Zlatý fond > Diela > Slovanské starožitnosti II


E-mail (povinné):

Pavol Jozef Šafárik:
Slovanské starožitnosti II

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Daniel Winter, Eva Lužáková, Ivana Černecká, Lucia Muráriková, Peter Páleník, Mária Hulvejová, Jana Kyseľová, Andrej Slodičák.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 61 čitateľov

Článok VIII. O Slovanoch českých

§ 39. Prehľad dejín Slovanov českých

1. Zem česká, ktorá je v svojom síce neveľkom, ale dejinami národa v nej prebývajúceho mnohé iné národy prevyšujúcom rozsahu od matky prírody dosť jasne ohraničená, a preto tu žiadne ďalšie vyznačenie nevyžadujúca, bola v najdávnejšej historicky známej dobe zaujatá keltskými Bojmi (§ 17, č. 5), pozdejšie nemeckými Markomanmi (§ 18).[1187] Je zbytočné sa dlho sporiť o tom, či v nej pred pritiahnutím Bojov prebývali národy germánskeho alebo slovanského kmeňa, pretože historickými dokladmi nemožno dokázať ani jedno ani druhé. Pred súdom nestranného historika však vždy musí mať miesto pravdepodobná domnienka, založená na nesmiernej rozšírenosti Vindov pred i za Tatrami už pred príchodom Keltov a Germánov, podľa ktorej vetvy veľkého slovanského kmeňa boli zasahovali do Čiech už pred vpádom Bojov. Po úpadku Markomanov, medzi ktorými sa zvyšky Bojov dávno stratili,[1188] pripadla táto zem znova Slovanom, ktorí vtedy húfne rozširovali svoje sídla a panovanie od východu na západ a juh, väčšinou do predtým stratených krajín, a menovite tým ich zástupcom, ktorí sa od čias svojho usídlenia v nej dodnes nazývajú Česi, v jedn. čísle Čech, a od ktorých i sama zem dostala svoje domáce meno Čechy, česká zem, podržiac si napriek tomu u cudzincov starobylý názov Bojohém (nem. Bojenheim, Böheim, Böhmen). Učení bádatelia majú nejednotné názory o tom, kedy, z ktorej pôvodnej vlasti a akými cestami i spôsobmi sa títo slovanskí Česi prisťahovali do Bojohému, ale to pri tvrdení, ktoré sa nezakladá na jasných výpovediach súvekých svedkov,[1189] ale iba na umelom výklade všetkých vtedajších dejov, na kritickom rozbore súdobých udalostí a okolností, ani nemôže byť inak. Preto aj my, nepodliehajúc nádeji dosiahnuť pevnú istotu tam, kde je to pre nedostatok výslovných svedectiev vonkoncom nemožné, uspokojíme sa s vyšetrením toho, čo možno s dobrým vedomím zodpovedne pokladať za najpreukaznejšie a najpravdepodobnejšie. Istou a všetkými súdnymi historikmi uznávanou skutočnosťou je to, že Česi vstúpili do Bojohému až po vyhynutí Markomanov, avšak názory na presnejšie určenie času ich príchodu sa rôznia (medzi r. 450 — 644).[1190] Ak však uvážime, že po r. 450 niet v Bojohéme o Markomanoch, ktorých už pred r. 430 porazili a do poddanstva uviedli Huni a potom r. 450 ich Atila, tiahnuc so svojím hlavným vojskom cez Čechy,[1191] spolu s inými Nemcami zaviedol do Galie,[1192] nijakej zmienky, naproti tomu r. 495, keď sa cez Čechy a údolím Labe do Dánska sťahovali Herulovia porazení Longobardmi na Dunaji a na Morave, bola táto zem už zaujatá Slovanmi,[1193] a preto nebudeme váhať stanoviť príchod Čechov do Bojohému medzi r. 451 — 495, najmä keď sa s týmto časovým označením najlepšie zhodujú všetky ostatné okolnosti. Ťaženie neskrotenej zberby Hunov a ich spoločníkov do Galie, okrem toho ich spiatočný útek po nešťastnej bitke na Katalaunských poliach [451], nepochybne priniesli konečnú záhubu už dávno oslabeným a zdecimovaným Markomanom, ktorí unikajúc hunskému jarmu sa presídlili k ostatným Nemcom. Vtedy Slovania, šíriaci sa od západu na východ, od Visly cez Odru ku Krkonošiam, využili čas vyhovujúci ich zámerom, prešli západné Sliezske pohorie, vstúpili do Čiech a poraziac slabé zvyšky Markomanov, založili si v nich trvalé sídla. Potvrdzuje to jednak včasné vystúpenie Slovanov v Nemciach, v Lužici a v Mišne, medzi dolným Labem a Východným morom, kam sa dozaista, súdiac podľa polohy týchto zemí, dostali neskoršie než do Čiech, jednak tiež mnohé prastaré, v jazyku Čechov a ich susedov dochované zemepisné mená, ako napr. Sleza (rieka), Slezania (Silingae u Ptol.), Krkonoše (hory, u Ptolemaia Korkonti, ľud v týchto horách), Rakúsy, Rakúšania (Rakatae a Terakatriae u Ptol.), Dyje (rieka, u Ptol. v mene Te-Rakatriae, t. j. Rakusi na rieke Teji č. Dyji ukrytá), Labe, Brno, Beroun (porov. gal. Virunum, Verona) atď., ktoré jasne dokazujú, že Slovania sa veľmi skoro, vzápätí po odchode Nemcov, usídľovali v týchto krajinách a prijímali starobylé mená. Z týchto od starších obyvateľov prevzatých mien je zároveň zrejmé aj to, že Česi nenašli túto krajinu neobývanú, a že si ju teda museli vydobyť so zbraňou v ruke, pretože žiadny národ, a navyše nemecký, nepriateľom svoje sídla a mestá nevydáva dobrovoľne. Hodnovernú správu o starobylej vlasti čiže kolíske Čechov, pochádzajúcu z prastarých ľudových povestí, nám zachoval Dalimil, a podľa nej Česi pochádzali z Chorvát, zeme ležiacej v starom Srbsku.[1194] Podľa toho, čo sme vyššie (§ 38, č. 2) povedali o polohe Bielosrbska a Bielochorvátska v 6. — 7. storočí, niet pochýb, že v Dalimilovej povesti sa pod menom Charvati myslí zatatranská zem čiže terajšia Halič. Pravdivosť tejto povesti potvrdzujú všetky ďalšie okolnosti i ostatné, hoci len nejasné náznaky. Česi podľa svojho jazyka stoja uprostred medzi Poliakmi a Slovákmi, a nebudeme sa mýliť, ak ich budeme rátať za najjužnejšiu ratolesť Lechov,[1195] ktorá niekedy bývala v severotatranských Chorvátoch na hornej Visle. Popri menovaných Čechoch sa v Bojohéme s nimi spoločne usadili aj Charvati, Dudlebovia a iní, ako ukážeme nižšie; títo poslední zasa prebývali taktiež v Haliči a odtiaľ ďalej na severovýchode. Je ťažké určiť, v ktorej časti tohto rozľahlého Chorvátska by sa vlastne mala hľadať kolíska Čechov. V prastarej básni zvanej Libušin snem sa spomínajú tri rieky, cez ktoré tiahli Česi,[1196] a tými sa môžu rozumieť Visla, Varta a Odra,[1197] no treba si pamätať, že v podobných povestiach a básňach všelijaké čísla mávajú skôr mýtický, než historický pôvod a význam,[1198] a preto sa na ne veľmi spoliehať nemožno. V tomto ohľade by mohlo lepšie poslúžiť usilovné skúmanie miestnych mien Čechy, Čechovici atď. v Poľsku a v Haliči, pretože sa obyčajne stáva, že po vysťahovaní sa hlavnej vetvy zvyknú susedia jej zvyšné rody označovať národným menom. Doteraz poznám tieto: v krakovskom vojvodstve Czechy, Czechów, v sandomirskom Czecharzewice, Podczasza wola,[1199] v lublinskom Czechów, Czechówka, v kaliskom dva Czachulce, Czechy, v plockom Czachorowo, Czachówka, Czachowo, Czechowizna, Czeski, v mazovskom Czechów, dve Czechowice, dvoje Podczachy, v podlaskom Czachy, Czech mlyn, v augustovskom Czachy. V riečickom újazde Minskej gubernie v Rusku, medzi Gubarevičmi, Babčinom a Ostrogľadovičmi je dedina Čechy (Šubert 1. 35), v Černigovskej gubernii na rieke Sudosti Čechovka. Nech je to akokoľvek, z týchto a z podobných údajov vysvitá aspoň to, že Česi sa do Bojohému prisťahovali od hornej Visly, z južných končín veľkej zeme Srbov, z krajiny vtedy zvanej Charvaty,[1200] a lepšie je prestať pri tomto pravdepodobnom výsledku, než zalietať na perutiach zvedavej etymológie do zdanlivej kolísky Čechov na Kaukaze, do čerkeskej Zichie, po gruzínsky zvanej Džichy.

2. Možno uveriť tomu, že Česi, ktorých do Bojohému doviedol ich vodca, v neskoršej povesti nazývaný Čech, a o ktorom povesť uvádza, že sa kvôli vražde vysťahoval z Chorvát aj so svojimi šiestimi bratmi a veľkou čeľaďou,[1201] boli len hlavnou vetvou slovanského národa usídleného v Bojohéme: okrem nich sa v dávnejšom veku spomínajú ešte Charvati, Dudlebovia, Lučania, Sedličania, Pšovania, Dečania, Lemusi a i., od nich sa odlišujúci obyvatelia tej istej zeme. Podľa toho sa možno domýšľať, že tieto rody a čeľade spočiatku aj tu, podobne ako inde, založili podľa starobylého slovanského spôsobu či skôr nespôsobu od seba nezávislé obce, ktoré sa do jedného politického celku zlúčili až v neskoršej dobe, a to prvýkrát za Sama, no po smrti tohto silného vládcu bol tento celok opäť niekoľkokrát všelijako rozdelený. Prvotné dejiny Čechov a ich bratov Moravanov v tejto novej vlasti boli už za čias Kosmasa pohrúžené v mori nepamäti. Po vysťahovaní sa Herulov z Podunajska [495] a vyhynutí Rugov v Rakúsoch [487 nasl.] susedili na juhu čiže na Morave s Longobardmi, na západe zasa s Durinkami, a je pravdepodobné, že s obidvoma národmi mali nemálo rozporov, hoci súveký dejepis nám o tom nezachoval nijaké správy. Dôležitejšie zmeny sa udiali po zničení durínskej ríše Frankmi [531] a usídlení sa Avarov v Panónii [560 — 562]. Títo už r. 563 vpadli cez Čechy na územie Frankov, snáď prizvaní nespokojnými Durínčanmi, boli tu však niekde pri Labe kráľom Sigibertom na hlavu porazení a donútení uzavrieť mier.[1202] Menej šťastia mali Frankovia r. 567, keď ich spomenutého kráľa Avari nielen porazili, ale aj zajali. Onedlho potom sa avarský chán Bajan zmieril s Frankmi, premohol Gepidov [567], vypudil Longobardov z Panónie [568] a podrobil si všetkých okolitých Slovanov. Je pravdepodobné, že vtedy, medzi r. 568 — 600, sa i Česi dostali do poddanstva avarského chána. Podľa povahy ich lotrovských podmaniteľov môžeme usudzovať, že život krutému avarskému žezlu podrobených Slovanov v Rakúsoch, Uhrách, na Morave a v Čechách (lebo ďalej v Polabsku a Poľsku Avari nikdy nepanovali) bol dosť skľučujúci a ťažký, hoci všetko, čo o tom podľa povestí rozprávajú Fredegar a Nestor, nemôžeme prijímať doslovne ako správne a pravdivé.[1203] Avari mali svoje hlavné sídlo v Uhrách a v Rakúsku, odkiaľ na konci 6. stor. podnikali cez Čechy svoje lúpežné výpady na územie Frankov.[1204] Podobne ako ostatní Slovania sa aj Česi neraz pokúšali zvrhnúť avarské jarmo, až im napokon v priaznivej dobe prišiel pomôcť šťastný vodca Samo. O tomto zázračnom mužovi a jeho vystúpení a odstúpení zo scény dejín nám súveký dejepis zvestuje príliš málo,[1205] novší bádatelia sa zasa o ňom nadmieru nadohadovali; našu mienku vyložíme čo možno najkratšie.[1206] Všetci súdnejší bádatelia nášho veku sa jednomyseľne zhodujú v tom, že hlavným Samovým pôsobiskom boli Čechy a nie Korutany, a inak o tom nemôže súdiť nikto, kto pri dostatočnej znalosti veci, o ktorú tu ide, nepredpojatým okom sám nahliadne do prameňov vtedajšej histórie.[1207] Omnoho ťažšie je vysvetliť spor starých povestí o pôvode a postavení Sama, lebo podľa niektorých bol rodený Frank a kupec pochádzajúci z inak neznámej župy Semnonago, iní sa nazdávajú, že bol Slovan. Ak však uvážime, že jeho meno je slovanské, a nie franské alebo románske, a že celým spôsobom svojho života i konania, predovšetkým však svojou neukojenou nenávisťou voči Frankom, sa prejavuje ako rodený Slovan, nebudeme váhať prijať za správnu domnienku Palackého, hľadajúceho Samov pôvod v zemi slovanských Veletov v Batávii čiže v terajšom Nizozemí, ktorí boli dlhý čas utláčaní Frízmi a Frankmi a napokon sa im za Dagoberta museli poddať (porov § 44, č. 5). Nemožno sa teda diviť, že keď sa Samo, utekajúc pred panstvom Frankov, vysťahoval spolu so svojimi spoločníkmi so zámerom kupčiť a obchodovať k príbuzným Slovanom na Labe,[1208] ľahko si získal ich priazeň a v nenávisti k Frankom sa im rovnal. Nech už to bolo akokoľvek, Samo pri svojom príchode do Čiech r. 623 našiel tunajších Slovanov v prudkom boji s ich utláčateľmi Avarmi. Chopil sa zbrane a postavil sa na ich čelo, i pošťastilo sa mu premôcť Avarov a oslobodiť Čechy a Moravu od ich jarma na večné časy. Vďační Slovania si ho r. 627 zvolili za kráľa, a on im šťastne panoval päťatridsať liet, teda asi do r. 662,[1209] neprestávajúc svojou víťaznou zbraňou zaháňať Avarov a Frankov, a susedných Slovanov naopak pripájať ku svojmu panstvu. Samo založil a riadil prvý veľký slovanský štát, po ktorom sa zachovala historická stopa. Stred tohto štátu sa nachádzal v Čechách, jeho hranice potom siahali na juhu až k Štyrským Alpám, na východe k Tatrám, na severe asi k Spréve a Havele, na západe dosť hlboko do Nemiec, pretože Slovania pri Smrekovinách, na Mohane a Radnici nepochybne podliehali pod jeho žezlo. Pre nedostatok starých správ nemožno hranice jeho ríše vymedziť presnejšie. Je pravdepodobné, že pod jeho vrchnou správou v rozličných slovanských krajinách panovali rozmanité kniežatá, z ktorých je nám známy jediný Dervan v polabskom Srbsku[1210] a Va- ljuch na území vindskom, t. j. českom.[1211] R. 630 vypukli nezhody medzi Samom a Frankmi. Dagobertov posol, majúc obe strany zmieriť, nerozvážne roznietil medzi nimi oheň krutej vojny.[1212] Dagobert vyzval Longobardov a Alemanov do boja proti Slovanom v Korutanoch a Rakúsoch, tí však nabrali korisť a vrátili sa domov bez väčšieho úspechu. Hlavné východofranské vojsko tiahlo od Rýna, nepochybne územím okolo Mohanu, priamo do Čiech proti Samovi, bolo však po trojdňovej bitke pri Wogastisburgu na hlavu porazené.[1213] Hneď potom Dervan, knieža Srbov medzi Labem a Sálou, opustil Frankov a poddal sa Samovi. Takto posilnení Slovania vedení Samom neprestávali dorážať na Frankov a napádali ich v Durínsku. Nová výprava kráľa Dagoberta proti nemu r. 631 nepriniesla nijaký výsledok, a rovnako ani tretia r. 632, po ktorej napokon musel franský kráľ prenechať obranu východnej časti ríše (Austrázie) svojmu synovi kráľovi Sigibertovi a Durínsko kniežaťu Radulfovi. Tento uzavrel so Samom priateľstvo a sám si vydobýjal nezávislosť od Frankov, pričom Samo sa zatiaľ usiloval rozširovať hranice svojej ríše na východe, v okolí Odry.[1214] O posledných rokoch Samovho panovania história celkom mlčí. Po jeho smrti [662] sa veľká slovanská ríša, neobyčajný úkaz na oblohe dejín, podobne ako ríša Atilova, Svätoplukova a iné, rozpadla prirodzenou cestou tak rýchlo, ako rýchlo vzrástla. Samova sláva zapadla takmer zároveň s jeho telom;[1215] duch veľkého muža sa nepreniesol na jeho bezvýznamných potomkov. Jednotlivé slovanské kniežatá, spojené v čase núdze a cudzieho nátlaku mocným ramenom šťastného hosťa-vojvodcu, po jeho smrti nepochybne sami začali ničiť jeho veľké dielo, na ktorého ďalšie udržiavanie a upevňovanie ich slabý duch nepostačoval.

