ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Podal a rozpráva Samko Jamriška z Malohontu.

Ďaleko v jednej krajine býval jeden starý kráľ, ktorý sa už ledva na nohách trímal, tak bol veľmi zoslabnutý. Videl on toto, čo sa s ním deje, a videl aj to dobre, že už nebude dĺho kašu dúchať (t. j. žiť) a že nemôže zaveľa na svete kraľovať. Tu v jedno ráno zavolal svojich troch synov a takto sa k nim ozval: „Deti moje drahé! samy vidíte a uznáte, že som ja už veľmi starý, a nemožno, aby som dlho medzi vami žil; tak, kým som ešte ja tu, choďte do sveta, aby ste sa dač naučili a skúsili, lebo bez skúsenosti človek nikde nezajde. Keď vás pán Bôh šťastlive domov donesie, budete mi pomáhať kraľovať, tak žeby ste sa vy po mojej smrti, ako všetkému naučení a vo všetkom vycvičení, nemuseli trápiť, ako som sa ja dakedy trápil. Peniaze vám dám, koľko vám len bude treba; i dám vám na cestu každému jednoho Buríka, aby ste nemuseli všade peši chodiť a tak ľahko sa nedokonali.“ — Synovia pristali na otcovej vôli, a hneď si aj deň ustanovili, kedy sa vyberú na tú ďalekú cestu. Keď už všetko bolo prihotovenô, odobrali sa od otca i matky, posadali na Buríkov a pustili sa do širokého sveta.

Išli oni išli za jeden čas vedno, a chvála Bohu všade sa jim dobre vedlo. Ale tí dvaja starší nemúdre si počali robiť, lebo kde prišli, veľmi skvostne a nádherne žili, tak že dosť skoro všetky peniaze potrovili. Tu s prázdnym mešcom odnechcelo sa jim ďalej ísť, a že sa oni veru vráťa domov. „Čo sa,“ povedá, „máme túlať po svete, doma nám bude lepšie; a nahovárali aj najmladšieho, aby sa tiež s níma vrátil. Ale tohoto ťahalo len do sveta, a nedal sa jim vonkoncom prehovoriť. Keď bratia videli, že nič s ním nepočnú, nahali ho tam a sami sa obrátili nazpät.

Vintalko, najmladší brat, bol smutný, že ho bratia tak nahali; ale len stúpal so svojim Buríkom vo meno Božie ďalej. Práve slnko sadalo, keď prišol ku zeleznej hore, a bol tam aj jeden zelezný most na ceste. Vintalko si pomyslel: „Ej, tu by nebolo zle prenocovať, lebo neviem, či tu najdem dáky dom alebo kolibu, ak ďalej pôjdem.“ A hneď prosto zišol pod most zelezný; zložil si šabľu aj druhú zbroj a trochu si oddýchnul. Potom sa zabral do hory dákeho zajaca zabiť na večeru, čo sa i stalo. Vrátil sa zase pod most, zajaca upiekol i navečeral sa. Po večeri mu ale dač prišlo na um: že tí jeho bratia dosť ľahko môžu na neho všakovô napovedať, čo je nepravda, a neborák otec by sa nad tým zarmútil. Tu on neveľa mysliac vzal kus papieru a napísal svojmu otcovi: žeby neveril jeho bratom, ak budú na neho dač zle rozprávať; že žije a že je chvála Bohu zdravý. Keď napísal, pokrútil ten papierik a svojmu Buríkovi ho položil do ucha, a poviedal mu, žeby sa tak ponáhľal ako len môže. Ten sa ponáhľal dosť; ale tí dvaja predca trochu skorej došli, a otec sa jich hneď spytoval: kde sa podel najmladší brat Vintalko? „Kdeže Vintalko,“ poviedali títo, „tam ho v jednej hore roztrhali vlci!“ V tom pribehol zadychčaný Burík rovno ku kráľovi a vytriasol ceduľku z ucha. Kráľovi to divno bolo; zodvihol ceduľku a prečítal. Ta sa nahneval náramne a kázal tých dvoch starších bez všetkeho práva zmárniť: „Aby ste,“ povedá, „vedeli, čo je to, otca chcieť takto oklamať!“

