ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nitra milá, Nitra, ty vysoká Nitra! Kdeže sú tie časy, v ktorých si ty kvitla? Nitra milá, Nitra, ty slovenská mati! Čo pozrem na tebä, musím zaplakati. Ty si bola nekdy všetkých krajín hlava, V ktorých tečie Dunaj, Visla i Morava; Ty si bola bydlo kráľa Svätopluka, Keď tu panovala jeho mocná ruka; Ty si bola sväté mesto Methodovo, Keď tu našim otcom kázal božie slovo. Teraz tvoja sláva v tôni skrytá leží: Tak sa časy menia, tak tento svet beží.

Belehrad, Belehrad, tá turecká skala: Nejedna mamička synka oplakala. Plakala aj plače, slzy jej padajú, Na tvrdom kameni jamy prebíjajú. Oplakáva Milá tiež svôjho Milého, Že sa jej nevracia zo sveta širého. Mati sa jej pýta: čo je ti, dcéra má? Jakú to boľasť máš, že neodpovedáš? „Ach mamička milá! však mä nič nebolí; Lež to mi chybuje, že Milý nechodí.“ Jaj! zkríkla mamička, sedlajte koníčka! Iďte pre farára, zomdlieva Anička. Sedlajte druhého, iďte pre Milého, A on v nej zadrží sám ducha živého. Bežali, bešali, videli z ďaleka, Že Milý s ostrohou pobodá koníka. Bežali, bežali zo všetkej svej sily, S touto novinečkou Aničku kriesili: Anička, srdiečko, povstaň hore z lože, Už ten lekár ide, ktorý ti pomôže. „Vždycky mi noviny za novinami šly, Že môjho Milého na vojne zabili. Ale včul mi prišla novinečka istá, Že môj Milý ide od Nového Mesta.“

Bože môj, otče môj! Jak je ten svet smotaný! Čo vystojí, čo vystojí Chudobný poddaný! Každý ho sužuje, Platu nepovyšuje; Veď sa nazdá, že na veky Panuje, panuje. Vy páni zemäni! My sme vaši poddaní, My budeme v čiernej zemi Srovnaní, srovnaní. Jak sedliak tak i pán Musia všetci umríti, Musia všetci v čiernej zemi Uhniti, uhniti. Pánovia, pánovia! Začo my vám robíme? Či to len za tú čiernu zem, čo po nej chodíme?!

Tí trenčianski páni Dívajú sa z brány, Čo robí Janíčok Pod šibeničkami. Čoby robil? Visí! Keď zaslúžil, musí; Zmokla mu košieľka Od studenej rosy. Nezmokla mu ona Od rosy studenej, Lež mu ona zmokla Od krve červenej. Požičaj mu, Milá, Bieleho ručníčka, By si mohol utreť Svoje bľadé líčka.

Tichý vetrík veje Hlbokou dolinou, Mutný Váh sa leje Kriváňskou žľabinou. Hájičok počierny, Zacloň hrob synovi; Vetríčok večerný, Daj pokoj Jankovi.

Leží má mamička v oslianskom cinteri, Leží ona, leží neďaleko dverí. Keby má mamička chcela hore stati, Veru by som sa jej vedel žalovati. Ale má mamička už viacej nestane, A tak má žaloba u Boha zostane.

Zahučaly hory, Zahučaly lesy: Kamže sa podely Moje mladé časy? :|: Časy moje, časy Neužily krásy, Moje mladé letá Neužily sveta. :|: Mladosť, milá mladosť! Vyšlas mi na márnosť, Vyšlas mi na márnosť Pre moju nedbalosť. :|: Mladosť, milá mladosť! Ver si sa ztratila, Jakoby som kameň Do vody hodila. :|: Ešte sa ten kameň Vo vode obráti; — Ale moja mladosť Nikdy sa nevráti.

Ej zamiloval som si dievča na majeri: Takô bolo peknô, strela mu v materi!

