ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Čo nemohli žandári? Maco Okúňaj dvoch úradne cestujúcich, ozbrojených, končitými šišakámi pokrytých žandárov viezol roku 1853 do mesta. O poludní zatiahli k jednej krčme pod šopu. Maco koníkom hodil chlp sena a i sám vytiahol oštiepok (syr) z kapse, dal si naliať holbičku vína a sadnúl si k obedujúcim žandárom ku stolu. Pri pohárikoch sa dobre rozprávalo, zvlášte žandárom, lebo o tom reč bola, čo oni všetko môžu. Môžu vraj i v noci ísť do hocktorého i panského domu a tam vizitirovať, od každého neznámého pas pýtať atď. „To je všetko pekné — povie Maco — to ja síce nemôžem; ale páni moji, i ja čosi môžem, čo oni nemôžu.“ „Ej ej, to by bolo; my čokoľvek môžme, teda aj to, čo ty.“ „No teda nech probujú“ — a pri tom si ztrhnúl klobúk z hlavy, položil ho na zem a rezko si naň sädnul.

Zo školy. Učiteľ. Má-li človek slobodnú vôľu? Žiak. Nie; lebo keď by mal slobodnú vôľu, nebol bych prišiel do školy.

Jako Maco prášky užíval. Maco onezdravel. Prišiel lekár a predpísal mu 12 práškov, ktoré každú hodinu vo vode užívať mal. Na druhý deň prišiel lekár a pýta sa ženy, jako sa muž má? „Ďakujem pekne za opýtanie, nuž však tie prášky mu len myslím na osoh idú, ale každú hodinu do vody — oh pán doktor, to môj muž dlho nevydrží.“ Maco totižto každú hodinu sadnul do súdka, studenou vodou naplneného, a tak jedon prášok na sucho prehltnúl. —

Pekná regracia. Úradník P. prišiel do hostinca, keď hostinský jednoho šuhajca na dvore nemilosrdne hybkým švíbom obročil. „Pán hostinský — zvolá úradník — pre pána Boha, čo tak nemilosrdne zachádzajú s tým šuhajcom? Je to vari jich syn?“ — „Ach nie jich milosť — odpovie bitkou unavený krčmár — je to syn môjho brata zo súsednej dediny; a poneváč teraz cez sviatky vakacie má, teda prišiel ku mne na pár dní na regraciu.“

Kúsala ho. Gazdovi ovca kulhala, uviazal ju teda o strom do zahrádky. To vidiac cigáň, žiadal si, aby zdochla a jemu pod zuby prišla, a aby skorej zdochla, vzal kamienky do košeli a pritiahnúc sa ku ovci, bil ju kamienkami. To zbadá gazda a volá na cigáňa: „More, čo mi tlčeš tú ovcu?“ „Jako by som ju netĺkol — odpovie rýchle cigáň — keď ma kúše; muší ša človek brániť, keď ho žviera napáda.“ —

Na examene. „Koľko máš všetkých prstov do hromady?“ pýtal sa pán učiteľ M. jednoho žiačka svojho na letnej skúške. A žiak dal sa čítať prsty na rukách, a načítal ich desať. „A na nohách koľkože jich máš?“ dotiera p. učiteľ. „Tie teraz nemôžem počítať.“ — „Prečo?“ — „Preto, že mám dnes čižmy, lebo je examen.“

Pekná kázeň. „Ach, bola to za kázeň — hovorila sklepníčka a šenkárka v jednej osobe ku pani majstrovej Šidlovej — veru som dávno takej neočula.“ „A o čom že kázal ten p. farár, keď sa vám to tak ľúbilo?“ pýtala sa táto. „Veru sa neviem už na všetko rozpamätať, len to viem, že som jak bez duše bežala domov, a všetky falošné váhy a miery pozahadzovala.“

Zlá rada: „Jano, ho! hou! počkaj že!“ — volal istý sedliak na ubiehajúceho sedliaka zo susednej dediny. — „Čože? — skoro hovor, bo nemám času!“ — „Čože si dal krave, ktorá ti ochorela?“ — „Funt terpentinu!“ — „Ďakujem ti.“ — Na druhý deň stretli sa. „Jaj Jano! zle si mi radil.“ — „Prečo?“ — „Nuž hľa, dal som krave funt terpentinu, ale mi zdochla!“ — „Moja tiež!“ —

Milé prekvapenie. „Chlapec môj, usiluj sa, dobre sa uč a buď poriadny — hovoril pán Chumay k svojmu synáčkovi; — o mesiac ti bude mena, pripravím ti milé prekvapenie.“ — „A jaké, tatuško?“ pýtal sa chlapec. „Hja, to nesmieš popredku vedieť“ vetil otec, ale synak len naliehal na otca, až sa mu tento sdôveril: „No vieš, dám ti ten planý zub vytrhnúť, čo ťa tak často bolieva.“

Zo školy. Istý učiteľ vynaučoval chlapcov odčítaniu jako obyčajne krvopotne. Ešte chvíľu vysvetloval a potom zpýtal sa jich: „či už rozumiete?“ Celá škola odpovedala: „ano!“ — „Dobre; teda povedz že mi ty Ferko, ale že pozoruj: mám päť holubov, tri zabijem z nich, koľko mi zostane?“ Ferko chytro: „tri zabité“. —