ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Podal v Sbierke Vážeckej neznámy nám pospolitý človek.

Voľakedysi boli dvaja ľudia a nemali len jednoho chlapca. Nezadlho umrela tomuto chlapcovi mať a otec sa oženil a vzal mu macochu. Umrel potom aj otec a chlapec ostal po rodičoch samotný s macochou, a tá bola veľmi mrchavá. Drvila ho ako kyslú plánku a jesť mu nedávala. Raz, piekla macocha chlieb, upiekla jeden posúšik; chlapec vzal ten posúšik a utiekol s ním preč do jednej pustej hory. Tam si sadnul a plakal: že mu už inšie neostáva, ako ten posúšik zesť a potom od hladu zkapať. Naplakal sa neboráčik dobre si oči nevyplakal — potom vstal hore, šiel ďalej, prišiel tam ku jednomu pustému mestu na cintorín. Sadol si, vzal ten posúšik a jedol.

V tom sa otvoril hrob, vyskočil jeden umrlec, sadol si k nemu a pýtal si od neho, aby mu dal z toho čo je — a on mu dal. Tu mu ten umrlec povie: „Obzriže sa, syn môj, tamto na tú hrušku, čo tam vidíš, to je tvoje.“ Ako sa obzrel videl tam jeden meč visieť. I vyškrabal sa hore a vzal si ten meč. Hrob za umrlcom sa zatvoril. — Po druhýraz si zase sadnul a jedol. Vyšiel druhý z hrobu; i ten si pýtal z toho posúška; dal i tomu. Ten sa mu kázal zase na tú hrušku obzrieť, že čo tam vidí, to mu bude na dobrej pomoci. Boly tam jedne husle, i tie si vzal; zatvoril sa i ten druhý hrob. — Po tretíraz si sadne a je. Tu sa otvorí i tretí hrob, vyskočí z neho umrlec a pýtá si. Chlapec mu dá posúška a ten mu tiež káže na tú hrušku sa obzrieť. Tam bol teraz kyj, vzal si i ten; aj tretí hrob sa otvoril.

Náš šuhaj vstal hore a pomyslel si, že on ide zkúsiť tie tri veci. Tak tomu meču rozkázal: „Môj milý meč tni a sekaj!“ V tom okamžení všetka tá hora bola zosekaná. „No to je,“ povedá, „dobre!“ a meč si popratal. Potom vzal husle; ako začal na nich hrať, všetka zverina tancovala. I to si skryl. Na posledku vzal ten kyj a zapichol ho do zeme; hneď okolo toho kyja na široko tráva narástla až vyše kolien. I to bolo dobre. A to mesto bolo tam i tie lesy všetko zakliato. — Neďaleko bol salaš, šiel on ta a poklonil sa: „Bože daj štestia!“ — „Bože daj i tebe!“ odpovie bača. „Kdeže si sa tu vzal?“ — Prišiel som, či by ste ma nevzali do služby?“ — „A čím že by si chcel byť, vari až hen honelníkom?“ — „Čo Bôh dá,“ odpovie šuhaj; „ta by som už aj ovce pozavracal.“ — „Takže si len sadni a tu máš čerpák urdy na závdavok!“

Prichodil večer: všetci valasi hrnuli sa do koliby a ten chlapec sa veľmi čudoval, že tí idú dnu. Raz ti mu povie bača, aby si aj on ľahol spať. „Ej,“ povedá, „valasi pri košiari spávajú a nie v izbe!“ — „Hia chlapče!“ rečie bača, „čože nás ty máš učiť? Ja som chlap a pri košiari sa bojím spať; len si ty ľahni!“ — Šuhaj nedaj Bože poslúchnuť: ľahol si medzi ovce a leží; ale nespal, dával pozor. Príde jedenásta hodina: vynde zpoza košiara drak o dvanástich hlavách. „A čo ty tu chceš, chlapče?“ rečie drak. — „A čo sa ty máš starieť do toho, ja mysím svoje ovce vartovať. Či sa azdaj chceš so mnou merať?“ — „A čože by si ty mne bol, ty papľuch! ani na malý prst.“ — Tu šuhaj vytiahne meč a povie: „Môj milý meč! tomuto draku všetke hlavy i jeho na kusy podrob!“ I hneď v tom okamžení sa tak stalo, a z toho draka taká krv tiekla, čoby vo mlyne dva kamene utiahla. Ale šuhaj spal na pokoji až do rána.

