sa už u Ptolemaia uvádzajú pod menom Stlavani a Suoveni (§ 10, č. 10, 11). Ich hlavným mestom bol Novgorod, novým, pravda, čo do doslovného významu mena a jedným z najslávnejších na celom severe. Zo slov Nestora hovoriaceho, „že apoštol Ondrej prišiel do Slovien, kde je teraz Novgorod“, niektorí uzatvárajú, hoci dosť nedôsledne, žeby bol Novgorod novší ako doba apoštolov.^[203] Založenie mesta Novgorodu ponára sa do tmy prastarej doby, na ktorú nesiaha žiadny pablesk svetielka historických povestí. Mesto ležalo na obchodnej ceste medzi Baltským morom a východnými krajinami; pre svoju polohu sa už v 6. a 7. stor. tak preslávilo bohatstvom, že bývalo hlavným cieľom škandinávskych dobrodruhov chamtivých po koristi, znepokojujúcich jeho mešťanov neustálymi vpádmi a nájazdmi. Už vyššie sme podotkli, že značné množstvo peňazí, vykopané za našich čias v tomto okolí, svedči o jeho rozkvete a bohatstve na začiatku 8. stor. (§ 22, č. 8) R. 862 si ho Rurik zvolil za sídlo svojho kniežatstva, avšak potom, čo za Olega bolo sídlo prenesené do Kyjeva [882], sa jeho rozkvet zahalil do tmy, lebo za panovania Vladimíra platilo mesto kniežaťu 3000 hrivien dane, čo činí 1500 libier striebra. Napokon výklad dejín tohto mesta, nad ktoré niet v staroruskej histórii pamätihodnejšieho, a v ktorom staroslovanská sloboda, hoci kniežatami všelijako obmedzovaná, najdlhšie zohrávala svoju podivnú hru, nepatrí do tohto spisu.^[204] Bolo totiž na čele zvláštnej slobodnej obce, ktorá zaštítená najstaršími zákonmi kniežaťa Jaroslava z r. 1020, zachovanými až do dnešných čias, takzvanou Ruskou pravdou, počas dlhého času svojho trvania, až do r. 1478, prechádzala rozličnými skúškami osudu. Moc a sláva Veľkého Novgorodu bola v Európe vychýrená široko-ďaleko, na západe i východe. Toto mesto sa nazývalo u Škandinávcov a iných Nemcov Naugarten,^[205] Nogarden (u Sartoria), u Latiníkov stredoveku Nogardia, u Grékov Nemogarda (зμόγαρδα u Konšt. Porfyrogeneta, nazývajúceho ho nesprávne hlavným mestom veľkého kniežaťa Sviatoslava), Novogordon (τό μέγα βγόρδων u Kodina), u Arabov a iných východčanov Nukbard i Nukirad (u arabského zemepisca Masudu) atď. Jazyk iľmenských Slovanov, ktorý si dodnes zachoval mnoho osobitností, sa už v 11. a 12. stor., podľa písomných pamiatok z tej doby,^[206] a nepochybne aj omnoho skôr, značne líšil od ostatných ruských jazykov, t. veľkoruského, maloruského a bieloruského. Niektoré jeho vlastnosti sa vysvetľujú dlhotrvajúcim susedstvom Novgorodčanov s Lotyšmi a Čudmi a vplyvom jedného jazyka na druhý, o čom bude reč inde.

3. Meno Srbov, ako sme sa usilovali ukázať na začiatku nášho spisu, voľakedy rozšírenejšie ako všetky ostatné mená a nepochybne všeobecne používané pre celý kmeň, po rozšírení sa Slovanov na západ i na juh prenieslo sa s nimi aj do krajín nadodrianskych a polabských, aj do krajín zadunajských; a vo svojej pôvodnej vlasti, v krajinách nadvislianskych a ich východných susedov sa tak strácalo, že v 9. a 10. stor. sa nachádzajú po ňom len slabé stopy, a neskôr, za čias Nestorových [1050 — 1114], aj jeho pamiatka tam zanikla. Odkladajúc rozpravu o krajinách nazvaných Konštantínom Porfyrogenetom podľa starých povestí Bielosrbiou k článku o poľských Slovanoch (§ 38, č. 2), prinesieme tu iba tie svedectvá, ktoré sa vzťahujú na krajiny zaujaté ruskými Slovanmi. K týmto svedectvám rátame predovšetkým jedno síce zahmlené, avšak mimoriadne dôležité miesto v zemepisných mníchovských zápiskoch z konca 9. stor. [ok. 866 — 890], znejúce v tomto zmysle: Zeriuani (t. Srbiani, Srbi, pozri § 6, č. 14), ktorá krajina je taká veľká, že z nej pochádzajú všetky národy Slovanov, a ako uisťujú (rozumej, ako sami uisťujú), tu je ich počiatok.^[207] Že toto tvrdenie o veľkej krajine Srbov sa nemôže týkať žiadnych iných krajín iba pred- i zavislianskych, od rozhrania Odry až k hornej Volge, je zrejmé z toho, čo spisovateľ pripojil — nepochybne podľa ľudového podania, ktoré sa k nemu dostalo, — o pôvode všetkých Slovanov práve odtiaľ. Lebo o žiadnej inej krajine nemožno tvrdiť, žeby sa z nej vyrojilo toľko rozličných slovanských národov do ostatnej Európy, ako práve z tejto. Dôkazy na to nám v hojnosti podá celá táto druhá časť (§ 30, 31, 36, 39, 44). A nevidíme rozpor ani v tom, že ten istý spisovateľ do toho istého veľkého priestranstva umiestňuje aj iné národy, ako Vislanov, Bužanov, Stadičov, Uličov, Veluňanov, Tivercov, Dedošov, Kolpianov, Svirianov, Žitičov, Sebercov čiže Siabercov, Obradičov, Bulercov, Zaporožcov, Turičanov čiže Turočanov, Kasoričov čiže Kazeričov, Ľutičov, Tanevcov, Pružanov, Žeravcov, Lukomľanov atď.; lebo hľadať nejaké logické poradie u pôvodcu takého zoskupenia prácne vypátraných mien a správ by bolo veľmi nespravodlivé. Do jeho uší sa dostalo jednak to, že za Tatrami sa prenesmierne krajiny nazývali asi Srby, z ktorých sa vyrojili mnohopočetné slovanské národy na západ i na juh, a jednak aj to, že tam bývali ľudia nazývaní Vislania, Bužania, Stadiči atď., i položil jedných i druhých tak, ako ich prijal, do svojho zaujímavého popisu, nemysliac na zhotovenie poriadnej mapy pre nás, chtivých a zvedavých potomkov. Ak on, ako je pravdepodobné, túto svoju správu dostal od potomkov Srbov, ktorí vyšli z tejto veľkej zatatranskej vlasti asi v 6. stor. a usadili sa v Germánii: máme tu stopy prastarého podania týchto vysťahovalcov o ich pôvode. Avšak prebývanie zvyškov Srbov v 10. stor. v krajinách medzi Vislou a Dneprom dokazujú aj výpovede iných svedkov. Cisár Konštantín Porfyrogenet uvádzajúc slovanské národy, za jeho obdobia [949] poddané veľkému ruskému kniežaťu, hovorí v tomto zmysle: Ruské kniežatá, keď sa blíži zima, na začiatku mesiaca novembra, vyrážajú so všetkým ruským ľudom (t. s vojskom a šľachtou čiže bojarmi) z Kyjeva a vydávajú sa vyberať daň po Slovanoch, do miest Tevercov (Tivercov), Dregovičov, Krivičov, Srbov (καί τών Σρβίων) a iných Slovanov, ktorí sú poplatní Rusom.^[208] Doterajší vykladači, i sám Karamzin, meno Srbi (Σρβίι) vzťahovali na Severanov,^[209] ale dozaista neodôvodnene. Serbii nie sú a nemôžu byť nič iné ako Srbi.^[210] Berúc do úvahy sídla Chorvátov poplatných Rusom (porov. č. 4), ich niekdajšie susedstvo na Bugu i Visle so Srbmi ok. 636, ktorí prešli do Ilyrika (porov. § 31, č. 1), a zvážiac to, že panovanie Rusov v tom čase nezasahovalo za Vislu, pokladám za pravdepodobné, že títo Srbi uvádzaní Konštantínom bývali tam, kde Nestor usadzuje Bužanov, t. na Bugu a odtiaľ ďalej na východ v susedstve Dregovičov. Boli to zvyšky onej do Ilyrika presídlenej srbskej vetvy, ktoré zostali tu v končinách veľkej vlasti, Konštatntínom Porfyrogenetom nazvanej Bielosrbiou, a odtiaľ sa tiahli na západ až takmer k Labe. Sem patri aj Dahmilovo vyjadrenie: V srbském jazyce jest zemie, jiejžto Charvati jest imie, hovoriace o pôvode Čechov z týchto Charvát, ako samostatnej krajiny niekdajšieho veľkého Srbska za Tatrami (porov. § 38, č. 2). U arabského spisovateľa Masudu [zomrel 956] sa síce medzi slovanskými národmi spomínajú aj Srbi (Serbîn); avšak ktorých mal na mysli, sa vôbec nedá určiť.^[211] Hoci potom prastaré a rozšírené meno Srbi v týchto severných územiach ako národné pomenovanie už veľmi skoro, t. už v 11. a 12. stor., súdiac podľa mlčania domácich letopisov a listín, celkom zaniklo, predsa však v inom použití, a to ako miestne meno, ale aj ako vyznačenie istého poplatku, sa zachovalo oveľa dlhšie, ba dokonca čiastočne až dodnes. Na rieke zvanej Veľa, v okolí Julky pod Pereslavom Zaleským, pripomína sa v listine kniežaťa Vasilija Vasilieviča r. 1462, tiež vo dvoch listinách veľkého kniežaťa Joanna Vasilieviča r. 1504, panstvo Serebož (porov. Sereb’ — národ u Nestora, Serebez — hrad v lat. list. 1064, § 9, č. 5);^[212] v súčasnosti nachádzame dediny Serben a Serbigal (t. Srbov koniec) v Livonoch, Serbino v gub. Petrohradskej, Serby v Minskej, Serbovskij v Černigovskej, Serbi a Serbinovka vo Volynskej a i., poľské do tohto počtu nerátajúc (porov. § 9, č. 5). V litovskom štatúte, písanom v bieloruskom jazyku [r. 1529 nasl.], sa často hovorí o istom poplatku ako serebszczyzna čiže sierbsczyzna. Už vyššie sme uviedli svoju domnienku, že toto slovo má s menom Srbov rovnaký koreň (§ 9, č. 5).^[213] Sú to jasné dôkazy niekdajšieho prebývania Srbov v oných severozápadných krajinách.

4. Meno Chorvátov je od mena Srbov v staroslovanskej histórii takmer neodlučiteľné; tak často sa jedno s druhým spája, jeden národ vedľa druhého sa usídľuje a uvádza. Preto aj my tu, keď hovoríme o Srboch, chceme hovoriť neodkladne aj o ruských Chorvátoch. Cisár Konštantín Porfyrogenet, ako inde ukážeme (§ 38, č. 2), menom Bielochorváty označuje veľké a hornaté tatranské krajiny. Avšak vedľa tohto všeobecného názvu nachádza sa uňho aj samotné meno Chorváti, pravda, v spojení nie dosť jasnom a určitom. On totiž hovorí: Chorváti (Xρωβάτι) bývajú pri horách vedľa Turkov.^[214] Turci sa u Konštantína Porfyrogeneta nazývajú Maďari; horami sa potom mienia najpravdepodobnejšie tatranské hory čiže Chrby, dodnes sa nazývajúce u Rusínov Horby. Že týchto Chorvátov uvádzaných Konštantínom okolo 949 možno hľadať plným právom vo východných Tatrách, vo vlasti Rusnákov, t. vo východnej Haliči a severovýchodnom Uhorsku, je zrejmé z ruských letopisov. Nestor, uvádzajúc slovanské národy sídliace v neskoršom Rusku dávno pred príchodom Variagov, hovorí medziiným: I žili v pokoji Poľania i Derevania i Severania i Radimiči i Viatiči i Chorváti. Dulebovia žili na Bugu, kde sú teraz Velyňania, a Uliči i Tiverci sídlili na Dnestri.^[215] Na tomto mieste — pri ktorom Schlözer nechápavo zvolal: Ako sa Chorváti sem dostali! — sa pod Chorvátmi myslia Haličania, neskôr podmanení Rusmi.^[216] Títo Chorváti boli už skôr pričlenení k ruskému štátu, najpravdepodobnejšie už za Olega r. 885 nasl.,^[217] lebo keď sa r. 906 (podľa rkp. Troického) Oleg vypravil na vojnu proti Grékom, medzi národmi, z ktorých boli zostavené jeho pluky, sa objavujú Variagovia, novgorodskí čiže iľmenskí Sloveni, Čudi, Kriviči, Mera, Poľania (kyjevskí), Derevania, Radimiči, Severania, Viatiči, Chorváti, Dulebovia i Tiverci.^[218] Je pozoruhodné, že i tu, ako vyššie, Chorvátov uvádza letopisec v susedstve Dulebov a Tivercov. Roku 981 vyhlásil Vladimír Mečislavovi poľskému vojnu s cieľom, ako sa zdá, vydobyť späť to, čo ovládol v Haliči Oleg a čo neskôr, možno za vlády slabého Jaropolka zaujali Poliaci. Vybojoval mestá Czerwień (inokedy i Čermno, Červenohrad, teraz dedina Čermo, na rieke Hučve, severne od Tyšovcov, blízko Vukijova, odkiaľ je meno Červenej Rusi), Przemysl a i. Tak odtiaľ i z iných strán stíhaní haličskí Chorváti sa napriek tomu pokúšali, spolu s ostatnými Slovanmi, o prinavrátenie dávnej samostatnosti a nezávislosti od cudzích panovníkov. Dozvedáme sa totiž, že ich Vladimír znovu r. 993, nepochybne preto, že sa vzopreli jeho vláde, vojensky napadol, a nevieme, ako sa to skončilo, či mierom, alebo víťazstvom.^[219] Takmer k tomu istému času sa u poľských i nemeckých analistov objavuje zmienka o vojne medzi Boleslavom I. [992 nasl.] a Vladimírom, vedenej nevedno z akých príčin: Kadłubek tu dopĺňa i pokorenie Chorvátov.^[220] Podľa týchto svedectiev je pochybné, žeby títo východní Chorváti patrili k oným Bielochorvátom, ktorých si český vojvoda Boleslav II. pred r. 972 na určitý čas podmanil svojej vláde, rozšíriac vraj hranice svojho panstva ďaleko za Krakov až k rieke Bugu a Stryji. Nemôžeme však vôbec pochybovať o tom, že títo Chorváti, o ktorých je zmienka v ruských a poľských letopisoch, boli obyvatelia východnej Haliče, hoci hranice ich krajiny, najmä na severe, kde susedili so Srbmi, je ťažko určiť.^[221] Možno ich považovať za východnú odnož veľkého národa nazývaného Bielochorváti, o ktorom pojednáme širšie v článku o Slovanoch laských (§ 38, č. 2). Boli totiž potomkovia dávnych Karpov (§ 10, č. 10), zdediac od nich toto prastaré meno, pochádzajúce od Chribských hôr čiže Chrbov, v ktorých úbočiach bývali. Po vysťahovaní ich veľkej časti do Ilyrika zaujali ich sídla iné slovanské rodiny, ktoré pomiešaním s pôvodnými obyvateľmi splynuli s neskoršími Rusnákmi v Haliči a v Uhrách.^[222] Okrem týchto vyššie spomenutých Chribov, pomenovaných podľa tu susediacich Rusínov Horby, pripomínajú niekdajšie sídlenie Chorvátov pod nimi dediny Horb, Horbok, Horbov, Horbovica, Horbače, Zahorb, Hribiči, Hribova, Hribovce a ešte výraznejšie Chrewt v okruhu Sanockom, Charwin, Charzewice (štyri dediny) vo východnej i západnej Haliči, s ktorými treba porovnať meno otca rodu v Poľanoch Choriv, horu Chorivica,^[223] ulicu v Novgorode Chrevkova,^[224] panstvo Chorvača v újazde Tverskom,^[225] dedinu Chorov v gub. Volynskej atď. Pravda, v pokračovaní našich rozpráv nájdeme Chorvátov aj v mnohých iných, neraz veľmi vzdialených krajinách, v okolí Krakova a západných Tatier, v Krkonošiach, Polabí, v Štyrsku a Ilýrii. Ktorí z nich odkiaľ vyšli, o tom budeme uvažovať na príslušnom mieste.

