ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Podal Janko Rimavský z Malohontu.

Keby vedel čo viete, rozprával by čo neviete. No ale to ešte sotva viete, že bol raz jeden chudobný otec a ten otec mal tri dcéry. Žena mu umrela a čo deň mu to horšie vypadalo tie tri dcéry bez matky nechať: oženil sa teda po druhýraz a vzal jim macochu. Ale mu to tak ešte horšie vypadalo, lebo macocha tie tri dcéry hrozne nenávidela a ustavične len to húdla: že neznajú nič robiť, len z hotového jesť a piť. Raz tu ešte padol tvrdý rok na ľudí: málo sa urodilo, zárobky boli veľmi plané, takže nemali ani do seba ani na seba. Tu macocha ešte len teraz zle nedobre na otca i na dievky: týmto volala žeby doma darmo chlieb nejedly, ale šly slúžil a otca napravila aby jich preč dakde zaviedol, odkiaľ jej viac na oči neprídu. Otec už nemohol ďalej trpieť ten veľký hriech v dome, čo mu žena pre tie dcéry naveky robila, poviedal jim aby sa prihotovily, že jich zajtra odvedie všetky tri do služby.

Tri dcéry poviazaly čo ešte dáke šatôčky maly do batôžkov a boly večer hotové, len ti jim už bolo ísť na druhý deň. Ale tá najmladšia odbehla sa ešte odobral do dediny ku jednej starej kmotre — a to bola veštica. Len tá pekne krásne vyveštila čo to otec aj macocha s tými dievkami zamýšľajú: poviedala jej aby vzala sebou mierku popola a aby ho všade na cestu sypala käde pôjdu, aby keď bude treba aj nazpet trafiť mohly. — Na druhý deň viedol otec tri dievky horami dolami a najmladšia všade ostatnia šla a sypala ten popol za sebou käde šly. Na zmraku prišly do velikej húšťavy a šly tou húšťavou až kým sa len nezmrklo. Keď už nevideli, povie otec: „No, deti moje, dnes už ďalej nepôjdeme; ale rozkladieme ohník, tu obnocujeme; a zajtra zas ďalej vo meno Božie!“ — Unavené dievčatá sa uložili ku ohníku a skoro pospaly, akoby jich bol porezal; ale otec nezaspal, len čakal kým dievky usnú: a keď usnuly, pobral sa v nohy a ponáhľal sa domov, ponáhľal, aby ho ani nezbadaly ani nedohonily.

Ako svitlo, dievky sa probudily: vyzeraly otca, volaly, hľadaly na všetky strany; ale kde nič, tu nič. „Jajže Bože,“ zkríkly dve staršie, „ten nás tu nechal, akože my domov potrafíme? Už ti my tu v tej hore pohynieme!“ — „Ľahká tomu robota,“ rečie najmladšia, „käde sme sem prišly tade pôjdeme nazpät.“ — „Veď že si poď, keď ty vieš a my nevieme“ — obkrýkly ju staršie. „Probujeme,“ hovorí najmladšia, „len už poďte a nehašterte sa toľko.“ A tu ona pekne za tým popolom a tamtie za ňou, až aj prišli k otcovmu domčeku. Otec a macocha iba vtedy sa zbadali, keď jim do domu huply. „Či tak skoro zo služby?“ uvítala jich macocha. — „Tak!“ odpoviedala najmladšia, „musíte nás lepšie zaviesť.“ Otec sa vyhováral, že sám poblúdil, ale že jich už na druhý deň lepšie zavedie.

Ani nerozväzovaly batôžky, len už čakali na zajtrajší deň, že pôjdu do tej služby. Ale najmladšia odbehla zase ku tej veštici. Tá jej dala jedno klbko a prikázala jej, aby koniec nitky o prvý strom uviazala, nitku z klbka za sebou brúsila a tak aby šly. — I tak šly od svitu až do mraku, až prišly do posried hory. Tu jich otec zase ku ohníku uložil a keď pospaly ušiel domov. — Ráno sa sestry prebudily a tu nastalo zase bedákania, že sa len tak hory ozývaly; až ti jim ukáže tá najmladšia koniec niti a začne klbko snovať až kým neprišly na kraj hory a odtiaľ už ľahko domov potrafily.

