ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Podľa rozvrhnutia dejín starého Slovanstva stanoveného na začiatku tohto diela (§ 2) na dve hlavné časové obdobia — t. j. staršie, zahrnujúce v sebe najtemnejšiu dobu slovanských starobylostí, tiahnucu sa od obdobia Herodotovho až do pádu hunskej a rímskej vlády [456 pred Kr. — 476 po Kr.], a neskoršie, obsahujúce správy o slovanských národoch po ich objavení sa na scéne dejín pod svojimi vlastnými a domácimi menami — pristupujeme už po vykonaní dlhej a obťažnej cesty cez polopusté a hustými mrakmi pokryté nivy praslovanskej starobylosti, k bráne vekov historickým svetlom hojnejšie ožiarených a priechodnejších krokom zvedavého pútnika. Naša práca, ktorú predstavujeme v tejto druhej časti, sa bude od onej vyššie dokončenej nápadne líšiť v nejednom smere, najmä však pokiaľ ide o výber správ a spôsob ich podávania. V onej prvej časti sa pojednáva najviac o veciach nejasných, podľa doterajšieho stavu historickej vedy a zmýšľania učencov podliehajúcich rozličným výkladom, domnienkam a sporom; tu naopak budeme hovoriť o takých dejinách a príbehoch Slovanstva, ktoré po nazretí do prameňov a rozbore výpovedí svedkov žiadny súdny historik nemôže Slovanom zapierať a pripisovať inému národu. Tam nám išlo o vydobytie pravdy z nesúladu — neraz i zo zreteľného rozporu v rozličných kusých, zahmlených a nedostatočných svedectvách — a jej upevnenie podľa zákonov zdravej kritiky, na nepohnutých základoch proti všelijakým útokom nevedomosti a všetečnosti; tu naproti tomu ide jedine o stručné, riadne, jasné vyloženie správ považovaných vôbec za podstatné časti histórie Slovanstva a našim dejinám neodcudzených, bez toho, aby niekedy mohli byť odcudzené. Na tomto dôležitom rozdiele časov, predmetov, svedkov a jasnosti ich výpovedí je založený rozdiel nášho historického návodu alebo spôsobu prednášania vecí. V prvej časti nebolo možné vyhnúť sa obšírnemu a prácnemu vyhľadávaniu nejedného malicherného, na oko nepatrného slovka, mena alebo svedectva, nebolo možné vynechať podrobné rozoberanie mnohých predmetov visiacich na tenučkej niti a v nedohľadnej výške sivej starobylosti, pretože išlo o veci veľké, o vydobytie Praslovanstva z tmy nepamäti a zapadnutia, pričom sa nepatrilo šetriť ani prácu, ani vynaložený čas; v tejto časti naopak bude naša povinnosť a snaha smerovať k tomu, aby sme z rozľahlého poľa slovanskej histórie, naraz sa otvárajúceho pred našimi očami, dali dohromady a zostavili do riadneho celku jedine to, čo je prospešné na vysvetlenie stavu všetkého Slovanstva v tejto vymeranej dobe, zanechávajúc detailnejšie rozprávania o rozličných dejoch, výkladoch, bojoch a iných príbehoch popisovateľom histórie jednotlivých slovanských národov. Na širokom a pevnom základe, založenom v prvej časti, treba nám teraz aspoň v obrysoch a návrhu načrtnúť stavbu, ku ktorej dovŕšeniu, upraveniu a vyšľachteniu nestačia ruky jedného človeka, akokoľvek zručné a prácemilovné, ba dokonca je žiaduce sústredené a vytrvalé úsilie mnohých pracovníkov. V tomto ohľade by tento spis mal byť iba východiskom pre podrobnejšie a dôkladnejšie spracovanie osobitnej histórie každého jedného slovanského národa, verný a bezpečný sprievodca, pomocou ktorého by sa bádateľ domácich dejín na poli Staroslovanstva mohol v krátkom čase zorientovať a po zoznámení sa s ním ušetrené sily vynaložiť na úplnejšie zvládnutie historickej látky svojej užšej časti. Pokiaľ ide o časové hranice, ktorými sme túto časť vymedzili, videlo sa nám najvhodnejšie posunúť ich na dobu rozhodnej prevahy kresťanstva medzi Slovanmi a túto dobu ustanoviť na krste panovníkov poľských aj ruských [965; 988], čiže na sklonku 10. stor., hoci si na tomto vymeraní až tak veľmi nezakladáme, aby sme, ak to bude prospešné a potrebné, nemohli od ničoho ustúpiť. Vieme totiž, že niektoré slovanské národy, menovite Bulhari, Srbi, Chorváti, Slovinci, Moravania a Česi už skôr pristúpili ku kresťanskej viere, a že naproti tomu iní, najmä v Germánii a na baltickom pomorí usadení, zotrvávali ešte aj potom na istý čas pri svojich starobylých pohanských zvykoch, až konečne aj oni podľahli svojmu osudu, svojimi mocnejšími susedmi nie žeby na vieru obrátení, ako skôr do ostatku vyhubení alebo odnárodnení. Pre tú príčinu ani my sa v tejto časti nebudeme rozpakovať vzdialiť sa od vyššie vymeranej doby a buď sa vrátiť o obdobie naspäť, buď pokročiť dopredu, podľa toho, kde to bude výhodou alebo potrebou. Ak teda opierame prevahu kresťanstva medzi Slovanmi na obrátenie Poľanov a Rusov, máme na to mnohé a vážne dôvody. Určite žiadny súdny posudzovateľ histórie rozhodnutie osudu ktoréhokoľvek rozložitého kmeňa nebude hľadať u rozptýlených, záhube a zániku vystavených a okrem toho ľahko podrobených jeho vetiev, ale tam, kde peň hlboko vkorenený do pôdy svoje vrcholce mocne dohora vynáša a všetkým víchriciam času na vzdor stále nové a nové ratolesti a haluze vyráža, ktorými svoje odumreté odnože a výstrelky bohato dosadzuje. Obrátenie ruského Slovanstva na kresťanskú vieru nadobúda tým väčšiu vážnosť a ukazuje sa byť najdôležitejšou udalosťou v dejinách Slovanstva, ak si pripomenieme, že veľký knieža Vladimír sám trochu váhal medzi vierou kresťanskou a mohamedánskou^[1] a ak sa ruskí Slovania napokon rozhodli pre prvú z nich, bolo to pod vplyvom príkladu tohto národného vodcu. To, že sa Slovania nestali vyznávačmi opovrhnutiahodného náboženstva mohamedánskeho, umŕtvujúceho zároveň dušu i telo, ale božského učenia Kristovho, vedúceho človeka k mravnosti, je podľa riadenia božieho zásluha veľkého ruského kniežaťa a jeho rozumných bojarov,^[2] a nielen Slovanstvo, ale aj všetko európske kresťanstvo má mu byť za to zaviazané príslušnou cťou a vďačnosťou. Podľa našej mienky teda nami vytýčená doba, ako medzník nášho skúmania v odbore slovanských starožitností, po nestrannom uvážení všetkých okolností, ukazuje sa byť najpríhodnejšia.

1. Rozvratom narýchlo vzniknutej hunskej moci a konečným pádom Západorímskej ríše, už dávno vo svojich základoch rozkývanej, sa takmer na samom rozhraní 5. a 6. stor. začína nová historická doba, a to tak pre celé európske ľudstvo, ako aj pre Slovanov osobitne. Všetky dovtedajšie zväzky a vzájomné vzťahy európskych národov sú zrušené; divadlo dejín sa mení až vo svojich základoch, začína sa opak starej histórie, prevaha severných kmeňov, t. Nemcov a Slovanov, nad zmalátnenými južnými je rozhodnutá. Že takáto podstatná zmena v položení hlavných národov nie je dielom niekoľko málo rokov, ale že na jej dovŕšenie bol potrebný dlhší čas, zhoda rozličných okolností, ako aj úsilie i skĺbenie síl nejedného národa, o tom u susedných znalcov dejín niet žiadnej pochybnosti; avšak i to je vec nemenej istá a zjavná, že rozhranie medzi starou a novou podobou vecí, čo do výmery času, nikde jasnejšie a ráznejšie nemôže byť ustanovené než na stroskotaní hunského a rímskeho panstva, a teda na konci 5. stor. Atilova pohrebná slávnosť bola posledným svedectvom jeho mohutnosti a slávy. Hrôza, ktorú jeho duch vysielal na podmanené i vzdialené národy, úplne zmizla, len čo jeho telo pokryla zem. Nad jeho hrobom sa začali jeho nehodní synovia, splodení z rozličných matiek, sporiť o moc. Ohromná ríša, zaštítená mocným ramenom jediného vládcu a spravovaná jeho neobmedzenou vôľou, mala byť teraz podelená, rozkúskovaná ako nejaké obyčajné dedičstvo. Mohutné národy, navyknuté na slobodu a nezávislosť, dostanúc sa v onom všeobecnom dave pod moc statného víťaza, mali teraz vystúpiť z dovtedajšieho spolku, v ktorom sa im ich závislosť videla byť znesiteľnejšia a delenie sa zdalo byť zvykom zajatých otrokov. Nad tou nehodnosťou sa ich trochu utlačený, ale neutíchajúci duch s dvojnásobnou silou hlásil k novému životu. Nemecké národy, Gepidovia a Góti, vidiac príhodný čas, oborili sa na oslabených a nesvorných Hunov na dolnom Dunaji a poraziac ich na hlavu a pomaly ich zapudiac až k Čiernemu moru, vyslobodili seba a svojich spolukmeňovcov z tvrdého hunského jarma. Celé dnešné Uhry a veľká časť Rakús dostali sa ako podiel Gepidom a Gótom, Longobardom, Herulom, Rugom a iným; zatiaľ na hornom Dunaji ostatné nemecké vetvy, Alemani, Svévovia, Bavori a ďalej k Rýnu Frankovia, svoje panovanie upevnili a rozšírili. Takto, nadobudnúc nové sily, niet divu, že čoskoro svoj útok obrátili tam, kam ich vrúcna žiadosť už dávno smerovala, t. do vnútrozemského, vtedy takého bohatého a slávneho raja, Itálie. Bojovné nemecké pluky, zostavené z rozličných národov, pod správou odvážneho vodcu Odoakara, vtrhli do Vlách a premôžuc slabého cisára Romula Augustula, zbavili ho vlády, čím urobili rímskemu panovaniu koniec [r. 476]. Východné cisárstvo, založené na konci 4. stor. v Byzante, síce ešte dlho odolávalo návalu silnejších národov, než boli Rimania a Gréci, od severu i východu ozlomkrky sa na nich valiacich, a ako-tak biedne si zachovalo svoju nezávislosť: no preinačenie stavu sídel a národov celej ostatnej Európy zastaviť nijako nemohlo. Pádom Hunov a Rimanov boli predurčené osudy na dlhé budúce časy; v dejinách Európy začína prevažovať podiel Nemcov a Slovanov.

2. Nemci určite neboli jediný národ, ktorý, vymaniac sa z hunskej podriadenosti, a roztrieskajúc poslednú ošarpanú chalupu rímskej svetovlády, rozšírili svoje panovanie široko po južnej a západnej Európe, lebo v rovnakom čase, jednak vedľa nich, jednak za nimi, mnohopočetné slovanské národy, vyprostené z tej istej poddanosti, prejdúc cez Odru do Germánie a cez Tatry i pobrežie Pontu k severnému Dunaju, rozšírili v priebehu 6. stor. svoje bezpočetné zástupy po krajinách zaberajúcich takmer polovicu Európy. Až dovtedy veľký slovanský kmeň — za ochrannou hradbou Tatier, na severe nedostupnom Grékom ani Rimanom, v pokoji nažívajúci, obidvom národom od starodávna známy podľa mena a svojej polohy — sa na scéne dejín objavoval príliš zriedkavo. Odvtedy je to úplne ináč, meno Slovanov, Vinidov a Antov sa vyskytuje na dolnom Dunaji, v Dácii, Mézii, Panónii, Dalmácii, Karintii, medzi Odrou a Labe, v Bohémii i v severovýchodnej Germánii. Toto neočakávané vystúpenie Slovanov v krajinách, kde dovtedy sídlili iné národy, prirodzene, vedie k tomu, že rozpadnutie sa veľkej ríše Hunov a oslobodenie sa Slovanov od ťaživého jarma hunskej poroby, nie ináč ako nátlak severovýchodných národov kmeňa uralského a tureckého, Avarov, Bulharov, Chazarov a i., boli hlavné príčiny, ktoré ich pohli, aby opustiac svoju starú vlasť, v južných, vyľudnených krajinách niekdajšieho rímskeho cisárstva hľadali nové sídla. Už vyššie sme mnohými a vážnejšími dôvodmi preukázali, že vláda Hunov na konci 4. a v priebehu 5. stor. sa vzťahovala aj na Slovanov (porov. § 15, č. 5). Aké premeny nasledovali po Atilovej smrti a po konečnom úpadku vlády jeho synov na území v takmer samom lone zatatranských národov, menovite Slovanov, o tom nám síce súdobí historici, ako vzdialení a veci neznalí, nepodávajú žiadne správy; že však boli veľké, rozsiahle, z toho, čo neskôr a inde, mimo slovanskej pravlasti sa vyjavilo, s istotou môžeme uzavrieť. História toho veku, zo všeobecne známych príčin, najmä čo sa týka severných národov, je kusá a matná. Veď sotva s dostatočnou istotou vieme, čo a ako sa dialo v tomto náramnom cibrení národov na Dunaji, a je pravdepodobné, že medzi Odrou a Volgou, medzi zatatranskými národmi, malo miesto nie menšie pohnutie a zápasenie. Zrak náš vidí jedine to, čo je na svetle; kde akékoľvek správy, akékoľvek podanie chýba, tam ani história o ničom rozprávať nemôže. Avšak časté veci, ktoré duch človeka je prinútený uznať za nutné následky prirodzeného priebehu dejín, majú v sebe nemenej istoty ako založenej na výslovných svedectvách súvekých zapisovateľov. Úkazy nastupujúceho veku dosvedčujú jasne a rázne, že v položení celého vtedajšieho Slovanstva sa udiali náramné a neslýchané premeny, ktorých počiatok a pôvod nemožno hľadať nikde vhodnejšie ako tu. Zvažujúc toto všetko, ako náleží, sme si istí, že vzhľadom na šírenie sa Slovanov v rozličných dobách a jeho príčiny možno považovať tieto naše tvrdenia za hlavné zásady objasňujúce celú záležitosť.

