ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Podal Pavel Michalovič a Pavel Dobšinský z Gemerskej; rozpráva Janko Kmeti, tak ako sa hovorí vo Velkej Paludzy v Liptove.

Delako až hen tam voľade za červeným morom, bývau kedysi jeden mladý pán. Keď už do rokou a ku rozumu prišieu, pomysleu si, žeby vari nebolo zle obzrieť sä po svete a dáku dobrú gazdinú a poriadno žieňa si vyhľadať. Nuž hľa! ako si umieniu tak urobiu. Vybrau sä vám on do toho sveta, ale sä mu nenajlepšie vodilo; lebo takej, akú by bou chceu, najst nemuohou. Naposledku potom príde nevdojak do izby jednej vdovy, ktorá mala tri dievky, všetky devojnie (na vidaj súce). Tie dve staršie — mená som im veru zabudou — boly do roboty ako osy, a tá najmladšia, čo ju Hanou zvali, do práce ako olovený vták. Keď ten mladý pán tak o pou priadkach ku nim prišieu, začuduvau sä: ako sä Hane pod pecou driemať muože, keď sä ostatnie priadky opriadajú?^[5] I povie ku materi: „Ale stará mať, povedzteže mi, prečo i tamtotú ku praslici neprivrete? veď je ona už dievka na mesto a robotou by si i dlhý čas ukrátila.“ — „Jah Mladičký!“ odpovie matka, „veď by ja jej zo srdca priasť povolila, ešte by som jej sama nadela;^[6] ale čože? keď vám je ona taká priadka, čoby do rána samučičká sama, nielen našu šetku pradzu ale i šetky snopky zo strechy a to na zlatie nitky popriadla, ba naposledku by sä ešte i do mojich šedivých vlasou oddala; mysím jej tedy svatý pokoj dať.“ — „Akže je tak,“ prerečie naraduvaný vohľač, „a akže je vuoľa božia, mohli by ste mi ju dať za ženu. Vidíte ja mám gazdoustvo neplanuo: ľanu, konuop, pačies a zrebí celie kopy; napriadla by sä do dobrej vuole.

Starká na takieto reči dlho nerozmýšľala i Hanka sa z driemot prebrala: doniesly z truhly vohľačovi peknú olivečku (šatku olejovými farbami farbenú), podperily ho brništekom (zimozelom) a venček ešte toho večera odbavily. Ostatnie dievčatá na priadkach troška i závidely našej Hanke toto štestia, ale sä naposledok uspokojily s tým: že sä vari i ony pod čepiec dostanú, keď už i lenivá ruka, ako Hanu nazývaly, muža dostala. — Na druhý deň náš mladý zať dá oširuvať kone a keď bolo zapriahnutuo, posadí uplakanú mladuchu k sebe do peknieho hintova, podá ruku testinej, zavolá ku sestrám mladuchiným: „Zdravi tuná buďte!“ — a cvalom utekali z dediny.^[7]

Dobre lebo nebars. Milá Hanka pri mladom zaťovi uplakaná smutná sedí, akoby jej boly kury chlieb pojedly. Dosť sä jej narozhovárau, ale Hanka mlčí ako ryba. „Či sa ti cnie?“ povedá, „neboj sa; u mňa sa ti veru nezadrieme. Dám ti, čo ti len duša zažiada; a ľanu, konuop, pačies, zrebí budeš mať na celú zimu dosť; i jabĺček som ti zaopatriu na preslinku.“ Ale naša Hanka kam dial smutnejšia. — Takto prišli večierkom do pánouho kaštieľa, zosadli z hintova — a po večeri budúcu paňú odvedli do jednej veličiznej izby, kde od spodku do vrchu samučičká pradza naukladaná ležala. „No,“ povedá, „tu máš praslicu, vreteno a vŕtku (obrtlík, sporík) a červené jabĺčka i troška hrachu na preslinku — praď! Ak to šetko do rána na zlatie nitky popradieš, hneď sä sosobášíme; ale ak nie, dám ťa bez šetkieho práva zmárniť.“ Nato pán odišieu a našu priadku zanechau priasť. — Keď ostala Hanka samotná, nesadla si ona pod praslicu, lebo nevedela ani nitky zatočiť; ale začala smutne vykladať: „Bože, Bože, veď som ja vyšla na psú hanbu! prečože i mňa tá moja mať ako druhie sestry robiť a priasť nenaučila? Mohla som si teraz doma na pokoji odpočívať, a takto hriešna stvora nemilo Bohu zhynúť mysím!“

