ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Soťali brezu, už ju vezú, Už na ňu chlapci nepolezú. Už sa tá breza vyvalila, Čo veľa ľudí ochladila. Ej ochladila, kým hor stála, Kým ju sekera nesoťala. Už sa tá breza nezelená, Už je i ztade odvezená. Plakali chlapci i dievčatá, Že je tá breza už soťatá.

Ej škoda Bože :|: Šariša, :|: Že ho preteká :|: Torisa. :|:

Pod horou ovos bujný, Kosí ho šuhaj šumný: Ej, kosí, kosí, nemá rosy, Ej, dievčatko mu vodu nosí. Kosa je nekovaná, Tu vrštek a tu jama: Ej, predsa kosa dobre kosí, Ej, keď mu dievča vodu nosí.

Pod horou ovos drobný, Kosí ho šuhaj hodný; Hej kosí, kosí, Nemá rosy; Hej, Milenka mu vodu nosí. :|: Pod horou ďatelina, Hrabe ju Katarína; Ej hrabe, hrabe, Čo nahrabe, Ej, vetor jej nenechá v hrbe. :|:

Anička maličká, zúbky sa ti režú: Musíš ty moja byť, čo ťa čerti vezmú.

Anička maličká, kde si bola, Že si sa tak všetka urosila? „Bola som v hájičku, Žala som trávičku, Duša moja!“ A ja som po tri dni trávu kosil, Ešte som si čižmy neurosil. „A ja som hrabala, Tebä som čakala, Duša moja!“

Vysoko zornička, — Dobrú noc Anička! „Ešte vyššie nebe, Pán Boh daj i tebe. Dobrú noc, dobrú noc! Ale nie každému; Len tomu Milému, Šuhajku švárnemu.“ Dobrú noc, dobrú noc! Ale nie každému, Len tomu dievčatku, Čo ja chodím k nemu.

Vysoko lieta slávičok, Domov choď, domov, Janíčok; Kosy zapadajú, Hej, zore znamenajú; Domov ťa, Janíčok, Hej, domov ťa volajú. „Už to nemôže ináč byť, Ver ty len musíš moja byť, Bars by tvá rodina, Hej, proti tomu bola, Už ty mňa neminieš, Hej, frajerôčka moja!“

Kúľalo sa, kúľalo, kúľalo To červené jabĺčko; Kúľalo sa, kúľalo, káľalo Ku mej Milej ľahúčko.

Valasi, valasi, kde ste kozy pásli? Stratila som venčok, azda ste ho našli? „Ej veru nenašli, ale sme videli, Keď sa on kotúľal z grúňa do doliny.“ Valasi, valasi, kde ste ovce pásli? Stratila som prsteň, azda ste ho našli? „Ba ver sme ho našli, ale ho nedáme; Máme takô dievča, čo mu ho ta dáme.“ Valasi, valasi, škoda vašej krásy, Že vám už belejú vaše čierne vlasy. „Zuzička, malá si, ľúbä ťa valasi: Kebys bola vätšia, ľúbil by ťa bača!“

Svitaj, Bože, svitaj, Aby skôr mrkalo, Aby môjho veku Skorej ubývalo. Zaspievaj, slávičku, V zelenom hájičku, Urob poľahčenie Mojemu srdiečku! To moje srdiečko, Tvrdé jako kameň, Už ho nepoteší Na tom svete žiaden. Potešil by jeden, Ale je ďaleko; Potešil by druhý, Ale nevie, jako.

Pošol Milý, pošol prečka, Vzal mi on kľúčičok od srdiečka. Od srdiečka od mojeho, Ej, ktoré nebude nikdy jeho! Nebolo mu na tom dosti: Vzal mi on kľúčičok od ľúbosti. Vráť sa, Milý, zpoza vody, Ej, vráť mi kľúčičok od slobody! Povedz, Milý, čo sis myslel, Keď si na vysoký vŕšťok vyšiel? „Myslel som si myseľ svoju, Ej, že ty nebudeš nikdy mojou!“

Čierne oči, choďte spať! Bo musíte ráno vstať, Ráno, ráno, ráničko, Keď vychádza slniečko. Už slniečko vychodí, Má Milá sa prechodí, Prechodí sa po rynku, Donesie nám novinku; Novinečku takovú, Že na vojnu verbujú. Keď verbujú, budú brať: Škoda chlapcov na stokrát! Dajú koňa i šaty, I klobúčik rohatý, Za klobúčik pentličku, A ku boku šabličku. A do ruky karabín, Už ťa, Milá, zochabím; Zostaň, Milá, komu chceš, Už ty moja nebudeš!

Vyletel vták hore pod oblaky, Mal on peria nado všetky vtáky, Nado všetko stvorenie. Priletel on Marke pod okienko, Zavolal on: „hej, milá Milenko! Povedz či spíš, či čuješ?“ „Ach ja nespím, ja ťa dobre slyším, Ale tebe otvoriti nesmím: Mám Milého vo vojne.“ Tak sa oni spolu shovárali, Až sa oba po reči poznali, Potom horce plakali. „Vítaj Milý z ďalekej krajiny, Rozprávaj zlé i dobré noviny, Jako sa ti vodilo.“ „Zle sa viedlo, sivá holubenko, Dorúbali to moje srdenko, Šabľou ho rozsekali!“ „Idem, Milý môj, do apatéky, Donesiem ti všelijaké lieky, Všelijaké zeliny.“ „Čo je mne už po tých tvojich liekach, Keď ja umrem na tých tvojich rukách, Na tých bielych ručičkách. Choď ty Milá radšej k farárovi, Nech rozkáže tomu hrobárovi, Vykopať mi hrob nový. Na tom hrobe nápis a znamení: Tuto leží Janík dorúbaný!“ A v tom zbledla Marinka.

Už si ty, Anička, Ej, už si ty raz naša, Už sme zaplatili, Ej, od tvôjho sobáša. Už sme zaplatili, Ej, štyri a dvacať groší; Už tebä, Anička, Ej, nikto nevyprosí. Od tvôjho sobáša Ej, tvrdý toliar dáme: Už tebä, Anička, Ej, tuná nenecháme.

Na svite štebocú lastovičky, Šuhaj ženie z domu von kravičky, Dievča vije veniec, Píšťalku mládenec Z vŕby krúti. Pod naším sa domom lipa puká, Kukučka v zelenom háji kuká; Koľko mi rokov dáš, Kým pojdem na sobáš? Povedz, keď znáš! Leto prepelica oznamuje, Novému sa chlebu ľud raduje, Otec jačmeň kosí, A syn snopy nosí Do hromádky. Ta dolu, ta letia divé husy, K vinobraniu dolniak nože brúsi, Horniak repu kope, Dievky trú konope Pri mesiačku. Vrabce lačné letia do stodoly, Šuhaj senom krmí tučné voly, Nevesta ľan pradie A svokruša zrebe Kolo peci.

Keď komára ženili, :|: Kvapky vína nemali. Priletel k ním slávičok, :|: Nalial im on žajdlíčok. Tak sa oni napili, :|: Že komára zabili. Komár leží na dvore, :|: Muška plače v komore. Neplač, muška, nič ti je, :|: Veď ti komár ožije. „Horké jeho ožití, :|: Keď je na smrť zabitý.“ Sadlo z neho vybrali, :|: Za sto zlatých predali. A kožtičku za meru, :|: Na môj pravdu a vieru!