ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Podali z Malohontu P. Jamriška a Stefan Daxner, tento i rozprávä.

Bol raz jeden starý kráľ a mal troch synov i try dcéry, a čo viac, synovia boli driečni a mocní, dievčatá zas jedna od druhej krajšia; iba to jedno bolo plano, že dvaja starší neradi poslúchali a otec sa neraz pomrzel na nich. — Mladí po kuse dorástali, ale starý neborák zo dňa na deň slábnul, až raz i obľahnul, ani viacej nevstál. Keď videl, že mu je už blízko hodina, kázal zavolať synov a dcéry, aby ešte ostatníraz k nim prehovoril. Synovia a dcéry prišli hneď a on sa jim takto ozval: „Deti moje! mne je už raz koniec, musím sa s vami rozlúčiť. Ja som vám chcel byť dobrým otcom; keď umriem, dajte ma pochovať ako sa svedčí. Ale aby sa vydelo, že ste ma aj vy radi videli: prídete po tri noci na môj hrob plakať, a to síce prvú noc najstarší syn s najstaršou dcérou; a druhú noc srední syn so sredňou dcérou, a tretiu noc najmladší s najmladšou dcérou.“ — Tu synovia a dcéry pokľakali okolo smrtedlnej posteli, a otec jich radom požehnal; potom raz ešte do okola pozrel, oči prevrátil a umrel.

Nu tretí deň bol slávny pohrab a po pohrabe veľký kar. Tu pomaly prišol aj večer a bol čas, aby sa najstarší brat s najstaršou sestrou vybrali plakať na otcov hrob. Ale ten sa spieral odprevádzať sestru, lebo si otca nerád videl a bál sa jeho hrobu najme v noci. Tak začal prosiť bratov, aby ho či jeden či druhý ako najstaršieho odmenili — až sa najmladší dal nahovoriť; pojal najstaršiu sestru a šol.

Ticho bolo do okola; brat a sestra plakali na otcovom hrobe. Tu práve o polnoci zahučal tuhý vietor, a len čo sa najmladší brat obzrel, zmizla mu od boku sestra na ohnivom voze odnesená. — Medzitým jeho bratia bez starosti čo sa v svete robí, jedli, pili a boli veselí. Ráno sa najmladší vrátil domov, a tí ako videli, že samotný ide, už z ďaleka volali na neho: „A sestra ti kde?“ — „Na večer príde na vás rad, preriekol on, na otcovom hrobe dostanete odpoveď.“ Ale tí akoby ani neboli počuli, hodovali, tancovali zase celý deň. Až keď zapadlo slnko a prišla noc, tu začalo srdce srednieho brata strachom ovievať; lebo aj on nerád poslúchal za živa otca a bál sa jeho hrobu. „Chorý som, chorý, začal pred najmladším vykrúcať; bolí ma celô telo: nože ma no odmeň!“ Na veľa sa dal aj tomu nahovoriť, pojal sredniu sestru a šol.

Ticho bolo do okola; brat a sestra plakali na otcovom hrobe. Ale ako prišla polnoc, tu zase zavial tuhý vietor a v okamžení skapala mu od boku sestra na ohnivom voze odnesená. — Smutný sa vrátil domov, kde si jeho bratia po včerajšej hostine ešte v mäkkých perinách hoveli, a keď sa ho opýtali: kde sestru nehal? neodpoviedal nič, len sedel smutný celý deň. Tak sa priblížil aj večer, a on si myslí: „Či mám, či nemám ísť na ten hrob? Ach, poručená Bohu, keď som za bratov vedel poslúchnuť otca, poslúchnem ho už len i za seba!“ S tým pojal najmladšiu sestru a šli plakať na otcov hrob. Ale čo sa mu po dve noci prihodilo, to ho aj teraz neminulo: o polnoci priletel v tuhom vetre ohnivý vôz a uchytil mu sestru. — Čože mal teraz robiť? doma ho nečakalo inšie iba hriech. — „Eh, povedá, pôjdem svetom, dokým si nenajdem sestry!“ Ale ako už chcel odísť: tu zazrie pred sebou svojho otca, starého, blädého, suchého, ako ho pokonnýraz na smrtedľnej posteli videl. „Ticho, syn môj, ticho;“ ozval sa otec, „ešte i viac musíš na svete podstúpiť, aby sa ti potom dobre darilo. Ty jediný si hoden, aby som ťa synom pozval, lebo si len ty moju ostatniu vôľu vyplnil a tak i to, čoby tí boli mali dostať, ty dostaneš, a tých neposlušníkov na večné veky zaklínam, aby sa jim nikdy dobre nevodilo. — Tu máš tieto tri píšťalky, jedna je medená, druhá srieborná, tretie zlatá. Na akej zapískaš, hneď sa ti taký tátoš i s takým oblekom pre teba ustanoví. Teraz buď zdrav, nech ťa Pán Boh požehná, aby si bol šťastným na svete!“ — A v tom mu z popred oči zmizol.

