ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Kolumbus

V meste Jánove (Genua) v Taliansku žil raz jeden poriadny chlapčok, ktorý sa menoval Krištof. Priezvysko mal Kolumbus.

Krištof poslúchal otca i matku a miloval sestričku a dvoch bratríčkov, ktorí sa menovali Bartolomej a Jakub, tak že i oni ho rádi mali a jako najstaršieho ctili.

Do školy chodil Krištof veľmi rád, bol tam pozorný a poriadny a jako hodný žiak všetkomu sa pilne učil, čo mu v škole uloženo bolo. Tak odbyl šťastne školu, ktorá v rodisku jeho, v meste Jánove, bola, keď mu bolo desať rokov. Že ale ešte ďalej učiť sa chcel, dal ho dobrý otec do mesta Pavie na študia. Tam tiež Krištof Kolumbus dobre sa držal, pilno sa učil a o učení mnoho rozmýšľal. Najradšej učil sa zemepisu, z knihy i zo zemevidov (map).

Keď vychodil školy, bolo mu štrnásť rokov, a tu si mal zvoliť povolanie, ktorému by vo svojom živote sa oddal. Zvolil si zamestknanie, ktoré sa mu najviac ľúbilo, a to bolo námorníctvo. Rodné jeho mesto Jánov leží pri mori a malo toho času mnoho lodí, na ktorých námorníci do rozličných zemí premávali sa a tovar vozili.

Strýčko jeho bol veliteľom či kapitáňom jednej námorskej lodi a vzal mladého Krištofa na ňu. Tento cvičil sa vo všetkom, čo námorník vedieť mal, pilno a trpelivo, poslúchal predstavených ochotne a konal s loďami veliké cesty po mori do ďalakých krajín, že z neho dokonalý námorník sa stal.

V tomto novom zamestknaní nezabudol Krištof Kolumbus na to, čomu vo škole bol sa učil, ale opätoval si to pilne, učil sa a premýšľal porád ďalej.

Vždy ešte učil sa zvlášte rád zemepisu, miloval mapy, i sám mapy pekne kreslil. O tom, čo v ktorej zemepisnej knihe čítal, rád a mnoho premýšľal, najradšej ale o tom, jaká asi celá naša zem je.

V tom čase si ľudia mysleli, že celá zem je len veliká krajina, ktorá okolo seba more má. Ale mienenie toto myslivému Kolumbusovi sa neľúbilo, ačkolvek i mnohí učenci vtedy to mysleli a tomu učili.

On premýšľal o tom, čo by na kraji toho mora a za ním byť mohlo, a neveril tomu, že by celá zem len plochá krajina bola, a že by more inú nejakú hradbu okrem brehov zemských malo. Po dlhoročnom a pilnom premýšľaní namyslel si, že celá zem má podobu inú a sice že je velikou gulou, a my že na povrchu tej zemegule chodíme a na loďách plávame.

Keď iným ľudom povedal, čo si namyslel, neverili mu, len niektorí mienili, že by snád mohlo byť pravda, čo Kolumbus o podobe zeme tvrdí. Tešilo ho veľmi, že niektorí učenci s nim súhlasili a mienku jeho potvrdzovali.

2. Kolumbus chce sa plaviť okolo zeme

Kolumbus ale nielen mnoho a hlboko myslel, lež i rád konal a preto by bol rád tiež skutočne sa presvedčil, zdáliž je zem naša guľou. I chcel na lodi plaviť sa po mori porád na stranu západniu tak dlho, až by celú zemeguľu oplavil.

Tu počul, že v královstve Portugalskom panuje múdry kráľ, ktorý lode do morí afrických posiela, aby nové zeme hľadaly, a to Kolumbusovi sa tak zaľúbilo, že do Portugalska sa odobral.

V Portugalsku Kolumbus ďalej o zemi premýšľal, zkusených námorníkov sa vypytoval, čo oni o celej zemi myslia a čo o veľkom mori, ktoré za Portugalskom sa rozkladá, a ktorému more atlantické hovoríme, vedia. Tu počul, že raz jedna loď našla v mori také drevo, jaké u nás v Europe neroste, a že tedy asi z nejakej zeme, ktorá ďalako za morom leží, doplávalo. V jednej sbierke rozličných znamenitých vecí, videl veľmi hrubú, dutú (práznu) trstinu, ktorá tiež po atlantickom mori priplávala. Ďalej sa dozvedel, že kedysi na jeden ostrov v tom mori priplávaly loďky a na tých ľudské mrtvoly, ktoré celkom inak než ľudia u nás vyzeraly.

Toto všetko Kolumbusa tešilo, pretože tým sa presvedčoval, že more nenie krajom sveta, a mienil, že veci ty prišly zo zeme Indie. O Indii pak Kolumbus i ostatní Europčania dobre vedeli, poneváč z nej perly a korenie a iné veci kupovali, že je čiastkou Asie a že leží od Portugalska i Italie na východ.

Kolumbus tedy dobre vedel, že leží India na strane východnej, ale myslel si, že, keď je zem guľou, on tiež do Indie sa dostane, keď na západ by s loďou plával a zemeguľu by po mori obišiel.

Ale Kolumbus nebol taký bohatý, aby si mohol lode kúpiť a na ďalakú cestu vystrojiť. I premýšľal a hľadal a prosil dlho, aby mu na cestu okolo zeme lode dali.

Konečne Kolumbus sa osmelil a šiel ku kráľovi portugalskému a riekol: „Vaša Jasnosť kráľovská! Ja som sa toho domyslel, že je naša zem guľa a že môže sa po lodi celá obísť. Prosím, ráčte mi dať lode, ja sa báť nebudem a poplávam po mori vždy ďalej na západ, až do Indie doplavím.“

Kráľ sa poradil so svojimi námorníky a potom mu odpovedal: „To si ty len tak myslíš, že zem je guľa, a že možno ju obísť, ale, kto vie, či je to pravda. Ja potrebujem lode na iné cesty.“

Tým bol Kolumbus zarmútený tak, že opustil Portugalsko, ale nezúfal a neupustil hneď od svojho úmyslu. On mienil: keď prosby moje nevyslyšal jeden kráľ, pôjdem ku druhému. I odsťahoval sa so svojím malým synáčkom do kráľovstva Španielskeho, ktoré s Portugalskom hraničí. V Španielsku Kolumbus zase dlho sa zdržoval a o lode sa staral.