5. Kriviči, ktorých predkov, spomenutých Ptolemaiom, sme už skôr (§ 10, č. 10) stotožnili s Karvonmi, sa pod týmto svojím presnejším menom v dejepise prvýkrát spomínajú u Konštantína Porfyrogeneta a Nestora. Vypočujme si najprv svedectvo obidvoch spisovateľov: „Slovania poplatní kyjevským Rusom,“ tvrdí Konštantín, „menovite Krivičania (Kριβηταιηνί), i Lučania (Aνζανήνι), i ostatní Slovania, v zimnom čase na svojich horách sekajú a vydlabávajú loďky (monoxyla), na jar potom, keď sa sneh teplom roztopí, spúšťajú ich do blízkych jazier.“ A hneď ďalej: „Ruské kniežatá na začiatku mesiaca novembra… vydávajú sa vyberať dane po Slovanoch do miest Teverkov, Dregovičov, Krivičov (Kριβιτζών), Srbov a iných Slovanov, ktorí sú poplatní Rusom.“^[226] Istejšie správy o ich sídlach nám podáva Nestor. O najstaršej jemu známej dobe píše takto: „Mali svoju osobitnú vládu (panstvo) Poľania, Derevania svoju, aj Dregoviči svoju, aj Slovieni svoju v Novgorode, a inú na Polote, títo sú Poločania: od nich ďalej Kriviči, ktorí sídlia pri prameňoch Volgy a Dviny i Dnepra, ktorých mesto je Smolensk, tu určite sídlia Kriviči: od nich ďalej Severania atď.“^[227] Podotýkame, že v ďalšom popise slovanských i neslovanských národov Nestor meno Krivičov úplne vypúšťa. Avšak v pokračovaní svojej rozpravy, opisujúc mravy a obyčaje jednotlivých slovanských národov, Poľanov, Drevanov, Radimičov, Viatičov, Severanov, pripája náš letopisec Krivičov výslovne k týmto Slovanom.^[228] Ďalej o nich uvádza, že r. 859 platili daň Variagom spolu s Čudmi, Slovanmi, Mera a Vesmi; r. 862 svojich pánov vyhnali za more, ale hneď na to, keď nemal kto vládnuť ich národom, spojili sa s Čudmi, Slovenmi a Vesmi a pozvali variagoruské kniežatá.^[229] Knieža Truvor sa usadil v ich meste Izborsku. A keď po smrti svojich dvoch bratov [864] pripojil Rurik ich krajiny k svojmu panstvu, hovorí Nestor, že rozdal svojim mužom mestá, jednému Polotesk, inému Rostov, inému Bielojazero, a do týchto miest prišli Variagovia, lebo vraj prví obyvatelia v Novgorode boli Slovania, v Polotsku Kriviči.^[230] Z toho jasne vysvitá, že Poločania, vtedy pod vládou Rurikovou, boli tiež Kriviči, ktorí sa od izborských, smolenskyeh a iných Krivičov odlišovali pôvodne len vládou, a nie svojím pôvodom ani jazykom. Roku 881 vyliahol Oleg s Variagmi, Čudmi, Slovenmi, Vesmi i Krivičmi (t. izborskými a polotskými) proti Krivičom smolenským, ktorí mu svoje mesto dobrovoľne odovzdali.^[231] V čase ťaženia Olega [906] a Igora [944] proti Grékom spomínajú sa medzi ich plukmi aj Kriviči.^[232] Takisto keď Vladimír zaútočil [980] na Rogvoloda, polotské knieža, mal u seba Variagov, Slovenov, Čudov i Krivičov.^[233] Roku 990 osadzoval nimi hrady v bojoch proti Pečencom.^[234] Roku 1127 knieža Mstislav Vladimírovič ich zovšadiaľ zhromaždil do vojny, a ich hrady sa nazývali Iziaslav, Striežev pri Borisove, Logožsk i Driutsk.^[235] Potom sa meno a pamiatka Krivičov v týchto severných krajinách z histórie vytráca; naproti tomu sa však zachovalo meno krivickej krajiny na Bielorusi, na rozhraní gub. Vilnianskej, Minskej a Grodnianskej, a to až do prvej štvrte 14. stor. Keď teda pruský maršal Henrich na jeseň r. 1314 podnikol vpád do Litvy, rozprávajú letopisci, že prišiel do krajiny Krivičov, zaujal mesto Novohrádok, ale hrad nazvaný Kriviči na rieke Nemene sa márne usiloval dobyť.^[236] Táto krajina Krivičov teda ležala severne od Novohrádku, tam, kde až podnes sa nachádzajú dedina Kriviči na Nemene (Kriwitz castrum), mesto Krevy a niekoľko dedín Krivici, Krevny, Krevene. Z týchto rozličných svedectiev možno ľahko usudzovať o niekdajšej rozšírenosti mena a sídel Krivičov. Ich hlavné a prastaré mestá boli Izborsk,^[237] Pleskov, Polotesk, Smolensk a Toropec. Izborsk čiže Sboresk, Sborsk, ktorého čisto slovanské meno nevedomci mylne prekrucovali na nemecké Isaborg,^[238] teraz na rieke Schodnici, niekedy vraj hrad Slovensk blízko prameňov nazývaných Slovanské pramene, sídlo kniežaťa Truvora [862 — 864], rozkvetom Pleskova začal upadať a teraz sa pýši iba zrúcaninami.^[239] Pleskov, v Novgorodskom letopise Pl’skov, teraz skrátene Pskov, v staronemeckých pamiatkach Plessekove, od slova pleso t. jazero, pretože stojí pri veľkom plese. Tu sa narodila Oľga, (v blízkej dedine Vybutsk), tu sa r. 903 vydala za Igora, a jej láskavým zveľaďovaním Pleskov čoskoro dosiahol veľkú slávu. Jeho obyvatelia a priľahlé krajiny, nazvaní v ruských letopisoch Pleskoviči, Pl’skoviči, v bojovnosti a bezuzdnej slobode sa pretekali s Novgorodčanmi (Pleskov sa nazýval „vtoryj Novgorod, menšij brat Novgoroda“).^[240] Je pozoruhodné, že prastaré mesto toho istého mena (Pleskova, Pliskova) sa nachádzalo aj v slovanských Bulharoch. Mesto Polotesk, Polot’sk, Poltiesk, Poltesk, teraz Polock, pri sútoku Poloty a Dviny, sa už v r. 864, 907, 980 spomína ako hlavné mesto Poločanov. Pred r. 980 im vládol variažský údelný knieža Rogvolod. V škandinávskych povestiach sa veľmi často nachádza meno mesta a kraja Palteskja, Pallteskja. Bolo totiž pre svoju výhodnú polohu na Dvine obľúbeným stanovišťom škandinávskych dobrodruhov. Smolensk, Milmiska (Mιλινισκή) u Konštantína Porfyrogeneta, ktorý ho zaraďuje medzi hlavné ruské mestá, pripomínajúc, že sa z neho plavia koráby po Dnepri až do Kyjeva,^[241] ako sme videli, r. 881 sa vzdal Variagom, a potom dlhý čas zohrával vynikajúcu úlohu v ruskej histórii. Podľa Archangeľského letopisu r. 864, keď Askold i Dir, pustiac sa Dneprom, ovládli Kyjev, bol už mocný a ľudnatý, že títo dobrodruhovia si naň netrúfali.^[242] Podľa mesta sa aj obyvatelia tej krajiny nazývali Smolňania, Smoľania. Treba poznamenať, že kraj a ľud toho istého mena, t. Smoleny, Smolenci, sa nachádzal aj v bulharských a polabských Slovanoch (§ 30, č. 4, § 44, č. 7). Že mesto Toporec je tiež starodávne sídlo Krivičov, dokazuje dodnes jeho prímeno Krivitepsk, Krivič čiže Krivig u jednoduchého ľudu.^[243] Pristúpme však už k posúdeniu otázky, či boli Krivici Slovania alebo Neslovania. Preučenému a tým často nad mieru hĺbavému, avšak v slovančine nie veľmi zbehlému Schlözerovi prišla na um akási pochybnosť o slovanskosti Krivičov, v ktorých on, bez vyloženia dôvodov, mienil hľadať Lotyšov.^[244] Hoci potom Karamzin, dobre rozumejúci svojim prameňom, Krivičom bez rozpakov určil miesto medzi Slovanmi, nesúdny tlmočník ruských dejín v Nemcoch, Strahl, nepochybne súc vedený Schlözerovými slovami, nemohol sa zdržať, aby vo svojej nemeckej histórii Ruska Krivičov už dôverne a s istotou, pravda, bez najmenšieho dôvodu, nevyhlásil za Lotyšov.^[245] Hmatateľný blud tohto spisovateľa každý ľahko odhalí, ktokoľvek starostlivou, nezaujatou mysľou zváži nasledujúce okolnosti:

a) Nestor vydáva na jednom mieste^[246] Poločanov výslovne za Slovanov, a na inom mieste^[247] hovorí, že Poločania sú od prvopočiatku Kriviči. Ak boli polockí Krivici Slovania, boli nimi istotne aj ostatní, t. izborskí, pleskovskí, smolenskí a i.

b) Konštantín Porfyrogenet, o stošesťdesiat rokov starší od Nestora, čerpajúci svoje verné správy o Rusku nepochybne z úst rodených Rusov, nazýva Krivičov dvakrát výslovne Slovanmi.^[248]

c) Ako meno národa Kriviči, tak i mená ich najstarších miest a hradov, Izborsk, Pleskov, Smolensk, Polotsk, Strežev, Driutsk atď., majú buďto aspoň látku i formu spoločnú, buďto aspoň svojou formou sú zjavne slovanské. V mene Kriviči je odvodzovacia slabika rus. -ič, cyr. -išt, srb. -ić, poľ. a čes. -ic, ktorá ako zdrobnená forma korenného slova označuje rodovosť čiže pôvod od otca rodiny, podobne ako grécke -ides (ιδη), a okrem toho sa používa aj na označenie pôvodu z niektorého mesta; porov. Radimiči, Viatiči, Lutiči, Uliči, Pleskoviči, Nizoviči, Tveriči, Moskviči atď.

d) Lotyši prenesením mena svojich najbližších susedov na národy sídliace za nimi už od starodávna pomenúvajú všetkých ruských Slovanov Krevy, sg. Kreevs, a ruskú krajinu Kreevusemme, čo by sa iste nebolo stalo, keby Kriviči boli ich rodáci: lebo iba vládcovia a kadejakí pisárikovia prenášajú meno svojho ľudu na cudzokmenných susedov, ale nie národy samotné.

e) To, že Nestor v popise slovanských národov v Rusi podľa rkp. Lavrentijevského str. 6 Krivičov menovite nespomína, stalo sa nepochybne len náhodou a nepozornosťou, a nemožno z toho voči ich slovanstvu vyvodzovať nijaké závery. Veď ich nespomína ani medzi Neslovanmi! V onom popise chýbajú aj mená Radimičov a Viatičov: treba preto hneď popierať, že títo boli Slovania? Na iných miestach stoja však Kriviči všade v spoločnosti slovanských národov: tak napr. keď letopisec opisuje mravy Slovanov, sú tam Poľania, Drevľania, Radimiči, Viatiči, Severania, Kriviči, takisto r. 944 v čase Igorovej výpravy sa spomínajú spolu Poľania, Slovieni (iľmenskí), Kriviči, Tiverci.

f) Sú stopy, najmä v miestnych a osobných menách, že aj v iných slovanských krajinách, kam sa Lotyši nikdy nedostali, napr. v Ilýrsku a Polabí, nachádzali sa Kriviči, presídlení tam s inými svojimi bratmi.

g) Neslovanskosť čudských či lotyšských takzvaných Krevingov na pomedzí Žmudi, hŕstky ľudu, podľa toho, čo sme o nich vyššie poznamenali, nemôže byť z tohto dôvodu prekážkou pravdy (§ 14, č. 5). Vecami neistými, nejasnými, sa nedajú vyvracať veci isté a dokázané. Meno tráckych Krovyzov čiže Krivyzov sa zhoduje ešte výraznejšie: kto by však preto ich samých, bez iných dôvodov, za Krivičov alebo týchto za Trákov smel vyhlásiť! Tým spôsobom by sme Krivičov ľahko v ktoromkoľvek kúte sveta mohli nájsť a zbratať s iným národom.