Najmladší brat si odložil tri píšťalky a vrátil sa domov. Ale tam už medzi tyma dvoma bola odstála rada o ňom, lebo ho nenávideli veľmi; nie pre stratené sestry, ale že bol krajší, statočnejší, smelší, od nich: zriekli sa, že ho musejú zo sveta zniesť. — Hneď ako jim na oči prišol začali zle nedobre na neho: „Ty naničhodník naničhodný: kde sú ti sestry? A ty by si sa chcel s nami deliť o dedictvo otcovskô? Ty taký a taký oplan, čo si na veky žaloval na nás pred otcom. My teba teraz dáme zkantriť; lebo by si ty ešte aj nás zmárnil, ako si zmárnil naše sestry.“ — A tak čím ďalej, tým horšie: chceli ho dať zabiť. On sa jim ale len prosil: že nechce tretinu kráľovstva, aby ho len nehali pri živote, že jim bude radšej ako popelvár slúžiť. „No ozval sa na to najstarší, aký si si sám vyriekol súd, — takô budeš mal právo!“ Zdriapali z neho kráľovský oblek a v popelvárskych hábach posadili ho na ohnisko do kúta.

*

V tie časy kráľ v susednej krajine mal jednu jedinkú dcéru, ktorej na krásu nebolo páru v celom svete. Všakoví ju pýtali, ale ona nemala vôľu ani za jednoho z nich. Starý král už na všakové myšlienky prichádzal: ako čo má urobiť, aby ju vydal; až sa mu ona sama na pokon ozvala: „Hoj, otec môj drahý, veď je to veľmi ľahko!“ — „Nuž akože myslíš, dievka moja?“ — „Takto,“ rečie, „spravte: Dajte vystaviť jednu baštu; ja si stanem na ňu a v ruke budem držať zlatô jablko; kdo až ku mne na koni vyskočí a to jablko mi vychytí, za toho vám vďačne pôjdem.“ Toto sa i starému kráľovi zapáčilo. Hneď dal jednu vysokú baštu vystaviť a rozhlásiť po krajinách, aby sa rytýrstvo sišlo na ten a na ten deň, na tú aj na tú hodinu.

Ten chýr sa do uší dostal aj popelvárovým bratom. Tu tí začali hneď rozkazy vydávať, aby sa chystalo čo treba, a sluzi behali jeden sem druhý tam: to ku kupcom, aby dali drahé sriebrom zlatom popretkávané súkna; to ku krajčírom, aby šili z drahého súkna šaty; to zas ku remenárom, aby hotovili zlatom a diamanty vybýjané kantáre a zubadlá; pri tom sháňali čo najinakšie kone do kráľovského dvora. — Neborák popelvár sedel v kúte; nikdo sa oň neobzrel, i on sa do nikoho nepostarel, a predca by rád bol vedel, čo to všetko má znamenať? Či azda má byť hostina? Ale veď by sa tak na ohnisku pražily pečienky, či má byť vojna? Ale veď by tak brúsili šable. — Spýtal sa on teda kuchtu: nač to taká behačka po celom paláci? „Hej, braček,“ odpovie mu kuchta, „ja by ti poviedal, ale že nič nehovor. Tu susední kráľ má jednu krásnu dcéru na vydaj, a nechce ju dať len tomu, kdo k nej na koni vyskočí a vytrhne jej zlatô jabĺčko z ruky. Naši páni by ju chceli dostať; preto je taká behačka po celom paláci. Ak bude svadba, azda sa aj nám volač dostane z kuchyne!“

Zasmial sa na tom milý popelvár, lebo dobre vedel čia bude nevesta? Ale nepoviedal nič. Až keď už boli odišli jeho bratia, vytiahol sa ukradky zo dvora, umyl sa, učesal sa, zapískal na medenej píšťalke a hneď sa taký tátoš i s oblekom pred ním ustanovil. On sa obliekol do medených šiat, vysadol na tátoša a potľapkal ho: „Hoj, tátošík môj, keď pôjdeme popri bratoch, udri jich kopitom do chrbta, aby mali pamiatku z cesty.“ — Len čo dopoviedal: tátoš sa vychitil, zaskočil párrazy a už jich dohonil. Tu ako pečaď na liste odtlačil jim na chrbte svoju podkovu.

