ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Prvotné dejiny Chorvátov sú čo najužšie spojené s dejinami Srbov: obidva národy totiž opustili svoje navzájom blízke severné krajiny v takmer rovnakom čase a usadili sa vedľa seba v zadunajskom Ilyriku zase v najbližšom susedstve. Ba čo viac aj celá správa o peripetiách ich sťahovania sa nachádza v jednom a tom istom prameni, t. v spise cis. Konštantína Porfyrogeneta. A teda keďže sme sa už v tejto súvislosti pôvodnou vlasťou obidvoch týchto národov a časom ich vystúpenia z nej zaoberali vyššie (§ 31, č. 1), pristúpime bez okolkov k rozprávaniu o dejinách chorvátskych.^[835] Okolo roku 634, tak znie byzantská správa, cis. Heraklius, ťažko znášajúc stratu Dalmácie, vtedy už asi od r. 630 opanovanej Avarmi, sa dohodol s náčelníkmi Chorvátov, bývajúcimi pôvodne za Tatrami v dnešnej východnej Haliči a z neznámych príčin ohliadajúcimi sa po nových sídlach, a prepustil im Dalmáciu, ale s podmienkou, že ak z nej vyženú Avarov a usadia sa v nej so svojím ľudom, zostanú poddaní jeho vláde.^[836] Chorváti neváhali a pod správou a vedením piatich kniežat bratov, ktorých mená sú Klukas, Lobel (Lobelos), Kosenec (Kosentzis), Muchlo, Chrvat (Chrovatos), a dvoch kňažien sestier, ktorých mená sú Tuga a Buga, so svojimi rodinami a mnohopočetným ľudom vstúpili do Dalmát, kde po niekoľkoročnej vojne Avarov konečne premohli a sčasti vyplienili, sčasti ich uviedli do svojho poddanstva [634 — 638]. Ostatky Avarov sa ešte za cis. Konštantína [949] nachádzali v Dalmácii, ale odlišovali sa od Chorvátov jazykom i mravmi;^[837] a je dosť možné, že to, čo novší spisovatelia z neznalosti o povahe a obyčajoch terajších Morljakov vyhlasujú za tatárske alebo kirgizské, vlastne pochádza od Avarov.^[838] Od Chorvátov usadených v Dalmácii sa oddelila jedna vetva a zaujala Ilyrikum a Panóniu: títo mali zároveň svojho vrchného kniežaťa, ktorý ako nezávislý vysielal svojich poslov s darmi, majúcimi udržať priateľské zväzky, jedine k chorvátskemu kniežaťu v Dalmácii.^[839] O tom, kde by sa malo hľadať toto údelné panstvo Chorvátov, existujú mnohé dohady chorvátskych dejepiscov: podľa Lucia je Ilyrikum časťou Dalmácie, Farlati ho dáva do hornej Mézie, Salagius do Norika, a pokiaľ ide o Panóniu, tá bola stotožnená s Panóniou posávskou, čiže malo to byť územie ležiace medzi Sávou a Drávou, a v tom sa zhodli takmer všetci. Po usilovnom skúmaní veci neváhame prijať za pravdivé výsledky Mikócyho, ktorý preukázal, že toto údelné chorvátske kniežatstvo sa rozkladalo v Panónii, jeho stolicou bol Sisak, a že chorvátske osady v Ilyriku sa nemôžu hľadať nikde inde, len v Noriku, kde sa neskôr nachádza župa Chorvátska. Avšak tieto osady, ktoré sa ocitli uprostred už skôr tam usadených Slovanov a spojili sa s nimi do jednej obce, nemali svojho vlastného kniežaťa, pretože Konštantínove slová o vrchnom kniežati, nezávislom od dalmátskeho, aj keď sú trochu neurčité, vzťahujú sa výlučne na posávskych Chorvátov.^[840] Čo do času tejto udalosti, najpravdepodobnejšie je, že tento oddiel nastúpil hneď po porážke Avarov, teda okolo r. 638 — 640. Týmto spôsobom hneď po usadení sa Chorvátov v Zadunajsku vznikli u nich dve obce, totiž dalmátskochorvátska, ktorej stolicou bol Bjelgrad na adriatickom prímorí, tiež Bihač na Une, a posávska, ktorej hlavné sídlo sa nachádzalo v Sisaku, pri stoku Kupy (Kulpa) a Sávy. Hranice celého Chorvátska podľa Konštantína boli tieto: na juhu rieka Cetina, mestá Imoski a Livno, na východe rieka Vrbas s mestami Jajcom a Banjalukou, na severe Dráva, Kupa, mesto Albunon a rieka Arsia v Istrii, na západe Adriatické more (porov. § 34, č. 1). Niet pochybnosti, že Chorváti hneď spočiatku opanovali aj mnohé dalmátske ostrovy, hoci o tom Konštantín nič nedokladá; a je pravdepodobné aj to, že už vtedy začali prechádzať na Istriansky polostrov, ktorého obyvatelia podľa jazyka patria k Chorvátom. V dalmátskych Chorvátoch bolo jedenásť žúp a ich mená sú: Chleviana, t. Chljevno, teraz Livno, Tzentzina, t. Cetina, Imota, Pleva, Pesenta, t. Vezenta, Parathalassia, t. Primorje, Brebera, t. Bribir, Nona, t. Nin, Tnina, t. Knin, Sidraga, Nina, a okrem toho ešte tri iné župy, spravované bánom (žeby z Avarov?) poddaným chorvátskemu kniežaťu, a to Krivasa čiže Kribasa, t. Kriviča alebo Krbava, Litza, t. Lika, a Gutzika, t. Gacko. Z mien týchto žúp a miest v nich uvedených je zrejmé, že hranice dalmátskych Chorvát nepresahovali na severe za Seň a Otočac. Je pravdepodobné, že severné končiny, od rieky Arsie a hory Albunon (Javornik?) až ku Kupe, prináležali kniežaťu posávskemu, ktorého panstvo sa časom rozšírilo na východ až k Dunaju a Sriemu. Tým spôsobom sa Chorváty dotýkali na severe o vindskú oblasť, už r. 631 podriadenú furlanskému markgrófovi, na severovýchode o Avary v Panónii, na východe a juhu o Srby za riekami Vrbasom i Cetinou. Od obidvoch týchto Chorvát treba rozlišovať obec niektorých pomorských miest a ostrovov, nezaujatých Chorvátmi, ale stále pozostávajúcich v poddanosti byzantských cisárov, potom istý čas nezávislých, napokon znova poplatných Chorvátom. Sú tu tieto mestá: Rausium, t. Dubrovník (Ragusa), Trangurium, t. Trogir (Trau), Diadora, t. Zadar (Jadera), ostrovy Arbe, t. Rab, Vekla, t. Krk čiže Kerk, Opsara, t. Osero (Absorus). Tieto mestá a ostrovy sa nazývali u Byzantíncov stále, na rozdiel od slovanských Chorvát, Dalmácia a ich obyvatelia Rimania (Romani), ako svedčí cis. Konštantín Porfyrogenet.^[841] Toľko zatiaľ o usadení sa Chorvátov v Dalmácii, Panónii a Ilyriku; podrobnejší popis ich sídel podáme nižšie (§ 34).^[842]

2. Po porazení Avarov a zriadení domácej obce prijali Chorváti, zároveň so Srbmi usadenými v ich susedstve, okolo r. 638 krst svätý, a to pričinením spomínaného cisára Heraklia, prostredníctvom kňazov vyslaných na žiadosť cisárovu z Ríma. Ich kniežaťom bol vtedy [ok. 640] už Porga,^[843] syn jedného z vyššie uvedených národných vodcov, možno Klukasov.^[844] Opatrný pápež Ján IV. uzavrel so svojimi novými duchovnými chránencami zmluvu, ktorou prijal ich krajinu menom sv. Petra pod svoju ochranu a zaviazal ich, snáď aj na podnet byzantskej politiky, aby sa zdržiavali od všetkých výbojov a vpádov do cudzích krajín. Táto povinnosť, uložená im ako súčasť náboženstva a nimi písomne i pod prísahou potvrdená,^[845] im mala zabrániť v rozširovaní svojho panstva ovládnutím pohraničných oblastí a prinútila ich hľadať si svoju obživu a rozvoj jednak na poliach, jednak a predovšetkým v moreplavectve a morskom obchode.^[846] Tým spôsobom sa ich obec rozmohla v krátkom čase tak svojou početnosťou, ako aj bohatstvom a mocou.^[847] Hoci potom zriadením duchovnej správy (Konštantín hovorí o ustanovení arcibiskupa, biskupa, kňazov i diakonov) a pôsobením viacerých duchovných, najmä Jána Ravenčana, arcibiskupa splitského,^[848] sa zdalo, že horlivou starostlivosťou o povznesenia národa bola viera kresťanská a oddanosť byzantským cisárom dostatočne upevnená, predsa však po krátkom čase sa u Chorvátov aj Srbov poslušnosť a poddanosť vytratili úplne a ich viera aspoň spolovice. Za panovania mnohých byzantských cisárov od Konstansa II. až po Michala II. prímenom Balba [641 — 829] Chorváti a podľa ich príkladu aj dalmátske mestá sa postupne celkom vymanili z gréckej poddanosti a vydobyli si úplnú slobodu.