ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Podali: I. Gáber Lovinský z Novohradu; P. Jamriška a J. Rimavský z Malohontu; Gustáv Reuss z Gemeru; porovnal A. H. Škultety.

Kde bola tam bola, bola za červeným morom, za drevenou skalou, pri sklenenom vrchu, v Kompit kráľovej krajine, jedna malá dedinka, — a v tej dedinke býval jeden veľmi chudobný človek, ktorý na tom šírom svete nič inšieho nemal iba psotu, biedu a veľa detí. Chodil on so svojimi chlapcí do hory sbierať rážďa, a čo jim za to dali, z toho sa museli živiť aj zaodievať. Lahodný to bol zárobok pre toľkú čemrvu! Nebožiatka deti často sa s plačom na peci váľali od hladu, a neborákovi otcovi srdce pukalo od žiaľu nad ubohými deťmi. Bolby jich rád ako najlepšie opatriť, ale darmo, druhý spôsob nebol. Tak museli len aj ďalej psotu z pleca na plece prekladať.

Tu ale jedenraz ako tak chodili do tej hory, zazreli na jednom vysokom dube hniezdo. Najstarší z chlapcov sa hneď vyškriabal k nemu a našol tam sedem krásnych vajíčok a zniesol jich dolu. Deti boli vajíčkam rady a otec poviedal: „Chvála Bohu i za to! v meste nám čo to dajú za ne; len jich nerozbite!“ Na druhý deň šol ten chudobný človek do mesta a tam tie vajíčka ponúkol jednomu kupcovi. „A čo žiadate za ne?“ spýtal sa ho kupec. „Ach,“ povedá, „ja sa len na vás nahám, čo mi dáte, na tom pristanem. Kupec mu dal za ne po peniažku a chudobný človek bol rád. Ako tento odišol, pribehli do sklepu kupcovi chlapci, Janko a Macko, a hneď sa okolo tých vajíčok mali, že sa budú s nimi ihrať. Chlapci ako chlapci, pustili jedno na zem, a tu sa vykotúľala jedna guľka zlatá, čo v tom vajci miesto žĺtka bola. Ako to kupec videl, hneď rozbil aj druhô aj tretie až do siedmeho, a v každom našol miesto žĺtka guľku zlatú. Tu vybehne zo sklepu a hľadí pomedzi domy: čiby ešte toho človeka nemohol vyzrieť? Ten na štestie nebol ešte ďaleko, a hneď počul, že ho nazad volajú, vrátil sa ku sklepu. — „Dobrý človek,“ oslovil ho kupec, „páča sa mi tie vajíčka; ak môžete doneste mi ešte viacej takých, dobre vám zaplatím. Vyňal dakoľko zlatých a vtisol mu jich do ruky: „Toto si,“ povedá, „vezmite, to vám bude na závdavok.“ Chudobný človek by sa nebol ponazdal takému štestiu a sľúbil že vďačne donesie. Hneď pokúpil jedno druhé do kuchyne, a keď domov prišol, tu všetko vyskakovalo od radosti, že sa raz dakedy do chuti najedia.

Chodil on do tej hory každý deň so svojimi chlapcí, sbierali to rážďa a vyberali tie pekné vajíčka. Raz keď vyšli zase do tej hory, videli ako sa od toho hniezda jeden had ťahal a v ústach niesol jedno vajce. Had sa skrútil zo stromu a ťahal sa po pažiti horou. Tí striehli kde pôjde a šli všade zápät za ním. Naraz jim pod jedným charľavým (dúpnym) stromom zmizol a len po chvíli vytrčil hlavu a opekal si ju na slnci. Chudobný človek priskočil, odťal hadovi hlavu a potom ako bol dlhý tak ho vytiahol von. Tu v tom dúpnom strome našli veľkú hromadu takých vajíčok a odniesli kupcovi a ten jim za ne silu peňazstva dal. Ale kupcovi nebolo ešte dosť: „Viete čo,“ povedá, „ulapte vy toho ptáka, čo tieto vajíčka nesie a doneste mi ho sem aj s hniezdom, dám vám za to dva vozy žitom nakladené, v jednom štyri voly, v druhom štyri kone, a peňazí koľko budete chcieť. Chudobný človek s plnou kapsou a s tou dobrou novinou veselo a hvízdajúci sa vracal domov.