a) V staršej dobe, t. j. od 4. stor. pred Kr. až do 2. stor. po Kr., s prevahou Keltov, Nemcov a neskôr Rimanov a k nim pričlenených národov, smerovalo šírenie sa slovanských národov na sever, kde ich roľnícke rodiny nachádzali pre svoju obživu najvhodnejšiu pôdu v úrodných rovinách stredozemného Ruska a najmenší odpor v slabých, rozdrobených čudských národoch. b) V ďalšej dobe, a to od 3. až do začiatku 7. stor., toto smerovanie sa obrátilo práve naopak, t. od severu na juh a juhozápad, z krajín zatatranských do Mézie, Ilýrie, dnešných Uhier, Čiech a Nemecka. c) Príčiny tejto podstatnej zmeny boli viaceré a rôzne, medzi ktorými môžu byť ich usadlosti ako najhlavnejšie. Slovania, milovníci orby a poľného hospodárstva, nenávidiaci dobrodružné potulovanie a zbíjanie po cudzích krajinách, viedli v ochrannom zátiší svojich od mora všade vzdialených, a teda menej prístupných hospodárstiev život pokojný, viac obranný než útočný, pri všetkých nájazdoch lúpeživých, na nich sa valiacich národov, aj vzhľadom na svoju ľudnatosť oveľa menej strádali než iné, kočovné, potulné, lúpeživé národy, Skýti, Kelti, Sarmati, Nemci. Títo násilní cudzozemci — podobní neskorším Mongolom, podmaniac si jedny alebo druhé slovanské národy, obyčajne boli spokojní s daňou a poplatkom, hľadiac živiť sa a bohatnúť z mozoľov pracovitých Slovanov — a preto oni, prenasledujúc kniežatá a domácich panovníkov, obyčajný ľud a takmer jadro národa pre svoj vlastný zisk úmyselne šetrili. Takto slovanský kmeň, odlúčený od mora a vo svojich žírnych hospodárstvách užívajúci blahý mier, v priebehu mnohých stáročí rozmohol sa na také náramné ľudstvo, že mu otcovské kraje viac nestačili a v prvej príhodnej dobe jeho vysunutie do iných krajín bolo neodkladné. Táto príležitosť sa mu naskytla čiastočne už pred príchodom Hunov, v čase krutých vojen Germánov s Rimanmi v 2. stor. (porov. § 18, č. 4), avšak omnoho úplnejšie až v čase konečného pádu obidvoch ríš, Hunskej i Rímskej, keď mohutné nemecké národy, opúšťajúc svoje pôvodné sídla nad Odrou, v Uhroch a v Dácii, vysťahovali sa do Vlách, Galie a do ďalších južných i západných krajín, uvoľniac a zanechávajúc Slovanom, chvatom postupujúcim za nimi, všade naokolo spustnutú, ľudoprázdnu krajinu do vlastníctva a na ďalšie zveľaďovanie. To, že Slovania v tej dobe od svojho ďalšieho rozšírenia na sever úplne upustili a obrátili sa na juh, sa stalo jednak pre prirodzený pud a dychtenie severných kmeňov po krajinách ležiacich v miernejšom južnom pásme, jednak aj pre prevahu národov uralsko-čudských a tureckých, Hunov, Avarov, Bulharov, Chazarov a neskôr Pečenehov i Plavcov, od uralských hôr, dolnej Volgy a Donu mocne na Slovanov naliehajúcich a tlačiacich ich na západ i na juh. Niektorí z týchto divokých drancovateľov a podmaniteľov, menovite Avari, zachvátiac nejedny slovanské národy, najmä čo bližšie, do víru svojho sťahovania, ich pluky spojili s vlastnými a spoločne vyrážali proti zvyškom rímskeho cisárstva, a to buď tak, že ich povzbudili svojím príkladom, alebo ich k tomu donútili silou. Napokon šťastné výpravy Nemcov a vzápätí za nimi sa hrnúcich Uralcov do krajín byzantských a rímskych, v tej dobe ešte oplývajúcich zvyškami svojho niekdajšieho bohatstva, povzbudili nepochybne aj Slovanov do podniknutia podobných ťažení s následným usadením sa v cudzích krajinách. Bolo teda sťahovanie slovanských národov do vyprázdnených, vyľudnených juhozápadných krajín následkom vplyvu rozmanitých príčin a okolností, ktoré na konci 5. stor. mali silný vplyv na postavenie vtedy tu žijúcich európskych národov. d) Čo sa týka času šírenia sa Slovanov na západ a na juh, celkove ho možno položiť do konca 4. a celého 5. aj 6. stor.; hoci nemožno poprieť, že ich čiastočný presun na západ sa začal už oveľa skôr, a presídlenie sa dvoch veľkých národov z onej strany Tatier do Ilyrika sa pretiahlo až do prvej polovice 7. stor. Menovite nadvislianski Slovania už v priebehu 3. stor. po prechode nemeckých Gótov, Gepidov, Vandalov, Burgundov a i. do Dácie a Uhier, zaujali celé pobrežie Odry, odkiaľ sa rozšírili medzi 454 — 495 až k Labe, ako sa to pokúsime spresniť na inom mieste (§ 39, č. 1, § 43, č. 2). Ba vystúpenie Venedov a Veletov na baltickom pomorí a zapudenie Gótov odtiaľ v 2. stor. z doby nami vymeranej, doby veľkého sťahovania slovanských národov, očividne presahuje do čias, o ktorých nám súdobá história podáva podrobnejšie správy o Slovanoch len veľmi skromne alebo nie sú žiadne (porov. § 18, č. 4, § 43, č. 2, § 44, č. 2 — 5). Takisto z opačnej strany prechod Srbov a Chorvátov z krajín zatatranských do Ilyrika a Panónie sa uskutočnil až okolo r. 634 po Kr. a čiastočné usadzovanie sa jednotlivých vetiev a osád sa uskutočňovalo v ďalekých krajinách v Malej Ázii, v Peloponéze, vo Vlachoch, Švajčiaroch, západnom a južnom Nemecku atď. a určite sa vyskytovalo ešte aj oveľa neskôr. Lebo, ako sme to už inde pripomenuli, obyčajne, keď sa niektorého veľkého kmeňa zmocní túžba šíriť sa a sťahovať, buď z núdze, alebo svojvôle, trvá takýto pohyb niekoľko storočí bez prestania, až ten prúd buďto sám od seba a vnútorným oslabením prestane, alebo ho zastaví odpor mocnejšieho suseda. Všeobecne tu treba poznamenať, že Slovania sa začali v krajinách nadodrianskych a polabských usídľovať o niečo skôr, v podunajských zase o niečo neskôr. Toľko predbežne na vysvetlenie podivného úkazu s ktorým sa stretávame v tejto časti, a to že našich Slovanov nachádzame už nielen v krajinách severných, ale aj ďaleko na západe a juhu, v Anglii, Holandsku, Švajčiaroch, Vlachoch, Peloponéze, až v samej Malej Ázii.

3. Po objavení a vyznačení pôvodných slovanských sídel slovanských národov v dobe pred ich veľkým sťahovaním bude ľahšie náležite si vysvetliť ich náhle vystúpenie a rozšírenie sa po vzdialených a rozľahlých krajinách Európy, ktoré sa doteraz zdalo byť nepochopiteľné. Po vymiznutí alebo oslabení susedných národov ich už nič viac nemohlo zadržať od opustenia vlastných hraníc a jediný krok cez tieto hranice ich zblížil so všeobecne známym svetom, s ostatnými obyvateľmi Európy. Pokolenia, ktoré sa posunuli na juh i k Pontu, stáli tvárou v tvár Grékom; iné sa na západe stretli s Germánmi, majúcimi v tom čase už široké zväzky. Z tejto doby by nám náležalo, pravda, mať o nich dôkladnejšie správy; avšak napriek tomu po Bavoroch, ktoré trvali po niekoľko storočí, ešte dlho celý sever pokrývali temné mraky, a svet nemal už ani Plíniov, ani Tacitov. Grécki spisovatelia pri svojich obmedzených vedomostiach zanechali nám jedinú neúplnú zmienku o tých pokoleniach, ktoré sa hmýrili bližšie pred ich očami; o vzdialenejších nevedeli priniesť nič podrobnejšie. Od Prokopa až do polovice 10. stor. ledva poznali kraje i národy usídlené pri Dnestri i okolo Pontu. Visla im bola rovnako neznáma ako Herodotovi pred 1400 rokmi. Sám Konštantín Porfyrogenet, dopátrajúci sa náhodou, nepochybne od kňažnej Oľgy, o niečo lepších a dôležitejších správ o ruských Slovanoch vzhľadom na nadvislianske krajiny a ďalší západ tápe v hrubej tme, iba z púhej nejasnej povesti pripomínajúc niečo o Bielochorvátoch a Bielosrboch sídliacich vraj za Turkami (Uhrami) a Bavormi, v susedstve Frankov, čo vlastne všetko ležalo jemu už v úplne neznámom kúte sveta. Okrem toho vtedajší dejepisci, domnievajúc sa, že by neznalosť cudzích národov mohla byť vynahradená ich pomenovaním menami národov usadených skôr či neskôr na tom istom mieste, nerozpakovali sa dávať Slovanom, na nemalé zmätenie a zahmlenie ich histórie, jednak zastarané názvy Skýtov, Sarmatov, Getov a i., jednak nové mená Hunov, Avarov a i. Podobne od západu nemožno rovnakou mierou hľadať dostatočné svetlo ohľadom domáceho stavu a vnútorných príbehov slovanských pokolení v prvých storočiach ich rozsiahleho rozsídlenia sa po Európe: pokiaľ totiž sa prijatím a rozšírením kresťanstva u susedných Nemcov nezapálilo svetlo náuk, nemohli sa zachovať pre potomkov verné správy z dávnejšej doby iba v pamäti. V škandinávskych povestiach a iných podobných prameňoch sa, pravda, nachádzajú mnohé podania týkajúce sa určite Slovanov; no v nich nie je možné s náležitosťou presnosťou vyznačiť ani čas, v ktorom sa niečo udialo, ani pokolenie, o ktoré ide. Po rozšírení panstva Karola Veľkého až k Labe sa častejšie obrátil zreteľ aj na tieto otázky: rozliční rozsievatelia kresťanskej viery púšťali sa z času na čas do príslušných slovanských krajín a zanechali o nich aké-také vedomosti. Tieto vedomosti, akokoľvek takmer vždy veľmi nedostatočné, aspoň tým mali nad ostatnými prednosť, že väčším dielom prenášali na seba ráz nepodozrivej úprimnosti a na vlastnej skúsenosti založenej pravdovravnosti.^[3] Keď potom čoskoro nešťastný duch nájazdov a podrobovania znovu posadol európske národy, najmä Nemcov, keď Slovania pod zámyslom ich obrátenia na vieru boli zapletení do dlhých a krvavých vojen, odvtedy čím viac sa o nich hovorí a píše, tým menej sa hľadí na krivé ohovárania a hanebné osočovania. Preto svedectvo spisovateľov tejto doby môže mať jedine tam svoju platnosť, kde sa zdá byť zbavené predsudkov a nenávisti proti vzpierajúcim sa pohanským Slovanom. K týmto príčinám, ktoré nás v priebehu dlhých období pozbavili podrobných správ o slovanských národoch, treba pripojiť ešte aj to, že Slovania od opustenia svojich pôvodných sídel až do prijatia kresťanskej viery všade žili rozdelení na drobné pospolitosti a malé obce. V takomto stave nemajúc chuť na výboje, a nehroziac potlačením nezávislosti cudzích národov, zriedkavejšie upútavali na seba pozornosť cudzincov, takže títo málokedy vedeli náležite rozoznať jedných od druhých. Prvý príklad zjednotenia sa mnohých pokolení pod vládou jedného panovníka podali západní Slovania v 7. stor. za Sama, keď išlo o zvrhnutie avarského jarma a zbavenia sa nátlaku Frankov; avšak tento zväzok, ktorým sa ich meno stalo ešte známejším, trval jedine dovtedy, kým nedosiahli vytýčený cieľ. Až okolo pol. 9. stor., keď nastalo dvojité významné zjednotenie, jedno pod Svätoplukom na Morave, druhé pod Rurikom na Rusi, ktorým sa roztrúsené rodiny a drobné vetvy spojili v ohromné, mohutné národy, stali sa Slovania hlavným predmetom európskej histórie. Takmer v rovnakom čase vystúpili z dovtedajšej ukrytosti a nečinnosti, pokiaľ ide o zjednotenie, Slovania pod menom Lechov na Visle, Bulharov v Mézii, Srbov a Chorvátov v Ilýrii a Čechov na Vltave i Labe, založiac v týchto krajinách znamenité, slávne a dlho trvajúce kráľovstvá.^[4] Toto všetko, tu len zbežne spomenuté, má slúžiť na ohraničenie a v slušnej miere na udržanie našej nádeje ohľadom histórie Staroslovanstva v tejto druhej dobe, ktorá, hoci dosť vyniká nad históriou prvej časti hojnosťou správ a plnosťou svetla, predsa len, ak ju hodnotíme samu osebe alebo ju porovnáme s históriou iných vtedajších národov v Európe, a to najmä v prvých troch storočiach, je nadmieru kusá a matná. Šírením sa historických vedomostí, dodnes úplne nevyvážených prameňov tejto doby a dokonalejším výkladom tých istých veľmi zahalených svedectiev, pravda, nejedny stránky vtedajšieho života slovanských národov sa nášmu potomstvu pošťastí lepšie vysvetliť než nám; avšak dokonale všade všetku tmu zapudiť a predstaviť úplný, verný historický obraz Staroslovanstva tejto doby zostane aj pre ten najbystrejší dôvtip a najvytrvalejšie ľudské úsilie navždy iba márnym pokusom.

4. Spisovatelia tejto časti, najmä prvých dvoch storočí, napospol cudzinci, lebo naše domáce pramene sa začínajú oveľa neskôr, podávajúc nám správy o Slovanoch, uvádzajú ich pod rozličnými menami, nazývajúc ich všeobecne a najobyčajnejšie Slovanmi (Slavi, Slaveni), Vinidmi či Venedmi a Antmi, tí istí potom, hoci veľmi zriedkavo, Srbmi (Spori, Servetii, Zerinani). U spisovateľov 6. stor., u ktorých je zmienka o Slovanoch, a je ich len šesť, sa tieto mená objavujú v takejto podobe: u Prokopa sa nazývajú Sclavini, Antae, Spori, u Jornanda Vinidae, Veneti, Sclavini, Sclavi, Antes, u Mauricia a Agathiasa Sclavi, Antae, u Jána Biclarského Sclavini, u Vibia Sequestra Servitii. V prameňoch 7. stor. sa vyskytujú len mená Sclavini, Sclavi, Venetii (t. Venedi) a Antae, v prameňoch 8. stor. iba Sclavini, Sclavi, Vinidi, Vinedi a meno krajín Anthaib i Banthaib u jediného Pavla Diakona. V 9. a 10. stor. objavujú sa mená Sclavi, Sclaveni, Sclavini, Sclavani, Sclavones, Sclavanisci, Vinidi, Vinedi, Vinethi, Vinnetes, Vinades, Vindones, Hvinidi, Gvinidi, Venedi, Venedonia atď., kým naproti tomu po názve Antae sa viac žiadne stopy nevyskytujú. Z mien jednotlivých slovanských národov, ak vynecháme niektoré zvláštne, ako Saurices u Zemepisca Ravenského, Draguvitae, Sagudatae, Welegizitae, Baiunitae, Berzitae, Rynchini v životopise sv. Demetria [zo 7. stor.], v priebehu prvých troch storočí sa v spisoch súdobých dejepiscov žiadne výslovne neuvádzajú; hoci nejeden z nich zbežne pripomína množstvo slovanských národov a ich rozličné mená, bez ich výkladu.^[5] Avšak v priebehu 9. a ešte viac 10. stor. sa naraz objavuje také množstvo mien jednotlivých národov a slovanských národíkov v histórii, že starostlivý historik, usilujúci sa ich všetky náležite zhromaždiť a vyložiť, stojí pred nesmiernou prácou, avšak bez nej nieje možné priniesť v staroslovanskom dejepise dostatočné svetlo. Predošlúc toto o pomenovaní Slovanov u cudzokrajných spisovateľov tejto doby, pristúpme už k predbežnému prehľadu dejín Slovanstva v tejto dobe, ponechajúc podrobnejší výklad tu uvedených, ako aj zámerne vynechaných vecí na osobitné články, ku ktorým nám má byť tento prehľad iba cestou a takpovediac otvorením brány.