Vintalko pod zelezným mostom sa uložil spať, i usnul. Tu ale o polnoci strhnul sa strašný vietor, huk a tresk, a to práve nad mostom kde Vintalko odpočíval, nač sa i on prebudil a hneď svoju zbroj sháňal. A to letel jeden drak na tátošovi, ktorý sa mu nad tým mostom potknul. Drak sa na tom veľmi nahneval a začal svojho tátoša preklínať: „Už od sedemdesiat rokov každý deň tadiaľto chodím na tebe, a to si mi ešte nikdy nevykonal čo dnes; či azda dakoho čuješ? či je azda tu Vintalko dakde skrytý?“ V tom vyskočil Vintalko zpod mostu a ohlásil sa: „Tu som, čože chceš?“ „Dobre keď si tu,“ povie na to drak, „budeme sa biť; lebo ťa už dávno hľadám, kdeby som sa bol mohol s tebou strhnúť; ale je všetko dobre, kej si len raz tu! Akože sa budeme biť: či na šable, či na buzogáne?“ — „Ja nedbám trebas nač, nač tebe vďaka.“ — „No, keď sa ty na mňa nehávaš, vezmi teda buzogáň do ruky a poď!“ Vintalko chytrý zalúčil svoj buzogáň do draka, a hneď mu tri hlavy odletely. Drak sa vám na tom veľmi nakatoval, zalúčil svôj buzogáň; ale nič. Vtedy uchytil Vintalko svoju šabľu a stínal mu hlavy jednu za druhou. Ale keď mu už na ostatniu mieril, tu sa začal milý drak prosiť: „Odpusť mi Vintalko, daruj mi živôt, budem ti ešte dakedy na dobrej pomoci.“ Vintalko poslúchnul; poodtínané hlavy mu nazpät pokládol, ktoré sa hneď pririastly. Drak mu zaďakoval a uchytil svoj nechet z palca na pravej nohe, odrapil ho a dal Vintalkovi: „Tu máš tento nechet; keď budeš dakde v dákom nebezpečenstve, len si naň a na mňa pomysli: naraz ti prídu na pomoc sedemdesiať regimenty drakov takých ako som ja s deviatima hlavami.“ S tým sa odobral od Vintalka, sadol na svojho tátoša a šol svojou cestou.