Na druhý deň akonáhle svítlo naraz poslal najstaršieho chlapca, aby šol toho ptáka ulapiť. Chlapec sa zachytil do hory a keď k tomu stromu došol, tu práve vletel pták do hniezda. Naradovaný začal sa hneď hore škriabať a šmíkal sa potíšku vše vyššie a vyššie až pod samô hniezdo. Ale keď sa načiahnul, že ho už priklopí: tu milý pták brnk! Schytil sa na krýdla a uletel. — Na druhô ráno vypravil otec druhého chlapca a potom aj tretieho; ale ho ani tí nemohli dolapiť. Keď videl že je z chlapcov nič, napokon sa vybral sám. Ale on už nešol za rána, čakal kým sa zmrklo a vtedy sa zachytil do hory. Mesiačik pekne svietil a on si sadol pod duba, na ktorom to hniezdo bolo. „Počkám za chvíľku,“ — myslel si, „kým ptáčik lepšie zaspí.“ Ale bol dokonaný a čosi kamsi začalo sa mu driemať, až i zaspal. Len tu ale okolo polnoci začne sa vám ten človek zo sna na toho duba škriabať, lebo bol mesačník; pekne krásne ptákovi krýdla sviazal a aj s hniezdom dolu zniesol, položil na stranu a zase si tak sadol ako sedel a spal ďalej. Ráno hneď ako sa prebudil, vydriapal sa znovu na duba; ale tam už ani ptáka ani hniezda nebolo. Tu on neborák nevedel čo má od žiaľu robiť; chodil hľadal hore dolu, ale nikde nič nemohol najsť, až ma na veľa padlo oko stranou na hniezdo, kde neborák ptáčik poviazaný čušal. Schytil ho naraz s veľkou radosťou a rovno odniesol kupcovi do mesta. Ten ako videl že mu ptáka s hniezdom nesie, dobre hneď z kože nevyskočil; lietal hore dolu po izbe a hneď ženu hneď chlapcov objímal a boskával. Potom dal zapriahnuť do jednoho voza štyri pekné kone, do druhého štyri vykrmené voly a kázal naložiť na obidva vozy žita. Na to mu ešte dal aj peňazí koľko len chcel a tak ho vypravil domov. Tu bola neslýchaná radosť! Nechodili oni viacej rážďa sbierať, ale si vystavili pekný dom, kúpili si zeme, lúky a žili šťastlive. Kupec len čo toho vypravil, naraz nad svojou posteľou vbil do múru dva kliny a na tie to hniezdo s ptáčkom položil. Ptáčik bol na veky krotký, tichý a každý deň zniesol jedno vajíčko. Kupec každô rozbil a zlato z nich vyberal. To tak trvalo za viacej rokov; kupec sa stal neslýchaným boháčom.

Raz vo sviatok dlhšie si hovel v posteli a pozeral hore na hniezdo. Ako tak pozerá, ptáčik vystrel ľavô krýdelce, a tu sa kupcovi zdalo, že sú tam dáke litery. Zdvihne sa na posteľ a tu pod tým krýdelcom videl napísanô: kdo zo mňa srdce zje, bude kráľom, a kdo moje ľavô krýdlo, každú noc bude mal sto dukátov pod hlavou. Kupec sa nad tým veľmi zadivil i zaradoval. Chytro sa obliekol, vzal nôž, zarezal, vypytval a sám pekne očistil toho ptáčika. Potom ho pokrájal na rajničku a dal kuchárke, aby ho na obed upražila. Ale jej prihrozil: daj, povedá, pozor, lebo ak len jeden kúštik z neho skape, skapeš aj ty. S tým sa on, ona, a chlapci pobrali do kostola.