^[849] Je to tak, že nevieme nič o premenách, ktoré sa po celé takmer dvestoročné obdobie udiali s týmto národom.^[850] Skoro po tom, ako sa zbavili menšieho zla a oslobodili sa spod povoľnej vlády slabých byzantských panovníkov, vleteli Chorváti do oveľa horšieho zla, do ťažkej poroby franských násilníkov. Lebo Frankovia, ktorým vtedy vládol Karol prímenom Veľký, po tom, čo zničili kráľovstvo longobardské [774], ovládli Furlansko [774, 776] a po zvrhnutí odbojného kniežaťa bavorského Tasilu a skrotení jeho spojencov Avarov [788] podrobili si konečne všetkých Vindov v krajine nad Enžou, v Tirolsku, Karantanii a Istrii, pustili sa do rozširovania svojej vlády ďalej na juh a východ do Slován. Podmanenie Chorvátov bolo nevyhnutným dôsledkom prevahy Frankov v tejto oblasti. Črtajúci sa v tej dobe rozkol cirkevnej vlády byzantskej a rímskej, ostré nenávistné osočovania medzi cisármi gréckymi a panovníkmi byzantskými, a napokon prevaha víťazných franských zbraní, to všetko sa navalilo na nešťastných Chorvátov ako zhubné jarmo konečného podrobenia. Po porážke bezosporu slabo sa brániacich Byzantíncov v krutom boji vo Vlachoch [788] sa Frankovia vyrútili do Istrie, Liburnie a posávskej Panónie, všetky tieto krajiny až po Dunaj pričlenili k svojej ríši a vo Furlanoch a Istrii ustanovili svojich vojvodov a markgrófov, ktorým boli podriadené domáce slovanské kniežatá [789].^[851] Takto sa veľký župan chorvátsky, sídliaci v Sisaku, dostal pod právomoc Frankov, bol mu pridelený titul správcu (rector) a jeho bezprostredným nadriadeným sa stal furlanský markgróf. Je pravdepodobné, že už vtedy boli zriadené pohraničné stráže v Srieme (Sirmium), ktorému neskôr podľa toho zostalo meno Frankochorion.^[852] Onedlho potom [ok. 806] poddali sa do ochrany cis. Karola aj dalmátske mestá;^[853] z čoho medzi ním a cisárom byzantským Nicephorom povstali tuhé spory, ukončené až uzavretím zmluvy okolo r. 810. Grécky cisár postúpil nemeckému svoje biedne panstvo nad dalmátskymi Chorvátmi, ale ponechal si mestá Zadar, Trogir, Split, Dubrovník a ostrovy Osero, Rab i Krk, čiže vtedajšiu takzvanú Dalmáciu.^[854] Tým spôsobom sa obidve chorvátske obce, t. dalmátska i posávska, na začiatku 9. stor. nachádzali pod vrchnou vládou Frankov. Po smrti cis. Karola [814] začali nadutí Frankovia s Chorvátmi kruto zaobchádzať. Za Ľudovítovej vlády franský pobočník Kadolach, vojvoda furlanský, — ktorý vyvolal spor o dalmátske hranice s cis. Levom Arménom, a grécka sťažnosť sa potom prerokovávala na sneme v Aachene r. 817,^[855] — z vlastnej vôle utláčal Chorvátov. Keď Ljudivit, veľký župan posávskych Chorvátov, nemohol ďalej znášať pýchu a výstrelky tohto zloducha, hľadal spôsob ako vyslobodiť seba i svoj ľud z neznesiteľnej poroby. Preto prostredníctvom vyslancov predložil svoju sťažnosť na snem r. 818, v ktorej obvinil vojvodu Kadolacha z najsurovejšej ukrutnosti, avšak jeho žalobu, keďže bol Slovan, Frankovia neprijali a sťažnosť na Kadolacha bola vyhlásená za urážku!^[856] Tak stratil všetku nádej na dosiahnutie spravodlivosti po dobrom, preto sa rozhodol vydobyť si ju mocou. Spojil sa so susednými Vindmi a vypovedal Frankom poslušnosť [819]. Po troch neúspešných ťaženiach proti nemu [820] ho štvrtýkrát prepadla trojnásobná presila ozbrojených Frankov, a keď ho opustili aj jeho spojenci Vindovia [821], bol Ljudivit prinútený ustúpiť zo Sisaku do Srbov (hádam do Bosny, 822), a odtiaľ, po zavraždení župana, u ktorého bol hosťom,^[857] utiekol do Dalmát, kde ho Ljutomysl, strýc veľkého župana Bornu, nepochybne, aby sa tým zavďačil Frankom, r. 823 pripravil o krk. Hlavnou príčinou nešťastného Ljudivitovho pádu a rozpadu obce posávskych Chorvátov, hneď potom spojenou s dalmátskou, bolo teda rozdelenie Chorvátov dalmátskych a posávskych, lebo boli to dalmátski Chorváti, ktorí zostali v poddanosti Frankov, čo z nenávisti voči Posávčanom príliš usilovne začali podrývať slobodu týchto svojich bratov. Borna, knieža dalmátskych Chorvátov (dux Dalmatiae et Liburniae u Einharda), posilnený o vysťahovancov z bulharských Slován, Kučanmi a Timočanmi, nepochybne už na sneme r. 818 rokoval s Frankmi o Ljudivitovej záhube, potom nasledujúci rok [819] zaútočil na posávskych Chorvátov, a nielen Ljudivítovho svokra Dragomuža naviedol, že ten sa rozišiel so svojím zaťom, ale aj iným spôsobom narobil svojmu odporcovi až do svojho skonania r. 821 veľkú škodu. Jeho nástupcom bol nemeckým cisárom ustanovený jeho synovec Ladislav^[858] čiže Vladislav.^[859] Za panovania tohto otroka cudzincov navalili sa najkrutejšie pohromy na hlavy utláčaného chorvátskeho ľudu. Sem zaiste podľa všetkej pravdepodobnosti patrí to, čo Konštantín Porfyrogenet rozpráva o neslýchanej ukrutnosti Frankov v Chorvátoch, o vzbúrení sa ľudu a zavraždení franského vladára Kocilina, o sedemročnej vojne, ktorá vtedy vypukla, a konečnom víťazstve Chorvátov.^[860] Nenávisť, zloba a túžba po pomste hnali Frankov páchať také zločiny na úbohom a nevinnom ľude, ktoré z pohľadu ľudského citu je hrozné čo i len spomenúť. „Frankovia na nich páchali také ukrutnosti,“ hovorí Konštantín Porfyrogenet, „že zabíjali ešte aj nemluvniatka, prisaté na matkine prsia, a hádzali ich psom.“^[861] Keď už Chorváti nemohli ďalej znášať všetky tieto zločiny, siahli k odboju a kniežatá ustanovené nad nimi Frankmi (Ljudimysla a i.) zabili. Nato proti nim vyrazilo obrovské vojsko Frankov. V sedemročnej vojne Chorváti horko-ťažko nadobudli prevahu a podľa Konštantína všetkých Frankov i samého ich vodcu Kocilina pripravili o život.^[862] Stalo sa to medzi r. 825 — 830, za panovania kniežaťa Porina. Po dosiahnutí úplnej slobody a nezávislosti bez otáľania obnovili zmluvu s pápežom, potvrdili ju prijatím viery kresťanskej, od ktorej sa boli odvrátili, usilujúc sa nepochybne týmto spôsobom získať silného ochráncu pred novým útokom Frankov.^[863] Porin vládol pokojne nad zjednotenými Chorvátmi podľa všetkého rozloženými od Adriatického mora až k dnešným hraniciam Slavónie, majúc pod sebou bána spravujúceho tri župy. Lebo krajinu ležiacu medzi sútokom Drávy i Sávy s Dunajom čiže terajšiu Slavóniu, aspoň jej východnú polovicu, v čase dlhotrvajúcich sporov medzi Chorvátmi a Frankmi opanovali Bulhari, ktorí vtedy [827 — 829] svoje panstvo rozšírili cez Drávu až do hornej Panónie (porov. § 29, č. 5).^[864] Za panovania nedbanlivého cis. Michala Balba [822 — 829] odpadla nakoniec obec dalmátska, pozostávajúca z vyššie uvedených miest a ostrovov, od gréckej vlády, a mesto Zadar si zvolilo vlastného správcu menovaného dux, il. dužd, vlaš. doge.^[865]