h) Že Nestor tak často Krivičov oddelene od Slovanov pripomína, môže miasť len nevedomcov: určite vo všetkých týchto prípadoch sa menom Slovanov mieni iba iľmenská čiže novgorodská vetva slovanského kmeňa, nie celý kmeň. Meno Krivičov čiže Krevičov, pôvodne hádam vlastné len niektorej rodine alebo obyvateľom niektorého mesta, o čom sa nedá rozhodnúť, všeobecným postupom národných mien, sťahovaním, obchodom, podmaňovaním, sa tak rozšírilo, že v 9. stor. už bolo jedno z najznámejších na severe, pridávané slovanským obyvateľom gub. Pskovskej, Polockej, Vitebskej, Smolenskej a čiastočne Minskej i Tverskej. Okrem už uvedených Izborianov, Poločanov, Smolňanov, neskoršie Vitebľanov a i., pridávam k týmto Krivičom aj Lučanov, ktorých meno sa spomína u Konštantína Porfyrogeneta (Λνζανήνι, Λνζνίνι, t. Łączanie, novopoľ. Łęczanie, jedn. č. Łączanin, novopoľ. Łęczanin), potom sa uvádza v letopisoch Novgorodských i v ruských listinách. Konštantín ich dáva vedľa Krivičov, tvrdiac, že Slovania sú poplatní Rusom. Kriviči, Lučania a iní si vo svojich horách v zime hotovia loďky a na jar ich po vystúpených riekach spúšťajú do jazier:^[249] z čoho usudzujem, že spolu susedia. Vôbec mi neprekáža, že na inom mieste ten istý Konštantín spomína Lučanov v spoločnosti Uličov, Drevanov a iných Slovanov, čo susedov Pečencov.^[250] Z Novgorodských letopisov a z listín ruských kniežat je zrejmé, že oni boli obyvatelia krajiny menovanej Luky, t. oblasti terajšieho mesta Veľké Luky v gub. Pleskovskej.^[251] Lelewel, Karamzin a iní naproti tomu ich usadzujú v okolí mesta Luck na Volyni, nerozlišujúc meno Luck namiesto Lucesk, Lučesk,^[252] pôvodne hádam Luťsk, od koreňa Lut, Luta (porov. Polock, Plock namiesto Polotesk, Šack namiesto Šatesk a i.) V mene Lučania (Łączanie, Łęczanie) je nosová hláska, v názve Luck u najstarších poľských dejepiscov to nie je. A nedá sa poprieť ani to, že obyvatelia obidvoch týchto okolí sa niekedy nazývali Lučania.^[253] Pri takejto rozšírenosti mena Krivičov niet divu, že jeho stopy a pamiatka v týchto krajinách sa zachovali ešte až podnes. Tu pripomíname len mesto Krevy a dediny Kriv’sk, Krivany, Krevny, Krevene v gub. Vilnianskej, tri dediny Kriviči a rieku Krivča v Minskej, dedinu Kriviči na Nemene v Grodnianskej, dedinu Krivičin v Smolenskej atď. Aj v iných slovanských krajinách sa vyskytujú tie isté miestne mená, ktoré možno nie bezdôvodne považovať za pamiatku niekdajšieho prebývania v tých krajinách rodín pochádzajúcich z Krivičov. Sem patria napr. dediny Krewińce Krewniszki vo vojvod. Augustow., Krzywice, Krzywiczki v Mazov., Krzywice v Haliči, Krivića ostrov a i. v Srbsku, Krivici v Pomoranoch, v Zaodransku (Stoyzlavus de Criuz v list. 1319 u Kosegartena)^[254] atď.

6. Meno Dregovičov (Δργβιταί) sa po prvýkrát nachádza u Konštantína Porfyrogeneta. Tento spisovateľ ich spomína na mieste už často uvádzanom,^[255] a to v zozname slovanských národov poplatných kyjevskému kniežaťu, ale obšírnejšie správy o nich nepodáva. Rovnako nedostatočné, avšak na určenie sídel vždy o niečo platnejšie je to, čo o tomto národe zapísal náš Nestor. Podľa neho bývali Dregoviči medzi riekami Pripiaťou a západnou Dvinou.^[256] Na inom mieste ich zaraďuje medzi slovanské národy majúce niekedy vlastnú správu čiže domácu vládu, neskôr potom pričlenené k ruskému mocnárstvu.^[257] Iných podrobnejších správ o tomto národe ani u Nestora, ani v iných letopisoch niet; preto tak hranice ich krajiny, ako ani čas, v ktorom sa dostali pod vládu Rusov, podrobne a s dokonalou istotou určiť nemožno. Achmatov ich sídla umiestňuje do celej oblasti Bereziny; avšak čas ich pričlenenia k ruskému štátu je veľmi chybný, lebo je isté, že ich pričlenil k svojmu panstvu až Vladimír Veľký po porážke polockého kniežaťa Rogvoloda [980].^[258] Dávno predtým, okolo r. 949, uvádza ich Konštantín Porfyrogenet medzi poplatníkmi Rusov. Achmatov delí vlasť Dregovičov pred jej zaujatím Vladimírom na dve časti: hornú polovicu pripája k polockej vlasti čiže Rogvolodovmu kniežatstvu; dolnú nazýva turovskou vlasťou. Ak Rogvolod, ako sa predpokladá, dostal od ruského kniežaťa časť dregovickej krajiny do léna (područenstva), musela ona už skôr sa nachádzať v moci kyjevských Rusov. O turovskej vlasti Nestor len zbežne niečo načrtáva týmito slovami: Určite Rogvolod prišiel zo zámoria a vládol v Polocku, zatiaľ čo Tury v Turove, po čom dostali svoje meno aj Turovci.^[259] Archangeľský letopisec menuje síce Tura Rogvolodovým bratom; avšak toto jeho svedectvo je neisté, a výklad Nestora v tom zmysle, žeby i Tury bol Variago-Rusom, sa mi zdá veľmi neodôvodnený. Ako Turov a Turec, tak aj Tur, Tury^[260] je prastaré miestne i osobné meno u Slovanov. Som si istý, že Nestor sa dotkol celej tejto veci iba podľa národnej povesti, v ktorej sa hlásalo, že ako Kyjev od Kyja, tak aj Turov od Tura čiže Turyho sa odvodzoval. Títo údajní zakladatelia miest a otcovia rodín i národov sú príliš často iba výplodmi fantázie, nemožno na nich zakladať históriu. Turov bolo kedysi veľké a slávne mesto, teraz je to len biedne mestečko v Minskej gubernii v Mozyrskom okrese nad riekou Pripiaťou. Tam od konca 10. až do začiatku 13. stor. sídlili údelné kniežatá, t. odvtedy, čo Vladimír usadil v Turove [988 — 900] svojho syna Sviatopolka. Bolo tu zároveň sídlo osobitného biskupstva, zriadeného pravdepodobne na konci 11. stor. a nazvaného Turovskou i Minskou eparchiou.^[261] Obyvatelia mesta a tohto kraja sa nazývali Turovci, o ktorých je často zmienka v ruských letopisoch. Možno sa meno týchto Turovcov uvádza už v zemepisných zápiskoch Mníchovského rukopisu, kde čítame: Attorozi majú stoštyridsaťosem miest, najukrutnejší ľud;^[262] hoci ja som skôr tej mienky, že týmto menom sa myslia Tiverci. Pravda, či Turovci patrili k Dregovičom, je vec veľmi pochybná. V našom čase, pokiaľ mi je známe, sa nezachovali žiadne stopy mena Dregovičov v ich vlasti, lebo žeby Dorogobuž, Drogičin a i. mestá boli tak nazvané podľa nich, ako predpokladajú ruskí a poľskí spisovatelia, to žiadny znalec slovanského jazyka nemôže prijať za správne.^[263] Koreň mena Dregovičov je mužské meno Drag, z toho sa odvodzuje pravidelné rodové meno Dragiči čiže Dragoviči (tak sa skutočne nazývajú ich rodáci v Bulharoch u Byzantíncov), a potom obyčajnou zmenou a na e po r je Dregoviči (porov. rus. rebenok, rebiata, Moreva, Naprežie, o čom nižšie č. 15). Dregoviči sa nachádzali aj v bulharských Slovanoch, ako uvidíme na príslušnom mieste (§ 30, č. 4), ba dokonca aj v Nemcoch, súdiac podľa mena dediny Dragaviz [nov. 946], Drogavizi [1150], neskôr Drogenz, Dreetz.^[264] — Vedľa vlasti Dregovičov, a to podľa môjho názoru severozápadne v susedstve Litvanov sídlili Suselci čiže Susola, o ktorých v ruských letopisoch, menovite v dodatkoch k Nikonovským a iným sa uvádza toto: Roku 1059 Iziaslav vytiahol na Ssolov, i nariadil im dávať daň po 2000 hrivien z celej krajiny; ale tí, hoci to prisľúbili urobiť, po odchode vojska sa vzbúrili a vyhnali Iziaslavových výbercov a mestá a dediny až pod Juriev (Dorpat) pálili. Nakoniec sa s nimi zrazili Pleskoviči i Novgorodci; Rusov bolo pobitých tisíc, a Ssolov nespočetné množstvo.^[265] Výklad tohto miesta neosvetľujú ani Tatiščev ani Karamzin; prvý ich zamieňa so Žmudinmi,^[266] druhý so Solodamistami, Sloncami, Solingami, ktorých spomínajú poľskí dejepisci. No meno Solodamisti, ako ho zapísal Karamzin, je vlastne spotvorene slovo sodomitae u Kadłubka, omylom sem vtiahnuté, Solingovia (u Cromera a Długosza Slonenses) čiže Slonci (Slonenejci u Blažowského, Slonejci u Naruszewicza) bývali v oblasti rieky Drvenca medzi Prusmi a Mazovmi, kde dodnes chudobné mestečko Słońsk opodiaľ odtiaľ na Visle uchováva ich pamiatku, a pritom nemá žiadne zväzky so Suselcami.^[267] V niektorých letopisoch vedľa slova Ssoli je, pravda, aj prípisok Kolyvanci, t. Revelskí, a v Livonoch na rieke zvanej Salis sa nachádzal okres Saletsa; ani tak sa mi nezdá pravdepodobné, žeby tu o takej malej hŕstke ľudu bola reč. Je omnoho pravdepodobnejšie, že týmto menom sa myslí národ Susola čiže Suselci, slovanského pôvodu, sídliaci hlbšie na západe medzi Litvanmi a Lotyšmi, o ktorom sa podľa Tatiščeva zmieňujú poľskí letopisci. Či boli títo Suselci potomkovia oných Suslov, s ktorými bojoval podľa Snorrových povestí švédsky kráľ Ingvar [asi v 6. stor.] niekde v Estónoch alebo v Kuronoch, tam ho zabili a pochovaný je v mohyle pri meste Adalsyssel, sa neodvážim tvrdiť, ale pokladám to za veľmi pravdepodobné.^[268] Slovanský ľud s tým istým menom, t. Susli, Suselci, u inojazyčných spisovateľov Siusla, Syseli, Siusili, Susali atď., sa objavuje aj v Germánii na rieke Mulde medzi Žiticmi a Koledicmi (§ 44, č. 10), a nemožno pochybovať o tom, že s inými Slovanmi vyšiel z tejto krajiny. Slovanstvo týchto západných Suselcov je spolu najsilnejším dôvodom slovanského pôvodu východných, aj keď hádam neskôr uprostred medzi Lotyšmi a Litvanmi odnárodnených a do nich včlenených. Hoci sídla Suselcov na rozhraní Slovanska, Litvy a Lotyšska nemožno uviesť s dokonalou určitosťou, predsa však, súdiac podľa polohy ostatných národov a niektorých zachovaných mien, pokladám za najpravdepodobnejšie, že sa nachádzali na ľavom brehu rieky Dviny, — vo východnom kúte Kuronska, kde sú dve riečky Susy, jedna pritekajúca zľava do Dviny nižšie od Jakobstatu, a druhá spájajúca sa s Nemmusom (Memelj) a s Weesitom do rieky Leelu (Aa), — s niekoľkými rovnomennými dedinami. Tak sa zdá, že od tejto rieky vzniklo aj ich meno.^[269] V liste Žolkewského 1610 nachádzam mužské meno Fedor Suselin.^[270] V mene dedín Siselgal, t. Suselský čiže Suslov koniec (porov. Serbi-gal, Let-gola, Prejsigola a i.) v Livonoch v rižskom kraji (podľa Olearia, u novších autorov skomolené Süssegall, Sissegall), Susi v gub. Kalužskej, Susly vo Volynskej bližšie k Novgorodu Vol., aj kolónie v Saratovskej, Suslovka v Mogilev., Suslovo v Orlovskej, Susalova a Suslova v Pskovskej, Susulov, Susulovka vo východnej a Seselov v záp. Haliči atď., trvá ešte až podnes pamiatka tohto slovanského národa. Boli odnožou Suslov aj v Štyrsku, o ktorej nižšie v § 36, č. 1.