Ako tak vyčituje, otvorí sä odrazu stena a pred uľakanou Hankou zastane jeden maličký chlapček: v červenej čiapočke na hlave, s opásanou zásterkou a pred sebou zlatý fúrik viezou. „Čože máš takie oči vyplakanie?“ opýta sä Hany, „čože sä ti stalo?“ — „Akožeby ja hriešnu duša neplakala,“ povie ona — „pomyslite si, rozkázali mi aby som túto pradzu šetku do rána na zlatie nitky popriadla a že ak to neurobím, ma dajú bez šetkieho práva zmárniť. Bože, Bože, čo si ja počnem v tomto cudzom svete opustená?“ — „Akže je len to,“ prerečie malý chlapík, „neboj sä nič! ja ťa chytro naučím zlatie nitky priasť; ale len tak ak mi sľúbíš, že ťa na takto rok na tomto istom mieste najdem. Tu potom ak moje poctivuo meno neuhádneš, budeš mojou ženou, a na tomto fúriku si ťa odveziem preč; ak ho ale uhádneš, nehám ťa na pokoji. To ti ale povedám, ak by si sa mi dakde na takto rok v túto noc skryť chcela a čoby si popod holuo nebo lietala, najdem ťa a grgy ti vykrútim. No, či na to pristávaš?“ — Hanke sa to pravda neveľmi páčilo, ale čože mala chudinka robiť? Naposledku si pomyslela: „či mi tak a či tak zkapať, poručená Bohu! pristávam.“ — Ten chlapčok ako to počuv, s tým zlatým fúrikom trirazy okolo nej obehou, sadou pod praslicu a hovoriac:

učiu i naučiu ju zlatie nitky priasť. Nato kädiaľ prišieu tadiaľ odišieu a stena sama od sebä za ním sä zavrela.

Naša, od teraz až naozajsná zlatá priadka sadla pod praslicu a vidiac ako pradze odbýva a zlatých niták pribýva (pribúda) priadla, priadla, a do rána nielen šetko popriadla, ale sä ešte vyspala. — Ráno aknáhle sä pán prebudiu: poobliekau sä a šieu opáčiť zlatú priadku. Keď vošieu do izby, dobre neoslepou od ligotu a ani svojim očiam veriť nechceu, žeby ta šetko zlato bolo. Keď sä ale presvedčiu, začau obímať zlatú priadku a hneď sä dali sosobášiť. Takto oni žili v bázni bozskej, a ak rád videu predtým náš pán svoju Haničku pre zlatú pradzu; teraz ju ešte tisícraz videu radšej pre krásneho syna, ktorieho mu medzitým porodila.

*

Ale čože? Niet takej pesničky čoby jej konca nebolo — ani radosť našich manželov naveky trvať nemohla. Deň za dňom sa míňau — až naostatku, akoby dlaňou pľasou, dochádzau rok. Tu ti vám naša Hanka začne byť z okamženia na okamženia smutnejšou, oči červenie ako pečene, len sa tak ako tmola z izby do izby vláčila. A veď je to nie lecičo, takto naraz i dobrieho muža i podarenieho syna mať utratiť! Nevoľný muž nevedeu dosiaľ nič o ničom a tešiu ženu ako mohou, ale sä ona potešiť nedala. Keď si pomyslela, že za svojho hodnieho muža takieho pľuhavieho prmpelíka má dostať, dobre sä od veľkieho trápenia na tie steny nedriapala. Naposledku sä už len voliako premohla a vyjavila mužovi šetko, čo ako sä jej povodilo v tú prujšú noc. Tento zbľädou od strachu ako stena a dau vyhlásiť po celom vidieku: že kdoby takieho a takieho prmpelíka dade poznau a jeho opravdivuo meno oznámiu, že mu dadia toľký kus zlata ako hlava. „Ej bolažeby to za hrianka, toľkuo zlato?“ šoptau sused susedovi a rozbehli sa na šetky strany, poprezerali šetky kúty, dobre už po tých myšacích dierach nehľadali — hľadali, hľadali ako ihlu, ale tu veru nič vyňuchať nemohli. Prmpelíka nepoznau a nevideu nik a jeho meno žiadna živá duša uhádnuť nemohla. Takto dochodiu posledný deň, o chlapíkovi ani slychu ani vidu, a naša Hanka s chlapčekom pri prsach zalamuje rukama i nad mužom. Muž neborák, ktoriemu tiež už od plaču temer oči vytekly, aby sä aspoň na trapy ženine dívať nemyseu: vzau flintu na plece, poviazau na svorky vernie kopovi a odišieu na poľovačku.