3. Po Porinovej smrti panoval krátky čas [836] v Chorvátoch Mojslav (Mislavus v list. Trpimírovej, Muysclavus u Dandula), ktorý s Petrom Tradonikom, vojvodom benátskym, obnovil r. 836^[866] mierovú zmluvu. Jeho nástupca Trpimír dňa 4. mája r. 837 vydal splitskej cirkvi donačnú listinu, ktorá potvrdzovala jej príjmy priznané jeho predchodcom kniežaťom Mojslavom; je to najstaršia po latinsky písaná pamiatka z úradu chorvátskych kniežat, ktorá sa zachovala do dnešných čias.^[867] Za jeho čias prišiel zo susedného Franska, t. z Istrie alebo Karniolie (e Francia, quae inter Chrovatiam et Venetiam media est) pobožný pútnik v svetskom odeve, menoval sa Martin, bol chromý a slabý, preto ho museli niesť štyria mládenci, divmi a zázrakmi utvrdzoval ľud vo viere, a pritom ich nabádal na dodržiavanie zmluvy uzavretej s pápežom.^[868] Ratimír, slovanský knieža, ku ktorému sa uchýlil Pribina z Moravy pred r. 836, bol pravdepodobne len chorvátskym bánom alebo županom, nie panovníkom celého národa.^[869] Medzi r. 868 — 878 sa stal z rozhodnutia cis. Basilia Macedónskeho chorvátskym kniežaťom Sedeslav čiže Sdeslav, pokrvný príbuzný Trpimírov, keď boli obídení Trpimírovi synovia. Za jeho panovania poddali sa Chorváti znova pod vrchnú ochrannú vládu byzantského cisára a spolu s ním prešli od rímskeho pápeža k carihradskému patriarchovi. Hlavnou príčinou tejto zmeny bolo zavedenie slovanskej liturgie v Bulharoch, v panónskych Slovanoch a na Morave, ktorá sa blízkym Srbom i Chorvátom, doteraz pre nedostatočné poučenie v materinskom jazyku nestálym vo viere, tak zapáčila, že Srbi sami požiadali cis. Basilia o učiteľa a prijali krst (porov. § 31, č. 2, § 32, č. 3). Je pravdepodobné, že v rovnakom čase, t. okolo r. 868 nasl., bola slovanská liturgia zavedená aj v Chorvátoch; lebo r. 879 pápež Ján VIII. nielen kniežaťa Branimíra, vraha a nástupcu Sdeslavovho, osobitným listom vyzýval, aby prešiel od tejto liturgie a pridal sa k rímskej cirkvi,^[870] ale rovnako aj solinské duchovenstvo, ktoré prešlo od Grékov k Rimanom, napomínal k stálosti a viere.^[871] Cisár Basilius, svojim chránencom vo viere naklonený zvláštnou priazňou, nariadil, aby dalmátske mestá i ostrovy zostávajúce pod dozorom cisárskeho vladára, v záujme zachovania pokoja skladali ročný poplatok za ochranu veľkému županovi chorvátskemu.^[872] Chorváti a Srbi spoločne pomáhali cis. Basiliovi proti Saracénom vo Vlachoch pri meste Bare r. 868, a práve vtedy Nerečania vpadli do ich krajiny (porov. § 32, č. 4). V máji roku 879 Sdeslava, ako sme uviedli vyššie, zavraždil Branimír, ktorý po tom, ako ovládol kniežaciu stolicu, sa bez otáľania usiloval oddať sa aj so svojím národom pod ochranu rímskeho pápeža. S týmto cieľom vyslal do Ríma ninského diakona Theodosia, aby ho pápež vysvätil za biskupa, lebo Ján, archipresbyter solinský, Vitalis, biskup zadarský, Dominik, biskup oserský a iní, pridržiavajúci sa východného obradu, svoje uvedenie do úradu od Ríma nežiadali, čo im síce pápež vytkol, ale s poznámkou, že ak príčinou toho bola obava pred Grékmi a Korzármi, tak sa im to tentoraz odpúšťa. Avšak ani tento prístup príliš nezavážil, lebo nového arcibiskupa splitského Marinusa vysvätil Photiov delegát Valpert, patriarcha aquilejský (Aquileia). Pravda, trvalo dlho, kým grécky obrad bol konečne z Chorvát vytlačený, ale slovanská liturgia, po úprave hlaholského písma, sa aj potom udržala na väčšej časti územia. Za panovníctva Branimírovho boli Chorváti nezávislí od Byzantíncov i Frankov. Nevieme, kedy sa uskutočnil vpád Bulharov do Chorvát počas vlády Michala Borisa, vládnucim v r. 843 — 885, či za tohto veľžupana, či jeho predchodcu Sdeslava. Je pravdepodobné, že tento vpád sa uskutočnil z dnešnej Slavónie, v ktorej východnej časti vtedy panovali Bulhari. Keďže nič nezískal, Boris sa napokon zmieril s Chorvátmi, zostávajúc potom s nimi v stálej priazni, často obnovovanej vzájomnými darmi.^[873] Branimírov nástupca bol Mutimír čiže Muntimír, cyr. мжтимиpъ [ok. 882], mladší syn Trpimírov, ktorý vytlačil a vojenskou silou odstavil svojho staršieho brata Krjesimíra.^[874] R. 892 potvrdil vyššie uvedenú listinu svojho otca Trpimíra, a toto je prvá zmienka o krajinských hodnostároch tu podľa mena uvedených (Jup. Palat., Maccecharius,^[875] Cavallarius, Camerarius, Pincernarius, Armiger). Za panovania tohto kniežaťa prchali do Chorvát súperiace o moc a znepokojované Bulharmi srbské kniežatá Peter Gojnikovič a Pribislav, Bran i Štefan Muntimírovičovci, jeden po druhom tu hľadali útočište, čakajúc na vhodnú príležitosť na naplnenie svojich zmarených plánov (§ 31, č. 2). Okolo r. 900 zasadol v hlbokej starobe na veľžupanskú stolicu Krjesimír, starší syn Trpimírov, a panoval asi do r. 912.^[876] Jeho syn a nástupca Miroslav po štvorročnom panovaní bol chorvátskym bánom Pribinom (Pribunia) r. 917 zbavený života a v dôsledku vnútorných nepokojov, ktoré za tým nasledovali, bolo chorvátske mocnárstvo veľmi oslabené a ani Pribinovi nebolo dopriate dlho si užívať uchvátenú hodnosť. Okolo r. 920 sa dostal k moci Tomislav, známy z listu, ktorý mu poslal pápež Ján X. Za jeho čias zasadal cirkevný zbor v Splite r. 925, na ktorom bola slovanská liturgia prísne zakázaná. Arcibiskupom splitským bol vtedy Ján III., ktorého niektorí nazývajú Januarius.^[877] Na inom sneme r. 928 bolo ustanovené zriadenie troch nových biskupstiev pre Chorváty, v Skradine, Sisaku a Duvne. Takisto za jeho čias srbský knieža Zachariáš s veľkou časťou svojho ľudu, unikajúc pred bulharským násilím, utiekol do Chorvát [924], odkiaľ srbský ľud sa vrátil domov až po obnovení vlasti Česlavom r. 934 (§ 32, č. 2). Zblíženie sa Srbov s Chorvátmi bolo možno podnetom pre bojovného a panovitého bulharského Symeona na nepodarený vpád do Chorvát pod vodcovstvom Alogobotura r. 927. Keď jeho vojsko vstúpilo do Chorvát, bolo tam úplne zničené (§ 29, č. 7). Okolo r. 940 nastúpil vládu Godimír (podľa iných Čedomír),^[878] a po ňom r. 958 jeho vnuk od dcéry Krjesimír II. prímením Väčší. Ten sa stal obnoviteľom vlasti, od čias nepokojov vyvolaných bánom Pribinom veľmi upadajúcej a rozdrobenej.^[879]

4. Krjesimírovým nástupcom bol Držislav, jeho mladší syn, ktorý uchvátil vládu svojmu staršiemu bratovi Krjesimírovi III. [ok. 990]. Vychádzajúc z rozšírenia a moci jeho otcom obnoveného panstva, neprestal ani on používať titul svojich predchodcov, t. veľkého župana a kniežaťa,^[880] ale, ako tvrdí Tomáš Splitský, poddajúc sa pod ochranu byzantských cisárov Basilia a Konštantína, prijal od nich výsady kráľovskej hodnosti, ktorú si po ňom osvojili aj všetci jeho nástupcovia. Podľa neistého svedectva uvedeného archidiakona prináležali Neretva i Zachlumie k jeho panstvu. Jeho panovanie však nebolo bez pohrôm. Benátsky vojvoda Peter Urseolus II. uviedol prímorskú Dalmáciu, t. mestá Zadar, Trogir, Split a ostrovy Krk, Rab a Korčulu, už asi stodvadsať rokov poplatné Chorvátom do benátskeho poddanstva, prijmúc sám titul vojvodu Dalmácie (dux Dalmatiae 995). Držislav bol menovaný za kráľa ešte v list. z r. 1000, avšak v tom istom roku už nastúpil vládu po ňom Krjesimír III. (ako kráľ I.), jeho starší brat, dovtedy označený byzantským cisárom titulom patricia. Tento pri pokuse vypudiť Benátčanov z Dalmát, utrpel r. 1018 porážku pri Zadare. V tom čase, po konečnom páde Bulharska a podmanení Srbska, moc byzantských cisárov začala doliehať aj na Chorvátov. Podľa svedectva Cedrena a Zonarasa po opanovaní Bulhar s nimi susediaci národ chorvátsky a dve jeho kniežatá bratia sa tiež poddali cisárovi,^[881] takže len knieža sriemskeho kraja, Sermon, Nestonjov brat, bol zo sveta odprataný úkladnou vraždou a jeho krajina musela byť pričlenená násilne [1019].