7. Radimiči a Viatiči pochádzali podľa starobylého ľudového podania, ktoré nám zachoval Nestor, z pokolenia Lechov. Boli vraj dvaja bratia v Lechoch, Radim a Viatko, ktorí sa odtiaľ presídlili a usadili sa na severe — Radim na Soži, podľa neho sa nazvali Radimiči, a Viatko so svojím rodom na Oke, od neho dostali meno Viatiči. I žili tu dlho v pokoji s ostatnými slovanskými vetvami.^[271] Že meno obidvoch národov pochádza od otca rodu, dokazuje nám jeho zakončenie (Viatko je zdrobnené od Viata, u južných Srbov Vijata muž. m.), hoci podobné formy bývajú tvorené aj od miest. Je nad všetku pochybnosť, že Radimiči i Viatiči boli skutočne z rodu Lechov: za Nestorovho času pamiatka tohto sťahovania mohla byť v národe ešte čerstvá, a nepochybne aj v jazyku líšiacom sa od blízkych susedov, iľmenských Slovanov a Severanov. Týmto svedectvom sa veľmi zreteľne potvrdzuje sťahovanie Slovanov z krajín nadvislianskych na sever, o čom svedčia aj mnohé iné okolnosti. Nižšie zistíme, že aj kyjevskí Poľania pochádzali najpravdepodobnejšie z Kujav a vislianskych Polian (č. 10). Čo do času, som si istý, že to usadenie je staršie než tlačenica národov na západ i juh, ako aj sťahovanie Slovanov do Zaodria a Podunajska, ktoré sa začalo už v 2. a neskôr húfne v 4. stor. V tejto búrlivej dobe nie je pravdepodobné, žeby sa bol ktorýkoľvek slovanský národ vysťahoval proti prúdu na sever. Mravy Radimičov i Viatičov opisuje Nestor farbami nadmieru čiernymi a škaredými, čo mu však, ako priaznivcovi svojich rodákov Poľanov a nenávidiacemu vieru pohanských Slovanov, aj s ohľadom na takéto obmedzenie nemožno zazlievať.^[272] Radimiči a ich susedia Poľania, Severania i Viatiči, ako najďalej na severovýchode usídlení a vystavení do rany Uralcom, sa veľmi skoro dostali do poplatnosti Chazarov. Roku 885 ich správca Oleg pripojil k svojmu mocnárstvu a dohodol sa s nimi, aby neplatili viac peňažnú daň Chazarom, ale jemu.^[273] Roku 906 ich pluky bojovali pod Olegom proti Grékom.^[274] Neskôr sa usilovali vymaniť sa spod poddanstva ruských kniežat, ale Vladimírov vodca Vlčí Chvost ich premohol na rieke Piščane [984],^[275] odkiaľ vzniklo aj hanlivé porekadlo na Radimičov u ostatných Rusov: Piščanci pred Vlčím Chvostom utekajú.^[276] Od tej doby sa správali, ako hovorí Nestor, pokojne, zostali pod vládou Rusov, a potom sa už o nich viac nepíše. Viatičov, takisto z rodu Lechov, usídlených od svojich bratov Radimičov ďalej na východ na rieke Oke v gub. Kalužskej, Tulskej a Orlovskej, najbežnejšie spomínajú letopisci zajedno s nimi.^[277] Boli, ako sme už uviedli, poplatníci Chazarov,^[278] v ktorom stave zostávali o niečo dlhšie ako ich susedia Radimiči a Severania. Prekvapujúco sa r. 906 medzi Olegovými plukmi proti Grékom spomínajú aj Viatiči.^[279] Boli to hádam dobrovoľníci. Roku 964, keď ich navštívil Sviatoslav a chcel si ich získať, boli ešte poplatníci Chazarov, alebo aspoň sa za takých vydávali. Avšak o dva roky [966] si ich Sviatoslav podrobil silou.^[280] Je pravdepodobné, že to, čo východní spisovatelia rozprávajú o vpáde Slovanov poplatných Chazarom do Gruzie [944], sa má vzťahovať na týchto Viatičov.^[281] Za Vladimíra sa dvakrát [982 a 983] pokúsili o vydobytie svojej slobody, ale vždy boli porazení.^[282] Spomínajú sa ešte okolo r. 990, keď Vladimír počas vojny s Pečencami staval hrady a osadzoval ich Viatičmi a inými Slovanmi a Čudmi.^[283] Z miest nimi obývaných letopisec Nestor neuviedol žiadne po mene; je však pravdepodobné, že hrad Viatičesk založili aj obývali oni.^[284] Poľskí spisovatelia s veľkou námahou, hoci s malým úspechom, hľadajú pôvod a počiatočné sídla Radimičov i Viatičov v Poľsku, nachádzajúc ich na rieke Rade, tečúcej do Sanu, pri mestečku Radymna v Haliči atď.^[285] Ak však pochádzali z Lechov, nemohlo to byť odinakiaľ iba z Veľkopoľska a dolnej Visly: lebo v oblasti Sanu a vôbec vo východnej Haliči určite bývali pôvodne Chorváti.

8. Nestor uvádza Bužanov v zozname slovanských národov poplatných Rusom. Bužania, hovorí, sa tak nazývajú preto, že bývali na Bugu, neskôr Velyňania,^[286] t. v neskorších časoch sú nazvaní Velyňania, Volynci, podľa niekdajšieho mesta Volyne medzi Vladimirom a Ľvovom, ako to vhodne vykladá Karamzin.^[287] Pôvodca zemepisných zápiskov v Mníchovskom rukopise, starší od Nestora, poznamenal o Bužanoch toto: Bužania majú dvestotridsaťjeden miest.^[288] Na inom mieste u Nestora čítame, že meno Velyňanov za jeho času už bolo prešlo i na Dulebov.^[289] Z toho je zrejmé, že prímeno Velyňanov, niekedy oveľa obmedzenejšie, t. vzťahujúce sa iba na obyvateľov okolia mesta Volyne, blízko prameňov Bugu, v priebehu čias úplne vytlačilo staré a rozšírené mená Dulebov i Bužanov. Či sa na týchto ruských Velyňanov, alebo skôr na poľských Wieluńčanov, usídlených medzi Prosnou a Wartou, vzťahuje správa Zemepisca Bavorského: Velunčania majú sedemdesiat miest,^[290] ťažko, pravda, rozhodnúť. S trocha väčšou istotou sa možno domnievať, že títo Velyňania sa u Masudu uvádzajú ako Velinâna.^[291] Ešte iní Veliňania boli obyvatelia Velinu čiže Vinety na rovnomennom ostrove, o ktorých bude reč inde (§ 44, č. 6). Striedanie hlások e a o v slovách Velun, Volyň, Velyňania, Volyňania, Volynci je nášmu jazyku prirodzené; porov. pepel a popel, který a ktorý, bebr a bobr, Veles a Volos atď. V Lavrentijevskom rukopise Nestora je písané síce dvakrát Velyňania, avšak na treťom mieste je Volyň: Jaroslav vraj zobral Rusov, Variagov i Slovanov a vytiahol proti Boleslavovi a Sviatopolkovi, prišiel na Volyň, i stáli tu po obidvoch stranách rieky Bugu [1018].^[292] — Som si istý, že obyvatelia poriečia Narvy, vtekajúcej od severu do dolného Bugu, sa v mníchovských zemepisných zápiskoch nazývajú Neriuani, t. Nareviani, o ktorých sa hovorí, že majú sedemdesiatosem miest.^[293] Pravda, už vyššie som podotkol, že práve v týchto končinách, t. okolo dolného Bugu i Narvy, a odtiaľ ďalej vo vlasti Nestorových Dregovičov treba vykazovať sídla Srbov, ktoré Konštantín Porfyrogenet uvádza najmä medzi poplatníkmi Rusov (č. 3). — Do susedstva Bužanov, do vlasti neskorších Volyncov, dáva Nestor aj Dulebov, o ktorých, — ako sme vyššie vyložili, — podľa starého podania rozpráva, že nešťastným osudom boli upadli do ťažkého jarma hnusnej poroby neľudských Avarov, avšak čoskoro nato ich morová rana, ktorej ich utláčatelia podľahli, konečne vyslobodila (§ 27, č. 3).^[294] Na inom mieste Nestor spomína, že Dulebovia niekedy sídlili pri Bugu, tam vraj, kde sú teraz Velyňania.^[295] Kedy a ako sa dostali pod ruskú vládu, to som nikde nenašiel. V Olegovom vojsku sa na výprave proti Grékom [906] zúčastnili aj Dulebovia.^[296] Potom o nich v ruských letopisoch niet zmienky. Arabský spisovateľ Masuda zapísal ich meno v zozname Slovanov ako Dulabe.^[297] Neskôr Długosz ich nachádzal vo Volyni, považujúc ich za obyvateľov Lucka.^[298] Rodiny tejto vetvy sa už čoskoro rozptýlili ďaleko po Slovanstve. V listine Vladislava Sigismundoviča r. 1611 sa spomína Dulebino, dedina neďaleko rieky Paže, a v inej listine veľkého kniežaťa Joanna Vasilieviča r. 1504 Vasko Duliepin.^[299] Až dodnes sa tak v krajinách niekedy nimi zaľudnených, ako aj vzdialenejších zachovalo ešte meno Dulebov v niekoľkých dedinách, a to Duliby na rieke Turji blízko Turiska,^[300] Duliby blízko Horynu medzi Annapolom a Huščou, Duliby — tri dediny vo východnej Haliči,^[301] Duliby na rieke Stripe v gub. Podolskej, Dulevčizna čiže Dulebčizna v gub. Grodnianskej, Duleby na rieke Oľse, ľavom prítoku rieky Bereziny v gub. Minskej, Dulebina v gub. Tulskej východne od Kaširy na Smeve atď. Ak pripustíme, že mená Duleb a Dolob sa podobajú a vznikli z jedného koreňa (čo do formy porov. Kaš-eb, Ser-eb, gar-eb čiže ger-eb a i.), nájdeme Duleby i na mnohých iných miestach v Rusoch; tak napr. malé jazierko Dolobskoje čiže Dolebskoje (podľa niektorých i Dulebskoje), spomínané už r. 1101 v ruských letopisoch,^[302] na ľavej strane Dnepra pri Kyjeve, Dolobov, dedina v gub. Grodenskej, Dolbino a Dolbilovo v Kalužskej, Dolbenkino v Orlovskej, Dolobova v Haliči atď. Nemenej dôležité je to, že i v Čechách a v panónskom Zadunajsku niekedy bývali rodiny Dudlebov, rovnomenné a nepochybne príbuzné týmto volynským Dulebom (§ 40, č. 2, § 42, č. 2), lebo v slove Dudlebi d je iba vsuvka, ako v mydlo, sadlo namiesto mylo, salo atď. V súčasnej rusínskej výslovnosti Duliby pôvodné Ћ je pravidelne zmenené na И.

9. Drevľania čiže Derevľania, podľa Nestora tak nazvaní podľa lesnatej krajiny Drevy čiže Derevy, v ktorej bývali, susedili na severe s Dregovičmi, na východe s Poľanmi, na juhu s Uličmi a Tiverkami, na západe s Dulebmi. V tejto vlasti ich pozná už Konštantín Porfyrogenet, uvádzajúci ich ako blízkych susedov Pečencov, spolu s Uličmi, Lučanmi a inými Slovanmi. Nazýva ich Dervlenini (Drevlenin jedn. č., Δρβλνίνι).^[303] Od starodávna mali svoju zvláštnu domácu vládu.^[304] Ohľadom nepriaznivého opisu ich mravov a obyčajov u Nestora^[305] platí to, čo sme povedali vyššie o Radimičoch a Viatičoch. Na inom mieste ich Nestor obviňuje, že Poľanom kedysi robili ťažkosti za chazarských nájazdov.^[306] Askold i Dir s nimi bojovali ok. 864.^[307] Roku 883, súc porazení vo vojne kniežaťom Olegom, museli sa mu poddať do poplatnosti.^[308] Roku 996 ich pluky bojovali pod Olegom s Grékmi.^[309] Keď potom čoskoro po smrti tohto kniežaťa sa pokúsili odtrhnúť od ruskej vlády [913], predsa len ich knieža Igor premohol, boli potrestaní zvýšením dane a daní do poručenstva vodcovi Sveneldovi [914].^[310] A keď neskôr zase Igor, bez vážnejšej príčiny, iba ak preto, aby vyhovel vrtochom svojich lakomých vojakov, uvalil na chudákov Drevľanov novú, väčšiu daň, tí odmietli ďalej znášať takýto útlak a pod vedením svojho kniežaťa Mala siahli po zbrani a keď Igor prišiel aj so svojou družinou medzi nich druhýkrát vymáhať daň, na mieste ho zabili [945].^[311] Stalo sa to pri meste Iskorstene čiže Korostene, ktoré sa až dodnes nachádza v gub. Volynskej na rieke Uche.^[312] Pohromy ktoré sa navalili na Drevľanov a ktoré boli pomstou ľstivej Oľgy za toto zabitie, obšírne opisuje Nestor, ale či verne, alebo s primiešaním ľudových bájí a povestí, nemožno dodnes s istotou rozhodnúť [945 — 946].^[313] Knieža Sviatoslav odovzdal r. 970 svojmu synovi Olegovi do údelu Dreviansku krajinu.^[314] Počas sporov, ktoré prepukli medzi bratmi po Sviatoslavovej smrti, vtrhol do Drevian Jaropolk, zaútočil na Olega, a ten pri úteku do mesta Vručije čiže terajšieho Ovruča na rieke Norine v gub. Volynskej padol do hlbokej priekopy a tam ho utekajúci dav ušliapal [977].^[315] Onedlho potom Vladimír ovládol ostatné slovanské krajiny vrátane drevianskej a dal ich do správy svojmu synovi Sviatoslavovi.^[316] Neskorších správ o Drevanoch, pokiaľ mi je známe, niet. Rovnomenná vetva s týmito ruskými Drevanmi bývala niekedy v Polabí, o nej nižšie v § 44, č. 7.