V kráľovstve španielskom panoval toho času kráľ, ktorý sa menoval Ferdinand, a kráľovná, menom Isabella. K tejto kráľovnej odobral sa zase Kolumbus, povedal jej, čo si on o ďalšom svete namyslel, a prosil ju, aby mu dala lode, že na nich neohrožene po mori na západ popláva, a že až do bohatej zeme Indie sa dostane.

Královne Isabelle sa ľúbilo, že Kolumbus nielen je dômyselný, ale i odhodlaný, tak ďalakú a dosial neslýchanú cestu po veľkom mori atlantickom nastúpiť, i chcela mu už tri lode k tomu dať. Ale jej španielskí radcovia ju od toho odhovárali, a ona Kolumbusovi neurobila zadosť.

Kolumbus zase zarmútený odchádzal z kráľovského paláca. Keď bol mílu cesty za mestom, dohonil ho jazdec, ktorý mu od královny vyridzoval, že má sa k nej vrátiť. Kolumbus sa vrátil a obdržal od kráľovny tri lode.

3. Kolumbus najde Ameriku

Keď Kolumbus tie tri lode obdržal, veľmi sa z toho radoval.

Odobral sa hneď do jednoho prímorského mesta, ktoré sa menovalo Palos, a kde tie tri lode boly. Tam hneď tie lode na svoju veľkú cestu strojil a smelých námorníkov (plavcov) hľadal, ktorí by sa nebáli na tak neobyčajnú púť sa vydať.

Keď konečne mal lode pripravené a na nich výše sto spoločníkov, rozlúčil sa so svojimi maličkými dietkami Jakubom a Ferdinandom a vyplával z Palosu do mora.

Plavili sa najprv na ostrovy Kanarské, kde Kolumbus známy bol. Tam opravili lode a pribrali ešte niektoré veci na cestu.

Keď odplavili z ostrovov Kanarských, brali sa porád na západ, porád ďalej a ďalej do atlantického mora, kam dosial žiadna loď nebola plávala. Nevideli než more a oblohu nebeskú.

Počasie mali krásne, vietor priaznivý, ale čím ďalej plávali a čím viac od svojej otčiny a do neznámeho mora sa vzďalovali, tým viac počali spoločníci Kolumbusoví sa obávať, že dostanú sa niekam, odkial nikdy už domov sa nenavrátia, tvrdili, že zem žiadnu nenajdú, neverili, že zem je guľa a že ju obísť možno.

Kolumbus bol bez bázne, držal a choval sa k ním dôstojne a laskave, pekne jim dohováral, by sa nebáli, jako on sa nebojí, a ujišťoval jich, že zem najdú. Tak spoločníkov svojich miernymi, laskavými slovami a múdrym počínaním uspokojil, ale len na krátky čas. Keď sa ale sľúbená zem skoro neukazovala, dostávali strach znova a to vždy väčší a väčší. Prosili Kolumbusa, aby sa vrátil, ale on bol mysli pevnej a múdre jich prehováral, aby len ďalej išli.

Keď už celý mesiac minúl odo dňa, ktorého Kanarské ostrovy boli opustili a tedy po 30 dní a nocí iného nevideli, než neznáme more a nebeskú oblohu, báli sa už veľmi a boli tak nepokojní, že Kolumbus mal čo robiť, aby ku ďalšej ceste jich prehovoril a reptajúcich dôrazným rozkazom umlčal.

Na šťastie zazreli kŕdel vtákov i zatvárali, že nemôže byť ďalako zem, na ktorej tí vtáci žijú, ďalej našli v mori rastliny zemské, potom jakúsi dasku a vyrezávanú palicu. Na tie veci jim Kolumbus ukazoval a nimi dokazoval, že už musí byť zem nejaká na blízku.

Dňa 11. oktobra 1492 v noci pozoroval Kolumbus v dialke jakési svetielko a ukazoval ho námorníkom. Na to ráno o 2. hodine (dna 12 okt.) zkrikol námorník jeden „zem, zem!“ priskočil k najbližšiemu kanónu a vypálil z neho ranu ostatným lodiam na znamenie, že zem zazrel.

Na všetkých troch loďách vyskočili všetci z ložísk, vybehli hore na palubu lode, a radovali sa vidiac zem, a za to ďakovali Bohu.

Sotvaj sa rozodnilo, boli už pri brehu. Kolumbus obliekol sa do červenej rovnošaty (uniformy), ktorú smel jako ľodstva najvyšší admiral (veliteľ, kapitaň) nosiť, a vystúpil prvý na zem, držiac v ruke zástavu španielsku. Tu pokľaknúl so spoločníkami a ďakoval Bohu za to, že šťastne novú tu zem naísť mu poprial.

Krajina, do ktorej vstúpili, mala pekné, zelené lúky a stromy, vtáci príjemne vyspevovali a boli krásnych, pestrých bariev. I ľudia jim prišli oproti, ale neboli takí jako my: chodili nahí a boli od hlavy až do päty rudí jako medenné peniaze.

Divne sa dívali na Kolumbusa, na jeho spoločníkov a na lode. Divili sa tomu, že sú biely, že majú fúzy a odev a lode tak veľké, jakých ešte nikdy nevideli.

Kolumbus choval sa k rudým ľudom laskave a prívetive, oni k nemu úctive a pokorne, lebo si mysleli, že tí bieli ľudia s neba prišli, že pochádzajú od bohov, v ktorých oni verili.