^[882] Avšak keď tak uvažujem, že menovaní dejepisci, a podľa ich príkladu aj niektorí neskorší Byzantínci, menovite Nicephorus Bryennius a Nicetas Choniates, meno Chorvátov nenáležite prisudzujú Srbom,^[883] som si istý, že spomínané poddanie sa nevzťahuje na Chorvátov, ale na Srbov, a to najmä preto, že Chorváti nemôžu byť susedmi Bulharov (contermina gens), ale sú to práve Srbi. Naproti tomu Sermon, cisárskym vladárom hanebne zavraždený, podľa všetkého údelný knieža chorvátsky, panujúci vo východnej časti Slavónie, v 9. a 10. stor. podmanenej Bulharmi, využil príhodnú chvíľu v čase úpadku Bulharska a začal vystupovať ako nezávislý panovník.^[884] Po Krjesimírovi III. (I.) kraľoval v Chorvátoch okolo r. 1035 jeho syn Štefan I. Hojné dary, ktoré poskytoval cirkvi a chrámom, sú dôkazom jeho zámožnosti. V druhom manželstve s Vetenegou, vdovou po zadarskom patricijovi Dojmovi, splodil dvoch synov, z ktorých jeho nástupca Peter Krjesimír IV. (II.) sa stal najslávnejším chorvátskym panovníkom. Po prevzatí vlády r. 1050 sa staral o rozšírenie hraníc získaním pomorskej Dalmácie, od r. 995 poplatnej Benátčanom. Arcibiskup i mesto Split, rovnako aj biskup rábsky, uznali ho za svojho pána; preto nemeškal a k svojmu titulu pripojil titul dalmátskeho kráľa. Zaviedol niekoľko zmien v cirkevnom usporiadaní. Boli zriadené dve nové biskupstvá: v Bjelgrade na pomorí a v Knine. Biskup kninský, poctený súc titulom chorvátskeho biskupa, nachádzal sa ako najvyšší hodnostár stále pri kráľovskom dvore. Jeho cirkevný obvod siahal až k Dráve. Za jeho panovania sa uskutočnil onen povestný zbor v Splite r. 1059, na ktorom bola slovanská liturgia opäť zrušená. Metod bol vyhlásený za kacíra a cyrilské písmo sa pokladalo za vynález (ariánskych) Gótov.^[885] Splitským arcibiskupom bol vtedy Ján IV. Krjesimír ustanovil ešte za svojho života, pred r. 1066, za svojho nástupcu vojvodu Štefana, svojho synovca. Avšak jeho dobrý úmysel nebol splnený, lebo hneď po jeho smrti r. 1074 sa panovníckeho žezla zmocnil Slaviša, o ktorého rode sa nič istého nevie. Ten bol už nasledujúceho roku [v mes. novembri 1075] prepadnutý normanským vodcom Amikom, bol zajatý a odvedený do Apúlie. Po ňom zasadol na kráľovskú stolicu Demeter Zvonimír (Zvenimír, Zvinimír), bývalý chorvátsky bán zosadený Slavišom. Aby si upevnil svoju vládu, poddal sa, podľa rady arcibiskupa solinského Lavrentija, pod ochranu stolice apoštolskej, za čo mu pápež Gregor VII., podľa jeho žiadosti, prostredníctvom troch vyslancov poslal znaky kráľovskej dôstojnosti, t. meč, prápor, žezlo i korunu. Slávnostné korunovanie sa konalo dňa 9. októbra 1076 v chráme sv. Petra v starom Soline. Za jeho pokojného panovania už moc ríše začala zreteľne upadať. Dalmátske brehy začali prepadávať Normania a aj Benátčania sa usilovali dobyť stratené panstvo v tejto krajine. Po Zvonimírovej smrti, okolo r. 1087, Štefan II., vyhnaný synovec Krjesimíra IV. (II.), vystúpil z kláštora, do ktorého sa bol uchýlil, a na sneme v Šibeniku ho arcibiskup 8. septembra 1089 korunoval za kráľa. Po skorom skonaní [ok. 1090] tohto, podľa všetkého na tele i na mysli rovnako slabého panovníka, posledného z kráľovského rodu Držislavičovcov, nastalo v Chorvátoch dokonalé bezvládie. Páni a veľmoži, dobývajúc sa jeden po druhom v divokých bojoch na kráľovskú stolicu, priviedli toto kvitnúce kráľovstvo ku konečnej záhube a skaze. V tomto všeobecnom zmätku pozval jeden z chorvátskych županov, nepochybne v mene svojich prívržencov, silného a ušľachtilého kráľa uhorského Ladislava na chorvátsky trón, ktorý toto pozvanie prijal a r. 1091 pritiahol s vojskom do okolia modrušského, ujal sa vlády nad krajinou a za jej kráľa ustanovil svojho synovca Alma. Neskôr založil záhrebské biskupstvo. Po jeho smrti chytrý Koloman predstihol brata Alma a zmocnil sa ozbrojenou rukou mesta Bjelgradu [r. 1097]. Proti nemu vystúpil župan Peter, na čo Koloman pohrozil Chorvátom vojnou. Chorváti urovnali svoje domáce spory, rozdelili krajinu podľa hlavných rodov na dvanástoro žúp aj s toľkými županmi, zhromaždili ozbrojený ľud a čakali na Kolomana pri Dráve. Koloman, pochybujúc o víťazstve, začal rokovať o mieri a navrhol Chorvátom prostredníctvom svojich poslov ochranu a obhajovanie ich národných slobôd. Po krátkom rokovaní bola uzavretá a obojstranne prísahou potvrdená zmluva: Chorváti uznali Kolomana a jeho potomkov za kráľov, a ten potom im prisľúbil zachovanie a ochranu všetkých ich národných práv, slobôd a usporiadania. Župan Peter, nespokojný s týmto urovnaním, bol porazený a v boji pri hore Gvozdanska bol usmrtený. Koloman bol korunovaný za chorvátskeho kráľa arcibiskupom splitským Crescentiom v Bjelgrade r. 1102. Odvtedy boli Chorváty spravované kráľovskými námestníkmi čiže bánmi a uhorskí králi pripájali k svojmu titulu aj kráľovstvo Chorvát a Dalmácie, k čomu neskôr pribudol aj titul kráľa Slavónie. Niektoré dalmátske ostrovy však zostali stále v moci Benátčanov, ktorým sa v priebehu času, po mnohých a dlhotrvajúcich bojoch, aj v pomorských dalmátskych mestách podarilo znovu upevniť svoju vládu.^[886]

1. Z predchádzajúceho výkladu dejín je nám známe, že v Chorvátoch hneď spočiatku boli založené dve od seba nezávislé obce, dalmátsko-chorvátska a panónsko-chorvátska čiže medziriečna, pravda, na nenapraviteľnú škodu celku, pretože rozdrobené sily boli o to ľahšie premožené vládychtivými susedmi. Okrem týchto dvoch slovanských obcí bola ešte tretia, ktorá pod menom Dalmácia existovala niekoľko storočí a skladala sa z niekoľkých pomorských miest a ostrovov, Slovanmi zaľudnenými až neskôr.^[887] Sústreďme teda o každej z nich všetky podrobné správy, ako nám ich poskytujú staré pramene. — „Pri rieke Cetine,“ hovorí Konštantín Porfyrogenet, „začína sa Chorvátsko, a zabieha na tejto strane k moru až k okraju Istrie čiže k mestu Albunon; potom sa dostáva k horám, až povyše Istrie. Pri Cetine a Chljevne sa dotýka srbskej krajiny. — Žúp sa v nej ráta štrnásť: Chljevno (Chleviana), Cetina (Tzentzina), Imota, Pljeva, Pesenta, Primorje (Parahalassia), Brebir čiže Bribir (Brebera), Nona, Knin (Tnina), Sidraga a Nina. Ich bánovi patrí Krivasa (Krivasa), Lika (Litza) a Gacko (Gutzika). — V Chorvátoch sú mestá Nona, Bjelgrad, Bjelica, Skradin (Skordona), Chljevno (Chlevena), Stolpon, Knin (Tenin), Kori a Glamoč (Klavoka).“^[888] Pozrime si najprv polohu žúp. — Chleviana, λβίανα, Cleonia v list. 892, bez všetkej pochybnosti okolie mesta Livna v Hercegovine. Novšie meno Livno vzniklo pravidelne zo starého Chljevno (cyr. Хлѣкьно), zmenou ě na i a zánikom hrdelného ch. — Tzentzina, Tζέντζηνα, Cetina v list. 1066, 1078, Cetinensis comes v list. 1076, takisto nesporne oblasť rieky Cetiny, za Rimanov menovanej Tilurus, prameniacej v horách Dinarských pri dedine Vrila, sa zo svojho južného smeru neďaleko svojho ústia obracia na západ a pri samom Omiši sa vlieva do mora. — Imota, ’HμταTζέντζηνα, je očividne oblasť terajšieho mestečka Imotského (nomin. Imotski čiže Imosli, rozumej grad), na východ od zákruty rieky Cetiny, pri rovnomennom jazere. Toto okolie, podľa Lucia, Farlata a Kačića, ešte i v novších časoch nazývali domáci obyvatelia Imota. Táto župa ležala južne od Cetiny, takmer v časti krajiny srbskej. Imotská tvrdza sa v stredoveku spomína dosť často. — Pleva, Πλέβα, staroslovansky Pljeva, teraz Pliva, oblasť rieky Plivy s rovnomennou osadou, vtekajúcou zľava do Vrbasu pri meste Jajce. Už Itinerarium Antonini uvádza tu mesto Pelva (p. § 11, č. 9). — Pesenta, Πσέντα, podľa mojej domnienky kraj okolo hory Vezenty, ležiaci na sever od Jajce.