ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Národovci, čo pri živote ostali, spamätali sa a vzchopili k napnutej činnosti.

Roku 1884 Slováci svätili 50-ročnú pamiatku národ slovenský k životu, k činnosti a vytrvalosti povzbudzujúcej Tomášikovej piesne „Hej, Slováci“; roku 1885 storočnú pamiatku narodenia slávneho slovenského básnika Jána Hollého. Roku 1887 sriadili v Turčianskom Sv. Martine výstavku slovenských výšiviek. A slávnosti tieto obodrily i oduševnily slovenských národovcov a staly sa prameňom novej, rezkej, rozjarenej činnosti.

Na výstavke slovenských výšiviek zúčastnily sa tisícky oduševneného slovenského národa; Maďari až zhrozili sa toho množstva, a mohli sa presvedčiť o márnosti svojho hriešneho maďarizačného počínania. Duch slovenský žil a nedal sa vyhubiť, lebo bol Božieho pôvodu.

A ako so Slovákmi, tak macošsky zachádzali i s Rumunmi.

Rumuni vyslali roku 1892 tristočlenovú deputáciu do Viedne, aby oddala pamätný spis o utiskovaní rumunského národa a o všeobecnom nebezpečnom položení v Uhorsku následkom prenasledovania a utlačovania národností. Ale panovník ani neprijal deputácie a maďarské súdy zapravotily najprednejších rumunských ľudí, vodcov deputácie, a uvrhly ich do žalárov na roky a roky.

Vtedy rumunskí, srbskí a slovenskí národovci sdružili a bránili sa proti týmto útiskom spoločnými silami. Tak povstala myšlienka spoločného národnostného shromaždenia, vydržiavaného v Pešti 10. augusta 1895, na ktorom medziiným uzavreté bolo, že nemaďarské národnosti uzavierajú medzi sebou združenie k spoločnej obrane, žiadajú všade užívania jazyka patričnej národnosti v škole, pri súdoch a úradoch; preto žiadajú i národnostný zákon tak premeniť, aby všetkých uspokojil; žiadajú, aby pre každú nemaďarskú národnosť bol stále jeden minister, ktorý by jej záujmy chránil a bol prostredníkom medzi národnosťami a panovníkom.

I následkom vážnych uzavretí peštianskeho zhromaždenia, i následkom tej okolnosti, že sa v Uhorsku pre uvedenie civilného manželstva a civilných matrík utvorila kresťansko-ľudová strana a zvlášte medzi slovenskými katolíkmi široké pole zaujala, slovenskí národovci vždy rezkejšie a rezkejšie vystupovali a účinkovali.

Katolícki Slováci zatracovali civilné manželstvo lebo mohlo byť len pred svetskou vrchnosťou uzavrené, a tým vážnosť cirkvi utrpela veľkú ujmu; Slováci vôbec zatracovali ho i preto, lebo mohlo byť len v reči maďarskej uzavrené, a tak i ním malo sa maďarizovať. Prirodzená vec, že takým spôsobom povstaly medzi utvorivšou sa ľudovou stranou a medzi zastupiteľmi nemaďarských národností rovnaké záujmy, a to tým viacej, lebo ľudová strana vzala do svojho programmu bod, že sa chce za uskutočnenie národnostnej rovnoprávnosti svedomite zasadzovať.

Tu sa vyžadovalo, aby katolícku ľudovú stranu Slováci bez rozdielu vyznania všetci rázne podporovali a s ňou spoločne úsilne pracovali. Ale z predpojatosti náboženskej nie všetci slovenskí ev. kňazi konali túto svoju povinnosť.

No na Slovensku zato rozprúdila sa národná činnosť potešiteľne, lebo pribudlo mladých pracovníkov.