5. Pretože máme zachovaných tak málo správ o počiatočných dejoch slovanských národov, je potrebné na určenie doby ich odchádzania z dávnych vlastí a usadzovania sa na nových sídlach viac hľadať pomoc v rozvážnych domnienkach ako vo výpovediach súdobých spisovateľov. Doba priblíženia sa k panónskemu Dunaju určite nebola prvá doba ich sťahovania; v tej krajine sa najdlhšie potĺkali zostatky Hunov, Gótov, Gepidov, Longobardov a iných národov, zostatky neveľké počtom, ale predsa mohutné silou, medzi ktoré bolo nemožné votrieť sa bez zbrane a bez boja. Na východ i západ od svojich hraníc už skôr a na väčšom priestore mali Slovania voľný priechod. Po nájazdoch Gótov, Vandalov a iných Nemcov v severozápadných krajinách Pontu oslabli mohutné sarmatské národy medzi Dnestrom, Dneprom a Donom; hunská víchrica zapudila konečne nespočetné zvyšky Alanov, Roxalanov a Jazygov do končín odtiaľ vzdialených; ich časť, ktorá prešla cez Dunaj, tiahla s Vandalmi do Hispánie, časť sa usadila v Galii nad Ligerou (Loire) v okolí rieky Sarty (kde po nich zostal názov mesta Alençon), časť, ktorá vyviazla po Atilovej smrti z hunskej podriadenosti, hľadala útočište u cisára Marciana v Mézii. Je pravdepodobné, že už v tejto dobe, t. na konci 4. a v priebehu 5. stor., Slovania sídliaci na hornom Dnepri a odtiaľ ďalej k Volge i prameňom Donu, využijúc vhodnú chvíľu, posunuli svoje hranice na juh a východ až takmer k samému Pontu, kde ich nachádza história neskorších vekov. Hunská vláda, ktorej, pravda, bola podriadená väčšia časť vtedajších Slovanov, pravdepodobne nebola nepriaznivá voči rozširovaniu sa miernych, pre mocných podmaniteľov v nejednom ohľade užitočných Slovanov; vieme určite z Jornanda, že Huni okolo r. 384 silou ubránili Antov proti zúrivému ostrogótskemu kráľovi Winitharovi, a neprestali s vojnou skôr, kým sa za učinené bezprávie na tomto ukrutníkovi náležite nepomstili, a práve tak tomu nasvedčujú mnohé iné okolnosti, že medzi Hunmi a Slovanmi mali miesto dlhotrvajúce mierové zväzky, ako sme o tom pojednávali už vyššie (§ 15. č. 5). Z podrobného opisu mena Venedi na mapách Peutingerových, ktoré podľa nás nie sú neskoršie než z r. 423, možno sa s istotou domýšľať, že Slovania sa v tom období priblížili už na dosah k Pontu. Čoskoro potom násilní Uhri a Bulhari, podľa výpovedí Grékov a dôkazov mladších učencov jednokmeňovci Hunov, až dovtedy neznámi, opustiac svoju starú vlasť za Volgou pri uralských horách a opanujúc brehy Meotu, Čiernomoria i Tauridu [ok. 474], zamedzili ďalšie šírenie sa Slovanov na východ. Tak sa stalo, že títo, najmä po zničení Hunskej ríše, sa čoraz silnejšie tlačili do Dácie a k Dunaju, a to tak ďaleko, že na prelome 5. a 6. stor. severné brehy dolného Dunaja už celkom oni držali (§ 27, 28, 29, 30). — Západné končiny pôvodných sídel Slovanov opustili ich pôvodní obyvatelia ešte skôr ako východné. Počnúc 2. stor. germánske a keltské národy osídlené na východ i západ od Odry sa v nepretržitom prúde sťahovali jedny po druhých k hraniciam rímskeho panstva. Odvtedy do konca 4. stor. vidíme Vandalov, Silingov, Burgundov, Lýgiov, Buriov, najbližších obyvateľov Odry, už čiastočne roztrúsených na Dunaji, čiastočne na Rýne až do Galie a Hispánie. Za nimi vyšli Herulovia, Rugiovia, Turcilingovia, Scirovia, Longobardi a iní, takže v 5. stor. už v celom tom priestranstve nenachádzame viac ani zmienky o týchto dávnych osídlencoch (§ 18). O svévskych Semnónoch, ktorých osady sa nachádzali niekedy od Labe až po Vartu, v celej tej tlačenici a miešanici nemeckých národov prechádzajúcich sem-tam sa už nikde nič nespomína, čo je pre nás dôkazom, že skoro sa odtiaľ preniesli do sídel bratských Svévov a Hermundurov okolo prameňa Mohanu. Teda z tejto strany sa mohli Slovania už vo 4. stor. nachádzať na kraji Odry a zaberať uprázdnené sídla po Vandaloch, Burgundoch, Silingoch, Semnónoch a iných Nemcoch a pred koncom 5. stor. sa mohli posunúť až k Sále, dolnej Labe a k západnému baltickému pomoriu. V tejto oblasti sa im stali prístupné aj južnejšie krajiny, po oslabení Markomanov a Kvádov, v poslednej štvrtine 5. stor. zaľudnili Moravu i Čechy, ba dokonca prenikli až po hranice bavorské i po Frankóniu. Vlastne v takom položení našli Slovanov pred koncom 5. stor. spisovatelia, ktorí mohli po potlačených nepokojoch aspoň čiastočne svojím zrakom vystihnúť premeny, ktoré sa uskutočnili po nie dlhom uplynutí času na severe. Už v tom čase [494] nenachádzali tam nikoho iného, iba slovanské národy, hraničiace pri západných končinách Baltického mora s nemeckými Varnami. Z iných najdávnejších zmienok o nich vieme iba to, že v prvej polovici 6. stor. rieka Labe oddeľovala Srbov a Svévov a že títo, čoskoro po oddelení východného Durínska od Avarov [562] a Frankov [556, 563], po vstupe do krajiny medzi Labe a Sálou tam zostali. Hoci o spôsobe šírenia sa Slovanov v nadlabských krajinách nemáme žiadne súdobé podrobnejšie správy v rukách, predsa však na základe viacerých okolností sa môžeme do istej miery s istotou nazdávať, že obrábanie úrodnej pôdy sa nedialo iba pokojným zaujatím vyľudnenej a poloprázdnej krajiny, ale aj vojenským ovládnutím nepriateľských zemí. Nesmierna zaľudnenosť a bezpríkladná pracovitosť roľníckych Slovanov, spojená s hrdinskou mužnosťou a vytrvalosťou vo vojnách, im zabezpečila v tejto oblasti takú prevahu, že bojovní Frankovia, Durinkovia a Sasi museli každý rok trpezlivo znášať stále väčší a väčší útlak svojich zvyšných sídel. Takáto veľká početnosť a pracovitosť spôsobila, že už v 8. stor. boli remeslá a obchod západných Slovanov na takej úrovni, že Karol Veľký, jednak zo závisti, jednak so zámerom presunúť ich do svojich krajín v oblasti Stredozemného mora, považoval za prospešné pre svoje zámery prijať rôzne, neraz aj ostré opatrenia na ich zastavenie (§ 39, 40, 43, 44). — V tomto období začaté sťahovanie národov na pontskom prímorí trvalo počas celého 6. stor. a skončilo sa až v prvej polovici 7. stor. prechodom Srbov a Chorvátov do Ilyrika. Hoci nemáme výrazné svedectvo o tom, žeby sa boli Slovania preniesli pred pol. 6. stor. už cez Dunaj do Mézie a Panónie, predsa z viacerých dôvodov nemožno o tom pochybovať. Byzantské letopisy nám rozprávajú o vpádoch Slovanov r. 527, 533, 546 do Mézie a Trácie; časté zmienky sa nachádzajú aj o vojenských plukoch alebo jednotlivých bojovníkoch slúžiacich Grékom za mzdy r. 537, 540, 547, 555, 556 a i.; o pokojnom usídlení sa slovanských rodín v južnom Zadunajsku história mlčí, hoci podľa všetkej pravdepodobnosti sa muselo začať už na sklonku 5. alebo na začiatku 6. stor. Pravda, Avari, priblížiac sa k Dunaju okolo r. 560, museli sa prepraviť cez túto rieku aj cez Sávu, aby pokorili Slovanov, oddávna prichádzajúcich do vnútorných krajín východného cisárstva. Neskôr, keď Avari sami konali vpády do Trácie, sú stopy o tom, že im Slovania uľahčili prechod. V opise miest a hradov Mézie, Trácie, Macedónie, Epiru a Ilýrie u Prokopa [552] nachádza sa už nemálo mien nesúcich na sebe zreteľný ráz slovančiny. Podľa toho sa možno právom domnievať, že oných sedmoro slovanských pokolení, o ktorých história r. 678, keď ich Bulhari zastihli v Mézii, náležite vypovedá o tom, že už v prvej polovici 6. stor. zaujalo tieto zadunajské krajiny a pri pokojne vykonávanom roľníctve neposkytlo historikom počas dlhého obdobia žiadnu príčinu na to, aby sa o nich zmienili. Po príchode uralsko-čudských Bulharov do Mézie sa niektoré rody, majúc v nenávisti týchto nových podmaniteľov, preniesli odtiaľ do iných oblastí východného cisárstva; ostávajúca väčšina v priebehu času potom predstihla a svojím rozšírením sa aj potlačila panujúci národ, že okrem mena nezostalo po ňom žiadnych stôp. Tieto rozličné slovanské osady sa v niekdajších rímskych krajinách v krátkom čase tak veľmi rozplemenili, že svojou ľudnatosťou pokryli značnú časť východného cisárstva. Kým jedni rozširovali každý rok svoje hranice mimo pôvodne obsadených sídel, zatiaľ iní odchádzali dobrovoľne zaľudniť rozličné oblasti a okolie Trácie, Macedónie, Tesálie, aj samého Peloponézu. V 7. a 8. stor. začali sa Slovania dobrovoľne i nedobrovoľne, unikajúc náporu Bulharov a vykonávajúc služby arabským kniežatám za vojenskú mzdu alebo súc presídlení gréckymi cisármi, usadzovať tu i tam v Malej Ázii, v Apamijskej oblasti, v Sýrii [664], v Opseciu [688], v Bitýnii [762], nad ústím rieky Halys, v okolí Trapezuntu atď. Nie je známe, odkiaľ by sa tam dostali títo poslední, či z Bulharska, alebo priamo zo severnej vlasti Antov cez Kaukaz. V prvej polovici 8. stor. v čase zoslabenia východnej ríše sa Slovania usadení v Grékoch v dôsledku priaznivých okolností rozšírili tak mohutne, že vtedajší spisovatelia nariekajú nad poslovančením celého Grécka. Z Grécka a Peloponézu počas dlhého obdobia konali morské výpravy na rozličné ostrovy gréckeho súostrovia. Hoci napokon sa cisárom podarilo jedných z ovládnutých krajín vypudiť, druhých si zase podrobiť ako otrokov, predsa len niektoré pokolenia, menovite Milencovia a Jezercovia, usadení v Peloponéze v Elide a Lacedemóne, z obidvoch strán hory Pentadaktylu, obhajovali dosť dlho svoju nezávislosť (§ 29, 30). — Od panónskeho Dunaja sa osady Slovanov šírili na západ do horných Rakús, Korután i Krajiny, najmä po prechode Longobardov do Vlách r. 568, a to hlavne pod vplyvom Avarov, ktorí v tom čase v Panónii pevne vládli. Rozšírenie sa Slovanov až k bavorskému alebo terajšiemu tirolskému kraju v hornom údolí Drávy sa konalo s neobyčajnou rýchlosťou v r. 592 — 595. Nepochybne v tom istom čase aj blízke krajiny na juhu, Furlandsko a Istria, boli nimi zaľudnené (§ 35, 36). V prvej polovici 7. stor., medzi 634 — 638, mnohopočetné zástupy Srbov a Chorvátov, nazývaných Bielochorvátmi a Bielosrbmi, vystúpiac zo zatatranských krajín, vydali sa cez Dunaj do končín východného cisárstva, a vypudiac Avarov z Panónie medzi Sávou a Drávou, usadili sa práve tu, v južnej Panónii, Dalmácii a v ostatnom Ilyriku. Ich oddiel sa už o niečo skôr usídlil v Macedónii v okolí terajšieho mesta Srbice na rieke Haliakmone (Indžekara), uprostred iných slovanských vetiev (§31, 32, 33, 34). Z týchto zaľudnených osád vznikli tu zakrátko rozkvitajúce slovanské obce, s vlastným usporiadaním a pod rozličnými správcami, neskôr zmenené na kniežatstvá a kráľovstvá. Karol Veľký, ovládnuc po porážke Avarov dnešné Rakúsy, Korutany a Panóniu, stretol tam niekoľko pokolení Slovanov, trpezlivo sa zaoberajúcich roľníctvom, ponechal ich na svojich miestach pod správou ich vlastných vojvodov a vodcov. Pre túto prevládajúcu náklonnosť k poľnému hospodárstvu sa Slovania všade, ešte aj u svojich neprajnikov, stretávali s ochotným prijatím. Určite väčšia časť územia aj okolia, ktoré zaujali vo východnom cisárstve, bola im dobrovoľne daná na obrábanie; ich mnohopočetné čeľade, ktoré sa posunuli hlboko za hranice až do samého jadra nemeckých národov, počas niekoľkých storočí nielenže nepociťovali nijaké krivdy a útlaky, ale navyše ocenením ich zručnosti a vytrvalej pracovitosti bola snaha, aby ich tam prišiel čo najväčší počet. Medziiným sv. Bonifác na začiatku 8. stor. poskytnutím viacerých výsad prilákal mnohé slovanské rodiny do okolia Fuldy, horného Mohanu, Würzburgu, Bambergu, Bayreutu, ktoré kraje po vyklčovaní premnohých pustých lesov a ich premeny na úrodné ornice boli dlho potom nazývané vindickými. Podľa svedectva súdobých spisovateľov všetky ich podobné osady, založené v dávnej dobe, počnúc od Rakús cez Tirolsko až do Vorarlbergu a Švajčiarska (Engadin, Wallis), v horných i dolných Bavoroch, vo Švábsku, v palatináte Rýnskom, vo Frankónii, po obidvoch stranách Mohanu, v Hesensku, Durínsku, Brunšvicku atď., všade si zachovali až takmer do 15. stor. uprostred Nemcov svoju národnosť a svoj materský jazyk (§ 43, 44). — Nevieme, v ktorej dobe a odkiaľ, z Polabia či od mora z nábrežia vislianskeho, dostali sa početné osady Slovanov do Británie a Batávie, usadiac sa tam na rôznych miestach, v dnešnom grófstve Wiltshirskom, tu potom v okolí Utrechtskom, kde ich nachádzame podľa hodnoverných historických svedectiev už veľmi skoro, hoci neskôr prevahou domácich národov boli celkom potlačené a zanikli (§ 44, č. 5). — Zatiaľ čo na rozložité vetvy slovanského kmeňa v oblasti Odry, Labe, Dunaja, v Mézii, Trácii a Ilyriku začína padať zreteľnejšie historické svetlo a objasňovať ich dejiny, hlavný kmeň a skoro semenište týchto národov, usadený v zatatranských krajinách, v oblasti Visly a Dnepra až k hornej Volge, a nedostupný južným Európanom, zostáva zväčša zahalený tmavým závojom. Niet pochybnosti, že tieto hlavné slovanské národy zostali vo svojich odvekých vlastiach, požívajúc blažený mier, a vrtkavosťou osudu, všeobecne hovoriac, trpiac a strádajúc omnoho menej ako rozptýlení bratia na juhu i západe, rozrastali sa náhle, šírili sa, nadobúdali takú moc, ľudnatosť a slávu, do akej nám ich naraz pred oči stavia história 9. a 10. stor. Panovanie hrozných a hnusných Avarov, týchto pekelných vyrojencov z východného Pouralia, objaviacich sa r. 557 na Done, uvalilo síce ťažké pohromy na viaceré okolité vetvy týchto severných Slovanov, menovite na Antov v nižnom Podneprí a na Dulebov v súčasnej Volyni [559], avšak táto víchrica sa čoskoro prehnala a obrátila sa do podunajských oblastí, no ani tam všetky severné slovanské národy nezasiahla. O pokoleniach usadených pri východných brehoch Baltiku vieme s istotou, že keď avarský chán, panujúci v Podunajsku, si ich chcel nakloniť poslaním mnohých darov, aby mu pomohli proti cisárovi Mauriciovi, títo mu jeho žiadosť smelo odopreli; o iných, hlbšie sídliacich na severe, možno rovnako bezpečne predpokladať, že nikdy neboli podrobení drsnému panstvu Avarov. Menej šťastní boli v tomto ohľade rozdrobení, počtom nerovnakí slovanskí vysťahovalci na juhu aj západe. Lebo hoci aj medzi týmito sa niektorí, ako Slovania vo Valachii, pod svojím vodcom Lovretom smelo vzopreli proti spupnosti a násiliu týchto divochov, avšak ich väčšia časť v Panónii, na Morave a v Čechách čoskoro padla pod ťažké jarmo avarskej poroby, nemôžuc odolať toľkej sile a zúrivosti. Ale ani toto neslobodné pokorenie sa do poddanstva týchto neľudských mučiteľov netrvalo dlho. Udatný Samo, zjednotiac Čechov, Moravanov a okolitých Vindov pod svojou samovládou, pomstil sa Avarom za príkoria činené Slovanom [623 nasl.]; Chorváti a Srbi, prejdúc cez Tatry do Ilyrika, porazili ich na hlavu v Dalmácii [634 nasl.]; ich zvyšky zožral krvavý meč Karola Veľkého [791] a Bulharov [807]. Po odvrátení avarskej skazy začali Slovanom hroziť nové nebezpečenstvá, vyrojené z toho istého hrôzu plodiaceho včelinca, t. z Pouralia, z početných tlúp neskrotných divochov, menovite čudských Chazarov [pr. 800], Maďarov [889], tureckých Pečencov [pr. 900], Plavcov čiže Kumánov a iných, odhodlaných celú Európu obrátiť na popol a púšť. Založením mocnej vlády na Rusi [862] a v Poľsku [ok. 840] postavila sa napokon nedobytná hradba proti ďalšiemu prenikaniu týchto aziatskych cudzojazyčníkov do hĺbky Slovanstva, a tak sa odvrátilo nebezpečenstvo už-už nastávajúceho zmohamedánčenia Európy (§ 27, 28, 37, 38).