V kráľovskom meste bolo už sila cifrovaných rytýrov zo všetkých strán, ktorí sa hore dolu motali a obzízali okolo tej bašty. Tu sa počalo skákanie a rytýri skákali jeden za druhým; ale nikdo nemohol ku princeske vyskočiť. Prišol rad aj na popelvárových bratov; darmo, aj tým bolo privysoko. Až napokon prikvitne medený rytýr na medenom tátošovi: všetko sa len tak ligotalo na ňom. — Dakoľkorazy sa len tak pomedzí pány prešol, — až jedenraz skrútne tátoša a tak vám ľahko hore vyletel ako pták, vychytil princeske jablko z ruky, obrátil sa a zkapal. — Keď sa jeho bratia domov vrátili, on už sedel zase vo svojom kúte. „Tu tí na neho: Hoj ty popelvár, hnusná tvár, keby si bol tam býval, kde sme my boli, bolby si videl najkrajšieho rytýra na svete!“ — „Daj ti mi Bože,“ povie na to popelvár, „veď som ho ja skorej videl ako vy! A nože ukážte chrbty, čo tam máte za znaky?“ Bratia sa zapálili i od hnevu i od hanby a zatíchli.

Susedný kráľ čakal a čakal, že sa azda ten medený rytýr so zlatým jabĺčkom vráti a príde si pre princesku; ale milý rytýr nešol a nešol. Tak dal poznovu rozhlásiť, aby sa na ten aj na ten čas rytýrstvo sišlo, a že kdo princeske zlatú hrušku z ruky vychytí, ten ju dostane za ženu. Ako to bratia popelvároví počuli; tu sa hneď zase započaly strojby a všetko bolo na nohách. Kupci merali zlatom pretkávané súkna; krajčíri, remenári a druhí remeselníci robili o dušu; kone čo najinakšie sa sháňali do kráľovského dvora. A popelvár sa opýtal kuchtu: „Čo má zase tá behačka znamenať?“ „Ha, braček,“ povie kuchta, „susední kráľ má peknú dcéru na vydaj, a že mu zať so zlatým jabľkom neprichádza, dal rozhlásiť po svete, že ju len tomu dá, kdo jej zlatú hrušku z ruky vychytí. Ak sa našim pánom dajednomu poštestí, potom aj nám dač odpadne zo stola.“ — Zasmial sa milý popelvár, — lebo dobre vedel čia bude nevesta. Ale nepoviedal nič. Až keď už bratia hodný kus cesty boli ubehli; zapískal na sriebornej píšťalke, a v tom okamžení srieborný tátoš veselo zamihykal pred ním. On sa obliekol do srieborných šiať, vysadol na tátoša a potľapkal ho. „Hoj, tátošík môj, keď pôjdeme popri bratoch, udri jich kopitom po hrudiach, aby mali pamiatku z cesty!“ Tátoš zaskočil párrazy, — dohonil jich hneď a poznačil jim hrude (prse) kopitom. — Čosi kamsi boli v kráľovskom meste, kde už rytýri skákali, načahovali sa za zlatou hruškou; ale všetko nadarmo. Ako sa srieborný rytýr ukázal: tu sa všetci na neho zahľadeli, a on len tátoša skrútnul: vyletel hore ako pták, zlatú hrušku princeske vychytil, obrátil sa a zmizol. Keď sa jeho bratia vrátili, on už hodnú chvíľu čušal vo svojom kúte. Tu tí zase do neho: „Hoj ty popelvár, hnusná tvár, keby si bol tam býval kde my, bol by si videl princa, akého niet na svete.“ — „Daj ti mi Bože,“ ohlásil sa ten z kúta, „skorej som ho ja videl ako vy. — A ukážte že, aké to máte znaky na hrudiach?“ Zapálili sa bratia hnevom i hanbou a neozvali sa viac.