3. Po slávnom víťazovi Samovi neožaruje českú zem ani dejiny jej národa žiadne historické svetlo vyše stopäťdesiat rokov, od smrti kráľa Dagoberta I. až do korunovácie Karola Veľkého za cisára [638 — 800], čo je čiastočne dôkazom, že Česi, doma možno zaujatí vlastnými starosťami, žili v mieri a pokoji aspoň so svojimi mohutnými susedmi, Frankmi a Avarmi. Túto medzeru v českej histórii vypĺňajú ľudové povesti a poviedky, dochované nám čiastočne v kusých zlomkoch starobylého českého básnictva, čiastočne v spisoch najstarších českých kronikárov, Kosmasa, Dalimila a iných. Tieto povesti a poviedky, hoci im nemožno pripisovať historickú istotu a pravdivosť, sú však predsa len pre vzdialené potomstvo vždy vzácnymi zvyškami starožitností, očarujúcimi hlasmi zvestujúcimi vďačným vnukom pamiatku prvotného jestvovania ich pradedov v milovanej českej vlasti. Preto aj my, ponechávajúc ich historickej cene príslušný význam, sa po zásluhe pri nich trocha pozastavíme, predovšetkým preto, že ony svojou prostotou a vnútornou pravdepodobnosťou výrazne predčia iné povesti a bájky tohto druhu. Podľa nich začal po Čechovi v priebehu čias vládnuť Krok, pôvodne nazývaný Krak,[1216] mocný a spravodlivý sudca a vládca ľudu, ktorého sídlom bol Vyšehrad pri Prahe.[1217] Je pravdepodobné, že Krok bol buďto syn, alebo aspoň nástupca Sama, lebo čas jeho panovania spadá najpravdepodobnejšie na koniec 7. stor. Po ňom bol pomenovaný hrad Krakov, vzdialený od Rakovníka dve hodiny smerom na juhozápad.[1218] Od Kroka sa nepretržite tiahne postupnosť českých kniežat až po Bořivoja I., keď sa začína istejší letopočet. Ak by bol po otcovi vždy nasledoval syn, vtedy by Krok, ako deviaty ded kniežaťa Bořivoja, musel pravdaže panovať už v druhej polovici 6. stor. Avšak svedomitý Kosmas sa až po Hostivíta, Bořivojovho otca, vyhýba akémukoľvek letopočtu a rodokmeňu, pripomínajúc jedine poradie a postupnosť panovníkov, pričom, ako je vidno, pri striedaní sa bratov a strýcov ich mohol v kratšom čase vládnuť väčší počet. Krok zanechal [r. 690][1219] tri dcéry, Kazi, Tetku a Libušu.[1220] Prvá z nich mala veľké skúsenosti a znalosti o bylinách a prírode, a vynikajúc nad inými aj v lekárstve, vedela hojiť všelijaké ľudské neduhy a bolesti, začo ju potomstvo vyhlásilo za čarodejnicu. Druhá bola preslávená znalosťou božských vecí a starala sa o zachovávanie pohanského náboženstva, a spolu s jej sestrou ju neskôr pokladali za vešticu a vedomkyňu. Tretia, najmladšia, obdarená súc neobyčajným rozumom, spanilosťou mysle a mnohorakými cnosťami duše, bola národom prijatá za panovnicu a vládkyňu. Túto neobyčajnú vzdelanosť ducha, ktorú potomstvo obdivovalo u Krokových dcér, možno podľa domnienky Palackého nie neodôvodnene pripísať spojeniu Samovej rodiny so svojimi krajanmi Veletmi v Batávii, v zemi, ktorá bola vtedy vzdelanejšia než Germánia. Ženské panovanie Libuše v Čechách nebolo dlho bez odporu. Keď ju kvôli súdnemu výroku ohovoril Chrudoš Klenovic, zvolila si so súhlasom ľudu za manžela Přemysla, pána stadického, ktorý sa od pluhu, pri ktorom ho našli poslovia, vybral na Vyšehrad prevziať vládu [695].[1221] Přemysl je praotcom kráľovského rodu panujúceho v Čechách po meči až do r. 1306, po praslici ešte dodnes. Jemu pripisuje najstaršie podanie vďačného národa prvé zemské zriadenie a ustanovenie či skôr obnovenie alebo usporiadanie českých zákonov.[1222] Jeho manželke, kňažnej Libuši, pripisuje tá istá starobylá povesť založenie Prahy. Nemožno rozhodnúť, či romantická povesť o vzbure bohatierky Vlasty a celého ženského pohlavia proti mužom, čiže o takzvanej dievčenskej vojne po Libušinej smrti [710] má svoj prameň a pôvod iba v obraznosti niektorého ľudového básnika, zakladajúceho svoju báj na výklade mena hradu Devína, stojaceho oproti Vyšehradu, alebo sa opiera o akúsi skutočnú udalosť, odboj Vlasty a jej stúpencov proti Přemyslovi. Po Přemyslovi [pred 750], ktorý sa dožil vysokého veku,[1223] panovali jeden po druhom Nezamysl, Mnata, Vojen, Unislav, Křesomysl, Neklan a Hostivít. O prvých piatich nemáme okrem holých mien žiadne iné správy;[1224] dobe Neklanovej sa pripisuje povesť o boji jeho vodcu Čestimíra s lučanským kniežaťom Vlastislavom; o Hostivítovi zasa Kosmas vypovedá, že bol otcom prvého kresťanského kniežaťa v Čechách, Bořivoja. Z neskorších udalostí je zjavné, že hoci na Vyšehrade sídliace kniežatá si od čias Sama nárokovali vládu nad všetkými ostatnými kniežatmi a lechmi (pánmi) v Čechách a ju aj v skutočnosti vykonávali, predsa len tieto údelné čiže područné drobné kniežatá, čas od času, využívajúc vhodnú príležitosť, podobne ako v Srbsku, Poľsku a inde v Slovanoch, vydobýjali si nezávislosť a neraz sa z područia panovníkov skutočne vyslobodili. Zdá sa, že po smrti Přemysla — lebo Libuša podľa svedectva Snemov podobne ako Samo vládla ešte nad celými Čechami — za jeho slabých nástupcov malé české kniežatá a lechovia (páni) zem znova rozdrobili na niekoľko častí. Takýmto samostatným kniežaťom v Čechách bol Vlastislav Lučanský čiže Lucký, ktorého panstvo ležalo v terajšom Žatecku. Vlastislav napádal pražské kniežatstvo i samotnú Prahu a lúpil tam, no napokon ho Neklanov vojvodca Čestimír[1225] v krutej bitke porazil a usmrtil [830]; jeho syna proti vôli kniežaťa Neklana zradne zavraždil vlastný poručník Durink, a potom bolo lučanské kniežatstvo spojené s pražským.[1226] Tým sa končí rad nehodnoverných správ, čerpaných Kosmasom z ľudových povestí, spevov a podaní, o ktorých sám najstarší dejepisec vyznáva,[1227] že nevie, či má to všetko pokladať za veci, ktoré sa skutočne stali, alebo sú len vymyslené.[1228]

4. Zatiaľ čo Kosmas prácne, a ako sám vyznáva, nedobrovoľne, dopĺňa nedostatok hodnoverných a presných správ o dejinách praotcov zaujímavými povesťami, pozhľadúvanými z ľudového básnictva, zahraničný dejepis už o niečo skôr, podľa Pelclovho konštatovania už za Křesomysla a Neklana, začína vysielať nové jasnejšie lúče svetla na českú zem. Dôvodom toho sú kruté vojny Karola Veľkého so Slovanmi a menovite s Čechmi. Pretože tohto bojovného podmaniteľa národov, ktorý zničil lúpežnícku avarskú ríšu v dolných Rakúsoch a porazil Luticov i Sasov, pápež napokon r. 800 vysvätil za rímskeho cisára, tak sa Karol domnieval, že má nielen právo, ale aj poslanie si podrobiť a na kresťanskú vieru obrátiť všetky severoeurópske, vtedy ešte pohanské národy. Nezávislosť mohutných a bojovných Čechov a Moravanov prekážala jeho zámerom,[1229] a preto si zaumienil udrieť na nich celou svojou silou a dokonca ich chcel aj poraziť, ako možno usudzovať podľa nezvyčajných príprav, ktorými sa zaoberal. V lete r. 805 vtrhli Frankovia do Čiech s troma veľkými vojskami. Stredné z nich vedené cisárovičom dlho márne dobýjalo Kadaň (Kanburg), potom sa všetky tri zhŕkli na priestranstve, kde sa teraz stretajú Žatecko, Litoměřicko a Rakovnícko. Česi neboli pripravení klásť takej sile v šírom poli odpor, a tak sa usilovali menšími bitkami a výpadmi zo zásekov škodiť svojim nepriateľom. V takýchto potýčkach bol zabitý odvážny Bech,[1230] český pán a vodca, nie však zemský knieža. Nepriateľské pluky v zemi lúpili štyridsať dní, no pre nedostatok potravy a obroku alebo pre silnejší odpor vzmužiacich sa Čechov sa bez víťazstva a pokorenia českého národa vrátili tam, odkiaľ boli prišli. Roku 806 sa výprava Nemcov proti Čechom skončila ešte neslávnejšie ako predošlého roku. Ani nemeckí kronikári, hoci inak dosť štebotaví zveličovatelia Karolových činov, nič viac o nej nehlásajú, iba že nepriatelia, poplieniac kúsok zeme, sa bez veľkej škody zasa domov navrátili, z čoho sa dá ľahko usudzovať, ako sa im asi v Čechách darilo. Ktorý vodca a bohatier vtedy Nemcom tak udatne odporoval, či sám knieža Křesomysl, do ktorého čias tieto udalosti spadajú, či niekto iný z vojvodov a pánov, pri úplnom mlčaní prameňov nemožno uhádnuť. Cisár Karol hneď potom r. 807 uznal za potrebné prijať vo svojej ríši osobitné opatrenia a prostriedky proti vpádom tak Čechov, ako aj Srbov. V neskorších rokoch [808 — 814] mal síce ešte mnoho do činenia s Luticmi a Moravanmi, ale o nejakom vojnovom ťažení proti Čechom nemáme žiadne správy. Ak sa teda Česi predsa, ako sa o tom hovorí, zaviazali cisárovi Karolovi platiť poplatky, nemohlo sa to stať inak, než zmierlivými a pokojnými dohodami. V týchto rokoch v Čechách nepochybne začal vládnuť knieža Neklan, ktorý nemal rád vojny. Je možné, že uznal za lepšie vyjednať pre svoju zem stály mier za striedmy plat, než sa pustiť do dlhého, neistého a vždy zhubného boja s veľkou franskou silou. Avšak táto povesť o poplatnosti Čechov v oných časoch je jednak pre nedostatok, jednak i pre nezhodu historických prameňov veľmi neistá a pochybná,[1231] pretože po Neklanovej smrti sa žiadne dane z Čiech Frankom neodvádzali. Za panovania Ľudovíta Pobožného [814 — 840] polabskí Slovania nažívali s Frankmi v mieri. Roku 822 sa pripomína české i moravské posolstvo k nemu, ale o konaní tých poslov sa nehovorí nič okrem toho, že cisárovi priniesli nejaké dary.[1232]