Zima bola veľmi tuhá. Kupcoví chlapci nemohli vydržať do konca, ale ušli domov a hybaj rovno do kuchyne k ohňu. Tu jich kuchárka dosť odháňala, ale tí sa nechceli pohnúť a jednostajne ju trápili, žeby jim dala dač jesť, lebo že veľmi vylačneli. V tom ale ako jim tam voľač sháňa — mladší brat Macko vychytí z rajničky srdce; tu sa aj Janko osmelí, uchytí ľavô krýdelce a obidvaja zedli.

Po chvíli sa vrátili z kostola, a kupec ani do izby nešol iba pravo do kuchyne. Chlapci vybehli von a on začal pečeňu obzerať, či dačo nechybí. Tu nevidí ani srdce ani ľavô krýdlo! Hneď zrobil krik a na kuchárku zle nedobre; že kdo bol v kuchyni? Tá sa odvolávala na chlapcov, že tí tu boli, a že to len tí museli zesť. Ale kupec na to neveľa dbal, miknul kuchárku po hlave, že sa hneď zvrátila a bolo po nej. Chlapci načúvali na dverách, čo sa to v kuchyni robí; badali že je veru zle a v strachu pustili sa do behu svetom.

*

Utekali oni utekali, čo jim len nohy stačili, aby jich otec dák nedohonil, až pred samým mrakom prišli na jednu lúku, a na posred tej lúky stála kopa sena. No Janko, ohlásil sa Macko, dneska ďalej nepôjdeme, lebo neviem kdeby sme zašli a tu ta prenocujeme v tejto kope sena. Mladší brat na to pristál a hneď sa poberali ku tej kope. Tu vyskočil jeden veľký tučný jeleň, a Macka mrzelo, že nemal z čoho za ním streliť, ale sa len musel díval, ako si dolu lúkou poskakoval. Šli na tú stranu, kde jeleň vyskočil a tam našli jednu hodnú dieru do kopy. Tu nám dobre bude, poviedali medzi sebou, utiahli sa dnu a po chvíli zaspali, akoby jich zarezal.

Ráno keď sa počaly zore zapaľovať, Janko už bol hore; Mackovi sa ešte dobre spalo, tak mu len dal pokoj. Zachytil sa vyzrieť dáku studničku, lebo bol veľmi smädný. Za ten čas sa zobudil aj Macko a hľadal si čiapku, ktorá sa mu v sene zapotrošila (zatratila sa, preč sa podela). Makajúci prišol aj tam kde hlava Jankova bola ležala a tu najde plný mešec, otvorí ho — tu samé dukáty! V tom sa práve Janko vracal od studničky, Macko chytro skryl miešok do vrecka a bratovi nepoviedal nič.

Idú idú ďalej, až prišli do jednej dediny. Boli lační, tak len rovno zatiahli do krčmy, a Macko rozkázal, aby pripravili hodný obed. Tu sa Janko začal stareť, ako oni to zaplatia; ale ho Macko len kojil: „Neboj sa brat môj, veď ja mám ešte dakoľko grajciarov.“ Naobedovali sa, zavolali krčmára a všetci sa zadivili, keď mu Janko za obed dukátami začal platiť. Zaplatili a šli ďalej do sveta. Putovali oni dlho sem i tam, a kde nocuvali Macko všade našol pod Jankovou hlavou plný mešec, tak že už nevedel kde má tie dukáty podievať. Zjavil sa on s tým jedenraz bratovi a ukázal ma tie peniaze; ale keď sa ten spytoval, kde jich vzal? poviedal mu, že našol tam aj tam. Janko sa na tom veľmi zaradoval a šli len ďalej ces hory ces doly, až napokon prišli do jednoho mesta kde kráľ býval.

Tu si hneď v jednom hostinci najali izbu a žili si po pansky. Ale starší brat Janko mal veľkú vôľu k hudbe a maliarstvu, nuž sa oddal do toho a pod krátkym časom naučil sa tak pekne hrať aj maľovať, že mu v tom na ďaleko nebolo páru. Macko si len hovel ako pán; dobre jedol dobre pil, chodil po prechádzkach a počúval ako jeho brat pekne hrával.