Ej spodobalo sa mi dievča na majeri: Musím ho vypýtať od jeho materi. Ej spodobaly sa mi jeho sivé oči: Ktoré svieťa jako svetlušky v ubočí. Ej spodobaly sa mi ty ručičky jeho: Čo od svitu robia do mraku pozdného. Ej spodobaly sa mi ty líčka červené: Bielym mliečkom, zorou červenou barvené. Ej spodobala sa mi jej krása, dobrota: S ňou mi bude nebo, bez nej niet života.

Tam za Váhom biely dom, Býva pekné dievča v ňom. Keby mi ho chceli dať, Vedel bych ho milovať. Ale mi ho nedajú: Nechže si ho trímajú. Bráni otec, bráni mať, Bráni sestra, bráni brat. Bráni cela rodina, Prenešťastná hodina! Bodaj sa im tak stalo, Žeby sa nevydalo!

Hnevaj sa ty na mňa lebo nehnevaj, Len keď mä stretneš, pozdravenie daj; Hnevaj sa ty na mňa lebo nehnevaj, Len mi pozdravenie daj! A keď mä stretneš, pozdravenie dáš, Budú ľudia mysleť, že sa nehneváš: Hnevaj sa ty na mňa, lebo nehnevaj, Len mi pozdravenie daj!

Tá unínska roľa Černo pooraná, Zabiu tam pachouka Uďhely z Unína. A jak ho tam zabiu, Do žita odskočiu, Skočiu k pohunkovi; Jak je pachoukovi. Michale, Michalku, Odpusti mne vinu, Že sem ti do huavy Dau smrtelnú ranu. Odpúščam, odpúščam, Ale veľmi ťažko, Že je mé srdečko Poranené všecko. Vy tetko Doračko, Smutná, neveseuá, Nesem vám synáčka V halinečce z poľa. Vy tetko Doračko, Nic sa nelekajte, Pro vašeho syna Biuú puachtu dajte. Michale, Michalku Kto je ti príčina? Kto by byu, mamičko? Uďhely z Unína. Žebys mne, Michalku, Moheu ešče ožiť, Ešče bych ti daua Košelu zuatem šiť. Nechcu já, mamičko, Košele zuatovej. Už já dávno čekám Tej smrti hotovej. Zandite, mamičko, Pro tech knezů gbelských, Já sa vyspovídám, Z mojich hríchů težkých. Naco si, Michalku, Gbelských knezů žádáš? Ašak ty, Michalku, Tolej hrichů nemáš. Jak bych já, mamičko, Tolej hrichů nemeu? Šak sem já nejednu Devečku podvedeu. Nejednu podvedeu, Nejednu okuamau, Kerak by sa pán Bůh Na mňa nerozhnevau? A ten gbelský cinter Kolem mauovaný, Leží tam Michálek Pekne pochovaný. Na jeho hrobečku Rozmarín zelený, To gbelským pachoukom Roste na znamení. Na jeho hrobečku Marijánek roste, Vy gbelské devčátka, Vence z neho neste. Tá jeho rodina, Trema rady stáua, Tak ho naríkaua, Jak muzika hráua. Na nebi hvezdička, Na zemi devečka, Tak ho naríkaua Jeho frajerečka. Na nebi mesíček, Na zemi tatíček, Tak ho naríkaua Mamička, tatíček.

To kopčanské pole tŕnim, šípom kvitne: To moje srdenko k nemu neprivykne. Ej ale to gbelské s modrou fijalenkou, To mi zavoňalo k mojemu srdenku.

Hora, hora, dve doliny, Krajšie dievča od maliny: Na malinu slnce svieti, A na dievča krása letí.

Moje milé, premilené jahody, Spadly ste mi do hlbokej do vody: Kto vás dostane, Nech si dostane; Nechže sa len mojej Milej Krivda nestane. Moje milé, premilené maliny, Spadly ste mi do hlbokej doliny: Kto vás dostane a t. ď. Moje milé, premilené černice, Spadly ste mi do hlbokej studnice: Kto vás dostane a t. ď.

