ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Čo je povetrie (vzduch), vyzkúmali učení ľudia dokonále a od tej doby, čo to vyzkúmali, sa tiež vie, v jakom spojení je povetrie s ľudským telom a jako účinkuje na naše zdravie.

Povetrie poznať, nenie vecou ľahkou. My ho nevidíme, ani necítime, ani nechutnáme a predsa v ňom žijeme, v ňom sa pohybujeme, jako ryba vo vode. Povetrie je na zemi všade, kde nenie v tom istom čase predmetu iného. Hovoríme-li tedy o nejakom mieste, že je prázne, že na mieste tom zhola ničoho nenie, tedy je na ňom, alebo v ňom povetrie.

Hovoríme-li o nejakej nádobe, že je prázna, nenie to správne povedané, lebo každá nádoba je stále plná povetria, a keby sme niektorú nádobu chceli tak vyprázniť, aby opravdu bola prázna, museli by sme k tomu mať zvláštny stroj (mašinku), ktorým by sme povetrie z nej vyčerpali. Až vtedy by bola opravdu prázna. Vysvetlime si to príkladom. Tiskneme-li prázny pohár otvorom (dolu chlopom) do vody, voda len potial vejde doňho, pokial sa povetrie, ktoré sa v poháre nachodí, stlačiť dá. A čo by sme pohár jako do vody tiskli, nemožno ho naplniť, lebo povetrie vodu neprepustí až po dno pohára.

Povetrím je obklopená celá naša zem, ono vniká do všetkých miest a vyplňuje každú medzierku práve tak jako voda, len že voda je o mnoho hustejšia a ťažšia a vyplňuje tedy len miesta najnižšie položené, kdežto povetrie je riedke a ľahké a rozprestiera sa tedy i do výšky.

Tak riedke a ľahké ale nenie povetrie, aby sme ho docela ani nepozorovali. My ho ale pozorujeme teprv, keď sa pohybuje a vtedy hovoríme, že „veje vietor“. Kto chce povetrie dobre pozorovať, nech beží rýchlo s otvoreným dáždnikom — tu zkusí, že mu čosi prekáža a v behu mu bráni. To je povetrie. Keby na celej zemi skutočne nebolo ničoho, kde my ničoho nevidíme, tedy by nemohol viať vietor a my by sme s otvoreným dáždnikom mohli bežať tak rýchlo, jako so zavreným. Bez povetria by ani vtáctvo nemohlo lietať, lebo let vtákov nenie nič iného, než rýchle opieranie krídel o povetrie. Bars je tedy povetrie neviditeľné, má predsa istú hustotu, len že pravda o proti iným hmotám veľmi malú.

A v jakom pomere je povetrie k našemu telu, k našemu zdraviu?

Abysme to poznali, musíme najprv vedeť, že povetrie je plyn, a že máme na zemi plyny veľmi rozličné. Najznámejší je plyn svieťací, ktorý nenie nič iného, než vyčistený dym z uhlia. Sadze a iné prívesky toho dymu sa zachytujú vo vode a inde a ostane čistý, neviditeľný plyn, ktorý po rúrach sa vede do svetielen. Keď sa na takej svetielny kohútek zvrtne, vyrazí z rúročky plyn, my čujeme fučanie, ale plyn ten nevidíme. Priložíme-li ku rúročke rozžatú sirku, lapne sa plyn a my poznáme, že niektoré plyny tiež horia. Kto bol v Budapešti, vo Viedni, v Prešporku a iných väčších mestách, videl nie len ulice ale i domy takýmto horiacim plynom (gázom) osvetlené.

Plynov, totiž látek tak riedkych a ľahkých, jako je naše povetrie, čítame celý rad a každý má svoje zvláštne meno, svoje zvláštne vlastnosti. Jak dôležité látky v prírode sú plyny, poznávame z toho, že všetky veci, ktoré môžeme spáliť, sú složené z plynov; tak na pr. drevo, uhlie, ba i naše telo skladá sa skoro zo samých plynov, len popol, ktorý ostane, keď bysme ľudské telo spálili, je složený z pevných látek, ostatné je „samý vietor“, samý plyn! Ano i veľká čiastka kamenia, ktoré je predsa tak pevné a tvrdé, skladá sa zo samých plynov a dá sa v plyny rozložiť, takže z nich neostane ničoho, všetko ujde do povetria! Veď hovorievame aj o kamení, že „zvetráva“, t. j. rozkladá sa v plyny, ktoré utiekajú do povetria. A hnije-li dajaké teleso, na pr. mrtvola, cítime silný zápach, ačpráve nevidíme, že by niečo z onoho telesa vystupovalo! Tento zápach pochádza od plynov, v ktoré rozkladá sa hnijúce telo; my tieto plyny nevidíme, ale nos upozorňuje nás na to, že sú to plyny zvláštne. Z hnijúceho tela ostane konečne veľmi málo; len hromádka kostí a i tie konečne sa rozpadnú, zvetrajú, premenia sa v plyny!

Veda, ktorá sa zanáša týmto rozkladaním látek a ktorá učí nás, čo sú plyny a jaké majú vlasnosti, nazýva sa lučbou, chemiou.