5. Za panovania Hostivíta [845 — 870] česká história ešte stále zostáva zlomkovitá, chudobná, nejasná. O začiatkoch kresťanstva v českej zemi nám niečo pripomínajú iba franské letopisy, ale tak zbežne a nedbanlivo, že ich správy v nejednom ohľade sú a zostávajú vždy záhadou. Podľa nich sa štrnásť lechov čiže českých pánov, ktorí si zaumienili prijať kresťanskú vieru, vybralo na konci r. 844 do Rezna, kde mal vtedy kráľ Ľudovít Nemec svoj dvor. Kráľ ich vľúdne prijal a 1. januára 845 ich spolu s ich družinou dal pokrstiť.[1233] Nedbanlivý letopisec však nezaznamenal mená týchto pánov, ich sídla, pohnútky na prijatie kresťanstva, ani ich ďalšie osudy. Preto ani nevieme, či ich k tomuto kroku doviedol príklad iných bratov na Morave, v Korutanoch, v Ilýrsku atď., ktorí prijali kresťanstvo sčasti omnoho skôr, sčasti nedávno predtým, či skôr naliehanie a nátlak susedných Nemcov, menovite samotného kráľa Ľudovíta. Veľmi pravdepodobné je iba to, že títo páni pochádzali z juhozápadných končín českej zeme, kde teraz leží Chebsko, Wunsiedel, Waldsassen, Tirschenreuth a Bernau, z územia, ktoré až do 11. stor. patrilo k Čechám. Nemenej isté je aj to, že ich pokrstením sa pohanstvo v Čechách neskončilo, ale až do krstu Bořivoja, čiastočne ešte i neskôr, silne prevažovalo. Z toho, že títo páni prijali kresťanskú vieru a teda ako područníci (vazali) sa oddali pod ochranu cisára, možno nie bez dôvodu usudzovať, že hlavnou príčinou tohto ich prijatia viery boli nezhody a nedorozumenia, ktoré vypukli medzi českými pánmi a ich kniežaťom snáď kvôli tomu, že ho nechceli poslúchať a byť jeho poddanými. Napokon dôležitým následkom tohto kroku bolo to, že Čechy až do založenia pražského biskupstva patrili do obvodu reznianskeho biskupstva. Nádej kráľa Ľudovíta otvoriť si pomocou náboženstva bránu na opanovanie Čiech vyšla naprázdno. Pretože keď sa r. 846 po porážke moravského Mojmíra vracal so svojím vojskom cez Čechy domov, nepochybne proti vôli Čechov a majúc možno na mysli nečestné zámery, bol tu na hlavu porazený, jeho vojsko zničené a on sám skoro padol do českého zajatia.[1234] Takúto porážku nemohol Ľudovít nechať bez odvety, a preto začal novú, ťažkú vojnu proti Čechom, ktorá sa však po štvorročných urputných bojoch a krviprelievaní skončila slávnym víťazstvom Čechov.[1235] Ľudovít, zamestnávaný súc inými prácami a stíhaný pohromami valiacimi sa zovšadiaľ na jeho ríšu, sa musel zaviazať, hoci nerád, zachovávať mierovú dohodu a jej podmienky stanovené Čechmi. Až r. 857 franské letopisy uvádzajú, že jeden z českých pánov a vojvodov, Slavitah, snáď správnejšie Slavitěch, Vitoradov (Wiztrachov) syn, súc vyhnaný bavorským vojskom zo svojho mesta Vitoraz (civitas Wiztrachi, teraz Weitra čiže proste Weitrach v Rakúsoch na českom pomedzí), sa uchýlil k mohutnému Rastislavovi na Morave, a jeho majetky potom Nemci odovzdali jeho bratovi, ktorý predtým od neho uprchol do Srbska ku kniežaťu Čestiborovi.[1236] O vpáde cisára Ľudovíta z Mišna do Čiech r. 857 a porážke niektorých českých lechov alebo pánov sa nemeckí letopisci zmieňujú len zbežne, takže zaoberať sa tým je zbytočné.[1237] Dôležitejšie zmeny v Čechách sa udiali v onej dobe, keď sa príčinlivý Rastislav úplne vymanil z nemeckého područia a solúnski bratia Konštantín a Metod začali svoje blahodarné apoštolovanie v jeho krajine [863].[1238]

6. Založenie samostatnej moravskej ríše veľkým, pritom však nešťastným Rastislavom [863] odvrátilo aspoň na čas od Čiech zbrane nemeckých podmaniteľov, prinútených vynaložiť všetku svoju silu na zastavenie nebezpečenstva, ktoré od dolného Dunaja hrozilo ich dobyvačným zámerom. Niet pochýb o tom, že prevaha tohto vznešeného moravského panovníka bola uznávaná aj v Čechách, a že teda Česi s ním v tom čase žili v priazni a v zhode. Nepochybne na žiadosť a výzvu Rastislava sa v oných ťažkých vojnách, ktoré proti nemu viedli Nemci, i Česi chopili zbrane a r. 869 vtrhli do Bavor, plienili krajinu i odvádzali ľud, a to zvlášť ženy, do zajatia,[1239] zatiaľ čo z druhej strany napádali Durínsko mišnianski a lužickí Srbi. Opatrný a bojovný Svätopluk, zasadnúc na stolec svojho nešťastného strýka [870], nezabudol upevňovať staré, jeho protinemeckým zámerom nadmieru lahodiace spojenia s bojovnými Čechmi novými zväzkami. Všetky okolnosti totiž poukazujú na to, že oná slávna svadba moravského panovníka s dcérou českého kniežaťa r. 871, o ktorej nemeckí letopisci podľa svojho zvyku len zbežne a matne niečo pripomínajú, musí byť ženbou Svätopluka so sestrou kniežaťa Bořivoja, panujúceho v tých časoch v Čechách. Keď totiž viedli nevestu v slávnom sprievode a s početnou družinou na Moravu, vpadli do krajiny lúpeživí Nemci vedení würzburským biskupom Arnom a grófom Rudolfom a naháňali svadobný sprievod, a ten im pri akomsi tesnom priesmyku v snahe ľahšie uniknúť útočníkom musel ako korisť zanechať 644 osedlaných koní.[1240] Týmto sobášom sa nepochybne spečatila už dávnejšia zmluva medzi panovníkmi oboch bratských národov. Od tej doby bol český knieža a jeho ľud pod ochranou mocného Svätopluka, a české pluky bojovali po boku moravských plukov proti spoločnému úhlavnému nepriateľovi. Tieto spojenectvá neušli pozornosti nemeckého kráľa, lebo nevyhovovali jeho zámerom. A preto keď r. 872 na jeho rozkaz početné vojsko zo všetkých strán vyrazilo proti Svätoplukovi, jeden oddiel pod vodcovstvom mohučského arcibiskupa Liutbrechta vpadol neočakávane do Čiech, majúc odradiť tamojší ľud od spolku so Svätoplukom. V ukrutnej bitke, odohrajúcej sa neďaleko Vltavy, boli Česi pod vedením samotného Bořivoja (Goriwei) a iných piatich vodcov alebo vojvodov, ktorých mená sú Svatoslav, Vitislav, Heriman, Spytimír a Mojislav, na hlavu porazení. Knieža Bořivoj so zvyškom svojho ľudu hľadal útočisko v opevnených mestách, o ktorých dobýjanie sa Nemci, zbierajúc po bezbrannej zemi veľkú korisť, už nepokúšali a odtiahli preč.[1241] Je pravdepodobné, že k tomuto odchodu ich dohnali Svätoplukove víťazstvá na Morave, ktorý nakoniec prešiel z obrany do útoku, a prepraviac sa cez Dunaj do Nemiec, donútil kráľa Ľudovíta uzavrieť s Moravanmi pre nich výhodný mier [873]. Po odvrátení tejto víchrice, ktorá českému národu hrozila úplnou skazou, česká zem zažívala mnoho rokov blažený mier, a knieža Bořivoj, ktorý sa nedávno predtým spolu so svojou manželkou obrátil na kresťanskú vieru, nepochybne neopomenul túto vhodnú dobu využiť na rozšírenie a upevnenie kresťanstva v svojom národe.[1242]

7. Obrátením sa kniežaťa Bořivoja a jeho celej rodiny na kresťanskú vieru získalo v Čechách kresťanstvo prevahu nad pohanstvom. V tejto dobe sa zároveň končí aj vek neistých domácich podaní o starobylých príhodách českého národa: rozšírením znalosti písma a školského vzdelávania v Čechách nadobúda domáca história pevnejšie základy a letopočet sa stanovuje pravidelnejšie. Avšak aj tak o samotnom čase, mieste a spôsobe tohto obrátenia sa potomstvu v písomných pamiatkach dochovali také chudobné a čiastočne aj nepravdivé správy, že ani dnes nemôžeme mať úplnú istotu vzhľadom na všetky okolnosti tejto veľmi dôležitej udalosti. Vyššie sme videli, že už r. 845 prijalo v Rezne svätý krst štrnásť českých pánov.[1243] Hoci sa tým kresťanstvo do celých Čiech ešte nedostalo, jednako sa však možno domýšľať, že náklonnosť a ochota prijať ho sa medzi ľudom, najmä pričinením horlivých zvestovateľov evanjelia, prichádzajúcich k Slovanom zo západu, stále viac rozmáhala, takže ak český knieža so svojou rodinou až dovtedy túto vieru a krst neprijal, stalo sa tak nepochybne jednak pre bázeň pred ľstivými nemeckými panovníkmi, ktorí si boli zvykli spolu s novým náboženstvom ukladať na obrátené slovanské národy aj jarmo ťažkej poroby, jednak pre nevedomosť nemeckých kňazov, ktorí slovanskému ľudu hľadajúcemu i potrebujúcemu osvetu vnucovali nenávidenú latinu a nemčinu, a teda cudzotu. Od bratskej Moravy a slovanských apoštolov, ktorí tam odnedávna v tichosti a požehnane pracovali, sa nebolo čoho obávať: knieža Bořivoj s dobrou mysľou prijal nebeské dary, podávané odtiaľ jemu a jeho národu. Všetky najstaršie svedectvá jednohlasne oznamujú, že Bořivoja pričinením samotného Svätopluka obrátil a pokrstil arcibiskup Metod. Je pravdepodobné, že sa to stalo už r. 871 na Morave alebo v Čechách, v časoch, keď Bořivoj nadviazal tesné priateľské zväzky s moravským panovníkom: aspoň o českej kňažnej vtedy vydatej za Svätopluka sa možno plným právom domýšľať, že bez odkladu prijala svätý krst.[1244] Podľa príkladu panovníckeho rodu a podľa prirodzeného chodu vecí konali ostatní lechovia a páni; prostý ľud dobrovoľne i voľky-nevoľky pomaly prijímal to, čo mu jeho vznešenejší vodcovia slovom i príkladom ako dobré a spasiteľné prijímať radili. Avšak i v Čechách, ako všade inde, boli zvyšky pohanstva vykorenené, a nie bez násilných prostriedkov, až po dlhom čase. Prvé kresťanské chrámy v Čechách boli zasvätené sv. Klementovi; napokon je známe, že Konštantín a Metod boli najhorlivejšími ctiteľmi menovaného svätca, ktorého ostatky oni preniesli z Chersonu na Moravu a odtiaľ potom do Ríma. Tak je to napr. kaplnka sv. Klementa v Litomyšli, o ktorej teraz z novoodkrytých prameňov vieme, že ju posvätili sv. Konštantín a Metod a že v nej bolo istý čas uložené telo sv. Klementa,[1245] chrám sv. Klementa na Levom Hradci, kniežacom sídle na ľavom brehu Vltavy, poldruhej míle na sever od Prahy, najstarší chrám v pražskom kniežatstve, tretí chrám na Vyšehrade, takisto označený menom sv. Klementa. Nemenej jasne dokazuje vplyv moravských učiteľov na Čechy a používanie slovanskej liturgie v tejto zemi najstaršia cyrilská legenda o sv. Václavovi, v ktorej sa zreteľne uvádza, že sv. Ľudmila svojho vnuka Václava dala najprv popom, aby ho učili zo slovanských kníh, a až potom sa v Budči učil latinské písmo,[1246] čo sa podľa vtedajšieho spôsobu vyjadrovania nedá a nemôže vzťahovať na nič iné, než na cyrilské knihy a písmo, pretože vtedy iné slovanské písmo (na rozdiel od latinského, ktorým sa pravdaže písavali aj slovanské slová) nebolo. Dávnu prítomnosť slovanskej liturgie v Čechách potvrdzuje aj prastará, do počiatkov kresťanstva v Čechách siahajúca pieseň Hospodine pomiluj ny, ktorej štýl sa zdá byť cyrilský.[1247] Napokon sem patrí i to, že v r. 1035 — 1097, keď pápež slovanskú liturgiu v Čechách už zrušil, sa jej obrady pod ochranou jednotlivých opátov a kniežat tu a tam, menovite v sázavskom kláštore, ešte zachovávali; ak sa to dialo tak pozde, po zániku moravskej ríše a odlúčení Čiech od zemí, v ktorých sa slovanská liturgia používala, mohlo a muselo sa to diať pri takom úzkom spojení oboch národov a v nich panujúcich dvorov, pravdaže omnoho ľahšie a v plnšej miere, aj v časoch prekvitajúcej Svätoplukovej ríše a v nej aj slovanskej liturgie, ktorú vtedy samotný pápež nielenže pripúšťal, ale dokonca aj schválil.[1248] Z týchto a z mnohých iných nemenej podstatných dôvodov dostatočne vysvitá, že tak ako sa dvojakou cestou dostalo do Čiech svetlo kresťanského náboženstva, z Nemiec okolo r. 845 a z Moravy okolo r. 871, tak sa v nich rozšírila aj dvojaká liturgia, latinská a slovanská, a istý čas sa používali súčasne, jedna popri druhej.[1249] Predpokladám, že vtedy sa v Čechách znalosť jedného i druhého písma i jazyka, slovanského i latinského, rozširovala rovnako a súčasne, lebo tak to ľud a jeho správcovia potrebovali; jeden jazyk sa používal pri službách božích a domácom vyučovaní, druhý pri vyjednávaní s cudzími dvormi, najmä s pápežom a nemeckým cisárom. Latinské písmo sa však veľmi často používalo aj v domácich, zvlášť svetských záležitostiach, ako to jasne dokazuje rukopis Snemov, ktorý možno s najväčšou pravdepodobnosťou klásť na koniec 9. stor.[1250] Napokon ani samotný Metod, tento priateľ pápeža, ktorý ho ustanovil za arcibiskupa a držal nad ním ochrannú ruku, latinskú liturgiu, majúcu i za jeho čias popri slovanskej, prostým ľudom obľúbenejšej liturgii na Svätoplukovom dvore voľný priestor, neobmedzoval, a predsa tohto svätého muža a nášho nesmrteľného učiteľa nepriateľský a prefíkaný Wiching krivo obviňoval u pápeža a svojimi intrigami maril jeho činnosť. Nie je známe, či za jeho čias pokladali Čechy za časť moravského biskupstva. Isté však je, že reznianski biskupi si predtým aj neskoršie, až do zriadenia pražského biskupstva [r. 973] privlastňovali právo na Čechy; ale nemenej zrejmé je aj to, že takéto nemecké biskupstvo na území Slovanov (in partibus infidelium) bolo neraz iba na papieri a v hlave Nemcov, pretože v skutočnosti (in praxi) sa to dialo celkom inak, ako o tom nachádzame nejeden príklad v Panónii, na Morave, v Poľsku, Rusku a inde. Ďalšie rozprávanie o tom, ako neskôr, po Metodovej smrti [885] a predovšetkým po zničení veľkej moravskej ríše, tá istá slovanská liturgia, odlúčená súc od svojich sestier v Panónii, v Bulharoch, východnej Haliči atď., po rozličných udalostiach, menovite umučení sv. Václava [936] a vyhnaní slovanských kňazov z krajiny jeho bratovrahom Boleslavom,[1251] spolčiacim sa s druhou stranou, celkom zanikla, do tejto časti nášho diela nepatrí.[1252]