Po čas poľovačky, bolo to tak kolo ovrántu, začne sä zo šetkych strán krížom krážom blýskať, dášť sä liau že nebolo hodno ani psa na cestu vyhnať — a v tejto slote sä nášho pána sluhovia šetci kde mohli poutuľovali a potratili tak, že len s jednym jedinkým v hustej neznámej hore i to ako myš umoknutý zostau. Kdeže sä tu pred zmáhajúcou sä hrmavicou utúliť, kde usušiť, kde pres noc prekľačať? Obzerajú sä neboráci, i sluha i pán, na šetky strany okolo sebä, či by aspoň dáku ovčiarsku lebo voliarsku kolibu nedopáčili; ale kde nič, tu nič. Konečne keď si už temer oči vyočili, dopáča ako sa z diery jednoho strosa chomáče dymu akoby z dákej vápenice valili. „Choďže ty synák,“ povie pán ku sluhovi, „opáčiť, odkiaľ ten dym vychodí? ľudia tam byť mysia, popros ích či by nás na nocľah nepritúlili?“ — Sluha odišieu a netrvalo to ani toľko, čoby kohút vajce zniesou, navrátiu sä s tou novinou, že tam na jeho dušu ani dverí, ani koliby, ani ľudí nieto. „Jah, ty si len taký babrák,“ povie ku sluhovi zubami šťukotajúci pán, „idem ja sám a ty za pokutu budeš moknúť a mrznúť.“

Dobre, zachytí sä milý pán — ale tu veru ani on nič vykutiť nemuohou, len sä z toho strosu na jednom meste ustavične smudilo. Naostatok domrzený povie: „A čo sä bude čert na čerte nosiť, mysím zvedieť odkiaľ toľko toho dymu!“ I príde ku samej diere, prikľakne a kuká dnu. Ako tak kuká, dozre až hen tam voľade pod zemou, ako sä v jednej kuchyni jedlá smažia a na jednom kamennom stolíčku pre dve osoby prikrytuo. Okolo toho stolíka behau akýsi malý chlapík v červenej čiapočke so zlatým fúrikom pred sebou, a čo raz obehnuv to zaspievau:

A zase len behau ako pochabý okolo toho stola a volau:

Pán viac nepotrebuvau — rozbehou sä čo mu nohy stačili ku sluhovi a že sä už bolo trocha vychvililo, našli na štestia prť, za ktorou sä domov ponáhľali. — Ženu si doma našieu utrápenú, ubiedenú, vyplakanú; lebo si myslela že sä už ani od muža, keď tak dlho nechodiu, odobrať nebude muocť. „Netráp sä žena moja nič,“ boly prvie slová pánove keď do izby vkročiu, „viem čo ti treba: jeho meno Martynko Klyngáš.“ A tu jej potom šetko pekne rúče vyrozprávali, kde ako chodiu a ako sa mu vodilo. Hanka od radosti dobre s nuoh nespadla, vyobímala, vyboskávala svojho muža a uradovaná odobrala sa do tej izby v ktorej prvú noc priadla, ešte na ostatok zlatie nitky priasť.

O pounoci otvorí sä stena a chlapík s červenou čiapočkou príde ako teraz rok a behajúc okolo nej so zlatým fúrikom kričí ako mu hrdlo stačí:

„Sprobujem uhádnuť,“ povie Hanka. „Tvoje meno Martynko Klyngáš.“

Ako to vyriekla malý prmpeľ pochytí fúrik, hodí čiapku o zem a kädiaľ prišieu, odišieu, stena sä zavrela a Hanička si pokojne oddýchla. Od tých čias už viac zlato nepriadla, ale jej to ani potrebnuo nebolo, lebo boli bohatí dosť, s mužom sa radi videli, chlapec im rástou ako z vody a kúpili si kravu a na tú kravu zvonec a tej rozprávke koniec.