10. Poľania, rus. Poľane, takmer najslávnejší a Nestorom najospevovanejší slovanský národ na severe, sa u iných starších spisovateľov, menovite u pôvodcu zemepisných zápiskov v Mníchovskom rukopise a Konštantína Porfyrogeneta, ešte nespomínajú. Nestor totiž, keďže i sám pochádzal nepochybne z ich rodu a zrejme medzi nimi pobýval, im bol oddaný zvláštnou priazňou a náklonnosťou, správy o nich zbieral usilovnejšie a ich mravy opisoval lichotivejšie ako iných, medziiným hádam aj preto, že oni prijali kresťanstvo skôr a ochotnejšie ako ostatní ich príbuzní medzi ruskými Slovanmi. Po rozvetvení sa Slovanov, v dávnej predhistorickej dobe, usadili sa vraj niektorí z nich na Dnepri, a nazvali sa Poľania.^[317] Žili pôvodne slobodne v čeľadiach a rodinách, a obchodná cesta z Variag (Škandinávie) do Grécka viedla po Dnepri cez ich krajinu.^[318] Keď vraj sv. Ondrej putoval po slovanskej krajine, Kyjev ešte nestál.^[319] Potom sa vraj objavili medzi Poľanmi, žijúcimi roztrúsené v poliach nad Dneprom, traja bratia — Kyj, Šček a Choriv so sestrou nazývanou Lybeď. Títo traja bratia sa usadili v horách pri rieke Dneper, pomenovaných podľa nich, a založili mesto Kyjev, nazvané tak podľa mena najstaršieho z nich. Kyj vraj bol nielen mocný otec rodiny, ale aj knieža svojho národa, ktorý sa vypravil až k Carihradu, hoci vraj iní, nepoznajúci pravdu, mylne o ňom rozprávali, že bol prievozník. V čase svojho návratu z Carihradu vraj založil mesto Kyjevec na dolnom Dunaji, ešte za Nestorovho času tak nazvané a teraz neznáme. Po jeho smrti kniežacia moc zostala v jeho rodine.^[320] Ktokoľvek nepredpojatou mysľou posúdi podstatu Nestorovho rozprávania o zakladateľovi Kyjeva, ľahko sa presvedčí, že prameň tejto podrobnej a zaujímavej správy nemožno hľadať nikde inde iba v národných povestiach, v historických spevoch pohanského ľudu. Tieto povesti, svojím pôvodom zaiste prastaré a ústnym podaním načisto preinačené, ba dokonca i zanečistené, už samy obsahovali nezrovnalosti: podľa jednej bol Kyj, zakladateľ mesta Kyjeva, iba prievozník, podľa druhej vznešený otec rodiny, knieža v Poľanoch, vodca národa. Tak ako sa nedá určiť čas, do ktorého by sa mohol zasadiť život a panovanie Kyja, už vôbec nemožno určiť ani historickú cenu týchto povestí, ktoré sa vynorili z prúdu minulosti a ktoré zaznamenal Nestor. Ani Nestor si nebol istý pri stanovení času týchto udalostí, keď iba poznamenal, že Kyjev za doby apoštolskej ešte nejestvoval; a veru kto by sa aj dnes odvážil to urobiť, ak by sa pritom v historickom bádaní chcel riadiť pravdou, alebo hoci len pravdepodobnosťou pravdy, a nie fantáziou a vymýšľaním?^[321] Čo sa týka pravdivosti vecí obsiahnutých v Nestorovej správe, menovite panovanie kniežaťa Kyja, jeho vojnové ťaženia atď., tak ako slepo vyhlasovať všetko za bájku a výmysel, rovnako ani bez rozpakov všetko za čisté zlato prijímať by nebolo náležité. Je celkom možné, ba dokonca veľmi pravdepodobné, že niečo z toho sa stalo. Skutočná udalosť sa stala predmetom národného básnictva, a z tejto dielne prešla do histórie.^[322] Pozoruhodné a trochu čudné je, že Nestor, ktorý vedel rozprávať o pôvode Radimičov i Viatičov z Lechov, o príbuznosti dneprovských Poľanov s leskými na Visle, ním vyslovene menovanými,^[323] nič neuvádza, hoci je veľmi pravdepodobné, že obidve národné ratolesti boli z jednej vetvy (§ 38. č. 4). Nasvedčuje tomu ani nie tak podobnosť mien — Poľania, čo môže byť, pravda, náhoda, podľa sídel obidvoch národov v rovných poliach (Poľania, porov. lat. Campani),^[324] ako skôr zhoda názvu Kyjev a Kujavy namiesto Kyjavy u leských Poľanov.^[325] Ak teda pripúšťame takúto príbuznosť, musíme zároveň konštatovať, že vysťahovanie sa leských rodín z Nadvislianska do Podnepria a ich usadenie sa medzi východnými Slovanmi sa uskutočnilo skôr, ako je doba posúvania sa slovanských národov zo severovýchodu na západ i juh, ktoré sa začalo už v 2. a potom mohutnejšie v 4. stor. po Kristu. Už sme podotkli, že Nestor maľuje krotké mravy svojich milovaných Poľanov až príliš nabielo, na ujmu ostatných Slovanov.^[326] Okolo r. 780 — 800, zdá sa, padli Poľania, utláčaní svojimi bratmi a susedmi, ako hovorí Nestor, do poplatnosti silných, pritom však nad iných cudzojazyčníkov krotších a uhladenejších Chazarov (§ 27, č. 4),^[327] pri ktorých zostali až do príchodu Variagov Askolda i Dira [864]. Po zabití týchto dobrodruhov Olegom dostali sa do moci ruských kniežat, ktorí si za svoju stolicu vybrali Kyjev [882].^[328] Po usadení sa ruských kniežat v Kyjeve rozmohlo sa toto mesto v krátkom čase do takých rozmerov, že spisovatelia 10. stor. o ňom rozprávajú ako o dive divúcom, velebiac jeho bohatstvo a slávu. Keď v ňom vládli Askold a Dir, ešte to bolo malé mesto.^[329] Roku 890 tiahli okolo neho Maďari.^[330] Konštantín Porfyrogenet ho nazýva hrad Kioava, Kiova (Kιάβα, Kιóβα), s poznámkou, že sa volalo aj Sambatas (Σαμβάτα),^[331] čo Dobrovský vykladá zo švédskeho sambăt, t. stanovište člnov (Sammelplatz der Böte).^[332] Podľa Dithmara medziborského [zomr. 1018] bolo za jeho času v Kyjeve (Cuievoa, Kitaua) viac než štyristo (?) chrámov a osem trhových námestí (mercatus), ľudí potom nesmierne množstvo.^[333] To isté opakuje po ňom Analista Saxo,^[334] a Adam Brémsky ho nazýva súperom carihradského žezla, najsvetlejšou ozdobou Ruska (Graeciae).^[335] U Helmolda sa nazýva Chue, hlavné mesto krajiny Chunigard,^[336] škand. Kaenugardhr (pozri č. 1). Meno tohto slávneho mesta bolo známe i na východe: Arab Nasireddin [umr. 1273] a Peržan Ulugbeg [umr. 1450] spomínajú mesto Kujavah, Kujah.^[337] Pravda, v jeho okolí uvádzajú Konštantín Porfyrogenet a Nestor aj názvy niekoľkých menších miest a dedín, ako Vitičevo, Rodňa, Belgorod, Vasilev, Vyšegorod, Boguslav, Krásna a i. Konštantín, hovoriac o každoročnej plavbe ruských kupcov do Grécka, spomína hrad Vitičev (ιττζέβη) na Dnepri.^[338] Stál poniže Kyjeva pri Tripoli.^[339] Rodňa, pevný hrad, na ktorom sa ukryl knieža Jaropolk prenasledovaný bratom Vladimírom [980], stál na tom mieste, kde sa rieka Ros vlieva do Dnepra.^[340] Belgorod, hrad bližšie ku Kyjevu, opevnený a zaľudnený Vladimírom [990], v ktorom sa rád zdržiaval sám knieža, sa stal známym najmä r. 997 tým, že ho obsadili Pečenci.^[341] Vasilev, hrad takisto spomínaný vo vojne s Pečenehmi, stál na rieke Stujne, je terajší Vasiľkov.^[342] Vyšegrad (Bσγράδ), známy Konštantínovi Porfyrogenetovi a preslávený v 10. stor., vlastný údel kňažnej Oľgy [946 — 969], bol v tom čase dedinou asi míľu od Kyjeva, pozoruhodnou svojou peknou polohou na vysokom brehu Dnepra.^[343] Ďalšími menšími mestami sa tu zaoberať nemôžeme.

11. Severania, strus. Severa, Sever, jedn. č. Severianin, mn. č. Severiane, susedia Poľanov na východnej strane Dnepra, ak sa nemýlim, sa spomínajú už u Ptolemaia a nemenovaného Ravenčana pod menom Savari, Saurices (§ 10. č. 10). Podľa ruských letopisov to bol národ ľudnatý a mohutný. Nestor o ňom hovorí: Slovania usadení nad Desnou, pri Seme a Sule sa nazývali Sever.^[344] Že ich povahu a mravy, ale aj Radimičov a Viatičov, maľuje príliš načierno, uviedli sme už vyššie.^[345] Tento národ sa stal čoskoro spoločne s Poľanmi a Viatičmi poplatný Chazarom.^[346] Roku 882 knieža Oleg, ruský vládca, ovládol hrad Severanov Ľubeč, týčiaci sa na Dnepri.^[347] V rokoch 884 — 885 si konečne podmanil Oleg celú severskú krajinu, ale obyvateľom stanovil iba veľmi miernu daň, aby ich odtrhol od Chazarov a prilákal k sebe.^[348] Potom r. 906 sa pluky Severanov nachádzali v Olegovom vojsku proti Grékom.^[349] Spomínajú sa ešte vo vojne kniežaťa Mstislava s Jaroslavom r. 1024.^[350] Neskôr sa meno národa vytratilo, ale o severskej krajine, severských hradoch sú počas celého stredoveku v ruských letopisoch a listinách časté zmienky.^[351] Ich hlavné a prastaré mestá boli Ľubeč a Černigov, obidve už menovite uvedené Konštantínom Porfyrogenetom. Meno prvého sa u Konštantína uvádza nesprávne Teliutza namiesto Liutza (Tλιτξα namiesto Λιτξα, t. spojku τ, omylom pripojenú k slovu, treba oddeliť).^[352] Tu sídlil ruský správca pod vládou veľkého ruského kniežaťa Olega už r. 906,^[353] tu stáli proti sebe vojská kniežat Sviatopolka a Jaroslava r. 1016, a nesvorné ruské kniežatá uskutočňovali svoje snemy r. 1097 a 1135. Černigov, r. 906 tiež sídlo kniežacieho správcu,^[354] nazýva sa u Konštantína Porfyrogeneta Tzernigoga (ζρνιγώγα).^[355] Mesto Perejaslavľ, r. 906 už takisto sídlo kniežacieho správcu, sa stalo známejšie r. 993 za vojny Rusov s Pečencami; pri tejto príležitosti Nestor pripisuje jeho založenie (či hádam len opravu?) Vladimírovi a zároveň, ale to vari nepodložene, vykladá vznik jeho názvu zo spojenia „prevzal slávu“.^[356] O iných starých mestách a hradoch Severanov (napr. Starodub, Novgorod Severský, Briansk, Priluky, Bielavež, iná než Chazarská čiže Sarkel, atď.), treba hľadať podrobnejšie správy v ruskej histórii. Možno, že z týchto Severanov pochádzali ich južní menovci rovnakého mena, obyvatelia podunajského hradu Severina a severínskeho banátu v terajšej Valachii, o ktorých pojednáme nižšie na príslušnom mieste (§ 30, č. 2). Severské kniežatstvo bolo aj v Poľsku, kde sa dodnes nachádza mestečko Siewierz.

12. Uliči, príbuzní a s najväčšou pravdepodobnosťou najbližší susedia Tivercov, sa nachádzajú až dosiaľ mimo pozornosti ruskej histórie, a na ich miesto sú nesprávne podstrčení Suliči a Lutiči.^[357] Vypočujme si najprv všetky svedectvá a potom súďme. Najstaršia zmienka o tomto národe sa nachádza v mníchovských zemepisných zápiskoch, kde sa uvádza toto: Unlizi, národ mnohopočetný, majú tristoosemnásť miest.^[358] Potom ich spomína Konštantín Porfyrogenet v zozname Drevľanov, Lučanov a iných Rusom poplatných Slovanov.^[359] Uňho sa nazývajú Ultini (’Όλτίνι) a podľa ich umiestnenia vedľa Drevľanov a Pečencov možno usudzovať, že bývali najjužnejšie medzi vtedajšími ruskými Slovanmi. U Nestora sa ich meno uvádza zvyčajne Uliči, Ulici, Uluči, ale aj Ugliči, a v niektorých rukopisoch skomolené Lutiči. Spomína sa potom o nich toto: Dulebovia žili pri Bugu, kde sú teraz Veliňania, a Uluči (takto je v Lavrentijevskom rkp.) i Tiverci bývali pozdĺž Dnestra dotýkajúc sa až Dunaja; bol ich zaiste veľký počet, lebo sa rozkladali pozdĺž Dnestra až k moru, kde ich mestá stoja až dodnes.^[360] Roku 864, keď variažskí dobrodruhovia Askold a Dir ovládli Kyjev, spomínajú niektoré rukopisy ich boje s Drevľanmi a Ugličmi, ale také správy v Lavrentijevskom rukopise ani iných nie sú.^[361] Keď si Oleg roku 885 podmanil Radimičov, hovorí Nestor, že panoval nad Poľanmi, Drevľanmi, Severanmi i Radimičmi, a s Uličmi i Tevercami viedol vojnu.^[362] Ešte sa o nich uvádza, že roku 914 ich porazil Igorov vodca Sveneld a dostali sa víťazovi do léna. Pri tejto príležitosti niektoré rukopisy uvádzajú, že jedno z ich miest, t. Peresečen, bolo tri roky v obležení, a až potom sa vzdalo, a že Uliči čiže Ugliči obývali územie pri dolnom Dnepri (?), potom prešli medzi Voin a Destr (?), a tu sa usadili.^[363] Podľa týchto zaujímavých podrobností by nebolo ťažké určiť sídla Uličov, keby neboli v rukopisoch mená tu uvedených riek skomolené. Moja domnienka ohľadom Uličov sa uzatvára takto: a) Podľa súhlasných výpovedí troch rozdielnych svedkov, Zemepisca Bavorského, Konštantína Porfyrogeneta a Nestora, nemožno pochybovať o tom, že existoval osobitný slovanský národ Uliči, sídliaci niekde v susedstve Tivercov a Drevľanov. b) Podstrčenie mena Lutiči a Suliči namiesto Uliči je viditeľný omyl; lebo Zemepisec Bavorský rozoznáva Uličov od Lutičov (uňho sú Lendizi hádam iba omylom pisára namiesto Leudizi, pozri č. 14), a v žiadnom prípade sa nejedná o Suličov, pretože obyvatelia rieky Suly boli Severania (porov. č. 11), nehovoriac o tvare Suliči, keďže od rieky Suly utvorené meno by malo byť Sulania.^[364] c) Sídla Uličov podľa vyššie uvedených svedectiev nemožno hľadať nikde inde, iba v susedstve Drevľanov, Tivercov a Pečencov. Pretože potom bývali Tiverci v oblasti Dnestra, najďalej k juhu a Dunaju, a v niektorých rukopisoch sa vydávajú Uliči za obyvateľov dolného Dnepra, predpokladám, že oni boli usídlení z obidvoch strán rieky Bugu až k samému Dnepru, hoci to nepovažujem za isté. Neskôr, nepochybne aj pod tlakom Pečencov, vysťahovali sa odtiaľ na územie Severanov, na rieku kedysi nazývanú Voin, teraz Viunka, vtekajúcu zľava do rieky Oster (niekedy hádam Ester,^[365] z čoho je v rkp. skomolené Destr, Drestr, Dnestr) pod Nežinou v gub. Černigovskej. Dôležité v tomto ohľade by bolo určenie polohy miesta Peresečenu: podľa Karamzina hrad toho istého mena stál neďaleko Perejaslavľa a Kyjeva.^[366] d) Forma Ugliči je tak písaná buďto omylom, buďto má svoj pôvod v zvláštnom vyslovení mena Uliči u rozličných slovanských národov, t. s prísuvkou g, bez toho aby bolo potrebné odvodzovať národ Uličov od rieky Ugle (Ugoľ) čiže Orelu (inokedy Erel). Pamiatka Uličov, ako sa zdá, veľmi skoro vyhasla: ja poznám len dediny Uluč v sanockom kraji, Ulično v samborskom, Ulicko v žolkievskom, Ula, mesto i rieka, Ulin, Ulov a iné dediny v Rusoch, pripomínajúce ich meno jasnejšie alebo zahmlenejšie. Odkiaľ by Uliči mohli pôvodne pochádzať, ťažko sa, pravda, domýšľať s nejakou pravdepodobnosťou. Uvedené mesto Ula stojí na rovnomennej rieke v gub. Vitebskej; možno Uliči prišli z ďalekého severu na juh a ich pomenovanie súvisí s názvom tohto mesta.