Raz ako si tak prehrával, viezla sa tadiaľ na hrdom koči kráľova dcéra. Tá hudba ju tak prenikala, že hneď kázala kočišovi zastáť a počúvala za hodnú chviľu. Potom ani nešla ďalej, ale poviedala kočišovi, aby sa obrátil nazad. — Hneď na druhý deň dal kráľ Janka zavolať: či by nemohol jeho dcéru učiť hrať, že mu dobre bude platiť, na čo on vďačne pristál a naraz ešte v ten istý deň ju začal učiť, kráľovi sa Janko páčil a veľmi ho rád videl.

V tom ale v druhej susednej krajine umrel kráľ, tak mali druhého na jeho miesto vyvoliť. Pri volení ale bola taká obyčaj, že sa ľud shromáždil a korunu pustili vysoko do povetria, a komu na hlavu padla, ten bol kráľom. Tento chýr sa do uší dostál aj našim šuhajom, a Macko hneď veľkú vôľu dostal tatam ísť. Janko! oslovil si brata, ačak sa pojdeme aj my na to podívať? Dobre, odpoviedal Janko, a keď bol tomu čas, šli do tej krajiny.

Ľudí bolo tam už neslýchaná sila a naši bratia si zastáli na kraj. Na pravô poludnie pustili korunu do povetria a tá letela vysoko; raz sa ale skrútne na bok a padne na hlavu Mackovi. Tu sa stál veľký krik, ujúkanie; každý chcel kráľa vidieť. Všetci starší sa sbehli k tomu miestu kde koruna padla, ale videli, že je to len mladý šuhaj. Tu Macka a Janka chytili a začali jich cuzdiť (biť). Ale tí chytrí pobrali sa v nohy a nezastavili sa len na svojej hospode. Korunovanie odložili na druhý deň. Macka táto príhoda mrzela, len ho jednostejne dač ťahalo, žeby šol zas k tomu korunovaniu, a začal nahovárať Janka, žeby aj on ešte išol s ním. Ten najskôr nemal vôľu, potom sa ale predca dal naviesť, a tak sa vybrali zase vedno. Teraz si ale len obďaleč zastáli, lebo sa báli, aby sa jim zase dač nedostalo ako včera. Keď bolo poludnie, pustili korunu vozvyšok: koruna letela, že sa len tak menila očom; raz sa ale pustila dolu a zase pravo Mackovi na hlavu. Macka i Janka zase hodne vycuzdili a korunovanie odložili zase na druhý deň, ale tak, že už komukoľvek na hlavu padne, či to pastierovi, či to žobrákovi, ten bude a ten musí byť kráľom.

Prišol tretí deň. Mackovi len nedalo pokoja a zase začal aj Janka vábiť, ale ten sa mu už žiadnym činom nedal nahovoriť. — „Už ma,“ rečie, „dvarazy pre teba ubili, tretíraz by som nerád vyhorel.“ Tak sa len sám Macko zachytil a teraz si smelo zastal medzi druhých ľudí. Na poludnie pustili korunu do vysoka a čosi kamsi bola zas na Mackovej hlave. Tu ľud aj panstvo tej krajiny ho obhŕklo a všetci sa mu klaňali na znak, že ho za svojho kráľa uznávajú. Potom ho s veľkou slávou sprevodili do kráľovského paláca, kde si na vysoký trún zasadol a kraľoval.

Janko si celý deň prehrával a len pred večerou išol vyzerať Macka, ale ho nemohol vyčkať a veľmi zarmútený sa vrátil nazad, lebo si myslel, že jeho brat Macko už tam zahynul. — Tu neborákovi bolo všakovak; lebo kým pri sebe videl Macka, o nič sa nestaral, ten platil za všetko. Ale akože tu teraz žiť v drahom hostinci? Tak veru on tam nahal drahý hostinec a opatril si lacnejšiu hospodu u jednej starej vdovici. Nocoval prvú noc u tej vdovici, a tá keď mu ráno posteľ poprávala, našla pod hlavnicou (podúška, vankúš) mešec dukátov. To tak potom bývalo aj ďalej, a že sa nikdy nevyzvedoval, ona mu tiež nič nepoviedala, a odkladala dukáty na jedno miesto, Janko chodil každý deň do kráľovského paláca učiť princesku, a tam ho čo ďalej radšej videli, najme princeske sa veľmi páčil, lebo bol šuhaj driečny.