6. Končiac tento stručný prehľad hlavných sídel Slovanov a ich usídlenie sa vo veľkej časti Európy v tomto druhom časovom úseku, môžeme už s väčšou dôverou a smelosťou zopakovať svoj názor uvedený na začiatku tohto diela (§ 6, č. 3), že svojou ľudnatosťou vysoko prevyšovali všetky ostatné európske kmene, a preto jediné hľadali nové kraje aby, zúrodniac ich vlastnou prácou, ich už nikdy viac neopustili. Nestačí potom, že zaujali krajiny patriace niekedy Rimanom a ich hranice rozšírili od Labe až k Volge a Donu, od baltického prímoria až k adriatickým a egejským ostrovom; na odpor proti nájazdom a na odrážanie cudzincov bolo potrebné nasadiť všade dostatočný počet ľudí a iba v domácich zdrojoch hľadať potreby na živobytie. Aj jednému, aj druhému sa vyhovelo. Slovania všetky raz osídlené kraje zachovali svojim neskorším potomkom; všade pri prvom prehlíadnutí ich nových sídel nachádzame početné rodiny už pripútané k dedičnej zemi a zamestnané jej pokojným obrábaním. Túto prevládajúcu náklonnosť k poľným a iným prácam, túto cnosť právom môžeme uvádzať, najmä vzhľadom na onú dobu Európy, až v základoch rozbúrenej a na púšť obrátenej vojenskými nájazdmi potulných svetohromcov. Slovanské národy, rozdrobené a po vzdialených krajinách roztrúsené, cítia zodpovednosť za vlastnú sebazáchovu, s výnimkou tých, ktorých buďto prepiata nenávisť a zloba susedov rozličnými nepeknými prostriedkami stenčila, odnárodnila a vyplienila, buďto prevaha nových nájazdov z obranných sídel vysadila a do iných vzdialenejších končín, kde neraz čoskoro zahynuli, zapudila. Ktokoľvek pozná veľké rozšírenie Slovanov na začiatku stredoveku a ten smutný údel, ktorý museli podstúpiť nejedny príliš vzdialené vetvy v cudzine, nebude sa čudovať, keď bude počuť o pozostatkoch tohto národa v najodľahlejších oblastiach sveta a ak nájde stopy po jeho zmiešaní s rozmanitými kmeňmi a národmi pozemského ľudstva. Nemci, Gréci, Valasi, Uhri, ba aj niektoré krajiny Ázie môžu byť vďační Slovanom za nie malú čiastku svojej ľudnatosti. Zaujatie polovice Európy Slovanmi je v letopisoch ľudstva akt takmer bezpríkladný. Nebolo by divu, keby, pochádzajúc zo zvyčajných pohnútok, bolo dosiahnuté obyčajnými prostriedkami. Je známe, čo môže dokázať ľud posadnutý chtivosťou po lúpeži a vedený mocnou vôľou jedného vodcu a vládcu. Svetové dejiny nám ukazujú nemálo príkladov veľkého rozšírenia vlády, avšak napriek tomu ani jeden z nich sa nemôže porovnávať s rozšírením sa Slovanov. Zatiaľ čo sa iné národy zjednotené spoločnou správou i zriadením postavili naraz a v hustých zástupoch proti svojim nepriateľom, Slovania, rozdrobení na zvláštne rody a čeľade, bez vzájomných zväzkov, rozchádzali sa v malých skupinách, v rozdielnom čase, po rozličných stranách sveta. Ti prví, pokoriac sa vôli a rozkazom jediného vodcu, postupovali všade podľa jeho pokynov; Slovania, pri svojom ľudovládnom usporiadaní, prv než prijali nejaké rozhodnutie, najskôr zvažovali, o aké výhody by mohli prísť nasadením drahého pokoja. Iné, útočné národy, navyknuté na vojenský spôsob života, prelietali z miesta na miesto v hrôzostrašných hordách, hľadajúc nepriateľov len preto aby ich mohli ostrím svojej zbrane zabiť a olúpiť o hotový tovar. Slovania, od svojej prirodzenosti miernych, krotkých a lahodných mravov, na svojich dobrovoľných sťahovaniach hľadali iba také krajiny, ktoré by mohli zúrodniť potom vlastného čela, bojujúc neradi a len z donútenia, vždy viac na svoju obranu než na dobývanie. Zdá sa, že sám osud, súc naklonený ich zámerom a spôsobom v konaní i v správaní, chcel ich ozdobiť trvalými skutkami; lebo tieto útočné národy buď už spolu s prachom svojich lúpeží vyhynuli, alebo aspoň spejú k svojmu zániku. Naproti tomu Slovania si napriek všetkým víchriciam rozbúrenej doby obhájili sídla zaujaté v dávnej dobe a dočkali sa tej šťastnej chvíle, ktorá im sľubuje stále obydlie a úspešné prekvitanie národného života i slávy od neho neodlučiteľnej.^[6]

7. Vyššie sme uviedli, že obyčajné mená, pod ktorými spisovatelia tohto obdobia najmä jeho prvej polovice, uvádzajú Slovanov, kedykoľvek sa súhrnne o nich hovorí, sú Vinidi či Venedi, Sclavi či Sclavini, Antae a Spori či Servetii či Zeriňanovia, t. Srbi. Podajúc už na inom mieste výklad alebo aspoň potrebné, z pôvodných prameňov čerpané dejoslovné doklady na lepšie vysvetlenie mien Vindi a Srbi (§ 8, č. 15, § 9, č. 5) a odkazujúc výklad názvov jednotlivých slovanských národov, Lechov, Čechov, Chorvátov atď. na uvedené články, tu pripojíme na doplnenie prítomného všeobecného prehľadu výsledky vlastného bádania ohľadom iných dvoch slávnych mien Slovanov, t. Antovia a Slovania. — Meno Antae, Ανται, na ktoré najskôr obrátime svoj pohľad, sa nevyrovná menu Slovania ani svojou všeobecnosťou, ani trvalosťou. Pokiaľ mi je známe, všetkých svedectiev a prameňov, z ktorých možno vyviesť na svetlo viac či menej užitočné zmienky o Antoch, je deväť: Jornandes [552], Prokopius [552], Agathias [590], Menander [594], cisár Mauricius [582 — 602], Theophylactus [629] a jeho opakovateľ Theophanes [817], Carihradské letopisy nazvané Chronicon paschale [630] a Pavel Diakon [770]. Tým spôsobom používanie mena Antae, súdiac podľa prameňov, v ktorých sa ono nachádza, uzavreté je v hraniciach dvoch storočí; rozšírenie samotného národa označeného týmto menom nikde nevybieha, ako čoskoro uvidíme, z končín zadneprovského severu a krajín ležiacich na euxinskom pomorí. Ale vypočujme si najprv výpoveď uvedených svedkov. Jornandes, podávajúc správu o rozšírenosti Slovanov na začiatku 6. stor., hovorí medziiným o Antoch v tomto zmysle: „Mená Vinidov, hoci sa teraz podľa rozličnosti rodov a sídel menia, avšak najzvyčajnejšie názvy bývajú Slavíni a Antovia (Antes); Slavíni obývajú oblasť od mesta Novietunskeho a jazera nazývaného Musianske až k Dnestru a na sever až po Vislu; Antovia potom, ktorí sú medzi nimi najsilnejší (fortissimi, t. najudatnejší, najbojovnejší), bývajú na záhybe Pontu od Dnestra až k Dnepru, tieto rieky sú od seba vzdialené niekoľko dní cesty.“ A na inom mieste: „Títo (t. Vinidovia čiže Slovania), hoci vyšli z jedného kmeňa, teraz majú trojaké meno, totiž Veneti, Antovia, Slávovia (Veneti, Antes, Sclavi).“ Napokon hovorí o výpravách zradného Winithara medzi Slovanov: „Winithar, vraj, usilujúc sa vymaniť sa spod hunskej vlády, aby prejavil svoje hrdinstvo, so zbraňou vtrhol do končín Antov (in Antarum fines).“^[7] Z týchto Jornandových slov jasne vysvitá, že podľa jeho domnienky Antovia boli hlavnou ratolesťou kmeňa Vinidov, rozšírenou medzi Dnestrom a Dneprom, od pontského pomoria k severozápadu, nie je známe, ako hlboko do vnútrozemia.^[8] Jornandov súčasník Prokop na niekoľkých miestach menuje Slovanov i Antov jedných vedľa druhých a podobne ako Jornand robí rozdiel medzi nimi ako hlavnými ratolesťami jedného kmeňa; hovorí teda: „Antovia, susedia Slovanov (Aυται, οί Σκλαβηυώυ άγχιστα ώκηυται)) prepraviac sa cez Ister, vpadli do rímskych končín s veľkým vojskom,“ a inde: „Predtým Slovania a Antovia aj meno mali jedno atď.“ Pokiaľ ide o rozhranie Slovanov a Antov na rieke Dnestri, zdá sa, že Prokop sa zhoduje s Jornandom, avšak pri objeme zaujatých sídel sa od neho akiste odlišuje, posúva ich omnoho ďalej na sever. Ním vyslovené slová týkajúce sa tejto veci, pamätné a dôležité, znejú takto: „Meotská zátoka sa vlieva do euxinského Pontu. Tamojší obyvatelia, nazývaní predtým Cimmerovia, sa teraz nazývajú Uturgurovia. Ďalšie krajiny na sever zaujímajú nespočetné národy Antov.“^[9] Ostatní spisovatelia poskytujú oveľa menej svetla na určenie sídel. Agathias uvádza iba jedno jediné meno Antov, nazývajúc Dobrogosta, vodcu Grékov proti Peržanom [555], muža rodom pochádzajúceho z Antov.^[10] Menander uvádza Antov (Aνται), hovoriac o ich vpáde medzi susedných Slovanov [557].^[11] Tento vpád sa nepochybne dotýkal najvýchodnejších Slovanov, t. sídliacich v oblasti Dnestra, podľa čoho možno určiť sídla týchto Antov najpravdepodobnejšie medzi Dnestrom a dolným Donom. Cisár Mauricius, predkladajúc najlepší spôsob bojovania proti Slovanom a Antom, o sídlach týchto posledných nič určité nestanovil, iba to, že ich kladie po ľavej strane Dunaja.^[12] Theophylaktos sa zmieňuje aj o Slovanoch i Antoch, týchto, ako sa zdá, vtedy sídliacich na severnom Ponte a vysielajúcich Grékom pomocné pluky, tamtí zas s Avarmi napádali Grékov cez Dunaj, a preto boli stíhaní cisárskym vodcom Gudvinom. Avarský chán sa vraj pre pomoc poslanú Grékom chcel pomstiť národu Antov, preto vypravil proti nim svojho vodcu Apsicha [602]. To isté po Theophylaktovi opakuje jeho opisovač Theophanes.^[13] Carihradské letopisy (Chronicon paschale) sa dotýkajú mena Antov iba bežne, oznamujúc, že cisár Justinián [527, 565] s pýchou vo svojich rozkazoch nazýval sám seba víťazom nad Antmi,^[14] hoci, ako je nám dobre známe, toto prímenie skôr pripomínalo hanbu a stud ako slávu jeho zbraní proti vtedajším Slovanom. Napokon Pavel Diakon, píšuc o výpravách Longobardov podľa starých ľudových podaní, uvádza, že títo pohnúc sa z Mauringie priplávali do Golandu, kde istý čas sídlili, potom vraj niekoľko rokov ovládali zeme Anthaib, Banthaib, Wurgonthaib, odkiaľ vraj prejdúc až za Don stýkali sa s Bulharmi [ok. 379 nasl.].^[15] Už vyššie sme ocenili historickú platnosť tohto svedectva (§ 8, č. 10, § 18, č. 6), teraz podotkneme len to, že aj tu spojitosť týchto mien akoby poukazovala na východné položenie Antov, niekde v susedstve Bulharov (Wurgonthaib, Wurugundi). Zo starostlivého uváženia vyššie vyložených svedectiev jasne vysvitajú predovšetkým dve veci, t. najprv že menom Antes, Antae nie celý slovanský kmeň, ale len jeho niektoré vetvy, menovite od ústia Dnestra a Pontu rozložené hlbšie na sever, sa označovali, po druhé potom, že tento názov, nikde sa v domácich prameňoch nevyskytujúci, je skôr cudzozemský ako slovanský. Prečo si privlastňovali toto meno výhradne ratolesti sídliace nad Pontom, je zrejmé tak z výpovedí uvedených vyššie, ako aj z iných miest tých istých spisovateľov. Už citovaný Prokop, ktorý tak starostlivo označuje menom Antov nadpontských Slovanov, hovoriac o ťažení Herulov cez územie západných Slovanov, t. územie Moravy, Čiech, Lužice atď., k Varnom [r. 494], nemenuje ich Antmi, ale Slovanmi.^[16] Isté teda je, že toto meno sa používalo v súvislosti s východnou polovicou Slovanov, rozloženou na pontskom pomorí a odtiaľ ďalej cez vnútorné zeme, nevie sa, ako ďaleko na sever i západ. Nemožno ani ľahko uviesť, u ktorého národa sa tento názov najprv zaužíval, a aký je jeho pôvodný význam. Keďže nemáme žiadne pamiatky vtedajších čudských a tureckých jazykov, ani také dôkazy, žeby týmto susedom Slovanov bolo niekedy známe meno Antae, a keď nemôžeme celkom veriť doterajším výkladom tohto slova z gréčtiny a latinčiny, celkom nezdôvodniteľným a často smiešnym, tvrdíme, že toto meno buď pochádza od národov nemeckého kmeňa, buď je staroslovanské. K prvej domnienke vedú nasledujúce dôvody. Predovšetkým je známe, že od začiatku 3. až takmer do konca 5. stor. rozličné národy nemecké, Góti, Vandali, Gepidi, Burgundi a i., pobývajúc na Čiernomorí a v Dácii, boli v úzkom spojení so Slovanmi, niekedy mierne a priateľsky s nimi obcujúc, inokedy podnikajúc lúpeživé nájazdy a vpády do ich zemí. Po druhé je nemenej isté, že slovo Anta bolo bežné u nemeckého ľudu. Lebo Pavel Diakon, rozprávajúci o vpáde Longobardov do zeme Antov (Anthaib), túto správu neprevzal zo žiadneho gréckeho ani latinského prameňa, ale, ako sme už vyššie dokázali, z domácich ľudových spevov. To isté sa môžeme domýšľať o povesti podanej Jornandom o Winitharovom ťažení proti Antom. Až z rozpráv Gótov a iných Nemcov sa toto meno dostalo ku Grékom, u ktorých ono, po vysťahovaní sa odtiaľ Nemcov, celkom vyhaslo. Napokon v nemeckom jazyku sa nachádza slovo, ktoré svojím skladom sa celkom zhoduje s názvom Antae a významom sa sem prevýborne hodí, t. ags. ent (gigas), mn. č. entas, adj. entisc (giganteus), stnem. anzi, enz, gót. azda ants č. antus (?), škand. atr, iotr (?) atď.^[17] Treba tu brať do úvahy, že Jornandes buďto schválne na význam tohto mena narážajúc, buďto ani nič nezamýšľajúc, napísal o Antoch toto: „Antovia, medzi všetkými Slovanmi najsilnejší (fortissimi),“^[18] a ďalej porovnať, čo Helmold ohľadom mien Veleti č. Lutici poznamenal, že vraj ten ľud pre svoju udatnosť (a fortitudine, slv. ljut, strenuus, acer, fortis) bol nimi vyznamenaný,^[19] a napokon i prvotný význam mena slovanského národa Bodrici (od kmeňa bodr, vigil, pugnax) a i. Forma i význam slova ags. ent, got. ants (?), teda vedie prirodzene k tomu, že ono s národným názvom Antae, Antes je jedno a to isté.^[20] Iná je však otázka, odkiaľ majú Nemci toto slovo; či ono patrí pôvodne im, či hádam prišlo k nim od Slovanov, a z vlastného mena sa stalo všeobecným: lebo podľa obdoby iných mien toto posledné je, pravda, dobre možné (porov. § 6, č. 10). K dokonalému rozhodnutiu tejto záhady nestačí naša doterajšia znalosť jazykov a starožitností. Už sme pripomenuli, že v slovančine, okrem niektorých zriedkavých stôp osobných a miestnych mien, sa podobné slovo tam nevyskytuje. Antopoľ, mestečko v Grodnianskej gubernii, kde usadzuje Reichard Antov, je skrátené Antonopole; porov. Antonopole, dedina v Minskej gubernii, a čo do skladu podobne tvorené mená Adampól, Augustopól, Januszpól, Maryopól atď. v Poľsku a v Rusku. Slovko Anta by muselo podľa organických zákonov nášho jazyka znieť cyr. č. stsl. ѫтѧ, t. onta, nbul. ata, rus. srb. uta, kor. vota, poľ. wąta, stč. úta, nčes. auta atď.; porov, lat. anat-s (anas), stfranc. anette, stsas. dnem. aante, nnem. ente, rus. utka, srb. utva; cyr. ѫтѧнна, ѫтѧын (ѫ = ą), rus. utlyj, stsrb. utlina, kor. votel, poľ. wątly, čes. autlý, lat. angulus, cyr. ѫгьль (ąg’l), poľ. węgieł, rus. ugol, lat. antrum, cyr. ѫтрь, ѫтроба, rus., čes. utr, utroba; lat. anser, nem. gans, cyr. гѫсь, rus., čes. gus’, hus a i. Vskutku potom sa nachádzajú osobné a miestne mená, odvodené od nejasného a dávno zaniknutého koreňa ut, rozličného u Slovanov, napr. strus. Utin, Igorov vyslanec v zmluve r. 945,^[21] stčes. Uta, mužské meno,^[22] rus. Ut, dedina i bočná riečka Sože v Mogilevskej guberniii, v Novobielickom panstve, Uty, dedina v gubernii Orlovskej, v panstve Trubčevskom na rieke Desne, Utinka, dedina v gubernii Smolenskej a iné. Utovo, pevnôstka a k nej patriace blato čiže barina v Bosne, Utin, staroslovanské mesto vo Vagrii (dnes Entin v Oldenbursku, eu n. u ako Leuticii, Preussen, Reussen n. Lutici, Prusi, Rusi) a i. Podľa toho pokladám za pravdepodobné, že meno Antov bolo niekedy u samých Slovanov bežné a domáce, od nich prešlo ku Gótom a iným Germánom, hoci o jeho slovospytný rozbor sa neosmeľujú pokúsiť.

