ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Rozhovor o zlých časoch)

„Jako sa máte, priateľu?“

„Jako sa mám mať? Sú to teraz zlé časy; však to tiež dobre viete. Odo dňa ku dňu, od týdňa k týdňu, ba od roka k roku sa čaká na nejaké patričné napravenie a poľahčenie, ale kde nič tu nič a je to vždy len zle.“

„Ale dovolte, na vás nenie zlých časov videť. Zdá sa, jako byste dosial nemali veľkého nedostatku.“

„Tak ďaleko to pravda so mňou ešte nedošlo, a bolo by zle, keby až na to dojsť malo. Ale neuverili byste ani, jaké má človek starosti. Tu je hospodárstvo, tu je žena a deti, tu sú toľkeré výplaty a potom tá starosť o budúcnosť! Teraz sa človek predsa ešte jakotak pretĺka, ale čo zo mňa bude, keby takhľa z nenazdania prišla do stavänia choroba alebo iné nešťastie, to veru neviem. A čo bude potom, až dorastú deti a viac budú potrebovať. Veru keď tak na to všetko niekedy pomyslím, ide mi z toho hlava kolom a neraz neviem ani kde som.“

„Neberte mi to slovo za zlé, ale mne sa predsa vidí, že preháňate. Ja ani velikej núdze ani velikých starostí pri vás nepozorujem.“

„To má zas iný háčok. Keby som si ja ku všetkým svojim trampotám mal ešte, jako hovorievame, vlasy z hlavy trhať a kedy tedy dajakej zábavy si nedopriať, nuž by bolo veru skoro po mne. Veď to je konečne to jediné, čo má človek na tom svete. Netajím, že si večierkom rád zaidem ku Dávidovi na pôl litríka vínečka, lebo toho nejakého „trápenia“ a pri tom si so spoluobčanmi hodíme v karetky a o tom i onom porozprávame. To je jediná chvíľa za celý deň, kedy sa trochu zotavím po práci a z tráplivých myšlienok sa vytrhnem.“

„A či vie vaša manželka o vaších trampotách?“

„Pravda že vie. My nemáme medzi sebou žiadnych tajností.“

„A čože robí tedy ona doma, keď vy svoje starosti v krčme zo seba striasate?“

„Môj Bože, až teprv toho máva plné ruky. Musí upratovať, rád poumývať, sem tam niečo dorábať, deti uspávať, a kým to všetko usporiada, je kus do noci. Tá veru sa nesmie na dlhý čas ponosovať.“

„Ale či nepomyslíte, že medzitým, čo vy so seberovnými občanmi v krčme drahý čas zabíjate, vaša dobrá žena sa mnohorazy trápi, sužuje a že by bola ráda, kebyste boli doma a jej aspoň pri tých deťoch niečo pomáhali? Bezpochyby že ona by tiež časom potrebovala sa s niekym poradiť a potešiť. Veď nadarmo nevravievame: Spoločné utrpenie, spoločné potešenie.“

„To je všetko pravda, ale buďte ujistený, že mi moja žena tej malej zábavky vždycky praje. Ani raz sa preto so mňou ešte nevadila.“

„To je veľmi pekne od nej a vy by ste jej mali rovnakou mierou odplácať. Keď vám praje ona zábavky, doprajte jej vy tiež.“

„Jako to myslíte?“

„Choďte trirazy týdeňne do krčmy a ženu nechajte doma, potom ale zostaňte zase vy každý týdeň po tri večery doma a dovolte, aby si vaša manželka zašla k susedom alebo k dobrým priateľom.“

„To neide — taká neplatí. Ja by som si ani jediný večer doma nevedel rady bez nej, tým menej trirazy týdeňne.“

„Tým chcete povedať, že vaša žena má každý večer mnoho práce?"

„Veru ona toho máva vždy hodne a sotva sa jej ujde raz za mesiac tu k susedom lebo k rodine vybehnúť. I vtedy nesmie sa dlho zabaviť.“

„Teda byste ju i vy, jako dobrý manžel, tiež len za mesiac raz mali nechať o samote. Mali by ste sa pri dome sdŕžať a jej nápomocným byť.“

„Mne sa vidí, že si neviete predstaviť, jako je človekovi, keď sa celý deň až do umdlenia natrápil, a mal by sa potom ešte celý večer s detmi zlobiť.“

„Nuž ale veď sú to nenie cudzé deti, sú to deti vaše. Toho sa predsa nesmiete odhadzovať, abyste svoje vlastné deti nevychovávali a necvičili. Matka nemôže v tých veciach nahradiť otca, i keby jej to otec chcel ponechať.“

