ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Podali Mikuláš Ferienčik zo Zvolena a Pavel Dobšinský z Gemera, tento i rozpráva.

Bol raz — ale veru už sám neviem kedy — dosť na tom, že bol raz jeden mladý kráľ a ten chodieval každý deň do jednej hory na poľovačku. Na kraji v tej hore býval jeden starý mlynár, ktorý ešte dakedy u jeho otca sluhoval a mladého kráľovčíka na rukách nosieval. U tohto náš mladý kráľ za každým sa stavil, kedy sa z tej poľovačky navracoval a všetky kúty v tom mlyne poprezeral; len jedným oblôčkom, ktorý bol ustavične plátnom zastretý, nesmel ani kuknúť. Dosť sa on naprosil tomu starému, aby mu už raz dovolil tým oblôčkom kuknúť; ale starý mu to nikdy nedopustil, ešte lepšie oblôčok pozastieral. Raz ti mu prišlo pri tom oblôčku sedieť a starého tam dnu nebolo. — „Už ťa ja,“ rečie, „musím vidieť, čo si za tým oblôčkom — či si dobrô či zlô?“ a odostrel oblôček. Tu sa na rybníku kúpaly tri pávy — jedna krajšia od druhej a tá najmladšia, najkrajšia. Nestačil sa na ne ani podívať, už ho zbadaly a v okamžení preč uletely. Mladý kráľ akoby sa nič nebolo stalo, staväl sa že o ničom nevie; ale starý mlynár hneď o všetkom zvedel a mladému kráľovi prihrozil, aby sa neopovážil po druhýraz tým oblôčkom pozrieť, lebo že aj seba nešťastným urobí aj tie tri pávy nikda viac neuvidí.

Od tých čias mladý kráľ viac na poľovačku nešiel, len ustavične zamyslený doma po dvore chodil, akoby on tú najmladšiu pávu dostať mohol. Ako raz tak po dvore chodí, stretne ho jedna stará veštica: „Ej mladý kráľ, viem ja čo vám chybí a keby ste ma chceli počuť, ja by som vám dobre poradila.“ — „Čožeby si mne ty stará baba poradila?“ preriekol kráľ a odbil ju preč. Na druhý deň ako sa tak prechodí zase tá stará proti nemu: „Ej mladý kráľ, počujteže ma, veru vám dobre poradím!“ — „A čoby si ty mne, stará baba?“ — odbil ju zase. Na tretí deň zase to istô. „No povedz už čo máš,“ hovoril kráľ, „a neunúvaj ma toľko.“ — „A veru hľaďteže pán kráľ takto je: vás tie tri pávy trápä, čo na tom rybníku pri mlyne každý deň sa kúpavajú a vy chcete tú najmladšiu dostať. Urobte vy toto: prikradnite sa poza tie vŕby čo tam pri rybníku stoja, v tej tretej od kraja má tá najmladšia vo vaječnej škrupinke ukrytú svoju košieľku, tú jej vezmite a potom sa jim ukážte. Aleže dajte pozor, aby vás prv nezbadaly, bo nikda viac na ten rybník neprídu, a tú košieľku jej viac potom nedajte, bez tej sa ona nesmie svojej materi ukázať.“

I tak sa mladý kráľ prikradol poza tie vŕby k rybníku a z tej tretej od kraja vzal najmladšej košieľku a potom sa ukázal. Dve staršie pochytaly svoje košieľky a uletely preč, len tá najmladšia ostala v rybníku. „Daj mi, daj moju košieľku!“ volá naňho z toho rybníka. „A veru ti ju nedám, kým mi nesľúbiš, že pôjdeš za mňa.“ — „Pôjdem, pôjdem; ale mi ju len daj!“ — „No tu ti ju nedám, ale poď so mnou do zámku.“ I tak ona prišla a bola mu za ženu; ale on škrupinku s košieľkou ukryl na spodku v truhličke a nikda jej ju nevydal.

Od tých čias žili pekne spolu, ale to dlho netrvalo. Raz on odišiel na poľovačku a ona zdulovala každý kútik v dome, aj našla tú škrupinku z vajca a v nej pokrútenú svoju košieľku. Práve sa na pávu premieňala a preč poberala keď on dobehol a len to mu ešte zavolala: „Hľadaj ma ak chceš na zámku z vaječných škrupín vystavanom!“ — a uletela preč.