Mladí usilovali sa ľud slovenský budiť a vychovávať predovšetkým osobným stykom, hospodárskymi prednáškami, sriadením hospodárstva a zdravotníctva na dedinách, spevom, odchovávaním remeselníckeho, obchodného a hospodárskeho dorostu a výchovou roľníckych synkov na roľníckych českých školách. Uverejňovali svoje úmysly a zámery v časopise „Hlase“, najprv v Skalici skrze mladého lekára Pavla Blahu vydávanom. Jeden z členov mladého dorostu, Milan Hodža, vydával v Pešti ľudový časopis „Slovenský Týždenník“. Sriadili i družstvo mladších národovcov, ktoré, soženúc potrebné peniaze, založilo politický časopis „Slovenský Denník“.

K oživeniu národnej činnosti mnohým prispievala i Muzeálna slovenská spoločnosť, založená a sriadená v Turčianskom Sv. Martine roku 1895 skrze šľachetného, vedecky vzdelaného, obetivého aj pracovitého rím.-kat. farára Andreja Kmeťa. Sjednotila všetky dobré sily slovenského národa k spoločnej vzdelavateľnej práci. Ona je akoby odznakom a predstaviteľom vzdelanostnej a národnej jednoty, ako i buditeľom a udržovateľom kmeňovej spolupatričnosti Slovákov. Lebo práve v nedostatku toho citu, že sa všetci Slováci nepovažujú za členov jednej rodiny, že nestoja všetci za jedného a jeden za všetkých, väzí príčina že si Slováci svoje národné práva vybojovať nemôžu.

Prístrešie sbierkam Muzeálnej slovenskej spoločnosti dal v Turčianskom Sv. Martine za 120 tisíc korún postavený národný spoluvlastnícky dom a keď sa muzeálne sbierky každodenne množily, národovci slovenskí vystavili i osobitnú peknú muzeálnu budovu. Na voľbách snemových vyslancov roku 1901 Slováci vyvolili si štyroch a roku 1906 siedmich slovenských národných vyslancov.

Potešiteľná bola i hospodárska činnosť. V pozakladaných slovenských peňažných ústavoch bolo 1. januára 1907-ho roku 49 millionov 531.375 korún slovenských vkladov.

Vyvolení slovenskí národní vyslanci utvorili s rumunskými a srbskými na sneme politickú jednotu — klub — a v záležitostiach, týkajúcich sa života nemaďarských národností, jednomyseľne účinkovali. Pravda, maďarským vyslancom boli tŕňom v oku. Slovenského vyslanca Milana Ivanku pozbavili mandátu a rumunského Vajdu i vyhodili zo snemovne. Nebolo možné zamedziť, aby snem r. 1908 neodhlasoval zlopovestné apponyiovské školské zákony, ktorými i cirkevné ľudové školy v Uhorsku boly úplne pomaďarčené a tak národnosti aj o poslednú podmienku zdravého, prirodzeného vývinu svojho dorostu obrane.

K tomu vysokopostavení štátni a stoliční maďarskí úradníci, hlavní išpáni, viceišpáni, kráľovskí škôldozorcovia a slúžnovci, už dávnejšie založili v Nitre horno-uhorský „vzdelávací“ spolok, od Slovákov skráteno „Femkou“ nazvaný. Spolok nevyznačil si za cieľ vzdelávať, ale maďarizovať ľud slovenský, zakladal a zakladá v slovenských dedinách maďarské opatrovne, óvody, v ktorých maďarské učiteľky a opatrovkyne útle slovenské detičky vbíjaním im do hláv maďarčiny len múťa a ich o zdravý rozsudok a vývin pripravujú. Zakladal a zakladá v slovenských dedinách maďarské knižnice, odmeňuje maďarónskych učiteľov za usilné a úspešné rozširovanie maďarčiny medzi slovenským ľudom, predpláca a rozširuje v slovenskej reči síce, ale v maďarónskom duchu v Baňskej Bystrici a na Myjave vydávané novinky „Krajana“ a „Obzor“, pomlúvajúc a urážajúc v nich slovenských, čestných, za blahobyt slovenského ľud svedomite, s láskou pracujúcich mužov, znevažujúc a vysmievajúc i dobrý slovenský ľud, jestli sa za hlasom svojich šľachetných vodcov za svoje prirodzené práva zaujíma. Slovom, spolok chce ľud slovenský odnárodniť.

A ako sa máme proti týmto maďarizačným nástrahám brániť? Tak, že pri našej slovenskej reči stále a pevne vytrváme.