13. Tiverci, obyvatelia oblasti Dnestra, starobylého Tyrasu, sa nazývajú v niektorých rukopisoch i Teverci, Tirvici, a podľa môjho názoru sú uvedení už v zápiskoch Mníchovského rukopisu týmito slovami: Attorozi majú stoštyridsaťosem miest, národ to najkrutejší.^[367] Vhodnejšie vysvetlenie tohto mena poskytnúť neviem. Určite boli Tiverci, tak ako aj ich susedia Uliči, ľudia mužní a bojovní. Konštantín Porfyrogenet ich uvádza pod menom Teverviancov (Tβρβιάνι, čo sa nesprávne číta oddelene ako τ Bpβιάνι) v zozname slovanských národov za jeho času poplatných Rusom.^[368] V uvedenom mieste vyššie hovorí náš letopisec, že bývali vo veľkom počte a vo svojich vlastných mestách pozdĺž Dnestra a tiahli sa až k Dunaju.^[369] Roku 885 bojoval s nimi Oleg s cieľom si ich podmaniť.^[370] Niet pochýb, že v tom čase alebo onedlho potom tak Tiverci, ako aj ich bratia Uliči sa dostali do ruskej poddanosti.^[371] Roku 906 sa spomínajú vo vojne Olegovej proti Carihradu,^[372] takisto r. 944 za Igorovej výpravy proti Grékom.^[373] Nedá sa odhadnúť, aký národ sa skrýva u Kadłubka pod menom Tibianov za údajom, že r. 1096 v spoločnosti Uhrov pomáhali poľskému kniežaťu Vladislavovi proti jeho odbojnému synovi Zbygnevovi, a že r. 1145 s Vladislavom II. dobývali Poznaň, a napokon, že r. 1182 sa spolu s Kumánmi nachádzali vo vojsku vojvodu belzského, usilujúceho sa odraziť kráľa Kazimíra II. od obležania Brestu.^[374] Thunmann toto meno vykladá i cez Vlachy, považujúc ho za rovnaké s albán. tjuban, tur. čoban, čuban, perz. suban (pastier); iní naproti tomu mienia, že je v ňom ukrytý názov Tivercov.^[375] V neskorších časoch sa o tomto ľudnatom a mohutnom národe na dolnom Dnestri nenachádza žiadna pamiatka. Usadením sa Pečencov v Multanoch a na Čiernomorí sa tam v 11. stor. stenčilo slovanské obyvateľstvo, neskoršie potom (v 15. stor.) valaština vytlačila slovančinu, a zostali iba zvyšky miestnych mien, ktoré dodnes sú v tomto okolí väčšinou slovanské. Naproti tomu v oblasti horného Dnestra a Bugu Slovania nikdy nemuseli ustúpiť inému národu. V tejto oblasti sa až podnes zachovalo mesto Tyvrov (hádam lepšie Tivrov?), ležiace na Bugu proti Sutisku niže Vorošilovky v gub. Podolskej, ako posledná pamiatka na niekdajší ľudnatý a mohutný národ Tivercov v týchto krajinách.^[376] Jeho mená sa vyskytujú v ruských letopisoch v týchto formách: Tiverci, Teverci, v rukopise Lavrentijevskom [1377], v iných Tiverici, Tivireci, Tverici, Tirvici, Tirvoci atď. Pôvod i pôvodný význam tohto mena, ako aj staršie sídla národa, predtým než zostúpil k dolnému Dnestru a Čiernomoriu, sa ukrýva v tme. Ak by sme vychádzali z formy Tirvici, Tirevci — prešmyknutie spoluhlások v slovančine je dosť bežné (porov. Multany namiesto Muntany, Inflant namiesto Liflant atď.) — mohli by sme pokladať Tiverkov za potomkov i dedičov mena starých Tyrigetov čiže Tyrangitov, obyvateľov oblasti Tyrasu, ktorých niekdajšie tamojšie prebývanie pripomínajú aj teraz mestečko a dve dediny Tyrava vo východnej Haliči (§ 10, č. 10).^[377] Avšak je možné aj to, že títo Tiverci zostúpili zo severných krajín na Podolie a Čiernomorie a že ich meno je príbuzné s menom Tveričov (v let. Novgor. Tferiči), obyvateľov mesta Tveri a rieky Tverca. V starých ruských letopisoch, menovite v novgorodských, namiesto Tver’, Tverca, obyčajne sa uvádza T’chver, T’chverca, T’chverka (ь namiesto и), čo je hádam len odvodená čiže nárečová forma namiesto Tiver, Tiverca. Je pozoruhodné, že tu na severe, pod Veľkým Novgorodom, sa v 14. stor. spomína Tiverský hrad, ale nevieme, prečo sa tak volá, možno po Tivercoch čiže po Tveri.^[378] Napokon by sme mohli pokladať za pravdepodobné i to, že v nedohľadnom šere dávnych vekov tirevskí Slovania, azda utekajúc pred nátlakom Galov, preniesli sa ďaleko na sever a zaľudnili tverskú vlasť. Ale istota sa tu dosiahnuť nedá.

14. Až doteraz sme sledovali slovanské národy staroruského štátu podľa domácich prameňov, menovite Nestorovho letopisu, porovnávajúc ich s cudzozemskými prameňmi, ak, pravda, sme z nich mohli získať nejaké poznatky. Teraz nám ešte zostáva dotknúť sa nakrátko niektorých iných, ktorých mená sa nám zachovali iba v zemepisných zápiskoch Mníchovského rukopisu. Uvedený popis národov sa síce nachádza v rukopise pochádzajúcom až z konca 11. stor., avšak jeho pôvodca, súdiac podľa obsahu, chýb prepisovača a iných okolností, žil omnoho skôr, a s najväčšou pravdepodobnosťou ho možno datovať na koniec 9. stor. [asi 866 — 890]. Začiatok a koniec týchto zápiskov nás nezaujímajú, ale prostredná časť, v ktorej sa uvádzajú najviac ruskí Slovania, je takáto: Phesnuzi majú sedemdesiat miest.^[379] Thadesi majú viac než dvesto. Glopeani majú štyristo alebo aj viac miest. Zuireani majú tristodvadsaťpäť miest. Busani majú dvestotridsaťjeden miest. Sittici, krajina nesmierna, s množstvom ľudu a prepevnými mestami. Stadici majú päťstošestnásť miest a nespočetné množstvo ľudí. Sebbirozi majú deväťdesiat miest. Unlizi, mnohopočetný národ, majú tristoosemnásť miest. Neriuani majú sedemdesiatosem miest. Attorozi majú stoštyridsaťosem miest, národ najkrutejší. Eptaradici majú dvestošesťdesiattri miest. Vuillerozi majú stoosemdesiat miest. Zabrozi majú dvestodvanásť miest. Znetalici majú sedemdesiatštyri miest. Aturezani majú stoštyri miest. Chozirozi majú dvestopäťdesiat miest. Lendizi majú deväťdesiatosem miest. Thafnezi majú dvestopäťdesiatsedem miest. Zerinani, krajina je taká veľká, že, ako tvrdia, z nej pochádzajú všetky slovanské národy. Prissani majú sedemdesiat miest. Velunzani majú sedemdesiat miest. Bruni zaberajú viac, ako je od Enisy k Rýnu. Vizunbeire. Caziri majú sto miest. Ruzzi. Forsderen. Liudi. Fresiti. Serauici. Lucolane. Ungare.^[380] Hoci dokonalé vysvetlenie všetkých tu uvedených národov, najmä pre nesprávnosť mien, sa ani pri najväčšej usilovnosti a zručnosti sotva niekedy niekomu podarí, predsa len cítime potrebu pokúsiť sa o túto preťažkú vec.^[381] Podľa mojej domnienky národy uvedené v tejto zmesi sú dvojakého rodu:

a) Neslovania, a to Phesnuzi, t. Pečenci, Bruzi, t. Prusi, Prušania, Vnizumbeire, čítaj Vizun-Beire, t. Bieli Beiri čiže Biliri (Bulhari), Caziri, t. Chazari, Ruzzi, t. Variago-Rusi, Forsderen, t. vetva Čudov toho istého mena (Fors-Deren, porov. Terfinni slv. Ter’), Liudi takisto vetva Čudov (porov. Luundinkeeli, t. čudský jazyk, Ludin koniec v Novgorode atď.), Ungare, t. Uhri.