O jeden čas padlo kráľovi mena a na druhý deň kráľovnej. V paláci sa strojila veľká hostina a k tej hostine zavolali aj Janka. — Tu sa princeska pred všetkými hosťmi mala preukázať v hudbe a hrala tak pekne, že ju nevedeli dosť prenachváliť. — Na druhý deň pri obede, keď najlepšie hodovali, princeska si matku svoju zmaľovala a potom jej ten malý obrázok dala. Bola trafená na vlas, a všetci sa divili, ako to mohla tak napochytre a tak utešene spraviť, až sa jej napokon sám kráľ opýtal: Dievka moja, od koho to máš, kdo ťa to naučil tak pekne maľovať? Princeska ukázala na Janka: Toto je, otec drahý, ten majster, to ma on naučil. — Tu všetci, akoby sa boli srekli, iba polapali poháre a pripíjali na zdravia Jankovi. Potom ešte hrala princeska, ale teraz vedno s Jankom, a to jim šlo tak preľúbežne, že sa všetci pri tom poplakali.

Keď už bolo po všetkom, kráľ sa obrátil k Jankovi a poviedal mu: „Ty zaslúžiš, aby si od tohoto času v mojom paláci býval a ja ti chcem byť miesto vlastnieho otca. Janko sa pekne poďakoval, ale sa mu to videla byť priveľká úcta pre neho, a začal sa odhŕnať, že je on nehoden toľkej lásky. Ale kráľ stál na svojom, a tak hneď na druhý deň musel sa preniesť do paláca, kde mu osobitnú izbu dali.

Jankovi sa na novej hospode dobre spalo, a keď sa obriadil, išol do zahrady na prechádzku. Za ten čas prišla služka izbu poriadiť a ako poprávala postel našla pod hlavnicou plný mešec dukátov. Ona to vzala a odložila. Myslela si: keď sa vráti, bude si ho dovedovať. Ale ten sa i vrátil i nedovedoval nič. To tak bolo za jeden čas, a služka už nevedela čo si má myslieť. Opýtala sa jednej Ježibaby, čo v kráľovskom dvore bývala, že takto aj takto s tým mladým človekom, čo to má znamenať? Ježibaba sa zabrala hneď na krížne cesty a tam sa radila so všetkými strigami, a tie strigy vyveštily, že Janko musel z toho a toho ptáka ľavô krýdlo zesť. Po polnoci priletela domov a premýšľala, akoby ho mohla o to krýdlo pripraviť.

Na druhý deň šol kráľ na poľovačku a zavolal zo sebou aj Janka. Tu sa ces deň hodne vychodili a večer veľmi dokonaný prišli domov, Jankovi počalo byť nedobre, voľač ho bolelo. Tu si on hneď ľahnul na posteľ a po chvíli usnul. Ale okolo desiatej hodiny prišla k nemu Ježibaba, zobudila ho a dávala mu jeden nápoj. „To vám,“ povedá, „princeska posiela na posilnenie.“ — Janko to vypil a hneď zase tuho zaspal. Po chvili ho počalo nadúvať, siliť, až i počal vracať zo sna a aj to krýdelce vydal, čo ešte ako malý chlapec bol zjedol. Ježibaba stála na pohotove, krýdelce naraz schytila, umyla pekne a dala ho princeske zesť. Od tých čias už nič nemával pod hlavou, ale to všetko mávala princeska. Prišlo ráno a Janko sa už lepšie cítil; o malú chviľu ozdravel celkom. Ale čo Ježibaba dosiaľ s ním vyriadila, to jej nebolo dosť; ona ešte viacej chcela, chcela ho konečným koncom z paláca odpratať. Tu veru jedenraz v noci keď najlepšie spal, prikradla sa do jeho izby, schytila ho a letela s ním celú noc ponad hory ponad vody, a položila ho na jeden ostrov. Potom sa vrátila ako besná strela domov.