Takto nebude z nás nič, poviedala macocha otcovi, musíš sa ty dakde lepšie s nimi zatárať. — „No, neboj sa nič,“ povie otec, „len jich ešte raz vyprav.“ I vypravovala ho zase s nimi po tretie. Dievky už i nechcely ísť, ale pred macochou musely. Najmladšia poď zase ku Veštici. „No dievka moja,“ hovorila pani kmotra, „majteže sa vy už teraz na pozore, lebo by ste mohly zle pochodiť. Pre lepšiu bezpečnosť tu máš merku hrachu, käde pôjdete, všade sýpaj po kuse, to ti nedá poblúdiť.“ — Ráno ešte ani dobre nesvitalo, už jich macocha zdurila u musely sa pakuvať do sveta, a to naozaj do sveta, lebo samie nevedely kde? Otec jich vodil po kädeakých pustatinách, po starých výmoliach celý Boží deň, a tá najmladšia všade sýpala z toho hrachu käde sa obrátily. Keď sa k večeru chýlilo, prišly do jednej veličiznej hory a keď už pre tmu ďalej nemohly, preriekol otec: „No dievky moje, už nám je na dnes dosť: zložte sa a odýchnite si, aby ste zajtra ďalej vládaly; azdaj len dakde k dobrým ľuďom prídeme, kde vás do služby dám.“ — Rozložil ohník, dievky sa poskladaly, a nebol by si sa stačil otčenáš vymodliť, zaspaly akoby jim bol porobil. A otec ti už ak zaberá tak zaberá, aby ho žiadna ani nezbadala ani nedohonila.

Keď sa dievky ráno prebudily, nedaj Bože otca dočkať ani dovolať. — „Ach, čože tu máme darmo si hrdlá rozdrapovať?“ povedia tie staršie, „poďme my len domov, veď on zas bude doma.“ — „Nuž poďmeže teda,“ povie najmladšia a pustila sa za tým hrachom. — Idú ony, idú; kým neprídu na holú pustatinu; ale sa jim tu stratí cesta, lebo hrach vtáci pozobali a už teraz neznajú či na pravo, či na ľavo? Nabožekali sa, nanariekali sa koľko vďaka, až sa raz pustili, skiaď jich oči viedly. Šly ony tými pustými poliami, starými horami celý Boží deň a o ľuďoch ani chýru ani slýchu. Zmrklo sa a v tej hore ani na piaď dobre vidieť nebolo. Čo tu robiť? Dobrá rada stojí groš. „Počkajte sestry, povie najmladšia, vyndem ja tu dakde na strom, azdaj sa mi zablyskne dakde dáko svetielce.“ I tak vyšla na strom a naozaj vyzrela svetielce v jednej hlbokej doline — ale to bolo ešte dobre ďaleko. Ale čo aj ak ďaleko už sa oni len pustili v tú stranu k tomu svetielku a tak prišli na jeden vrch, a z toho vrchu videli to svetlo hlboko pod sebou v doline. „No len sa dnu do tej doliny, čo to tam koľvek bude“ — poviedaly si sestry a pustily sa rovno dolu stranou. Ani neznali iba keď sa v doline stavily a to pred jedným velikým starým zámkom. Brána bola zamknutá a iba z jednej izby sa svietilo. „Už poručená Bohu, čo tam koľvek bude, len mi búchajme na tú bránu“ — osmelily sa sestry a búchaly. Dlho ticho po celom zámku, nič ani nešuchlo. Len už naveľa naveľa počujú, že sa voľač teperí dolu ku bráne. Brána zahurtuje, roztvorí sa a pred ne sa postaví strašná ženská osoba: hrubá ako dáka klada, ústa až po uši, zuby ako koly, nos akoby päsť na tvár zavalil a oči ako taniere — len jich tak vyvaľovala. — „Vitajte, vraj, dievky moje, vitajte; kdeže ste sa tu nabraly? čožeby ste rady?“ — „Ach, nuž čožeby sme rady,“ odpoviedala najmladšia, „hľadáme si dáku službičku, či by ste nás neprijaly?“ — „No už keď je tak, tak len poďte dnu, môj starý sa vám zaraduje; o inšie sa vy už netrápte.“ — Vnídu dnu do zámku, idú cez mnohé izby, prídu do tej kde sa svietilo — a tam za vrch stola všetkým činom taký starý ako tá stará.