Kráľ s princeskou zase len čakali a čakali, že sa azda srieborný rytýr so zlatou hruškou ukáže. Ale čas za časom sa míňal: o sriebornom rytýrovi ani slýchu. A kráľ by len bol rád dakedy si už dcéru vydať; i začal ju po znovu pätiť, aby toľko nepreberala. „No, otec môj,“ povie zase princeska, „sprobujme ešte takto: „Dajte vy tu vo dvore postaviť vysoký trún; kdo ma na tom trúne sediacu v skutku poboská, za toho vám vďačne pôjdem.“ Kráľ i na to pristál; dal postaviť vysoký trún na dvore a rozhlásil všade, aby sa rytýrstvo vtedy a vtedy sišlo. — Ako to bratia popelvároví počuli, dostali chuť ešte raz štestie probovať. Misleli si, že jim azda zase teraz nepadne tak vysoko skákať. Tu sa hneď zase v kráľovskom dvore počalo všetko mieždiť; sluzi behali sem a tam; kupci, remeselníci jední prichádzali, druhí odchádzali. „Čože sa to zase robí u nás?“ spýta sa popelvár kuchtu. „Čože sa robí?“ povie na to kuchta: „ten kráľ, že mu srieborný rytýr so zlatou hruškou nejde, dal postaviť na svojom dvore trún, a kdo vraj princesku sediacu na tom trúne v skoku pobozká, ten že ju dostane za ženu. Neboj sa braček nič, ak sa našim pánom poštestí, viem, že si nebudeme oblizovať suché prsti.“ Usmial sa náš popelvár, lebo dobre vedel čia bude nevesta. Ale nič nepoviedal. Až keď už bratia jeho neďaleko cieľa boli, vykradnul sa potichu, umyl sa, učesal sa a zapískal na zlatej píšťalke. Tu sa hneď ustanovil zlatý tátoš a pyšne otriasal zlatou hrivou pred ním. On sa obliekol do zlatých šiat, vysadol na tátoša a poťľapkal ho: Hoj tátošík môj, keď pôjdeme popri bratoch, vytlač jim podkovy tvoje na čelá, aby mali pamiatku z cesty.“ Dva skoky zaskočil, tri kroky zakročil tátoš, a pod tým časom poznačil čelá bratov kopitom i zastál pred bránou dvora kráľovského, kde na vysokom trúne krásna princeska sedela. Bola tam sila krásnych paríp; ale všetka jich krása dovedna ani sa len tieňavy tátošovej nechytila; sedelo na tých paripách mnoho hrdých rytýrov; ale keď videli prichádzať rytýra v zlate, všetci mu hneď vystúpili z cesty. Tátoš dvarazy obehnul ľahkými skoký ohradu dvora; na treťom raze vyletel popod vysoký trún a ústa rytýrove sa dotkly hladkého líca princesky. A v tom okamžení stará vedomkyňa z poza chrbta princesky hodila mu na hlavu jeden veniec, ktorý tú moc mal, že ho žiaden živý duch krem samej vedomkyni nemohol dolu sniať. — Tátoš jedným skokom doskočil na zem, druhým skokom bol už ďaleko na ceste domov. Rytýr prepustil zlatého tátoša, obliekol si popelvárske háby a sadol do svojho kúta. Tu začal ten veniec z hlavy trhať, ale čary vedomkyne boly mocnejšie od neho: nemohol ho žiadnym činom dolu zdrapiť; a keď videl že si darmo vlasy šklbe, nuž si celkom hlavu zapopolil, aby mu ten veniec nezazreli, a čušal vo svojom kúte. Po chvíli sa vrátili aj jeho bratia a zase len pichali do neho: „Hoj, ty popelvár hnusná tvár, keby si tam bol býval kde my, bolby si uvidel najslávnejšie knieža na svete!“ „Daj ti mi Bože,“ ohlásil sa ten z kúta, „skorej som ho ja videl ako vy. A akéže to máte pečade na čelách?“ Tí sa hnevom a hanbou zapálili a divili sa veľmi nad smelou rečou popelvára: že zkäde on to všetko môže vedieť? Od tých čias bo počali ešte vätšmi nenávidieť a mysleli zase na to, akoby ho mohli pod pekným spôsobom zo sveta odpraviť.