Vintalko skočil pod most a ešte si kus odpočinul kým sa zore začaly zapaľovať, a keď sa brieždilo už bol na ceste. Išol on išol cez hory doliny; i hneď sa zarmútil, keď si pomyslel na svojich dvoch bratov, a zase sa ľen rozveselil a zaspieval si. — Poludnie sa približovalo; ale náš Vintalko ani nepomyslel na obed, len šol tak akoby ho najal až do samého večera. I práve keď slnko sadalo, prišol k srjebornému mostu, a hneď tam bola aj srieborná hora. Vintalko sa len prosto pod most poberal; poskladal všetko čo len mal dáku zbroj na sebe dolu a tak si vydychoval. — Po chvíli sa zachytil do hory: žeby si dákeho zajaca ulovil na večeru — čo sa mu i pošťastilo. Vrátil sa pod srieborný most, upiekol zajaca, navečeral sa, až napokon sa uložil a usnul. Ale nezaveľa mohol pokojne spať, lebo sa zas veľký vietor strhnul a hrmot ešte raz taký ako pomínulej noci. Druhému by boli vlasy dúpkom stávali od strachu; ale Vintalko nič, lebo vedel čo a ako bude; vedel, že to blíza (bezpochyby) drak ide, ktorý nad touto sriebornou horou panuje. Tu keď tátoš práve nad samým mostom letel, tak veľmi sa potknul, že drak temer dolu sfrkol z neho. Drak rozkatovaný začal strašne kliať: „Bohdaj si tu prepadol, taký a taký daromník; ved už sto sedemdesiat rokov ako každú noc tadiaľto na tebe chodím, ale si mi toto ešte nikdy nevykázal čo dnes. Či azda čuješ dakoho, či ká ti je jazerná strela?“ — „Čujem veru,“ odpoviedal tátoš, „a to Vintalka, ktorý i tvojho brata tamtej noci premohol.“ Drak rozjedovaný zavolá: „Vintalko poď von! sprobujeme sa na buzogáne: kdo je z nás inakší chlap?“ — Vintalko mu zavolal nazad: „No nach že sa ti stane po vôli! V tom vyskočil zpod mostu a naraz svôj ťažký buzogáň do draka zalúčil, tak že drakovi tri hlavy odfrkly. Teraz tento zalúčil svôj do Vintalka; ale nič, nezhodil ho, a buzogáň odletel a do zeme sa hlboko zaryl. Tu drak rozjedovaný chytil Vintalka cez poly a začal ho škrtiť; ale Vintalko vrtký chlapík, vyšmykol sa mu, a ako dakoľkorazy zaťal, iba mu jedna hlava ostala. Keď to drak videl, že sa veru Vintalko s ním nežartuje: tu ho začal o odpustenie prosiť. Vintalko mu odpustil; poprikladal mu poodtínané hlavy, i hneď sa mu pririastly. Ako už bol drak zase celkom na mieste, vytiahol jednu píšťalku a dal ju Vintalkovi: „Na ti,“ rečie „túto píšťalku; keď budeš v dákom nebezpečenstve, len si pomysli na mňa a zapískaj na tejto píšťalke: hneď ti prídu na pomoc sedemdesiať regimenty drakov takých ako som ja s dvanástimi hlavami.“ S tým sadol na svojho tátoša, odobral sa od Vintalka a šol svojou cestou. A Vintalko si ľahol spať, lebo ešte chvíľka bolo do rána.

Keď si kus odpočinul po veľkej bitke s drakom, zase sa len na cestu vydal, aby ešte viac sveta skúsil. Tak on putoval neborák celý deň o hlade a smäde, a iba večer, keď sa už slnko na odpočinok bralo, prišol ku zlatému mostu, a pri ňom hneď bola aj zlatá hora. Tu on, čo bol hodne dokonaný, neveľa sa ozeral na tú krásnu horu, ale prosto pod most išel a tam si oddychoval. Ale čože robiť? hlad je velký pán, musel on len zase tajsť do hory si dač zastreliť, aby sa kus posilniť mohol. Po večeri zase ľahol, ale niak nemohol usnúť, a choci aký smelý bol, predca mu ono všakovak bolo pod tým mostom. — Keď sa už vietor počal dvíhať, hneď vedel, že to zase musí byť dáky drak, a bohdaj ak nie tých dvoch tretí a najmladší brat. I videl už draka v oblakoch leteť najedovaného na svojom tátošovi. Buzogáň z oblakov na zem lúčal tak silne, že sa celá zem triasla, a buzogáň mu až do oblakov od zeme odskakoval. Ale keď práve ponad samý most letel, i tomuto sa tátoš potknul. Tu drak rozjedovaný naraz skočil na zem a preklínal tátoša svojho: „Ha, ty daromník naničhodný, už dvestosedemdesiat rokov ako chodím každú noc tadiaľto; ale si mi ešte to nikdy nespravil čo dnes; či azda čuješ dakoho?“ — „Čujem, pane, čujem, a to Vintalka, ktorý je tu pod mostom a ktorý aj tvojich bratov včera a predvčerom premohol.“ — Drak ho naraz von zavolal: „Poď von, bratku Vintalko! sprobujeme sa na buzogáne, ktorý je z nás inakší chlap.“ Vintalko vyšol von, a hneď buzogáň zalúčil do neho, i odletely mu tri hlavy. Drak zalúčil svoj; ale bo nezhodil, a ako buzogáň dopadol na zem, tá sa zatriasla a hory zahučaly. Drak na tom veľmi nahnevaný chytil Vintalka cez poly a po pás ho šmaril do zeme. Vintalko vyskočil, draka stisol a po pazuchy šmaril do zeme. Potom uchytil šablu a poriadkom mu hlavy stínal ako dáke makovice. Keď už dvadcaťtri hlavy na zemi ležaly, vtedy sa drak začal prosiť: „Odpusť mi, Vintalko; predca si inakší odo mňa, aj od mojich bratov.“ Vintalko mu odpustil; pokládol mu hlavy nazad, a každá sa hneď pririastla, tak akoby ani nikdy nebola zoťatá bývala. Drak sa mu poďakoval; vzal jednu píšťalku a dal ju Vintalkovi: „Na ti,“ povedá, „túto píšťalku; keď budeš v núdzi a budeš pomoc potrebovať, len si pomysli na mňa a zapískaj na tejto píšťalke: hneď ti prídu na pomoc, sto regimenty takých drakov ako som ja.“ S tým sadol na tátoša, požehnal Vintalka a letel svojou cestou. Vintalko si šol odpočinúť, kým svitlo.

