ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Je svätou povinnosťou každej matky, starať sa o to, aby vychovala nielen dietky zdravé a silné, ale i mravné a dobré. V jej rukách spočíva blaho dieťaťa a práve tak jako ono telesne k potešeniu vyvinúť sa nemôže, keď v čistote a v poriadku odchované nenie, tak zase z druhej strany, keď ho rozumne a starostlive privádza k dobrému, základ ku cnosti mu tým dáva.

Každé dieťa rádo nápodobňuje to, čo vidí a slyší, a keď mu je daný doma príklad poriadku, skromnosti a snášanlivosti, istotne tým cit pre tieto vlasnosti v ňom sa vzbudia.

Buďme laskaví a trpeliví ku dietkam, ony nadobudú viac dôvery k nám a skôr posluchnú, a poslušnosť predsa je nevyhnuteľná vlasnosť dieťaťa pri duševnej jeho ešte nedospelosti.

Chce-li dieťa niečo mať, nech o to prosí a dokial žiadosť svoju ešte vysloviť nemôže, nech to činí složením ručičiek; po vyplnení žiadosti nezabudnime upozorniť ho, jako slušne ďakovať má. Musíme-li ale dieťaťu niečo odopreť, máme mu zároveň i vysvetliť dľa možnosti príčinu toho. Krikom a plačom nedajme sa odstrašiť a nepopustíme-li zo slabosti, iste dieťa pozdejšie viac na tom stáť nebude. Preto ale musíme tiež každú vec, ktorú dieťaťu sľúbime, vyplniť, a nesľubujme tedy k vôli chvíľkovému len utíšeniu sa, veci nemožné.

Chceme-li, aby dieťa pravdu vždy hovorilo, musíme predne sami všetkého pravdy nepodobného sa vystríhať. Keď sa nás dieťa pýta na niečo takého, na čo odpovedať nemôžeme, lebo nechceme, hľadme radšej pozornosť obrátiť na inú vec, jako by sme lhať mali. Keď dieťa niečo rozpráva, pozorujme, aby pravdu hovorilo. Jestli nezastrašíme dieťa, keď ono dosť málo chybylo, neprívetivým pohľadom, nespravedlivým trestánim, iste ono sa nám so všetkým sverí, nahliadne, že milú matku lebo otca, ktorá lebo ktorý rozumne ho napomína, zarmútilo, a nebude prinútené zo strachu a ľahkovážnosti ku lži.

Jestli sa ale presvedčíme, že lhárstva či cigánstva sa dopúšťa, vtedy prísne trestajme, lebo lež kazí najviac povahu.

Jakým spôsobom ale a kedy máme trestať? Máme sa držať príslovia: „Metla vyháňa deti z pekla“; lebo máme prút, jako teraz mnohý žiadajú, celkom odstrániť? Dokial je dieťa také, že napomínaniu matkinému nerozumie, musí niekedy metla či prút vyháňať vlasnosti, jako zlosť a vzdorovitosť. Iste, bolí to každú matku, každého otca, keď dieťa svoje trestá a predsa to musí byť. Nesmieme nikdy zabudnúť na budúcnosť dieťaťa a nerozumné to počínanie, keď z útrpnosti, jako myslíme, uspokojujeme dieťa a dáme mu to, čo vzdorovite si žiada. Je pravda, že každý trest vyžaduje velikej opaternosti. Majme vždy pri trestaní na mysli, čo vlasne dieťa k tomu slovu lebo skutku pohnúlo, pre ktorý ho trestáme, netrestajme nikdy v zlosti lebo v netrpezlivosti. Trestom nespravedlivým ublížime dieťaťu. Ono splete si pojmy, nevie potom jasne, čo je dobré, čo zlé — stane sa bojazlivým, nedôverným.

Útlocit dieťaťa musíme vždy šetriť, ale tiež hľadeť, aby ono jemným (fajnovým) sa stalo. Preto každé neohrabané, špatné slovo, posmievanie sa starobe, chudobe lebo zmrzačeniu, žalovanie na iných, donášanie klebiet, vychvalovanie sa a iné podobné vady majú pokojným napomínaním byť karhané — jak sa tie vady ale opakujú, vtedy citlivejším spôsobom, jako odoprením dieťaťu zamilovaného jedla, hračiek atď. trestané byť majú.

Dohadzujú-li sa deti medzi sebou, musíme docieliť pokoj (mier) zase medzi nimi; jestli si ublížily slovom, musia sa vzájomne odprosiť.

