ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Od roku 1862 spravoval Uhorsko miestodržiteľ, maďarský gróf Móric Pálffy. Pod nim dostali verejné úrady i niektorí slovenskí národovci, a úradovali k prospechu slovenského ľudu svedomite starajúc sa o jeho vzdelanie, mravné a hospodárske zmocnenie. Spolu všetci slovenskí národovci, keď spravedlivosti na uhorskom sneme nenašli, obrátili sa do Viedne k panovníkovi, v nádeji, že tam ich prosby teraz už vyslyšia a vyplnia. Vystrojili pod vedením veľkého Slováka, baňsko-bystrického rím.-katolíckeho biskupa Štefana Moysesa, v decembri 1861 k panovníkovi do Viedne slovenské vyslanstvo s prosbou, aby naložil sriadiť Uhorsko na základe rovnoprávnosti, tak, ako to v sväto-martinskom pamätnom spise obšírnejšie a dôkladne rozvedené a narádzané bolo. Ale to predstúpenie pred panovníka malo len ten výsledok, že na horno-uhorských katolíckych štátnych stredných školách — gymnáziách — ako na príklad v Baňskej Bystrici, slovenskú reč aspoň trocha trpeli a ju pre slovenských žiakov povolili i za vyučovaciu a že nebránili Slovákom zakladať si slovenské stredné školy zo svojich príspevkov. Slovenskí národovci založili tedy roku 1862 v Revúci slovenské evanjelické vyššie, roku 1867 v Turčianskom Sv. Martine slovenské evanjelické nižšie a roku 1869 v Kláštore pod Zniovom slovenské katolícke nižšie gymnázium.

Ale najdôležitejšou vymoženosťou tej doby bolo založenie slovenského vzdelávacieho spolku „Matice Slovenskej“ so sídlom v Turčianskom Sv. Martine. Keď ho i panovník 21. augusta 1862 potvrdil, sriadili ho slovenskí národovci 4. augusta 1863 pod predsedníctvom biskupa Štefana Moysesa. Majetok spolku vzrástol hneď v prvý rok na 100.000 zlatých. Z jeho shromaždení vychodily krásne, šľachetné snahy vzdelať a mravne utužiť slovenský ľud; z nich šírily sa kruhy národného uvedomia vždy ďalej a ďalej; slovom, národný duch slovenský vzmáhal sa na Slovensku potešiteľne.

Ale pozakladané slovenské stredné školy rozširovaly a utužovaly národné povedomie a slovenského ducha ešte ráznejšie a potešiteľnejšie. Na tých školách učili mládež slovenskú vzdelaní, učení, za dobrobyt slovenského ľudu úprimne a horlivé zaujatí professori slovenskí, ktorých národu slovenskému požehnal Pán Boh akoby divom. Oni kládli slovenskej mládeži ustavične na srdce, aby sa oboznamovala i s prednosťami a dobrými vlastnosťami, i s chybami a nedostatkami slovenského ľudu, aby, keď do života vstúpi, i videla, i vedela, kde čo treba napravovať, ušľachťovať, odstraňovať a vykoreňovať, a aby si za najsladšiu radosť pokladala posvätiť sa svojmu biednemu opustenému, potupenému národu slovenskému, neľutujúc na to obetovať svoj čas, sily, majetok a pohodlie. Tí professori boli pevne a dobre presvedčení, že keď sa im pošťastí vypraviť na národa roľu dedičnú za blaho slovenského ľudu s celou dušou zaujatých delníkov, že na Slovensku bude hneď všetko krajšie a živšie. Takí delníci i vychádzali zo slovenských škôl; a ono sa to na mnohých stranách Slovenska skutočne krásne a zdravo zazelenalo.

Ale z toho vzmáhania a šírenia sa národného povedomia, mravnosti a vzdelanosti Slovákov súdili Maďari, ktorí na pomaďarčení Uhorska a jeho nemaďarských národov už roku 1791 pracovať započali, že im nebude možno Slovákov, Rumunov, Srbov, Rusov, Nemcov a Horvatov pomaďarčiť a z nich utvoriť dvadsaťmillionový jednotný, jednorečový maďarský národ, tak ako si to priali. I umienili si zničiť, pozatvárať najprv slovenské vzdelávacie ústavy. A, žiaľbohu, i panovník podal im k tomu svoju pomocnú ruku, hoci sa z maďarskej, roku 1848 — 49 proti nemu vedenej revolúcie presvedčiť mohol, že sa len na vernosť Slovákov, Srbov, Horvatov a Rumunov spoľahnúť môže, ktoré národy mu v tom maďarskom odboji svojimi životmi zachránily trón.