Nám Slovákom proti zákonom od kráľa potvrdeným ani ústavnou, zákonitou cestou nie je radno protestovať. Tú svobodu majú len maďarskí prepiati novinári, ktorí v svojich časopisoch otvorene, s ohňom hlásajú, že z národnostného zákona ani litierky uskutočniť nedovolia. Búria tedy proti platnosti zákona. A vskutku, vlády z toho zákona dosiaľ nielen že ani jediného ustanovenia neuskutočnily, ba naopak, zatvorením slovenských vzdelávacích ústavov a pomaďarčením ľudových škôl zničily ho cele.

My si máme tedy našu národnosť húževnaté síce, ale inak chrániť, lebo len tak prídeme i k hmotnému blahobytu. Človek ľahšie sa vzdelá a stane sa umným len pomocou materinskej reči. Nech si tedy každý slovenský rodič svoje dietky doma slovensky dobre čítať a písať naučí; nech svojim dietkam vštepuje vrelú lásku k slovenskej reči a k svojmu národu. Preto nech každý Slovák predpláca, odoberá a číta len dobré, v duchu národnom písané slovenské časopisy a knihy. Z dobrej slovenskej knihy poučí sa, ako mu žiť, ako mu s rozumom pracovať, ako mu hospodárstvo veľadiť, slovom, akým rozumným mu treba byť, aby v životnom boji čestne zvíťaziť mohol. K zvíťazeniu je tedy umnosť a vzdelanosť nevyhnutne potrebná, a tú si len pomocou materinskej reči osvojíme. Nemec vzdeláva sa len v nemeckej, Francúz vo francúzskej, Maďar v maďarskej reči. Našou slabosťou, našou ľahostajnosťou, našou vinou len my Slováci nadobúdame si do života nevyhnutne potrebných známosti v cudzích rečiach len vo veľmi skromnučkej miere, preto sme vo vzdelanosti zaostalí, preto vyúžitkujú nás cudzozemci, žijú z našich mozoľov, berú nám prírodné bohatstvá našej slovenskej zeme, pospolité rečeno, zpopred nosov a nemôžeme prísť k ničomu, lebo sme nevzdelaní a tak skaly, kovy, zeminy, látky, hory, vody k veľadeniu priemyslu a hospodárstva zúžitkovať môžeme. Robia to miesto nás nám na veľkú škodu vzdelaní Nemci, Francúzi a Židia.

Tedy, čo máme robiť?

Keď prídu voľby snemových vyslancov, voľme len úprimných priateľov slovenského ľudu, slovenských národovcov.

Oni budú pracovať na tom, aby snem zrušil apponyiovské školské zákony, aby národnú rovnoprávnosť uskutočnil pozakladaním stredných, reálnych, hospodárskych, priemyselných a kupeckých škôl s vyučovacou rečou slovenskou; oni budú sa rázne zasadzovať za to, aby v stoliciach a obciach zrušené bolo zastupovanie na základe daní, virilizmus, a aby zastupiteľstvo na sneme, v stoliciach a obciach sriadené bolo na základe všeobecného, rovného volebného práva.

Na základe všeobecného rovného volebného práva sostavený snem, do ktorého takým činom i nemaďarské národnosti väčší počet svojich verných ľudí vyšlú, nebude vynášať, ako dosiaľ, zákony k prospechu len jedného plemena, ale bude pestovať záujmy všetkého obyvateľstva uhorského, tedy i Slovákov a ku prospechu spoločnej vlasti a spoločných záujmov vyvinú sa súzvučne duševné sily všetkých občanov uhorských.

Ale i dovtedy nech každý Slovák, ktorému je to možné, vysiela svojich snaživých synov do českých škôl. Tam sa svojmu národu neodcudzia a donesú si odtiaľ pekných, do života potrebných známostí. A nech sa každý Slovák doma pilne vzdeláva.

A nezúfať, neopúšťať sa, ale pracovať.

Ešte Pán Boh v nebi, a s ním všetci svätí!

On nás neopustí, ak sa ho my nespustíme.