Na svitaní, keď bolo treba ovce dojiť; povstávali valasi a hovorili: „Ba či ozaj po tom chlapcovi dáka pamiatka ostala?“ — A tu chlapcovi nič, iba drak sa váľal v krvi pred nimi. Od toho času i to mesto tam neďaleko sa rozvidnilo, tak akoby ho bol rozviazal, a bača nášho šuhaja veľmi rád videl. Vypravili ho potom s okruškom chleba ovce pásť. Tu on ako si vypustil ovce šiel s ními na jednu lúku: ten kyj vopchal do zeme a tu hneď trávy nahučalo — ovce sa ani nepohly z miesta. On si sadnul k nim, vzal si husle, začal hrať a ovce pred ním tancovaly. Prestal potom hrať, vzal si z kapsy okrušok chleba a jedol. Príde k nemu jeden starý šedivý žobrák a pýta si. Dal mu kus chleba. Ešte si i druhýraz pýtal ten žobrák od neho; zas mu dal. I tretíraz raz prosil; nemal už toho chleba, dal mu groš. „No syn môj,“ povie žobrák, „viem že si sirota; ale ti ja spomôžem. Vidzže ten kráľ čo je jeho salaš a čo sa mu to mesto rozvidnilo, dá od radosti hostinu robiť a bude svoju dcéru vydávať. Nepotrebuješ inšie len tamto pod tým dubom hrabať, vyskočí ti tátoš a bude mať na sedle trojaké šaty: raz srieborné, raz zlaté a raz slniečkové a jaké kedy na seba oblečieš takú bude mať aj srsť. Choď potom aj ty na tú hostinu, ale sa nedaj znať.“

Potom šiel šuhaj s tými ovcami domov a jak jich začali dojiť, viacej mlieka maly za ten deň ako prv za tri. Bača sa nemohol predívať, že kde ten chlapec tie ovce tak napásol. Hneď poslal ku kráľovi hrudu syra aby kráľ videl, že koľko jim mlieka ovce dávajú. Tu tí čo ten syr nosili doniesli z mesta chýr, že sa tam strojí veľká hostina. Kráľ, vraj dal vystaviť bránu veľmi utešenú, jeho dcéra bude sedieť v tej bráne a kdo k nej na koni doskočí a zlatô jablko z jej ruky dostane, ten si ju vezme za ženu. A to že už na zajtra všetci páni a králi majú skákať.

Nás valach, ako obyčajne, ráno vypustil ovce. Ale keď už prišiel na lúku, hrabal pod dubom a srieborný tátoš vyskočil: tu zapichol kyj na posried lúky, ovce sa okolo po nahúknutej tráve pásly a on sa obliekol do srieborných šiat, poď do mesta. Tu páni a králi už skákali, ale žiaden nemohol doskočiť. Šuhaj sa na tátošovi rozbehnul a hneď sa dotknul toho jablka, a princesne sa veľmi zapáčil. Popchol tátoša a bol zase na lúke: vrátil sa s ovcami na košiar ako nie ten.

Na druhýraz keď vyšiel s ovcami, zase jich nahal pásť sa okolo kyja, a sám na zlatom tátošovi postavil sa v meste pred bránou. Prizeral sa jak tam páni vyskakovali, ale žiaden čoby len do pol brány, nedoskočil. Milý šuhaj popchne svojho tátoša a hneď mal jabľko v hrsti; ale ho ešte ani teraz nevzal, len zmiznul a jako ani nie ten prihnal ovce domov. Lež kráľova dcéra od žiaľu za zlatým šuhajom ochorela. Nikdo ju nemohol rozveseliť. Až raz počul kráľ, že tento náš šuhaj veľmi pekne zná hrať na husiach. I poslal poňho a ten ako začal hrať, hneď tá princesna skočila z postele, tak tancovala až sa dobre priam nepotrhala. Kráľ i kráľovná veľmi radi boli, že sa jich dcéra tak rozveselila; obdarovali šuhaja a dali ho nazpät už v koči zaviesť.

Po tretíraz sa strojila hostina. Kráľ už teraz prikázal streliť za tým kdoby k jabľku doskočil a hneď tam nezastál. Šuhaj i po tretíraz sa tu ustanovil v slniečkových šatach. Ani nečakal kým druhí budú skákať, ale vyskočil a jabľko si vzal aj ručník na ktorom boli kvety zlatom vyšívané, aj meno, i rok, kedy sa to stalo. V tom sa hmla spravila, tak že ho nevideli; ale predca nestrelili za ním a to mu kus nohu oškúlilo. On si nohu tým ručníkom okrútil. V tom princesna veľmi zumdlievala za slniečkovým šuhajom. Kráľ si nevedel rady, poslal hneď po toho na ten salaš, aby sa razom ustanovil s tými husličkami.

Len čo dobehol šuhaj k ovcam, už ho volali. Nebolo sa preobliekať, nuž si len kabanicu pres slniečkové šaty zahodil, husličky vzal a tak šiel pred kráľa. Iba čo raz potiahol smikom už princesna skočila z postele a tak skákala, dobre sa všetka nepotrhala. Kráľ sa začal smiať aj kráľovná od velikej radosti. Len tu ako prestane hrať, prizrie sa mu lepšie princesna a vidí mu na nohe koniec svojho ručníka. „Ty,“ povedá, „kde si ten ručník vzal?“ — „A čo vás,“ povedá, „do toho? našiel som si na ceste.“ — „Sem ho daj!“ — „Nedám.“ — Tu ako ho chcela na silu vziať a on sa bránil, odhodila sa voliako tá kabanica a slniečkové šaty sa zligotaly. Priam ho poznali, kabanicu musel zhodiť zo seba a od tej hodiny boli svoji. Kráľ dal ešte vätšiu hostinu spraviť a tak žili v radosti velikej a žijú až po dnes, ak ešte žijú; ak umreli, umreli. — Pán Boh má starosť i na siroty.