*

Mladému kráľovi neprichodilo už teraz ani tak, ani tak: ani bez nej žiť, ani škrupinový zámok hľadať. Ale už poručená Bohu, poviedal svojim doma, vy sa tu opatrite, ako viete a ja len idem.“ Vzal si jednoho sluhu sebou a pustil sa šírym svetom. Kadiaľ šli všadiaľ sa dovedúvali na škrupinový zámok — ale o tom nik nevedel, tak ako ani vy neviete; ani mladý kráľ by sa nebol dovedel, keby nebolo bývalo jednoho starého človeka, čo tam kdesi v horách na jednej skale býval. Naradili ho naposled ľudia, aby k tomu šiel, že ak ten o tom zámku nevie, nuž toho ani niet na svete, ani nikdy nebolo a tá jeho žena že ho to len tak oklamala.

Blúdi milý kráľ, blúdi po tých horách dlho sám a sám s tým sluhom, nikde ani vtáčika ani vrábika. Raz sa ti jim prišlo na jednu zápoľu hore vydriapať. Vydriapu sa a tu jaskyňa pred nimi: tam býval ten starý veštec; šedivý ako holub a brada až do pása. „No vitajte deti moje, vitajte,“ preriekol veštec, „čože vás dobrého takto ku mne donieslo?“ — „Hia čožeby? tak a tak som prišiel o ženu a teraz ju hľadám na škrupinovom zámku,“ rozpoviedal mu vec mladý kráľ. „Jaj synak môj, na to sa ty môžeš ani nedávať; lebo čo ťa aj ta naradím a ta prídeš, ty odtiaľ živý nevyndeš. Či ty to vieš, že tým pannám mať od obydy nad tou najmladšou zomrela a tak jich zakliala, aby každého kdo k nim príde akým takým spôsobom zo sveta zniesly?“ — „A veď už ako je koľvek na svete, ja k nim musím,“ povie mladý kráľ; „ja bez mojej ženy na svete žiť nechcem, už ma vy to len ta vypravte.“ — „Keď je tak, nuž ťa len vypravím: Tu máš toto železnô a toto medennô jabĺčko; keď prídeš ku železnej hore zakotúľaj hore vrchom to železnô, a keď prídeš ku medennej to medennô, tak prejdeš. Potom prídete ku sklennému vrchu, k tomu si vezmi toto zrkadielce, nazri sa doň i s tvojim sluhom, dostanete kriedla a preletíte. Tam bude škrupinový zámok, pýtajte si v ňom nocľah a keď ťa tvoja žena rada má, bude ti sama pomáhať a tak obstojíš. Ak obstojíš na ti ešte vše toto vajíčko, rozlúpiš ho, zahodíš na štyri strany sveta a potom uvidíš čo sa stane.“^[3]

Za takú radu sa mladý kráľ pekne poďakoval a šiel tými pustými horami, rúdnymi cestami ďalej, a tu čo si viac mysleli že dakde k ľuďom prídu, to sa horšie do tých pustých lesov zamotávali. Zkedy nezkedy prišli už potom k železnej hore. „No len ta, vo meno Božie, do toho vrchu!“ povie kráľ a pustil sa rovno do hora. Ale tu sa jim nohy kĺžu a kedy sa jim noha zkĺzne, to zaryjú nosom do železnej zeme; vietor poduje, lísťa padá zo železných stromov a hlavy jim prebíja. „Jaj Bože, Prebože! takto z nás nič nebude, tu my pohynieme“ — hovorí kráľ a v tom sa mu nohy vykĺznu: padne, podrazí sluhu a oba zletia dolu až na zpodok hory. Tu si kde si bol, hriešny človek, a dvíhaj sa hore na nohy, ak sa ešte vládzeš!