Ale susední kráľ, akonáhle zlatý rytýr zmizol, vypravil hneď na všetky strany poslov, aby ho hľadali a poznávali po tom venci. Poslovia sa rozbehli a hľadali po mestách po dedinách všade, až na veľa prišli k popelvárovym bratom. Tu sa jeden z tých poslov ohlási: „Prichádzame od mocného kráľa, otca najkrásnejšej princesky; hľadáme strateného zaťa so zlatým vencom na hlave, hľadáme ho po celom svete, aby vedel náš pán: či jeho zať, ktorý poboskal krásnu princesku, bol z toho, či z tam toho sveta. I prinášame vám od mocného kráľa pozdravenie, aby ste dovolili ruky naše vztiahnuť na vaše kráľovské temená.“ — Vztiahli poslovia ruky na temená dvoch bratov, a potom makali radom hlavy každému od najvätšieho do najmenšieho; ale kde nič tu nič. Už sa i smutní začali odberať preč; tu jeden z nich zazrel popelvára v kúte. „Hop,“ povedá, „počkajme málo, tohoto sme ešte nepoprehliadali!“ „Eh,“ ohlásili sa bratia, „čožeby ste mohli krem ránd (handry) na hnusnom popelvárovi najsť?“ — „Aj, nie je to tak,“ povie ten posol, „náš kráľ nám rozkázal, aby sme ani toho najmladšieho žobráčika na ceste neprenehali.“ Tu hneď slúzi začnú popelvára von z kúta ťahať, a hľa! vypadne mu z rukáva zlaté jabĺko so zlatou hruškou. Začnú poslovia hlavu jeho makať, a hľa nájdu tam zlatý dávno hľadaný veniec. Tu bratia vyvalili škaredné oči; ale naradovaní poslovia klaňali sa pred popelvárom a chceli ho na ruky brať, ako svojho budúceho kráľa. Ale popelvár nelenivý, vyskočil predo dvere, zapískal na zlatej píšťalke, vyšvihnul sa na tátoša, a kým sa tí z predivenia opamätali: už on bol ďaleko ďaleko, azda hen pri svojej neveste, ktorej sa tak zapáčil, že ani nevedela akým okom má na neho pozerať. Ľúbil sa šuhaj dievčaťu, ľúbilo sa dievča šuhajovi; i zaradoval sa kráľ nad krásnym párom a s ním sa radovalo celô poddanstvo. Tu sa hneď strojila slávna svadba; hodovali, veselili sa za mnoho dní a nocí. Bolo tam drahých jedál a nápojov od výmyslu sveta, bolo hudby a tancu a všakovej zábavy! Jednym slovom všetko tak ako na kráľovskej svadbe.

*

Po skončenej svadbe žil si mladý pár za drahný, drahný čas v pokoji. Tichými večerý rozprávaval kráľovič manželke o svojich mladších časoch, a mladej kráľovnej sa zachcelo poznať bratov svojho muža. „Otec môj drahý,“ — začala sa prosiť, „pusťteže vy nás do cesty, rada by som poznať mojich švagrov.“ — „Ach, nejditeže, deti moje, nejdite, veď vám je tu doma dobre,“ odhováral jich starý kráľ. Ale mladý pár prišol aj druhý, aj tretíraz prosiť otca o dovolenie, a neprestali ho unúvať dotedy, až i on na to pristál. „No tak už len,“ povedá, „iďte s Bohom šťastlive; ale to vám prikäzujem: nesprobujte dať nič žiadnemu žobrákovi na ceste!“

Mladý pár bol rád a hneď posadali do hrdého koča. Vezú sa oni vezú na tom hrdom koči a stretávajú mnoho žobrákov. Tí prosia, kľakajú, volajú za ními; ale sa pri každom opamätali na otcov príkäz a len jich tak prešli. Iba keď už blízko cieľa boli, vidia na ceste v blate mizerného starého žobráka, ako proti ním vystiera vychudnutú ruku. Mladej kráľovnej ľúto prišlo nad ním, nemohla sa zdržať a podávala mu za hrsť dukátov. Ale v tom ju chytil žobrák za ruku, vytrhnul z koča, a prepadol sa s ňou, Bôh zná kde hej, kde nie — hlboko pod zem na druhý svet. Skočil kráľovič za ženou, skočili sluzi za kráľovnou; ale zem sa už bola zavrela; márne boli jich kriky a strachy, nikde rady nikde pomoci; lebo kdo zná za koľko sto rokov by sa mohol človek prekopať na druhý svet! — Tu v hneve a v žiali veľkom zvolá kráľovič: „Kdo mi z vás vyslobodí ženu? dám mu pol kráľovstva!“ — Ale sluzi, akoby jim dakdo ústa zakladkal, neohlásili sa ani jeden. „No keď sa nikdo z vás nechce osanovať, osanujem sa sám!“ preriekol kráľovič. „Tajdite vy len domov a pozdravte starého kráľa, že sa len tak vrátim k nemu, keď najdem čo som ztratil.“