8. Pristupujúc k vysvetleniu nášho najrozšírenejšieho a najtrvalejšieho domáceho mena, t. Slovania, o ktorom v novších časoch takmer všetci spisovatelia, ktorí sa dotýkali vecí slovanských, o tom rozmanite rozumovali, hĺbali a písali,^[23] cítime predovšetkým veľkú potrebu prepracovania sa až k samým najstarším, cudzím aj domácim prameňom a pridržania sa rezultátov nadobudnutých touto cestou, s vylúčením všetkých púhych, akokoľvek sľubných a našim žiadostiam lahodiacich dohadov, a zavrhnutím mnohých tých balamutení a nezmyslov vo vzťahu k tomuto menu od starých i nových nedoukov.^[24] Teda prvá a hlavná otázka je, odkedy, v ktorých prameňoch a v akých formách sa toto meno objavuje. Druhá a vedľajšia otázka je, aký je jeho pôvod a prvotný zmysel. Vypočujme si teda výpovede najstarších svedkov v časovej postupnosti a podľa potreby aj s odlíšením cudzincov od domácich. S ohľadom na pramene cudzozemské predbežne zaznamenávame, že je dvojaká forma, v ktorej sa toto meno u nich vyskytuje, t. raz s hláskou a v korennej slabike, raz o. Určite čítame v gréckych prameňoch u Ptolemaia, najstaršieho spisovateľa, u ktorého sa toto meno objavuje, ΣTAYANOI namiesto ΣTΛAYANO (v rkp. Σταύανι i Σταάνoι), u Prokopa obyčajne Σκλαβηνί a len asi dvakrát Σκλαβινί, u Agathiasa Σκλάβι, u Menandra Σκλαβηνί, Σκλαηνί, u Maurícia Σκλαβι, u Theophylakta Σκλαβι (krajiny), v Carihradských letopisoch (Chron. paschale) Σκλαβι, v životopise sv. Demetria [ok. 650] Σκλαβηνί, u Theophana Σκλάβι, Σκλαβινί, Σκλαβινία, u Nicephora Patriarchu Σκλάβι, Σκλαβινί, u Georgia Monacha Σκλαβινί, u cisára Leona Σκλάβι, τά Σκλάβικα έδνη, u Konštantína Porfyrogeneta Σκλάβι, Σκλαβηνί, Σκλαβινί, Σδλαβησιανί, σδλαβωνιν (Slavum fieri), u Strabonovho skracovateľa [ok. 1000] Σκλάι, u Cedrena Σδλαβι, Σδλαβινί, Σδλαβινία (krajina), Σκλαβινί, u Zonara Σκλαβηνί, u Anny Komnenovej Σδλαβγένί, u pokračovateľa Konštantína Porfyrogeneta Σδλαβησιανί, Σκλαβησιανί, u Georgia Akropolitu a Kodina σδλαβι, u Nicephora Choniatu a Nicephora Bryennia Σδλαβινί atď.;^[25] okrem toho už u Ptolemaia i Σoβηνί (v niekt. rkp. Σηνί t. Sloveni), a v životopise sv. Klementa od Theophylakta mnícha [10. stor.], učenca Klementovho, práve tak Σδλβνί, σδλβένικ.^[26] V pamiatkach písaných po latinsky nachádzame u Jornanda Sclavi, Sclavini, u Jána z Biklaru Sclavini, u Gregora Veľkého [600] Sclavi (Sclavorum gens), u Fredegara Sclavini, Sclavi, vo Wessobrunskom rukopise [z 8. st.] Sclavus, u Pavla Diakona Sclavi, u Einharda Sclavi, Sclaveni, v Annal. Lauriss. od Einharda Sclavania (krajina), u Petra Bibliotekára Slavi, v chron. Moissiac. Sclavi, v Annal. Enharda Fuldenského Sclavi, v Annal. Fuldens. Sclavi, u Quidona Ravenského Sclavini, v rozličných letopisoch od Nemcov v 10. — 12. stor. písaných po latinsky (Mon. Germ. Hist. Ed. Pertz T. I. II.) Sclavi, Slavi, Sclavini, Sclavones, Sclavani, Sclavania, Sclavenia, Sclavinia, Sclavonia, Sclavia, u Adama Brémskeho a Helmolda Slavania, Slavi, v listinách nemeckých kniežat, kráľov a cisárov r. 777 Sclavi, ok. 824 — 836 Sclavini, r. 834 Sclavani, r. 846 Sclavi, r. 853 Sclavi, r. 888 Sclavinia (krajina) r. 889 Sclavi, r. 907 Sclavi, r. 923 Sclavi, r. 977 Scalavi (!), r. 981 Slavonia (krajina), r. 993 Sclavus, r. 996 Sclavus, r. 1000 Sclavanisci, r. 1161 Sclavonici atď.; okrem toho už v listine kráľa Ľudovíta r. 860 Slougenzia, t. slovenčina,^[27] a v listine chorvátskeho kráľa Kresimíra r. 1071 Slovigna (dedina). V písomných prameňoch východných národov sa nachádza u Mojžiša Chorenského Sglavaci, adj. Sglavajin, u arabských spisovateľov Masudu, Ibn-Foslana, Istachru, Jakuta, Magribu, Kasvinu, Dimešku, Ibn-ul-Vardu, Bakuvu a i. Saklab, Siklab, adj. Saklaby, Siklaby, Seklaby, pl. Sakalibovia, Sekalibovia,^[28] u Mirchonda a Ferdussiho Sakalib atď. V západo- a juhoeurópskych jazykoch, ktorých písomné pamiatky majú nerovnaký vek a stárie, bol menovaný človek slovanského pôvodu, súdiac podľa prevrátenia toho slova na iný, neskorší a podlejší význam, švéd. slaf, dsas. a angl. slave, hol. slaef, slave, fran. esclave, špan. esclavo, vlaš. schiavo. Naproti tomu u Valachov sa používajú formy Sloven, Slovenesk.^[29] Toľko výpisky z cudzozemských prameňov; obráťme sa už teraz k domácim. Najstarší domáci spisovateľ, zapísavší nám toto meno, pokiaľ mi je známe, je Joan Exarcha bulharský [ok. 900], v ktorého vydaných výňatkoch, podľa rkp. z konca 11. alebo začiatku 12. stor. sa uvádza слвѣньско, слвѣньскынмъ, на словѣньск, словѣньскыхъ кънигъ, слвѣньскъ ѧҙыкъ (dvakrát), слвѣньскъ štyrikrát, въ слвѣнскмъ ѩҙыцѣ (toto v neskoršom rkp.) atď.^[30] U jeho rovesníka Gregoria, presbytera bulharského, sa tiež uvádza словєньскый ѩҙыкъ;^[31] a ďalej v Pravde ruskej kniežaťa Jaroslava [1020] podľa najstaršieho rukopisu словєнинъ;^[32] u mnícha Chrabra [asi z 10. — 11. stor.] podľa rkp. 1348 словѣнє, словѣньска рѣчь, родъ словѣньскын, пнсмєна словѣньскаа, словѣньскы книгы, словѣнскы (päťkrát);^[33] v českých glosách Vacerada v rkp. múzejnom [1102] Zlouenin, Zlovene, t. Slověnin, Slověné;^[34] u Nestora [114] podľa rkp. 1377 словѣнє, словѣнєскъ ѩзыкъ;^[35] v prípiskoch k Nestorovi podľa niektorých starých rkp. градъ словєнєскъ, teraz Slovjansk na riečke Berezine v gub. Vilenskej;^[36] v letopisoch Georgia mnícha prímením Hamartola, preklad podobný Nestorovmu, podľa rkp. zo 16. stor. множьство словѣнъ плѣни u mnícha Kyrika či Kyriaka [ok. 1136 — 1165] словѣнинъ;^[37] v knihe nazvanej Prológ, t. obsah životov svätých, rkp. z 13. stor., словѣньскоу єҙыкоу, словєньскихь книгъ, словєнскїє оучєники, сλвѣньскин;;^[38] v inom Prológu r. 1432 въ словѣны пришєдъ, словєнскиимъ ѧзыкомъ, словєнскïи оучитєль^[39]; zase v inom z 15. stor. въ словѣєнєхъ, газыкъ словєнскïи, ѧзыкъ словєньскъ, словѣнє;^[40] v úradnom písme veľkniežaťa Jána III. r. 1491 боудєтъ оу нєго писєцъ сєрвинъ или словєнинъ;^[41] v chronografe rkp. 1494 словєнскимъ газыкомъ, оучитєль словєнскоу ѧзыкоу;^[42] v pôstnych kázňach Jána Zlatoústeho rkp. r. 1451 písanom na hore Athose: на ѥзыкь нашь словєнскыи; v rkp. o knihách pravých aj klamných кирилъ словєньскïи;^[43] v najstaršom žaltári čiernohorskom, tlačenom v Cetini 1495 r. 241 свєтаго кирила философа и оучитєльа словєнскаго; v preklade Agapia Kreténskeho od Samuela Bakačiča v pustovni Athonskej rkp. r. 1688 на словєнски ѥзыкъ; v najstaršej gramatike Vilenskej, rkp. r. 1586 грамматика словєнскога ѩзыка;^[44] ďalej v knihách cyrilských vydaných tlačou na Rusi: v ostrožskej biblii r. 1581 по газыкоу словєнскоу; vo Ľvovskej gramatike 1591 грамматика єллинословєнскаго ѩазыка;^[45] v gramatike Lavrentia Zizaniu vo Vilne 1596 грамматика словєнска;^[46] na mape Boľšoj čertež ok. 1599 изворскъ на словєнскихъ ключахъ, t. na rieke tak nazvanej;^[47] v Mineji Moskovskom r. 1599 v záverečnom prípise кирилъ оучитєль слованомъ и болгаромъ;^[48] v listine cára Michaila Teodoroviča 1617 dňa 27. februára на насъ жє на словєнскïє народы вѥтубитєльныи дьљволъ такожє нєпрєстаѧ возстæт и борєт сѧ;^[49] vo Vilnianskom bukvári 1618 грамматика словєньскаго газыка;^[50] aj v knihách tlačených latinskými písmenami v Dalmácii a vo Vlachoch, napr. Šimona Budineia Pokorní žalmy, v Ríme 1582 u slovignschi iazich; M. Alberti Oficij B. Marie D. u Benatcich 1617 u slovinski jazik; Gj. Barakovicha Giarulla, u Bn. 1618, u slovinschi giazich; B. Kacsicha ritual rimski, v r. 1640 Istumacsen slovinski; J. Micalia Thesaurus linguae illyricae, Laureti 1649 Jezika slovinskoga; G. Palmoticha Christias, v r. 1670 na slovijnski jezik; I. Bandulovicha Pisctolje i evangelja u Bn. 1682 u slovinski jezik; I. Giorgi Saltier slovinski, u Bn. 1724; v ilýrskych knihách tlačených cyrilskými písmenami, napr. R. Levakovicha азбукивидняк словински v r. 1629; M. Orbini оглєдало духовно u Bn. 1628 y словински ѥзик; цвиєт шд крипости духовни; u Bn. 1647. 16 в ѥзик илирички длити словински v spisoch vydaných glagolitmi, napr. R. Levakovicha Azbukividnjak slovinski, v Ríme 1629. Toho istého Missale, v r. 1631 Va jezik slovenski; Š. Budinei Izpravnik za ierei, v r. 1635 U slovinskí jezik; v najstarších chorvátskych knihách, napr. Iv. Pergošiča Decretum Verbőci Ištvana, v Nedelišti 1574 na szlouienszki iezik obernien; Ant. Vramca Kronika, v Ľubľane 1578 Szlouenzkim iezikom, a v tej istej správe a r. 1578 v týchto slovách: dalmatinzkim, horuatzkim i szlouenzkim banom; čítanie z evanjelií a epištol Szveti evangeliomi, koteremi szvéta czirkva Zagrebecska szlovenzka… sive… szlovenzkem szlovom na szvetlo vundani, vu Nems. Grad. 1651; v najstarších krajinských knihách korutánskych a štajerských Slovencov, napr. Pr. Trubera Abecedárium i katechizmus (v Tubinku) 1550 Sloueni, Slouenzou; toho istého Katechismus (T.) 1550 Vsem Slovenzom gnado, myr, mylhost atď.; toho istého Katechismus, Tub. 1555 V slouenskim jesiku, slouenska besseda; toho istého Abeced. bukvize, (Tub.) 1555 Slouenci; toho istého Mattheus, Tub. 1555 Slouenski jesig, lubi Slouenci; toho istého Novi Testament, Tub. 1557 — 77 Slouenski jesik, lubi Slouenci; toho istého Artikuli. Tub. 1562 Slouenski; Seb. Krella Postilla slovenska, v Rezne 1567. Druhý diel v Ľubľane 1578 Slovenskiga pisma, to staroslovensko pismo, uejshi del slovenskih deshel, slouenski jesik; J. Dalmatina Jesus Sirach, Lubl. 1575 Slovenskí jesik; toho istého Pentateuch, Lubl. 1578. Sloueni, Slouenzi, slovenske buque; toho istého Príslovia Šalamúnove, Lubl. 1580 Slovenszhina; toho istého Biblia, Wittemb. 1584 slovenski; Tulszhaka Molitve, Lubl. 1579 Slovenzchina; Thom. Kröna Evangel. V Hradci 1613 Slovenski jesik; v najstarších českých rukopisoch a knihách, okrem už vyššie doloženej Vaceradovej glosy (Zlouenin, Zlovene), v legende o sv. Prokopovi podľa rkp. z prvej polovice 14. stor. o dedičovi slovenskom, o svätom Prokopovi;^[51] u Klena Rozkochaného z tej istej doby Slověnin;^[52] u Dalimila kap. 23 o sv. Metodovi „ten arcibiskup Rusín bieše, mši (svatau) slovensky slúžieše;“ v pasionáli Pražskom 1495 sv. Vojtech súc opýtaný na svoj pôvod odpovedá: „Slovenin sem a Vojtiech mnie rzyekaji;“ kláštor pre chorvátskych glagolitov založený cisárom a kráľom Karlom IV. v Prahe sa nazýval Slovany, odkiaľ už u B. Bilejovského v kronike českej Norimb. 1537 „císař Karel ustaviel klášter Slovany;“ podobne aj v starých poľských kronikách, napr. u M. Bielskeho r. 1597 Słowianie, Słowianin, Słowacy, Słowak, słowieński narod, słowieńskie pismo, u M. Blažowského r. 1611 Słowiane alebo Słowacy, Słowiański národ, słowiańska ziemia, słowiański język, niekedy aj Słowacy alebo Sławinowie,^[53] aj v jedinom starom pamätníku kašubského nárečia, Pontanovom katechizme vytlačenom v Gdansku r. 1643, Słowieński język,^[54] s čím sa porovnáva aj staršie „slivensťa ric“, vzniknuté pravidelnou zmenou hlásky o na i (star. slivi = čes. slovo, pozri § 44, č. 12).