Zábavné večery I

Sňahom a mrazom zmorené dieťa, chudobno odené, za kúsok chleba prosí; ten cudzý chlieb a tie kúty, ach, veľmi to dieťa rmúti, a oko žial mu rosí. A ide volno dial a dial, duch jeho v bôl sa zadumal: „Nemám príbytok žiadny; po svete musím žebroniť, z milosti cudzých ľudí žiť a pohľad videť chladný.“ Sňah každým krokom zadružďal tak, jakby decku povedal: „Si list, s nímž vietor hrá si.“ Života búram vzdorovať, vo svete šírom samo stáť, pre dieťa zlé to časy. V tom pred ním tu na chodníku dieťa iné prevelikú biedu, bôl ukazuje. „Smilovanie ľudia majte, pre mamku mi niečo dajte, dva dni mi už hladuje.“ A dieťa jak ho počulo, srdiečkom mu to pohnulo, bars samo núdzu malo; vytiahne krajciar, skyvečku a s radosťou vo srdiečku: ta mu to všetko dalo. (Z nem.)