Chodí rychtár po dedine, Rozkazuje kolom, Aby išli do doliny Trávu kosiť koňom. Mám ja kosu nakovanú, Mám ja kosu dobrú, Ona kosí, lebo musí, Ďatelinku drobnú. Chodí rychtár po dedine, Rozkazuje babám, Aby išly do doliny Trávu hrabať kravám. Chodia chlapci po ulici, Radi by vošli k nám, Naše dvere nevrzajú, Lebo ich polievam. Polievam ich sladkým mliekom, Kyselou smätankou, Aby ony nevrzaly Zakiaľ som panenkou.

Mamičenka moja, Žiale mä dochodia; Tí moji frajeri Všetci mä odchodia. Jedon mä odišiel, Druhý sa zjavuje; Ale moje srdce Za prvším banuje.

Dievča, dievča, lastovička, Vídal som ťa od malička, Od malička až po teraz, Poľúbže mä aspoň len raz. Šuhaj, šuhaj, lastovička, Odpadols mi od srdiečka, Jak od srdca tak od lásky, Jak jabĺčko od halúzky.

Janko mäsiar, Janko mäsiar, Kdeže si to žitko zasial? „Zasial som ho vedľa cesty, Oj nebudeš ho, Milá, jesti.“

Žalo dievča, žalo trávu Neďaleko Temešváru; Keď nažalo, poviazalo, Na šuhajka zavolalo: „Šuhaj, šuhaj z druhej strany, Poď mi dvíhať batoh trávy!“ „Nech ti dvíha otec, mati, Nechceli ťa za mňa dati. Ešte ťa len kolembali, Už ťa za mňa sľubovali; Ešte si len húsky pásla, Už si v mojom srdci rástla!“

Pod dedinou mostek :|: :|: Prehýba sa, :|: Na ňom ďatelina :|: Zelená sa. :|: Ďatelina drobná, :|: :|: Nekosená: :|: :|: Už je moja Milá :|: :|: Odvedená. :|: Kto mi ju odviedol? Kamaradi, :|: Lebo by ju oni :|: :|: Sami radi. :|: Kto si ju odviedol, :|: :|: Nech si ju má; :|: Nech sa len predo mnou :|: :|: Neobjíma. :|: Keď sa i objíma, :|: :|: Nech len v noci, :|: Žeby nevideli :|: :|: Moje oči. :|:

Ej Bože môj, Bože môj, Falošný je Milý môj. Falošné on oči má, Za inými pozerá. Inde ide každý deň, Ku mne príde raz v týždeň. A to už len v sobotu, Keď mám pilnú robotu. Keď ja bielim aj mažem, Shovárať sa nemôžem. Ale ty príď v nedeľu, Keď mám peknú košeľu. Potom sa ja shovorím, Aj ti dvierka otvorím.

Načože k nám chodíš v sobotu, Keď ja mávam veľkú robotu; Keď ja musím riadiť, umývať, Nemôžem sa s tebou objímať. Ale príď k nám, šuhaj, v nedeľu, Keď budem mať čistú košeľu; Potom sa budem môcť shovárať, Dľa ľúbosti s tebou zabávať. Nekašliže dievča, nekašli, Aby mä pri tebe nenašli; Vzali by mi klobúk i gubu, Pre tebä, dievčatko, obludu. Nedudliže dievča, nedudli, Aby mä pri tebe nečuli; Bo jak mä pri tebe očujú, Tak mi i čižmičky vyzujú.

Ticho, šuhaj, nabúchaj, Ostrožkami nebrinkaj; Moja pani čujno spí, Ona hneď zvie, žes to ty. Až ja svetlo vyhasím, Sama sa ti ohlásim; Poďže, šuhaj, podže k nám, Už spí pani aj môj pán. A keď bude biely deň, Jakože ja von vyndem? Nestaraj sa, môj Milý, Vyvediem ťa za humny. Poza humny chodníčkom, Prikryjem ťa ručníčkom; Ručníčok je malá vec, Príde vetor, vezme preč.

