ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V širom poli hruška stojí, Pod tou hruškou tábor leží; Všetkým pánom kone brali, Len Milého smutne stojí. Hore, hore, koník vranný, Pod ten kaštieľ murovaný, Tam budeš mať stajeň teplú, Ja budem mať pannu peknú. Netreba mne stajeň teplá, Ani tebe panna pekná; Keď ty budeš jesti, piti, Mne nemá kto dati žrati. Keď ty budeš spať vo zlate, Ja budem stáť v hnoji, v blate; Keď ty budeš z tanierika, A mne dajú do rebríka, Keď ty budeš z pohárika, A mne dajú do škopíka. Ej koníčku sivovranný, Čo si taký nahnevaný? Či ťa ťaží tá zbroj moja, Či šablička oceľová? — Neťaží mňa tá zbroj tvoja, Ani šabľa oceľová, Lež mä ťažia tvé ostrožky, Čo pichajú moje bôčky. Kdekoľvek mä popichajú, Všade krvou zalievajú; Ta mä vyveď na trávniček, Vezmi zo mňa kantáriček: Nech mä straky, vrany zedia, Mrcha pánom na znamenia.

Mal som dva krajciare, Až tak veľkú summu; Kým som je neprepil, Nezišli mi z umu.

Nekradol som a nezbíjal, Po krčmách som sa nebíjal; A preca mä v reči vzali, Poctivosť mi odobrali. Odobrali a bez viny, To je len môj žiaľ jediný, Že trpím pre milovanie A trpeť mám po skonanie. Veď len trápte, ľudia, trápte, Poctivosť mi tiež nevráťte; Pre lásku táto pamiatka Srdcu môjmu bude sladká. A čo i hneď zhynúť musím, Lásku v sebe neudusím; Lebo kto pre lásku hynie, Toho odmena neminie. Koho pre ľúbosť sožiera Svet, ach! ten sladko zomiera; Lebo veď s láskou tak býva, Že je i po smrti živá.

Ej javor, javor zelený! Čo si tak smutný v jaseni? Ako bych nemal smutný byť, Keď spadol so mňa kvet i list?

Sekerečka za sto zlatých, Porisečko za taliar, :|: To dzivčatko na Sekčove, To šem ši zamiloval. To dzivčatko na Sekčove Šumné čarné oči má; :|: Zvirbujem še, pujdzem svetom, Kedz mi ho jej mac nedá.