b) Slovania bývajúci v Rusoch: Thadesi, Glopeani, Zuireani, Busani, Sittici, Stadici, Sebbirozi, Unlizi, Neriuani, Attorozi, Eptaradici, Vuillerozi, Zabrozi, Znetalici, Aturezani, Chozirozi, Lendizi, Zeriuani, Prissani, Velunzani, Fresiti, Serauici a Lucolane. Z týchto niektorí, menovite Busani, t. Bužania, Unlizi, t. Ulici, Neriuani, t. Narevania, Attorozi, t. Tiverci, Zeriuani, t. Srbi, Velunzani, t. Velyňania čiže Volynci, sú už nami spomenutí vyššie; o ostatných tu v krátkosti vyložíme svoju domnienku. — Thadesi, s dvoma stami a viacerými mestami, súdiac podľa mena, by mohli byť Dedoši, Ďadoši, príbuzní Dedošanom v Sliezsku, ktorých nazýva náš spisovateľ Dadosesani (§ 38, č. 5). V Rusku je hojnosť mestečiek a dedín Dedoši, Ďadoši, Dedoševci, Ďadoševci, v Haliči Dedušice atď., ale kde by sa mal hľadať národ Dedoši, neviem povedať. — Glopeani, so štyrmi stami alebo aj väčším počtom miest, bezpochyby Kolpiani, obyvatelia rieky nazývanej Kolp, ktorých je v Rusoch viac, napr. Kolp, vedľajší prítok Sudy v gub. Novgorodskej, aj iné vedľajšie prítoky do Oky v gub. Vladimirskej, Kolpinka, rieka pritekajúca do Iľmenu v gub. Novgorodskej, Kolpita, pobočná rieka pritekajúca do Besedu v gub. Mogilevskej, Kolpna, postranná rieka pritekajúca do Upy podľa Boľš. čert., dediny Kolpaki, Kolpec, Kolpenskaja, Kolpičia, Kolpinek, Kolpino atď. v rozličných guberniách. Rieky a dediny s takýmito názvami sú známe aj u iných Slovanov: napr. Kulpa, chorv. Kupa, lat. Colapis, v Chorvátoch, dedina Kolpin v Polabsku;^[382] Golbe, teraz Šventejna, vedľajší prítok Pisy v Prusoch, Golba vo vojv. plockom a i. Oblasť Kolpy v Novgorodsku, ako zvláštne územie (volosť, kraj) sa v staroruskej histórii spomína dosť často, napr. v list. veľkého kn. Jána Vasilieviča r. 1497 a i.^[383] Nebude teda nesprávne, ak tu usadíme týchto starých Kolpianov. — Zuireani, Sviriani, obyvatelia okolia jazera dodnes nazývaného Svir, v gub. Vilnianskej, okrese Sviencianskom, kde je i osada Sviriany, Svirany, zachovávajúca staré meno tejto vetvy. Ohľadom veku a rozšírenosti názvu možno uviesť Svir, rieku v gub. Oloneckej, vtekajúcu do Ladogy, aj inú v Haliči, pritekajúcu do Dnestra; tam je i dedina Svirz, Svirze, Svirskie Hlibovice, v Čechách Sviretice, Sviratice, Svirynič, vyslanec, okolo 1481,^[384] Šťastný Svirskij, Litovčan, r. 1605^[385] atď. Od kmeňa svir (sibilus), či svir (ferus), slv. svirep? — Sittici, nesmierna krajina, s množstvom ľudu a mohutnými mestami, podľa mojej domnienky najskôr Žitiči, vari obyvatelia okolia mesta Žitomiru na Volyni (mir znamená v stslv. jazyku župu, okolie, svet, porov. Ušomir, Lugomir, Vlkomir a i.), alebo jazera teraz Žid, pôvodne hádam nazývaného Žit, v gub. Vilnianskej, újazde Mozyrskom, lebo zmena spoluhlásky t na d a naopak je síce v slovančine zriedkavá, ale predsa len nie je celkom bezpríkladná (tak aj sama dedina, ležiaca neďaleko tohto jazera, písaná tam Židkoviči, inde zase Žitkoviči). Od jazera Žitu pravidelné meno by bolo, pravda, Žiťania, ale je pravdepodobné, že jazeru zostalo skrátené meno Žit od mena Žitice; porov. Čudské, Slovenské, Litevské jazero atď. Pokiaľ ide o toto meno, možno uviesť ďalej: Žitici, župa v Polabí (§ 44, č. 10), Žitava, mesto v Lužici, Žitiče i Žitičina (Sittich), dedina v Krajine, Žitino v Rusoch, Žitkov (djak) v list. cára Joanna Vasilieviča 1566, Žytovice, Žytoviški, Žytovo v Poľsku, tiež Židany, Židičin, Židiniči, Židimerskij les v list. 1504 a i. v Rusku, pri ktorých si kladieme otázku, či nemôžu byť všetky odvodzované od mena Žid (Judaeus). Pravda, sú v Rusku rieky Siť, Sitňa, osady Sitick, Sitkova, Sitkovcy, Sitna, Sitnica, Sitnikov, Sitnikova, Sitno, Sitomľa, Sitovka atď., ktoré by tiež mohli patriť k menu Sittici. Iné miestne meno, ktoré sem patrí, je Sytiči, menovite okolie (volosť) Sytiči pod Kozelskom na rieke Vyre, v list. veľkého kn. Joanna Vasilieviča r. 1504, s ktorým čo do koreňa možno porovnať Sytiny, spomenuté miesto v tej istej listine, a Sytkovo v inej z r. 1523.^[386] Príbuzné sa zdajú byť aj mená miest Suten blízko hranice Poloveckej,^[387] mestečka Sutan v gub. Vilnianskej, dedina Sutisk na Bugu v gub. Podolskej a i. Pretože ale v rkp. bavorskom sa píše z namiesto slov. s a s namiesto slov. ž, onen prvý výklad pokladám za oveľa pravdepodobnejší. Je zvláštne, že v popise národov v Lib. Alex. M. de proeliis asi z 12. stor. sa tiež spomínajú Síttici.^[388] — Stadiči — u nich sa uvádza päťstošestnásť miest a ľudu nespočetné množstvo, ale kde by sa mali hľadať, ťažko určiť. Meno, tak otcovskej, ako aj rodovej formy, pravda, vidí sa byť prastaré. Sú dediny Stadnica v gub. Podolskej, Stadňa v Poltavskej a i.^[389] Je teda možné, že Stadici bývali niekde v Rusku, čo dosvedčuje navyše aj množstvo ich miest a rozľahlosť sídel. Ich súmenovci sa vyskytujú aj inde: porov. Stadice, dedina v starých Čechách, rodisko Přemyslovo, Stada, mesto v Hanoversku nad Labem (žeby ho tak nazvali Slovania?), Stadnicki, poľský šľachtický rod (Stadnicii domini a Zmigrod, žeby odtiaľ pochádzali?) atď. Rozlišujem Stadičov od Stoderanov, títo určite sa u nášho spisovateľa nazývajú Hehfeldi; hoci nie je nepravdepodobné, že obidva kmene tak meno, ako aj pôvod mali rovnaký (porov. suzd. stod, boh, stslv. stado, pohanský sviatok okolo letníc podľa Długosza atď.). — Sebbirozi, majúci deväťdesiat miest, by mohli byť zaradení k Severanom, známej ratolesti slovanského kmeňa v Rusku (bb namiesto v, ako Bethenici namiesto Vetnici), ale spoľahlivejšie, podľa môjho názoru, možno doložiť ich pôvod skrz Sebircov čiže Sabercov, t. obyvateľov buďto oblasti jazera Sebira čiže Sabra a rieky Saby v gub. Petrohradskej, újazde Lužanskom, alebo jazera Sabra v gub. Tverskej, medzi Seligerom a Penom. Sebiro a Sabro čiže Siabro je jedno a to isté slovo, so zvyčajnou zmenou hlások e čiže ě a a.^[390] Z toho istého koreňa vznikli mená Sablia, vedľajší prítok do Nerle v gub. Jaroslavskej, Sebež, jazero a mesto v gub. Vitebskej, Sibrovici, dedina neďaleko Querfurtu v Nemciach podľa listiny cis. Ota r. 955 a i. Forma Sebirci vznikla zo Sabirci, zmenou hlásky a na e, ako Dregoviči namiesto Dragoviči. — Eptaradici, ktorým sa pripisuje dvestošesťdesiattri miest, sú takisto neznámi. Meno sa ukazuje byť zložené, ako Sieradiči, Kuradiči, Narodiči a i., a to najpravdepodobnejšie z Obradiči, ktoré vzniklo z muž. m. Obrad. Pôvodca týchto zápiskov, rodený Nemec, určite nahradil slv. ob podľa nem. ab, ktoré znelo stnem. apa, v zloženinách aj apt, napr. aptcot, apcot (Abgott),^[391] premeniac okrem toho podľa nemeckého zvyku náslovnú hlásku o na e (napr. Debrogora, Gestici, Gestimulus, Redigast, Jereslav atď.). V Minsku, v újazde Mozyrskom, priteká zľava do Pripiati, medzi Cnou a Lanom, rieka Oberodnica čiže Obradnica,^[392] zachovávajúca stopy mena tohto ľudu; pravda, je to malá riečka, ale tak ako riečka Raška v Srbsku, významná pre svojich obyvateľov; s týmto menom porov. Radunia, rieka v Poľsku, Radnica v Bavoroch atď. — Vuillerozi, súdiac podľa ich polohy uprostred medzi národmi patriacimi do Rús a podľa množstva ich miest, ktorých sa im pripisuje stoosemdesiat, treba hľadať tiež niekde tu. Znamenitá rieka Bulera v Kuronoch, lot. Leela uppe čiže Leelas uppes grihve, nem. Bulleraa i Bulderaa, sa sem svojím menom veľmi dobre hodí (vv namiesto b, ako Vulgarii, Zeriuani). Je teda možné, že asi podľa tejto rieky sa nazvali obyvatelia Bulerci. Oni sú teraz Korsáci, ratolesť Lotyšov, ale na začiatku stredoveku sa na všetkých týchto územiach, aj inde, nachádzali i Slovania. — Zabrozi, čítaj Zaprozi, podľa poľskej výslovnosti namiesto ruskej Zaporozi, sa môžu najvhodnejšie odvodzovať od Záporožcov, hoci sa im pripisuje príliš veľký počet miest, t. dvestodvanásť. O tom, že územia v oblasti dneprovskych prahov, alebo aspoň v ich blízkosti, už v najstarších dobách obývali Slovania, by sme nemali pochybovať. Neskôr, s prílivom Pečencov a iných cudzojazyčníkov slovanského obyvateľstva v týchto krajinách ubúdalo, až napokon sa celkom vytratila. U Konštantína Porfyrogeneta majú dneprovské prahy slovanské mená, ktoré musia byť staršie ako variažské čiže škandinávske, lebo Slovania sú starší obyvatelia a splavovatelia Dnepra (porov. č. 15). Nestor spomína tieto prahy niekoľkokrát,^[393] a z Vladimírovho príkazu, aby roztrieskané modly boli spustené po rieke až za prahy, uzatváram, že až tak ďaleko, t. za prahy siahalo slovanské obyvateľstvo. Ostrovy poniže týchto prahov a priľahlá krajina sa nazývali už v dávnej dobe u Rusov i Poliakov Zaporogi, Záporožie, obyvatelia potom Zaporozi, Záporožci,^[394] boli pre lúpeživosť svojich ľudí, zmesi Variago-Rusov a Slovanov, predchodcov neskorších Záporožcov, široko-ďaleko neslávne známi.^[395] V mene Zabrozi namiesto Zaprozi sa prejavuje poľský spôsob vyslovenia hlásky o namiesto a po pr. — Znetalici mali sedemdesiatštyri miest, ale ako sa vlastne nazývali a kde bývali, to si teraz netrúfam povedať; že niekde v Rusku, o tom nepochybujem. Možno sa tá vetva nazývala Netolici, teraz Netolice, v Čechách v r. 1088, Nietulisko, dve dediny v Poľsku v Sandomirsku a i.; možno sa volali Svietiliči, od otca rodiny Svietila, ako Tverdiliči od Tverdila, porov. Svetiloviči v Rusku a i. Porovnaj okrem toho ešte i Cvietyň, vedľajší prítok Oky podľa Boľš. čert., Svetickoje čiže Sventickoje jaz. (ináč Vygonošče) v gub. Minskej, Svadickoje jaz. v Smolenskej, Svietica, rieka v Kostrom., Sveta čiže Sventa, rieka vo Vilenskej, Svitiaž čiže Sviatež jaz. a mesto vo Volyn., Švantenskoje jaz. a Švet i Švite, rieka v Kuronoch, Zuetie (Svetie čiže Švetie, teraz Zvethau) u Polabanov v list. 980, Zuetna tamže v list. 1004, Usviat, jazero i mesto, a Usviata, rieka v gub. Vitebskej a i. — Aturezani mali stoštyri miest, ale či to boli Turovania, alebo skôr Turičania, nie je ľahké rozhodnúť. O Turovanoch, obyvateľoch Turova a jeho okolia, sme hovorili už vyššie. Súdiac podľa mena, najbližšie k nim sa zdajú byť Turočania, obyvatelia okolia mesta Turoča v niekdajšom kniežatstve Sluckom,^[396] a ešte viac Turičania, žijúci v Turisku na rieke Turiji vo Volynsku, kde je aj dedina Turičane.^[397] S menom pochádzajúcim od tura, u Staroslovanov mimoriadne obľúbeným, porov. Tura, vlasť Toropecká, Turiec, stolica v Uhrách, Turopole, župa v Chorvátoch, a preveľký počet osád v Rusku, v Poľsku atď. — Chozirozi, ktorým sa pripisuje dvestopäťdesiat obranných miest, majú nejasné meno i polohu; pokým nenájdeme vhodnejšie príklady, môžeme uviesť napr. Kasoriči, dedina v gub. Volyn., Kašira, mesto v gub. Tulskej, Kasorža, rieka v Kurskej gub., ďalej Kazeroči v gub. Černigovskej blízko Smolina,^[398] Kozyrev, niekedy hrad na Pripiati^[399] atď. V Germánii, menovite v Durínsku, je známe miesto Chotirodizzi, t. Chotirodici, od muž. m. Chotirod, z list. Ota r. 971. Je teda možné že i v Rusoch sa nazývala niekedy táto vetva Kasoriči či Kazeriči alebo naposledy Chotirodiči. — Lendizov, s ich deväťdesiatimi ôsmimi mestami, pokladám síce za Lutičov, avšak rozdielnych od predodrianskych Luticov čiže Veletov. Bola to nepochybne ich vetva, ktorá sa zo starej vlasti Vilkomirska rozšírila na východ i juh. Stopy Luticov v miestnych menách sa objavujú vo všetkých krajoch Ruska. Bez ohľadu na to, že v niektorých Nestorových rkp. sa namiesto Uliči píše Lutiči, pravda, omylom, avšak vždy ako dôkaz, že toto meno bolo kedysi v Rusi známe, pripomeňme len rieku Lutosňu v gub. Moskovskej (v list. 1504 Lutosna), na ktorej je aj územie Lutosna čiže Lutosenskaja v list. 1389,^[400] Lutošica, potok pod Dmitrovskom v list. 1504,^[401] Lutava, hrad v Severanoch r. 1175,^[402] Luta, Lutcy, Lutkina, Lutkovo, Lutna, Lutoviska čiže Lutovisko, Lutinka, Lutča, Lute, Lutoryš, mestečká i dediny v Rusoch, Haliči a Poľsku, ďalej Ľuta, vedľajší prítok Pľusy v gub. Petrohradskej, Ľutenka v Poltavskej g., Ľutica, vedľajší prítok Styru vo Volyni, Ľutnica, vedľajší prítok Dviny vo Vitebskej g., Ľutin, hrad, v list. 1686 a i.,^[403] Ľutinka, hrad a územie pod Gadiačom, v list. 1665,^[404] Ľutikovo, územie Zakubežská v list. 1504,^[405] Ľutaja, Ľutenka, Ľutkino, Ľutomľa, Ľutovka, Ľutkovščina, Ľutyč a iné mestá i dediny v Rusoch. Z týchto príkladov je zrejmé, že toto meno sa píše rozdielne, Lutiči i Ľutiči, t. s tvrdým i mäkkým l, čo je však iba nárečový rozdiel.^[406] Pochádza ono od mužského prímena Ľut, a toto od slovka ľut (acer), čes. lítý. Aj pri všetkej hojnosti miestnych názvov je však ťažké vlastné sídla Lutičov v Rusoch doložiť podrobnejšie: usilovnejší výskum hádam i tu dodá viac svetla. — Thafnezi, majúci dvestopäťdesiatsedem miest, by síce mohli byť pokladaní za obyvateľov riečky Daveny vo vojvodstve Augustovskom, teraz osídlenom Litvanmi, ale táto riečka je dosť malá, preto je oveľa náležitejšie odvodzovať ich od Tanevcov, vynikajúcich krajanov, lebo už aj Długosz uvádza rieku Tanvu (Tanew, u Crusia Tanef) v Haliči a vojvodstve Lubelskom, pravý prítok Sanu, na ktorej je aj dedina Tanewska Wólka (u Crusia Tanefska wólka), preto aj obyvateľské mená Tanevci, Tanefci, a potom u Zemepisca Bavorského Thafnezi.^[407] — Prissani, so sedemdesiatimi mestami, uvádzam tiež medzi severnými Slovanmi, by mohli byť Pružania, ktorých meno sa zachovalo v názve mesta Pružany v gub. Grodnianskej. V list. veľkého kn. Vasilija Dimitrijeviča r. 1389 sa spomínajú „slobodné usadlosti“ Pružianske, niekde pod Moskvou.^[408] Existuje aj dedina Pružinky v gub. Voronežskej. — Fresiti sa uvádzajú pred Žeravcami a Lukomľanmi, ale či patria k Slovanom čiže Čudom, je sporné. Podľa mena, a snáď aj podľa pôvodu, keďže prešli zo severu na juh, by s nimi mohli byť príbuzní Berziti v Macedónii alebo v Tesálii (§ 30, č. 4); preto ich pokladám skôr za Slovanov. Dopátrať sa k ich pravému menu je ťažké: buď sú to Breziči (od mesta Brezy), alebo Brežiči (od mesta Breg, Bregy) čiže Vrežiči, Verežiči, Veržiči (buď od neznámeho hradu, alebo otca rodiny), alebo napokon Verežci, Veržci od riečky Vereže. Ber- a Ver- namiesto Bre- a Vre- je zvláštnosť litovčiny a niektorých polabských i starobulharských podnárečí. Porov. mená riek, miest a dedín v Kuronoch Berse, Bersen, v Litve Beržy, Beržany atď. (od béržas, breza), v Rusku Verežani a Varzino niekedy pod Novgorodom,^[409] Veržava, územie v list. 1503,^[410] miestne mená Verežani, Veržali, Veržby atď., v Srbsku Beršiči atď.; porov. tiež rus. verzilo, verzilišče (velikán) a i. — Seranici, bez vyznačenia počtu miest, buďto Seravci, alebo Žeravci. V hornej Macedónii sa nachádza rieka Serava, Sierava, známa zo starosrbských letopisov a listín; v Rusku však rieky s takýmto menom nenachádzam, ale sú mená riek s rovnakým koreňom, napr. Sereža v gub. Pskovskej a Nižgorodskej, Serena čiže Šerena v Kalužskej atď. Podľa môjho názoru by bolo náležitejšie odvodzovať toto meno od Žeravcov, obyvateľov rieky Žeravy čiže Žerevy, porov. Žerev, vedľajší prítok rieky Uše v gub. Volynskej, Žerevica, niekedy rieka v krajine Novgorodskej, od ktorej dostal svoje meno Pažerevickoj pogost,^[411] Žeryn, kraj v list. 1503,^[412] Žerespeja, rieka, a Žeresper, kraj v Smolensku a i. — Lucolane, vedľa Žeravcov, rovnako bez vyznačenia počtu miest, nie bezdôvodne sa môžu pokladať za Lukomľanov, obyvateľov mesta Lukomle a rovnomenného jazera i jeho okolia v gub. Mogilevskej, senskom kraji. Mesto Lukomľa sa už okolo r. 1078 — 1084 spomína v ruských letopisoch niekoľkokrát.^[413] Takéto mená sú aj v iných ruských guberniách, napr. v Pskovskej a Vitebskej, osady Lukoma, Lukomľa sú však menej známe. V Sandomirskom vojvodstve sa niekedy jedna zem volala Lukovská, a v Pomorí blízko Chojnice bolo podľa Długosza jazero Lukamia, to však sem veľmi nepatrí. — Z toho, čo sme v rámci možností predniesli na osvetlenie tohto drahocenného pamätníka, je zrejmé, že na dosiahnutie žiaduceho cieľa treba ešte veľa vykonať. Usilovnosť a um našich nástupcov nech dokončí to, čo sme my nestihli. Na dovŕšenie tohto článku pripomeňme tu ešte nakrátko niektoré vetvy a kraje podľa ruských letopisov, menovite o Porosanoch, Nizovcoch, Brodnicoch a Morave. Porosiani, obyvatelia rieky Rosi čiže R’si, vtekajúcej do Dnepra poniže Kyjeva, sa pod týmto menom v ruskej histórii objavujú až neskôr. Roku 1031 veľkokniežatá Jaroslav a Mstislav vyrazili proti Lechom a po opanovaní mnohých červenských miest previedli odtiaľ leský ľud na rieku Ros čiže R’s, kde sa ich potomkovia nachádzali i za Nestorovho času.^[414] Roku 1157 nachádzame v ruských letopisoch, že kraj Por’sije dostal sa kniežaťu Vasilkovi.^[415] — Nizovci, obyvatelia krajiny Nizovskej čiže Nizu, sa po prvýkrát spomínajú v dejepise r. 1131, keď sa s veľkým kn. Mstislavom zúčastnili na výprave proti Litve, ktorú vyplienili.^[416] Neskôr sú o nich veľmi časté zmienky najmä v novgorodských letopisoch. Menom Niz (Niederland) a Nizovskaja zemľa, ktoré sa odvodzuje od spádu riek, sa v uvedených prameňoch rozumie okolie mesta Vladimíra na Kľazme, niekedy aj celé kniežatstvo Vladimirské.^[417] Brodnici, o ktorých je v letopisoch prvá zmienka v r. 1216, a potom neskôr ešte niekoľko ďalších, boli nepochybne Slovania sídliaci niekde v Povolží. Neskôr sa spomínajú v spoločnosti Muromcov, Gorodčanov i vojakov krajiny Suzdaľskej. Roku 1224 stáli na strane Tatárov, vylákali ruské kniežatá, aby sa im vzdali, potom ich vydali Tatárom a tí ich povraždili.^[418] — Moravsk, hrad, mesto a územie Severanov, teraz Morovsk, Moreva (e namiesto a), hrad v Litve, rovnaké meno má aj mesto a jeho okolie v Novgorodsku na riečke nazývanej Vaga, Moravnin, mestečko na Lovate pod Novgorodom, — takéto mená sa spomínajú v ruských letopisoch a listinách,^[419] čo je dôkazom niekdajšej rozšírenosti tohto u Slovanov obľúbeného mena v severných krajinách.