Budzil som ca, budzil, Nechcelas hore stac, Povedala si mi, Že sa ci chcelo spac. Keď sa ci chcelo, Teda sa vyspi, Ale si dzievča viac Na mňa nepomysli. Požičaj mi, Milá, Tej tvojej laterne, Až sa ci podzivam Na tvé oči čierne. „A ja jej nemám, Hľadaj si ju sám, V komore za dverma, Tam je má laterňa.“ Požičaj mi dzievča Tej tvojej laterne, Nach sa ci podzivam Na tvé oči čierne. „Na okne sirka, Kremeň, ocieľka, Zakreš si, šuhajko, A podz, podzivaj sa!“

Už odbila jedna z polnoci hodina, Ešte sa môj Milý po ulici túla. Po ulici túla, veselo si spieva, Nejedno dievčatko hore hlávku dvíha. Hore hlávku dvíha, von oknom sa díva; Čo je to za šuhaj, keď k nám nechodieva. Zariastly chodníčky Milej pod oblôčky, Zariastly trninou, drobnou ďatelinou. Trninu vytrhám, ďatelinku skosím; Ale ťa, dievčatko preca dostať mosím.

Vandroval šuhajko z mesta von, Vandroval šuhajko z mesta von: Milá za ním volala, Milá za ním volala, Milá za ním volala z okna von. Ďaleko, šuhajko, vandruješ? Ďaleko, šuhajko, vandruješ? Keď sa ani na náš dom, Keď sa ani na náš dom, Keď sa ani na náš dom neobzreš? Z mestečka k mestečku vandrujem, Z mestečka k mestečko vandrujem: A len vždycky peknejšie, A len vždycky peknejšie, Peknejšie len dievčence spatrujem. Čo mi dáš, má Milá, na cestu? Čo mi dáš, má Milá, na cestu? Ten prstenčok, ktorý mám, Ten prstenčok, ktorý mám, Ten prstenčok, ktorý mám na prstu. Prstenčok utratiť ľahká vec, Prstenčok utratiť ľahká vec; Ale Milú opustiť, Ale Milú opustiť, Ale Milú opustiť ťažká vec!

Lúčenie, lúčenie, Ver je to ťažká vec! Keď sa dvaja rozlučujú, :|: S panenkou mládenec. Keď sme sa lúčili, Oba sme plakali, Oba sme si bielou šatkou :|: Líčka utierali. Zomreš ty, zomrem ja, Zomreme obidva; Dáme sa my pochovati :|: Do jednoho hroba. Dáme si napísať Na jednu daštičku: „Tuto ležia dvaja ľudia :|: O jednom srdiečku!“

Toto je ten chodník medzi vinohrady, Po ktorom som chodil k Milej na vohľady, Ej k Milej na vohľady. Toto je ten ručník, čo mi ona dala, Musím jej ho vrátiť, aby neplakala, Ej aby neplakala. Toto je ten prsteň od môjho Milého, Musím mu ho vrátiť, pojdem za iného, Ej pojdem za iného. Za iného pojdem, tebä ľúbiť budem, Preca ťa, duša má, nikdy nezabudnem, Ej nikdy nezabudnem.

Z tamtej strany Dunaja Tam sa chlapci schádzajú, Schádzajú sa, schádzajú, Hádky sebe dávajú. Hádky sebe dávajú, Jak to dievča dostanú? Kto ten Dunaj prepluje, Ten to dievča dostane. Žiadon sa z nich nevybral, Len priam jedon mladý pán, Podoprel si své boky, Preplul Dunaj hlboký. Keď ku kraju doploval, Vesele si zaspieval: Hoja chlapci, vesele, Už to dievča moje je! Poďme, Milá, poďme preč, Tu nás ľudia vezmú v reč; Jako by nás nevzali, Keď sme spolu sedali. Poďme, Milá, k Dunaju, Kde nás ľudia neznajú, Od Dunaja k Nádašu, Tam pojdeme k sobášu.