^[55] S týmito starými svedectvami súhlasí aj prevládajúce označovanie u obidvoch týchto národov, ktoré jediné si zachovali toto meno až dodnes v pôvodnej presnosti, t. Slovákov v Uhrách a Slovencov v Štyrsku a Korutanoch. U prvých sa ich rodák určite nazýva Slovák, prirodzená reč je slovenská, slovenčina, rodák druhých je Slovénic, Slovénec, Slovénc, reč slovénšina, slovénščina, krajina slovénska dežéla. Aj ruský ľud, hoci sám už teraz toto meno nepoužíva, predsa mnohé dediny, mestá, riečky a jazerá, pomenované po vtedajších Slovanoch, podnes sa vyznačujú touto formou, napr. Slovatina ves v Tverskej gubernii, Slovcy v Minskej, Sloveni v Mogilevskej a Smolenskej, Slovena vo Vitebskej, Slovisk v Grodnianskej, Slovyť v Novgorodskej, Slovjansk či Slovinsk, mesto vo Vilnianskej gubernii, menované v starých dodatkoch k Nestorovej kronike Slovenesk, Slovenčno, mestečko a Slovun ves v Minskej, Šlovjany (namiesto Slovjany, ako Šerby namiesto Sierby, Szląsk namiesto Sląsk atď.) dedina vo Vilenskej,^[56] Slovečna rieka vo Volynskej a Minskej gubernii, Slovešinka, pobočná riečka v onej Minskej, Slovenskoje jazero v tej istej Minskej gubernii atď.,^[57] s ktorými menami netreba pliesť tie, ktoré sú odvodzované od osobných mien Slavkov, Slavky, Slavkoviči, Slavuta, Slavitin a i., ako sa nižšie vyloží. Už vyššie sme pripomenuli, že v listine chorvátskeho kráľa Kresimíra r. 1071 sa vyskytuje meno dediny Slovigna, t. Slovinja; tu treba dodať, že aj v listine srbského cára Dušana r. 1348 sa pripomína „u Lipljani selo Slovinja,“ dedina síce rovnakého mena, avšak ležiaca na inej strane. Proti tomu z druhej strany čítame najprv v gramatike Meletia Smotriského, vydanej v Jene 1619 грамматика словєнскаѩ, aj v gramatike Moskovskej 1648 славѩнє, славѩнинъ, славѩнскïн, ktorá forma sa potom takmer výhradne ujala v ruských knihách vydávaných od r. 1650 až doteraz.^[58] V knihách tlačených na juhu sa táto forma najprv objavila vo dvojakej podobe, v cyrilskými i latinskými literami tlačenej Azbukvici v Trnave 1696 у славински ѥзик a v Bukvare tamže 1699 Ђуквар гаzика славенска, potom vo všetkých knihách od nezjednotených Srbov (gréckeho vyznania), vydávaných od r. 1741 až dodnes, napr. v Rimnickom vydaní Smotriského gramatiky od arcibiskupa P. Nenadoviča 1755 славенскаѩ грамматика, ba aj v samom hlaholskom Misáli od známeho M. Karamana, ruského učenca v Ríme 1741 славенскимъ ѩzикомъ a v iných hlaholských knihách, tlačených od tej doby. Toľko je príkladov z cudzozemských i domácich prameňov, dostatočných, ako sa domnievame, na náš zámer. Majúc ich ako základ celého nášho výskumu a uvažovania, nebude pre nás ťažké odlíšiť to, čo je staré, domáce, presné a pravé, od cudzieho, skazeného, neskoršieho. Z ich prehľadu jasne vysvitá, že hlavné formy tohto národného mena, podľa hlásky v korennej slabike, sú tieto dve: a) Slavi, Slavini u cudzozemcov, Slaviani, Slavieni u domácich; b) Sloveni u cudzozemcov, Sloviani, Slovieni u domácich. Podľa vsuvnej spoluhlásky v korennej slabike sú opäť tieto dve: a) Sclavi, Sclavini, Sclaveni, Sclavones, Sclavani, Sclavinisci; b) Stlavani, Sthlavi, Sthlavini, Sthloveni, obidve používané iba cudzozemskými spisovateľmi. Hlavná je teda otázka, ktorá z týchto štyroch rozličných foriem je nad iné pôvodnejšia, presnejšia a pravejšia. Dúfame, že po kritickom uvážení vlastnej hodnoty jedného každého z vyššie uvedených svedectiev, tak čo do pôvodu a druhu, ako aj čo do času a jeho veku, žiadny nepredpojatý sudca nebude sa vzpierať uznať za starobylú, domácu, pôvodnú a presnú jedinú formu Slovania, Slovenia, s ich vedľajšími odtienkami Slovenci, Slováci, ostatné potom všetky vyhlásiť za cudzozemské, vykrivené a horšie. A teda, aby to bolo ešte jasnejšie, treba obrátiť zreteľ na nasledujúce veci. Predovšetkým je očividné, že ak sa má rozsúdiť medzi cudzím a domácim spôsobom písania i hovorenia, musí sa pririecť prednosť domácemu (Sloviani, Slovieni), nie cudziemu (Sclavi, Sclavini, Sthlavi, Sthlaveni). Kto by, ovládajúc dobre slovanský jazyk, smel tvrdiť, žeby Slovania, pri takej jasnej a rýdzej pôvodnosti a čistote svojho jazyka, už v prastarej dobe a vo všetkých kútoch svojej nesmiernej krajiny, boli skazili svoje vlastné meno tak všetečne a nedbalo, naproti tomu potom vzdialení cudzozemci, Gréci a Rimania, ho boli zachovali v pôvodnej presnosti! Tisícero príkladov nám naopak osvedčuje, že títo ani len jedinké slovanské meno čisto, verne a teda bez pokrivenia a preináčenia nevedeli zapísať, ba dokonca že veľa slov, ktoré sa nám od nich zachovali, je zohavených a spotvorených až nad možnosť porozumenia. Kto by pri podpore formy Slavjane, zavedenej do ruských kníh gréckymi prepisovačmi v 17. storočí, chcel naznačovať, že je to vplyv cudzozemcov, používajúcich formu Slavi, ten by rovnako musel tvrdiť, že Sporí (u Prokopa) a Surpe (u Alfréda) sú správnejší ako Srbi, Abodriti (u Einharda) a Apdrede (u Alfreda) správnejší ako Bodrici, Praedeneccenti (u Einharda) správnejší ako Braničevci, Bolani (u Wippona) správnejší ako Poľania, Marahani, Maraci, Mirahenses (v germánskych análoch) správnejší ako Moravania atď., ale ten, ak by chcel byť až taký dôsledný a spravodlivý, musel by zároveň tvrdiť, že formy Sklav, Sklavan, sklavský, sklavenský sú najsprávnejšie, pretože v inojazyčných prameňoch sú oveľa bežnejšie a rozšírenejšie ako Slavi, Slavini, a takto sa skutočne nejeden mudrák ocitol až na samom vrchole scestnosti a bludu. Avšak odvodzovanie pôvodnosti a správnosti formy Slovania zo starobylých svedectiev cudzozemcov je len polovičaté; lebo, ako sme už vyššie vyložili, okrem spôsobu písania Sclavi, Sklavini, už aj v tých najstarších prameňoch, hoci zriedkavejšie, vyskytuje sa aj Svoveni (Słoveni) u Ptolemaia, slovienčina (slougenzin) v latinskej listine kráľa Ľudovíta r. 860, Sthloveni (Σδλβι) v gréckom životopise sv. Klementa z 10. stor., Slovigna v latinskej listine kráľa Kresimíra r. 1071; a v jazyku valaskom, do ktorého v 6. a nasl. stor. prešlo veľké množstvo slov zo slovančiny, to meno znie aj Sloven, Slovenesk: všetko to je dôkaz, že ono už v tej prastarej dobe v ústach Slovanov znelo práve tak, ako ho nachádzame písané i tlačené vo všetkých domácich prameňoch od r. 900 až do 1619, a že teda jeho premena uskutočnená u cudzincov na Sklavi, Sklavini, Slavi, Slavini a neskôr, t. po r. 1619, formy Slavianin vtrúsené do ruských i srbských kníh sa musí odvodiť odinakiaľ, nie z národného zvyku. Všeobecne je známe, že každý národ si zvykol cudzojazyčné slová vo svojom bežnom prehovore viac alebo menej preinačiť a odchýliť od pôvodného vzoru, čiastočne z núdze, pretože nebol schopný vo svojej reči verne napodobniť cudzí prehovor, čiastočne zo svojvôle a nedbanlivosti, pričom nedbal dosť starostlivo o správnosť a čistotu zriedkavých slabík vo svojom jazyku. Príklady slovenských slabík v spisoch Grékov, Latiníkov a Nemcov zrejme dosvedčujú, že všetky tieto slovanské národy takmer pravidelne premieňali o na a, a prvé dva národy sa snažili vo svojom jazyku spojenie slabiky sl vsunutím spoluhlások k a t (th) oddeliť. Ohľadom zmeny slovanského o na a porov. Δαβραγάζ a Δαβραγέζα n. Dobrogost u Agathiasa, λαγάστ n. Cjeligost u Menandra, Anagastus n. Onogost u Jána z Biklara,^[59] Δαργάμηρ n. Dragomir u Theophana, ζάκανν n. zákon u Konštantína Porfyrogeneta, Πιραγάστ n. Pirogosta Άρδαγάστ n. Radogost u Theophylakta, Agara n. Ogra v Chron. Moissiac, Maraua n. Morava v listoch pápežov Eugenia a Jána VIII. i v annal. German., Zacharia n. Zagorje u Anastasia Bibliotekára, Abatareni n. Bodrici u Hepidana, Glagua n. Glogow u Dithmara, Zuammirus n. Zvonimír u presb. Diocl., Radegast n. Radogost u Adama Brémskeho, Miratinacethla n. Miratinoselo č. -siédlo a Brochodinacethla n. Brochotinoselo č.-siédlo v latinskej listine cisára Henricha II. 1013, Cabuliz n. Kobylice v listine 1222 atď. Možno sa, pravda, domýšľať, že ako sa neskôr ujalo v niektorých slovanských nárečiach namiesto a na premnohých miestach o, napr. roz- n. raz-, po- n. pa-, rob n. rab, krok n. krak, grod n. grad, stčes. a stbulh. zapolen n. zapálen atď., tak to isté sa mohlo prihodiť aj menu Slovania, najmä ako obdoba iných príbuzných jazykov k nášmu, napr. sanskritského a gótskeho, zrejme nasvedčuje niekdajšiemu rozsiahlejšiemu prevládaniu hlásky a v slovančine. To by sa mohlo pripustiť, keby tu išlo iba o domnienky o podobe tohto mena v predhistorickej dobe; avšak v tom časovom priestore, v ktorom sa nachádza skutočná známosť slovanského kmeňa i jeho jazyka, táto domnienka sa nijako nemôže zhodovať s pravdou. Príklady, aké sú Pleso u Plínia [79], Sloveni u Ptolemaia [175] a i., dostatočne dokazujú, že Slovania v tom veku, v ktorom sa toto ich meno prvýkrát objavilo, už skutočne hlásku o tak dobre vyslovovali ako dnes; ba dokonca ústrojnosť i skladba nášho jazyka nás vedie k tomu presvedčeniu, že tak sa dialo aj v oveľa staršej dobe. Avšak naším cieľom nie je rozvažovanie o možnom vyslovovaní tohto mena v dobe predhistorickej, keď možno ešte ani nejestvovalo, akokoľvek vtipne a učene, avšak vždy naprázdno, ale chceme predovšetkým náležite oceniť jeho rozmanité formy od času jeho prvého objavenia sa na scéne dejín a súdne oddeliť domáce od cudzích, pôvodné od vedľajších, presné od preinačených. Vzhľadom na miešanie spoluhlások k a t, th u Grékov a Latiníkov do korennej slabiky zaznamenávame, že sa to stalo v duchu jazykov obidvoch národov, v ktorom sa netrpí skupina sl na začiatku slova, ba i v úsloví len veľmi zriedka,^[60] pravda, naopak hojne skl, stl, sthl: porov. gréc. σκλέω, σκληρό, στλέγγί, στλγγίζω, Σιλύτιι, Άσκλν, Tύσκλν, Άσκληπί, έσλό (dór. σλό) ίμάσλη (ίμάσσω) a i., lat. stloppus, Stlupini, stlembus (u Lucilia, t. lentus), stlata (zastarané lata), stlites (lites), stlocus (locus), Asclum (Asculum), Acisclus (Acisculus), ascla (ascula, assula), astla (astula, assula), pestlum (pastulum, pessulum), castla (castula), cistla (cistula), fistla (fistula), pustla (pustula) a i., ktoré posledné slová z bežného prehovoru pochádzajú.^[61] Gréčtina slabiku σλ netrpí až do takej miery, že dórske έσλό je v nej zmenené na έσλό.^[62] Podľa toho naše Sloveni v gréčtine a latine pripodobnené domácimi spisovateľmi vkladaním hlások t, th a k, píšucich Στλαύανι (Ptol.), Σλαβσιανί (Const. Porph.), Σλβνί (životopisec sv. Klementa), Σλάβι, Σλαβινί (Cedrenus), Σλαβγένι (Anna Komn.), Άσγαβι (Georg. Akrop. a Kodin) atď., alebo Σκλαβην (Prok.), Σκλάβι (Agath. a Maur.), Σκλαηνί (Menand.), Sclavi, Sclavini, Sclaveni, Sclavani (Jorn., Joannes Bicl., Fredegar, Einhard, Ann. Germ.) atď. Zriedkavejšie sú príklady zanedbania tejto vsuvky, ako Slavi u Petra Bibliotekára, Slavi, Slavania, u Adama Brémskeho a Helmolda; v gréckych spisoch sa vôbec nevyskytujú. Toto vsúvanie hlások τ, a κ sa objasňuje prekrásne inými príkladmi: tak meno rieky Visly u gréckych a latinských spisovateľov sa nachádza v týchto formách: Visula, Vistillus, Vistula, Bisula, Visela, Visella, Viscela (§ 22, č. 3), nemecké mená Thiodgidal, Ermengisal znejú u Prokopa Theudegisklos, Hermegisklos (Θδγίσκλ, Έρμγίσκλ), hoci inokedy ten istý Prokop i sám píše Hildigisal, od slova gót. Gisal, stnem. Gisil, obses,^[63] mestá Preslava, Slanica, Sliven v Bulharoch menujú sa u Byzantíncov Praesthlava, Pristhlava, Persthlava, Presthlavon, Sthlanica (Ann. Komn.), Stilvnos (Pachym.), Slankamen v Slavónii u Arnolda Sclankemund,^[64] krajina Bosna u Cinnama Bosthna, namiesto slovo, t. meno cyrilskej litery s, písané v jednom starom gréckom rukopise σλβω,^[65] osobné slovanské mená na -slav u Grékov a Latiníkov takmer napospol sa zmocňujú vsuvky th alebo k, c, ako Radosthlavus, Woisesthlavus, Tzeesthlavus, Pribisthlavus, Mirosthlavus, t. Radoslav, Vyšeslav, Česlav, Pribislav, Miroslav u Konštantína Porfyrogeneta, Sedesclavus, t. Sdeslav v liste pápeža Jána VIII., Cimusclus, t. Čimislav, Ladasclavus, t. Vladislav (s chorvátskym odsunutím začiatočného v), Sclagamarus, Sclaomirus n. Slavomír v germánskych análoch, dokonca aj Cresamustlus n. Kresomysl v listine chorvátskeho kniežaťa Muntimíra [892] atď. Objavujúce sa formy tohto mena vo východných jazykoch Sglavaci, Sglavajin, Saklab č. Siklab, Sakalib, sú doložené iba v gréckych spisoch, nie sú zo života. Vzhľadom na jednotlivé dôležitejšie formy v cudzozemských prameňoch musíme sa zastaviť predovšetkým pri dvojakom spôsobe písania tohto mena u Ptolemaia, t. Σταύανι č. Στλαύανι a Σβηί. Ptolemaios alebo hádam už jeho predchodca Marinus uvádza svoje udania o severných národoch z dvoch rozličných prameňov, t. niekedy zo správ zobraných od Grékov na Černomorí, v Dácii a v Byzante, inokedy potom zo zápiskov pochádzajúcich od Latiníkov preniknutých hlbšie do Germánie a k Baltickému moru, omylom uviedol vo svojom zemepise dvakrát to isté meno, pravda, nemajúc správne vedomosti o skutočnom položení tohto národa. Vo forme Stlavani tkvie nemecké vyslovenie Slave, Slaf, Slaef, s obyčajnou vsuvkou t; vo forme Suoveni hrubé slovanské ł je vyrazené pernou spoluhláskou v, ako ono skutočne až dodnes znie v ústach prostého Poliaka a Lužičana, a ako znelo niekedy v ústach všetkých Slovanov.