8. Prijatím kresťanstva v Čechách sa síce končí cesta nášho bádania vymeraná pre prítomný spis, jednako však kvôli spätosti českých dejín s osudmi susedných Slovanov, ktorých históriu sme sledovali aj o niečo ďalej, chceme ešte v krátkosti pripomenúť niečo z neskorších udalostí tejto zeme a v nej prebývajúceho národa. Dobré porozumenie a priateľstvo medzi Svätoplukom a Bořivojom trvalo až do smrti tohto kniežaťa. Roku 883 pomáhali Česi a iní Slovania Svätoplukovi, ktorého ríša siahala až k terajšiemu Magdeburgu,[1253] v Panónii proti Nemcom. Po spojení sa Svätopluka s Arnulfom, ktorému pomohol získať cisársku korunu, niektorí nemeckí letopisci tvrdia, že pri stretnutí oboch panovníkov na dôkaz svojej vďačnosti a na potvrdenie priateľstva daroval Arnulf Svätoplukovi celú českú zem! Ale Arnulf nemohol nikomu darovať niečo, čo ani jemu, ani jeho predchodcom nikdy nepatrilo, ba čo viac nemohol českú zem darovať Svätoplukovi, v ktorého područí ona bola spolu so svojím kniežaťom Bořivojom už od r. 871.[1254] Krátko potom, po znepriatelení sa oboch panovníkov, v čase vojen Arnulfa a ním prizvaných Uhrov s Moravanmi, vpadol do Čiech bojovný würzburský biskup Arno s durínskym vojskom, ale keď sa po vylúpení niektorých území vracal späť, tak ho Svätoplukovi spojenci mišnianski Srbi na hlavu porazili a zabili.[1255] Mierumilovný Bořivoj sa skončenia týchto ukrutných bojov a zániku moravskej ríše nedožil; zomrel totiž pravdepodobne r. 894,[1256] teda v tom istom roku ako jeho ochranca Svätopluk. Synovia oboch panovníkov neboli v múdrosti, zmužilosti, šťastí a sláve svojim otcom rovní; moravské kniežatá sa medzi sebou preli o samovládu, české kniežatá Spytihnev a Vratislav, ktorých neustále mámili a pokúšali Nemci, sa spolu so svojimi pánmi vypravili na snem do Rezna a r. 985 sa dobrovoľne oddali pod ochranu nemeckej ríše.[1257] To isté urobili, ako sa zdá, Srbi v Mišne a Lužici. Moravania, ťažko nesúc toto odpadnutie, začali vojnu proti Čechom, a tí sa utiekali aj o pomoc Nemcov [897].[1258] Roku 900 tiahli Bavori cez Čechy a spolčiac sa s Čechmi plienili Moravu. Moravský knieža Mojmír ešte r. 900 a 906 odrazil útok Maďarov.[1259] Avšak po nešťastnej porážke Ľudovíta IV. pri Prešporku r. 907 zmizla moravská ríša aj so svojím kniežaťom Mojmírom z javiska dejín. Pri nasledujúcom rozdelení Moravy medzi Nemcov, Uhrov, Poliakov a Čechov dostali Česi priľahlú časť Moravy, nevedno však, ako ďaleko do vnútra zeme a do Sliezska [908 a nasl.]. Priatelenie sa Nemcov a Čechov s Maďarmi prinieslo obidvom škodlivé ovocie, lebo Maďari už r. 906 a 908 dvakrát vpadli cez Čechy do Sasov, a kruto tam lúpili. Knieža Spytihnev, zakladateľ Týnskeho chrámu, zomrel okolo r. 912. Po ňom panoval jeho brat Vratislav [912 — 925], ktorého manželkou bola Drahomíra, lutická kňažná zo stodorského územia [zomrela po 936]. Z jeho čias nám história nezachovala žiadne dôležité povesti a pamiatky o dejinách národa. Namiesto jeho mladého syna svätého Václava [925 — 936] spočiatku vládla jeho matka Drahomíra. Vtedy bola umučená sv. Ľudmila [okolo r. 927]. Nemecký cisár Henrich neočakávane vpadol so svojím ľudom do zeme, aby potrestal pohanenie, ktorého sa dopustili Česi [927] voči poslom jeho syna Thankmara, prekvapil na odpor nepripravených Čechov a po krátkom obliehaní Prahy donútil kniežaťa Václava uzavrieť mier aj platiť ročnú daň [928], a táto poplatnosť potom trvala až do 11. stor.[1260] 28. septembra 936 bol umučený knieža svätý Václav, ktorého jeho vládybažný brat Boleslav zradne pozval na krstiny, kde ho usmrtili.[1261] Cisár Oto, ktorý nechcel prepustiť Čechov z poddanstva a poplatnosti, vypovedal Boleslavovi vojnu, a tá trvala štrnásť rokov a skončila sa až porážkou udatného Boleslava r. 950.[1262] Neskôr poslal Boleslav svoje pluky na pomoc Nemcom proti Uhrom v onej slávnej bitke pri Lechu [955],[1263] a v posledných rokoch dosť šťastne nad svojimi panujúc zomrel r. 967. Jeho dcéra Dobrava bola vydatá za poľského Mečislava [r. 965; podľa Lelewela zomrela 977]. Jeho mladší syn Strachkvas bol kňaz a dcéra Mlada rehoľníčka. Šťastnejšie časy v českých dejinách nastali za panovania jeho syna Boleslava II. [967 — 999], ktorý k českej zemi pripojil krakovskú krajinu (nevedno ako ďaleko v terajšej Haliči), tiež Moravu a časť severozápadných Uhier [967 — 973].[1264] Za jeho panovania bolo založené pražské biskupstvo [973], ktorého prvými biskupmi boli Dithmar [973 — 982], sv. Vojtech [983 — 997] a Thiddag čiže Bohdal [998 — 1017]. Do jeho čias pripadá horlivé apoštolovanie sv. Vojtecha, syna Slavníka, pána libického, a jeho mučenícka smrť v Prusoch [23. apríla 997], ako aj nešťastný osud jeho rodiny, vyvraždenej v domácich rozbrojoch a nepokojoch. Boleslav zomrel 7. februára 999. Jeho manželkou bola bavorská kňažná Emma [zomrela 1006]. História ho velebí ako zveľaďovateľa krajiny, horlivého šíriteľa viery, zakladateľa biskupstiev, mnohých chrámov a panenského kláštora sv. Juraja na Pražskom hrade. Za jeho čias bol založený břevnovský kláštor blízko Prahy [993]. Za jeho syna Boleslava III. [999 — 1002], panovníka slabého a nespôsobného, sa na českú zem zovšadiaľ zosypali ťažké pohromy. Krakov s tatranským územím bol stratený a český národ bol zapletený do šarvátok a bojov s nepriateľskými cudzincami i súkmeňovcami, z ktorých ho vyrvala iba mocná ruka Břetislava II. [1025 — 1055].[1265]

§ 40. Popis ich vetiev a sídel

1. Česi hneď od počiatku svojho usídlenia sa v Bojohéme ovládali celé Čechy v prirodzených hraniciach tejto zeme, ktoré platia dodnes, s tým jediným rozdielom, že v onej prvotnej dobe nielen Kladsko na východe, ale aj Wunsiedel, Waldsassen, Tirschenreuth a Bernau na západe (Kladsko až do nedávnych čias, ostatné až do 11. stor.) patrili k Čechám. Na juhu bolo len vitorazské územie niekedy české, ostatné Rakúsy boli vždy od Čiech oddelené, vyjmúc krátku Samovu epochu. Politické pripojenie Lužice, Sliezska a celej Moravy k Čechám, spadajúce do neskorších čias, nás tu ďalej zamestnávať nemôže. Slovanský ľud, ktorý prišiel do Bojohému z Bielochorvát a zakrátko vojensky zaujal celú českú zem,[1266] poznali zahraniční spisovatelia omnoho skôr pod všeobecnými menami Vindov a Slovanov, než pod osobitným menom Čechov, hoci nemožno pochybovať o tom, že názov Česi bol aspoň pre jeho hlavnú vetvu bežný a používaný už v časoch príchodu tohto národa. Najstarší letopisec Fredegar nazýva Čechov Slovanmi s prezývkou Vinidi (Sclavi cognomento Vinidi), Sama kráľom Vinidov a české územie marca Winidorum;[1267] naproti tomu Chron. Murense v tej istej súvislosti nazýva Sama kráľom Slovanov.[1268] Rovnako Vinidi, Vindi, Vindones sa nazývajú Česi u Alberika[1269] a iných letopiscov. Zvláštna je forma Beu-Vinides v Chron. Moissiac. r. 805 a Beu-Vinitha v Ann. Xantens. r. 846, zložená z dvoch mien Boemi č. Beemi a Vinidi, Vindi.[1270] Rovnako často sa o českom národe v domácich i cudzích starých pamiatkach, najmä ak sa hovorí o jazyku, používa kmeňové meno Slovania, napr. v murenskej kronike, v Ann. Alaman. Sclavi Behemenses,[1271] u Poetu Saxona Sclavi Behemi,[1272] v listine Vratislava z r. 1088 cum porcario qui sclavice dicitur zuinar, stagnum quod sclavice dicitur tona, Soběslava II. okolo r. 1135 decima salis trussa quae sclavice dicitur krosna atď. U latinsky píšucich spisovateľov sa však meno Čechov najčastejšie objavuje ako Bohemi, v prameňoch i Beehaimi, Behaimi, Behemi, Beheimare, Beme, Behema (u Alfreda), Baemanni, Boemanni, Boemi, Bohemenses atď., ktoré sa u franských letopiscov prvýkrát vyskytuje u Einharda, keď píše o r. 791.[1273] V niektorých prameňoch z najstarších čias sa mená Sclavi a Bohemi, ako to uvidíme nižšie, používajú v rozdielnom význame. U Kosmasa sa Česi stále nazývajú Bohemi, ich zem Bohemia, a staré české kniežatá i králi na minciach vyrazených počas ich panovania dux Boemorum, rex Boemorum. Na druhej strane je isté, že Česi pri príchode do Bojohému si toto svoje domáce a prastaré meno už priniesli so sebou, a vtedy prislúchalo len tejto jednej hlavnej vetve, ktorá počtom ľudu a vojnovou silou rýchlo vynikla nad ostatnými vetvami (Chorvátmi, Dudlebmi, Lučanmi, Sedličanmi, Pšovanmi, Lemusmi atď.) a tak zatemnila ich mená. Už v Tilianskych análoch na r. 805 (806) sa uvádza skomolené Cinu m. Cihi, Cichi;[1274] v našich Snemoch, pôvodnej pamiatke z konca 9. stor., sa meno Čechov dvakrát spomína v básnickom výraze „Jenže pride s pl‘ky s Čechovymi V sieže žirne vlasti pres tri rieky.“[1275] V iných neskorších pamiatkach, v Královodvorskom rkp., u Dalimila atď. sa nikdy nepoužíva iné meno ako Čechovia, Čechy, česká zem. V cudzine sa toto meno ponajprv vyskytuje v legende o sv. Václavovi z 10. stor. „въ чєхахъ, чєсскыи,“ potom u Nestora podľa lavrentijevského rkp. 1377 nom. mn. Česi, akuz. Čechy, raz aj Čachy, zem Čechy, adj. čes’skij, žena Čechini (v iných rkp. sa formy Česi, Čechy i Čachy striedajú),[1276] v tých istých ruských letopisoch je muž Vasilij Češicha, moskovský námestník r. 1447,[1277] neskôr u Byzantíncov, menovite u Cinnama r. 1147 čítame Čechovia (Tζέχι), český národ, české knieža, český jazyk.[1278] Ak k tomu pridáme u anonymného Salzburčana osobné mužské meno Zeska, t. j. Češka,[1279] v starom popise národných mien zachovanom v jednom bulharskom rkp. z 15. stor. výraz Čech norec, češska kniga,[1280] v dvoch listinách markgrófa Ota a brandenburského biskupa Wilmara r. 1170 meno osady v Brandenbursku Czechow, Cechowe, t. j. Čechovo,[1281] napokon mená dedín a osád na Rusi Čechy, Čechovka, Češkovo,[1282] v Poľsku Czachorowo, Czachów, Czachówka, Czachowo, Czachulec, Czachy, Podczachy, Podczaszawola (porov. Podrusie a i.), Czech, Czecharzewice, Czechów, Czechowice, Czechowizna, Czechówka, Czechy, Czeski,[1283] na Morave Čech, Čechovice, Čechůvek, Čechomez, Čechtin, na Slovensku Čechnice, Čechovce, Čachy, Čachtice, Čachovce, v Čechách Čech, Čechov, Čechtice, Čechnice, Čachovice,[1284] Čachnov, Čachotin atď., budeme mať pred sebou najstaršie a zároveň najpresnejšie formy toho mena, t. j. Čech, Čechovia, Čechy, ako ich sám ľud od starodávna až podnes vyslovuje, a Čach, Čachy, ako ich nachádzame raz napísané u Nestora a vyslovované na niektorých miestach v Poľsku, na Slovensku a dokonca i v Čechách. Tento rozdiel foriem vedie buďto k pôvodnému cyr. ѣ čiže čes. ě alebo k a; pričom obidve sa v rozličných slovanských nárečiach pravidelne menia, tamto na a, ia, toto na e, porov. cyr. sněg slk. sňah, cyr. sěmo stpoľ. samo, cyr. lěto poľ. lato atď., a naopak stčes. čieše miesto cyr. čaša, čekati m. čakati, Česlav m. Časlav (už u Konšt. Porfyrogeneta srb. ζσλάβ), stpoľ. rena m. rana, bulh. treva m. trava, dubrovn. résti, uzrésti, narésti, rus. rebenok, rebjata, Moreva, kor. dréta, shélod, shélo, melína (t. j. malina), réza, hrébati, kre (kraj) atď. Tento dôležitý rozdiel treba mať na zreteli vždy, keď sa spomína výklad názvu Čech. Pretože však v cyr. prameňoch nikde nenachádzam zapísanú podobu чѣχъ Čěch, ale všade buď чχъ Čech alebo чaχъ Čach, a v slovanskom jazyku všeobecne po hláske č v žiadnom pôvodnom slove nebýva hláska ě, beriem tiež za základ etymológie jedine formu Čech (s obmenou Čach). Doterajší bádatelia nemajú rovnaký názor o tom, odkiaľ majú Česi toto svoje meno a aký bol jeho pôvodný význam. Všeobecná mienka je taká, že národ dostal meno podľa svojho vodcu Čecha, ale tomu odporuje skutočnosť, že meno je staršie ako príchod ľudu do Čiech,[1285] a tiež to, že mu chýba rodová forma -ici, -ovici. V histórii niet príkladov na to, aby si jednotlivec na označenie rodovosti, príbuznosti atď. sám bol osvojil alebo od iných dostal nezmenené, t. j. základné a neodvodené, osobné meno vodcu. Meno Česi nedostal teda národ od otca rodu alebo vodcu, ale naopak jednotliví ľudia si pridávali neskôr národné meno Čech ako prímenie,[1286] práve tak, ako medzi osobnými menami nachádzame Srb, Srbek, Srbin, Lech, Leško, Rusin, Uhrin, Čúch atď. Podľa toho nie je pravdepodobné, žeby meno Čech bolo skrátené m. Česlav, ako Přech m. Přeslav, Vách m. Václav, Stach m. Stanislav atď., ale práve naopak treba prijať názor, že podobne ako mená Lech, Srb, Chrvat a i. aj prastaré meno Čech bolo najskôr všeobecným menom (apelatívom), a až potom sa stalo národným a osobným. Toto všeobecné meno odvodzoval Dobrovský od kmeňa čnu, čati, čal, t. j. počnem, začnem (incipere), predpokladajúc, že Česi sú tak nazvaní preto, lebo vraj boli prví v čase sťahovania Slovanov a vlastne ho začali, tak ako Slezania boli poslední (od slovka po-sléze).[1287] Teda Česi vo význame začínatelia, začiatočníci! Tento výklad sa nezhoduje ani so skutočnosťou, ani s jazykom, lebo ako Slezania neboli poslední v ťažení, a ich meno nesúvisí so slovkom -sléze (porov. § 38, č. 6), tak ani Česi neboli v ťažení prví, nemôžu sa nazývať podľa slovka čnu, čal, čati, lebo tento kmeň má v stlov. a poľ. jazyku nosový zvuk, cyr. чѧти, чѧχъ, чѧʌъ, poľ. częć, częch, częł, zatiaľ čo meno Čech sa v týchto jazykoch píše bez tejto nosovky.[1288] Rovnako nemožno uznať za správne odvodzovanie mena Čech od kmeňa těch (po-těcha, ú-těcha), navrhnuté Kollárom,[1289] lebo pôvodnosť a náležitosť hlásky č v tomto mene dostatočne potvrdzuje zhoda všetkých slovanských jazykov, a tiež od pradávnej doby až podnes neprerušene zachovaný rozdiel medzi kmeňmi Čech a těch u samotných Čechov, ako aj u iných Slovanov. So zreteľom na časté používanie formy Čach popri bežnejšej Čech u iných Slovanov by sa mohlo toto slovo odvodzovať od kmeňa čaju (spero, exspecto, odkiaľ je čas, čáka, čakám čiže čekám), z ktorého pôvodne vzniklo Čach, neskoršie Čech (ako čekám m. čakám, Česlav m. Časlav), ale takéto meno by bolo vhodné pre jednotlivú osobu, nie však pre ľud, národ.[1290] Nateraz bude teda lepšie ešte uznať starodávnosť a nejasnosť národného mena Čech, než jeho odvážnym a neodôvodneným odvodzovaním mýliť seba aj iných, a tak zastierať cestu k jeho správnemu výkladu.[1291]