Keď Kolumbus k nim hovoril, nerozumeli mu, a on zase nerozumel reči jejich, i museli si tedy to, čo si reknúť chceli, všelijako ukazovať.

Kolumbus prezeral potom novú zem a poznal, že je to malý ostrov, i odplavil tedy ďalej, aby väčšiu zem našiel. Našiel viacej ostrovov, niektoré väčšie, niektoré menšie a na všetkých krásnu prírodu, bujné rastlinstvo, krásne operené vtáctvo a medennej farby ľudí.

Najväčší ostrov, ktorý na tejto ceste našli, nazval Malým Španielskom. Teraz sa menuje Haity a je tak veľký jako polovica uhorskej krajiny.

Na brehu tohoto ostrova vystavili si malú pevnôstku, ktorú dokola hradbou ohradili. V tejto pevnôstke zanechal Kolumbus zo svojich spoločníkov 40 mužov a s ostatnými vrátil sa domov.

O všetkých tých ostrovoch, ktoré takto našli, myslel si Kolumbus, že prináležia ku Indii a tak ku čiastke sveta Asii, a preto jim dohromady hovoril indické ostrovy.

Ale v tom dômyselný Kolumbus sa mýlil, lebo ostrovy neležia blízko asiatkej Indie, ale sú od nej ešte veľmi ďaleko, ešte dvarazy tak, jako bola cesta Kolumbusová dlhá. Kolumbus mal pravdu, keď celú zem si predstavoval jako guľu, ale zemeguľa je o veľa väčšia, než jako on si myslel.

Preto ale, že Kolumbus takto sa mýlil, nenie jeho zásluha menšia, lebo ukázal istú cestu, po ktorej neskôr ľudia i do asiatskej Indie sa dostali a celú zemeguľu skutočne obišli, a okrem toho našiel nové, celkom predtým neznáme zeme.

A ostrovy, ktoré Kolumbus našiel, neboly v tom mory samotné, ale bolo jich tam ešte viac, a hneď za nimi velikánska nová zem, celý zemediel, cela čiastka sveta, ktorá je štyryrazy väčšia než celá naša čiastka sveta Europa a ktorá Amerikou sa nazýva. Ale americkým ostrovom, ktoré Kolumbus našiel, dosial hovoríme India, len že India Západnia, aby rozoznala sa od Indie asiatskej, ktorej hovoríme India Východnia.

Tak stal sa pilný, dômyseľný, neohrožený a vytrvalý Kolumbus nálezcom, objaviteľom Ameriky či Nového Sveta, jako niektorí Ameriku tiež nazývajú.

4. Jak o sa Kolumbus domov navrátil

Keď sa Kolumbus teraz domov navracoval, mal radosť velikú, tešil sa, že vynašiel krásne, nové zeme. Tešil sa na to, čo budú vo Španielsku a v Europe hovoriť, až sa navráti, videl už v duchu po predku, jako budú uznávať, že mal pravdu, a jako budú tým novým zemiam sa diviť.

Ale než domov sa dostal, veľmi mnoho súženia zakusil. Zastihla jich strašná búrka, hrozné blyskanie a hrmenie jich dlho strašilo, prudký vietor metal loďami až všetko prašťalo.

Všetci modlili sa a očakávali, že zahynú. Kolumbus sa rmútil, že nebude môct vyprávať, čo sa mu podarilo, a že Europa o tom ani sa nedozvie, čo on pre ňu objavil. Tu vymyslel si prostriedok, ktorým chcel Europe o novej zemi zprávu dodať. I napísal na list krátko, čo a jako našiel, list zaobalil do voskovaného (vodu neprepúšťajúceho) plátna a strčil do sudu, a na sud vyrezal: „Kto sud tento neotvoreno kráľovi lebo kráľovnej španielskej odovzdá, obdrží tisíc dukátov.“ Tak dúfal, že aspoň sud so zprávou do Španielska sa dostane, keď by už on s loďou zahynúl.

Búrka sa utíšila. Ešte jedna veľká búrka síce jich zastihla na širom mori, ale Otec Nebeský predsa jim zahynúť nedal.

Konečne dostali sa na breh, ale nie španielsky, lež portugalský, ku ktorému jich búrka zahnala. Kolumbus bol rád, že už do Europy sa dostal, bars aj ešte doma nebol. Portugalci ho neradi videli, lebo závideli mu a Španielskemu kráľovstvu toho šťastia. Niektorí išli mu i o život.

Kráľ portugalský sa mrzel, že Kolumbusovi vtedy lode nedal, keď ho o ne bol prosil. Keď Kolumbus k nemu prišiel a o svojej ceste mu rozprával, počúval pozorne, bol k nemu predsa laskavý, a keď o tom sa dozvedel, že mu jeho portugalčania idú o život, vydal prísny rozkaz, aby nikto Kolumbusovi neubližoval.

Z Portugalska odišiel Kolumbus na svojej lodi do Španielska a voplavil sa do prístavu mesta Palos, z ktorého pred 7 mesiacami bol sa na cestu svoju vybral.

Obyvatelia mesta mali velikú radosť, zvonili všetkými zvonami, zavreli všetky sklepy a vyšli na breh morský jemu a spolucestovateľom jeho v ústrety, vítali ho srdečne a slávne, počúvali vypravovanie jejich dychtive a dívali sa zvedave a s obdivovánim na rudých ľudí, ktorých so sebou priviezol, na krásno operených vtákov, na kúsky zlata a na všetky veci, ktoré z novej zeme pochádzaly. Najviac ale ctili a slávili Kolumbusa, ktorý bol pôvodcom veľkej a vydarenej cesty.

Kolumbus mal z toho pekného a slávneho uvítania veľkú radosť. Večer potom doplavila sa i druhá loď, ktorú mu pri búrke na mori vietor bol tak ďaleko zahnal, že mu až z obzoru zmizla, šťastne do Palosu, a Kolumbusová radosť nemala konca kraja.