Janko sa ráno zobudil a zadíval sa veľmi, kde sa on to vzal. Pustil sa do behu a bežal ako mu para stačila, až prišol na breh mora, a to bolo červenô ako krv. Tu zastane a myslí: čo si má ďalej počiať? V tom sa začerneli tmavé oblaky, začalo neslýchane hrmeť, blýskať sa, aj sa more spenilo do dna. Z rozbúreného mora vyskočil ohnivý šiarkan a hneď zle nedobre na Janka: „ako si sa ty opovážil sem prísť, naraz na skutku ťa tu zožeriem.“ Ale ten sa všakovak začal vyhovárať že je on nie príčina, že on nevie ako sa sem dostal. Šiarkan pomaly skrotnul a napokon mu poviedal: „No vytrhni si z môjho krýdla jedno pero a pomysli si kde chceš byť, hneď tam budeš.“ Janko vytrhol pero, pomyslel si na kráľovský palác a hneď bol tam. Bolo už pod večer; Janko sa hodil do postele, aby si po toľkom strachu vydýchnul. Ledva že usnul, pribehla Ježibaba, vzala pero čo mu šiarkan dal, schytila ho do povetria a letela s ním za červenô more na ten istý ostrov, na ktorý ho už raz bola zaniesla. Janko sa zobudil a videl sa zas na tom strašnom mieste. Neborák len čakal, čo sa bude diať. Tu sa nebe začernelo, počalo sa náramne blýskať hrmieť a more sa do dna spenilo. Ohnivý šiarkan vyskočil a chcel Janka na skutku rozdrapiť. Ale tento sa mu veľmi prosil a šiarkan sa upokojil. „No vytrhni si,“ povedá, „ešte jedno pero a pomysli si kde chceš, hneď tam budeš.“ Janko si zase pomyslel na kráľovský palác a hneď bol tam.

Ježibabu škrelo, že sa už po druhýraz vrátil. Zase sa len v noci prikradla, pero z draka vzala, schytila ho do povetria a zavliekla na ten istý ostrov. Ako sa zobudil, bol vo veľkom strachu, že ho ten šiarkan teraz už istotne roztrhá. Prechodil sa hore dolu a čakal čo bude. Naraz ho zarazí utešená vôňa; ide za tou vôňou, až príde pod jednu jabľoň, na ktorej sa krásne jabľká žltely a voňaly na ďaleko. Bolo aj po zemi napršaných; on si zodvihol jedno a zedol ho. Len ti mu naraz vyhúknu strašné rohy, stiahli mu hlavu dolu, tak že s ňou ledva pohnúť mohol. Potom sa už len škriabal pomedzi husté krovy a rohy ťahal za sebou. Neprešol ďaleko: tu ho zarazí ešte krajšia vôňa, a za tou vôňou sa dovliekol k jednej hruške. Visely na nej utešené hrušky a aj po mezi ležalo hodne napadaných. Bolo mu na dvojak: či má, či nemá z nich jesť? — Eh, poručeno Bohu, bude ako bude! — zodvihnul jednu a začal hrízť. Ledva že ju zedol, hneď mu rohy skapali, a ostal hneď storazy krajší. Janko bol veľmi rád, že sa tak veľkej biedy sprostil; nabral si do kapsy z tých hrušiek a šol pod jabľoň, kde rohy dostal; nabral si aj z tých a tak čakal čo ďalej bude. Tu sa zdvihly čierňavy, začalo sa strašne blýskať hrmieť. V tej hrmavici priletel šiarkan a rozprestieral pazúry, že ho naraz roztrhá. Ale sa i teraz dal uprosiť a poviedal Jankovi: „No, ešte ti tentoraz, ako ostatníraz odpúšťam; vytrhni si s môjho krýdla pero; ale si múdre premysli, kde máš ísť; biedny si, ale ťa už potom bieda umorí! — Či sa rozpomínaš keď si u tvojho otca ten a ten deň z rajničky to krýdlo uchytil? To krýdlo malo tú moc, že si od tých čias na veky mešec dukátov pod hlavou mal, a tie ti brat, tvoja gazdiná a služka poberali. Potom ťa Ježibaba v kráľovskom dvore pripravila o to krýdlo a dala ho zesť kráľovej dcére. Tá istá Ježibaba ťa aj sem po trirazy doniesla. Tvoj brat zedol srdce z toho ptáka a teraz je kráľom. Tak vieš všetko, teraz rob čo chceš.“ — Janko vzdychol a zaplakal nad toľkými stratami a pomyslel si k tej chudobnej vdovici, u ktorej dakedy na hospode býval, i naraz sa našol tam.