2. Vetva Slovanov, ktorá bola označená osobitným menom Čechov, sa osadila v Bojohéme a zaujala strednú časť zeme, čiže neskorší rakovnícky, slanský, tetinský č. podbrdský, vltavský, vyšehradský, kouřimský a pražský kraj, majúc okolo seba rozložené ostatné príbuzné slovanské vetvy a rodiny, z ktorých sú známejší Chrvati, Dudlebi, Lučania, Sedličania, Pšovania, Dečania, Lemusi, Lutomirici, Plzňania atď.[1292] Najstaršie sídla takto vyčlenených Čechov boli podľa Kosmasa a iných podaní medzi Ohrou, Labem a Vltavou, kde sa spomínajú hora Říp, hrad Krakov (pri dedine Krakovce), dedina Stebečna, hrady a mestá Libušín, Vyšehrad, Praha, Levý Hradec, Tetín, Děvín, Křivoklát, pole Tursko atď. Ešte v najstaršej legende o sv. Ľudmile a v iných súvekých prameňoch sa pod menom Bohemi rozumejú iba obyvatelia pražského kniežatstva, pod menom Sclavi obyvatelia iných krajov v Čechách.[1293] Neskôr, po upevnení zvrchovanej zemskej moci v pražskom kniežatstve, meno Čechov celkom zatienilo mená ostatných menších vetiev. — Severné hornaté končiny zeme čiže Krkonoše boli obývané Chorvátmi. Na tomto území im určuje miesto Alfred [pred 900], ktorý ich výslovne oddeľuje od Čechov, vraviac: Na východ od Frankov sídlia Česi (Beme)… Moravania majú na západe Durinkov a Čechov (Behemas) a časť Bavor… severovýchodne od Moravanov bývajú Dalemenci (Dalamensan, t. j. Glomači), na východ od týchto Chorvati (Horothi), na severe Srbi (Surpe), na západe Suselci (Syssele). Na sever od týchto Chorvátov (Horiti) leží Mägthaland.[1294] V pôvodnej zakladacej listine pražského biskupstva pápeža Benedikta a cisára Ota I. r. 973, začlenenej do neskoršej listiny cisára Henricha III. [1086], sa pri jeho ohraničovaní na severe dvakrát uvádzajú Chorváti, z čoho možno usudzovať, že existovali dve odlišné župy tohto ľudu.[1295] Tretia zmienka o nich je v cyrilskej legende o sv. Václavovi z 10. stor., v ktorej sa hovorí, že Drahomíra sa pred svojím synom Boleslavom uchýlila do Chorvát [r. 931].[1296] Z toho vychodí, že krkonošskí Chorváti sa do zadunajských Chorvát nevysťahovali, lebo história ich r. 900, 936, 973 ešte nachádza tu; inde v Čechách neboli. Ich pamiatku v Čechách dodnes uchováva meno troch dedín Charvatice v litoměřickom, rakovníckom a boleslavskom kraji (porov, mestečko Karbicze č. Karvitze v litoměřickom kraji; snáď Charvatice?). Kto môže rozhodnúť o tom či si títo Chorváti priniesli do Čiech svoje meno zo starých Bielochorvát, alebo či ním boli — so zreteľom na svoje sídla v krkonošských horách (stslov. chriby, chribty) — označení iba tu? — Pamiatka a stopy Dudlebov, známej vetvy Slovanov na Rusi i v zadunajskej Morave (§ 27, č. 8, § 42, č. 2), sa v Čechách vyskytujú v menách niekoľkých dedín. Mesto Doudleby, dnes dedinu v budějovickom kraji, nem. Teinles, pripomína Kosmas už pri r. 981, hovoriac o majetkoch Slavníka, otca sv. Vojtecha;[1297] ďalej sa o ňom zmieňujú listiny Vratislava I. r. 1088 a Soběslava r. 1175.[1298] Po ňom bol nazvaný doudlebský kraj, o ktorom sa hovorí ešte r. 1461, hoci vtedy už bol pričlenený k píseckému kraju. Menej známa bola osada Doudleby v žateckom kraji, hoci bola menovite uvedená už v listine Vladislava I. r. 1165.[1299] V tom istom kraji sa nachádza aj druhá dedina Doudleby, a v plzenskom kraji tretie Doudlevice. Znalcom slovanského jazyka je dobre známe, že české meno Doudlebi sa od rus. Duljebi, mrus. Dulibi pravidelne odlišuje prísuvkou d pred l (porov. mydlo a mylo, sadlo a salo, modlitba a molitva atď.). — Lučania tvorili niekedy zvláštne kniežatstvo rozdelené na päť žúp, o ktorom dosť obšírne hovorí Kosmas, no jeho správa je dnes pre nás nejasná, a to preto, že staroslovanské mená riek a potokov na tomto území už dávno zahladili nemecké názvy. Prvá župa ležala v okolí rieky Gutna al. Guntna, ktorá sa spomína ešte r. 1332 v listine kráľa Jána. Bola to časť loketského kraja. Druhá župa bola v okolí rieky Úzka, t. j. potoka pri Chomutove, ktorý sa ešte u Albina nazýva Aussig. Tretia v okolí potoka Breznice, t. j. bystriny tečúcej pri Blšanoch. Štvrtá v lesoch pri rieke Mže, snáď odlišnej od rieky Mže v plzenskom kraji. Piata, Luka, sa rozprestierala na rovinách žateckého kraja.[1300] Po porážke posledného luckého kniežaťa Vlastislava Neklanom sa starodávne meno tejto krajinky, o ktorej je posledná zmienka v nadačnej listine pražského biskupstva r. 973 (1086),[1301] pomaly vytratilo. Už za čias Kosmasa sa toto územie nazývalo Žatecko.[1302] V Lučanoch bolo známe mesto Vlastislav, ležiace medzi horami zvanými Medvěz a Pripek.[1303]Sedličania, obyvatelia terajšieho loketského a plzenského kraja a priliehajúcich končín, sa niekoľkokrát spomínajú v Kosmasových letopisoch[1304] a v listinách českých kráľov i nemeckých cisárov.[1305] Z Kosmasa vychodí, že bývali juhozápadne od Lučanov, z listín zasa to, že ich kraj siahal až k prameňom Elstery, a že v ňom boli mestá čiže osady Loket, Tachov, Velichov a i. Podrobnejšie ich sídla určiť nemožno. — Málo známi Pšovania sa uvádzajú v zakladajúcej listine pražského biskupstva 973 (1086) ako susedia Chorvátov v severných končinách českej zeme.[1306] Avšak už okolo 870 spomína Kosmas hrad Pšov, patriaci lechovi Slaviborovi, otcovi sv. Ľudmily,[1307] ktorý sa v legendách a u Dalimila nazýva županom mělníckeho kraja.[1308] Tento hrad ležal podľa Dalimila na potoku zvanom Pšovka. Podľa toho sa možno odôvodnene domnievať, že časti litoměřického a boleslavského kraja od Mělníka na sever boli obývané Pšovanmi. Je však otázne, či s týmto menom súvisí Pšoves v bydžovskom kraji a Pšovlky v žateckom kraji (porov. Pšina, rieka v Macedónii, na ktorej je pšinský kláštor). — Dečania sa taktiež prvýkrát objavujú v nadačnej listine pražského biskupstva.[1309] V neskorších listinách českých kráľov sa niekoľkokrát pripomína nielen hrad Děčín, ale aj děčínsky kraj.[1310] Hrad a mesto Děčín na Labe zachováva až dodnes pamiatku tohto ľudu. — Lemusi sa vyskytujú v tej istej nadačnej listine 973 (1086), s dodatkom, že bývajú až pri lesoch na českom pomedzí.[1311] V tých miestach je podľa Kropfa známe meno starého hradu Lemus čiže Skala. Iný hrad na tom území bol Bezděz.[1312]Lutomirici sa v tej istej listine, neskoršie potom v list. 993, 1115, 1176 a inde pripomínajú dosť často.[1313] Na inom mieste sa sám Kosmas zmieňuje o litoměřickom kraji.[1314] V zakladajúcej listine břevnovského kláštora od Boleslava II. 993, o ktorej pôvodnosti niektorí pochybujú, sa navyše spomína plzenský a kuřimský kraj (Pliznensis prov., Churimensis prov.).[1315] Z doteraz uvedených správ, akokoľvek nepočetných a zlomkovitých, je zrejmé aspoň to, že slovanský národ sa v prvotnej dobe svojho prebývania v Bojohéme skladal z rozličných menších vetiev, Čechov, Chorvátov, Dudlebov atď., a tie sa nepochybne jasne odlišovali nielen svojimi menami, ale aj nárečiami. Týmto spôsobom nadobúdajú niektoré javy v staročeskej histórii požadované svetlo, menovite aj tá rozdielnosť nárečových foriem, ktorú možno pri usilovnom skúmaní písomných pamiatok staročeského jazyka miestami zaznamenať čiastočne až do 14. stor.[1316] To, že vetva Čechov získala nad ostatnými rýchlo prevahu a podriadila si ich, sa stalo, ako sme už uviedli, jednak jej väčšou ľudnatosťou a silou, jednak tiež šťastnou polohou v strede krajiny, kde na brehoch splavnej Vltavy, takmer v rovnakej vzdialenosti od prirodzených hraníc a tak v najväčšej bezpečnosti pred nepriateľskými vpádmi, prirodzeným spôsobom rýchlo vyrástlo hlavné mesto, ktoré prevýšilo iné krajinské mestá.

3. V najstarších domácich listinách, u Kosmasa, vo franských letopisoch a v iných súdobých pamiatkach sa ukrýva nemalý počet českých miestnych mien, menovite hôr, riek a potokov, miest, hradov, osád, dedín atď., a všetky poskytujú výborný materiál pre historickú topografiu tejto zeme. Dúfame, že tento dôležitý predmet rýchlo nájde spôsobilejšieho a povolanejšieho opatrovateľa, a preto tu uvedieme ako príklady iba niektoré mená. V Snemoch, najstaršej to pamiatke českého jazyka, sa hory menujú Krkonoše, Dobroslavský chlmec, rieky Labe, Vltava, Mže, Orlice, Otava, Radbuza, Sazava, hrady a mestá Vyšehrad, Kamenmost, Lubice. U Kosmasa sa vykytujú tieto mená hôr: Rip (Říp), Ossiek, Medvez (Medvěz), Pripek, Petrin, Zizi, Mudre (sylva), Sibenica, Strnovnic (sylva), Velis atď., riek a potokov: Labe, Ogra (vo franskom letop. Agara), Vltava, Mzie, Belina (Bělina, Bílina, Běla), Bruznica (Brusnice, Bruska, v jelenej priekope), Chub, Cidlinia, Gutna, Vyzpliza čiže Vzlypsa, Sazava, Surina, Uzka, Zvitava atď., miest, hradov, osád a dedín: Praga, Lubossin, Vyssegrad inokedy Hvrasten, Chrudim, Bechia, Chynow, Dievin, Plzen, Psov, Notoliczi, Tethin, Lubic, Liutomysl, Milobuz, Bela, Belin, Bubin, Chotun, Crivici čiže Cryvczi (pontes), Dobenina, Dragus (mesto blízko Postoloprtov), Drevic, Gabr, Gnevin (pons), Gostivar (porov. Gostivar v Maced.), Gradec, Hlumec, Kladsko, Kladruby, Krivoklat, Levigradek, Malin, Opoczen, Oldris, Postoloprty, Rokyczan, Zacz čiže Satc č. Saczka, Ztibeczna č. Ztibene č. Stibeczna, Zcramnik, Zacolnica (jaskyňa), Tinecz, Tugast, Turzko (campus), Ztadic a i. V zemepisných zápiskoch nemenovaného Bavora z 9. stor. sa Čechám pripisuje pätnásť miest, ako chápem opevnených, ozbrojených.[1317] Niektoré z nich sa vymenúvajú v súvekých franských letopisoch, v správach o vojnách Nemcov s Čechmi, napr. Camburg t. j. Kadaň, ktorú r. 805 neúspešne dobýjali Nemci,[1318] Vitoraz (civitas Wiztrachi, teraz Weitra) a i. Omnoho bohatší počet miestnych mien nám zachovali najstaršie listiny českých kniežat a kráľov, napr. zakladajúca listina břevnovského kláštora od Boleslava II. 993, litoměřického prepoštstva od Spytihněva II. okolo 1057, vyšehradskej kapitoly od Vratislava II. 1088, kladrubského kláštora od Vladislava I. 1115 a i., a hoci trebárs nie sú všetky pôvodné, ale iba dávno prepísané, pri kritickom prístupe môžu popri iných prameňoch a pamiatkach významne poslúžiť pri objasňovaní staročeskej topografie. Je isté, že v dávnej dobe boli Čechy, podobne ako aj ostatné juhozápadné Slovany, rozdelené na župy. V českých listinách z 12. — 13. stor. sú časté zmienky o županoch, a ako sa na Morave olomoucká župa spomína už veľmi skoro (medzi 885 — 889), tak oproti tomu v Čechách kadanská župa ešte aj dosť neskoro [1312], čo dokazuje, že župná správa je v tejto krajine veľmi starobylá, a jej stopy i pamiatka sa zachovali dosť dlho.[1319]



[1187] Úplný prehľad starších českých letopiscov a historikov od Kosmasa až po Hájka [1125 — 1541] pozri v dôkladnom spise: F. Palacký Würdig. d. alt. böhm. Geschichtschr. Prag 1830. 8. Cosmas [1045 — 1125] a jeho pokračovatelia najlepšie vydaní vo F. M. Pelzel et J. Dobrovský Script. rer. Bohem. Pr. 1783 — 84. 8. 2 d. (3. diel vydaný Palackým r. 1832 obsahuje krátke letopisy v českom jazyku.). G. Dobner Monum. histor. Boem. Pr. 1764 — 86. 4. 6 voll. Germánske letopisy v Pertz Mon. Germ. hist. T. I. II. Český diplomatár ešte nejestvuje: Palacký ho starostlivo pripravuje už veľa rokov. Z novších spisov a pomôcok tu pripomenieme len niektoré hlavnejšie: V. Hájek z Libočan Ann. Bohem. lat a P. Victorino a S. Cruce, cum anim. G. Dobner Pr. 1761 — 83. 4. 6 voll. F. Pubička Chron. Gesch. Böhm. Pr. 1770 — 1812. 4. 6 d. F. M. Pelzel Kurzgef. Gesch. v. Böhm. Pr. 1784. 8. 2 d. 4. vyd. Gesch. d. Böhm. Pr. 1817. 8. 2 d. Ten istý Nová kron. česká [do 1378]. Pr. 1791 — 96. 8. 3 d. (4. diel v rkp.). F. Palacký Gesch. v. Böhm. Pr. 1836. 8. diel 1. (do 1197). Toto posledné výborné dielo, čo s vďakou vyznávame, slúžilo za základ nášmu krátkemu náčrtu hlavných českých dejín.

