ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po revolúcii dostali menovite mladí slovenskí národovci, ktorí roku 1848 — 49 ako slovenskí dobrovoľníci za kráľa a za slovenský národ bojovali, vyššie i nižšie kráľovské úrady. Ján Francisci bol kráľ. komisárom v Debrecíne, Viliam Paulíny v Kečkeméte, Štefan M. Daxner štátnym fiškálom v Košiciach a v Sátoralja-Ujheli, pozdejšie sudcom vo Veľkom Kálove, Ján Jesenský a Samuel Štefanovič úradovali v Ďarmotách. Z Viedne poslali ich preto medzi Maďarov úradovať, aby nemohli na osvete svojho slovenského ľudu pracovať.

Ale v oktobri roku 1860 i tam pozaujímali ich úrady maďarskí zemäni a oni všetci prišli do takzvanej disponibility, to jest platy brali, ale neúradovali; viedeňská vláda mala s nimi ten zámer, že jestli sa vyrovnanie nevydarí, že ich do úradov zase uvedie. Nemajúc tedy úradných starostí a prác, venovali sa všetci národným veciam. Ján Francisci založil v Budíne slovenské politické noviny „Pešť-Budínske Vedomosti“, z ktorých prvé číslo vyšlo 19. marca 1861. Noviny boly znamenite, v duchu národnom vedené. V nich uverejňovali svoje veľmi poučné články najlepší slovenskí myslitelia-národovci: Štefan M. Daxner, Ján Mallý, Ján Gočár, Viliam Paulíny, Ján Palárik a redaktori Ján Francisci a Mikuláš Ferienčík.

Do uhorského snemu, svolaného na 6. apríl 1861 Slováci nemohli si vyvoliť ani jedného svojského vyslanca, zčiastky pre neprebudenosť slovenského ľudu, zčiastky pre hrozný, skrze zemianskych úradníkov vykonávaný nátlak. A tak Slováci neboli na uhorskom sneme svojskými vyslanci zastúpení. Bolo tedy naliehavou potrebou dokázať snemu, pozostávajúcemu z maďarských a maďarónskych zemianskych vyslancov, že hoci za blaho slovenského ľudu úprimne zaujatých národovcov, tedy jeho najprirodzenejších zastupiteľov, nepripustili do uhorského snemu, slovenský ľud, kde ho úradne, násilne nehatia, je už i svojich národných práv povedomý a vďačne pôjde ta, kde sa za ne dôrazne ozvať treba. Štefan M. Daxner, Samuel Štefanovič a Ján Jesenský vykonali, že zastupiteľstvo mesta Turčianskeho Sv. Martina pozvalo všetkých národovcov slovenských v Uhrách do slávnostného shromaždenia na deň 6. júna 1861, poradiť sa o usporiadaní žiadostí Slovákov na základe jednoty Uhorska a na základe svornosti všetkých národností v Uhorsku.

Na to pozvanie sišlo sa v Turčianskom Sv. Martine dňa 6. a 7. júna asi šesťtisíc synov národa slovenského všetkých stavov a povolaní a tam ako „slovenské národné shromaždenie“ pod predsedníctvom Jána Francisciho vyslúchlo a jednohlasne prijalo návrhy Štefana M. Daxnera ako svoje vlastné uzavretie. Slováci žiadali nasledujúce: Aby osobnosť slovenského národa a vlastenskosť slovenskej reči bola zákonom vyslovená, uznaná a zabezpečená; aby tá osobnosť v priestore tom, ktorý ako národný celok zaujíma, bola pod menom „Slovenského Okolia“ uzákonená; aby národné a rečové práva boly podľa zásady úplnej rovnosti uhorských národov vymerané; aby tedy v hraniciach „Slovenského Okolia“ bola reč slovenská za prostriedok života verejného, školského a cirkevného uznaná, ponechajúc maďarskú reč i ako diplomatičnú pri vyšších krajinských úradoch a na sneme; aby všetky s národnou rovnoprávnosťou nesrovnávajuce sa zákony boly zrušené; aby založená bola slovenská právnická akademia a na peštianskej universite katedra slovenskej reči a literatúry.

Tieto uzavretia, na národnom shromaždení s nadšením prijaté, oddalo v podobe pamätného spisu, memoranduma, z najprednejších synov slovenského národa pozostávajúce vyslanstvo podpredsedov, uhorského snemu Kolomanovi Tiszovi v Pešti, aby ho uhorskému snemu predostrel. Ale snem umlčal slovenské memorandum, lebo maďarónski zemäni, hlavní išpáni a slúžnovci zaviedli proti nemu na Slovensku tuhú agitáciu v podobe protestov slovenského ľudu národne ešte neuvedomelého. Uhorský snem tedy nerokoval o žiadostiach Slovákov ešte i z tej príčiny, lebo panovník, keď snem ani zákonitosť jeho panovania uznať nechcel, ho rozpustil.

Je jasné, že Slováci udali v svojom memorandume požiadavky slušné, spravedlivé a prirodzené. Lebo, ako každý človek má právo k úplnej svobode, tak ho má i každý národ ako súhrn jednotlivcov, pospájaných rečou a krvou. A ako je nespravedlivé, keď človek nad človekom panuje, jemu svoju vôľu natíska, tak je i panovanie národa nad národom neprávosť. Slováci žiadali oprávnene, aby nespravedlivé panovanie Maďarov nad nimi prestalo, aby sa ako národ svobodný svobodne rozvíjať mohli. Celistvosť krajiny trhať nechceli; žiadali len toľko, aby v budove ústavy uhorskej pod tým istým kráľom, pod tou istou vládou, pod tým istým snemom mali osobitný záčinok, v ktorom by sa pod záštitou spravedlivých spoločných zákonov svobodne rozvíjať mohli. Takými osobitnými záčinkami boly v Uhorsku stolice, privilegované okresy Jasov a Kumánov, srbská Vojvodina, Jednota sedmohradských Sasov; tedy ani Slovenské Okolie nemohlo byť na ujmu celistvosti krajiny. Zo stavu bezprávia vysvobodiť sa každý národ má sväté právo vždy.

Ale Maďarom, posilňovaným skrze odrodilých nemaďarských zemänov, ktorým i oni vo všetkom silne pomáhali, šlo len o panovanie. Zákon o prirodzených právach človeka a národov do ich sŕdc nie je zaštepený, im je ničím. Usporadovaním majetkových záležitostí nespravedlivými komasáciami, hôľnymi pasienkami, regálnymi, zemänom ponechanými právami ostal ľud slovenský v takej odvislosti od svojich bývalých zemských pánov, že len i vymanenie zpod toho vplyvu zdalo sa nemožnosťou; tým menej bolo tedy možné svobodiť ho politicky. Ale ľud už nemusel chodiť na panštinu, nemusel pánom zadarmo pracovať, ich so všetkým vydržiavať. Tak oni i následkom márnotratného, hýrivého života schudobneli, majetky predávali; a kupoval ich pomaličky sa vzmáhajúci, pracovitý, varovčivý ľud slovenský a, vytisnúc pánov z dedín, začal sa i zpod politického panstva vymaňovať. Už len svieža mravná vzdelanosť bola potrebná, aby ľud slovenský i politické jarmo shodil. A k tomu veslovali slovenskí národovci zakladaním mu vzdelávacích ústavov.