Voliako sa len podvíhali na nohy a — povedá: „Ešte ten ostatní kúsok chleba zjeme, čo máme, a potom či tak či tak nám zkapať, probujeme ešte raz do toho vrchu. S ostatním kúskom chleba vytriasol sluha z kapsy i železnô jablko. „Aha, pane kráľu, veď ja tu mám ešte toto jablko!“ — „Čo za jablko?“ — „To železnô, čo vám ten starý dal.“ — „Nuž ale sme my blázni takto sa dať dokrvaviť,“ vraví ďalej kráľ, „a už sme mohli byť za železným vrchom. Sem ho daj!“ — A tu zakotúlal jablko hore vrchom a to letelo samo od seba hore a pred ním sa jim všade cesta otvárala. Tak prešli ujedajúci si toho chlebíčka a ako prešli tak sa cesta za ními zavrela.

Došli potom ku medennej hore, to bola ešte strmšia ako tá železná hora: pustili sa do vrchu a tu za každým krokom padali na nos a lísťa čo vietor zo stromov zrážal cele jim hlavy poprebíjalo. „Ej bude z toho hrom, žeby sme my takto tuná kapali!“ povie pán sluhovi. „Povyhadzuj čo máš z tej kapsy, aby ti lahšie bolo, a tak mi cestu napred rob!“ — „Ej ver ma to hľa! tá kapsa tak dolu tiaha“ — rečie sluha a siahne rukou do nej a vyhodí najprv medennô jablko. To hybaj hore vrchem a käde ono tade sa pred našími pútnici cesta otvárala a za ními zase zatvárala.

Tak prešli i cez medennú horu, šli ešte šli, kým neprišli aj ku sklennému vrchu. Vrch hladký ako oko, ani krok naň urobiť! „No ale len sa hore!“ povie kráľ; lež veru i tu každý krok nosom zaplatiť museli, a čo pár krokov do hora urobili, to zleteli nazpät do doliny. Namorili sa, dodrvili sa, že už ani údom dobre hnúť nemohli. Po nečase veľa rozumu a tu keď už boli takí dodrvení dolámaní prišlo kráľovi do rozumu, že mu starý veštec nato dal zrkadielce, aby cez ten vrch preletel. Tu vyňali z kapsy zrkadielce, nazreli sa doň a naraz narazučky narástly obom kriedla ako dákym knofta vtákom. Preleteli cez sklenený vrchi tak ak nič, iba z druhej strany na jednej širokej lúke sa stavili.

Na posried tej lúky stál pekný biely ako sňah zámok. Sluha ho nemohol dosť prenachváliť a tie gazdine čo v ňom bývajú, a zadušil sa, že u ních v celej dedine tak pekne obieleného domu niet. — „Čože by ti to bol obielený,“ poviedal mu pán, „veď je to z vaječných škrupín vystaväný, preto sa tak belie; len poď ta k nemu.“ — „Ej to by som rád vidieť,“ rečie sluha, „takého zámku niet na svete.“ — „No veď už len poď, nahľadíš sa“ — preriekol pán a ponáhľal sa, koľko mu len para stačila, aby čím skorej tam bol. Sluha sa dosť ponáhľal za ním, ale nestačil a ostal ďaleko za pánom.

„Ká zkaza že ti je, že sa nevlečieš?“ obrýkol sa pán nazpät na neho. — „Ej, veď by som šiel,“ hovorí sluha, „ale mi nedá; tie kriedla mi vari na raz na toľké narástly.“ Pán sa obzrie a iba teraz vidí, koľké kriedla sluha na chrbáte vlečie. „Pre Boha, ty škrata, kde si to tie kriedla pochytil?“ osotí sa pán na neho. — „Nuž a vari sa nazdáte, že vy menšie máte?“ odpovie mu sluha. — „Netáraj; akožeby som sa tak mojej milej ukázal?“ — „No už keď neveríte, nazrite sa do toho zrkadielca; tu hľa! ešte ho mám.“ — Mladý kráľ sa nazre, a tu i on taká škrata ako sluha; ale v tom okamžení ako sa nazrel, odpadly mu kriedla: nazrel sa potom i sluha a odpadly aj tomu. Hneď oba ľahšie dýchali a pred večerom došli ku tomu zámku. Tu sluha videl, že je veru tak ako pán poviedal: ten zámok bol z čírych čistých vaječných škrupín vystaväný.