„To je tiež pravda. Zvlášte od toho času, čo chlapci trochu poodrostli, nechce to už jakosi ísť bezo mňa a neraz musím jich prísne okrikovať a poriadok medzi nimi robiť. Matky sa celkom neboja a nechcejú rozkazy jej zachovávať.“

„A myslíte, že z tých chlapcov niečo poriadneho vyraste, jestli takto privyknú matku pokúšať a otca považovať za hnevoša, ktorý asi tak za týdeň raz popreháňa jich pritom, aby jich za všetky nezbednosti celého týdňa naraz vyplatil?“

„No, tak zle to predsa snáď ešte nenie.“

„Ba myslím, že je, a ešte som nedopovedal. Od nejakého času vídavam vašich chlapčekov častejšie než inokedy ulicou preháňať sa s deťmi viac menej zkazenými. Od tých sa veru ničomu peknému nenaučia. Ale ja viem, jaká toho príčina. Vaša dobrá manželka má plné ruky práce s maličkým nemluvňatkom vaším a s domácnosťou. Ona nemôže dvoch takých neposedov celý večer užitočne zamestknať a na uzde udržať. K tomu ženská sila nestačí. Ona je konečne rada, keď sa na chvílu tých malých pokušiteľov zbaví. Preto sa dá uprosiť a pustí jich von, ačkoľvek to vie jako my, že deti sa nemajú púšťať medzi jakékoľvek cudzé deti bez dozoru, ulicami sa preháňajúce.“

„Som tomu rád, že ste mi to povedali, však ja tomu ľahko urobím konec.“

„Mám hádať, jako to urobíte? Deťom pohrozíte prísnou pokutou, aby sa neopovažovaly odbiehať z domu, a matke prikážete, aby bedlive na to dozerala.“

„Iste že tak urobím.“

„Ale povedzte mi, jaké máte vy právo nakladať iným ľudom povinnosti a bremäná, ktorých sa sami ani prstom nedotýkate? Či to nenie potom náramná nespravedlivosť?“

„Dobre, nedbám tedy, keď by už malo byť pre to tak zle, tiež sa mi nič nestane, keď budem i večery pri dome tráviť a na poriadok dozerať. Už sa mi aj samému zdá, že to bude najmúdrejšie.“

„Ba nielen najmúdrejšie to bude, ale bude to jediné rozumné a pravé, jediný prostriedok, ktorým hrozné nešťastie od rodiny svojej odvrátiť môžete.“

„Jako to?“

„Vidíte, vy žalujete na zlé časy, ale vy ešte ani neviete, čo sú zlé časy. Jestliže manželka vaša klesne pod bremänom práce a starostí, ktoré rok po roku bez oddychu sama niesť musí; jestliže dietky vaše odrostú bez kázne otcovskej a vy sa pre jejich špatné a nemravné držanie trápiť, hanbiť a sožierať budete; jestliže budete si museť povedať: Mal som vernú a dobrú ženu, ale nepodporoval som ju v jej mnohých prácach, nepotešoval ju v jej mnohých trápeniach, iba že som ju živil; Pán Boh mi dal zdravé a milé deti, ja ale nechal som jich vyrôst jako drevo v hore; jestliže, hovorím, žena i deti ano i samé vaše svedomie niekdy takto na vás žalovať budú, až potom poznáte, čo sú špatné časy. Jak tedy chcete posluchnúť moju uprimnú a priateľskú radu, začnite od dnešku nový život a majte pevné predsavzatie, že nielen kedy tedy doma ostanete a na domácnosť dozrete, ale že ani jednoho večera, bez dôležitej príčiny, mimo domu neztrávite. Až sa opravdu do toho dáte, ujišťujem vás, že práve tak nebudete mať času kedy z domu vyskočiť, jako vaša manželka. A verte, že nikto z toho nebude mať škodu — iba Dávid. A tomuto užitky, — keď vy pri tom škodu na tele, na statku ba i na poctivosti trpíte, — nemusíte naháňať.“

„Ďakujem vám pekne, priateľu, za krásne a útechyplné slová vaše. Hovoríte veru jako sv. písmo. Uznávam, že nemám sa ešte čo ponosovať na zlé časy, keď má človek zdravie, odev, pokrm a všetky potreby, za ktoré v štvrtej prosbe modlitby Pánovej prosíme, — ale že tie zlé časy mohly by veľmi ľahko nastať, to ste mi dokázali. Bože, daj, aby nenastaly!“ —

(Č. Rodina.)