Nespravedlivé je ale istotne, trestať dieťa prísne, keď ono z nepozornosti lebo puhou náhodou niečo rozbilo lebo na niečom škodu urobilo. Veď sa to stáva často obratnejším už rukám, samým mamičkám, že niekedy z nepozornosti tu hrnček, tu tanierek „odpasú“. Podobne nespravedlive by bolo sa hnevať pre hlučnejšie, nevinné šarapatenie, nepozornosť a iné podobné prirodzené detinské vady. Časom svojím dieťa od toho odvykne.

Aby si dieťa zachovalo svoju prostú čistú myseľ, nenavykajme ho na veľmi mnoho potrieb. Keď nerozmaznáme dieťa a neobrátime pozornosť jeho ku nádhere v rúchu, v hračkách lebo v jedlách, s istotou sa ono s málom uspokojí, je pri tom šťastné; a chyby, jako márnivosť, hrdosť a neskrovnosť mu ostanú cudzými. Nezasluhuje dieťa pochvaly, keď má šaty pekné, ale keď jich má za dlhší čas čisté, keď neplače, umyje-li mamička zašpinené ručičky a samo ešte hubičku po jedle podá, aby sa mu utrela. Nielen vo sviatok lebo keď s nami niekam ide, máme dieťa strojiť, ale i v robotný deň má ono čisto chodiť. Šatočky môžu byť i staré, obšívané, nech sú len čisté. Čistota sluší telu i duši. Čistota pôl života.

Jako len skoro možno, má byť dieťa vedené a privykané k potrebnej činnosti, musí sa naučiť samo poriadno jesť, upratať si rozhádzané svoje hračky, neskôr samo sa obliekať a položiť šatstvo svoje na určené miesto, a dovoliť musíme mu, aby bralo podiel pri ľahkých domácich prácach, čo obyčajno veľmi rádo koná.

Nesmieme tiež dieťa podporovať v tom, aby pri každej príležitosti do plaču a vresku sa dalo, stane-li sa mu niečo nepríjemného, buďto padnutím lebo inak. Keď sa presvedčíme, že si mnoho neublížilo, nesmieme ho ľutovať lebo maznavo krotiť a na ramenách nadŕdať. Zvlášte ale nemáme biť, udierať, lebo hanať predmet, ktorým dieťa si ublížilo, abysme jako mienime, tým ho uspokojili. Tým sa dieťaťu už nespomôže, vzbudí sa v ňom ale cit pomsty a ono nenahliadne, že samo pozor nedalo.

Hneď pri začiatku hovorenia dieťaťa hľadme, aby slová čisto vyslovovalo, nezkrucujme tedy slová sami, v úmysle, snád aby sme jemnejšie sa maznali. Rozumie sa samo sebou, že prvé hračky dieťaťa nemajú byť ani veľmi malé, ani zafarbené, ani ostré, ani špicaté.

Každé dieťa so zaľúbením hľadí na obrázky a rado poslúcha, keď sa mu k tým obrázkom niečo výprava. Často samo uchytí obrázkovú Čítanku staršieho brata lebo sestry a prosí, aby mu mamička lebo tatíčko o obrázkoch v nej obsažených, rozprávali. Jestli si tu múdre počíname, vtedy sa dieťa veľmi mnohému naučí.

Veľmi škodlivé následky má strašenie dietok bubákom, kominárom a inými „strašidlami“. Dieťa sa stane bojazlivým a škodí si tým telesne i duševne.

Prísneho oka a napomenutia rodičov, vlasného svedomia nech sa bojí, ostatne nech hľadí jasno do sveta, nech bez strachu vkročí do tmavej miestnosti, nech netúli sa úzkostlivo v noci k matke. Má si dieťa tiež byť povedomé, že mimo očí rodičov, ešte iné oko nad ním bdie a žiadna matka tedy nemá zabudnúť, by učila dieťa modliť sa, dokial je ešte maličké, aby modlitbu si pamätovalo, nuž nech si len kľakne, složí ručičky a povie bars len: „Otče náš! Pán Boh!“ — i neskôr postačí čo i kratšia modlitbička, len keď v dieťaťu je vštepená myšlienka, že Boh stvoril ten krásny svet a že sa ukáže vďačným za všetko dobrodenie len vtedy, keď je hodné a robí rodičom radosť!

Duševná stránka vôbec býva veľmi často zanedbávaná z domnienky, že sa časom všetko samo podá, keď dieťa príde „k rozumu“. Je pravda, čas a pomery majú veľký vplyv — semä ale (to si dobre zapamätajme), ktoré starostlivá, milujúca matka do srdca dieťaťa položila, nese vždy najjistejšie ovocie.

Sú to síce mnohému vzdelanejšiemu známe, staré veci, ktoré sa tu podávajú (dľa naučenia a výrokov iných), ale matkám naším z ľudu dobre bude, keď si naučenia tieto v pamäť štepia, že by z dietok svojich i ony vychovávaly šľachetných ľudí a dobré dietky vlasti a národu. —