^[66] Predsuvka A vo forme Asthlavi, Άσλαβι, vysvetľuje sa mnohými, čiastočne už vyššie uvedenými príkladmi, ako Amadokus a Medokus (trácky kráľ), Amadoci a Modacae (národ v Sarmatii), Amyrgii a Myrgetae (národ v Skýtii), Apennini montes a Penninae alpes (vo Vlachoch), Avendo, Avendates a Vendus, Vendrus (mesto aj ľud tamže), Aspalatum a Spalatum, Abodriti a Bodrici, Agaziri a Chazari atď. Výskum pôvodu a príčiny tohto predsúvania hlásky čiže prídychu a nepatrí k nášmu cieľu,^[67] ani sa tu pri iných nepatrných odlišnostiach a formách toho istého mena netreba ďalej zastavovať. Ak teda, ako sme uviedli, grécko-latinské Sklavi, Sthlavi, Slavi, vzniklo z pôvodného domáceho Slovania č. Slovenia, nie naopak: je otázka, odkiaľ vznikla dodnes prevládajúca forma Slaviani, Slaveni v ruských a srbských knihách? Na tú otázku nám história ruskej literatúry jasne odpovedá, že grécki mnísi, prepisovatelia cirkevných slovanských kníh, ktorí na konci 16. a v prvej polovici 17. stor. Rusom, namiesto ich domáceho, od 9. stor. až podnes prostým ľuďom všeobecne používaného mena Rusi pogréčtené Rossijane (podľa gréckeho ’Pώ), aj namiesto pradávneho dvojslabičného mena Isus pogréčtené trojslabičné Iisus (podľa gréckeho Iησύ) násilne vniesli do kníh a týmto povrchným preináčením cirkevných kníh takzvaným rozkolníkom či starovercom dali príčinu k odtrhnutiu sa od pravoslávnych, že teda tí istí mnísi aj formu Slaviani, podľa gréckych vzorov Sklavi, Sthlavi, bližšie a teda ich krivou predstavou lepšie uviedli do gramatiky a cirkevných kníh. Tieto nešťastné opravy začal síce už v prvej polovici 16. stor., v čase úplnej umŕtvenosti domáceho kňažstva na duchu, Grék Maxim, mních z Atónskej hory [zomrel 1556], ktorý tým napáchal veľa zla; verejne sa však s týmito novotami vytasili až jeho učenci a nástupcovia, a to, pokiaľ viem, s formou Slaviani najskôr Meletius Smotriski v gramatike 1619, potom anonymný pôvodca Moskovskej gramatiky 1648, až potom konečne, za patriarchu Nikona [1652 — 1660], všetky tieto také zdanlivé opravy boli prijaté správou vedúceho duchovenstva a vydaniami opravenej biblie v Moskve 1663 boli potvrdené.^[68] Z ruských kníh priputovala pogréčtená forma, nepochybne cez zjednotených Rusnákov, r. 1696 k jezuitom do Trnavy, a cez nezjednotených Rusov na začiatku 18. stor. k Srbom, u ktorých posledných sa oná forma, ako tá u Rusov, v knihách potom nastálo usadila. Teda v knihách alebo u prostého nášho ľudu, t. u samého slovanského národa, podľa svedectva našich najstarších písomných pamiatok a dnešnej skúsenosti, forma Slaviani nikdy nebola všeobecná a bežná. Mohlo by sa síce namietať, že meno ulice nazvanej Slavno v Novgorode, riečky Slovenky, prítoku Nevy, jazera Slavnoje v Novgorodskej gubernii, a niekoľko dedín Slaviana, Slavianka v Bielorusi, nie ináč než časté používanie osobných mien Slav, Slavo-mir, Slavi-bor, Dobro-slav, Svato-slav atď., niekdajšie celonárodné prevládanie formy Slaviani je podobné, najmä ak sa berie ohľad na časté zamieňanie hlásky a na o v slovanskom jazyku. Táto námietka má v sebe viac zdanlivosti ako podstaty a pravdy. Meno jazera Slavnoje a riečky Slavenka poskytuje ruská Podrobná karta, na ktorú sa vždy nedá spoliehať; preto ju budem brať do úvahy s istou pochybnosťou. Naproti tomu mená dedín Slaviana, Slavianka, ako sú písané na najnovších mapách, považujem za novšie spôsoby písania ruských autorov, a nie za reč samého ľudu.^[69] Meno ulice Slav’no (славьно) v dávnom Novgorode je, pravda, prastaré; lebo už v pergamenovom rukopise zo 14. stor. k r. 1105, 1152, 1181 atď. sa pripomína.^[70] Avšak treba poznamenať, že ako toto, tak aj ostatné mená nie sú mená národa, ale názvy iných predmetov, pretože naproti tomu meno národa v súvekých, ba aj starších novgorodských prameňoch (napr. v Pravde ruskej) sa stále píše Slovjanin, Slovjene a že spájanie týchto mien s menom Slovania vyplýva vlastne z dohadu, akoby meno Slovania pochádzalo buďto od slávy, alebo od slova, čo je oboje, ako sa hneď ukáže, dosť pochybné. Nemožno teda veci isté vyvracať vecami zdanlivými. Zdá sa, že ulica Slavna má svoje meno od otca rodiny, ktorý sa nazýval Slav alebo Slava, ako takmer všetky ostatné známe novgorodské ulice: Borkova, Čeglova, Dobrynja, Chrevkova, Iljina, Jakolja, Janeva, Jaryševa, Lubjana, Lukina, Michajlova, Radjatina, Rozvaža (od m. mena Rozvad), Slavkova atď. Nemožno si potom zakladať na rozšírenosti osobného mena Slav a Slovanov; lebo, aby sme nechodili ďaleko, ani od rovnako rozšírených -mir, -vlad. -host a i. sa nikde nenachádzajú národné mená Mirjania, Vladjania, Hosťania atď.; meno Slovania svojou formou sa naprosto prieči jeho odvodzovaniu od osobného Slav. Otcovské, t. od otcov rodiny odvodené (patronymica) a podľa ich vzoru tvorené rodové mená (gentilis) majú v slovanskom jazyku len jedno zakončenie, cyr. a bul. -išti, rus. -iči, srb. -ići, poľ. a čes. -ici, luž. -ici, -eci; napr. cyr. a bul. Belišti, Dobriništi, Pravišti, Radovišti, Starčišti, Tajmišti, Vojevišti, rus. Bježiči, Bliževiči, Bodriči, Boroviči, Byškoviči, Dregoviči (n. Dragoviči), Goryniči, Gremiči, Chotuniči, Chvostoviči, Kolomniči, Kostromiči, Kriviči, Mjestiči, Moskviči, Možaiči, Ljutiči, Nizoviči, Onipoloviči, Pleskoviči čiže Pskoviči, Pneviči, Radimiči, Rževiči, Serpuchoviči, Smoleviči, Tveriči, Uliči čiže Ugliči, Vereiči, Viatiči, Viazmiči, Voiniči, Volotkoviči, Žiroviči, Berendiči, Goguliči čiže Voguliči, Jugriči, Koreliči, Latygoliči, Permiči, Pruseviči, Toťmiči, srb. Švabčići, stpoľ. a stčes. Bodrici, Lutici, Olomutici, Rakusici, Sasici, luž. Krupici, Nosaćici, Vićazeci, polb. Koledici, Nudici, Stadici, Škudici, Žitici, atď.^[71] Od otca rodiny, teda Slav, nemohlo vzniknúť iné otcovské meno ako cyr. čiže stbul. Slavišti, rus. Slaviči, srb. Slavići, čes. a poľ. Slavici. Odkiaľ je teda národné meno Slovienin, Slovanin? Na túto otázku nám odpovedajú doterajší slovanskí bádatelia, že ak nie od slávy (gloria) — akoby slovutný namiesto slavetný (gloriosi, laudabiles, celebres), čo je podľa niektorých názorov veľmi podobné — potom určite od slova, akoby rovnojazykový (όμγλώττι) alebo rečový (sermonales), oproti cudzím národom, nazývaným nemí, Nemci, čo sa mnohým zdá najprijateľnejšie. Hovoria, že koreň je vraj rovnakého pôvodu i významu ako gréc. κλύω, lat. cluo (inclutus, inclytus), z ktorého vzniklo sloviti i slaviti, slovo i sláva.^[72] Tento výklad je na prvý pohľad rozumný a dôkladný, okrem toho ešte i prastarý, lebo podávajú ho už Přibík Pulkava, Jan Doubravský, Stanislav Ořechovský, Martin Kromer a iní a premnohí vysoko učení muži minulého i nášho veku ho prijímajú za neomylne pravý a požívajúci všeobecnú vážnosť tak medzi Slovanstvom, ako aj v cudzine, takže pochybovanie o jeho pravosti by mnohí mohli považovať za vzpieranie sa zdravému rozumu. Avšak ani tu, ako všade inde, vážnosť a rozšírenosť všeobecného názoru ani výnimočnosť jeho pôvodcov a prívržencov nemá a nemôže zastaviť slobodný úsudok nezaujatého bádateľa. Pri doterajšom výklade tohto mena treba úplne podobným spôsobom uvažovať najprv o platnosti jeho formy, až potom rozoberať predmet. Zakončenie tohto mena je j. č. Slov-janin, Slov-jenin,^[73] mn. Slov-jane, Slov-jene, ktoré sa v národných menách u Slovanov nadmieru často používa. Tu sú niektoré príklady ako dôkaz: cyr. strus. a rus. Berežane, Berestjane, Brjančane, Bužane, Derevljane čiže Derevlene, Dorogobužane, Drjučane, Dvinjane, Galičane, Glinjane, Gorodčane, Chorutane, Izborjane, Jelčane, Kalužane, Klinjane, Krakovljane, Kyrjane, Ladožane, Ljubčane, Lučane, Lukomljane, Mazovšane, Minjane, Moložane, Nerechtčane, Nevljane, Orljane, Ostrovljane, Pinjane, Pidebljane, Poljane, Poločane, Pomorjane, Porosjane čiže Por’šane, Posuljane, Putivljane, Ryljane čiže Rylčane, Serjane, Sjeverjane čiže Sjeverene, Smolnjane, Surožane, Tarušane, Toropčane, Tuljane, Ugličane, Važane, Velynjane, Viljažane, Vilnjane, Voločane, Vologžane, Vyčegžane, Zavoločane, Zubčane; bul. Iskizacharene (Novozagorene), Kotlene, Trevnene; srb. Bačvani, Banatjani, Brdjani, Cetinjani, Drinjani, Dubrovčani, Chlmljani (v starých list., teraz Humljani), Chrvatjani (Chervačania u Levakoviča 1629), Jadrani, Karlovčani, Konavljani, Kučani, Lipljani, Lozničani, Mačvani, Nerečani, Novljani, Paležani, Pomorjani čiže Pomoreni, Rječani, Šabčani, Solunjeni, Timočani, Topličani, Travničani, Ubljani, Užičani, Zvorničani; ilýr. Bračani, Hvarani, Višani, chorv. Pokupčani (Colapiani); poľ. Bielszczanie, Brańszczanie, Buszczanie, Czerszczanie, Czerwonogrodzanie, Haliczanie, Chełmińszczanie, Inowłodzanie, Kaliszanie, Kolomyjszanie, Kruświczanie, Kujawljanie. Lęczyczanie, Małopołanie, Mińszczanie, Nurczanie, Pińszczanie, Piotrkowszczanie, Płoczanie, Podgorzanie, Podlaszanie čiže Podlasianie, Podnieprzanie, Połabianie, Połoczanie, Pomorzanie, Poznańszczanie, Radomianie, Rawianie, Sandeczanie, Sanoczanie, Troczanie, Upitczanie, Wielkopolanie, Wieluńczanie, Witebszczanie, Wołoszanie, Wołynianie, Zwinogrodzanie; čes. Bobrané, Bydžovené, Chrudiměné, Děčané, Lučané, Lužičané, Milčané, Moravané, Mytěné, Polané, Poličené, Pšované, Slezané, Stodorané, Trebované, Vislané; hluž. Holenjo, Rakičanjo atď. Starostlivé skúmanie pôvodu a významu týchto mien vedie k tomu, že napospol sú to topické čiže miestne, odvodené od mien krajov, ostrovov, miest, hôr, riek a jazier, nie otcovské alebo rodové, pochádzajúce od otcov rodín, ako Vjatiči, Radimiči, Ljutiči a i., ani prosté, kmeňové, ako Srbi, Lesi, Česi atď. Od krajov pochádzajú napr. Berežane, Derevljane (Derevy zeme u Nestora), Chorutane (Chorutan, Goratan, zeme, porov. § 36, č. 1), Velynjane, Bačvani, Banatjani, Konavljani, Kujawljanie, Małopolanie, Podgorzanie, Podlaszanie, Pomorzanie, Wołynianie, Lučané, Polané, Slezané, ba aj Chrvatjani a Srbljani (Chrvaty zem u Konšt. Porfyr. a Dalimila, Srby zem u Konšt. Porfyr.)