Zaradovala sa staričká, že jej raz zase na oči prišol, lebo ho rada videla ako vlastnie dieťa. Hneď zaviedla Janka do komory a ukázala mu jednú geľatu plnú dukátov. „Na,“ povedá, „syn môj, to je tvoje.“ Ale on si len polovicu vzal, druhú polovicu daroval gazdinej.

Práve v ten deň bol veľký sviatok a celá kráľovská rodina šla do kostola. Janko sa ale obliekol do šofraníckych šiat a šol pred kostol tie jablká predávať. Celô mesto sa tou peknou vôňou naplnilo a ľud v kostole ledva čakal, kedy bude konec, aby zvedel, čo to tak utešene vonia. Kostol sa skončil a ľud sa húfom valil von. Princeska naraz pristúpila k šofraníkovi a spytovala sa ho: čo sú to za jabľká. „To sú jabľká veľmi drahé,“ odpoviedal on, „ale majú aj veľkú moc, tak že kdo jedno zje, hneď storaz krajší bude ako je.“ Princeska vzala jedno do ruky a chcela hneď do neho zahriznúť, ale jej Janko ruku zachytil. „Nie tak,“ povedá, „tieto jabľká sa nesmú zesť len o polnoci; pritom musí byť človek samotný v izbe, musí ces mreže hlavu von z obloka vystrčiť a tak potom má jesť.“ Tu Princeska ačpráve bola veľmi pekná, ale si predca jedno kúpila za tritisíc; Ježibaba tiež nechcela byť pľuhou, tá za dvatisíc, a služka za tisíc zlatých si pokúpily po jednom a už ledva čakaly tú polnoc. Keď bolo blízko polnoci, išla každá do svojej izby, a boly všetky na ulicu jedna popri druhej; vystrčily hlavy von oblokom ces mreže na ulicu a chvatom jedly tie jabľká, Ale ako ostatnie prežrely: tu jim vyhúkli strašné rohy na hlavách, tak že jich z pomedzi mreží naskrze nemohli dnu vtiahnuť.