Na rýnku v Bystrici Je vysoká väža: Tá moja mamenka Dávno pod ňou ležia. Ležia ony, ležia Neďaleko dverí, Neďaleko dverí Rozmarín zelený. Čierna zem, čierna zem, Vydaj mi mamku ven, Nech sa ja im ešte Verne vyžalujem. A keď ja im počnem Verne žalovati, Veru tá čierna zem Musí zaplakati. „Má dcéra rozmilá, Čo si ty vymýšľaš, Keď mi v čiernej zemi Odpočinku nedáš?“ Má milá mamenka, Jak bych vám ho dala, Keď som vašej lásky Ani nepoznala. Prídite mamenka, Budem sa vydávať, Prídite mamenka Veniec odovzdávať. Neskoro mamenka, Neskoro idete, Už môjho venčoka Už neuvidíte. Viažu mi ho, viažu Na štyri uzlíčky, Čo ho nerozviažu Ty vaše ručičky. Viažu mi ho, viažu Na jedon veliký, Čo ho nerozviaže Všecok svet široký.

Pod Muráňom stojí lipka zelená, Pod tou lipkou tečie voda studená; Kto tú vodu piť bude, Mrcha ženu mať bude, A tá žena nikdy dobrá nebude. „Neboj sa ty, šuhajíčko, ženy zlej, Len sa napi tej vodičky studenej: Dostaneš ty ženičku, Červenú jak ružičku, Tá zostane verná tvému srdiečku.“ Pod Muráňom stojí hruška zelená, Na tej hruške visí hruška červená: Kto tú hrušku jesť bude, Mrcha dcéru mať bude, A tá dcéra nikdy dobrá nebude. „Neboj sa ty, šuhajíčko, dcéry zlej, Len sa najedz tej hruštičky červenej: Budeš ty mať dcérečku, Červenú jak ružičku, A tá dcéra milovať ťa vždy bude.“ Napil som sa tej vodičky studenej, Najedol som sa hruštičky červenej: Mrcha ženu som dostal, Mrcha dcéru som ja mal, Bodaj ohnivý zmok starú babu vzal!

Neoklamal som sa, jako na žene: Volky môžem predať, ale ženu nie. Volky môžem predať za sto toliarov: A ženu nepredám za päť krajciarov. Za päťdesiať rímskych sivé volčatá: Že som sa oženil, plačú dievčatá.

Ty naše ženičky Ej jedna druhej vravia: „Kde je môj, kde je tvôj, Ej kde sú tí korhelia?“ Kdeže by tí boli, Ej v krčme zahálajú, A deti im doma Ej od hladu padajú.

Cez zelenú lúčku voda tečie, :|: Čože tebe, Janko, mé milé srdienko, Mamka rečie? Čože by mi riekla korheľovi? :|: Prepil som jej žitko i zelený jačmeň Na koreni. A keď som jej prepil, nebojím sa; :|: Husári verbujú, chlapcov potrebujú, Sverbujem sa. A keď sa sverbujem, budem husár, :|: Bude zo mňa bude, bude zo mňa bude I tam pisár. Budem si ja vojsko popisovať, :|: A švárne dievčence, a švárne dievčence Obhajovať.

Šablenka brúsená, To je moja žena, Ona mä vyseká, Až bude potreba. Hujaja, hujaja, Hujaja, hujaja, Ona mä vyseká, Až bude potreba. Šablenka brúsená Na obidve strany, Ona mä vyseká Z Uhier do Moravy. Hujaja, hujaja a t. ď. Neumrem na slame, Ja umrem na koni, A keď s koňa spadnem Šablenka zazvoní. Hujaja, hujaja a t. ď.

Kláštor malovaný, Koník sivovranný, Sedlaj si ho, šuhaj, Však si sverbovaný. Keď si ho osedlal, Sadol si na neho, Pýtal si od Milej Ručníčka bieleho. Draho moja mati Plátno kupovala, Abych ja husárom Ručníčky dávala. Nedám ti ručníčok, Lež ti dám perečko, Bár si ho priložíš Na tvoje srdiečko. Perečko zelené Z bielej gombalie, Čo ti bude voňať V celej kompanie. Kapitáň sa zpýta, Čo to rozvoniava: To vonia perečko, Čo mi Milá dala.