[1188] O Bojoch a Markomanoch podrobnejšie pozri v Palackého Gesch. v. Böhm. I. 18 — 51.

[1189] Sám Kosmas sa o príchode Čechov do Bojohému už nič viac nemohol dozvedieť. Podľa neho boli Česi prvými obyvateľmi tejto svojej zeme, osadiac sa v nej so svojím praotcom a vodcom Čechom (Bohemus) už vtedy, keď bola celkom pustá, skoro po potope! Cosmas p. 6 — 7.

[1190] Tak napr. Thunmann (Unt. üb. nord. Völk. 123) kladie príchod Čechov na r. 534, opierajúc sa na svedectvo fuldského mnícha Rudolfa (nie Einharda) u Adama Brémskeho. (Hist. eccl. 1. I. c. 4., porov. Pertz Mon. I. 338. 339. II. 674. 675) o príchode Sasom poplatných osadníkov do východného Durínska, ale to svedectvo sa týka iba východných končín dávneho Saska čiže Ostfaly, t. j. zeme medzi riekami Unstrutom, Sálou a Labem, a z čoho ďalej nevychodí nič, iba vtedajšie prebývanie Bodricov za Labem. Pelzel bez podrobnejšieho dokazovania označil r. 500 v Kron. českej I. 93. Dobrovský bez vysvetlenia stanovil r. 550 v Gesch. d. böhm. Lit 2 A. str. 34. Ten istý rok je v Engelových Gesch. v. Serb. str. 157. Pubička posledné desaťročie 5. stor., Dobner rozhranie 5-eho a 6-eho stor. (sec. quintum exspirans sextumque ordiens statuo. Ann. Hajec.) pokladali za najprimeranejšiu dobu. Iní zasa inak, ale to rozvádzať netreba. Porov. Palacký Gesch. v. Böhm. I. 66 — 70.

[1191] Dobner v Prodr. ann. Hajec. p. 130. 131. 151. Luden Gesch. d. teutsch. Volk. II. 413. Hlavný dôkaz sa nachádza v Eugippiovom životopise sv. Severína, kde sa výslovne hovorí, že vtedy, za čias Severína, rímske osady a mestá v Rakúsku neboli zničené. Palacký I. 70.

[1192] Dôkazy pozri v Jordan Or. slav. IV. 161 — 165.

[1193] Procop. B. G. 1. II. c. 15.

[1194] Dalimil podľa textu V. Hanku: V srbském jazyku jest zemie, Jejžto Charvati jest imie. V tej zemi bieše lech, Jemuž imie bieše Čech. Ten mužobojstva sie dočinie, Pro niež svu zemiu provinie. Ten Čech imieješe bratrov šest, Pro něž imieješe moc i čest, A ot nich mnoho čeledi, Jež jednej noci Čech osledi, I vybra sie se všemi z zemie, Jejž bieše Charvati imie, I bra sie lesem do lesa, Dietky sve na pleci nesa atď. Starý nemecký prekladateľ zo 14. stor začiatok preložil takto: Czu Winden ist ein Gegent Die ist Grauacia genent atď.

[1195] Je dôležité, že v Čechách sa tak ako v Poľanoch od starodávna nachádzala trieda lechov (praenobiles, páni). Porov. Snemy a Dalimila na príslušnom mieste.

[1196] Snemy v. 25 — 26, 96 — 97. Porov. v. 120. Jenže pride s pl’ky s Čechovymi V sieže žirne vlasti pres tri rieky.

[1197] Iní to vzťahujú na Hron, Váh a Moravu.

[1198] Aj u nás, tak ako inde, panujú v povestiach čísla tri, trikrát tri, trikrát deväť, tridsať, potom sedem, dvanásť atď. O čísle tri v ruských poviedkach svedčí A. Dietrich Russ. Volksmährchen str. XVII. Eigenthümlich ist es, dass in diesen Sagen die Zahl drei fast überall vorherrscht. Die Väter haben gewöhnlich drei Söhne, die Helden oder fahrenden Ritter ziehen durch dreimal neun Länder in das dreissigste Königreich (erst dreimal drei, dann dreimal neun, zuletz dreimal zehn); einige der tapfersten und berühmtesten Ritter sind drei und dreissig Jahr alt, wenn sie die Laufbahn des Ruhmes betreten, und gelangen in ihren Unternehmungen erst beim dritten Versuche zum Ziele u. s. w.

[1199] O zmene hlásky e na a v mene Čech pozri § 40, č. 1.

[1200] Dobrovský Ueb. d. Nam. Čech v Pelzel Gesch. d. Böhm str. XI. nasl. Ten istý Gesch. d. böhm. Lit. str. 34.

[1201] Dalimil vyd. Procházka str. 9 — 10. Pozri pozn. 8. Možno sa rovnako dohadovať o tom, či bolo meno vodcu Čecha skutočné a pravdivé, alebo či len neskôr vymyslené; napokon na tom ani tak veľmi nezáleží. Prastará povesť mu toto meno dávala. Tak už v Snemoch zvú sa pluky Čechove, u Kosmasa praotec národa sa nazýva Bohemus t. j. Čech, u Dalimila Čech. Podobne Chorvátov podľa Konšt. Porfyrogeneta viedol do Ilyrika Chorvát, nad Lechmi panoval podľa povesti Lešek t. j. Lech; Radimiči a Viatiči mali podľa Nestora vodcov Radima a Viatu, Kyjania Kyja atď. Tak to bolo u všetkých národov. V staronemeckých povestiach sa oslavuje praotec Švábov Suâp, Vandalov Vandal, Sasov Saxneat, Westfálcov Westerfalcna, Heminonov Hermin atď., a už u starých spisovateľov čítame Bojorum Bojo-rix, rex Semnonum Semnon atď. Je možné, že vo všetkých týchto povestiach neznámi vodcovia a náčelníci ľudu v jeho osudových príbehoch sú uctievaní vzdialeným potomstvom, najmä jeho pevcami a básnikmi, iba z vďačnosti menom celého národa a oslavujú sa ako otcovia, ale aj to je možné, že tie mená boli skutočnými menami vodcov. História nám dáva dosť príkladov, keď mená národov boli zároveň aj osobnými menami, napr. Lech, Ljaško (u Nestora), Srbek, Chrvatin, Dulebin, Utin, Sekula, Rusin, Uhrin, Vlach, Variažko, Pečenezin, Čuch atď. Sám Dobrovský, síce inak horlivý popierateľ Čecha, spočiatku úprimne vyznal: Mir gilt es gleich, ob man sich den so sehr angefochtenen Čech als den Namen einer Person, eines Heerführers, oder eines slawischen Volkes vorstelle, welches an der Spitze einer mächtigen Colonie aus seines alten Wohnsitzen nach Böhmen zog. Ueb. d. Urspr. d. Nam, Čech str. XVII.

[1202] Greg. Turon. Hist. Franc. 1. IV. c. 23. 29. Paul. Diac. De Gest. Langob. 1. II. c. 10. Menander v Hist. Byz. I. ed. Par. p. 103. 110.

[1203] Palacký v rozprave o Fredegarovi a Samovi Ueb. d. Chronisten v Jahrb. d. böhm. Mus. 1830. str. 387 nasl. dokázal, že také vylíčenie stavu, aké nám podal Fredegar v kap. 46 (u Ruinarta str. 627), je v rozpore s dejinami, samo so sebou a s prirodzeným priebehom udalostí.

[1204] Ak sú vyvýšeniny na kopidlenskom panstve v bydžovskom kraji pozostatkami avarského kruhu, poslúžilo by to ako dôkaz toho, že rota týchto lúpežníkov sa zdržiavala i tu, držiac na uzde poddaných Čechov. Palacký I. 75.

[1205] Najstarší a jediný svedok je Fredegar c. 48, 58, 68, 72, 74, 75, 77, 87. Z neho čerpali Anon. de gest. Dagob. ap. Du Chesne I. 580 — 582 a Aimoin [umr. 1008] 1. IV. c. 9 — 23 a i. Neskorší sú Anon. de Conv. Carant. a jeho vypisovač Anon. de vita S. Virgilii ap. Surium VI. et Bouquet III. 675.

[1206] O Samovi rozprávajú Thunmann Unt. üb. nord. Völk. str. 127. 128. Pelzel Abh. üb. Samo v Abh. e. Privatges. in Böhm. Bd. I. 1775. str. 222 — 242. Gebhardi Geneal. Gesch. d. Reichsst. in Deutschl. Bd. III. S. 385. nasl. Ten istý Gesch. d. wend.-sl. Staat. II. 358 nasl. Karamzin Ist. gos. ross. I. 27. B. pozn. 59. Luden Gesch. d. teutsch. Volkes. III. 575 — 585. Mannert Gesch. d. alt. Deutschen. Stuttg. 1829. str. 267. Muchar Steierm. Zeitschr. 1830. zv. X. str. 51 — 65. Najdôkladnejšia rozprava o ňom je F. Palackého Ueb. d. Chron. Fredegar u. s. Nachr. v. Samo, Kg. v. Böhm., v Jahrb. d. böhm. Mus. 1830. str. 387 — 413. Porov. Ten istý Gesch. v. Böhm. I. 76. Títo všetci pripisujú Sama Čechom. Žiadny historický základ nemá to, čo o Samovom panovaní v Korutanoch zbežne poznamenali Linhart, Dobrovský a iní iba na základe výpovede neskoršieho Anon. de Conv. Carant.

[1207] Hlavné dôvody sú tieto: 1) Ustavične vystupovanie Sama na hraniciach Durinkov a mišnianskych i lužických Srbov; vpády jeho ľudu do Durínska r. 630, 631, 632, 633 a priateľstvo so srbským kniežaťom v Mišne a Lužici Dervanom, ktorý sa mu i poddal r. 630, z čoho možno právom vyvodiť záver o susedstve oboch panovníkov a národov. Z Korután nebolo možné robiť tak často vpády do Durínska. 2) Smer ťaženia Dagoberta proti nemu, podniknutého dvakrát z Mét cez Mohan a Durínsko, r. 631, 632 (Fred. c. 74, 75.). Tá cesta vedie do Čiech. Rozdielny vpád Longobardov a Alemanov do Slován na juhu Dunaja smeroval proti Samovým spojencom a mal ich odvrátiť, nie proti samotnému Samovi. Frankovia bojovali v tom čase so Samom na inom mieste, a to pri Vogastisburgu (Fred. c. 68). 3) Taký silný a schopný panovník, akým bol Samo, ktorý kraľoval 35 rokov, sa nikde v Korutanoch, Chorvátoch, Longobardoch v histórii nevyskytuje. Byzantskí letopisci ani Pavel Diakon ho nepoznajú. Správa neskoršieho Anon. de Conv. Car. tu vôbec neplatí, pretože tento nekritický škrabák rozpráva lživé veci o Samovi aj inde, napr. že ho aj s jeho ľudom Dagobert porazil a vzal do poddanstva, čo sa však nikdy nestalo. Iné nemenej dôležité dôvody pozri v uvedených spisoch.

[1208] Fredeg. c. 48. Homo quidam nomine Samo, natione Francus, de pago Sennonago, plures secum negotiantes adscivit, ad exercendum negotium (Aimoinus 1. IV. c. 9 jasnejšie mercandi causa) in Sclavos cognomento Winidos perrexit. Anon. de Conv. Car. Samo quidam nomine, Sclavus. Rex Sclavorum, menuje Sama Chron. Murens. v Dümge Archiv I. 385. Nevedno, kde ležala župa Sennonago (rozumiem ako Sennona-go, t. j. gau). Jedni ju hľadajú v Galii, tam kde je civitas Senonum, iní v nemeckých Semnonoch čiže v Mišne. Zbytočné je dohadovať sa o tom, či slovo negotium, negotiantes znamená kupecké obchodovanie alebo vojenskú službu: Aimoinus po tým slovom u Fredegara rozumel obchod. Z našich domácich prameňov vieme, že takzvaní hostia, t. veľkokupci prichádzajúci z cudziny, bývali zároveň i bojovníkmi, a v časoch vojny viedli celé pluky. Meno Samo je slovanské, vyskytuje sa však i v Prusoch a Litvanoch. Druhý syn slovutného pruského kniežaťa Widewuda sa nazýva Samo. Voigt Gesch. Preuss. I. 169. 505.

[1209] Podľa Fredegara mal 12 žien, s ktorými splodil 22 synov a 15 dcér.

[1210] O ňom porov. § 43. č. 3. To, že panoval tu, v susedstve Durínska, je zrejmé z Aimoina 1. IV. c. 23.

[1211] Fred. c. 72. K nemu sa uchýlili zvyšky Bulharov, ktorých r. 630 zradne porazili Bavori. Alticeus cum septingentis viris et uxoribus cum liberis… in Marca Vinidorum salvatus est. Post haec cum Walluco duce Vinidorum annis plurimis vixit cum suis. O vindskom území (marca Vinidorum) pozri nižšie § 40, č. 1.

[1212] Niektorí (napr. Leutsch Mgr. Gero) neporozumeli Fredegarove slová a naopak dokazujú, že Samo bol poddaným Dagoberta. Fredegar o tom nič nehovorí, a keby aj hovoril, história dosvedčuje opak.

[1213] Mesto Vogastisburg pokladá Thunmann za prastarý Voigtburg vo Voigtlande medzi Durínskom a Čechami. Palacký sa domýšľa, že Vogastisburg sa snáď omylom uvádza namiesto Tagastisburg t. j. Tugost, v starých listinách Togast, teraz Domažlice, po nemecky Taus. Iní to vzťahujú na starý hrad Vohburg pri Dunaji, medzi Ingolstadtom a Reznom.

[1214] Fredeg. c. 68, 72, 74, 75, 77, 87.

[1215] Už Kosmas nenašiel medzi ľudom o Samovi nijakú pamiatku, alebo si ju možno nevšímal, pretože rozprávanie prostého ľudu o pohanských časoch, podobne ako Martin Gallus, veľmi neobľuboval.

[1216] Kosmas p. 9. píše jeho meno Crocco, ale po ňom pomenovaný hrad sa nazýval Krakov a dedinka pri ňom Krakovec. Ak s tým porovnáme poľ. a polab. Krak, Krakov, Krakopól, litov. Krakišky, Kreakenišky atď., ľahko sa presvedčíme, že Kosmas pri písaní tohto mena nasledoval latinské vzory, menovite Gregora Turonského, u ktorého sa alemanský kráľ nazýva Chrocus (čítaj Krokus, lebo stnem. ch znie k). Možné, hoci menej pravdepodobné, je aj to, že neskorší Česi sami zmenili a na o, asi ako Slováci Hran (u Rimanov Granua) na Hron, hoci dedina ležiaca pri jeho prameňoch sa ešte nazýva Hranovnica, i ako Poliaci vyslovujú grod, grona, krowa, król atď.