Jako v Palosu bol Kolumbus slávne vítaný, tak i v každom inom meste, do ktorého prišiel. Najslávnejšie privítaný bol vo veľkom meste Barcelone, v ktorom práve toho času kráľovská rodina sa zdržovala. Obyvateľstvo mu vyšlo pred brány v ústrety, vyvolávalo mu na slávu a hľadelo s nadšením na rudých a barvami pomaľovaných Indianov a na všetky veci z nového sveta privezené. Kráľ a kráľovná očakávali ho sediace na trône na námestí postavenom, privítali ho veľmi prívetive a laskave, počúvali s potešením jeho zkušenosti a vyznamenali ho medzi šľachtou a najvyššími kráľovskými úradníky tým, že menovali ho vicekráľom nových zemí. Jeho dvoch synkov vzali na dvor kráľovský.

Po slávnom privítaní povolali ho najbohatší šľachticovia, najvyšší úradníci a arcibiskup k sebe na hostiny a všetci mu velikú česť preukazovali.

Pri všetkom tom ale predsa závideli niektorí Španielčania Kolumbusovi túto jeho slávu. Keď bol Kolumbus pozvaný u kardinala (prvého kňaza po pápežovi), rozprávali s nimi pri hostine. Tu podotkli niektorí španielski šľachticovia, že by to bol tiež niektorý Španielčan vykonal, čo on dokázal. Tu Kolumbus vraj vzal vajce a hovoril: „Kto postaví to vajco na jedon koniec?“ Jeden po druhom brali vajce, každý ho staval, ale žiadnemu nechcelo na konci stáť. Potom vzal Kolumbus to vajce, postavil ho koncom na stôl rázne, až škrupinka sa prelomila, a vajce stáť ostalo. „To by každý bol v stave,“ zvolali nepriaznivci, a Kolumbus jim odpovedal: „Keď ste to videli odo mňa; a tak teraz tiež už potrafíte do novej zeme, keď som vám cestu ukázal.“

Všetká sláva a pocta Kolumbusa veľmi tešila, ale on nepoddal sa jej celkom, lež žiadal, aby mohol znova do novej svojej zeme odplávať a tam ďalej cestu do známej, bohatej Indie hladať, ďalej pracovať.

Kráľ i kráľovná povolili radi jeho praniu, dali mu lode, a ľudí hlásilo sa mnoho, i boli radi, keď jich so sebou vzal. Tak odobralo sa teraz s Kolumbusom 1500 ľudí na 17 loďách do Ameriky. S nimi sprevádzali ho tiež jeho dvaja bratia, Bartolomej a Jakub, ktorí ho od mladi vrúcne milovali.

5. Jako sa Kolumbusovi v Amerike viedlo

Kolumbusovi amerikanské krajiny velice sa ľúbili. Ľúbilo sa mu, že sú to krajiny, ktoré on svojím dômyslom a po prácnom vynasnažení naliezol, ľúbily sa mu krásne, bujnými rastlinami porastené krajiny, ľúbezne zelené a kvetnaté lúky; ľúbily sa mu veľké háje, vo ktorých mohutné a neobyčajné stromy huste rôstly, na ktorých chutné ovocie zralo a príjemná vôňa mile páchla, rôznobarevní papúškovia a mnohí iní vtáci vesele prespevovali, a že tam ani slonov ani lvov lebo iných veľkých a zlých dravcov nebolo; ľúbil sa mu čerstvý, voňavý vzduch a krásne, modrojasné nebe.

Kolumbus sa tešil, keď videl, že i ostatným prisťahovalcom kraje tie sa ľúbia, tešil sa, že kráľovi španielskemu ešte niektoré krajiny dobyje a tak kráľovstvo jeho rozšíri. On sa tešil, že je v krajinách tých vicekráľom, že nimi môže vládnuť a mnoho dobrého v nich vykonať.

A Kolumbus sa strojil, že v Amerike mnoho dobrého vykoná, čo len španielskemu kráľovstvu užitok ponese.

On dúfal, že tam mnoho zlata najde, a preto viezol so sebou baníkov (havierov), aby zlato ryžovali a kopali. On dúfal, že mnohé z tých nových rastlín budú veľmi užitočné a že jich bude do Španielska posielať. On dúfal, že ty krásne, nové krajiny budú veľmi úrodné a preto viezol so sebou semená ryže, kukurice a iného obylia a stromov, ovce, kravy, kone, hyd, aby zariadil bohaté gazdovstvá.

Najviac sa ale tešil nábožný Kolumbus na to, že pohanských rudo-červených obyvateľov na vieru kresťanskú obráti a lepšie vzdelá, že jim pekné mestá vystaví a tak blaženými jich urobí. Preto vzal so sebou kňazstvo a dal tých „červenákov“, ktorých do Europy bol priviezol, učiť pilne náboženstvu, aby potom kresťanskú vieru medzi ostatnými rudočervenými divochami rozširovali.

Ešte väčšie nádeje robili si jeho spoločníci. Niektorí si mysleli, že tam najdú rieky plné zlatého piesku, vrchy s mnohými drahými kameňami, hory plné drahého korenia; brehy morské prikryté skvostnými perlami.

Ale neviedlo sa v Amerike ani spoločníkom, ani šľachetnému Kolumbusovi tak, jako si priali. Mnoho prekážek jim nastalo, vo mnohých nádejach sa sklamali.

Zlato nosili rudo-červení ľudia na krku, niektorí veľké kúsky rydzého zlata a dávali jich Europčanom ochotne za sklenené perličky, za kúsky červeného súkna i za menšie drobné, lesklavé pletky. Europčania jim neverili a hľadali zlato v zemí, ale našli len malé zrnečká v piesku niektorých riek.

Drahých kameňov nenachádzali nikde.

Ovocia maly tie krajiny mnoho a Indiani hneď ochotne ho prinášali jako i pokrmy, ktoré z neho pripravovali. Ale pokrmy tieto Europčanom nechutnaly, lebo boli aj na inakšie zvyknutí, než na samé ovocie. Míňali tedy svoje zásoby z Europy privezené — ale týchto jim tak ubývalo, že museli pomýšľať i na to: čo bude potom, keď sa jim všetky minú?

Gazdovstvo také, jaké doma mali, Europčanom dlho sa nedarilo. Pôda tam nebola ani zoraná ani skopaná, a tak mnoho práce vyžadovala, aby sa v úrodnú premenila.

A čo jich práce a namáhania stálo, kým si nejaké domy zbudovali, v ktorých pohodlnejšie bývať mohli. Mali síce remeseľníkov i náradie so sebou, ale predsa jim mnoho vecí chybovalo, ktoré teprv museli shľadávať.

Keď Kolumbus prvý raz Nový Svet navštívil, bolo to času jasenného a zimného, a tu v tých krajinách veľmi príjemné teplo a zelená a kvitnúca jejich príroda tým milšie prekvapovala. Ale keď potom boli tam Europčania v lete, nastaly veliké pálčivosti a s nimi rozličné choroby. I silný Kolumbus ochorel na zimnicu, ktorá ho dlho trápila.

A ku nehodám týmto pripojily sa ešte iné. Keď Indiani spozorovali, že Europčania neprišli jich len navštíviť, ale že si na jejich zemi staväjú i domy, a že chcejú sa tam stále osadiť, prestávali jich milovať, prestávali jim v práci pomahať a potravu prinášať. Keď ale Kolumbus na loďách ďalej sa plavil a nové ostrovy nachádzal, sišiel sa s inými Indiany, ktorí neboli tak hodní jako ti, ktorých najprv poznal, ale strielali šípami jedom napustenými, hneď, jako loď ku brehu sa blížila. Títo bojovní Indiani nazývali sa Kaniba, o nichž tí pokojní hovorili, že sú veľmi zlí, že každého človeka, ktorého v boji zajmú, zedia.

Najväčšie ale zlo, ktoré Europčanov v Amerike potkalo, spôsobili oni sami.

Všetci spoločníci Kolumbusoví neboli takí šľachetní jako bol on. Mnohí len preto s ním šli, aby mohli lenošiť a len hodne mnoho pokladov si nasbierať, a keď potom mali domy staväť, pôdu obrábať, rudu prácne zo zeme vykopávať alebo inak pracovať, boli nespokojní, reptali a požadovali, aby Indiani všetku prácu za nich konali.

Niektorí Europčania Indianov klamali, ba jich i okrádali, zlaté jejich klenoty a potravu jim brali, grobiansky a tyransky s nimi zachádzali.

Kolumbus bol múdry a šľachetný, napomínal spoločníkov, aby s Indianmi laskave zachádzali, nedal Indianom ubližovať, zakazoval krádež a lúpež a sám dával vo všetkom dobrý príklad. Ale to všetko málo pomohlo, lebo mnohí Europčania predsa len Indianov utiskovali, kde mohli.

Indiani konečne na Europčanov sa zlobili, títo jich tým viac potom utiskovali, až to prišlo medzi nimi k bitkám a krve prelievaniu.

Keď Kolumbus z Ameriky prvýraz odchodil, zanechal tam na veľkom ostrove Haity, jako je už vyše spomenuto, 40 mužov v pevnôstke. Ale z týchto mnohí boli na Indianov tak zlí, že tyto konečne s nimi do boja sa dali, všetkých 40 pobili a pevnôstku spálili a rozváľali.

Keď Kolumbus svojich spoločníkov zase ku miernosti napomínal a jim zakazoval Indianov prenasledovať, predsa mnohí neposlúchli; a keď neposlušných trestal, niektorí mu i vzdorovali. Ba niektorí proti nemu i povstali a sa ushovorili, že s loďami domov odplávajú a Kolumbusa s tyma, ktorí mu vernými boli, tam nechajú. Ale on o povstáni jejich sa dozvedel, a všetky plány jim prekazil. Raz jeden z hlavných povstalcov so sebe rovnými do ňutra ostrova odišiel, tam Indianov olupoval a trýznil, až proti nemu povstali a ho nazpäť zahnali.

Kolumbus bol ku všetkým laskavý, ale keď neposlúchali, Indianov sužovali a proti nemu sa vzpierali, trestal jich prísne, niektorých tiež uväznil. Ale čím ďalej, tým viac jich bolo nespokojných, tým horší boli, Kolumbusovi nadávali, a zo všelijakých výmyslov ho obviňovali.

Niektorí domov sa vrátili, na Kolumbusa a jeho dvoch bratov žalovali a nové zeme haňali. Tu musel Kolumbus Španielsko navštíviť, aby sa mohol pred kráľom a kráľovnou ospravedlniť.

Keď ale Kolumbus po tretíraz do Ameriky priplavil, našiel tam medzi Španieľcami neporiadok ešte väčší.

Tak mal Kolumbus zo svojho velikého nálezu nielen radosť, ale i ža1osť, ľutoval úbohých Indianov, ktorí od Španielcov mnoho zlého zakúšali, a rmútil sa, že ty nové zeme sa nevzdelávajú a nezlepšujú, ale že je tam horšie, než pred jeho príchodom bolo. Tiež ho rmútilo, že Indiani nechceli kresťanskú vieru prijímať, a tí ju preto nechceli, poneváč tí biely kresťania zlí k nim boli a sami medzi sebou sa hádali a bili.

Ale Kolumbus predsa nezúfal, lež znova všetkých Španielcov vľúdne napomínal, všetkých dobrým príkladom predchádzal a neposlušných neohrožene trestal.

6. Kolumbus v putách

Kolumbus bol múdry a veľmi pričinlivý, kedykoľvek trestal, bol spravedlivý, ale Španielčanov v Amerike predsa neusporiadal.

Veľká chyba bola, že tam bolo medzi nimi mnoho nedbalcov, ktorí len preto do Ameriky išli, aby tam bez práce zbohatli. Ešte väčšia chyba bola, že tam boli poslaní tiež aj zločinci, ktorých vo Španielsku zbaviť sa chceli. Tí najhoršie ku Indianom sa chovali, proti Kolumbusovi najviac brojili a ostatných Španielčanov proti nemu popudzovali.

To bolo pre dobrého Kolumbusa už veľké súženie, ale nastalo ešte horšie.

Nespokojníci, ktorí do Španielska sa vrátili, na Kolumbusa a jeho bratov medzi ľudom i kráľovi a kráľovnej žalovali, naňho hory doly uvalovali, že jich do tej nešťastnej zeme vyviedol, kde pokladov si nenashromažďovali, ale skôr hlad a choroby zkusili. Niektorí na Kolumbusa i falešne žalovali a ho u kráľa i kráľovny ohovárali a podozrievali; hovorili o ňom, že jako Italian je nepriateľom Španielčanov, že jich trýzni a Indianom stranu drží, že chce sa stať samostatným indiánskym panovníkom a od kráľovstva Španielskeho odpadnúť.

Ani synovia Kolumbusoví nemali pokoja. I tí museli všeličo zlého od nešľachetných ľudí pretrpeť, bárs bývali i v paláci kráľovskom.

Kráľa i kráľovnú mrzelo, že v novej zemi taký neporiadok panuje, a že mu Kolumbus konec neurobí; ba mrzelo jich i to, že z novej zeme neprichádza ten skvelý užitok, ktorý očakávali, a ktorý i Kolumbus sľuboval.

Keď žaloby na Kolumbusa ďalej prichádzaly a mnohí vysoko postavení úradníci a šľachticovia jemu vinu dávali, poslali kráľ a kráľovná do Ameriky sudcu, ktorý všetko prezreť a napraviť mal.

Sudcom tým menovali jednoho šľachtica ktorý Bobadilla sa menoval.

Bobadilla ale nepočínal si múdre, lež pánovite. Jak na ostrov Haity prišiel, nestaral sa o to, aby najprv Kolumbusové počínanie a jeho trápenia prezkúmal, aby ľudí a veci poznal, čo mu predovšetkým nariadené bolo; ale hneď jako najväčší pán všetkým rozkazoval a všetko inak než Kolumbus zaridzoval.

Najšpatnejšie zachoval sa Bobadilla ku šľachetnému Kolumbusovi. Keď na ostrov Haity prišiel, nebol Kolumbus v osade Isabelle, ale ďalej vo vňutri ostrova; ale Bobadilla hneď nešľachetným žalobníkom všetko veril, v Kolumbusovom bydlisku sa osadil; jemu i jeho vlastné klenoty, knihy, listy, kone a všetky veci pobral, a pobrané medzi Španielčanov rozdal, aby sa jim zaľúbil. Ba Kolumbusovho brata Jakuba dal poviazať a spútať.

Kolumbus choval sa i v tomto súžení múdre. Keď počul, jako Bobadilla nemúdre a pánovite si počína, veľmi sa zarmútil, ale keď potom od neho list obdržal, zaraz do Isabelly na cestu sa vydal, ku Bobadillovi i vtedy predsa mierne a úctive sa choval.

Bobadilla Kolumbusa ani nevypočúval, lež, jako do Isabelly sa dostavil, hneď jako brata do železných okovov ho spútať dal a choval sa k nemu jako ku najväčšiemu zločincovi. Takto spútaného dal zaviesť do Europy a tam naňho kráľovi a kráľovnej všeličo žaloval.

Jako rmútilo to nevinného Kolumbusa, že za všetok dômysel, za všetkú dobrú vôlu, za svedomité konanie a veľké namáhanie do Španielska v putách na nohách i na rukách sviazaný cestoval!

Kolumbus zažil už mnoho nepríjemností a prenasledovania, ale dosial nič ho tak netrápilo, jako táto nevďačnosť, táto potupa. Rmútil sa tak, že i choraveť počal, ačkoľvek bol tela silného a povahy pevnej. Predsa ale ani teraz si nezúfal, ale dúfal v Otca Nebeského, že kráľ a kráľovná jeho nevinu uznajú.

Keď uväznený Kolumbus do Španielska prišiel, rozhlásil sa chýr o tomto jeho smutnom navrátení po celom Španielsku tak rýchlo, jako o jeho prvom šťastnom návrate. Španielčanov mrzelo, že muž tento znamenitý jako najhorší zločinec v putách je privezený; hnevali sa na Bobadillu, na najvyššie úrady i na samého kráľa a kráľovnú, že dopustili, aby výtečný tento muž tak veľmi bol stupený.

Kráľ a kráľovna sa shrozili, keď sa dozvedeli, čo Bobadilla Kolumbusovi urobil, a keď počuli, že ľud Španielsky na to tiež veľmi harusí. I nariadili hneď, aby mu boly putá sňaté a s bratmi svojími na slobodu bol pustený. Potom bol pozvaný ku kráľovskému dvoru.

Táto laskavosť Kolumbusa veľmi potešila. Odobral sa hneď na kráľovský dvor, kde ho kráľ a kráľovna pekne prijali. Kráľovná Isabella bola ku nemu veľmi prívetivá a keď Kolumbusovú vznešenú postavu strápenú videla, padaly jej slzy. Keď Kolumbus spozoroval, že dobrotivá kráľovná slzí, bol veľmi pohnutý, kľakol na kolená a dal sa do hlasitého plaču.

Kráľ a kráľovná zdvihli ho zo zeme, tešili ho, odsudzovali Bobadillu, a sľúbili, že všetko mu bude nahradené.

Tak zkusil veľký Kolumbus rozmanité osudy, zakusil sladké radosti i trpké žalosti, veľké šťastie i veľké nešťastie, vysoké vyznamenanie i najnižšiu potupu, vrelé uznanie i mrzkú krivdu, nespravedlivé odsúdenie i úprimné ospravedlnenie, on našiel na zemi veľký Nový Svet a medzi ľudmi veľký klam.

7. Jako Kolumbus život svoj skončil

Keď kráľ a kráľovna Kolumbusa pekne prijali a úplnú náhradu mu sľúbili, bol zase veselý a dúfal, že ďalej lepšie sa mu povede. Nechcel pohodlie, ale túžil, aby vo svojom velikom diele pokračovať mohol, hodlal v Novom Svete všetko do poriadku uviesť, ďalej nové zeme naísť a do asiatskej Indie doplávať.

Ale šľachetnému Kolumbusovi nové prekážky nastaly, dušu jeho nové súženie očakávalo.

Kráľ s kráľovnou sľúbili, že Bobadillu s úradu hneď odstrania, ale neodstránili; sľúbili, že Kolumbusovi všetku predošlú dôstojnosť a moc prinavratia, ale s tým odkladali; sľúbili, že všetky škody mu celkom nahradia, ale pomaly nahradzovali.

Verného Kolumbusa rmútilo, že kráľ a kráľovná nedržia slovo a tým zármutkom zase jeho zdravie trpelo. Predsa ale nezúfal, ku kráľovi a kráľovnej úctivo a poslušno sa choval, opätovano ponížene prosil, aby ho zase do Ameriky poslali.

Ale šľachetnému Kolumbusovi po vôli sa nestalo. Bobadillu nechali v Amerike tak dlho vladáriť, až tam strašné neporiadky nastaly, že sa jich nie len citlivejšia Isabella, ale i tvrdý jej muž, kráľ Ferdinand, veľmi zhrozili. Až potom zariadili novú výpravu do Ameriky, až potom odstránili s úradu Bobadillu a vymenovali nového vladára, ale nie Kolumbusa, lež iného.

Tak výtečného Kolumbusa znova zarmútili, kráľovské svoje slovo znova porušili. Šľachetný Kolumbus jim predsa nezlorečil, ale pokorne prosil, aby mu dali lode, že sa bude plaviť ďalej, aby cestu do známej bohatej Indie asiatskej našiel.

I na to musel ešte čakať, kým mu túto jeho pokornú a veľmi miernu prosbu splnili. A keď mu konečne štyry lode vypravili, zakázali mu na ostrove Haity sa zastaviť. Dľa smluvy, ktorú pred prvou výpravou s kráľom a s kráľovnou uzavrel, vymenovali ho za vicekráľa a vladára celého Nového Sveta, po prvej výprave za vicekráľa slávne ho uznávali; keď bol od Bobadilly v putách domov poslaný, sľúbili mu, že mu všetku tú dôstojnosť a moc navratia — a teraz mu zakázali ostrov Haity navštíviť, ktorý on jim našiel, na ktorom prvú osadu založil, kde toľko pracoval, aby poriadok, vzdelanie a blaženosť spôsobil Španielčanom i Talianom.

Kolumbus vydal sa na cestu. Bola to štvrtá a poslednia cesta do Nového Sveta. Vzal so sebou jednoho brata, Bartolomeja, a mladšieho syna svojho Ferdinanda, ktorý mal 14 rokov.

Kolumbus plával za ostrov Haity a hľadal cestu do bohatej asiatskej Indie. Nazdával sa, že za tyma všetkyma ostrovami najde more otvorené a v ňom známu asiatskú Indiu, dúfal, že tak dokoná dielo, ktoré pôvodne smyslel, tešil sa, že obíde celú zem a dokáže, že je guľou.

My teraz známe to lepšie. Pozreme na mapu lebo malú zemeguľu a vidíme, že za ostrovami amerikanskými leží dlhá Amerika, ktorá zaviera cestu do asiatskej Indie tam, kde ju Kolumbus hľadal, a vidíme, že je asiatská India od Ameriky o mnoho ďalej, než Kolumbus si myslel.

Ale my predsa obdivujeme vznešeného Kolumbusa, ktorý prvý skutkom dokazoval, že zem guľou je, my ctíme ho, že nedal sa do kopania zlata a hľadania zisku pre seba, lež že radšej prevádzal veľké úmysly svoje.

Kolumbus tedy plával za amerikanské ostrovy, až prišiel ku amerikanskej pevnine, plával popri jej brehoch tak dlho, až sa presvedčil, že jako veliká zátvora mu cestu do Asie zaviera. Až potom ostal pri jednom brehu stáť, vystúpil na pevninu, zakladal tu novú osadu a dal hľadať zlato.

Zase ho ale nešťastie navštívilo. V tomto mori istí červíci sa zažrali do jeho lodí a prevrtovali jich tak, že dostal Kolumbus so spoločníkami strach, že voda do lodí sa dostane a jich potopí. Zlata našiel málo a domorodí Indiani boli tu nepriateľskejší než na ostrovoch prv objavených.

Opustil tedy Kolumbus novú osadu a pustil sa na zpiatočnú cestu. Na tejto ceste zase veľké prekážky a protivenstvá zkusil.

Lode boly tak od červíkov dovŕtané, že ustavične voda z nich pumpovať sa musela. Kolumbus neodvážil sa do Španielska na nich plaviť i obrátil sa na ostrov Haity, kde chcel nového vladára o lode prosiť.

Ale ani na ten ostrov ho zkazené lode nedoniesly. Dve opustil a na dve druhé naložil všetko mužstvo a s tyma dostal sa len na indianský ostrov Jamajku.

Na Jamajke zase sa mu zle viedlo. Lode boly tak znivočené, že sa na nich nemohol ďalej pustiť, napravil jich tedy na melčinu, aby v nich so spoločníkami svojimi bývať mohol. Europčanov tu nenašiel a na ostrov Haity bolo ešte 40 míl ďaleko a lodí ku tejto ceste nemal. Jamajskí Indiani síce nepriateľsky sa nechovali, ba ešte i potravu bielym hosťom prinášali, ale Kolumbus sa obával, že po čase jich to môže omrzeť, a že snád i lodné bydliská jim znivočia.

Tak bol Kolumbus s celou svojou výpravou v nebezpečenstve a k tomu ešte aj chorľavý. V tejto núdzi pomohla mu oddanosť priateľová a jeho bystrý rozum.

Španielčan Mendec, ktorý ho na všetkých cestách verne sprevádzal a Kolumbusa jako výborného veliteľa opravdive ctil, odvážil sa, že v malej indianskej loďke so 6 Indianmi a jedným ešte Španielčanom došiel po veľkom mori na vzdialený ostrov Haity, a tam o loď pre Kolumbusa prosil.

Dokial pomocná loď z Haity prišla, prestali Indiani potravu dodávať. Chorý Kolumbus so svojimi spoločníkami nemohol s Indianmi do potýkania sa dať, preto že jich bolo veľmi mnoho, ale vtipným nápadom predsa od nich potravu vymohol. On bol znalcom hviezd a vyrátal, že príde úplné zatmenie mesiaca. Povolal k sebe tedy náčelníkov Jamajských Indianov a riekol jim: „Náš Boh na vás sa hnevá, a jak nebudete zase potravu dávať, strašne celý ostrov strestá. Uvidíte, že na znamenia svojho hnevu o nedlho celý mesiac tmou zatiahne.“ Indiani hľadeli na mesiac a dychtivo čakali, či sa to stane, čo Kolumbus predpovedal. Dosť skoro začal sa plný mesiac zatmievať, až celý sa zatmel. Tu Indiani strachom žalostne horekovali a Kolumbusa prosili, aby jich španielsky Boh netrestal, a sľubovali, že budú potravu dávať.

Tak pomohol si múdry Kolumbus, ale nehody svoje tým ešte neukončil. Nové protivenstvá mu dobrú dušu zarmútily.

Väčšina spoločníkov ho opustila, jemu sa zpreneveriac. Odišli na ostrov, tam od Indianov veci pre seba vymáhali a konečne i Kolumbusa s jeho vernými napadnúť a uväzniť chceli. Chudiak Kolumbus ležal na lôžku nemocný. Tu pomohli jeho verní, oni na zprenevercov uderili, s nimi hrdinsky bojovali, až jich premohli.

Druhé protivenstvo stalo sa na ostrove Haity. Keď tam Kolumbusov posel Mendec pre pomoc prišiel, nechcel mu ju dlho vladár poskytnúť i nechal Kolumbusa bez pomoci na Jamajke čakať a sa trápiť. Až keď Španielčania na Haity sami proti vladárovi reptali, poslal preňho a jeho spoločníkov loď.

Tak konečne dostal sa Kolumbus na Haity a ztadial do Španielska. Bol už starý a k tomu skľúčený chorobou a trápením. A predsa ešte nenašiel vďačnosti, ktorú zaslúžil.

Jako domov prišiel, počul, že dobrá kráľovná veľmi onezdravela. Dosť skoro na to zomrela. To ho zarmútilo, lebo bola kráľovná k nemu vždy vľúdnejšia než kráľ. Predstavil sa tedy kráľovi a prosil ho, aby mu splnil, čo s kráľovnou prisľúbil, aby mu úrad (hodnosť) vrátil a škody nahradil. Ale kráľ Ferdinand bol tvrdý a skúpy, sľub svoj nesplnil a Kolumbusovú prosbu odložil.

To Kolumbusa rmútilo. A poneváč mnoho sa namáhal, mnoho nešťastia a trápenia rozličného pretrpel, teraz už chorľavý a starý bol, nevydržal už nový zármutok dlho. Zomrel v meste Valladolide roku 1506. Pred smrťou si vyžiadal, aby mu do hrobu dali putá, v ktorých ho Bobadilla do Europy poslal. Posledné slová nábožného Kolumbusa boly: „V Tvoje ruky, Pane Bože, porúčam ducha svojho.“

Oba jeho synovia i oba jeho bratia ho prežili.

Telo jeho i s putámi pohrobili v jednom kostole vo Valladolidu, ale neostalo tam. Syn jeho previezol ho pozdejšie do Ameriky na ostrov Haity a tam ho dal pochovať v hlavnom kostole. Ale ani tam neostalo, lež prevezené bolo na iný ostrov amerikanský a tam slávne pochováno v hlavnom kostole hlavného mesta. Tam dosial sa nachodí.

Kolumbus bol jako chlapec hodný, i stal sa z neho muž cnostný a výtečný. On v mladosti pilno sa učil a mnoho myslieval, i stal sa z neho muž dômyselný a veľmi vzdelaný, ktorý mnoho nového a múdreho smyslel. On v mladosti bol pilný a poslušný, i stal sa z neho muž výborný, ktorý mnoho znamenitého vykonal a dosial veľkú slávu má. On bol v mladosti trpelivý i stal sa z neho muž vytrvalý, ktorý mnohé i veľké súženia a protivenstvá vznešene pretrpel.

Kolumbus je človek výtečný a slávny. Za jeho živobytia to ale ľudia nenahliadali. Najprv mu dlho nedôverovali a dlho ho podporovať nechceli, potom ho nadšene oslavovali, a zase ho rmútili a zanedbávali. Ani nový zemediel, ktorý odkryl, jeho menom nenazvali, ale dľa jednoho jeho nasledovníka, ktorý Amerigo Vespuci sa menoval, Amerikou nazvali. Teraz ale má v dejepise veľkú slávu, a každý vzdelaný človek ctí ho veľmi a pokladá ho medzi najznamenitejších ľudí všetkých národov a vekov.

(Dľa Dr. Tilleho.)