ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Nepôjdem, rodičia, viacej do tej školy, bo mi školský život nijak nie po vôli. Bite ma, hrešte mi, jiesť mi nedávajte, — len ma do tej školy viac neposielajte. Načo to mučenie? Načo to platenie? Ani mne, ani vám potrebné to nenie. Nech sa učia takí, čo chcú iných učiť; ja sa viacej nedám nikomu, ver, mučiť. Keď som niekdy svoje úlohy nevedel, hneď som za to pôl dňa tam v „surdíku“ sedel; keď som sa pribavil na klzučkom ľade, musel som poľudnie ztráviť vždy o hlade. Keď som prišiel trochu rozkučeravený, hneď som bol česákom kravským uhľadený. — A keď som zabudol umyť sa v náhlosti, tu ma vechťom drhli až do zumdlenosti. Ulicou si hvízdať? Trochu si zaskočiť? Nebolo ťa treba len komusi zočiť; už si druhého dňa neobišiel sucho: štica ti prašťala — sčervenelo ucho. Nebolo už pôl dňa bez trestu, pokuty; však bych bol do leta na triesku vyschnutý. Komu sa nelení tie hlúposti učiť, nech sa dá za všetko jako otrok mučiť. Načo mne tam vedeť o vtákoch, o zveroch? A čo nám dobrého deňne robí pán Bôh? Čo mňa tam po rose, mraze, blesku, hromu? A jaký užitok máme z bylín, stromu? Čo mňa tam po kráľoch z jakého sú rodu? A jaká zem vydá najlepšiu úrodu. Nač mne tam rozprávať o zlate, železe, a koľko sa zbožia z krajiny vyveze? To všetko nech znajú tí, ktorým to treba, ktorí si rozumom zasluhujú chleba. Mne chleba netreba, tým menej múdrosti — nemožno mi ďalej hovoriť od zlosti.“ Takto blúznil, táral a trepal do sveta, keď prišiel zo školy bezbožný Šepleta. A rodičia jeho? Po vôli mu dali. Do školy ho zatým viac neposielali. Pásol kravy, voly, nezbednosti stváral, nemravné rozprávky deňne pri nich táral. Hrešiť a preklínať nik tak v obci neznal, z hriešnych skutkov svojich, tuším, potechu mal. Rástol chasník, rástol tak jako tá hora, tak ho pribývalo jak prítokom mora. A čím viacej rástol, väčšie hriechy konal, nepomysliac jako mnohý hriešnik skonal. Rodičia pomreli, syn zdedil majetok, ale za krátky čas prehajdákal všetok. Robiť sa nechcelo, ženu, deti bíjal, v začmudenej krčme vo dne, v noci píjal. A čože vám korheľ vykoná dobrého?! Zato ale deňne celú kopu zlého. Jedon hriešny skutok iný s sebou ťahá — až konečne spraví z človeka i vraha. A tak i Šepleta keď o všetko prišiel, biedu nechcel trpeť — po zboji si vyšiel; po zboji, krádeži, do hôr „pozabučky“, dokial mu okovmi nezpútnali rúčky. Tam sedí Šepleta vo tmavom žalári — a slza nevdojak padá mu po tvári; zdá sa, že spomína detstva svojho časy, zdá sa, že svedomie predsa raz sa hlási. Ľutuje zlé skutky — veď by nenariekal — banuje, že z školy svevolne utekal; ľutuje — banuje — ale všetko darmo, veď si sám zavesil na krk také jarmo. Vo tmavom žalári skončil život špatný, Šepleta, bojovník proti škole statný. Vo tmavom žalári reťazou skuvaný skončil mladý život človek tento planý. Obraz zo života nakreslený máte, povšimnite si ho, keď o dietky dbáte, Svevoľnosť premnoho ľudí už zničila, že sa jim v mladosti nebola zlomila. Základy mravnosti, pravej pobožnosti, vštepujte do detí hneď od maličkosti; na základe dobrom škola ďalej stavá, to potom, rodičia, je výchova pravá!