15. Toto sú najvýznamnejšie vetvy veľkého slovanského kmeňa, rozloženého na šírom priestranstve neskôr nazvanom Rusko, o ktorých sme čerpali údaje z nám dostupných prameňov. Niet pochyby, že v tých mnohých ruských letopisoch, ktorých značná časť ešte dodnes nevyšla tlačou na svetlo, sa nachádzajú aj iné staroslovanské národné a rodové mená, vytvorené v neskoršej dobe, ktorých zhromaždenie a výklad sa musí ponechať rodeným Rusom, lebo pre nich je to jednak povinnosť, jednak majú lepšie možnosti ako my, vzdialení ochotníci. Na záver ešte obrátime svoju pozornosť na mená dneprovských prahov zaznamenaných Konštantínom Porfyrogenetom. Je až takmer neuveriteľné, koľko námahy museli učení bádatelia vynaložiť na vysvetľovanie tejto otázky.^[420] Názvy prahov, ktoré sa začínajú poniže vtoku Sumary do Dnepra, podáva Konštantín Porfyrogenet vo dvoch jazykoch, t. variagoruskom čiže škandinávskom a slovanskom, pridávajúc k nim aj svoj grécky výklad.^[421] Podľa neho sa nazýval prvý prah Nessupi (σσνπή, v tlačenom texte ’Eσσνπή, ale koncové ν v predchádzajúcom slove έπνμαζμνν treba zdvojiť), čo sa vraj v ruskom i v slovanskom jazyku vykladá ako „nespi“ (μή κιμάσδαι, nespať).^[422] Myslím si, že ten prah sa volal Násyp, a podľa osobitnej výslovnosti niektorých Slovanov i Nesyp; porov, stčes. osep, gesep. Teraz mu hovoria Kudak, Kodak, Kajdackoj, Starokajdackoj. Variagoruské meno buď Konštantín nepoznal, buď obidva národy používali slovanské. Druhý prah sa nazýval po rusky Ulvorsi (’Oνλβρσί), po slovansky Ostrovuni prach (’Oστρβνίπραχ), čo vraj znamená ostrov spádu čiže vodopádu (τό νησίν τν ραγμ).^[423] Podľa toho slv. meno bolo oстрокьныи прагь insularis cataracta; variagoruské Holm-fors podľa Thunmanna a Lehrberga znamená to isté. Teraz sa tento prah nazýva Lochan, Luhan, Lochanskoj. Tretí prah sa volal Gelandri (Γλανδρί), čo vraj preložené do slovančiny znamená zvonenie čiže zvuk spádu (’ηχ ραγμύ) ,^[424] z čoho vysvitá, že je to terajší Zvonec, Zvonskoj, Zvoneckoj. Škand. Gjallandi, Gjallandri, znamená toľko, čo jačiaci; slv. meno istotne buď vypadlo, buď zostalo Konštantínovi neznáme. Štvrtý prah sa volal po rusky Aifar (’ιάρ), slv. potom Neasyt (ασήτ), čo sa vykladá ako иегасыть, lat. pelecanus.^[425] Neasyt čiže Nejasyt je hádam zvláštna forma m? иѣсыть, ako Preaslav, Pereaslav, Perejaslav namiesto Prieslav. Variagoruské meno podľa Strubeho označuje to, čo hol. oyevaer; Lehrberg ho porovnáva s isl. aefr (fervidus). Tento prah si dodnes zachoval svoje staré meno: určite sa nazýva mrus. Nenasytec i Nenastynskoj. Piaty prah sa nazýval po rusky Varuforos (Bαρόρ), slv. Vulniprach (Boλνηπράχ), vraj preto, že spôsobuje veľké pleso (μγάλνλίμνην).^[426] Slovanský názov кольныи прагь sa nehodí k jeho povahe a miestu; hádam lepšie by bolo кльиѧныи прагь (cataracta fluctibus abundans). Škand. Baruforos podľa Lehrberga znamená tiež nnem. Wellenfall. Teraz ho nazývajú Volninskoj, Vovninskoj, Volnoj. Šiesty prah sa volal po rusky Leanti (Lάντι), slv. Veruci (Bρτζη), čo vraj znamená vír vody (βράσμα νρύ).^[427] Je zrejmé, že slv. meno znelo кpoучии, cyr. кpжщии, stčes. vrúcí; porov, stsrb. vrula (fons), čes. vřídlo. Variagoruské pochádza podľa Strubeho od koreňa lain, lein, t. vrieť, kypieť; podľa Lehrberga od landen, pristáť, čo je obidvoje neisté. Tomuto prahu teraz hovoria Tavolžanskoj, Tavalšanskoj, Zavolšonoj. Siedmy prah sa nazýval po rusky Struvun (Στρύβν), slv. Naprezi (Nαπρζή), čo vraj znamená malý vodopád.^[428] Nepochybujem, že slv. názov je напрежьє, cyr. напражиѥ, s obyčajnou zmenou hlásky a na e, od koreňa пpагь.^[429] Pri variagoruskom mene Lehrberg uvádza isl. Strondbun (Uferzaun). Tento posledný prah má byť terajší Ličnoj, Lizianoj, Lizianka. Je zvláštne, že Konštantín Porfyrogenet namiesto prag dvakrát napísal πραχ, hoci inokedy tak on, ako aj ostatní Byzantínci slv. g vyjadrujú písmenom γ. Z tohto výkladu je zrejmé, že zo starých mien sa viac nezachovalo, iba tieto tri: Zvonec (Gelandri), Nenasytec, t. Niesyt, a Volninskoj čiže Vovninskoj. Ostrovy ležiace povyše a poniže prahov majú takisto svoje vlastné mená.^[430] Celé to okolie, v ktorom sa nachádzajú tieto prahy, bolo svojou prirodzenou polohou mimoriadne vhodné na usadzovanie a zdržiavanie sa v ňom vojenských dobrodruhov. Zdá sa, že už v 10. stor. sa na týchto ostrovoch nachádzalo stanovište lodiek variagoruských lúpežníkov. Arabský kozmograf Dimeška, čerpajúc zo starších spisov, hovorí o ostrovoch v ústí Dnepra približne toto: Je tam sedem ostrovov, ktoré sa menujú ruské ostrovy; žijú na nich zbojníci, podnikajúci ustavičné nájazdy na všetky strany. Na týchto ostrovoch sa usadil národ menovaný Rusi. Sú to kresťania, na ich ostrovoch sú mestá, dediny, vinice, záhrady i stáda. Tieto ostrovy sú neobyčajne hornaté a bohaté na lesy.^[431] V tomto popise arabského spisovateľa nemožno nepoznať neskorších Záporožcov. Určite sú to prvé zárodky neskoršieho chýrneho kozáctva. — Končiac tento popis vetiev ruských Slovanov a území, ktoré obývali, pri pohľade dozadu, na cestu, ktorú sme spolu s nimi prekonali, s údivom sa musíme pozastaviť jednak nad počtom tunajších národov, a jednak nad rozľahlosťou ich sídel. Toto sú krajiny medzi Tatrami, Vislou, Iľmenským jazerom a hornou Volgou i Donom, o ktorých už Tacitus a Ptolemaios povedali, že ich obýva preveľký národ Venedov (έν μέγιστν); sú to krajiny, v ktorých rozsadzuje Jornandes po nesmiernych priestranstvách ľudnatý kmeň Vinidov (ab ortu Vistulae fluminis per immensa spatia Vinidarum natio populosa); krajiny, v ktorých Prokop vykazuje domov a vlasť nespočetným národom Antov (ulteriora ad septemtrionem habent Antarum populi infiniti); krajiny, z ktorých sa po tri storočia [pr. 638] nespočetné pluky ozbrojeného i neozbrojeného ľudu vydávali na juh i západ, do Európy i Malej Ázie; krajiny, ktoré svojou ľudnatosťou pokryli polovicu Germánie, časť Anglie i Batávie, celú Dáciu, Uhry, Ilyrikum, Byzantsko atď.; krajiny, v ktorých aj po tomto veľkom sťahovaní a po krutých bojoch tu ostávajúcich domorodcov s cudzojazyčníkmi, dorážajúcimi na nich od východu i západu, Zemepisec Bavorský, opisujúci nepochybne iba niektoré územia severného Slovanstva, napočítal do dvesto rozličných národov a vyše tritisícsedemstošesťdesiat opevnených miest (u najľudnatejších vetiev Srbov, Žitičov a i. ani neudávajúc počet miest); krajiny, ktoré, ako hovorí náš domáci Nestor, boli osadené mnohopočetnými slovanskými národmi s pevnými hradmi ešte pre príchodom Variagov, a boli to podľa neho a vôbec podľa celej histórie národy milujúce slobodu viac ako vlastný život;^[432] boli to napokon krajiny, o ktorých Matúš, biskup krakovský [ok. 1150] zvolal: Ruthenia… to je akoby celý svet… národ ruský, ten vo svojom bezpočetnom množstve sa rovná hviezdam nebeským (Ruthenia… quae quasi est alter orbis… gens Ruthenica, multitudine innumerabili ceu sideribus adaequata). O takýchto krajinách niektorí novší ruskí spisovatelia, Senkovskij, Muraviov a im podobní s obľubou tvrdili, raz že už od prastarodávna to bola dedina Škandinávcov, ktorej sa zmocnil Rurik, hoci nebol na to povolaný, a prisvojil si ju ako svoje dedičné právo; inokedy, že až do čias Vladimírových to bola iba nekonečná pustatina, po ktorej sa tu i tam potulovali biedne rodiny kočujúcich lovcov a pastierov dobytka, ktorým sa hovorilo čeloveci, t. rabi, otroci, chlapi, z čoho neskôr ruskí letopisci utvorili skomolené meno Slováci, Slovania, prenesúc ho na vymyslený národ, ktorý nikdy nejestvoval.^[433] Kto by sa nerozcitlivel pri čítaní alebo počúvaní vynikajúceho pevca Slávy dcéry: