ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Vetvy Slovanov usídlené v strednej dobe od Adriatického mora až k Dunaju v krajinách vnútrorakúskych, t. v obidvoch Rakúsoch, v Štyrsku, Korutanoch a Krajine, čiže v niekdajšej tak nazvanej Karantanii v najširšom zmysle tohto slova, označujú sa u súdobých dejepiscov súhrnne názvom Vindov, a toto meno, hoci cudzozemské, avšak predsa len považované za prastaré, pridávajú susední Nemci až dodnes ich potomkom v týchto krajinách a priliehajúcej časti Uhorska. My sa tu však vyhneme slovu v našom jazyku nie bežnému a podľa príkladu Nestora a Dalimila ich budeme nazývať Korutánci, použijúc toto meno v najširšom význame, čiže do rámca prítomného článku zahrnieme aj niekdajšie slovanské osady v Tirolsku a južnom Bavorsku, avšak vylúčime blatnianskych čiže panónskych Staroslovanov, o ktorých budeme hovoriť v článku o Moravanoch.^[901] Tieto rozsiahle krajiny, v ktorých sídlili praotcovia terajších Vindov, mali v starej rímskej dobe rozličné mená. Svojimi okrajovými oblasťami sa zaiste stýkali krajiny Norikum, Panónia, Liburnia, Istria a Karnia, prerušované rozmanitými vetvami Álp norických, karnických a julských, zavlažované riekami Murou, Drávou, Sávou atď. Učení bádatelia nemajú rovnaký názor na otázku, v ktorom čase po zániku rímskej prevahy a vysunutí sa severných národov na rajský juh prišli Slovania do uvedených krajín. Niektorí si myslia, že sa to stalo už za čias Sarmatov, konkrétne r. 334, keď cis. Konštantín prijal do svojho panstva 300 000 šľachtických Sarmatov (Sarmatae Arcaragantes? domini) vyhnaných z Podunajska a Potisia vzbúrenými sluhami (S. Limigantes, servi) a určil im sídla v Skýtii (menšej, terajšej Dobruči), Trácii, Macedónii a Itálii,^[902] podobne okolo r. 452, keď niektorí Sarmati, Cemandrovia a Huni sa usadili v končinách Ilyrika pri hrade Martena.^[903] Avšak starostlivejšie štúdium nás presvedčí, že ani oní Sarmatae, o ktorých je tu reč, neboli Slovania, ani ich sídla sa nemajú hľadať v Karantanii.^[904] Domnienky o prisťahovaní sa Vindov musia stáť na pevnejšom základe, ako je sarmatské blato, a to na konkrétnych výslovných svedectvách dejepiscov o osídlení Slovanov v uvedených krajinách. Tu nám však vtedajšie letopisy o Slovanoch v Karnii a Noriku temer až do konca 6. stor. [595] neposkytujú žiadne isté fakty. Vieme síce, že Slovania bojovali už v r. 537, 540 a 547 vo Vlachoch, pomáhajúc Rimanom,^[905] takisto, že Slovania sídlili v terajších Uhrách už v dobe hunskej, dávno pred príchodom Avarov (porov. § 11, č. 9, 10), avšak tí prv menovaní boli len zverbovanci Rimanov, najpravdepodobnejšie z dolného Podunajska tam privedení, v Itálii nemali stále sídla, a sídla tých druhých v onej starej dobe boli nepochybne obmedzené len na dnešné Uhry. Rovnako mylne si niektorí vysvetľujú Prokopovo svedectvo o vpáde Slovanov do gréckeho cisárstva, o ich rozšírení sa po celej Európe a bezpečnom zimovaní v nej r. 551, na krajiny korutánske, pričom Prokop nehovorí o Európe v bežnom zmysle slova, ale o konkrétnej časti krajiny tráckej.^[906] S omnoho väčšou pravdepodobnosťou uzatvárajú iní, — z dokonalého mlčania o Slovanoch v snemovom liste duchovenstva aquilejského r. 591, ďalej z výslovného svedectva Pavla Diakona o boji Slovanov s Bavormi [595], z obáv pápeža Gregora pred priblížením sa slovanských národov k Solinu [600], zo zaniknutia starých biskupstiev v Karnii po 579 — 591, a napokon z neskoršieho neprestajného objavovania sa Vindov v tejto krajine sčasti samostatne, sčasti spolu s Avarmi, — že takto sa postupne posúvali medzi r. 592 — 595 do vnútrorakúskych krajín, a tu sa v krátkom čase rozšírili prudko ako povodeň.^[907] Slovania, hovorí Muchar, boli uvedení do krajín terajšieho Rakúska, Štyrska, Korutánska a Krajinska čiže do pôvodnej rímskej severozápadnej Panónie, Norika a Karnie Avarmi, usadenými v Panónii a východnom Noriku r. 568, po odtiahnutí Longobardov do Vlách. Rozšírenie Slovanov až do končín terajšieho Tirolska v hornom údolí Drávy prebehlo neobyčajne rýchlo medzi r. 592 — 595. Rozhranie medzi franko-bavorským a avarsko-slovanským panstvom sa ustanovilo r. 600 a ďalej sa ani neskoršie slovanské osady nešírili. Na dokonalejšie upevnenie sa v týchto novo nadobudnutých sídlach poslúžil Slovanom dlhší mier medzi avarskými panovníkmi a Longobardmi i Frankmi, a potom aj Bavormi, od r. 600 až do 611. Pretože v tom čase pravdepodobne aj medzi Byzantíncami a Avarmi na dolnom Dunaji panovalo prímerie, možno sa domýšľať, že avarskí cháni presídlili z im podrobených zadunajských Slován rozličné nadpočetné alebo po lepších sídlach túžiace davy do Norika, severozápadnej Panónie a Karnie, lišiacky rozmiestňujúc udatných pohanov pozdĺž hraníc, aby tak upevnili svoje panstvo v ovládnutých krajinách a zabezpečili sa zároveň proti odporu domáceho kresťanského obyvateľstva i susedných Longobardov a Frankov. Toto všetko je najprirodzenejším vysvetlením rozdielov v povahe, jazyku a mravoch, ktoré zaznamenávame u dnešných potomkov oných Vindov.^[908] Zhodujeme sa s rezultátmi získanými uvedeným spisovateľom, pokiaľ ide o konečný čas usídlenia sa Slovanov v Karantanii, ale na druhej strane pokladáme jeho rozumovanie o moci Avarov nad Slovanmi, o ich ľubovoľnom uvádzaní a rozmiestňovaní za nadsadené a pochybné. Isteže, Avari panovali nad rozličnými slovanskými vetvami v rozličných časoch dosť mocne a tvrdo; ale ich panstvo zase nebolo nikde také pevné a všeobecné, ako si to novší dejepisci predstavujú. Je teda možné, že tak do Nemiec, Mézie a Dalmácie, ako aj do Karantanie vstúpili Slovania z vlastného popudu a ozbrojenou rukou, možno unikajúc pred avarským útlakom, tu si vybrali svoje sídla [ok. 592], a až neskôr sa dostali pod ťažké jarmo avarské. Končíme ďalšie rozvažovanie o predmete, o ktorom pre nedostatok výslovných svedectiev možno veľa rozumovať a písať na obidve strany, ale nemožno dosiahnuť istotu, a pristupujeme k uvedeniu hlavných dejov a príhod vindických Slovanov.

2. Niet pochybnosti, že Avari medzi r. 570 — 590 mali s Longobardmi, ktorí r. 568 prešli z Panónie do Vlách, rozpory a vojny. Tak aspoň možno uzavierať podľa toho, čo spomína Pavol Diakon o zmierení sa obidvoch národov ok. 593 — 594;^[909] lebo výslovné správy tak o vpádoch Avarov v uvedenej dobe do Vlách, ako aj o rozsídlení ich spoločníkov a poddaných — Slovanov v Karantanii, nikde nie sú. Až r. 595 čítame o Slovanoch, že ich Tasilo, Childebertom, kráľom franským, novo ustanovený vojvoda bavorský, dvakrát prepadol so svojimi ozbrojencami v ich krajine; prvýkrát síce nad nimi zvíťazil, ale pri druhom vpáde ho porazil avarský chán, ktorý im nečakane prišiel na pomoc.^[910] V ktorom okolí uvedení Slovania bývali, nemožno určiť; Muchar to vzťahuje na severných a podunajských, Hormayr snáď správnejšie na vnútrozemských čiže karantanských Slovanov.^[911] Z listu pápeža Gregora duchovenstvu solinskému [v lete roku 600] vysvitá, že Slovania sa už vtedy vyhrážali, že opanujú Dalmáciu, predierajúc sa cez Istriu do Itálie.^[912] Takmer v tom istom čase Avari a Longobardi, zamýšľajúc skazu byzantského cisárstva, vstúpili spoločne so Slovanmi do Istrie, vtedy ešte patriacej Byzantíncom, v ktorej všetko ohňom i mečom hrozne spustošili [600 — 601].^[913] Okolo r. 603 poslal chán Slovanov na pomoc longobardskému kráľovi Agilulfovi dobývať mesto Kremonu.^[914] Onedlho potom boli priateľské zväzky medzi Avarmi a Longobardmi, možno aj pre chánovu smrť, pretrhnuté; Avari vyplienili r. 611 Furlany, pričom zabili miestneho vojvodu Gisulfa, a Slovania potom sami, bez účasti Avarov, prepadli r. 613 Istriu.^[915] Do toho istého času [612 — 613] treba položiť aj ťaženie Slovanov do Bavor, porážku Bavorov pri Agunte na Dráve (teraz Innichen), potom potulovanie sa Slovanov po bavorských končinách a ich vypudenie odtiaľ vojvodom Garibaldom II.^[916] V Pavlovom svedectve o tejto udalosti je už výslovná zmienka o rozhraničení Bavor (termini Bajoariorum) od Slován pri Agunte. Medzitým synovia zabitého markgrófa Gisulfa, Taso a Kako, unikli z avarského väzenia a nielenže oslobodili Furlany, ale sa v nich aj opevnili a uviedli do poplatnosti pohraničných Vindov v okolí Zellie až po mesto Medariu [medzi 615 — 630],^[917] a tento stav potom trval až do vojvodu Ratchisa r. 744. Kde by sa mala hľadať táto krajinka, na to sa názory učených vykladačov rozchádzajú: Linhart vzťahuje slovo Zellia na údolie ziljské (na rieke Ziljici, nem. Geilfluss), u Rimanov vallis Julia sa spája s mestom Julium Carnicum (teraz Zuglio), v stredoveku valle gilia, dodnes Zilja (nem. Geilthal), potom slovo Medaria na dedinu Matariu neďaleko Terstu, Muchar a iní na mestá Celje a Marburk v Štyrsku, Hormayr Zelliu na riečku Asilis (teraz Sile) a osadu Azilium, Azolo, v dolných Furlanoch, Medariu potom s Linhartom vzťahoval na Matariu pri Terste, iní napokon terajšie mestečko Slovenská Matra (Matereium Vinidorum, nem. Windisch-Matrey) za Medariu pokladali. Podľa našej domnienky sa tento slovanský kraj najskôr nachádza v údolí ziljskom a möllskom až po mesto Slovenská Matra.^[918] Potom dosť dlhý čas letopisy o vindických Slovanoch nepodávajú žiadne isté správy, lebo zatiaľ čo niektorí novší spisovatelia spájajú s dejinami korutánskych Slovanov Samovo panovanie v Slovanoch [r. 627 — 662], my máme vážne dôvody to sem nezaraďovať a sme nútení to preniesť do iného článku (§ 39, č. 2). Musíme pripustiť ako pravdepodobné jedine to, že po tom, čo udatný Samo porazil Avarov a založil mohutné slovanské mocnárstvo, aj vindickí Slovania, zjednotení pod domácimi kniežatami, sa spojili s týmto šťastným panovníkom a patrili k jeho ríši ako časť celku. Preto, keď r. 630 Dagobert zatiahol do svojho spolku proti Slovanom Longobardov a Alemanov a z troch strán proti Samovi zaútočil, je pravdepodobné, že ťaženie Longobardov, a možno aj Alemanov pod vodcovstvom Chrodoberta, smerovalo do Karantanie a malo odvrátiť tamojších Vindov od hlavného bojiska, čiže od Sama, proti ktorému sa postavil sám Dagobert. Letopisec pripisuje Longobardom i Alemanom v tomto boji víťazstvo.^[919] Na ten istý čas [630] pripomína Fredegar aj akési vindické markgrófstvo (marca Vinidorum) a jeho knieža Valucha čiže Vladucha, ku ktorému utiekli vraj ostatky bulharských vysťahovancov zavraždených v Bavoroch: čo niektorí vzťahujú tiež na korutánskych Vindov, hoci to nie je vôbec pravdepodobné, na druhej strane však je oveľa preukaznejšie, že uvedený knieža panoval niekde v germánskom Slovanstve, v susedstve Čiech.^[920] Do začiatku Samovho panovania patrí apoštolovanie sv. Amanda, ako sa zdá, jeho krajana, medzi južnodunajskými Vindmi, ale o tom aj o iných pokusoch šírenia kresťanstva v týchto krajinách, bude osobitná reč nižšie (č. 3). Až doteraz dejiskom vindických Slovanov bola stále suchá zem: avšak niektorí novší spisovatelia im pripisujú už v 7. stor. aj vlastníctvo lodí a morské výpravy, vzťahujúc na nich svedectvo Pavla Diakona o vpáde Slovanov do Apúlie. Podľa neho totižto r. 662 zakotvili Slovania s početným loďstvom pri meste Siponte na brehoch beneventských. Ajo, vojvoda beneventský, sa proti nim postavil, ale dostal sa do ich pasce a zahynul aj so svojou družinou; na to jeho starší brat Radoald, ktorý sa vo Furlanoch naučil slovanský jazyk, sčasti dobrými slovami, sčasti náhlym prepadom ich prinútil vrátiť sa domov.^[921] Ale Pavel Diakon výslovne neudáva, žeby títo Slovania boli pochádzali z korutánskych Vindov, a preto iní, ako sa zdá, vhodnejšie vzťahujú jeho svedectvo k Chorvátom a Nerečanom.^[922] Asi r. 670 dobýval sa na vojvodstvo furlanské Varnefrid, syn odbojného a padlého vojvodu Lupa, a keďže nemohol zdolať kráľa Grimoalda vlastnými silami, priviedol do Furlán pluky korutánskych Slovanov;^[923] hneď v prvej bitke pri hrade Nemas bol však porazený a zabitý. Pomstu za túto stratu odložili Slovania na iný, vhodnejší čas. Keď nový vojvoda Vektari [po 670] prehliadal južnú oblasť svojho panstva, vpadli Slovania v počte 5000 mužov do severných končín, a ohrozujúc sídelné mesto furlanské (Cividale), pri osade Broxas rozložili svoj tábor. Boj sa odohral na rieke Natiso: náhly príchod vojvodu Vektara nahnal Slovanom strach, obrátili sa na útek a väčšina bola zabitá.^[924] Potom správy o týchto Slovanoch, až do čias Karola Veľkého, sú čoraz zriedkavejšie. Roku 705 poštval Ferdulf, vojvoda furlanský, Slovanov úmyselne na seba, aby tak zväčšil svoju slávu. Avšak jeho priveľká snaha nedopadla dobre, lebo keď zaútočil na opevnené stanovište Slovanov na strmom svahu, bol spolu so svojimi elitnými rytiermi strelami a kamením takmer zaživa pochovaný.^[925] Takýmto nešťastím pokorení Furlania chystali pomstu. Keď sa r. 718 Slovania zhromaždili v Istrii pri meste Lauriana, vojvoda Pemmo ich nečakane prepadol, odohrali sa tri bitky, až napokon zvíťazil. Napriek tomu, nedôverujúc svojej sile, uzavrel s nimi na bojisku mier.^[926] Okolo toho istého času [725 — 728] bol vyplienený Kláštor sv. Maximiliána v Pongave, z čoho sa možno domýšľať o vtedajšom rozšírení Slovanov v Bajoarii.^[927] Onedlho nato [ok. 735] spomínaný vojvoda Pemmo stratil dôveru svojho kráľa, bol zbavený vlády a na jeho miesto bol dosadený syn Ratchis. Pemmo hodlal hľadať útočište u Slovanov, ale zradil ho vlastný syn a vydal ho do moci kráľovej. Slovania, podľa všetkého ziljskí, od r. 615 — 630 poplatní Furlanom, sa pridali na stranu otcovu a vypovedali synovi poplatnosť, preto ten prepadol s vojskom ich krajinu (Pavel Diakon ju menuje Carniolam, Sclavorum patriam) a napáchal v nej veľké škody.^[928] Nie je však pravdepodobné, žeby ich bol znova uviedol do poplatnosti, lebo to nepotvrdzujú žiadne svedectvá ani iné okolnosti. Väčšie nebezpečenstvo nezávislosti Slovanov hrozilo z inej strany, t. od silných Frankov, pozvoľne na zrúcaninách panstva bavorského, slovanského, avarského a longobardského mocne upevňujúcich svoju prevahu. Pipin z Heristalu začal bitky s Bavormi, ktorých vojvodovia boli v závislosti franských kráľov, ale s podporou Longobardov si dobývali nezávislosť. Po tom, čo s nimi urobil poriadok Karol Martel so synmi Karolmanom a Pipinom [725 — 744], mali Frankovia otvorenú bránu ku korutánskym Slovanom. Ich kniežaťom bol vtedy Borut, prvý nám podľa mena známy vindický panovník.^[929] Borut na začiatku svojho panovania nebol Frankom poddaný: určite musel byť porazený a podmanený zbraňou. R. 748 začali Avari vojnu proti Korutáncom. Borut sám sa im nemohol ubrániť, preto si pozval na pomoc Bavorov; tí zahnali Avarov, a tak chudáci Korutánci aj ich susedia namiesto avarského jarma dostali sa pod jarmo bavorské. Karat, Borutov syn, a Chotimír, synovec, boli odvedení ako rukojemníci a na Borutovu žiadosť boli v Bavoroch vychovaní v kresťanskom náboženstve.^[930] Borut umrel r. 750. Na jeho miesto dosadil franský kráľ Karata, a keď ten po troch rokoch zomrel, stal sa vojvodom Chotimír.^[931] Bol horlivým kresťanom a každoročne putoval do Salzburgu na vykonávanie pobožnosti. Za jeho času biskup salzburský Virgilius sa veľmi pričinil o obrátenie vindických Slovanov. Po Chotimírovej smrti [umr. 769] a upokojení náboženských nepokojov, ktoré prepukli hneď nato, panoval vo Vindoch Vladuch [772], ktorý rovnako dbal o rozširovanie kresťanstva medzi svojím ľudom.^[932] Tasilo II., vojvoda bavorský, v snahe vymaniť sa zo závislosti franskej zamýšľal získať pre seba Korutánsko, a na to mu mali poslúžiť zbrane a duchovenstvo. Že Tasilo dnešné Tirolsko, krajinu nad Enžou a časť Korutánska skutočne mal vo svojom držaní, potvrdzujú hojné príjmy kláštorov a cirkevné majetky nachádzajúce sa v týchto krajoch. Domáce bavorské letopisy dokonca tvrdia, že r. 772 opanoval celú Karantaniu a vládol tu.^[933] Je možné, že vojvodu Vladucha povolal vládnuť až Tasilo, preto bol v područenstve panovníka bavorského a podporoval snahu duchovenstva salzburského o rozsievanie kresťanstva až do panónskych Slován. Avšak Tasilovo dobývanie nezávislosti nemalo zdarný koniec, lebo Karol prímením Veľký, najväčší podmaniteľ národov vo svojom veku, po tom, čo zničil kráľovstvo longobardské [774] a opanoval Furlansko [774, 776], poslal Tasila do doživotného väzenia [788] a jeho spoločníkov Avarov niekoľkokrát porazil na bojisku. Niet pochybnosti, že už vtedy [788 nasl.] sa s krajinou nad Enžou a Tirolskom dostalo celé Korutánsko do moci Frankov, ktorí hneď potom začali svoje panstvo rozširovať i do iných Slován, t. do Panónie a Chorvát (§ 33, č. 2, § 41, č. 2).^[934] Ešte v tom istom roku zriadil Karol v Rezne marky a kraje (marcas et fines) novo opanovaných Bavor, a z toho možno uzatvárať, že v tomto čase alebo trocha neskôr sa uskutočnilo nové usporiadanie vindických žúp a mariek. Určite od tej doby spomína sa zvláštna marka menovaná „slovenská stráň“ (windische Mark), okrem toho kraje Metlika, Pivka, Kras, Istria, župa Krajna atď., ako nižšie vyložíme. Porazení Avari, hoci skrotení, neboli ešte celkom zničení. Karol sa rozhodol skoncovať s vládou Avarov na Dunaji, sám ich v Rakúsoch na hlavu porazil a ich dve opevnené miesta (hringus) rozmetal [791], a potom zveril ďalšie vedenie vojny svojmu synovi Pipinovi. Ten vypravil z Vlách Ericha, vojvodu furlanského, a Zvonimíra (Vonomirus u Regina), knieža slovanské,^[935] so silným vojskom cez Ilýriu do Panónie [796], sám s iným vojskom postupoval pomaly za nimi, po krutom boji Avarov v Panónii na hlavu porazil a nabral v ich rozborenom stanovišti nesmiernu korisť [r. 799]. Stenčené a všetkej svojej moci zbavené zvyšky Avarov boli ponechané v pustatinách krajiny uhorskej pod vlastnými chánmi a v podriadenosti Frankov. Na miesta očistené od avarskej zberby prichádzali Slovania i Bavori, hlučne sa valiaci na ich zaujatie.^[936] Tým spôsobom Karol, rozšíriac hranice svojho panstva, panoval nad všetkými Slovanmi od Adriatického mora až k Dunaju, poručiac domácu správu nad nimi v rozličných krajinách rozličným kniežatám, vojvodom a grófom, jednak slovanského, jednak tiež nemeckého rodu. Teraz, po konečnom porobení vindických Slovanov pod franské jarmo, už duchovným aquilejským ani salzburským nič neprekážalo pokračovať v často začínanom, hoci vždy ešte prerušovanom obracaní tohto ľudu na kresťanskú vieru, o čom musíme prehovoriť už o niečo širšie.

3. Svetlo kresťanského učenia sa k vindským Slovanom dostalo z dvoch strán a dvoma cestami, a to jednak cez Aquileiu prostredníctvom duchovníkov vlašských, jednak cez Salzburg pomocou kňazov nemeckých. Ako temer všade inde aj tu sa počiatky rozširovania a prijímania novej viery skrývajú v tme nevedomosti. Už o sv. Kolumbanovi rozpráva jeho životopisec opát Jonas, že sa okolo r. 610 — 612, keď ho kráľ Teodorik vyhnal z Burgundie, zamýšľal vybrať k venetským Slovanom, aby ich osvietil pravdou učenia evanjelia, ale keď vyrozumel, že príhodný čas na ich obrátenie ešte neprišiel, od svojho predsavzatia ustúpil.^[937] Kolumbanov učeník Eustasius prišiel do Bavor, a niektorých z nich na vieru obrátil, no o jeho apoštolovaní medzi Slovanmi nie je nič známe. Zdá sa však, že aquilejskí patriarchovia, zaujatí súc obhajovaním svojho dôstojenstva proti rímskemu pápežovi a franským biskupom, vtierajúcim sa do ich cirkevných právomocí, sa o získanie pohanských Slovanov veľmi nestarali. O to vplyvnejšia bola príčinlivosť západných duchovníkov. Utrechtský biskup sv. Amand sa okolo r. 630 za panovania Sama prepravil cez Dunaj a vstúpil do juhovýchodného Norika, aby tamojším Slovanom zvestoval evanjelium. Vtedy sa tieto národy, súc utlačené Avarmi, veľmi búrili, Amand však predsa našiel medzi nimi nasledovateľov, ctiteľov — i prenasledovanie. Avšak túžobne očakávaná palma mučeníctva mu nepripadla. Je pravdepodobné, že medzi Amandom a Samom, súčasníkmi a vrstovníkmi, ba dokonca, ako sa zdá, rodákmi z jednej a tej istej krajiny, pôsobiacimi v jednej a tej istej slovanskej ríši, malo miesto nejaké uzrozumenie, čo možno oprávnene tušiť, no nemožno výslovnými dokladmi potvrdiť. Amand sa do svojej vlasti navrátil cez Rýn. Neskoršie jeho kosti na pobožnú poctu uložil sv. Rupert v novom katedrálnom chráme v Salzburgu.^[938] Životopisec sv. Amanda o ňom síce výslovne uisťuje, že niektorých Slovanov sa mu podarilo obrátiť na kresťanskú vieru, no napriek tomu je isté, že tieto začiatky nového učenia sa zasa rýchlo vytratili. Horliví duchovníci, nedajúc sa tým odstrašiť, neprestávali obracať svoj zreteľ k Slovanom. Okolo polovice 7. stor. (649 — 652) sv. Emerám, ktorý chcel z Francúz cez Bavory putovať k Slovanom, si už na Rýne zvolil za tlmočníka v slovanskom jazyku zbehlého kňaza Vitalisa, čo tiež dokazuje, že buďto už vtedy sa na rozličných miestach roztrúsené slovanské osady tiahli od východného mora a Dunaja až ďaleko k Rýnu, buďto že zbožní duchovníci, smerujúci kvôli apoštolovaniu k Slovanom, sa usilovne učili jazyk tohto ľudu.^[939] Po týchto predbežných pokusoch sa začal horlivejšie usilovať o obrátenie Vindov na kresťanskú vieru wormský biskup Rupert, pochádzajúci z franského kráľovského kmeňa, ktorý, obrátiac bavorského vojvodu Theoda, založil [684 — 718] — hoci nie bez odporu susedných Slovanov^[940] — v niekdajšej Juvavii v Noriku čiže v terajšom Salzburgu, na preddvorí Karantanu, biskupstvá a mnohé kláštory. Rupert sám konal cesty v alpskej zemi, t. j. v Karantane, krstil Slovanov na požiadanie ich kniežaťa, a prejdúc cez Alpy vyučoval Vindov osídlených ďalej na východe i juhu, zakladal chrámy a kláštory, a zanechal v zemi dostatočný počet mníchov a kňazov.^[941] Jeho nástupca Vitalis sa mu usiloval vyrovnať v horlivom zasadzovaní sa o kresťanstvo a obracanie Slovanov.^[942] Slobodu nadovšetko milujúci Slovania, súc poučení mnohými príkladmi, pokladali obrátenie na kresťanskú vieru za úskok a nástrahu svojich nepriateľov, usilujúcich sa pod touto zámienkou uvaliť na nich jarmo najtvrdšej poroby, a preto zo všetkých síl odporovali duchovníkom, prichádzajúcim vyvracať ich staropohanské obrady, a za ich dotieravosť sa neraz neľútostne mstili na cudzozemcoch. Do 8. stor. [okolo 750?] kladú novší spisovatelia usmrtenie pustovníkov Marina i Aniana Slovanmi, o čom svedčia životopisy menovaných svätých, hoci v prameňoch použitý výraz Vandali sa môže rovnakou mierou vzťahovať na Avarov i na Slovanov.^[943] Po uvalení jarma germánskej služobnosti na Vindov [r. 748] sa bavorské kniežatá spolu so salzburskými biskupmi začali starať o konečné obrátenie svojich poddaných: Tasilo II. [748 — 788] a Virgilius si v tomto ohľade vydobyli slávne meno. Až r. 767 za kňaza vysvätený biskup Virgilius, ktorý však už r. 745 dosadol na salzburskú stolicu, bol nepretržite 40 rokov [umrel r. 785] pôvodcom a vodcom všetkých podniknutých výprav na obrátenie Slovanov, a preto ho aj vďační potomkovia poctili čestným menom apoštola Korutáncov. Sám síce, hoci ho o to knieža Chotimír úpenlivo prosil, Korutáncov nenavštívil, ale tým viac sa staral o vysielanie horlivých misionárov, ktorí vysviacali kňazov a svätili kostoly. Maria-Sal v Korutanoch, Tiburnia (Lurnfeld), Undrima a iné sa zaraďujú medzi najstaršie kostoly Slovanov. Prostý ľud aj teraz ešte úporne odmietal všelijakú z cudziny prichádzajúcu novotu; trikrát vypukla vzbura, až nakoniec, keď knieža Chotimír r. 769 umrel, boli duchovníci zo zeme vyhnaní, takže počas niekoľkých liet, pokiaľ knieža Vladuch nedostal nové posily z Bavor, sa v Karantane nenachádzal žiadny cudzí kňaz.^[944] Knieža Tasilo II., usilujúc sa vymaniť z franského poručenstva, mal na zreteli predovšetkým Korutánsko ako hlavnú oporu svojho nového panstva: aj jemu sa zdalo byť rozšírenie a upevnenie kresťanskej viery najlepším prostriedkom na dosiahnutie určeného cieľa. Na jeho rozkaz a pod jeho ochranou boli založené nové kláštory pri bránach Korutánska, napr. šarnické opátstvo v Tirolsku r. 764 [769] a i. Od neho dostal [770] frizínsky biskup Aribo ako pôsobisko Innichen (Aguntum) s priľahlým okolím až po priestor Slovenskej Matry a Slovenskej Hole (Tauern), s tým výslovným dodatkom, aby mal na starosti obrátenie Vindov.^[945] Po páde Tasila a konečnej porážke Slovanov mohutnými Frankmi [788] už nestáli západným duchovníkom na ceste šírenia kresťanstva medzi Vindov nijaké prekážky. Arno, nástupca biskupa Virgilia na salzburskej stolici, dovŕšil inými započaté dielo. Už r. 798 si vydobyl od pápeža i cisára plnomocenstvo na pokresťančenie panónsko-norických Vindov, a potom najprv sám prešiel všetky ich zeme, neskôr zasa ustanovil istého Teodoricha za biskupa v Zadráví [okolo 803], i keď aquilejský patriarcha, do ktorého duchovnej právomoci tá krajina náležala, bol proti tomu. Horlivému arcibiskupovi pri dosiahnutí chvályhodného cieľa veľmi pomáhal, súc plný kresťanského ducha, jeden z vtedajších menších vindských kniežat Ingo.^[946] Arno zaopatril vindské zeme hojným počtom kňazov, mníchov a duchovníkov rozličných rádov. Jeho nástupca Adalram ustanovil Slovanom za biskupa Ota [po 823]. Za arcibiskupstva Liupramovho [836 — 858] spravoval cirkev v Korutanoch biskup Osvald.^[947] V celom tomto časovom období história nič nehovorí o podiele aquilejského duchovenstva na obrátení Slovanov, ak sem nechceme priradiť správu o pobožnom Martinovi, ktorý z Furlán a Karniolie prišiel k Chorvátom a obrátil sa okolo 837 — 867 (porov. § 33, č. 3). V spore aquilejskej a salzburskej stolice vyhlásil cisár Karol za rozhranie oboch cirkevných obvodov Drávu [810].^[948] Pričinením salzburských biskupov sa tak učenie kresťanskej viery u vindských Slovanov pomaly utužovalo a šírilo, a tunajší kresťania zostávali stále v duchovnej podriadenosti aquilejskej a salzburskej stolice,^[949] používajúc pri službách božích latinský jazyk podľa obradu rímskej cirkvi^[950] až do čias apoštolovania Konštantína a Metoda v Panónii i Morave, pričom náboženské pôsobenie týcho nesmrteľných učiteľov sa aspoň sprostredkovane vzťahovalo aj na týchto Slovanov, ako o tom na svojom mieste (§ 41, č. 6) širšie napíšeme.

4. Po porážke Avarov a podrobení vindských Slovanov ríši mohutných Frankov [791, 796, 799] strácajú sa dejiny služobného poddanstva v lesku hrdinských činov ich pánov, ktorými sa preslávili v bojoch vedených na ujmu premnohých okolitých národov. Ťažký osud, ktorý sa v temer v tom istom čase, t. j. za panovania cisára Karola Veľkého, zosypal na hlavy severných a južných bratov, doľahol celou svojou ťarchou aj na týchto úbohých Slovanov. To ako sa s nimi zaobchádzalo, či lepšie alebo horšie než podľa svedectva Konštantína Porfyrogeneta s ich susedmi Chorvátmi^[951] alebo s polabskými Slovanmi,^[952] možno iba tušiť a domýšľať sa, ale pre nedostatok výslovných správ sa nemôžeme s istotou prikloniť na žiadnu stranu. Tak či onak, ich údel bol nepochybne dosť tvrdý a príkry. Do týchto čias spadá zmena významu čestného národného mena Slovanov na podlý význam raba, otroka (Sclavus, Σχλάβ, Sklave, Slave, Slaef, Esclave, Esclavo, Schiavo); čo podľa Vossa vzniklo najprv v Nemciach, potom zasa v románskych krajinách, pretože Frankovia kupčili s podrobenými Slovanmi do južných zemí prostredníctvom Židov ako s nejakým tovarom, predávajúc ich do cudziny ako otrokov.^[953] O tom, že táto metla a pohroma nepostihla nešťastných Vindov naraz, ale len postupne, sa možno domýšľať podľa prešibanosti ich podmaniteľov. Spočiatku Frankovia sami vábili a ochotne prijímali slovanských osadníkov do zemí opustených Avarmi, aby ich tak mali vo svojej moci a mohli s nimi ostrejšie zaobchádzať. Zo slovanského rodu pochádzajúce drobné kniežatá, ktorých pri rozptýlenosti slovanských obcí bolo všade veľké množstvo, mohli ešte nejaký čas využívať tieň svojej dôstojnosti, jednak na omámenie pospolitého ľudu, jednak na výhodu panujúcich, lebo tieto drobné kniežatá sa stali mimovoľnými vykonávateľmi vôle vlády, a boli bezprostredne podriadené po ich krajine rozmiestneným franským markgrófom a grófom. Niektorí novší spisovatelia sa síce usilujú chudobu histórie vindských Slovanov v tej dobe zahaliť tým, že do nej vťahujú deje, ktoré sa stali v panónskej Morave, no tie však priebeh udalostí a nestranné posúdenie kážu vykladať oddelene. Odlučujúc teda príbehy panónskych Moravanov od dejín Vindov a prenechávajúc podrobné opísanie vindských dejín do čias panovania Frankov spisovateľom samostatnej histórie tejto vetvy Slovanstva, končíme svoju rozpravu krátkym pripomenutím niektorých sem patriacich hlavnejších udalostí. — Krajiny zaujaté vindskými Slovanmi a ich susedmi i niekdajšími podmaniteľmi Avarmi, ktoré sa dostali pod vládu Frankov, boli za panovania Karola Veľkého i jeho nástupcov rozdelené na tri celky, a to na marku východnú čiže avarskú (nesprávne nazývanú hunskou, Ostmark), z ktorej neskôr vzniklo Rakúske arcivojvodstvo, na vojvodstvo korutánske, a na slovanské pomedzie, pozostávajúce z terajšej Krajiny, čiastky Korutánska a čiastky Štyrska (nem. Steiermark; Štajersko). Tamtie dve boli pripojené k bavorskému, toto zasa k furlanskému vojvodstvu. Najvyššiemu vladárovi čiže markgrófovi panónskej i avarskej zeme boli podriadení franskí grófi, ktorí vládli nad jednotlivými avarskými chánmi a slovanskými vojvodami a kniežatami. Prvým grófom východnej čiže avarskej marky bol až do r. 799 Gerold, brat Karolovej manželky, po ňom Gontram, Alberich, Godfrid [817, 822], Tioderich, Gerold [826, 828], Radbod [834 — 844], Ernest [do 861], Werner [do 866], Karolman, syn kráľa Ľudovíta, ktorý správu marky poručil dvom bratom, Engelschalkovi i Wilhelmovi, Aribo [do 876, a druhýkrát od 882 do 887], Ruprecht [do 889], Engelschalk [892] a znova Aribo od 893 do 899, a skoro potom toto markgrófstvo vyvrátili Uhri [okolo 904]. Markgróf Liutpold vydobyl síce časť horného Rakúska od Uhrov a založil v nej pevnosť Enžu, ale dávne markgrófstvo definitívne opanovali až bavorskí vojvodovia r. 944 a 983, a potom sa zriadením nového markgrófstva na tom území položili základy pozdejšieho rakúskeho vojvodstva [po 1156]. Štyrské vojvodstvo ako panstvo vzniklo omnoho neskôr [r. 1180] zo štyrského markgrófstva založeného Otacherom, grófom trungavským [okolo 974], a v druhej polovici 12. stor. sa značne rozšírilo privtelením mnohých susedných panstiev a statkov odtrhnutých od Korután. Karol vraj spočiatku zamýšľal ponechať porazených Avarov v zemi vyznačenej im na pobyt pri akomsi náznaku národnej voľnosti; avšak nezhody a nedorozumenia, ktoré vznikli jednak medzi ich domácimi kniežatami, jednak medzi nimi a Slovanmi, ho primäli k tomu, aby ich zničil v novej vojne [811], po ktorej ich zvyšky [po 826] postupne zmizli. Markgrófi a grófi z rodu Frankov nezabúdali drobné avarské i slovanské kniežatá všemožne utláčať, a na ujmu domácich nadržiavali nemeckým osadníkom. Po úmrtí alebo odstránení štyroch domácich vojvodov, ktorých mená Privvizlauga (Pribislav), Cemicas, Ztoimar (Stojmír) a Etgar sa zdajú byť čiastočne avarské a čiastočne slovanské, boli ich dedičnými zemami podelení bavorskí grófi Helmwin, Albgar a Pabo.^[954] — Časť bavorského vojvodstva, ležiaca medzi Avarmi a Furlanmi čiže medzi Murou a Sávou, t. j. Korutany a Štyrsko, dostala vlastného markgrófa, ktorý mal držať na uzde korutánskych Slovanov. Z týchto markgrófov sa v 9. stor. ako prvý spomína Salacho [828], ku ktorému sa uchýlil moravský vojvoda Pribina [pred 836]. Zdá sa, že slovanské knieža Ingo, ktorého zbožnosť ospevuje neznámy Salzburčan, sídlil v tejto časti vindských zemí. Kráľ Ľudovít, ktorému podľa verdunskej zmluvy [843] pripadli ako podiel slovanské krajiny na severe Sávy, poručil zvrchovanú správu nad nimi svojmu synovi Karolmanovi. Keď však tento r. 861 odvolal všetkých dovtedajších markgrófov a iných vyšších hodnostárov, otec ho pozbavil jeho funkcie, a keď sa jej napriek tomu silou dožadoval, bol ozbrojenou silou vyhnaný [863]. Markgrófstvo bolo zverené Gundaharovi, ale po šiestich rokoch mu ho odňali preto, že sa priatelil s moravským kniežaťom. Miesto neho sa stal korutánskym markgrófom Karolman, na počesť ktorého bolo toto markgrófstvo povýšené na vojvodstvo. Karolman si svoje markgrófstvo podržal aj po svojom zasadnutí na trón, jeho nástupca Ľudovít ho však odovzdal nemanželskému synovi svojho brata Karolmana, Arnulfovi [880], tento zasa v čase nastúpenia vlády, ako sa zdá, bavorskému vojvodovi Leopoldovi. Syn tohto posledného, Arnulf, bol od r. 907 až do 937 súčasne vojvodom bavorským i korutánskym. Privtelením Korutánska k bavorskému vojvodstvu ho chceli nemeckí panovníci zabezpečiť pred nájazdmi Uhrov, ktorí vtedy svojimi lúpežnými plukmi napádali a znepokojovali všetky okolité zeme. Cisár Oto I., opanujúc r. 957 Vlachy, oddelil od nich Furlany a pripojil ich ku Korutánsku. Roku 1012 vojvoda Albero (dux Carentanus et Histriae, dux Slavorum) spravoval štyri markgrófstva, a to štyrské, celjské, istrianske a veronské. Vojvoda Markward dostal Korutánsko do dedičnej držby [1073]; zanedlho po jeho smrti boli však Štyrsko, Celje, Verona a časť Istrie od neho odlúčené. Vnútorná čiže prostredná a dolná Krajina (Inner- a Unter-Krain) ako samostatná a na niekoľko grófstiev a žúp rozdelená marka, prináležala k istrianskemu vojvodstvu, takže spoločne, aspoň nejaký čas, patrili k italskej ríši. Obyvatelia tohto kraja sa spojili s chorvátskym kniežaťom Ljudivitom a začali vojnu proti svojim utláčateľom, franským vladárom, menovite proti furlanskému vojvodovi Kadolachovi, ale po dosť šťastných začiatkoch boli franským vojskom porazení a zavalení novými, ťažšími putami poroby [819 — 820] (porov. § 33, č. 2).^[955] Kadolachov nástupca Balderich bol hodnosti zbavený preto, že Panóniu a okolité krajiny nebránil dosť statočne proti Bulharom, ktorí ich napádali, a jeho vojvodstvo bolo rozdelené na štyri markgrófstva [828]. — Z jednotlivých žúp korutánskeho markgrófstva a istrianskeho vojvodstva vzniklo krajinské vojvodstvo. Už na konci 10. stor. sa spomína Horná Krajina (Ober-Krain) ako osobitná marka (Carniola, Kraingau). Cisár Oto I. ustanovil r. 972 za markgrófa tohto územia akéhosi Kunna. Ten si vybral za sídlo Goričany (Götschach) a vymenoval sa za grófa z Krajiny (Krainburg). Po ňom nachádzame mená niekoľkých markgrófov Krajinska v nadačných listinách nemeckých cisárov Ota II. 974, Henricha II. 1104, 1011 atď. Aquilejský patriarcha Sighard dostal od cisára dvakrát ako dar pre svoju cirkev krajinské markgrófstvo spolu s grófstvom istrianskym a furlanským, ktorého časťou bolo grófstvo gorické [1077, 1091], ale istriansky markgróf Engelbrecht, pokladajúc to za porušenie svojho práva, zabránil patriarchovi ujať sa menovaných markgrófstiev. V priebehu čias sa Krajinsko privtelením rozličných žúp a grófstiev rozrástlo, a súc povýšené na vojvodstvo dostalo sa do držby rakúskym vojvodom [1361].^[956]

1. Slovania usídlení vo vnútrorakúskych zemiach medzi Dunajom a Adriatickým morom, čiže v oboch dnešných Rakúsoch, v Štyrsku, Korutánsku, Krajinsku a v markách priľahlých najbližšie na východe a západe, sa u inojazyčných spisovateľov stredného veku označujú spoločnými menami Slovanov (Sclavi, Sclavini) a Vindov čiže Vendov (Vinidi, Venedi), zriedkavejšie Vandalov. Popri týchto starobylých, celému kmeňu prislúchajúcich názvoch sa v priebehu čias, čiastočne už veľmi skoro, zaužívali aj mnohé iné zemepisné pomenovania rozličných vetiev, ako Rakúšania, Goratania čiže Korutania, Štyrania, Krajinci, Goričania atď. Uvedieme príklady používania jedných i druhých mien a vynasnažíme sa vysvetliť, pokiaľ je to možné, najmä pôvod a význam týchto posledných. Meno Slovanov dávajú tomuto ľudu, okrem iných, pápež Gregor I. r. 600 (Sclavorum gens), Pavel Diakon (Sclavi, Sclavorum provincia, S. regio, S. patria), listiny Tasila II. 770, 777 (Sclavi), nemenovaný Salzburčan 873 (Sclavi, Slavi, Sclavonia, Slavonia), list. ok. 824 — 836 (Baaz de genera Carantania Sclavinorum), list. ok. 834 (in parte Sclavanorum), list. Ľudovíta 834 (Sclavini), list. 837 (territorium in Sclavinia), list. 878 (Sclavinia partes), list. 888 (in Sclaviniae locis), list. 892 (partes Carentaniae Sclaviniaeque), list. 970 (lingua Sclavanisca), list. 993 (dux Sclavorum seu Karentanorum), list. 1000 (coloniae Sclavaniscae), list. 1015 (hovae Sclavaniscae), sú v životopise sv. Amanda (Sclavi), sv. Ruperta (Sclavi Quarantani) atď.;^[957] meno Vindi naproti tomu zaznamenávajú zápisky wessonbrunského rukopisu (Vinidi), listina Ľudovíta 832 (Winades), Jonas v životopise sv. Kolumbana (Venetici) a i. U Fredegara sa uvádzajú obidve mená, Slovania i Vindovia (Sclavi, Sclavini, Sclavi cognomento Winidi), hoci jeho svedectvo sem vlastne nenáleží. Menom Vandali, ktoré nemeckí dejepisci inak radi dávajú Avarom, sa podľa všeobecnej mienky označujú Slovania v životopisoch sv. Ruperta a sv. Marina i Aniana.^[958] Je známe, že keltonemecký názov Vindi patrí až dodnes zvyškom týchto Slovanov u ich susedov Nemcov, pretože oni všetci sami seba najradšej Slovencami, a podľa sídel rozličnými príslušnými menami nazývajú. — Po opanovaní zemí Vindov čiže Slovencov Frankmi a po ich rozdelení na rozličné vojvodstvá a markgrófstva podľa germánskych obyčajov sa severné, k južnému brehu Dunaja prislúchajúce končiny, čiže terajšie horné a dolné Rakúsy, v kapitulároch, v listinách a v kláštorných nadačných knihách od čias Karola Veľkého až do smrti Ľudovíta Nemca [788 — 876] nazývali rozlične: niekedy proste východ, východná strana (oriens, plaga orientalis, orientales partes), inokedy Avaria, Hunia,^[959] krajina Avarov čiže Hunov (Avaria, Hunia, provincia Avarorum vel Hunorum), inde marky panónske, hornej Panónie, avarské i panónske pustatiny (limes pannonicus, Pannonia superior, solitudines Avarorum et Pannoniorum), inokedy končiny karantanské (confines Carantanorum), tiež Slovanstvo v užšom zmysle (Sclavinia) atď.^[960] Až do porážky Avarov obyvateľstvo tohto Podunajska tvorili väčšinou Slovania ako roľníci, a Avari ako podmanitelia, a nemožno teda pochybovať, že na týchto podunajských Slovanoch ležala vlastne najväčšia ťarcha avarského jarma, spod ktorého ich na nejaký čas oslobodila udatnosť a vojenské šťastie udatného Sama, no po jeho smrti ich však prefíkaní Avari zasa dostali pod svoju vládu. Po páde Avarov upadol úbohý tunajší ľud podľa vojenského práva do poddanstva alebo skôr nevole Nemcov, takže od tých čias sa v tejto krajine pripomínajú veľmi často slovanskí otroci a služobníci, a oproti tomu slobodní Slovania veľmi zriedka. Títo poslední boli snáď osadníci presídlení sem z iných zemí Karolom a jeho nástupcami ako slobodníci. Je pravdepodobné, že Slovania už hneď od počiatku svojho tunajšieho prebývania neboli početní; nieto divu, že v pohromách, ktoré na nich uvalili Avari a potom Frankovia, zakrátko celkom vyhynuli, takže v 12. stor. možno v starých listinách už len tu a tam vystopovať ich hmlisté zvyšky. Niektorí bádatelia dokazovali, že v 11. — 12. stor. ešte existovala osobitná nemecko-česká marka (marchia bohemica, terminus Sclavorum), ktorá sa odlišovala od východného čiže babenberského kraja a ležala na oboch brehoch stredného Dunaja, ale táto domnienka je mylná. Pod názvom kraj český, končiny slovanské sa nemyslí nič iné, len české pohraničie, nepochybne to isté pásmo zeme, ktoré kedysi Fredegar nazýval vindskou markou (marca Winidorum),^[961] a ktoré treba zreteľne odlíšiť od neskoršieho slovanského kraja (slovenská stráň).^[962] Už vyššie sme pripomenuli, že z tejto východnej marky (Ostmark), ktorá bola ako ako osobitné markgrófstvo pripojená k bavorskému vojvodstvu, neskoršie vzniklo rakúske vojvodstvo (Oesterreich), rozšírené prírastkom severného zadunajského pobrežia. Slovania, hlavne severovýchodní Česi a Moravania, nepochybne nazývali jedno i druhé, t. j. kraj Ostmark a vojvodstvo Oesterreich Rakúsy a jeho obyvateľov Rakúšanmi, prenesúc na kraj i obyvateľov prastaré meno národa tých zemí Rakatae,^[963] ktoré spomína už Ptolemaios. Z ktorého kmeňa títo Rakatovia pôvodne pochádzali, nemožno s istotou určiť podnes; Ptolemaios ich zaraďuje medzi Nemcov. Je možné, že Slovania, šíriaci sa na západ a zaujavší sídla Rakatov, prijali ich meno práve tak, ako Silingov v Sliezsku a Korkontov v Čechách. Buď ako buď, toto slovo je a ostane dôrazným dôkazom starobylosti Slovanov v tejto oblasti.^[964] — Menom Karantanum, ktoré sa prvýkrát objavuje v pamiatkach 8. a 9. stor., sa označujú terajšie Korutany, Štyrsko a východná časť Tirolska na rozdiel od mien Karnia, Karniola, ktorými sa označuje západná polovica terajšej Krajiny a priľahlý klin Furlán. Obidve tieto mená sa objavujú v rozličných formách. U Pavla Diakona [799] sa uvádza Carantanum, Carantani, Carnuntum, u Regina [915] Carantanum, Carantani, Carnutum, v listine Karola Veľkého Karantania, v list. okolo 824 — 836 Carantania (Baaz de genere Carantania Sclavinorum), u nemenovaného Salzburčana r. 873 Quarantani, partes Quarantanae, v Annal. Bertin. a v životopise sv. Ruperta Sclavi Quarantani, v list. vojvodu Henricha Karentani (dux Sclavorum seu Karentanorum), v list. 976, 980 Carentini, u Dithmara Merseb. Carenti, Carentani, v list. 979 regio Karintana, v list. 980 župa Karintriche (in pago Karintriche), v list. 983 hora Karentana (in monte Carentano), v pamiatkach 11. stor. už najčastejšie Carintha, v list. 1007 provincia Karinthia, v Annal. Wirziburg. ad a. 1054 Welf dux Carinthiorum, u Martina Galla Carinthia; po anglosasky u Alfreda Carendre, slovansky čiže rusky u Nestora Chorutane, po česky u Dalimila a iných Korutania, korutanský (u novších chybne Korytany, Korytanský), podnes u Slovencov Goratan (zem), Goratanec (muž), Goratanka (žena), alebo Koroško (zem), Korošec (muž), Koroša, Korošica, Koroškinja (žena) atď. O pôvode a význame mena majú novší spisovatelia rozličné názory. Najstarší svedok Pavel Diakon vyhlásil formu Carnuntum za správnu, Carantanum za chybnú, ale dozaista omylom, zmätený súc bežným menom slávneho mesta Carnuntum v Panónii.^[965] Nazdávam sa, že meno Karantanum je správne a pôvodné meno tejto časti dávneho Norika, pochádzajúce z rovnakého kmeňa ako meno Carnia, je utvorené pripojením slovka tan. Starí obyvatelia tejto zeme boli Kelti čiže Galovia; v keltskom jazyku slovo karn znamená skálie, kamenie, tan zem čiže krajinu. Podobne utvorené mená sa vyskytujú u Keltov v Galii aj inde, napr. Aqui-tan, Bri-tan, Turdi-tan, Albin-tana, Gadi-tan, Calagurri-tan atď. Čo sa týka prvej slabiky, porov. Corn-Wallis, Carni, Carnutae, Carnutes, Carnuti, Carnutini, Carantolus (rieka), Carantomagus, Carnuntum (mesto) atď.; ohľadne významu porov. Taurisci (od kelt. taur, rupes alpina), Škipetar (od škip, rupes) atď. Nestorovo Chorutane je utvorené obdobne z pôvodného Karantane zmenou nosového zvuku an na u, a tenkého k na dyšné ch; ak sa novočeské Korytany spájajú so slovom koryto, je koreň slova celkom zatemnený. Rozloha zemí označovaných názvom Karantania nebola síce vždy rovnaká, je však isté, že v onej dobe, keď sa toto meno používalo v najširšom zmysle a najčastejšie, nikdy nepomenúvalo viac než južnú časť stredného Norika až k prameňom Drávy, čiže terajšie Korutany, Štyrsko a časť východného Tirolska. Rozlohu Karantanie obmedzovali na juhu Longobardi, na východe Panónia, na severe východná marka čiže terajše dolné Rakúsko (panónska Hunia) a Bavori.^[966] — Rovnaký pôvod a význam má aj meno Carnia, Carnolia, hoci pomenúva iné, od Karantanie sa odlišujúce oblasti. Už v starých historických a zemepisných pamiatkach sa spomínajú Karnovia, galský národ sídliaci v západnej polovici terajšieho Krajinska a v priľahlých Furlanoch, na úbočiach a v dolinách hôr, ktoré sa zároveň nazývali karnskými Alpami.^[967] Je možné, že Karantani a Karnovia boli odnožami a potomkami galských Karnutov, presťahovavších sa z Galie do horných Vlách,^[968] zatiaľ čo ich hlavný prúd zostal vo vlasti; možné je však aj to, že toto miestne meno vzniklo až tu z tých istých dôvodov ako v Galii, t. j. označovalo sídla ľudí medzi skalnatými horami. Po stíchnutí víchrice stredovekého sťahovania národov obnovili latinskí kronikári starobylé meno tejto zeme, hoci vtedy už bola osídlená iným, t. j. slovanským ľudom. U Pavla Diakona sa objavuje s drobnou zmenou slova „Carniola vlasť Slovanov“.^[969] Zo svedectva menovaného letopisca je zrejmé, že táto Karniola sa nachádzala niekde v blízkosti sídla furlanského vojvodu, a ak k tomu pridáme svedectvo Einharda, hovoriaceho, že „Karniolani sídlia okolo rieky Sávy a hraničia s Furlanmi,“^[970] nadobudneme istotu, že týmto menom sa označuje krajina medzi riekami Sočou a Sávou, na úpätí karnských Álp, a podobne východná časť dávnej čiže rímskej Carnie okrem Furlanska. Učenci sa sporili o tom, či ono územie,^[971] ktoré taktiež zaujali Slovania a ktoré Pavel Diakon označil menom Zellia, treba hľadať tu, v malej Karnii alebo skôr v obvode rozľahlej Karantanie. Trocha vyššie (§ 35, č. 2) sme uviedli, že zo všetkých doterajších výkladov pokladáme za najpreukaznejší ten, podľa ktorého meno Zellia, pochádzajúce zo slova Julia, Gilia, sa vzťahuje na údolie Zilja (Geilthal), zvlažované riekou Ziljicou (Geilfluss), a Medaria zasa na slovinské mestečko Matra nad Isselou (Materreium Winidorum, Windisch-Matrey). Podľa toho treba túto oblasť pokladať za samostatnú časť Karantanie.^[972] Nemenej dôležitá je otázka, kedy a ako vzniklo slovanské meno Kraina alebo Krajina, a ktoré územie sa ním pôvodne označovalo. Pokiaľ je nám známe, najstarší zápis tohto mena sa nachádza v listinách cisára Ota II. z r. 974 a 988, v ktorých je doklad Chrainmarcha, Chreine.^[973] Z vyjadrenia „Carniola, ktorá sa všeobecne nazýva Kraina“ a z pripomenutých mien riek a miest je dostatočne jasné, že vtedy sa názvami Karniola a Karnia označovala jedna a tá istá zem, a tak sa domnienka Linharta, podľa ktorého sa meno Krajna vzťahovalo iba na východný kraj Karnolie, zdá byť mylná.^[974] Význam tohto mena možno najprirodzenejšie vyložiť zo slovanského slova krajina, t. j. krajište (Mark, Gränzland), hoci nepravdepodobné nie je ani to, že sa snáď starobylý a dosť podobný výraz Carnia mohol vo výslovnosti slovanského ľudu zmeniť na Krajna.^[975] Forma Chrena, t. j. Krajna, nemá podľa mojej mienky základ v nevedomosti pisárov, ale skôr sa opiera o výslovnosť jednoduchého ľudu, pretože máme hojné príklady na to, že už v dávnej dobe rozliční Slovania, osobitne Vindovia, najmä po r často vyslovovali e miesto a, napr. treva, rena miesto trava, rana atď. Krajinci sami podnes vyslovujú kre m. kraj, dréta m. dráta, trep m. trap, réza m. ráza atď.^[976] — Takzvaná Slovenská stráň (Windische Mark, v listinách marchia inferior, transsylvana, m. juxta Souvam, m. trans fluvium Drave) zaberala v 11. stor. dolnú časť Štyrska čiže marburský a celjský kraj a časť Krajinska.^[977] Vtedy bolo od Karnioly čiže Krajny vyčlenené^[978] osobitné územie na východe, okolo rieky Krky, na ktoré chce Linhart a jeho nasledovníci mylne obmedziť pôvodné používanie mena Krajna. — Z častí niekdajšej Karnie a Venecie vzniklo na západe Furlanské vojvodstvo (Friaul), nazvané podľa niekdajšieho mesta Forum Iulii, teraz Cividale. Je pozoruhodné, že meno Furlancov sa nachádza aj u nášho ctihodného Nestora, no celkom zmenené na Korljazi.^[979] O mene Štyrsko sme už vyššie podotkli, že pochádza od rieky Štyry^[980] a na nej ležiaceho mesta i hradu (Styrapuch), a že sa rozšírilo iba v pozdejšej dobe, prenesené súc na značnú časť starého Karantanska, a preto sa ním tu ďalej nezaoberáme. — Z jednotlivých slovanských národov, sídliacich v priestore teraz vymenovaných zemí, sú zvlášť dôležití Chorváti, Stoderania a Suselci. Chorváti zaujímali niekedy uprostred svojich bratov Slovencov obšírne územie na rieke Mure medzi mestami Knittelfeldom a Lubnom (Leoben), kde ešte dnes pamiatku ich sídiel zachováva meno osady Kraubat. V stredovekých listinách sa ich sídla niekoľkokrát pripomínajú pod menom chorvátskej župy (pagus Crauuati).^[981] Neďaleko od mestečka Windisch-Garsten, na úpätí oddeľujúcom Štyrsko a horné Rakúsko, leží územie nazvané predné a zadné Stoderany (Vorder- und Hinter-Stoder), a v Krajinských Alpách, v susedstve veľkého Triglava (Terglou), sa nachádza aj údolie Stoder. Niet pochýb o tom, že obidve sa tak nazývajú po Stoderanoch alebo Stodoranoch, zvláštnej slovanskej vetve, ktorej najznámejšia časť žila v Nemciach na lužickom a saskom pomedzí, a hlavný výhonok pod menom Stadicov kvitol niekde v Rusku (§ 28, č. 14). — V salzburských listinách z r. 970 a 1045 je zmienka o lese nazvanom Susil, Sousal na rieke Lužnici (Lousnitz) v dolnom Štyrsku, na mieste, ktoré sa dodnes volá Sausal. Je pravdepodobné, že tento les a jeho okolie dostali meno od svojich obyvateľov, slovanských Suslov alebo Suselov, dobre známych z histórie ruských a polabských Slovanov (§ 28, č. 6, § 44, č. 10). Je možné, že od týchto Suselcov má svoje meno aj miesto Zuisila, správnejšie možno Ziusila, blízko rieky Ipusy v Rakúsoch, o ktorom je zmienka v listine Ota II. r. 979 (castellum ad construendum qui locus vocatur Zuisila).^[982]

2. Už z toho, čo sme miestami pripomenuli v prehľade dejín a pri predbežnom vymedzení vindských krajín, je dosť zreteľné, že sídla tejto vetvy Slovanov v onej starej dobe, t. j. od 7. do 11. stor., boli na severe i na západe rozsiahlejšie, než sú teraz. V dnešných časoch sú sídliská Vindov na západe — okrem niekoľkých slovanských osád zachovaných v severovýchodnom kline Furlanska v Rezjanskom údolí — ohraničené územím okolo rieky Soče, na severe zasa dolným celjským údolím, mestami Belakom, Celovcom, Lavamundou, Ernaušom (Ehrenhausen), Radgonjou a Sv. Gotthardom nad Rábou, ale vtedy západné rozhranie Slovanstva a Nemectva tvorili hory tiahnuce sa od prameňov Drávy na sever k rieke Salzach, odtiaľ ďalej tá istá rieka a Inn až k Dunaju, a po túto čiaru sa kde-tu nachádzali slovanské osady v Bavoroch, na severe potom rieka Dunaj od Pasova až po Viedeň. Podľa toho všetky osady Slovanov v hornom a dolnom Rakúsku, v Salzburgu, v severnom i východnom Štyrsku a v severnej, väčšej časti Korutánska už dávno zanikli. Je síce pravda, že v týchto severných, teraz už stratených zemiach Slovania hneď od začiatku svojho usídľovania sa v nich žili spoločne s Nemcami, ale žeby tam boli bývali v takom malom počte, aký nám predstavujú niektorí spisovatelia, nie je doložené. Na jednoznačné vysvetlenie i dokázanie niekdajšej rozšírenosti Slovanov vo vnútrorakúskych krajinách je tu potrebné v krátkosti uviesť niektoré významné doklady zo súvekých prameňov. Na určenie západnej hranice Slovanstva pri pohorí, z ktorého jednej strany pramení rieka Rienz a z druhej Dráva, slúži svedectvo Pavla Diakona, rozprávajúceho o vpáde Slovanov do bavorských končín [612 — 613] v okolí mesta Aguntu čiže terajšieho Innichenu.^[983] Jeho výpoveď potvrdzuje a trocha i vysvetľuje listina z r. 770, kde sa píše: Od potoka, ktorý sa nazýva Tesido (Taistenbach povyše obce Welsberg) až po končiny Slovanov, t. j. k potôčku pri hore Anaras (potok v Pusterskom údolí medzi Arrasom a Heinsfelsom, tečúci pri Apfaltersbachu zo severu do Drávy).^[984] Sem patrí aj to, že benediktínsky kláštor v Agunte (Innichen) bol založený preto, aby jeho rehoľníci obracali blízkych pohanských Slovanov na kresťanskú vieru.^[985] Celá dolina zvaná Pustrissa (t. j. Bystrica, teraz Pustertal) bola vtedy osídlená Slovanmi.^[986] Nie je známe, či sa jednotliví osadníci dostali ešte ďalej na západ.^[987] V Salzburgu a Bavoroch dosahovali sídliská Slovanov, hovoriac zovšeobecnene, až k riekam Salke a Innu. Podľa zistení novších spisovateľov, najmä Kocha-Sternfelda, osídľovanie Slovanov v týchto krajinách sa začalo na rozhraní 7. a 8. stor. Vypočítavaním jednotlivých osád sa tu nemôžeme veľmi zaoberať, pretože naši predchodcovia nám v tomto ohľade zanechali málo istých a nepodozrivých výsledkov, tápajúc napospol v nekritickom prekrúcaní slov.^[988] Slovania, hovorí Koch-Sternfeld, prejdúc cez vysoké horstvo Taurov, sa valne šírili na všetky strany. Z jednej strany zaplnili Pinzgavu, zillertalskú a wipptalskú dolinu, tiež severné úbočia vyššej, innskej doliny; z inej strany prenikli za Maximilian Zell v Pongave, dolinami Hagenského pohoria cez Tüenten, Urslavu a Ramseiden popri Sále až k Strubu nad Loverom, zľava až ku Grassave, sprava až k Unkenu. Ich časť, obrátivšia sa z dolnej Pinzgavy cez Liugang a Glem vľavo, tiahla liugenskou a innskou dolinou nahor, majúc na zreteli obchodné cesty a rudné i soľné bane. Podobne na východ sa Slovania šírili od hája k háju, cez Pötschern a Goisern až k Strobelu na Abrianskom jazere (Abersee). Zeme zaujaté Slovanmi z onej strany Taurov mali v Bavoroch asi stopäťdesiat štvorcových míľ. Keď sa dostali pod nadvládu Nemcov, stratili títo osadníci rýchlo svoj jazyk, ale znaky ich kmeňového pôvodu sa zachovali ešte dlho, takmer až podnes.^[989] V Lungave pri prameňoch Mury sa v urbárnej knihe admontského kláštora z 13. stor. spomínajú, súdiac podľa mien, slovanské osady Goriach, Fresen, Lunize, Lesach, Lunick, hora Koskize. Ďalej na severovýchode smerom k Dunaju, v starodávnej Trungave nad Kremžou, na Ife, nad Loibenom, nad Dietachom i Sierninkom neďaleko dnešného mesta Štyra (Steier) dokladá zakladajúca kremsmünsterská listina početné osady Slovanov pred rokom 778.^[990] Taktiež v Trungave v Steinfelde pripomína Slovanov listina z r. 993. V zápisnej knihe kláštorných nadácií v Admonte sú dosť časté zmienky o Slovanoch žijúcich na Travne i Enži ešte v 11. a 12. stor. Pre tieto početné slovanské osady sa vtedy táto časť Rakús na Enži obyčajne nazývala slovanským údelom (pars Sclavanorum) napr. v list. 834 (villa Granesdorf in parte Sclavanorum), ba dokonca i územie na pravom brehu Enže, ktorého východné končiny boli zvané Avaria i Hunia, sa niekedy nazýva jednoducho Slovany (Sclavinia), napr. v list 837 (in Sclavinia… juxta Ipusa flumen). Tamže v list. 979 sa spomína potok Zucha, hora Ruznic. Na Erlafe v blízkosti Pechlarnu sa podľa list. 832 nachádzali Vindovia pri hore Colomezza, t. j. Chlmec alebo Chlmica (ab eodem flumine [Erlafa] in orientali parte usque in medium montem qui apud Vinades Colomezza vocatur). Na Trasene žilo podľa inej listiny taktiež dvojaké spoločenstvo Slovanov, chlapi a slobodní. Ďalej z onej strany Dunaja až temer ku Kahlenbergu pri Viedni podľa listín 853, 888 a 895 sa nachádzajú stopy slovanských osád (r. 853 Sclavi circa Bernsnicha, 888 ad Eporespurch, ad Cambe, ad Persnicham… in Sclaviniae locis, 895 Persnicha). V tejto polovici východnej marky (Ostmark) čiže v takzvanej Avarii, Hunii, bývali teda niekedy Slovania spolu s Avarmi, a preto sa jej nezriedka dáva aj meno Slavinia. V listine 906 čiže v nariadení o zahraničnom obchode a cle sa hovorí jedine o bavorskom a slovanskom obyvateľstve tejto krajiny (Bavari vel Sclavi istius patriae); o Avaroch alebo Hunoch už niet zmienky. To, že aj na ľavom brehu Dunaja sídlili Slovania spoločne s Nemcami pod správou nemeckých markgrófov, je zrejmé z list. okolo r. 838 — 843, v ktorej je zmienka o majetkoch pri Rostorfe, ležiacich medzi riekou Agastou (Aist) a Nardinou (Narden) a severnými horami (ok. 838 infra duo flumina inter Agastam et Nardinam a locis, ubi ipsa in Danubium fluunt, usque in Nortwalt… ad Rostorf… et ex illa parte Danubii, tam Bajjoarii quam Sclavi liberi et servi, 853 Sclavi circa Agasta). Východná marka (Ostmark) mala svoje terajšie hranice, ktoré sa r. 1179 stanovili presnejšie, asi už vtedy na severnom brehu Dunaja. V Riedmarku, blízko Štyry a Windischgarstenu, je v list. 1142 zmienka o riečke zvanej Jovenitz alebo Jovernitz, snáď Javornica (quadraginta mansos in silva, quae vocatur Rietmarch, videlicet a fluvio Joveniz [sic], usque ad terminum Sclavorum). Podľa toho zaujímali Slovania v 12. stor. celé územie neďaleko rieky Agasty. Pri prameňoch riečky Štyry, v kline pohoria oddeľujúceho dodnes Štyrsko od horného Rakúska, nachádzame tiež osady Slovanov, ktorých pamiatka dodnes sa uchováva v mene Windischgarsten. Neďaleko odtiaľ leží územie nazývané predné a zadné Stoderany (Vorder- a Hinter-Stoder), ktoré sme pripomenuli vyššie. — V paltenskom údolí v hornom Štyrsku uvádza list. z r. 1048 osadu Rottenmann, po slovansky Cirminah, t. j. Črmna, teda ako Červená (praediolum Rottenmannum… in valle pagoque Palta… slauonice etiam Cirminah dictum). Tamže je podľa iných listín údolie Zediltz, miesta Treswiz, Jaentschkin atď. Terajšie mestečko Leoben v hornom Štyrsku sa nazýva v list. 904 a i. Leubna, t. j. Lubna, v jeho susedstve na rieke Mura sa pripomínajú v list. 1023 župa Muriza, rieka Lomnicha, a niekedy slovanské osady Podigor, Colobniz, údolie Clotschach, Sclatelitz, Seitz, Storgoy, Sledniz, Feustriza (t. j. Bystrica), Gobernitz, hory Predogoi, Vrazen, Dobirschach, slovanská hora (mons Sclavicus, teraz Windischberg pri osade Göss) atď. — V okolí tejže rieky ležala chorvátska župa (pagus Crauuati), o ktorej je v starých listinách zmienka niekoľkokrát. V jej obvode, menovite v murskom a lisinskom údolí, na okolí dnešného Kraubatu a Trafaiachu, uvádzajú sa v listinách a v zápisnej knihe nadačných listín admontského kláštora miesta Zurce [954], Gnessach, Leibentz, Zuhdol (t. j. Suchdol), Tudnich, Tolnich, hory Curolton, Zweclopruc, Klopru, Bulchsisse atď. Tiež je isté, že slovanské obyvateľstvo v dolnom Štyrsku kedysi v ňom nebolo tak ako dnes obmedzované riekou Murou a horami Plačom i Radelom. V list. z 11. stor. je zmienka o slovanských majetkoch v smere od Chorvát k Hradcu (praedia sclavanisca, hobae sclavaniscae), o slovanských vinohradoch v Hengiste (teraz Hengsberg), v list. 970 o majetku, ktorý sa nazýva Vduleniduor (curtem ad Vduleniduor lingua sclavanisca… theotisce vero Nidrinhof), ležiacom blízko lesa Susil (adjacens eidem curti nemus Susil), na mieste menovanom až podnes Sausal. Tam neďaleko sa nachádza aj osada Leibnitz (Lipnica). V urbárnej knihe admontského kláštora z 13. stor. sa často vyskytujú výrazy vzťahujúce sa k Slovanstvu na tých územiach, na ktorých mal spomínaný kláštor majetky, napr. Suppan, Velkeis-Suppan, Zobodini, osobné mená Zwaentzo, Zetozla, Zobet, Lubo a i. Aj mesto Hradec (Gratz) poukazuje svojím menom na slovanský pôvod, súc až za Karola Veľkého zaľudnené Bavormi a na rozdiel od slovanského Hradca (Windischgratz) nazvané bavorským (Baierischgratz). — Už vyššie sme podotkli, že celé okolie hornej Drávy, od prameňa rieky až po Belak sa v stredovekých pamiatkach obyčajne nazýva slovanským krajom, Slovanskom, končinami Slovanov (Sclavorum provincia, Sclavinia, pars Sclaviniae, napr. v list. 878 Curtis Lurna in Sclaviniae partibus, teraz Lurnfeld, v list. 892 res in partibus Carentaniae Sclaviniaeque sitas pontem ad Villach atď.), čo dokazuje, že vtedy bolo osídlené Slovanmi, hoci v súčasnosti ich tam vôbec niet. V list. 1015 sa vypočítavajú slovanské majetky Leschah, Goriah, Lasniza, Dobrozvelt a na rozdiel od nemeckých aj slovanské lány (hovae sclavaniscae). V list. 1040 sa pripomína rieka Vistriza (Bystrica), les Leschahe. Iné slovanské miesta v okolí hornej Drávy čiže v Lurngave a na rieke Issele až k slovanskej Matre (Matereium Winidorum čiže Sclavorum) a k slovanským holiam (Windisch čiže Velbertauern) sa uvádzajú v rozličných starých listinách a písomnostiach, napr. Frezna, Fiustrizza, Bozsaringa al. Bozsarniza, Liubisach, Catulic, Babajach, Goriahe, Velnz al. Veluz, Pregrad. Aj samotné meno pusterského údolia bezpochyby pochádza zo slovanského Bystrica (v starých listinách Bustrissa 1048, Bustrussa, Pustrissa 974, Pustris).^[991] V admontskej urbárnej knihe možno nájsť nasledujúce mená slovanských osád v möllskej doline v horných Korutanoch okolo Grosskirchheimu: Zaprochot, Pregrad, Dolntz, Fresnitz, Broditz, Cirknitz, Goritz, Chomnitz, hora Pomboy, Saegritz. O celjskom kraji (Sclavorum regio… Zellia) sme hovorili už vyššie. V celej oblasti v súčasnosti už viac nepočuť ani slovíčka slovanského. V okolí hlavného mesta Celovca podľa list. z r. 890 prekvitali dediny Trebina, Astarviza, Vitrinc, Friesac, Gurca, Curnuce a i. (t. j. Treffen, Osterwitz, Viktring, Friersach, Gurk, Gurnitz). Tam bolo aj niekdajšie hlavné mesto Karantanie (curtis carentana, civitas C., curtis regia, sedes regalis, Kärnthburg, Karnburg), ktoré povstalo z rozvalín rímskeho Virunum a Flavium Solvense, a v jeho okolí na Celjskom poli (Saalzollfeld) sa konalo pamätihodné holdovanie kniežaťu zeme. V okolí rieky Kerky (v Korutanoch) v list. 864 sa medzi mužskými menami uvádzajú temer samí Slovania: Biula, Zirneu, Betaneo (t. j. Butanjeg), Trabiznac, Volato, Zebedrach (Sebjedrag), Tiecosit, Razemuzza, Zebemir (Sebjemir), Drasma, podobne v list. 945 Budist, Zwevalo, Butigoi, Dobronega, Gneowas, Zemiboned, Zcorazt. V starej admontskej urbárnej knihe sa nachádzajú mená osád na tomto území: Dovernich, Copenik, Lastetsch, Graz, vindské Pleso (in windischer Teiche). V Jaunskej doline v dolnom Korutánsku v list. z r. 1000 sú slovanské osady (coloniae Sclavaniscae) pri hrade zvanom Stein, a medzi svedkami sa uvádza Slovan Zwentusso. V najstarších ebersdorfských listinách v Jaunthale sa medzi dedinami na tomto území vymenúvajú aj slovanské, a to Dobrendorf, Prilen, Unasta, Gradz, Livalich, Luechvich. Nebudeme tu uvádzať príklady slovanských osád a obyvateľov z iných, až doteraz Slovanstvu zachovaných oblastí Krajinska^[992] a Gorice (už v list. 978 pagus Goriza, 999 villa Gorizia), a skončíme svoj výklad krátkym pohľadom na západné končiny vindského Slovanstva za Sočou, ktorého biedne zvyšky tam v Rezjanoch alebo Rozjanoch, i južnejšie pod nimi blízko Gemony žijúcich Šlavontoch (Slovenci) pretrvávajú až dodnes. Z Pavla Diakona je zrejmé, že Slovania za jeho čias, ba aj omnoho skôr [okolo r. 700], prekročili rieku Soča, a mnohí sa usídľovali vo Furlanoch, kde zakladali osady, mestá, hrady.^[993] To isté potvrdzujú neskoršie listiny, v ktorých sa vymenúvajú rozličné slovanské osady, napr. Maleretum v list. 1031 (villa Sclavorum… M.). Celé Furlany boli už na počiatku 7. stor. obkľúčené Slovanmi, a znalosť slovanského jazyka bola rozšírená až na vojvodskom dvore.^[994] Furlanský zeman Lupicis, vracajúc sa okolo r. 611 z avarského zajatia, sa uchýlil k Slovanom, žijúcim vo furlanskom pohraničí.^[995] — Z týchto a z premnohých iných písomných svedectiev sa dosť jasne ukazuje, že v onej dávnej dobe, t. j. od 8. až do 11. stor., siahali slovanské osady na západe až k prameňom Drávy v Tiroloch, k rieke Salka a Inn v Bajovarii, na severe zasa až k Dunaju, a nie je viac potrebné dokazovať nadovšetko jasné veci slovospytným rozborom miestnych mien, majúcich svoj pôvod v slovančine, a na území uvedených zemí až dodnes hojne používaných, ako sú napr. mená s predsunutým slovcom Windisch: Windischland, Windische Mark, Windische Bühel (korutánsky Slovenski chribi), Windischfeistritz, Windischbaumgarten, Windischbleiberg, Windisch- (čiže Chrowatisch-) Wagram, Windischkappel, Windisch-Sanct-Michael, Windischgratz, Windischlandsberg, Windischmatrey (na rozdiel od Baierisch-Matrey), Windischgarsten (na rozdiel od Steyergarsten) atď., alebo iné nesporne slovanské mená, napr. Feistritz, Kulm, Tauplitz, Krakau, Lupitsch, Radmar, Rackau, Bielach, Modriach, Sadnitz, Raknitz, Dober, Metnitz, Pregrad, Ostervitz, Gradisch atď.^[996]

3. Skôr než ukončíme uvažovanie o vindských Slovanoch, musíme sa ešte trocha pozastaviť pri jednej z dôležitých nejasností v histórii tejto odnože, a to tej, odkiaľ títo Slovania pochádzajú. Kde, v ktorej zemi a s kým susedili ich staršie sídla predtým, než sa usadili v Karantanii? Na vyriešenie tejto nejasnosti nám historické pramene, nech je ich koľkokoľvek, neposkytujú žiadne jasné svedectvo, a preto nám nezostáva nič iného, len aby sme v dodatku, v ktorom nemožno dosiahnuť úplnú istotu, sa usilovali čo najviac priblížiť k pravde. Máme dvoch sprievodcov, ktorí nás môžu trocha viesť v tomto temnom lese dávnej starožitnosti: v prvom rade je to nárečie prostého ľudu a jeho príbuznosť s inými nárečiami, po druhé zasa zvláštne ľudové a miestopisné mená. Čo sa týka nárečia znalcom slovanského jazyka iste nie je neznáme, že vindskí Slovania sú najbližší pokrvní príbuzní Chorvátov a Srbov, s ktorými susedia aj zemepisne, a to v takej miere, že nárečie týchto troch vetiev treba považovať iba za obmeny (idiomy) jednej reči, ktorú možno najprirodzenejšie nazvať ilýrskou, na rozdiel od ruskej a bulharskej reči, taktiež rozdelených na niekoľko zvláštnych nárečí.^[997] A nebolo by vhodné namietať, že táto príbuznosť vindského nárečia s ostatnými dvoma ilýrskymi nárečiami (chorvátskym a srbským) vznikla iba v novších časoch, alebo že je nenápadná a iba náhodná. Najstaršie pamiatky jazyka korutánskych Slovencov, zachované vo Frizínskom rukopise, písanom asi v r. 960 — 990 (teraz je v Mníchove), a rovnako aj jednotlivé slová, roztrúsené v listinách 8. a 9. stor., v plnej miere dosvedčujú to, že už vtedy, t. j. v 8. a 9. stor., sa vindské nárečie v podstatných veciach odlišovalo od iných slovanských nárečí, menovite od cyrilského čiže starobulharského, no chorvátskemu a srbskému bolo také príbuzné a blízke, ako to vidíme až dodnes. Už vtedy Vindovia, podobne ako ostatní Ilýrovia, mali pazvuk e miesto y: greche čítaj grjeche, gresnike č. grješnike, zlodeine č. zlodjejne, te, beusi č. bevši (m. byvši); e miesto nosového ę: zueti čítaj svety, postedisi č. poštediši, vzel, priel, ime, me, ze č. se, vze moie greche č. vsje moje grjeche, obeti nasse, zpe ili bde, bese č. bješe (cyr. bješę), stuorise, otel, oteti (cyr. otięl, otięti); o miesto nosového ą: bodi, bodo, bodete, prio, zodni čítaj sodny (cyr. sądny), zaglagolo, stradacho, poruso, alebo u: prestupam, musenikom, zudinem; ď alebo j miesto cyril. žd, českého z, a ť miesto cyr. št, čes. c: vnuraken čiže urodjen, nikolidje, tomudje, tadje, tamodje, tidje, pozledje (cyr. nikoližde, tomužde, tažde, tamožde, tižde, poslježde), choku, chocu, prijemlioki, mogoki, pomoki, bozzekacho, zuvuekati, lepocam čiže choťu, prijemljoťi, mogoťi, pomoťi, posjeťacho, zavjeťati, lepoťam (cyr. chošta, prijemljašti, mogašti, pomošti, posještacha, zavještati, ljepoštam); pazvuk r miesto prvozvuku ž: nikir (cyr. nikde), tere (teraz ter, tar, lat. que, atque) ako v srbčine jer, zar, nikadar, v chorv. ar, vendar, vsigdar; genitív na -ga miesto -go: iega, inoga, mega, mnogoga, nepraudnega, takoga, uzega; v časovaní vypadnutie i v druhej osobe: zadenes, prides, vzovues a t v tretej: vzedli (cyr. v’seliť), dozstoi, ie a ge (cyr. jesť); v množnom čísle am miesto ajem: ocleuetam, prestupam, clanam ze; skracovanie zámen tua, tuima, tuo, me, memu atď. Odchýlky od všeobecného pravidla, ako napr. nosové ę a ą: vuensich (cyr. węšťšiich), poronso (cyr. porąčą), mogoncka (cyr. mogąšta), sunt (cyr. jesąť); genitív na -go, napr. iego, jego, ego; vsuvka d v dvoch slovách vzedli, modlim ze, predpona vy v jednom slove vygnan miesto izgnan, naskrz nevyvracajú náš záver, pretože ony sa buď vyskytujú ako nosové zvuky v starej dobe aj v ostatných dvoch nárečiach, buď ich možno pripísať pôsobeniu nemeckého mnícha, pôvodcu týchto zápisov, na rozhraní západnej a východnej slovanskej reči, čo dokazuje používanie predpony vy- miesto iz- a vsuvky d, alebo napokon potvrdzujú nanajvýš len to, že medzi vindskými Slovanmi sa na rozličných miestach nachádzali aj osady iných, menovite moravských a českých vetiev, čo my prirodzene z vážnych dôvodov pokladáme za správne. Tak teda podľa týchto najstarších pamiatok korutánskeho nárečia treba predpokladať, že Vindovia tak jazykom, ako aj pôvodom a starobylými sídlami boli najbližší Chorvátom a Srbom, a že teda ich dávnu vlasť treba hľadať taktiež za Tatrami, v Haliči, v oblasti Vladimira atď. S tým sa celkom zhoduje poznatok, ku ktorému dochádzame dôkladným rozborom národných a miestopisných mien. Slovania sídliaci v norických krajinách sa síce u cudzozemských spisovateľov nazývajú buďto všeobecne Sclavi, Sclavini, Sclavanisci, Vinidi, Vinades, alebo osobitne Carantani, Sclavi Carantani,^[998] avšak i z rodových a čeľadných mien sa zachovali aspoň niektoré, ako Chorváti, Susli al. Suselci, Stoderani a Duljebi, a podľa tých môžeme o príbuznosti a pôvode tejto vetvy usudzovať správnejšie. Zo všetkých týchto mien je tu pre nás najdôležitejšie meno Chorvátov, ktorých župa sa v stredoveku, ako sme videli vyššie, nachádzala v okolí rieky Mury pri terajšej osade Kraubat. Opodiaľ na juhovýchode od týchto Chorvátov, v najjužnejšom cípe Štyrska, tečie rieka San, prameniaca na úpätí hôr Husvy a Sedla (Sattelberg), obmývajúca chotár mesta Celje a vtekajúca pri Radeči zľava do Sávy. Podobne ako rovnomenná rieka Sana v Bosne (porov. § 31, č. 1), aj táto poukazuje na pôvod svojich obyvateľov v krajine zatatranských Chorvátov, z územia, na ktorom je dodnes všeobecne známa rieka San, mesto Sanok, obyvatelia Saňania, Sanočania. Blízki Susli alebo Suselci a Duljebi alebo Dudlebi sú dozaista výhonkami oných Suslov a Duljebov, ktorých sme už dostatočne opísali v kapitole o ruských Slovanoch (§ 28, č. 6, 8). Nie je nepravdepodobné, že avarská zberba, podľa Nestora tak neľútostne vystrájajúca v Duljeboch, bola hlavnou príčinou ich pravdepodobne nedobrovoľného vysťahovania sa odtiaľ. Domnievam sa, že Stoderania môžu byť nie bezdôvodne spojení so zatatranskými Stadičmi, od ktorých sa bezpochyby odštiepili aj polabskí Stoderania (§ 28, č. 14). Nepochybujem o tom, že svedomitým skúmaním a porovnávaním podobných miestopisných názvov, najmä mien riek (porov. napr. Štyra v Štyrsku a Styr na Rusi), sa v budúcnosti objavia ešte mnohé iné dôkazy o zatatranskom pôvode dnešných Slovencov. Tieto a iné im podobné dôvody vystačia podľa môjho názoru na to, aby sme pokladali za veľmi pravdepodobné, že starobylé sídla vindských Slovanov, nemožno — hovoriac všeobecne — hľadať nikde inde, iba v domovine zatatranských Chorvátov a Srbov, no zdôrazňujem: všeobecne, lebo jednotlivé osady mohli dozaista pochádzať aj z iných zemí, z Podnepria, Dácie, Moravy, ba až zo samotných Čiech. Na hornom Dunaji v Panónii bolo totiž súmedzie rozličných slovanských vetiev, ktoré sa na ňom aj pomiešali, ako o tom budeme ešte neraz hovoriť v ďalšom pokračovaní týchto rozpráv.