Sluzi išli jednou stranou nazpäť domov; kráľovič išol druhou stranou ďaleko šírym svetom, kde ho viedly oči, kde ho niesly nohy, Boh zná käde chodil, käde nechodil; ale ďaleko musel zajsť, lebo mu už slnko i s hviezdami za chrbtom ostávalo. Na veľa na veľa prišol ku jednej diere. „Poručená Bohu,“ myslí sám v sebe, „ako bude tak bude, idem ja len dolu.“ Pustil sa tou tmavou dierou a čím ďalej dolu dochodil, tým vätšia, tým svetlejšia bola diera, až z vychádzajúceho mesiačka badal, že je na druhom svete. Čo mal robiť neborák? nikde ptáčka ani živého ducha. Hlad ho už dávno moril a nemal čo do úst položiť. — Ako sa po tom druhom svete obzerá, vidí na ďaleko jeden malý domčok a v ňom i svetlo. Hneď zameril kroky na tú stranu; vstúpi dnu, a hľa! čoby sa nebol nikdy ponazdal: najstaršia jeho sestra sedela tam za stolom a s veľkou radosťou ho privítala. „Ach bračok môj, ach bračok môj, kdeže si sa ty tu vzal; veď tu ani ptáčka ani letáčka nevidno, nie to dákeho človiečika!“ Hneď sa ale zasmútila a posielala ho preč: „Tajdi,“ povedá, „utekaj, tu si nie na bezpečnom mieste, lebo keď môj domov príde, ten ťa naraz zje.“ A on jej na to poviedal: „Ach, sestrička moja, nedaj že ma, nedaj, radšej ma dakde ukry!“ Sotva že ho ukryla sestra pod korito: stúpil do izby trojhlaví drak. „Hoj, žena moja, človečina smrdí, — sem s ňou!“ „Ach mužík môj, čože by ti smrdela, veď to azda tvôj švagor ťa prišol navštíviť.“ — „No keď je tak, to je inšie, priveď mi ho sem a daj nám jesť.“ — Smelo už teraz pozdravil kráľovič svojho švagra, a pri večeri mu vyrozprával: čo chodí, nač chodí. Najedli sa, napili sa, naspali sa. — Ráno povie drak: „Veru ja, švagrík môj, neviem kde tvoja nevesta; ale tajdi k mojmu bratovi, čo má tvoju druhú sestru, ten azda bude vedieť. Tajdi len prosto za mesiačkom, veď ty nepoblúdiš cestu. A na ti spolu aj tento list, nech mu to oddá tvoja sestra.“