Bodaj ste vy, dievky, zkazu vzaly, Keď ste vy mne moju fajku vzaly, A tá fajka celo nová bola, Za pôl treťa groša ona bola.

Kázala mi mati biele húsky hnati, Ta dolu, ta dolu, k mlynárovej hati. :|: Chytila mlynárka širokú lopatu, Zabila mi húsku najkrajšiu chochlatú. :|: Počkaj len, mlynárka, čo sa tebe stane, Ak moja husička na nôžky nestane. :|: Hotuj sa mlynárka, do panského práva, Lebo moja húska na nôžky nestáva. :|: Počkaj len, mlynárka, urobím ti škodu, Stanem na mlynicu, odrazím ti vodu! :|:

Pri Prešporku na Dunaji húsky sa perú, húsky sa perú; Vezmi šuhaj karabínčok, zastrel si jednu, zastrel si jednu. „Ja tie húsky nezastrelím, ja tie húsky znám, znám; To sú húsky mojej Zuzky, čo k nej chodievam, čo k nej chodievam.

Pokapala na salaši slanina, Povedali na našeho Martina. A on sa im Bohu Otcu prísahal, Že on veru na slaninu nečahal. Ale že si on odrezal len kúsok, Tak že zostal na hambalku motúzok. A tak našho nevinného Martina Zatvorili na salaši do chlieva. Tak ti načím ty paškrtný Martine: Daj ty pokoj na salaši slanine.

Čili je to pravda, Marcine, Čo nám ocec kúpil v Žiline? Kozu tú, rohatú, Do pol boka odratú. Čili je to pravda, Marcine, Čo nám ocec kúpil v Žiline? Vĺčka toho, čo nám sožral Kozu tú, rohatú, Do pol boka odratú. Čili je to pravda, Marcine, Čo nám ocec kúpil v Žiline? Kyjak ten, čo nám zabil Vĺčka toho, čo nám sožral Kozu tú, rohatú, Do pol boka odratú. Čili je to pravda, Marcine, Čo nám ocec kúpil v Žiline? Oheň ten, čo nám spálil Kyjak ten, čo nám zabil Vĺčka toho, čo nám sožral Kozu tú, rohatú, Do pol boka odratú. Čili je to pravda, Marcine, Čo nám ocec kúpil v Žiline? Vodu tú, čo zaliala, Oheň ten, čo nám spálil Kyjak ten, čo nám zabil Vĺčka toho, čo nám sožral Kozu tú, rohatú, Do pol boka odratú. Čili je to pravda, Marcine, Čo nám ocec kúpil v Žiline? Psíka toho, čo nám vypil Vodu tú, čo zaliala Oheň ten, čo nám spálil Kyjak ten, čo nám zabil Vĺčka toho, čo nám sožral Koza tú, rohatú, Do pol boka odratú. Čili je to pravda, Marcine, Čo nám ocec kúpil v Žiline? Rasa toho, čo nám zabil Psíka toho, čo nám vypil Vodu tú, čo zaliala Oheň ten, čo nám spálil Kyjak ten, čo nám zabil Vĺčka toho, čo nám sožral Koza tú, rohatú, Do pol boka odratú. Čili je to pravda, Marcine, Čo nám ocec kúpil v Žiline? A my máme cinter zas, Čo v ňom leží tento ras, Čo nám zabil psíka toho, Čo nám vypil vodu tú, Čo zaliala oheň ten, Čo nám spálil kyjak ten, Čo nám zabil vĺčka toho, Čo nám sožral kozu tú, rohatú, Do pol boka odratú.

Slovák som a Slovák budem, Čierne čižmy nosiť budem; Čierne čižmy od čižmára, Ostroženky od kovára.