Ráno sa ľudia zastavovali na ulici, ľutovali jich veľmi a nad tým divom sa strašne poľakaly; keď to zvedel kráľ, čo sa porobilo, naraz svojich najmúdrejších lekárov dal zavolať, aby jim spomáhali. Tí pálili pílili tie rohy, ale čo jich odpílili, hneď v tom okamžení ešte raz také nariastli. Kráľ si už inak nevedel poradiť: dal po celej krajine rozhlásiť, že kdoby sa taký doktor našol, čoby jim spomohol, že mu dá svoju dcéru za ženu i pol kráľovstva a po jeho smrti celô. To sa hneď po všetkých stranách rozchýrilo; ale darmo, nikdo sa taký nenašol a v paláci dobre už nezúfali. Tu z nenazdajku zahrmí hyntov na dvore a jeden poriadny mladý pán vyšol z neho. Neobzeral sa veľa, ale šol rovno ku kráľovi a poviedal mu: že je on ten, ktorý sa na to dá tie osoby vyliečiť, ale pod tou výminkou, že sa mu žiaden duch do remesla starieť nebude. Kráľ na všetko vďačne pristál, a on sa naraz opýtal kde a v ktorej izbe sú pozatvárané. Dali mu kľúče a odviedli ho tatam. On pootváral všetky tri izby a najskorej všetko popozeral čo ak’? Potom zložil zo seba kepeň a vyňal z neho tri remenné korbáče — jeden na jeden, druhý na dva a tretí na tri konce. Samú prvú vzal do roboty Ježibabu, a ťal ju trojačistým korbáčom ako len vládal. Potom sa zabral k slúžke a tú dvojačistým hodne vycuzdil. Napokon aj princeska dostala svoje, ale len s tým na jeden konec. A to tak šlo do tretieho dňa. Na tretí deň dal doniesť do každej izby vaňu s teplou vodou na kúpeľ, a kázal také a také zeliny dnu nametať. Keď to bolo hotovô, šol zase najskorej k Ježibabe a poviedal jej; „Teraz sa spovedaj, vrav všetky tvoje hriechy, ktoré si spáchala na tom svete, lebo ináčej ťa tak nahám.“ Tu Ježibaba začala vyratovať: koľkých pobila, koľkých nešťastnými urobila, až mu strašne bola počúvať. Keď zamĺkla, on ju mocne dopieral, aby len ešte vravela ďalej, a ona vždy viac a viac vyvolávala na seba. Naveľa začne aj o jednom mladom človekovi rozprávať: že ho pripravila o jedno krýdelce, čo malo takú moc, že kdo ho zedol, ten každú noc mešec dukátov pod hlavou má. To krýdelce že dala kráľovej dcére zesť a toho mladého človeka že odniesla ďaleko za červenô more. Keď to vyrozprávala, vytiahol jednu hrušku a dal jej z nej malý kúštik zesť; ledva že ho zedla, už rohy zmizli a Ježibaba si zdýchla. Teraz ju posadil do kúpeľa, a keď sa vykúpala, uložil ju do postele a poviedal jej: „Zlô stvorenie! so mnou si tak zachádzala, toto ti je za pokutu. A s tým ju nahal tam. Potom šol ku služke a tá hneď všetky svoje hriechy vyrozprávala. Janko doktor jej dal kus hrušky a rohy skapali; vykúpala sa a uložila do postele.

Napokon sa zabral k princeske a kázal aj tej, aby sa vyspovedala. Princesku zalialy slzy a s plačom začala hovoriť: „Ach mala som ja jednoho milého drahého učiteľa!“ — Ledva to vyriekla; tu aj Jankovi ľúto prišlo a nemohol ani ďalej počúvať; dal jej kus hrušky; rohy naraz skapali a bola storazy krajšia ako predtým, i v tom okamžení poznala Janka svojho bývalého učiteľa. Tu ju poznovu zalialy sľzy a začala ho veľmi odpytovať. Janko jej všetko odpustil, posadil ju do kúpeľa a z kúpeľa uložil do postele. Na to jej dal jeden prášok, od ktorého hneď usnula a o malú chvíľku vydala to krýdelce. On ho schytil hneď, umyl pekne i zedol. A s tým v tichom spaní zanahal princesku. Kým tie tak spaly, dal Janko každej krásne šaty prihotoviť a potom sa jim kázal pekne obliecť. Tu najskorej Ježibabu predstavil kráľovi, potom služku a na ostatok princesku. Kráľ ani skoro nepoznal svoje dieťa, tak krásna, tak utešená bola. Naraz mu ju prisľúbil aj s pol kráľovstvom a kázal strojiť veľkú svadbu, na ktorú veľa pánov a kráľov povolali. Keď sa najlepšie hostili: Janko stane hore a začne rozprávať všetko, čo sa s ním dialo: kde bol čím bol a kdo je? Tu aj starý kráľ poznal Janka a objal ho ako vlastnie dieťa. V tom ale vyskočí i poza stola jeden kráľ, beží k Jankovi a spýta sa: či ho pozná? Janko sa mu lepšie, prizrie a tu pozná svojho brata Macka. Padli si okolo hrdla, vyobjímali sa vyboskávali sa a boli radi, že budú takto v susedstve kraľovať.