A to vám hľaďteže, duše moje drahé, boli — Ľudojedi.^[1]

*

Starý na to všetko len zahomral, že to dobre bude a tašiel spať a stará uložila i naše pocestné. Ráno starého už doma nebolo a stará jim podelila robotu. „Ty najstaršia,“ povedá „budeš ma iskať a obsluhovať aj starého, ty srednia budeš chyže riadiť a ty najmladšia pôjdeš do kuchyne.“

Dobre lebo nebars. Robota šla našim dievčaťom ako po masle za jeden čas; ale sa ony to skoro dovedely kde sú, čo sú? Vykutaly ony že tam v jednej izbe jesto plno pekných dievčeniec zatvorených, ktoré starý z vidieku nanosil; lebo, vraj, s košom chodil po dedinách a tak deti skupúval. Tie dievčence jim poviedaly, aby sa maly na pozore; lebo že stade ešte žiadna služka živá neodišla, starí všetky pojedli; aj ony že sú len na to v tej izbe zatvorené, aby si starí z nich kedy sa jim páčí hostinu robili. Bolo tu strachu už teraz dosť, ale čože bolo robiť? Len trvaly, ako mohli.

Raz ti povie ten starý ako ráno odchodil^[2] ku starej: „Stará, upeč mi z tých našich služiek jednu na večeru, to sú najtučnejšie.“ — Tá najmladšia to počula, ale nepoviedala nič, len už rozmýšľala ako čo tu urobiť. Len ti jej tu stará káže pec kúriť, že vraj budú koláče piecť, a ako sa najlepšie kúrilo povie jej: „Dievka moja, sadniže si na lopatu, ukážem ti ako sa to do tej pece sádže.“ — A ona chytrá: „Ach veď ja to neviem, ako si to mám sadnúť, sadnite si najprv vy a ukážte mi.“ Stará sa vyredikala na lopatu a tá šmrk! šuchla ju z ohniska do pece. Tam tá na uhlík zhorela. Tu sestry do nej: že čo to urobila, že čo jim už teraz starý povie? Ale ona jim rozpoviedala všetko, ako sa vec má a kázala jim, aby nič inšie nerobily len po zámku a okolo zámku behaly a rukama zalamovaly, že sa jim stará stratila. Tu tie začnú na všetky strany po zámku a okolo zámku behať a rukama zalamoval: „Jaj Bože, kdeže sa nám naša starká podela?“ — V tom starý nadíde domov a opýta sa jích, že čo sa jim to robí? — „Ach nuž čožeby?“ odpovie najmladšia, „stará sa nám voľade z domu podela a teraz ju nemôžeme nikde najsť?“ — „No nič to, deti,“ rečie starý, „veď ona príde.“ Tu si starý kázal ešte poiskať v hlave a len tú pec kúriť, kým stará nadíde. Ako ho tak tá najstaršia íská usnul a kotrbu (hlavu) dolu ovesil. Tie dve sa prikradly potichu, odpásaly mu meč ktorý vždy pri sebe nosil a stargáňovi odťaly hlavu a tiež ho do tej pece hodily: uškvaril sa i ten a zhorel na prach. — Bolo že tu už teraz radosti! Dievčence v bočnej izbe zatvorené ďakovaly týmto za vyslobodenie a rozutekaly sa na všetky strany, každá domov. Naše tri sestry videly že v zámku viacej nikoho niet, zostaly tam, a so všetkým bohatstvom hospodárily ako so svojim a prežívaly si tam zo dňa na deň pokojne, ani sa veľa o svet netrápili.

*

Len ti tu raz, ako ony tam bývaly, príde jim chýr: že tam a tam v tom zámku mladý kráľ ide sa ženiť, a že všetky dievčence z krajiny na ten a na ten deň volá na tanec, aby si z nich tú za ženu vybral, ktorá sa mu najlepšie zapáči. Našim trom sestrám nebolo treba viac, len to počuť: hneď sa strojily jedna krajšie od druhej. Ale keď už maly odísť tu povedia tie staršie: „Jedna z nás musí doma ostať; dom varovať a to budeš ty najmladšia, na druhýraz ostane zase z nás daktorá.“ I tak musela ona doma ostať. — Sedí neborka, sedí a krivo sa jej vidí, že sestry už dakde tancujú a ona nie. Raz večer otvorja sa dvere, kde sa vezme tam sa vezme, príde jej kmotra veštica. „Čože ty doma robíš, kmotrička, keď druhé tancujú?“ — „A veď by ja rada ísť na ten tanec, ale čože keď mi prikázaly dom varovať?“ — „No nič to, ešte ty dosť tam budeš. Tu máš v tejto škrupine z vajca hviezdičkové šaty, obleč si jich a sadni na môjho tátoša. Keď sa ťa tam ten kráľ opýta: kdo si? nepovedz mu nič viac, len že si ty z Papučkovho zámku.“ — I tak si obliekla tie šaty, sadla na tátoša a hneď tam bola a bola najkrajšia medzi pannami.