*

Ráno, keď sa počaly zore zapaľovať, zase sa vydal na cestu. I prešol on cez horu vysokú, a tam sa mu otvorila veliká rovina, a na tej rovine na jednej lúke pásol jeden veľmi starý človek všakovô stado: husy, kačky, kravy, voly, a čo ja viem, čo všetko. Tu on prišol k tomu starému človeku, a ten starý človek na Vintalkov pohľad sa veľmi zaradoval, lebo on poznal vo Vintalkovi velikú silu a údatnosť; i poznal ho napokon, že je to jeho vnuk. Radovali sa obadvaja, že sa takto spolu sišli, i vyrozprávali si, čo a ako sa jim vodilo, až na ostatok sa Vintalko spýtal: „Ale, starý otec, komuže vy toto mnohô stado pasiete? veď vám je to veľmi ťažko takú zberbu zavracať.“ — „Hej, syn môj, veď som ja to už privyknutý, a ja toto každý deň len do poludnia pasiem; lebo tamto v tom zámku býva jeden kráľ, ktorý je najmocnejší na celom svete, a iba je taký malý ako mravec, a volá sa Grošokráľ, alebo Čierny mravec. Tak ten má jednu mater, tá každô poludnia príde sem; jednu gambu zapne do zeme a druhú do neba, a ja jej toto stado musím do úst hnať.“ — „Starý môj,“ ohlásil sa na to Vintalko, „viete čo? vožeňte ma tadnu, teraz je práve poludnie; však ja jej spravím poriadok.“ — Starý otec pristál na to, čo jeho vnuk Vintalko poviedal; a keď prišla kráľova mati, jednu gambu zapäla do zeme a druhú do neba, a starý jej hnal to mnohô stado do úst: tut i Vintalko tadnu vbehol so stadom. I pomyslel si on na draka deväťhlavového a na jeho nechet. Naskutku sa pri ňom ustanovilo sedemdesiat regimentov drakov a spýtali sa ho: „Čože žiadaš pane náš najjasnejší?“ Vintalko povie: „Rozvláčte túto starigu po všetkých pustatinách, tak aby ani chýru ani slýchu o nej nikdy nebolo.“ A draci to hneď všetko na vlas vykonali. — Potom odišol Vintalko so svojim otcom do jeho domu, ktorý na tej istej lúke stál a tu sa jedno druhô spytoval o tom Grošokráľovi, a že či by on mohol ísť hore ten jeho zámok vidieť. „Môžeš,“ odpoviedal mu starý; „tam slobodno každému ísť, kdo len chce; ale sa len, prosím ťa, nedávaj do neho, a trebas by si ty ešte raz takú pomoc mal ako máš, ten by vás všetkých prevládal; lebo keď ten raz svojim korbáčikom švihne: naskutku je všetko mŕtvo.“ — Vintalko sa nemohol strímať, a hneď popoludní odišol hore na Grošokráľov zámok. Keď ku bráne dochádzal, Grošo práve išol domov z poľovačky. Tu sa Vintalko veľmi rozosmial, keď zazrel toho skrčeného pľuhavého mravca a nemohlo sa mu to do hlavy spratať, žeby v takej malej potvore taká moc bola. Osmelil sa, — zalúčil svoj buzogáň; ale ho netrafil. I naraz zatým na píšťalke i na jednej i na druhej zapískal; na nechet i na všetkých troch drakov si pomyslel. Hneď sa jeho regimenty pred ním ustanovili a začali driapať Grošokráľa. Ale ten iba raz švihnul svojim korbáčikom: tu hneď draci i s Vintalkom vedno ako muchy popadali na zem, a Grošo odišol do svojho zámku. Vintalko, ktorý len omdletý bol, sa o jednu chvílu posbieral a rovno k svojmu starému otcovi šol, ktorý ho už vyzeral a ťažko čakal, a keď videl, že ide, bol rád. Ale mu hneď predca divno bolo, že čo je to za príčina, že si len tak pomaly a s nechuťou vykračuje, a akonáhle k nemu došol, hneď sa ho spýtal: „Šak si sa dával do neho, syn môj?“ — „Ej dával, dával; bohdaj ten tam bol zkazu vzal; veď nás ten všetkých zmietol s tým svojim korbáčikom ako muchy.“ — Starý mu dal hneď dač vypiť, od čoho pod chvíľkou celkom ozdravel.