^[889] Mesto Basante na mapách Peutingerových je odtiaľ vzdialené, preto sem nepatrí. Lucius a Farlati pokladali farnosť Pset v biskupstve kninskom, menovanú v spisoch snemu splitského r. 1185, za Pesentu, čo je však málo pravdepodobné. — Parathalassia, Παραδαλασσία, chorvátsky Primorje, nie oblasť dnes označená týmto menom medzi Cetinou a Neretvou s mestom Mokrom (Makarska), lebo tu žili srbskí Nerečania čiže Pohania; ide o inú oblasť, severnejšie medzi Cetinou a Krkou.^[890] — Brebera, ρβέρα, Berberistici v list. 1069, Breberstiti v list. 1078, t. Breberštica, teraz Bribir, tvrdza a okolie na potoku Bribirštici (od slova breber, t. bobor), medzi riekou Krkou a jazerom Karinom. — Nona, όνα, najpravdepodobnejšie okolie terajšieho ostrovného mesta toho istého mena, ktoré sa u Chorvátov nazýva Nin, na zálive, blízko prietoku puntadurského. — Tnina, νήνα, chorvátsky Knin, oblasť známeho mesta Kninu na brehu Krky vo vnútrozemí. — Sidraga, Σίδραγα, okolie sídelného a niekedy slávneho mesta Bjelgradu (Biograd), ktoré cudzinci nazvali nevhodne Zaravecchia. Meno tejto župy sa spomína neskôr v listinách dvakrát, Sydraga terra v list. 1069 a Sidraga zupa v list. 1072 u Lucia, raz potom v aktoch snemu splitského r. 1185 (Belgrad cum tota Sidraga). Dedina Sydraga sa uvádza v list. 1059. — Nina, Nίνα, po obidvoch stranách rieky Dzrmanje čiže Crmanje (u starých Tedanius), s mestom Bjelinou, v okolí menovanom Bukovica. Strabo v tejto oblasti spomína mesto Ninia, od ktorého hádam dostala župa meno. — Kribasa čiže Krivasa, Kρίβασα, podľa všeobecnej mienky neskoršie grófstvo Krbava čiže Karbava (Corbavia), Corbaustuci v list. 1078, t. Krbavštica (hádam i riečka sa tak nazývala), v terajšom čase severovýchodná časť pohraničného regimentu ličianskeho s horskou tvrdzou Udbinou. — Litza, Λίτζα, Licha čiže Liccha v list. 1071, neskoršie grófstvo čiže dnešný pohraničný regiment Lika. — Gutzika, Γτζηκά, dnešné pole Gacko s riečkami Gackou a Gašticou, pri meste Otočke splývajúcimi do jednej. Iné, odlišné pole Gacko sa nachádza opodiaľ odtiaľ v Bosne. Tieto tri župy spravoval jediný župan, ktorý sa na rozdiel od iných označoval titulom bána a zaujímal prvé miesto po kniežati vládnucom v krajine. — Mestá uvádzané Konštantínom sú tieto: — Nona, όνα, v list. 1069 Nona, u Plín. Aenona, u Ptol. Nona. — Belogradon, Bλγραδν, Belgradum v list. 1059, 1069, 1071, niekedy Bjelgrad, teraz Biograd, u cudincov mylne Zaravecchia, v župe menovanej Sidraga, na mori, niekedy stolica kniežat a kráľov chorvátskych, teraz polopustá dedina. — Belitzin, Bλίτζιν, stchrv. hádam Bjeličin al. Bjelčin, podľa Lucia a Farlata Bjelina v poli nazývanom Bukovica, v niekdajšej župe Ninskej. Je však možné, že sa ním mieni Belaj čiže Bilaj, za Rimanov Baloie, prastaré mesto v terajšom tureckom Chorvátsku. — Skordona, Σκόρδνα, za Rimanov Scardona, teraz Skradin, v niekdajšej župe Bribirskej. — Chlevena, λβένα, stchrv. Chljevno, teraz Livno, v rovnomennej župe. — Stolpon, Στόλπν, u Ptolemaia civitas Stlupi, v Liburnii, ktorého obyvatelia sa u Plínia nazývajú Stulpini, má byť podľa Reicharda dnešný Sluin, podľa mojej domnienky skôr sa musí hľadať pri hore Stupe, ktorú som už spomínal, polohu však v tejto chvíli určiť neviem.^[891] — Tenin, Tνήν, Tenenum v list. 1078, chrv. Knin, stolica rovnomennej župy. — Kori, Kóρι, dodnes Karin pri jazere toho istého mena, staré mesto, lebo už u Plínia a Ptolemaia uvedené pod menom Corinium; ležalo v župe Ninskej (Nona). — Klavoka, Kλαβώκα, najpravdepodobnejšie dnešný Glamoč v Hercegovine, v niekdajšej župe Chljevenskej; hoci aj mapy Peutingerove uvádzajú dve zdanlivo zhodné mestá, Clembetae a Lamatis, síce o niečo ďalej od Glamoča, predsa však v starých Chorvátoch. Je pozoruhodné, že všetky tieto župy a mestá ležali na juh od mesta Sene a Sluinu. Pretože ale Konštantín vymeriava severozápadnú hranicu Chorvátska pri meste Albune v Istrii, s poznámkou, že na severe zasahovala o niečo ďalej než krajina istrianska, teda istotne až k prameňom Kulpy, treba pripustiť možnosť, že tieto severné končiny Chorvát boli podielom niekdajšieho veľžupana medziriečskeho, o ktorého krajine, ako sa zdá, tento cisár vôbec nemal podrobnejšie správy. Ohraničenie krajiny veľžupana dalmátsko-chorvátskeho bolo teda takéto: Na východe rieka Vrbas a pohorie tiahnuce sa od jej prameňov k jazeru Imotskému; na juhu čiara vedúca od uvedeného jazera k ústiu Cetiny; na západe dalmátske mestá Split, Trogir, Zadar a Adriatické more; na severe čiara pretiahnutá od Sene cez Sluin ku vtoku Uny do Sávy a ďalej rieka Sáva. V tomto obvode uvádzajú staré pramene aj niektoré iné miesta, ktoré tu zaraďujeme bez ďalších poznámok, lebo sa tu teraz nemôžeme zaoberať vyznačovaním ich polohy. Hory: Dubrave r. 1078; t. Dubrava; Masaro r. 837, Massari r. 1078; porov. Mazárna hora a dedina v Uhrách a i. Tini r. 1069; Knin. Rieky: Coprive r. 1071; t. Kopriva. Župy: Bozzachi r. 1071; hádam mylne písané namiesto Bucani, Buccani, ako v tej istej listine na inom mieste sa uvádza, t. Bučani, neznámej polohy. Luca, t. Luka, r. 1059. Mestá a osady: Babinapalla r. 1040, 1044; Babinopolje. Baleni r. 1074; porov. Balinci, Balenović, Balanović a iné dediny v Srbsku, Barcanus r. 1059. Barda r. 1000, Berda r. 1052; Brdo. Billa r. 1000; Bjela, Blatta r. 1059; Blato. Bravizo r. 1072. Butina viso r. 1018; Butina ves. Byaci r. 837, Biaci r. 892; Bihač. Cernecha r. 986; Cr’nča. Chamennani v 11. stor.; Kamenjani. Chesica r. 1000. Clobuuz r. 1078; Klobuk. Clusan r. 837, Clisa r. 892, Clysium r. 994, u Konšt. Porf. λίσα; Klis. Conustina r. 1083; Konjuština. Corize r. 1078; Gorica. Cremene r. 1078; Kremen čiže Kremna, porov. Kremna, Kremiči, dediny v Srbsku. Cugme r. 1078; Kukme pl. (od slova kukma, crista, frustulum). Debriz r. 1078; porov. Dabr’c na Sáve (od d’b’r, dabar, vallis). Dlanoze r. 1078; porov. Dlječa, Dlin, dediny v Srbsku. Dolani r. 1059; Doljani. Elzami r. 1059; Jelčani, porov. Jeleč, mesto, a Jelčanica, župa v Srbsku. Gese r. 1103. Gothe r. 1078, namiesto Goche, t. Goče; porov. Goč v Srbsku, Gočov na Slovensku. Hosiza r. 1103. Lasani r. 837, Lascanii r. 1078, Lazani r. 1083; porov. Lazi, Laznica, dedina v Srbsku a i. Lichina r. 1000 (quam possessionem Slavi Meates domos vocant); hádam Mijatine kutje, porov. Mijatovac, Mijatovci, dediny v Bosne a Srbsku. Mogorovizi r. 1059; Mogoroviči. Murazulum r. 1059; hádam Muroselo, porov. Mur, Mura, Muratovac v Chorvátoch. Muruolani, Muroulani u Schwandtnera 1071; Murolani, alebo snáď od slova murula, t. stena, Felswand? Nabrete r. 1059; Nabrdje al. Nabrežje. Nova civitas r. 1072; Novigrad. Novasella r. 1018; Novoselo. Osic r. 1078; Osik čiže Osjek, porov. Osik v Slavónii. Pezzani r. 1071. Phrodrupglane r. 1000; Produpljani, od slova duplja (cava