*

Pred zámkom bola krásna zahrada a po nej sa práve prechodily tri paničky, jedna krajšia od druhej, ale tá najmladšia najkrajšia, a to bola žena mladého kráľova. Sluha musel ostať za zahradou a mladý kráľ sa prikradnul ku chodníčku, kädiaľ tie tri paničky maly ísť, tam sa utúlil do ružového kríčka (kriak, krúh) a načúval čo budú hovoriť. Tu tie dve staršie zle nedobre na tú najmladšiu: že načo si dala tú košieľku ukrásť, že sa jim od tých čias iba zle vodí, ako jich matka zakliala. „Ale,“ povedá, „keby ti len prišiel, ten tvoj hlavní muž; tomu síce neodpustíme: alebo sa otrávi u nás alebo ho v noci mečom prekoleme.“ Tá najmladšia to už nemohla počúvať, nechala tie dve staršie ísť a keď už hodne ďaleko boly od nej, vtedy prišla k tomu kríčku kde jej muž utúlený čupel a ako si ružičku z neho trhala, zazrela ho.

Hneď sa oni poznali i uradili, že čo majú robiť: ona mu poviedala aby sa len ukázal, ale aby pri večeri nič nejedol ani nepil; potom mu dala jeden prsten, aby si ten v noci na palci zkrúcal, žeby len nezaspal, keď ho prídu zabiť a potom jim to čarovnô vajíčko ukázal. S tým ona odbehla do zámku a urobila sa ako čoby nič nebolo; mladý kráľ vyhľadal sluhu a pobrali sa i oni dnu.

„Kdože ste, čo ste vy tuláci?“ opýtali sa jich paničky keď dnu vošli. — „My sme tak a tak pútnici od ďaleka a prišli sme si k vám nocľah pýtať,“ hovoril mladý kráľ. „Či by ste nás neprenocovali?“ Tu sa hneď všetko na inakšie obrátilo: paničky sa jim kázaly zložiť a začaly dobrú večeru pre nich smažiť. — „Ej budeže ti nám!“ povie sluha pánovi, „tu si pohovieme.“ — „Ba neprobuj sa mi ani dotknúť toho jedla,“ odpovie pán, „čo ťa ak budú núkať; to hľaďže bude všetko otrava.“ — I tak prišly výborné jedlá na stôl, čo len tak celý zámok od nich voňal, núkali jich až do desiateho razu; ale sluha vždy len hľadel na pána a keď tento nejedol, nejedol ani on, čo jim tam ako obom sliny na to tiekly. — Po večeri jich uložily do hodbábnych postieľ; ale i tu sluha na rozkaz pánov musel pod posteľ, čoby si ako rád bol na mäkkom pohovel a mladý kráľ sám viac sedel ako ležal v tej posteli a čakal čo bude.

Sluha i pod tou posteľou dobre chrápal, ale mladý kráľ v nádeji a strachu už len trval ako trval a zprvu sa mu ani spať nechcelo. Ale tu okolo polnoci zaveje akýsi vetrík po chyži a mladému kráľovi hlava ťažká, len usnúť a usnúť. Aj iste by bol usnul, keby si ten prsten nebol ustavične na palci zkrúcal a bolo by po ňom bývalo! Na pravú polnoc otvorily sa dvere a dnu vstúpila tá najstaršia panička s holým mečom v ruke: mladému kráľovi mráz prejal kosti. Ide prosto ku posteli a zaženie sa naňho: jemu len tak klepali zuby od strachu — ale on nič, ani sa nehne. Zaženie sa ona i druhýraz, a on nič. Zaženie sa i tretíraz a bola by ho už preklala; ale v tom vyskočil z postele a ukázal jej čarovnô vajíčko: naraz jej meč z ruky vypadnul.

Tu on vzal ten meč, vajíčko na štyry kusy rozkrojil a na štyry strany sveta zahodil. Hneď bolo všetko ináč: jeho žena mu padla okolo hrdla, že je už teraz na vždy jeho a tie dve mu ďakovaly za oslobodenie. Tie try hory železná, medenná a sklenná sa tiež odkliali a ráno zo všetkých strán prichádzali odkliati ľudia mladému kráľovi za oslobodenie ďakovať. Potom už tam bol, tam ostal a jemu tam i zo ženou vždy dobre bolo; i žijú hádam až podosiaľ, ak nepomreli.^[4]