Na druhý deň ale za včas rána poslal Grošokráľ jednoho sluhu: žeby Vintalko naskutku prišol hore na zámok. Vintalko sa pobral a šol. Keď už bol v kráľovej svetlici, tu Grošo zle nedobre začal na neho volať: „Ako sa ty opovažuješ proti mne a na mňa sa oboriť, veď ťa hneď tu usmrtím, ty daromník jeden. — Ale vieš čo? jestli mi tú a tú paničku ukradneš, darujem ti život; jestli ju ale nedonesieš, syn smrti budeš. Dávam ti jeden deň; rozmysli si a príď mi poviedať. Všetky prípravy na cestu ja ti opatrím.“ — Vintalko sa vrátil k starému otcovi a ponosoval sa mu, ako nakladá s ním jeho hlavný Grošo, a čo mu rozkázal vykonať. Žeby mu dač poradil, akoby on tú a tú paničku, ktorá za tým a za tým morom býva, mohol dostať. Starý otec mu na to poviedal: „Choď nazad do zámku a povedz Grošokráľovi, nach ti dá jeden taký koráb spraviť, akého ešte nebolo na svete, a do neho najkrajší továr od výmyslu sveta, aký len môže byť. A nech ti dá k tomu aj vojsko, čo ťa bude cez more do tej ďalekej krajiny sprevádzať.“ Vintalko sa za radu poďakoval a oznámil toto všetko Grošokráľovi. Kráľ, ako najmocnejší na celom svete, iba rozkázal a hneď všetko bolo pripraveno. Vintalko si sadol na prihotovený koráb a šťastlive sa preplavili ku druhému brehu. Tu hneď pod tým kaštieľom zastavil koráb, kde ti pekná panička bývala. Na druhý deň povykladal najkrajší továr, a pod chvíľou po celom meste sa rozleteli chýry, že ešte nikdy takého kupca s takým továrom tu nebolo. Tu naraz ani nezvedel len keď prišla aj tá pekná panička, jedno druhô si kupovať, a Vintalko ako ju zazrel, naraz k nej priskočil a hýn ju do samej ostatnej izby zaviedol, kde bol medzi všetkým najinakší továr. V tom ale ako ju do tej izby zaviedol, naraz dal znamenie, žeby pustili koráb a hnali morom širokým ako len môžu. — Milej paničke sa továr veľmi páčil, a už toľko bola pokúpila, že jej ani mešec nestačil. Tu sa obrátila ku slúžke, aby jej prebehla ešte domov pre peniaze; ale tá, ako vyskočila von z dvier, hupla do mora. — Vintalkovi nebol čas dlhý pri takej peknej paničke a jej ešte ani tak; — ani nepomyslela na to, čo a ako sa s ňou deje; iba keď už prešli more a pri brehu zastáli, vtedy si vzdychla i poviedala Vintalkovi: „Vintalko môj drahý, radšej by som bola za teba tisícrazy išla, ako za toho pľuhavého mravca jedenraz.“ Ale bolo darmo. Vintalko ju vyviedol z korábu a oddal Grošokráľovi. Kráľ Vintalka pochválil, i zaďakoval mu, a k tomu mu ešte poviedal, žeby každý deň prišol na zámok, keď on pôjde na poľovačku; lebo že si mladú nevestu nechce samú nahať, aby jej nebolo otupno.