arbor, titio, torris), porov. Dupnica v Bulharoch, Dupljaj, Dupljani v Srboch atď. Priac r. 1078; Prijak. Pustiza ok. 1083; Pustica. Putalio r. 837, Petalio r. 892. Radosich r. 1078; Radošić, porov. Radešić, Radoševac v Srbsku a i. Raduna r. 1083. Rasochatiza r. 1069. Rauuma (regio) r. 1071. Repusina r. 1000; Repušina (repuh, tussilago petasites). Rogovo r. 1059. Sausicovo (monasterium) r. 1071; porov. Sanković, Sančica, dediny v Srboch. Sechirani r. 1070. Seovani r. 1100; Zehovani, namiesto Zechovani. Sephova r. 1059; Zehova namiesto Zechova; porov. Zechovy potok v list. cára Lazara 1381, Zionica dedina v Bosne, Z’chna potok a mesto v macedónskom Bulharsku atď. Serennina r. 1078, Syrenine r. 1103. Serviza r. 1059; Srbica. Sibenico ok. 1089; Šibenik. Slano r. 1000. Slovigna r. 1071; Slovinja, porov. Slovinja, dedina v Srbsku v list. cára Štefana Dušana 1348, Slovac hora tamže atď. Smine r. 1078, Smina r. 1083; porov. Sminovo, dedina blízko Sine. Smurdulani r. 1069; Smrduljani, porov. Smrdulja, ostrovček pri Brači, Smrdjani, dedina v Dalmátoch atď. Stiniza r. 1000, Stenice r. 1071 (Stenice sclavonicae, latine murula); Stjenica, od stena, murus. Stoloc r. 1078; Stolak čiže Stolac, ako sa nazýva niekoľko hôr a osád v Bosne, Srbsku a Macedónii. Suduschize r. 1078. Tochenia r. 1072, Tochinia r. 1078. Tribis (vallis) r. 1000; Tribiš, namiesto Trjebiš. Tugurani v list. z konca 11. stor., Tugari r. 1103. Turgari r. 857; Tr’gari. Vallari r. 1078; Volari. Vlassici r. 1071; Vlašiči. Yculi a Hyculas r. 1067 (locus Yculi… territorium illud in loco quod dicitur Hyculas a quercu quae stat supra vallem etc.). Omnoho hojnejší počet miestnych mien sa vyskytuje v listinách 12. a 13. stor., ktoré z nášho výpočtu vynechávame. Ktoré mesto bolo zvyčajným sídlom chorvátskych kniežat a kráľov, ťažko s istotou určiť. Podľa všeobecnej, na starom podaní založenej domnienky bol najstaršou stolicou Bjelgrad. Kniežacie a kráľovské listiny boli písané na rozličných miestach, v ktorých sa konali snemy a zbory, v Bihači [837 a 892], Bjelgrade [1059], Nine (Nona) [1069], Novograde [1072], Tochine [1072], Knine, Šibeniku atď. Je pravdepodobné, že tak ako v Srbsku aj tu sa stolice v rôznych obdobiach nachádzali v rozličných mestách.

2. O sídlach panónskych Chorvátov, sídliacich medzi riekami Sávou, Drávou a v oblasti Kulpy, nie sú takmer žiadne podrobné správy. Z toho, že Konštantín Porfyrogenet župy a mestá zaujaté dalmátskymi Chorvátmi uvádza podrobne, a na druhej strane o vlasti panónskych Chorvátov naprosto mlčí, už Lucius správne uzatváral, že o nej, keďže bola vzdialená od mora, a teda menej dostupná, nemal vôbec žiadne vedomosti. Z jeho slov vysvitá jedine to, že veľká časť Chorvátov sa čoskoro po porážke Avarov odtrhla od svojich bratov v Dalmácii a založila samostatnú nezávislú obec v Panónii a Ilyriku. Podľa toho, čo sme vyššie (§ 33, č. 1) predniesli, o polohe tejto druhej chorvátskej obce medzi riekami Drávou, Sávou a v oblasti Kulpy čiže v tak nazvanej Panónii posávskej (Pannonia Savia) vôbec nemožno pochybovať. Tu sa zaiste podľa franských prameňov nachádzala niekedy nezávislá, potom po porážke panónskych Avarov podrobená Frankom a od dalmátskej rozdielna obec chorvátska, majúca na počiatku 9. stor. knieža Ljudivita, zatiaľ čo v tom istom čase panoval v dalmátskych Chorvátoch Borna a po ňom Ladislav. Hoci jestvovanie tejto samostatnej obce v posávskom a drávskom medziriečí je isté, podrobné vyznačenie jej hraníc je pre nás dnes naprosto nemožné. Tam, kde nie je možné dosiahnuť istotu, musíme sa uspokojiť aspoň s pravdepodobnosťou, a to dovtedy, kým sa buď objavia nové svedectvá, alebo dokonalejší výskum schopných ľudí nám tento predmet osvetlí lepšie. V predchádzajúcej časti sme videli, že chorvátske župy uvádzané Konštantínom Porfyrogenetom ležali južnejšie než čiara vedená od Sene cez Sluin ku vtoku Uny do Sávy. Domnievam sa teda, že severné končiny asi od Sene až k prameňom Kulpy prináležali k panónsko-chorvátskemu kniežatstvu. Keďže Borna nazýva Einhard vojvodom Dalmácie a Liburnie, potom by táto posledná krajinka siahala od rieky Krky (Titius) na severe až k hraniciam Istrie; avšak na takéto zbežné vyjadrenia sa nemožno veľmi spoliehať. Že dnešné slovanské obyvateľstvo Istrie podľa jazyka patrí k starým Chorvátom, je všeobecne známe; avšak v ktorom čase sa tieto chorvátske rodiny dostali do krajiny istrianskej, možno už skôr zaujatej Slovanmi, o tom história nič nehovorí. Na severe bola rozhraním Kulpa až k svojej zákrute pri Metlike, odtiaľ čiara vedúca k Sáve pri vtoku Sutly, ďalej táto rieka a línia až k Dráve pri Ptuji (Petau): na severovýchode rieka Dráva, na juhu Sáva. Ako ďaleko na východ hranice tohto kniežatstva vybiehali, nemožno určiť: domnievam sa však, že v čase prekvitajúceho panstva, t. v 7. a 8. stor., až k Dunaju medzi Drávou a Sávou. Na závery, ku ktorým som dospel, mám tieto dôvody: Predovšetkým východná polovica dnešnej Slavónie v uvedenej dobe nepatrila ani Avarom panujúcim v Panónii, ani Srbom; po druhé, Frankovia po tom, čo si podmanili Chorváty, nejaký čas vládli spolu i krajine sriemskej. Neskôr však túto východnú časť, t. od Osijeku a Brodu až po Zemlin, ovládali Bulhari, a v ich držaní zostala až do zničenia cárstva bulharského [1019], potom ju zároveň s inými krajinami zabrali Gréci. Z tejto časti krajiny potom Bulhari podnikali svoje výpravy a vpády cez Drávu do Panónie, znepokojujúc Frankov a podmaňujúc si panónskych Slovanov [r. 827, 829, 853]. Odtiaľ, ako usudzujem, podnikol svoje nepodarené ťaženie do Chorvát cár Michal Boris [medzi 843 — 860], lebo Srbsko, ktoré on pokoriť nemohol, vtedy nemohlo byť východiskovým miestom jeho nájazdov (§ 29, č. 5). Naproti tomu vpád bulharského vodcu Alogobotura do Chorvát [r. 927] mohol byť pohodlne vykonaný aj cez Srby, lebo táto krajina bola vtedy Bulharmi podmanená a spustošená. Po Symeonovej smrti sa síce spomína, že i Chorváti so Srbmi a inými národmi sa spolčili proti Bulharom, ale žeby túto svoju odcudzenú oblasť boli vtedy dobyli naspäť, nikde sa neuvádza. Je pravdepodobné, že Bulhari, ako v iných slovanských krajinách, tak aj vo východnej Slavónii, správu krajiny poručili slovanskému vladárovi. Takýmto vladárom bol onen Sermon, sídliaci v meste Srieme (Mitrovici), ktorý po zničení Bulharskej ríše sa postavil na odpor Grékom, uchvacujúcim bulharské krajiny jednu po druhej, až ho tí úkladne zavraždili [r. 1019]. Z toho je zároveň zrejmé, že po vymanení sa Chorvát z jarma franského a po spojení obce panónsko-chorvátskej s dalmátskou toto územie, nachádzajúce sa v moci Bulharov, k celku novej obce pripojené nebolo. Niektorí sa síce domnievajú, že v celom 9. stor. Frankovia, v 10. Maďari panovali medzi Drávou a Sávou, ale ich vývody sú mylné. Panstvo Frankov z tej strany Drávy nesiahalo ďalej ako k rieke Sutle a Kulpe; a všeobecné vyjadrenie Konštantína Porfyrogeneta, že pri Sáve a meste Srieme sa začína Veľká Morava, ktorú zaujali Maďari,^[892] nemôže vyvrátiť určité Cedrenovo svedectvo o chorvátskom panovníkovi Sermonovi v Srieme (porov. § 33, č. 4). — O jednotlivých župách, územiach a mestách týchto panónskych Chorvát súveké pramene nič neposkytujú.