[1217] Snemy v. 30 — 31.

[1218] Cosmas I. 9.

[1219] V letopočte tejto polomýtickej doby nasledujeme Pelcla v Kron. čes. I., neručiac za jeho správnosť.

[1220] U Kosmasa podľa rkp. Kazi, Tethka, Lubussa.

[1221] Ešte za Kosmasových čias uchovávali jeho črievice, v ktorých oral, v kniežacej komore na Vyšehrade. Tollit secum suos cothurnos ex omni parte subere consutos, quos fecit servari in posterum, et servantur Vissegrad in camera ducis usque hodie. Lebo tak povedal Přemysl: faciam eos in aevum servaci ut nostri posteri sciant, unde sint orti. Cosm. p. 18. Je to jasný dôkaz, že povesť o Libuši a Přemyslovi stojí na historickom základe, t. j. na skutočnej a pravdivej udalosti.

[1222] Cosmas p. 19. Ondřeja z Dubé právo zemské. Pozri Palacký I. 87 — 88.

[1223] Cosmas p. 22. Jam plenus dierum… raptus est ad Cereris generum.

[1224] Úprimné vyznanie nevedomosti ctihodného Kosmasa o ich činoch pozri v Chron. boh. p. 4. 23. Hájek sa o nich všetkých príliš veľa dozvedal z akéhosi zvláštneho zjavenia, no bude to iba jeho fantázia.

[1225] Tak sa nazýva v Královodvorskom rkp.; Kosmas p. 28 — 30 ho nazýva Tyro, t. j. Tur. Je možné, že o ňom i o jeho mene kolovali medzi ľudom rozdielne povesti, ako napr. o Kyjovi medzi poľanským ľudom.

[1226] Cosm. p. 23 — 34.

[1227] Cosm. p. 34 Quoniam haec antiquis referuntur evenisse temporinus, utrum sint facta an ficta, lectoris judicio relenquimus.

[1228] Cosmae Chron. Boh. p. 9 — 34. Snemy v Preslovom Kroku d. I. zv. 3. str. 48 — 61. Čestimír a Vlastislav v Královodvorskom rkp. 1819. str. 39 — 59. Porov. vyd. 1829. str. 8 — 13. Obšírne rozprávanie týchto povestí podľa Kosmasa pozri v Pelclovej Kron. čes. I. 89 — 125, súdny prehľad v Palackého Gesch. v. Böhm. I. 82 — 92.

[1229] Čo Einhard rozpráva (ap. Pertz I. p. 192) o tom, že avarský chán Teodor, Karolov poddaný, žiadal cisára o ochranu proti Slovanom a o nové sídla (quia propter infestationem Sclavorum in pristinis sedibus esse non poterat), sa týka Moravanov, a nie Čechov. Prípisok „qui Bohemanni vocantur“ je neskoršia mylná úprava. O niečo skôr, r. 791, vládlo medzi Karolom a Čechmi dobré porozumenie a priateľstvo, a preto mohlo nemecké vojsko pokojne tiahnuť cez Čechy proti Avarom i vracať sa späť. Einhard, ap. Pertz I. 177. Palacký I. 99.

[1230] Niekedy sa v Annal. Mett. uvádzalo „ducem eorum Lechonem“, Pertzovo vydanie však má podľa rkp. Bechonem.

[1231] Dôvody pre vtedajšiu poplatnosť Čechov i proti nej rozvážne rozobral a ocenil Palacký v Čas. čes. mus. 1835. zv. 3, str. 325 — 326. Porov. Ten istý Gesch. v. Böhm. I. 103 — 104.

[1232] Chron. Moissiac., Ann. Mett., Poeta Saxo, Ann. Einh. (všetci na r. 805 — 806), Capit. 805, 807 (ap. Baluz. I. 425. 432. 459). Porov. pojednanie Palackého O válkach Karla V. se Slovany a zvláště s Čechy v Čas. čes. mus. 1835. zv. 3, str. 316 — 326, a Toho istého Gesch. v. B. 1. 93 — 105, kde sa o tejto veci hovorí obšírne a podrobne.

[1233] Ruodolfi Fuldens. ann. ap. Pertz I. 364. Hludovicus quatordecim ex ducibus Boemanorum cum hominibus suis christianam religionem desiderantes suscepit, et in octavis theophaniae baptizari jussit.

[1234] Ruodolfi Fuld. ann. ap. Pertz I. 364. Prudent. Trecens. ann. ib. I. 442. Annal. Xantens. ib. II. 228.

[1235] Ruod. Fuld. ann. ap. Pertz I. 366. Prud. Trec. ann. ib. I. 444. Ann. Xant. ib. II. Porov. Luden Gesch. d. Teutsch. VI. 25 — 26.

[1236] Ruod. Fuld. ann. ap. Pertz I. 370. Dobner Ann. III. 26. — Za panovania Hostivíta [okolo 850] žil v Čechách Slavibor, knieža alebo skôr lech pšovský, otec sv. Ľudmily.

[1237] Ann. Fuld. a. 857. Prud. Trec. a. 857 naproti tomu dosvedčujú, že cisárovo vojsko na výprave proti Slovanom utrpelo straty.

[1238] Palacký Gesch. v. Böhm. I. 106 — 117.

[1239] Annal. Fuld. a. 869.

[1240] Z tohto slávneho sprievodu a z iných dôvodov je dosť zjavné, že temné a neurčité slová fuldského letopisca (Pertz I. 384) „Sclavi Marahenses nuptias faciunt, ducentes cujusdam ducis filiam de Behemis“ najpravdepodobnejšie súvisia so ženbou Svätopluka s kňažnou Bořivojovho dvora.

[1241] Ann. Fuld. a. 872.

[1242] Palacký Gesch. v. Böhm. I. 118 — 135.

[1243] Ruodolfi Fuld. ann. a. 845.

[1244] Okrem zhodného ubezpečovania všetkých neskorších domácich legiend a letopisov a tiež Poliaka Długosza o tom, že Bořivoja pokrstil arcibiskup Metod, sa ono potvrdzuje výslovným svedectvom Kosmasa (p. 23. Hostivit autem genuit Borivoy, qui primus dux baptisatus est a venerabili Metudio episcopo in Moravia), ktorý mal o tom v rukách staršie písomné správy, a preto sa o celej tej veci zmienil len bežne, hovoriac na str. 36 — 37 „qualiter dux Borivoy adeptus sit sacramentum baptismi… maluimus praetermittere, quam fastidium legentibus ingerere, quia jam ab aliis scripta legimus.“ Len v letopočte sa Kosmas veľmi zmýlil, lebo r. 894 ani Metod, ani Bořivoj už nežili. Svedectvo Kosmasa je o to dôležitejšie, že nebol priaznivcom slovanskej liturgie, a iste by bol rád o Metodovi pomlčal, keby bol smel v svojich časoch pochybovať o veci, ktorú celý národ uznával za pravdivú a istú. Napokon v nemeckých letopisoch a legendách sa nehovorí o tom, žeby Bořivoja bol krstil nemecký misionár, čo by vystatovační Nemci, ako sa nazdávam, neboli zabudli zaznamenať. Veľmi neodôvodnené sú teda pochybnosti o krste Bořivoja na Morave, ktoré uviedol Dobrovský v Krit. Vers. I. Bořivoy’s Taufe. Pr. 1803 a inde. Mlčanie cudzincov neprekoná výslovné svedectvá domácich spisovateľov. Radi pripúšťame, že nie všetko, čo hovoria legendy, napr. o zneuctení Bořivoja pri Svätoplukovom stole, vzbure Čechov a vyhnaní kniežaťa atď., je pravdivé. Najdôležitejšie je obrátenie a krst; všetko ostatné sú vedľajšie prívesky a prílepky.

[1245] Súveký prípisok olomouckého rkp. z 12. stor. znie takto: Consecrarunt hii sancti viri (t. j. Cyril a Metod, o ktorých je tam v texte zmienka) etiam capellam b. Clementis in confiniis Moraviae. V litomyšlianskej listine z r. 1416 sa uvádza: Der Sant Clements Kirche unser Pfarre, die die erste ist in Böhmerlandt geweyhet von heiligen Sant Cyrillo und Methudio. Boček Cod. dipl. Morav. 1836. I. 32. č. XLII. Podľa novšieho objavu Bočka v starom direktóriu biskupského litomyšlianskeho chrámu sa výslovne poznamenáva, že v menovanej kaplnke spočívalo telo sv. Klementa, kde ho pred zavezením do Ríma uložil sv. Cyril.

[1246] I v’da i (Vjačeslava) baba svoja Ljudmila naučiti knigam sloven’skim po sljedu popovu; i navyše razum dobrje. Otsadiže Vorotislav v Buduč, i nača otrok učiti sja knigam latyn’skim, i nauči sja dobrje… I v’zloži bog blagodať taku na Vjačeslava knjazja, i načaže umjeti knigy latyn’skija, jakože dobryj episkop ili pop, da ašče ja vźmjaše ja grečeskija knigi ili sloven’skija, pročitaše ja v’nje bez blazna. V tejto správe je dôležité to, že kňažná Ľudmila dala svojho vnuka učiť v slovanských knihách, čím sa všetka pochybnosť o písme celkom stráca. Kňažná Ľudmila bola teda milovníčkou slovanskej reči a liturgie, ktorá jej bola zrozumiteľnejšia ako latinská. Túto legendu, najskôr objavenú r. 1830 Vostokovom (porov. Čas. čes. mus. 1830. zv. 4. str. 453 — 462) pokladá Palacký za skladbu z 10. stor. a za prameň najstaršej montekasinskej legendy z 11. stor. Jej štýl, na mnohých miestach sa odlišujúci od cirkevnej reči, je prepletený češtinou, čo je jasným dôkazom toho, že pôvodne bola napísaná v Čechách alebo na Morave.

[1247] Sv. Vojtecha, nepriateľa slovanskej liturgie, za skladateľa tejto piesne pokladať nemožno, pretože podľa svedectva Kosmasa sa v Čechách spievala už predtým. Dobrovský Gesch. d. böhm. Lit. 1818. str. 76 — 79.

[1248] Literas sclavonicas a Constantino philosopho repertas, quibus deo laudes debitae resonent, jure laudamus, et in eadem lingua Christi domini nostri praeconia et opera ut enarrentur, jubemus. Epist. Joann. P. VIII. a. 880.

[1249] Túto pravdu uznali nestranní skúmatelia domácich dejín, Durich, Dobner, Procházka a i. už dávno. Porov. Procházka De lib. art. in Bohem. fatis 1782. 8. p. 48 — 49. Dobner Abh. üb. d. Einf. d. Christ. in Böhm. 1786. Dobrovský v svojich spisoch používanie slovanskej liturgie v Čechách neodôvodnene popieral (Böhm. Lit. Bd. II. 1780. str. 218 — 227, Lit. Magaz. 1786. St. II. str. 52 — 63. Abhandl. e. Privatges. Bd. V. str. 300. Gesch. d. böhm. Lit. 1818. str. 46. Cyrill u. Method. str. 106 — 107), ale pred svojou smrťou zmýšľal o tejto veci inak. „Je známe,“ hovorí J. Jungmann, „že nikto ho nemohol viac uraziť, ako keď mu začal rozprávať o slovanskej liturgii v Čechách, a predsa na konci jeho života bola tá istá liturgia jeho najživšou a najmilšou myšlienkou, o ktorej ako iným tak aj V. Hankovi premnoho výrečne a ohnivo rozprával a s veľkým úsilím ju zamýšľal obnoviť.“ Čas. čes. mus. 1832. zv. 2. str. 239. Som si istý, že keby bol Dobrovský dlhšie žil a čítal Vostokovom objavenú legendu a listiny o apoštolovaní sv. Cyrila a Metoda (toho až do r. 884) na Morave, ktoré objavil prof. Boček, bol by svoju predchádzajúcu nesprávnu domnienku o tejto veci celkom zmenil.

[1250] I v tomto rukopise, rovnako ako v niečo neskoršom Evanjeliu, sa nachádza zásadný dôkaz dávnej znalosti cyrilských písmen v Čechách, totiž vkladanie samohlásky e v slabikách z dvoch spoluhlások po spoluhláskach l a r a nie pred nimi, napr. pleki, bred, chlemca, Vletavo atď., čo je pravé cyrilské jerovanie, ktoré v takejto úplnosti a dôslednosti nachádzame len v najstarších rukopisoch.

[1251] Jeho mládencov zbili, a božích služobníkov olúpili, vyhnali ich z mesta, a ich ženy vydali za iných mužov, a všetku vražednú žiadosť vykonali zabijúc knieža svoje. Legenda Sv. Petrohradská v Čas. čes. mus. str. 459.

[1252] Porov. Maciejovského Hist. praw. słow. III. 224 — 229. Palacký G. v. B. I. 135 — 140. O slovanskej liturgii v sázavskom kláštore Dobrovský Gesch. d. b. Lit. str. 46 — 51.

[1253] Dithmar 1. I. p. 196.

[1254] Celá tá lživá správa sa opiera o mylné svedectvo nedbalého a zaujatého Regina (ap. Pertz I. 601), z ktorého ju potom prevzali ostatní, menovite Ann. Mett., Sig. Gembl., Ann. Saxo atď. Usilovnejší a svedomitejší dejepisci o tom nič nevedia, a menovite fuldský letopisec spomínajúc r. 895 (ap. Pertz I. 411) dokazuje pravý opak, hovoriac, že Svätopluk už omnoho skôr vymanil Čechov zo spolku (letopisec nesprávne hovorí a consortio et potestate) s Nemcami a pritiahol ich k sebe. (Omnes duces Bohemaniorum… Zventibaldus dux a consortio et potestate Bajaoricae gentis per vim dudum divellendo detraxerat.)

[1255] Regino ap. Pertz I. 605. Dithmar 1. I. p. 4.

[1256] Kosmas kladie krst Bořivoja na r. 894. Ak uvážime, že vtedy i neskôr kniežatá i králi obyčajne z nábožnosti prijímali krst druhýkrát pred blížiacou sa smrťou (napr. Spytihnev r. 921, porov. Pelzel Kron. č. I. 152), ľahko pripustíme, že Kosmas zmätočne uviedol rok Bořivojovej smrti namiesto roku jeho krstu na Morave. R. 895 už Bořivoj nežil; jeho žena však bola umučená až r. 927.

[1257] Kollar Analecta Vindob. T. I. p. 527.

[1258] Annal. Fuld. a. 897.

[1259] Ann. Saxo. ap. Eccard. I. 238. Ungarii caeduntur a Marahis.

[1260] Cont. Reginon. ap. Pertz I. 616. Witikind ap. Meilbom. I. 639. 643. Ann. Saxo a. 928. Sigeb. Gembl. a. 930.

[1261] Witikind 1. I. Sig. Gembl. Vita S. Wenceslai Ottoniana. Sv. Petrohradská legenda o sv. Václavovi.

[1262] Sigeb. Gembl. et Witikind 1. II. Cosm. p. 44.