^[74] a i., od ostrovov Bračani, Hvarani, Višani a i., od miest takmer ich najväčší počet, napr. Drjučane (Drjutesk), Izborjane (Izborsk), Minjane (Minsk), Smolnjane (Smolensk), Kotlene (Kotel), Trevnene (Treven), Dubrovčani (Dubrovník), Lozničani (Loznica), Travničani (Travnik), Brańszczanie (Brańsk), Haliczanie (Halicz), Radomianie (Radom), Troczanie (Troki), Chrudiměné (Chrudim), Mytěné (Mýto) a i., od hôr Voločane, Brdjani, Chlmljani čiže Humljani, Kučani a i., od riek a jazier Bužane, Dvinjane, Ladožane, Pinjane (Pina čiže Pěna), Poločane (Polota), Timočani, Ubljani, Moravané, Vislané a i. Toto používanie formy -ane v topickom (miestnom) zmysle je také všeobecné, že aj menej jasné národné mená, ako napr. Dědošané, Milčané a i., možno pokladať za odvodené nie bezprostredne od mien Děd, Dědoš, Mil, Milec atď., ale od osád Dědoši, Milci atď. So slovanským zakončením -anin^[75] súhlasí ako čo do zvuku čiže matérie, tak čo do významu latinské -anus, napr. Romanus (Roma), Padanus (Padus), Lucanus, Albanus, Campanus, Silvanus, Montanus, Rhenanus, Secusianus, Spartanus, Ambianus, Brigianus, Sicanus, Thebanus, Colapianus, Varcianus atď. Vplyvom cudzích jazykov a rozšírenosti i bežnosti tejto formy v slovanskom jazyku sa nepochybne stalo, že sa vzťahuje najčastejšie aj na cudzie jazyky, napr. stsl. a rus. Rimljane, Indiane, Agarjene, Israiltjene, Jegyptjene, Persjene, Samarjene, čes. Rakušané, Prušané a i. Podľa podoby týchto mien takmer sa nemožno zbaviť domnienky, že aj meno Slovjanin čiže Slovjenin^[76] pôvodne hádam bolo miestne, krajinské a obmedzené, ktoré až v priebehu dlhého času dosiahlo neskoršie svoju rozšírenosť a veľkú slávu. Už skúmavý Dobrovský, majúc nepochybne pred očami význam a platnosť formy -anin, vyriekol tieto slová: „Som si istý, že krajiny, v ktorých panovala reč slovanská, slovo slovanské, menovali sa Slovy; odtiaľ pochádzajú mená Slovan a Slovák, ako Poľan a Poliak od pol, Moravan a Moravec od Moravy, Slezan a Slezák od Slez.“^[77] Aj keď sa stotožňujeme s názorom, že Slovanin vzišlo azda od miestneho mena Slovy, buď že pred časom istá veľká krajina, alebo len menšia časť srbskej (vindskej) sa tak nazývala, nemôžeme však uveriť tomu, žeby tento názov krajiny bol pochádzal zo slovanskej reči čiže slovanského slova. Pôvodné, prosté a prastaré mená krajín, zemí, miest, riek atď. sa vždy vzťahujú na veci hmotné a ich vlastnosti, nie na nadzmyslové. Už starí vykladači ukazovali na litv. Sallawa (Werder, Insel), lat. salla (Insel, Holm), čud. Sallo (lucus, svätý háj), selja-ma (bergig Land), a na odtiaľ pomenovanú staropruskú krajinu Šalavy;^[78] proti čomu Dobrovský neodôvodnene namieta, že korenné hlásky v slovančine sa nevysúvajú (porov. sol, sůl a slaný, gremjeti a hřměti, homota a hmota, korak a krok atď.), pravda, potom tomuto výkladu nasvedčuje to, že starí Škandinávci práve túto krajinu nazývali Holmgardhr, pl. Holmgardhar (holm = salava, ostrov, chlum/kopec, maď. halom), v ktorej podľa Ptolemaia Stlavani, podľa Nestora potom vlastne Slovania prebývali (§ 28, č. 1).^[79] Tento výklad tu pripomíname len ako možný, odkazujúc záverečné rozhodnutie tejto veci záverom iných skúmateľov. Kto chce pri celkovom odvodení mena Slovanin od slova zotrvať, ten môže tvrdiť, že lokálna forma -anin je spojená ako výnimka proti pravidlu s odsunutým kmeňom slovo; porov. rus. kličanin (k. krik), polčanin (k. pluk), ljudjanin (k. ľud) a i. V praktickom ohľade pokladáme za nepotrebné, ba dokonca za nevhodné, zbavovať sa svedectvami šestnásteho storočia a prostonárodným používaním potvrdenej formy Slovanin, Slovan, Slovák, Slovenec, slovanský, slovenský, a iba z osobitého vkusu siahať po nedomácej, menej správnej forme Slav, slavský, akoby presnejšej a uznávanejšej. Meno Slovanov určite aj v tejto svojej domácej podobe ukazuje sa byť dosť staré, zvučné, dôstojné a veľmi cenné, či ho niekto vykladá zo slova, alebo zo slávy, alebo napokon z neznámej krajiny, ktorá voľnosť podľa miery ovládania jazykov a skladby mien musí sa ponechať každému bádateľovi. Naozajstná česť a blaho národa musia byť založené na iných, podstatnejších veciach, ako na prípadnom zvuku jeho mena, pri ktorého používaní, akékoľvek by bolo krásne, si sotva niekto z tisícov krajanov obyčajne pomyslí na jeho pôvod a význam. V historickom ohľade namiesto sledovania koreňa a významu by bolo dôležitejšie prvotné určenie zemepisnej rozšírenosti mena Slovania alebo vyznačenie hraníc tej vetvy srbského kmeňa, ktorá sa týmto menom ako prvá vyčleňovala od iných vetiev. Ptolemaios označuje menom Stlavani čiže Suoveni, ako sa zdá, severovýchodnú rázsochu srbského kmeňa. Sídla tejto vetvy možno sledovať od hornej Dviny až k jazeru Iľmenskému a odtiaľ ďalej na východ, t. v časti gubernie Pskovskej, Novgorodskej, Tverskej a Smolenskej. Pretože však postupovanie Slovanov v staršej dobe prebiehalo od juhu k severu, nie naopak, som si istý, že niekedy v predhistorickom veku vetva slovanská prebývala južnejšie, t. asi na rozhraní gubernie Minskej, Mogilevskej a Volynskej, kde sa podnes najčastejšie nachádzajú miestne mená, ako Slovenské jazero, Slovečná rieka, Slovjansk čiže Slovinsk mesto, Slovjany, Slovun dedina atď. (§ 28, č. 2). V neskoršej dobe medzi národy používajúce osobitné meno Slovanov patrili Sloveni okolo jazera Iľmenského až do 12. stor. (neskôr nazvaní Rusi), Sloveni v Mézii až do 10. stor. (neskôr nazvaní Bulhari), Slovenci v Štyrsku a Korutánsku, a Slováci v horných Uhrách, ktoré obidva posledné národy si tieto svoje starobylé názvy zachovali až dodnes. Ak podľa Prokopovho svedectva, tvrdiaceho, že v prastarej dobe Slovania a Antovia používali iba jedno meno, a to Srbi, a podľa iných historických údajov niekedy prevládanie názvu Srbov bolo omnoho rozšírenejšie ako Slovanov, v priebehu času sa stal úplný opak; meno Srbov postupne ubúdalo, naproti tomu meno Slovanov vzrástlo, až napokon sa v písme i obchode stalo všeobecným označením celého kmeňa. Z jednej strany objavenie sa znamenitej, práve týmto menom označenej vetvy Slovanov na Dunaji, v Mézii, Panónii a Noriku, ňou preukázané slovutné činy vojenské a iné priaznivé okolnosti, z druhej strany zase rozdrobenie a rozídenie sa Srbov, zatemnenie pôvodného významu ich mena a iné náhodné prekážky prekliesnili menu Slovanov na troskách názvu Srbov cestu k samovláde. Nie je to nič neobyčajné, nič neprirodzené; rovnako sa tak dialo aj s menami iných kmeňov. V priebehu 9. a 10. stor., v čase zhubných vojen Nemcov proti Vindom, zajímania do ťažkej poroby a predávania nešťastných ľudí slovanských do cudziny, cudzojazyčníci obrátili toto vlastné meno národa na všeobecné, s vedľajším významom otroka čiže raba. Tade prešlo ags. a dnem. slave, hol. slaef, švéd. slaf, fran. esclave, špan. esclavo, vlaš. schiavo.^[80] Na ten istý spôsob, ako sa zdá, je pretvorené aj meno Srb v ags. syrf (mancipium), Vlk v stnem. wutschke, wutzker a i. Je to odveký los utláčaných národov, že ich mocnejší podmanitelia, nešetriac slobody a samostatnosti cudzích osôb, tým menej šetria čestnosť a čistotu ich mien. Už u starých Grékov sa používali mená Heloti, Kares, Davus, Geta, Skythes, Skythaena, Thratta (t. Trákyňa) a i. s vedľajším významom poddanstva, služobnosti a otroctva (§ 6, č. 10); stredoveká história Európy nám poskytuje viac podobných príkladov, pri ktorých je zbytočné sa tu pozastavovať.^[81]

Rozvrhnutie mnohopočetných slovanských národov do určitých tried a usporiadania možno osnovať na základoch buď genealogických, t. na rodovej príbuznosti jednotlivých vetiev, buď politických t. na ich prebývaní v jednej vlasti a pod tou istou krajinskou vládou, buď napokon jazykoslovných, t. na rozdiele alebo príbuznosti ich jazykov. Rozdelenie ich jednotlivých vetiev podľa rodovej príbuznosti čiže ich postupného odštepovania od spoločného kmeňa, ako v každej histórii vôbec, tak ani osobitne v slovanskej, nemôže sa uskutočniť dôsledne, pretože počiatky jednotlivých národov patria do čias zastretých hustou tmou, a okrem toho neskoršie zmiešanie sa rôznorodých čeľadí, pri nedostatku písomných pamiatok ich jazyka, činia sa všelijaké pochybné dohady založené iba na zhode mien. Tak nachádzame v tomto časovom období slovanské národy, ktoré používajú rovnaké meno, v rozdielnych, často dosť vzdialených krajinách, napr. Poľanov na Visle a Dnepri; Slovanov na Iľmene, pod Tatrami, v Mézii, Goratane; Bodricov za Odrou, na hornej Tise a dolnom Dunaji; Chorvátov v Haliči, v Krkonošiach, Nemcoch, Goratane a Dalmácii; Drevanov v Rusoch a na Labe; Dulebov v Rusoch, Čechách, Panónii; Dregovičov v Rusoch, Macedónii atď., o ktorých, podľa rovnakosti mien, keďže mohli byť rovnakého rodu, môžeme sa domýšľať, že skutočne existovali, no pri nedostatku historických svedectiev a jazykových pamiatok to nemôžeme tvrdiť, a tak je vždy možné, že mnohé z týchto mien, ktoré sú miestne, ako napr. Drevania (Sylvani), Poľania (Campani), Chorváti (Montani) a i., sa porovnávajú len náhodne. Rozdelenie slovanských národov podľa politického hľadiska, podľa štátov nimi založených, hoci to prichádza do úvahy až od druhej polovice tohto obdobia, má z praktického hľadiska, najmä ak sa pritom rovnakou mierou zisťujú rozdiely, oveľa väčšiu výhodu, ako nám poskytuje jazykospyt. Je známe, že náš zaslúžilý jazykospytec Dobrovský vo svojich učených spisoch^[82] nám ako prvý podal zdôvodnené roztriedenie slovanských nárečí, ktoré po pravde, vychádzajúc zo samotnej podstaty veci, osobitného gramatického skladu každého z nich a ich vzájomného pomeru, vyhovuje nielen našim terajším potrebám, ale poslúži aj v budúcnosti, po dôkladnejšom výskume niektorých nárečí a podnárečí, s malou obmenou, pridaním alebo odobraním vyskytujúcich sa príznakov, na určenie rozdielov medzi nimi. Je síce pravda, že táto nárečová sústava sa zakladá na tom stave nášho jazyka, ako ho vidíme v najnovšej dobe; avšak starostlivejšie skúmanie pôvodu a starobylosti nášho jazyka potvrdzuje, ako ďaleko sa aké-také svetielko dostáva do najdávnejšej histórie nášho jazyka, a už vtedy v ňom bolo badať dnešné rozdiely v reči, hoci trebárs niektoré menej známe nárečia v priebehu času úplne zanikli alebo sa zliali s ostatnými, iné zase vo svojej stavbe sa výrazne zmenili. Podľa Dobrovského sústavy sa Slovania podľa jazyka delia na dve hlavné rázsochy čiže polovice, ktoré pôvodca uviedol ako rad (ordo) juhovýchodný a západný. K prvému radu patria tri hlavné slovanské vetvy, tvoriace zvláštne oddiely, t. ruská, bulharská a ilýrska. Z týchto dve sa skladajú z niekoľkých jednotlivých národov, používajúcich svoje zvláštne nárečie; a to ruská z Veľkorusov čiže Moskvanov, Malorusov, Bielorusov a Novgorodčanov, ilýrska zo zadunajských Srbov, Chorvátov a vindských Slovencov, ku ktorým patria aj Krajinci. V Bulharoch len so zreteľom na čas sa musia rozoznať dve nárečia, staroslovanské čiže cirkevné (cyrilské, starobulharské) a terajšie bulharské (novobulharské). K druhému radu sa počítajú tieto národy: Lesi čiže Poliaci s Kašubmi, Česi s Moravanmi, Slováci, zalabskí Srbi, podľa nárečia rozdelení na dve vetvy, Horno- i Dolnolužičanov. Majúc úmysel použiť rozvrhnutie slovanských národov, ktoré by malo čo najlepšie slúžiť nášmu zameranému cieľu, t. poriadnemu opísaniu a prehľadnému zostaveniu podrobných správ o staroslovanských národoch, nie sa zaoberať prázdnym sledovaním pokrvnosti a rodovej postupnosti všetkých jednotlivých, v našej starej histórii spomínaných vetiev, myslíme, že v tomto ohľade bude nasledujúce rozdelenie, založené tak na politických, ako aj jazykoslovných základoch, najvhodnejšie vyhovovať našim potrebám.

I. Juhovýchodný rad

II. Západný rad

O slovanských osadách v Malej Ázii v § 30, č. 6, v Batávii a Británii v § 44, č. 5, o iných inde sa bude hovoriť na príslušnom mieste.