3. V inom postavení než v 9. stor. dve zjednotené chorvátske obce bola v tomto čase obec dalmátska. Videli sme, že ani Srbi, ani Chorváti v čase svojho usídlenia sa po Ilyriku nezaujali všetky pomorské mestá, ale niektorým z nich ponechali úplnú slobodu a podľa svojich starobylých zlých obyčajov sa príliš nestarali o škodlivé dôsledky takéhoto rozdvojenia, keď existoval štát v štáte. Na južnom pomorí zostala od Srbov nezávislá obec dubrovnícka, t. staré mesto Rausium so svojím okolím a s priľahlými ostrovmi. Na severnom pobreží si zachovali svoju samostatnosť mestá Split, Trogir, Zadar a ostrovy Rab, Krk, Osero. Tieto mestá i ostrovy sa stále menovali, na rozdiel od Chorvát (Chrovatia, Croatia), Dalmácia (Dalmatia). Vyhli sa síce poddanstvu svojich najbližších susedov Chorvátov a získali slobodu, ale postihol ich oveľa horší osud, lebo odteraz už nikdy nemali jedného pána, ale troch, t. cisára byzantského, knieža chorvátske a Benátčanov, a raz jedného po druhom, inokedy dvoch, ba zavše všetkých troch naraz museli trpezlivo znášať, keď od nich vyberali daň a dávali im príkazy, a to nehovoríme o prepadoch lúpeživých Nerečanov, čo takisto sťažovalo ich trpký osud. Tieto priestory obývali popanštení mešťania, ktorí svoj pôvod odvodzovali od pyšných Rimanov a používali jazyk latinský či skôr jeho novú odrodu italskú, ale i tak napokon neodolali vplyvu slovanského živlu, ktorý sa k nim aj napriek zamknutým bránam prebíjal zo všetkých strán. Dubrovník, ako sme uviedli vyššie, už v 10. stor. začal do svojho lona prijímať Slovanov a vo dvoch nasledujúcich storočiach sa takmer úplne poslovančil: omnoho dlhšie odporovali Split, Trogir a Zadar. Pravda ani spätný vplyv týchto miest, v ktorých sa dosť dlho prejavovali zreteľné stopy rímskej vzdelanosti, na južné Slovanstvo nebol slabý a zanedbateľný, a vlastne bol len na prospech národnosti slovanskej. Najvýznamnejším mestom bol Split, u Rimanov Spalatum, u Konšt. Porf. Aspalathum (’σπάλαδν), teraz Vlachom Spalatro, dielo cis. Diokleciána, ktoré nahradilo zaniknuté Salony. Jej zrúcaniny vidno ešte dnes v dedine Soline pri vtoku Jadrova (u Rimanov Jader). Tu bolo sídlo arcibiskupa a metropolitu dalmátskeho, povestné v histórii staroslovanskej najmä konaním zborov v r. 925 a 1059, na ktorých bola zakázaná slovanská liturgia. Avšak i Trogir, — u Rimanov Tragurium, u Konšt. Porf. Tetrangurium čiže správnejšie Trangurium (namiesto τραγγρίν čítaj τ Tραγγρίν), teraz cudzincom Trau a Zadar, už v liste pápeža Jána VIII. r. 879 Zadarensis civitas, u Rimanov Jadera, u Konšt. Porf. Diadora, cudzincom podnes Zara, — bol nemenej slávny svojou starobylosťou a bohatstvom. Ako ďaleko oblasť týchto miest zasahovala na pevninu, neviem určiť; je však pravdepodobné, že patrili k nej len najbližšie dediny, lebo Konštantín svedčí, že sa živili z ostrovov, nie z pevniny.^[893] Z ostrovov patriacich k týmto mestám uvádzajú sa u Konštantína Porfyrogeneta Arbe (’ρβη), teraz il. Rab; Vekla (Bέκλα), u Plínia Vegium, u Ptol. Vegia, vlaš. Veglia, il. Kark (čítaj Krk); Opsara (’ψαρα), u Rimanov Absorus, v stredoveku Auxerum, teraz vlaš. a il. Osero, Ošero. Tieto ostrovy, často navštevované lúpeživými Nerečanmi a susednými Chorvátmi, po vysťahovaní sa pôvodných obyvateľov do dalmátskych miest sa veľmi poslovančili.^[894] Už okolo r. 867 a nasl. podľa nariadenia cis. Basilia odvádzali tunajší obyvatelia ostrovov, ale rovnako aj mestá, ročnú daň chorvátskemu kniežaťu za dodržiavanie poriadku a ochranu. Okrem uvedených troch, vtedy veľmi obrábaných a úrodných ostrovov, patrili k dalmátskej obci, podľa Konštantína Porfyrogeneta, aj niektoré iné menšie, z ktorých však bol obývaný len ostrov Lumbrikatum (τό Λμβρικάτν), teraz podľa Lucia vlaš. Vergada, ilýrsky podľa Bandura Laucat(?). Z opustených ostrovov, ktoré patrili k Dalmácii, sa u Konštantína Porf. uvádzajú tieto: Katautrebeno (ατατρβνώ), podľa Farlata teraz Uljan čiže Ostrov sv. Michala, Pizuch (Πιζύχ), teraz vraj Sala čiže Sale, Selvo (Σλβώ), teraz Silba, vlaš. Selve, Skerda (Σκρδά), teraz Scarda, Aloip (’Aλήπ), teraz Ulbo (podľa Lucia a Farlata Luibo), Skirda (Σκίρδα), teraz Scherda, Scarda, blízko Pagu, Kissa (ίσσα), u Plínia Gissa, teraz Pag (u Konšt. Porf. tieto dve mená sú stiahnuté do jedného Scirdacissa), Pyrotima (Πρότιμα), neznámy, Meleta (λτά), teraz Melada (rozdielna od Mlitu čiže Meledy), Estiuniz (’στινήζ), teraz Sestrum čiže Sestre. Konštantín hovorí, že nepozná mená iných rovnako spustnutých ostrovov.^[895]

4. Z tohto podrobného popisu sídel starých Chorvátov je dostatočne zjavné, že niekdajšia chorvátska krajina sa od tej, ktorá sa podnes označuje týmto menom, úplne odlišovala. Lebo okrem dnešných, na dve časti rozdelených Chorvát, t. na provinciálne čiže krajové s troma stolicami, Záhrebskou, Varaždínskou, Križskou a pomorským okruhom, a na pohraničné čiže vojenské s dvoma generalátmi, rozdelenými na osmoro regimentov (plukov), prináležali k niekdajšiemu chorvátskemu kráľovstvu ešte tieto územia: severná polovica terajšej Dalmácie až po rieku Cetinu, severozápadná časť Bosny až po rieku Vrbas, ako aj celá terajšia Slavónia, rozdelená na krajovú a vojenskú. Sem podľa jazyka treba počítať aj Istriu, hoci tento polostrov v politickom ohľade k Chorvátom od konca 8. stor. viac nepatril. Že severná polovica dnešného Dalmátska a severozápadný kút Bosny sa niekedy nazývali Chorváty, o tom podľa vyššie uvedených svedectiev nemôže byť žiadna pochybnosť.^[896] V celom stredoveku, ba dokonca aj v 16. a 17. stor. slovanské obyvateľstvo uvedených krajov nepoužívalo žiadne iné len chorvátske meno,^[897] ktoré ešte dodnes pretrváva popri iných čiastkových a lokálnych názvoch medzi tamojším jednoduchým ľudom. V najstarších domácich, v latinčine písaných listinách chorvátskych kniežat a kráľov, ale aj v cudzozemských prameňoch, národ a krajina sa stále nazývajú Chorváti, Chorváty. Už vyššie sme vyslovili svoju domnienku o pôvode mena Chrvat zo slova Chrib, Chrbet, ktorým sú označené v slovanskej pradobe Tatry (§ 10, č. 10, písm. x, § 22, č. 2); na doplnenie tu uvedieme rozličné formy, v ktorých sa toto národné meno vyskytuje v najstarších prameňoch. Uvádza sa potom u Byzantíncov ρωβάτι, ρωβατία u Konšt. Porf. ρβάτι u Cedrena, ραβάτι u Zonara, ωρβάτι u Niceph. Bryennia, ραβατία u Nicetu Choniatu, ρατιι u Chalkokondylu a i. Chorvatin u Araba Masudu, u cudzozemských Latiníkov Cravati (župa v Korutanoch) v list. 954, Chrovat (tá istá) v r. 978, Chruuati (osada) u Dithmara, Crovate (tá istá) u Annal. Saxona, Cruvati (tá istá) u