[1263] Hepid. a. 955. Witikind p. 656. Dobner a Luden, ba i Frodoardovo svedectvo o sarmatskom kniežati Burislavovi sa netýka pomorského Borislava, ale českého Boleslava. Porov. § 37, pozn. 81.

[1264] Cosmas p. 66 — 167 — 172. Porov. § 37, č. 4. Palacký predpokladá, že to pripojenie vykonal Boleslav I. medzi 955 — 967. G. v. B. I. 221, 226 — 228.

[1265] Palacký Gesch. v. Böhm. I. 196 — 267.

[1266] Výmysly nemeckých historikov o tom, že sa v Krkonošiach ukryli pred Slovanmi zvyšky Markomanov, ktorí tam majú svojich potomkov aj v našich časoch, sú jalové a prázdne. Práve v týchto horách sídlili mohutní českí Chorváti.

[1267] Fredeg. c. 48 — 72. Nejedni skúmatelia histórie už dávno spoznali a uznali, že táto marca Vinidorum bola na západe Čiech, asi tam, kde je dnes chebský kraj, Wunsiedel, Waldsassen, Tirschenreuth a Bernau, a nikde inde ju hľadať nemožno. Tento kraj sa neskôr nazýval marchia Bohemica, terminus Slavorum. Pozri Wien. Jahrb. d. Liter. 1825. Bd. 31. Anz. Bl. str. 65.

[1268] Samo rex Sclavorum Thuringiam vastat. Chron. Murense v Dümge Archiv I. 385.

[1269] Alberic. p. 22. S. Adalbertus, Pragensis episcopus, cognomento Vichet (t. j. Vojtech), sanctitate et doctrina apud Vindos claret.

[1270] Pertz Mon. Germ. I. II.

[1271] Ann. Alam. ap. Pertz I. 47.

[1272] Poeta Saxo ap. Pertz. Natio Sclavorum… quos Behemos vocitant.

[1273] Einh. Annal. ap. Pertz I. 177. Alias copias… per Beehaimos… reverti praecepit.

[1274] Annal. Tiliani a. 805 (806) ap. Pertz I. In terram Sclavorum qui vocantur Cinu. Je síce pravda, že Chron. Moiss. pri tej príležitosti používa výraz Beu-Vidines a Ann. Xant. neskôr Beu-Vinitha, avšak obidve mená môžu pokojne zostať jedno vedľa druhého. Dobrovského domnienku, že by sa namiesto ad Beuvidines malo čítať adversus Vidines, vyvracia vek a zhoda rukopisov.

[1275] Snemy v 25 — 26, 96 — 97.

[1276] Nestor izd. Timk. str. 3. Česi. 16. na Čachi. Cesi i Ljachove. 38. I-Ščech že i Urog, oprav: Iz Čech že i Ugor. 48. Ot Čechině. 104. Mežju Ljachy i Čechy. — Ken. č. Radz. Česi, Čechi, Čechini atď. všade. — Voskr. I. 61. Česi. 77. Čechy. 119. Čechini, iba 178. Meži Čachi i Ljachy. — Nikon. I. 5. Česii. 26. Čechi. 65. Čechini, iba 53. Iz Čachov i iz Ugr. 127. Mežju Čachi i Ljachi. — Archang. 25. Čechini, iba 45. Mež Čachi i Ljachi. — Sof. Stroj. I. 3. Česi. 18. Čechy. 56. Čechini, iba 109. Meži Čjachy i Ljachy. Tak aj v ostatných doteraz vytlačených ruských letopisoch.

[1277] Sof. Vrem. izd. Stroj. II. 58.

[1278] Cinnam. p. 47. Stritter II. 1056. Chalkokond. píše Kχίι, Kιέχι podľa novogréckej výslovnosti κ = č.

[1279] Anon. De conv. Car. ap. Kopitar p. LXXIV.

[1280] Pozri prílohu č. XXVI.

[1281] Gerken Stifthist. str. 357, 359. Riedel Mark Brand. I. 339.

[1282] Tri dediny Češkovo na území Pnevick., Možajsk. a Klinsk., v listine Jo. Vasil. 1504. Pozri Sobr. gos. gram. I. 354. 378. 382.

[1283] Tabella miast, wsi, osad król. Polsk. Warsz. 1827. 4. p. d. s.

[1284] Oproti tomu v pôv. listine Soběslava okolo r. 1175 Villa Checchovic.

[1285] Dôkazom toho sú miestne a osobné mená v iných slovanských krajinách.

[1286] Osobné meno Čech sa vyskytuje v list. Přemysla r. 1257. Čech Judex Curiae regalis. Dobner VI. 27. V listine uhorskej kráľovnej Márie r. 1259 Cuidam Cech filio Pucina possessionem offert. Fejér Cod. dipl. T. IV. P. II. p. 500. Porov. Zeska u Anon. De conv. Carant., Jan Češka známy český spisovateľ v 16. stor., Czechowicz bežné meno v Litve a v Poľsku v 16. — 17. stor. atď.

[1287] Dobrovský Ueb. d. Urspr. d. Nam. Čech, Wien u. Pr. 1782., tiež v Pelzel Gesch. v. Böhm. 4. A. 1817. Bd. I. To isté neskôr opakoval Dobrovský v Gesch. d. böhm. Liter. 1818. p. 65 a v Čas. čes. mus. 1827. zv. 2.

[1288] V Sof. Vremen. sa raz uvádza Čjach, a to omylom. Dalo by sa namietať, že v mene Čech nie je e kmeňové, ale tvoriace slabiku, no tomu odporuje porovnanie iných slov, napr. duch od duju, sluch od sluju, ruch od runu, čuch od čuju, spěch od spěju, směch od směju se atď., z ktorých je zrejmé, že kmeň zakončený samohláskou pri odvodzovaní túto svoju pôvodnú hlásku nestráca. Len kmene zakončené na spoluhlásku prijímajú samohláskou sa začínajúcu slovotvornú príponu, napr. žen-ich, jin-och, kol-ouch atď. Nakoniec treba poznamenať, že ch v slovách duch, sluch, ruch, čuch, spěch, směch atď. nie je zakončením minulého času (flavi, audivi, movi, sensi, properavi, risi), ale je to tiež slovotvorná prípona, bezprostredne sa spájajúca s kmeňom, ako v slovách bra-ch, kmo-ch, Pře-ch, Le-ch, ho-ch, tla-ch atď.

[1289] J. Kollár O jmen. nár. slav. str. 287 — 348.

[1290] Porov. Nečaj, Nenad, Naděj a iné bežné mená u Staroslovanov. To, že zmena hlásky a, ia na e, ie je v slovanských jazykoch taká stará ako naša história, chceme širšie vyložiť na inom mieste. Už v najstarších slovanských rkp., navyše ešte skôr v cudzozemských pamiatkach, sa vyskytujú formy napr. čes m. čas, Česlav m. Časlav, Retko m. Ratko (od kmeňa rat, porov. Ratimír), Redko m. Radko (od kmeňa rad, porov. Radoslav), rena m. rána, treva m. trava, Moreva m. Morava, Restic m. Rastic čiže Rastislav atď. Tak čítame v Snemoch: djevče ruka, a nie djevča, poče, počechu, a nie, poča, počachu; tak v Evanj. poče atď. V latinských prameňoch sa vyskytujú tie isté formy, napr. Resticius (Ann. Germ.), Brechizlaus, Brecizlasus (d. 1030 — 1043), Brecisburg (Herm. Conttr.), Praedenecenti (t. j. Braničevci, Einh. ann.), dubreua (silva, d. Bretislai c. 1030) atď.

[1291] U turovského biskupa Kirilla (1150 — 1180) sa na jednom mieste (keď sa hovorí o poverách pozostalých z pohanských čias) medzi iným uvádza aj slovo čech. Vsjaka jeres’, i vjerujuť v strječju, v čech, v polaz (stčes. a ilýr. poraz) i v ptičji graj, vorožju i ježe basni bajuť i v gusli guduť. Kalajd. Pam. ross. slov. str. XXXVIII. 95. Ale toto slovo je rovnako temné ako samotné meno Čech. Rovnako nemožno s týmto menom spájať slovo čechel (sudarium), hoci je známe, že podľa národov niekedy dostávajú mená aj šaty.

[1292] Pozri W. Kropf Die ält. Einth. d. Land. Böhm. v Jahrb. d. b. Mus. 1831. zv. IV. str. 442 — 466. Toto pojednanie, čerpajúce väčšinou z pozostalosti F. M. Pelcla, potrebuje vzhľadom na členenie slovanských vetiev v Čechách mnoho opráv. Pozri Palackého Pojedn. v Čas. čes. mus. 1835. str. 399, najmä 442 — 447.

[1293] Bohemi et Sclavi sub arcturo positi… cultibus idololatriae dediti. Na tomto mieste poznamenal Dobrovský: Die Bohemi sind eingentlich nur die aus Prager Gebiete (teda Česi v pravom zmysle toho slova), und werden oft den Slawen anderer böhmischen Provinzen entgegengesetzt. Dobrovský’s Krit. Vers. I. 83. 85. A nižšie na str. 86: Da Melnik (niekedy Pšov) über die Elbe liegt, so gehörte es nach dem damaligen Sprachgebrauch nicht zu Böhmen, d. i. nicht zur Prager Provinz.

[1294] Pozri prílohu č. XVIII. Dahlmann (Forsch. I. 454) sa pri výklade tohto mena mýlil, mysliac na Chorov č. Kuršajov, Kuršínov, tiež na Chorraei, Chori, u Mojžiša I. 14, 6.

[1295] Cosmas p. 167 — 172. Novum antiquo fere ejusdem tenoris addit privilegium… primitiva illa parochia cum omni terminorum suorum ambitu… ad aquilonalem hii sunt termini: Psovane, Chrovati et altera Chrovati (podobne v liste pápeža Gregora určenom kláštoru sv. Juraja v Prahe pri označení hraníc „Mocropsi et alia Mocropsi“) Zlasane, Trebovane etc. Z poradia mien a z výrazu ad aquilonalem je dosť jasné, kde treba hľadať týchto Chorvátov. Správne teda poznamenal Dobrovský v Jhrb. d. Liter. 1824. Bd. 27, str. 270. Die beiden Chrovati, deren im Privilegio gedacht wird, konnten nicht die Krakauer sein, weil jene gegen Mitternacht (von B.) lagen. Zdá sa mi, že Kropf (1. c.) bez dostatočných dôvodov nadmieru rozširuje sídla Chorvátov.

[1296] Ubojavši že sja mati jego smerti, bježa v Chorvaty. Porov. Čas. mus. čes. 1830, str. 460.

[1297] Cosm. p. 54. Plagam ad australem contra Theutonicos orientales has urbes habuit terminales: Chynov, Dudlebi, Notoliczi, usque ad mediam sylvam.

[1298] Dipl. Vratislai 1088. A villico Pragense de messoribus Netolicensibus et Dublebensibus praeposito decima ovis. Dipl. Sobeslai 1175. Kohan praefectus de Dudeleb.

[1299] Dipl. Vladislai I. a. 1165. In provincia Satcensi villam nomine Dudlebei cum latissimo campo.

[1300] Cosm. p. 23 — 24. Porov. Kropf 1. c. Hanka a Svoboda Rukop. Králodv. 1829, str. 8 — 13.

[1301] Cosm. p. 169. Termini occidentem versus… Zedlicane et Lucsane et Decane etc.

[1302] Cosm. p. 23. Luczanos, qui nunc a modernis vocitantur Satcenses.

[1303] Cosm. p. 24.

[1304] Cosm. p. 169. Dipl. 973 (1086). Tugast (Domažlice), qui tendit ad medium fluminis Chub (teraz Kamb), Zedlicane et Lucsane et Decane etc. Dobre poznamenali vydavatelia: Videntur haec duo nomina Zelza et Zedlica (ako je to v niektorých rkp.) unius vocis lectiones variantes esse. Kropf nesprávne oddeľuje Seličanov(?) od Sedličanov.

[1305] Dipl. 1088. Per totam Boemiam, etiam Zedlicih. Dipl. 1160. Grabissa comes Sedlecensis… Mähringen ultra provinciam Sedlic. Dipl. 1174. In Zedelec circuitus Velichov. Dipl. 1168 ap. Lunig XVIII. 258. In silva ultra provinciam Sedlec. V inej listine tamže p. 260 omylom: provincia Hedlich, miesto Sedlic. Porov. Ledebur Archiv. XV. 324.

[1306] Cosm. p. 169. Ad aquilonalem… Psovane, Chrovati etc.

[1307] Cosm. p. 36. Slavibor comes de castello Psov.

[1308] Habuit (Borivoy) uxorem nomine Ludmillam, filiam Slaviboris comitis ex provincia Slavorum, quae Pssov antiquitus nuncupabatur, nune a modernis ex civitate noviter constructa Mielnik vocitatur. Christanni Leg. de s. Ludmila. Dobrovský Krit. Vers. I. 103 — 104. Dalimil v kap. 25 vyd. Procház. str. 93 — 94 takto: Ta (Ludmila) jest byla žena Bořivojova A hraběnka zo Pšova. Jemuž tehdy Pšov diechu, Tomu potom Mielník vzdiechu, Neb před Melníkem hrad bieše, Ten sobě jme Pšov jmieše. A pod město potoček teče, Ten sobě (jmě) Pšovka rzeczie.

[1309] Cosm. p. 169. Luscane et Decane (varr. Dacane, Daciane, Dasena), Liutomerici etc.

[1310] Dipl. 1128. Castellum Dacin. Dipl. 1235, 1341. Provincia Decinensis (Dyeczinensis). Teda aj tu je a miesto ě.

[1311] Cosm. p. 169. Lemuzi usque ad mediam sylvam, qua Bohemia limitatur.

[1312] Kropf 1. c. Anon. Rav. p. 778. menuje rieku Lamizon niekde v Sasku. Istejšie je „Lemusi“ na Morave v list. 1227 u Dobnera Mon. IV. 259.

[1313] Cosm. p. 169. Liutomerici (varr. Lutomerici, Luthomirici). V list. Boleslava II. 993 Lutomiricz. Dipl. 1115. Provincia Liutomericensis etc.

[1314] Cosm. p. 25. In confinio duarum provinciarum Belina et Lutomerici (al. Luthomirici).

[1315] Kropf vo svojom pojednaní umiestňuje národ Srbov, ktorého vetvami boli vraj Česi, Pšovania, Lemusi atď., v Čechách, ale o tomto národe tu história nič nevie, hoci sa miestne mená Srbec, Srbice v Čechách tu a tam vyskytujú. Myslíme, že Srbi patria celkom iste do Mišna a Lužice.

[1316] Sem zaraďujem napr. formy naricati, ponucieti, myceti, sebesi, soběsim, lok. pl. -ás, Trnovás, Lubochovás, Brňás, Peščás, ašče, slová znoj, lemeš, jatka, chvost a i. v starých spisoch. Je pozoruhodné, že pod Krkonošami a miestami aj inde prostý ľud podobne ako Ilýrovia nerobí pri predložkách rozdiel medzi gen. a lok. plur., napr. do stodolách.

[1317] Pozri príloha č. XIX. Beheimare in qua sunt civitates XV.

[1318] Dobner Ann. II. 424. Monatschr. d. b. Mus. 1827. I. 57.

[1319] Palacký Čas. mus. čes. 1835. str. 406 — 408, najmä 442 — 447.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.