S východom mesiačka odobral sa kráľovic od rodiny a pri západe mesiačka dochodil ku srednej sestre. „Ach bračok môj, bračok,“ zvolala tá, „kdeže si sa ty tu vzal? veď tu ani ptáčka ani letáčka neslýchať, nieto dákeho človiečika! Ak môj domov príde, azda ťa naraz zje.“ — „Ach sestrička moja, ukry že ma dakde, ukry, a keď príde domov tvôj muž, daj mu tento list.“ — Sotva že ho ukryla pod korito, stúpil dnu šesťhlaví drak. „Hoj, žena moja, človečina smrdí, sem s ňou!“ — „Ach, milý môj, čože sa ti to sníva, veď to len tento list tu od tvojho brata.“ Drak prečíta písmo — „Tak je to,“ vraví, „môj švagor tu? No priveď ho sem, nech ho privítam, a daj sám jesť.“ — Ako dobrého priateľa pozdravil drak kráľoviča; potúžili sa, vyrozprávali sa, naspali sa. Ráno povie drak: „Tajdi ty ten k môjmu mladšiemu bratovi, čo má tvoju najmladšiu sestru, on bude vedieť, kde tvoja nevesta.“ S východom mesiačka pustil sa zase do cesty a pri západe mesiačka dochodil do domu najmladšej sestri. Táto vystrela proti nemu náručie: „Ach, bračok môj, bračok, kde že si sa mi tu vzal? veď tu ani ptáčka ani letáčka nevidno, nieto dákeho človiečika! Ak môj domov príde, naraz ťa zje.“ „Nedaj že ma, nedaj, sestrička moja, radšej ma dakde ukry, a daj tvojmu tento list.“ — I tá ho ukryla pod korito, a len čo ho ukryla, stúpil dnu drak deväťhlaví. „Hoj, žena moja, smrdí človečina, sem ju!“ „Ach, kdežeby sa ti tu človečina vzala, veď to len tento list od tvojho brata.“ Ako dočítal list: „No, povedá, keď je môj švagor, priveď ho sem; azda mi dáku novinu povie z tam toho sveta, a daj nám jesť.“ Smelo pozdravil kráľovič draka a pri večeri mu rozpoviedal svoje neštestie. Najedli sa, napili sa. Ráno mu povie drak: „Hej, švagrík môj, viem ja kde tvoja nevesta; ale ju bude ťažko dostať! Tamto na tom vrchu býva jeden šiarkan; ty musíš k nemu, lebo tam tvoja drahá. On teba síce roztrhá, ale sa neboj nič.

Tu máš túto starú kobolu, a keď dôjdeš ta, povedz tvojej žene, aby kúsky tvojho tela do jednoho vreca posbierala a všetko na kobolu vyložila. Kobola príde ku mne nazpät a ja budem vedieť čo mám robiť.“ — Kráľovič sa poberal ďalej aj veselý aj smutný, a keď mesiáčok zapadal, vníšol do domu, kde jeho žena bývala. Ale len čo sa pozdravil s drahou, len čo jej rozpoviedal, ako má robiť: navrátil sa starý šiarkan z poľovačky a v jednom okamžení bol kráľovič popod všetky lavice, stoly, ohniská, kúty na kusy rozmetaný. — Po chvíli keď už bol vykypel jed zo šiarkana, sadnul si ku večeri. A kráľovná, jeho služka, začala po izbe do vreca sbierať rozmetanô telo svojho milého. „Hoj, keď si ty kráľova dcéra,“ zadudral šiarkan, „čo sa s tou mrcinou zapodievaš?“ — „Choci som ja kráľová dcéra,“ rečie ona, „predca posbieram a pochovám telo dobrého človiečka, čo sa nevedomky sem bol zatúlal.“ — Plačúci posbierala, plačúci vrece na kobolu priviazala, plačúci ju pustila svetom a hľadela za ňou dlho dlho, ktorou stranou zamerí kroky.

Pred nízkym prachom, na širokej skale sedel deväťhlavý drak, a keď videl prichádzať kobolu, zavolal proti nej: „Hoj, verný môj sluha, či mi nesieš moju nádeju?“ I vzal vrece, kusy roztrhané na korite pekne poumýval, dovedna poskladal, pomastil a horúcou parou zadúchol po nich. A hla! kráľovič storazy krajší ako predtým vyskočil z korita na bystré nohy. „Oj,“ povédá, „načo že si ma zobudil, ako sa mi dobre spalo!“ „Hej, nie to nie,“ odpovie drak, „inšie teraz budeme robiť. Na, tu máš túto skalku, ktorá pre teba tú moc má, že sa obrátíš na čo len chceš. Tajdi ty teraz ku tvojej žene a povedz jej: aby sa vyspytovala od starého šiarkana: v čom záleží jeho moc? Ty sa ako mucha skry za hradu a počúvaj. Ak sa ti ho poštestí zabiť, nachytaj do nádoby z jeho krve; lebo vedz, že ten šiarkan je nás troch bratov otec, čo nás zaklial, aby sme podobu ľudskú na seba nevzali, pokým sa v jeho krvi neumyjeme. Vedz, že náš otec je ten žobrák, čo sa s tvojou ženou prepadnul.“

Kráľovič sa zabral nazad tou istou cestou; rozpovedal žene: čo ako má robiť, a sám sa ako muška za hradu ukryl, o krátky čas prihrmí starý šiarkan, sadne za stôl a hlce do seba surovô mäso, pije sudy vína, že mu ani tiecť nestačilo. „Ach Bože môj, pane môj,“ ozve sa kráľova dcéra, „už dávno slúžim u teba a ešte si mi ani len to nepoviedal: v čom tvoja moc záleží.“ Zahomral šiarkan a staväl sa akoby nič nebol počul. „Ach Bože môj, pane môj!“ ozve sa po chvíli znovu; „aká som ja nešťastná! veď ma ty ani nepočúvaš, keď sa ťa spytujem: v čom tvoja sila záleží?“ — „Tamto pod tou metlou!“ zadudral starý šiarkan. Tu sa ona hneď zachytí a kľakne si pred tou metlou, akoby bohvie čo bola. „Hoj, nie je tam moja sila, nie,“ rozrahoce sa šiarkan; „ale tu na tej a na tej lúke jesto studnička, čo biela hus po nej pláva, v tej husi jesto jedno vajce, v tom je moja sila!“ Dobre to počula mucha za hradou, a keď šiarkan odišol — milý kráľovič sa zabral ku studničke, na ktorej biela hus plávala. Tá sa mu dala ľahko ulapiť a on z nej vyňal vajce. Tak ozbrojený vrátil sa ku žene a čakal na príchod šiarkana.

Nezaveľa bolo počuť strašnô mrmlanie, to sa už vracal nahnevaný šiarkan. Ale ako otvoril dvere: kráľovič mu prasknul do čela to vajce; vajce sa rozpuklo na mnoho kusov a s ním sa rozpukla i hlava obludy. Tu tieklo krve mnoho; tieklo najskôr do nádoby a potom po celej izbe, akoby bol zaklal desať vykŕmených volov.

Po šťastnom víťaztve utekali z diabolského hniezda k najmladšiemu švagrovi, a len čo ho prvou kvapkou krve pokropil, razom sa premenil z deväťhlavého draka na krásneho mladého chlapa. Tak pokropil aj srednieho švagra a aj ten sa hneď na krásneho chlapa obrátil. Ako k tretiemu švagrovi dochádzali, ten už vedel čo za novinu nesú. „Hoj,“ zvolal proti ním, „len si posadajte na môj chrbát; tam na druhom svete pokropíte ma otcovou krvou, aby celkom zrušené boly jeho čary.“ — A tak sa aj stalo: pod božím slnkom všetci sa priateľsky pozdravili a všetci ďakovali svojmu švagrovi za oslobodzenie. Ale kráľovič málo na to sluchal. „Až budeme,“ povedá, „tam kde máme byť, potom sa potešíme ako sa náleží.“ Zachytil sa teda popredku a viedol celú rodinu domov.

Išli, išli ďalekými krajinami a kde sa koľvek dovedali ľudí čoby bolo nového, všade jim rozprávali: že tam a tam v tej krajine sedeli dvaja bratia na trúne, ale boli zlí a dotedy sa medzi sebou vadili, dotedy jeden s druhým bili, až sa i pobili. Že ešte má byť jich tretí brat dakde vo svete, a preto že za tým čakajú a len tak bez kráľa trvajú. — Kráľovič vedel hneď kdo je to ten tretí brat, a len sa čím skorej s celou rodinou ponáhľal ku svokrovi. Ale čo sa ako ponáhľali, predca strmšie šla pred ními povesť o nich samých, a starý kráľ vyšol jim ďaleko v ústrety s veľkou slávou. Tu bola neslýchaná radosť a rozprávok bez konca kraja keď do kráľovského paláca došli. — V tom sa dostavili aj poslovia tamtej krajiny, aby tretiemu bratovi oddali kráľovskú korunu. Ale on korunu neprijal: „Mám ja,“ povedá, „dosť po mojej žene. Medzitým čoby po otcovi na mňa malo pripadnúť, to ja prepúšťam mojim trom sestrám a trom švagrom, aby sme mali každý svoje vlastnie.“

Potom ešte raz slávili všetci svadbu a po svadbe panovali pokojne a šťastne, ale najšťastnejšie predca náš bývalý popelvár. A tak sa vypľnilo pri ňom slovo jeho otca čo mu bol nad hrobom poviedal: „Syn môj, syn môj! ešte i viac musíš na svete podstúpiť, aby sa ti potom dobre darilo!“