Chron. Sax., Crubate (dedina) v r. 1055, Gravat (dedina) v r. 1086, Curbatia (krajina) u Lupu Protospathu, Chrovati u Kosmasa, Crouacia u Mart. Galla, Croatii u Kadłubka, Horithi u anglosasky píšuceho Alfreda atď., v latinčine píšucich tuzemcov Croatae v aktoch zboru splitského 925, tiež v r. 1076, 1078, Chrobatae v r. 1059 atď., v prameňoch po slovansky písaných χopвaты (krajina) v cyr. legende o sv. Václavovi pôvodne hádam spísanej už v 10. stor. (Dragomira bježa v Chorvaty), χpвaтє, χopвaти, χpавати, χpоватє бѣлии u Nestora podľa rukop. Lavrentijevského r. 1377,^[898] χpьвати v najstarších rukopisoch srbských, χpватинъ, v starom rukop. bulharskom (pozri príl. č. 26), Haruati (čítaj Hr’vati) v kronike dalmátskej prevzatej z Dukljanina, Charvati (krajina) u Dalimila a iných Čechov 14. — 16. stor. (tak i osady v Čechách a na Morave až podnes sa nazývajú Charvatice, Charvatec atď.), Karwaci u Poliaka M. Bielskeho [1597], Karwacy, Karwacka ziemia u M. Blažovského [1611], Crouati u Trubera, Hervatsko u Krella, Haruati u Dalmatina, Harvati, Harvatski jazik u Benedikta Zboravčića, Chrovati, Chrovatska Bosna u Matijevića, Hervat vo vokabulári benátskom [1705] (všetko v knihách písaných latinským písmom), Chrvati u Štefana Istrianina a Dalmatina v knihách glagolských, χарвати, χрвати v tých istých v knihách cyrilských, χервачаини’ u Levakovića atď. V súčasnosti Chorváti vyslovujú svoje meno Hr’vati, Horvati; Srbi a Ilýri im hovoria Hr’vat, pl. Hr’vati (u obidvoch H namiesto pôvodného Ch, ako v slovách hrabren, hrast, hren, hvala, hud atď.); Uhri ich nazývajú Horvát, pl. Horvátok, Nemci Kroat i Krobat, pl. Kroaten, Krobaten. Zo všetkých týchto foriem najstaršia a najpôvodnejšia je jedn. č. Chr’vatin, mn. č. Chr’vati (neskôr Chr’vate), so slabým ?, vzniknutým z hladkého ? v koreni Chrib, Chribet, Chrebet: všetky ostatné sú buď cudzozemské spôsoby písania, buď neskoršie nárečové odrody. — Ak teda, a podľa doteraz predložených svedectiev nemožno o tom pochybovať, vlastné meno národa i krajín, ktorých deje sme v tomto a v predošlom paragrafe rozprávali, bolo Chorváti, prečo sa dnes východná polovica starého Chorvátska nazýva Slavónia, a na území týchto krajín sa dodnes používa rozdielny, dvojaký jazyk, jeden osobitného rázu v okrajových Chorvátoch a v svätojurskom i križskom regimente, druhý v ostatných pohraničných Chorvátoch, v prímorí (Litorale) a Slavónii, ktorý sa podstatne takmer v ničom neodlišuje od srbského? Na vyvetlenie tejto záhady musíme podotknúť ešte niečo. Z hodnoverných prameňov je isté, že chorvátski panovníci od najstaršej doby až do kráľa Mateja Korvína žiadny iný titul nepoužívali, len kniežatá a králi chorvátski [listiny 837 — 1492] i dalmátski [list. 1050 nasl.]. Niektorí cudzozemci dávali, pravda, meno Slovanov aj Chorvátom, avšak iba zamenili všeobecné meno za čiastkové. Takto sa nachádza v liste Ľudovíta II. Basiliovi r. 871 Sclavini, Sclavonia, v liste pápeža Jána X. [914 — 929] Jánovi XIV., arcib. splitskému, Sclavinia terra, Sclavinorum terra, v liste Innocentia IV. Sclavonia terra, namiesto Croati, Croatia. Až za čias Bela III. [1173 — 1196] a Ondreja II. [1205 — 1235] sa časť Chorvát medzi Drávou a Sávou, určená ako tzv. chlebový údel pre kráľovských synov, začala označovať osobitným menom vojvodstva Slavónskeho (ductus Sclavoniae), a to sa potom nevhodne a zriedkavo vzťahovalo i na celé chorvátsko-dalmátske kráľovstvo.^[899] Kráľ Vladislav, možno nedôverujúc Jánovi Korvínovi, spravujúcemu vojvodstvo slavónske, prevzal r. 1492 aj titul kráľa slavónskeho. Po moháčskej bitke [1526], za panovania rakúskeho rodu v Uhrách, sa horná, Turkom vytrhnutá polovica Slavónie, t. stolice Záhrebská, Varaždínska a Križská, znova začala označovať starým menom Chorvatie; naproti tomu druhá časť, ktorá vtedy zostala Turkom a ktorá sa až neskôr dostala z ich područia, t. stolice Verovitická, Požeská a Sriemska, si ponechala novší názov Slavónie. O vzniku dvoch jazykov na území starých Chorvát sa názory bádateľov rôznia. Niektorí sa domnievajú, že pôvod jedného z nich treba hľadať v novšej dobe, v čase, keď po tureckých vpádoch spustnuté Chorváty boli znova zaľudňované uprchlými utečencami (Uskokmi) z Bosny, Hercegoviny a Srbska. Čo by sa povedzme mohlo hodiť na Slavóniu, ktorú Turci ovládali dlhšie, hoci ani tam to nie je veľmi pravdepodobné; a o západných Chorvátoch sa to vôbec nedá povedať. Lebo nielenže krajiny pomorské od Cetiny až po Istriu, kde sa teraz hovorí po ilýrsky, nikdy celkom nespustli a ľuďmi srbského pokolenia nanovo zaľudnené neboli, ale najstaršie písomné pamiatky navyše dosvedčujú, že v nich už v 9. a 10. stor. sa používal jazyk celkom podobný dnešnému. Ďalší prichádzajú s tvrdením, že pôvodní Chorváti prevzali reč od Bosniakov a juhodalmátskych Ilýrov, a svoj vlastný jazyk prestali používať. Táto domnienka je ešte menej pravdepodobná než predchádzajúca. Takáto zmena by sa bola musela udiať už medzi r. 640 — 800, ale vtedy, ani neskôr rozdrobení Srbi a Ilýri na samostatných Chorvátov nemali taký veľký vplyv, aby im boli mohli vnútiť svoj jazyk. Nezostáva nám teda nič iné len prijať za pravdivé to, čo vyplýva z podstaty veci, a síce, že v starých Chorvátoch, tak ako dnes, aj v prastarej dobe existovali dva len málo od seba odlišné jazyky, ktorých pôvod sa musí hľadať v rozdielnosti slovanských rodov a vetiev, usídlených v týchto krajinách. Obyvatelia juhozápadných Chorvát, hoci menom od Srbov rozdielni, sa od seba neodlišovali jazykom: obidvaja sídlili niekedy v jednej a tej istej zatatranskej krajine, v Červenej Rusi (§ 31, č. 1), obidvaja odtiaľ odišli naraz a temer v rovnakom čase a po príchode do Ilyrika sa usadili v susedstve. Možno vetva Srbov usídlená bližšie pod Tatrami tu od Chribov dostala miestne meno Chorvát. Naproti tomu obyvatelia krajových Chorvát pochádzali zo zvláštnej slovanskej vetvy, ktorá sa pôvodne rozložila po obidvoch stranách strednej Drávy, ale, ako sa zdá, svojimi rodinami dosť hlboko zasahuje do Štyrska a uhorského Zadunajska.^[900] Pravda, tak oni, ako aj vindickí Slovenci sa sem prisťahovali z krajín zatatranských, z vlasti Srbom a Chorvátom veľmi blízkych. Boli to, podľa svedectva jazyka, vlastne tri sadenice čiže vetvy jedného národného štepu, rozličnými odlíšené menami, jazykom však tesne spojené. Zaiste tri ilýrske nárečia, t. srbsko-ilýrske, chorvátske (v krajových Chorvátoch) a krajinsko-slovanské (v Krajine, Korutanoch, Štyrsku) medzi všetkými slovanskými oddávna až podnes sú jedno s druhým najbližšie a najpríbuznejšie (porov. § 36, č. 3).