Keď sme už poznali niektoré vlasnosti povetria, obráťme sa k jeho dôležitosti pre život ľudský. Človek i každý skoro živočích potrebuje povetrie ku dýchaniu. Kto by nedýchal, musí sa zadusiť. Dýchanie je tedy hlavnou podmienkou nášho života. Čo ale je dýchanie? Keď dýchame, vťahujeme do seba povetrie a zase ho vypúšťame. Toto vdychovanie a vydychovanie povetria je pre nás tak dôležité, jako pokrm a nápoj; ano bez pokrmu a nápoja o mnoho dlhšie by sme mohli žiť, než bez dýchania. Už naše telo je tak ustrojené, že dýchať musíme. Naše rebrá sú pohyblivé; ony sa zdvíhajú a zase padajú, a to bez nášho pričinenia. Čím sa rebrá pozdvihnú, rozšíri sa naša dutina prsnia; kde sa ale dajaká priestrannosť rozšíri, tam hneď beží povetrie. Mech kováčsky je nám v tom príkladom.

Povetrie tedy beží do našej prsnej dutiny, keď sa nadmutím rebier zvätšila. V dutine tej nachodia sa pľúca. Dýchanie tedy záleží v tom, že do pľúc vťahujeme povetrie a zase ho vytlačíme.

A čo činí povetrie v naších pľúcach? Obnovuje našu krv, ono ju okysličuje. Povetrie totiž nenie jednoduchý plyn, lež skladá sa hlavne z dvoch plynov, kyslíku a dusíku. Z týchto je dôležitý pre dýchanie kyslík. Tento plyn občerstvuje našu krv, on ale tiež živí oheň. Priklopíme-li horiacu lampu sklenenou nádobou, zhasne lampa, jaknáhle oheň ztroví všetok kyslík. K dýchaniu je tiež hlavne kyslík potrebný. Povetrie naše keď je úplne čisté, obsahuje asi piatu čiastku kyslíku a štyry pätiny dusíku. Alebo srozumiteľnejšie sa to dá takto povedať: V 5 litroch povetria nachodí sa 1 liter kyslíku a 4 dusíku. Čím viac kyslíku obsahuje povetrie, tým viac prospieva nášmu zdraviu. Mohlo by sa tedy zdáť, že by nám bolo najlepšie, keby povetrie naše bolo složené zo samého kyslíku! Ale všetkého mnoho škodí. Kyslík je plyn veľmi „ostrý“, tak ostrý, že by sme v ňom museli zahynúť. Dýchajúc samý kyslík boli by sme na okamženie bystrejší, naše myšlienky boly by bujnejšie, rozčúlenie naše by stále rástlo, ale dosť skoro by nasledovala smrť. O povahe kyslíku utvoríme si pojem dľa tohoto príkladu. Vopcháme-li do skleničky kyslíkom naplnenej kúsok do červena rozpáleného drotu, shorí toto železo na prach, jako iskra v ohni! Preto je potrebno, aby bol kyslík miernený a toto miernenie kyslíku obstaráva dusík, jako už meno jeho ukazuje. Okrem kyslíka a dusíka nachodia sa v povetrí ešte iné plyny, ale v menšom množstve.

V pľúcach našich prichádza do potyku povetrie s našou krvou. Krv — jako už podotknuto — býva tým očišťovaná. Preto veľmi je potrebno, aby sme vždy čerstvé, zdravé povetrie vdychovali. Čo vydychujeme, nenie už povetrie zdraviu prospešné, je to povetrie zkazené. Čím ďalej dýchame v jednej miestnosti, tým viac sa zkazeného povetria na tom mieste dýchaním nahromadí, tak že bysme v izbe celkom pouzavieranej konečne museli zahynúť, keby do nej čerstvé povetrie od nikäde neprichádzalo.

Z toho je videť, že je povetrie v zavrenej miestnosti tým zkazenejšie, čím viac ľudí v nej dýcha. Okrem toho ale kazí sa tiež povetrie rozličnými výparami, zvlášte pri varení potravy, svietení, tiež výparami z našeho tela, hnitím látek atď., a je tedy povetrie najzkaženejšie tam, kde ľudia v jednej svetlici bývajú, v nej zároveň varia, perú a spia. Najviac kazí sa povetrie tiež v bytoch vlhkých.

Kto tedy je opravdu starostlivý o svoje zdravie, musí predovšetkým dbať o zdravé povetrie. Musí oň dbať už vo svojom bydlisku každodeňním prevetrievaním (luftovaním), nesmie spať tam, kde sa cez deň varí a nemá-li zvláštnej miestnosti ku spaniu, musí ju pred spánim prevetriť. Nech nikto nestone, že prevetrievaním ujde teplo z miestnosti. Radšej trp zimu, keď nemáš dôstatok vo dreve, jako bys’ mal vdychuvať zkažené povetrie, ktoré je pľúcam našim tak nebezpečné. Povetrie sa čistí i kúrením, keď sú kachle tak zariadené, že sa z izby kúriť môžu. Aby totiž v kachlách takýchto mohlo horeť, musí tam prúdiť povetrie z izby; povetrie to ale sa nahradzuje tým, že škulinámi vedľa dverí a okien, vniká do izby povetrie čerstvé.