Na druhý deň Grošokráľ išol hneď na poľovačku a Vintalko k jeho neveste, i dohovárali sa o všakovom. A keď Vintalko videl, že ona vonkoncom toho Grošokráľa nechce: tak jej poviedal, žeby ho len prosila a spytovala sa ho: v čom tá jeho moc záleží? — Grošo sa z poľovačky vrátil a Vintalko zase len odišoi k svojmu starému otcovi na lúku, i tam bol až do druhého dňa. Nevesta ale Grošokráľova, len čo dnu vkročil, hneď ho začala objímať a boskávať, a potom sa ho spýtala: „Duša moja, nože mi len povedz, v čom tá tvoja veľká moc záleží?“ On jej na to z predku všakovô sháňal; ale keď ona tomu veriť nechcela, a už ho bola domrzela s tým mnohým opytovaním: len jedenraz dupnul nohou, i hneď tam zamdlela. Na druhý deň, keď Vintalko prišol, všetko mu vyrozprávala. Ale on ju zase len naviedol, žeby sa len ešte poznovu spytovala. Tu ako sa zase vrátil, tá ešte krajšie okolo neho; a Grošo, čo ju veľmi rád videl, napokon jej vyjavil všetko. „Tam a tam,“ povedá, „na tej a na tej lúke, pod tým a tým vrchom, jesto jedna studňa, ktorá je všade do okola drahými kameni obkladená. Ja ta chodím každý od Boha deň na poludnie, a z tej studni mi vynde v ústrety jeden jeleň, ktorý mi nesie hoľbu vína a jeden ručník. Keď to víno vypijem, jednou stranou ručníka sa utriem: vládzem pol svetom; a keď sa i druhou stranou utriem: vládzem celým svetom.“ — Nevesta Grošova toto všetko vyrozprávala Vintalkovi hneď aknáhle prišol. A Vintalkovi nebolo viac treba; naraz na poludnie zabral sa na tú lúku k tej studni. Jeleň mu vybehol v ústrety a zavolal ludským hlasom: „Chvala Bohu, že už nebudem musieť tej čiernej potvore slúžiť; ale že už budem mať pána nad pány hodného!“ I podal mu víno, to vypil; podal mu i ručník, ktorým sa utrel jednou stranou: hneď vládal pol svetom; utrel sa i druhou stranou: vládal celým svetom.

Keď sa domov navracal, Grošo práve išol z poľovačky. Tu ho predstál, zhodil z koňa, a hneď dušu vypustil.

Vintalko potom bol miesto neho kráľom; s peknou nevestou sa sosobášil a odpísal svojim rodičom. Tí prišli; a on spojil jedno kráľovstvo s druhým, a bolo veľkô kráľovstvo. Starého otca i vlastnieho otca vzal k sebe do zámku. Potom žili, kráľovali i kráľujú ak nepomreli, až dosiaľ.