Mladý kráľ z nej oka nezpustil, naveky len okolo nej sa mal a s ňou tancoval. Jej sestry sedely v kúte a petružku predávaly. Dosť sa i ony i druhé paničky napozeraly, navyzvedúvaly: kdoby to mohol byť tá hviezdičková panička? ale ju tam nikdo nepoznal. Raz už potom sám kráľ k nej preriekol, aby mu poviedala kdo je ona? — „Ja som,“ povieda, „z Papučkovho zámku“ — a viac ani slova. Bolo už k ránu, hostia sa rozchodili i naša hviezdičková panička sa vykradla von a zmizla na tátošíkovi. Za ňou prišly i sestry domov a tu sa ona mala čo napočúvať o jednej hviezdičkovej paničke, ktorú ony na tom tanci videly: ale ona ani necekla.

Nezadlho bol zase druhý taký tanec u toho kráľa. Dve staršie sestry zase sa vycifrovaly, vybraly na tanec a najmladšiu nehaly dom varovať. Ako tie odišly, kde sa vezme tu sa vezme kmotra veštica a vypraví ju na svojom tátoši v mesiačikových šatách k tomu tanci. „Veď ti ja, vraj, za ten čas dom zavarujem, len tancuj ako prv, ani viac nepovedz, len že si z Papučkovho zámku.“ — I tak bolo zase: sestry petružku predávaly, ona sa vytancovala s mladým kráľom a ešte pred svitaním doletela na tátošíkovi domov. Keď sestry došly, mala sa zase napočúvať o mesiačikovej paničke; ale sna nerekla ani slova.

Ešte i po tretíraz dal mladý kráľ taký tanec pristrojiť a už teraz, rozpostavil svojich sluhov na všetky strany, aby tú peknú paničku, keďby chcela zase ujsť, chytili. Staršie sestry a veľa druhých paničiek už tam dávno tancovaly a tá ktorú všetko čakalo ešte sa neukázala. Raz sa roztvoria dvere a ona ide dnu v slniečkových šatách, len sa tak zajasalo a všetko sa na niu zahľadelo. Mladý kráľ hneď ku nej priskočil a viacej od jej boku ani na krok! Tancoval, zabával sa s ňou, vypytoval sa ju, kdo je? zkadiaľ je? „Ja som,“ povedá, „z Papučkovho zámku“ — a viac mu o tom nerekla ani slova. Len ty jej už raz príde odísť: tu sluhovia za ňou, že ju uchytia. Ona sa jim pravda vyšmikla, ale v tom strachu stratila z pravej nohy papučku. — „Dobre je,“ povie kráľ, „keď už aspoň to máme.“ A hneď a hneď vypravil sluhov aby šli, kde dáko dievča jesto, každému na nohu tú papučku probúvali a ktorej sa pridá, tú aby mu doviedli, že tá bude jeho ženou.

Sluhovia sa mali nachodiť a naprobúvať po celom vidieku, žiadnej sa tá papučka nepridala. Až naposled prišli i k našim trom sestrám a dve staršie hneď hotové: ukázaly svoje nôžky, že sa jim azdaj pridá. Ale tu milé nôžky boly o mnoho vätšie. „Nuž a či vás tu už viacej nieto?“ zpytujú sa sluhovia. „Ešte tu,“ povedia, „naša sestra, ale tá nikde nebola, tej by ste to darmo dali obúvať.“ — „No už čo ako, len ju sem; nám kráľ prihrozil, aby sme žiadnu nevynehali.“ — I tak sa musela tá najmladšia ukázať a papučku oprobuvať. Tu akoby jej tú papučku na nohu ulial! Dosť ona sama okolkuvala: že tak a tak, že ona dom varovala, že to azdaj z dákej druhej paničky bude tá papučka — už teraz musela s ními ku kráľovi. Ten ju hneď poznal, že je to tá spravodlivá ktorú dal hľadať, i ona sa mu už potom priznala: a žili dlho dlho, sám Pán Bôh vie dokedy.