Po potlačení maďarskej revolúcie spravoval panovník Uhorsko neústavne: nesvolajúc snemu, dal vojakov a dane nariadeniami skrze vymenovaných cis. kráľovských úradníkov, vojakov a žandárov vyberať. Premožení Maďari museli to v tom čase pretrpieť, ale skrze svojich najprednejších, po revolúcii z Uhorska do cudzozemska zutekavších ľudí, akými boli Ludvik Košút, gróf Julius Andrássy, gróf Ladislav Teleky, Daniel Irányi, Franc Pulszky, Ďuro Klapka, pracovali v Paríži a v Turíne ustavične na tom, aby Francúzi a Taliani Rakúsko vojnou napadli, aby tak i oni mohli povstať proti svojmu panovníkovi. V Taliansku strhla sa roku 1859 mezi Francúzskom, Talianskom a Rakúskom vojna, v ktorej Rakúsko bolo premožené. Tak zachovali sa maďarskí emigranti roku 1866, keď Rakúsko s Pruskom viedlo vojnu, podhuckávajúc pruských Nemcov proti Rakúšanom k vojne. Rakúsko prehralo i v tej vojne a malo veľké ztraty. Nás panovník hodil sa potom už Maďarom do náručia, svolal uhorský snem, povolil im ministerstvo, ale takým činom, aby záležitosti vojenské, peňažné, zahraničné, obchodné a colne s Rakúskom spoločnými ostaly, čím bola jednota Uhorska s Rakúskom potvrdená a ustálená. Uhorsko nedostalo tedy úplnej samostatnosti, takzvanej personálnej unie, — no namiesto toho dal panovník Maďarom veľkú svobodu vo vnútornej správe Uhorska, aby všetky krajinské úrady zaujali a s nemaďarskými občanmi Uhorska podľa ľubovôle nakladali a ich pomaďarčili.

Slovenské vzdelávacie ústavy stály tomuto hnusnému, nemravnému zámeru v ceste; umienili si tedy zrušiť ich, k čomu vymohli si i privolenie panovníka, ktorému nahovorili, že prebudení, mravní a vzdelaní Slováci budú sriadenie Uhorska na základe rovnoprávnosti a federácie požadovať, v ktorom páde Uhorsko rozpadne sa vraj na národnostné čiastky a tak Maďarom nebude vraj možné plniť zaviazanosti, predpísané im vo vyrovnaní roku 1867. A panovník i uveril tejto biednej, licomernej zámienke a roku 1874 a 1875 dovolil pozatvárať slovenské gymnázia a Maticu, nepovážiac, že 1868-ho potvrdil národnostný zákon, v ktorom uhorská vláda zaviazala sa postaviť i Slovákom na krajinské útrovy stredné a elementárne školy s vyučovacou rečou slovenskou. Rozumie sa, že vláda nielen tejto zaviazanosti nevyplnila, ba v každom prebudenejšom slovenskom mestečku založila školu maďarskú, aby Slovákov čím skôr pomaďarčila.

Zatvorením slovenských vzdelávacích ústavov boli Slováci o podmienky svojho mravného, vzdelanostného a národného vývinu hnusnou licomernosťou obraní. Ich „odbil bes od živých vôd ducha, a nesmeli do nich začierať ani priehrštím“. Slovenskú Maticu Maďari pretvorili na „Uhorsko-kráľovský slovenský vzdelávací spolok“, ktorému matičný majetok oddali. Na čelo spolku postavili horno-uhorských slovenských, ľud slovenský nemilujúcich odrodilcov.

Vydávajú z matičných peňazí časopisy „Slovenské Noviny“, „Vlasť a Svet“, v slovenskej reči síce, ale v nich chvália a vyvyšujú každú vládu, hoci ako nepriateľsky sa proti Slovákom chová. Lebo od roku 1867 nebolo ani jedného ministerstva, ani jedného úradu, ktorý by so Slovákmi nebol macošsky zachodil.

Slovenský, na maďarských školách študovavší mladík musel byť už v útlom veku na utrpenia pripravený. Akonáhle sa professori doznali, že sa s priateľmi súkromne v slovenčine cvičí a že sa k svojej slovenskej národnosti priznáva, už ho vyhodením zo školy trápili. Pre vernosť k svojmu rodu povyhadzovali z maďarských škôl na stá slovenských mladíkov. Od roku 1867 takmer nebolo slovenského národného novinára alebo pôvodcu v duchu slovenskom písaného rezkejšieho článku, ktorého by maďarské súdy za prejav národného smýšľania a za výrazy nevôle nad páchanými neprávosťami neboly peňažnými pokutami alebo žalármi trápily.

Z evanjelických slovenských fár vyhadzovali národne smýšľajúcich farárov; naváľali im vysoké peňažné pokuty, sosadzovali seniorov a seniorálnych inšpektorov, najvážnejších, najprednejších slovenských národovcov, jestli sa za práva slovenského ľudu i na poli cirkevnom osvedčovali. Väznili i slovenských snemových vyslancov, jestli v svojich programných rečiach uskutočnenie národnej rovnoprávnosti a odstránenie maďarizácie požadovali.

No nie prenasledovanie a trápenie, ale zatvorenie slovenských vzdelávacích ústavov omráčilo slovenských národovcov, tak že sa z toho omráčenia len o desať rokov spamätali. K tomu i kosa smrti strašne narábala medzi najzaslúženejšími slovenskými národovci, ani čo by sa proti slovenskému národu všetko bolo sprisahalo.