ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Okolo roku 840 po narodení Krista Pána bývali naši slovenskí predkovia tam, kde my teraz bývame: pri Váhu, Nitre, Hrone, Orave, Šajave, Rimave, Ipli a Morave. Odkedy tu žili, s istotou povedať nemožno. Ale povážiac i mnohopočetné slovenské krajomluvy, môžeme s pravdepodobnosťou zatvárať, že Tatry prekročili v menších zástupoch a v rozličných dobách.

Pri spomenutých riekach založili si ríšu veľkomoravskú, siahajúcu zpoza rieky Moravy k Pešti, Vacovu, Torise a Tokaju. Tu boli ich susedmi bulharskí Slovania. Najprv museli proti Nemcom bojovať, lebo nemeckí cisári hlásali, že majú právo nad celým svetom panovať. Neodstrašily našich slovenských predkov ani porážky, lebo po každej vzmužili sa k novému povstaniu, kým si úplnú neodvislosť nevybojovali. Tie boje trvaly vyše 60 rokov a boly preto kruté a zúfalé, lebo im Nemci s vierou kresťanskou i podrobenosť nanútiť chceli.

Ako bolo ich veľko-moravské kráľovstvo sriadené, o tom istých zpráv nemáme.

O sídle ich panovníka nemáme úplnej istoty; menovali svojho panovníka, podľa vtedajšieho slovanského zvyku, veľkým kniežaťom, pozdejšie kráľom. Panujúca rodina považovala kniežaciu hodnosť za dedičnú; veľkokniežaťu boly i údelné kniežatstvá podrobené, ktoré svojim príbuzným dľa dobrozdania rozdával. Ale v panujúcej rodine povstávaly z toho večné nesváry. Z dejepisnej doby poznáme len údelné kniežatstvo považské so sídlom v Nitre. Keď kráľ Svätopluk i zadunajské kraje opanoval, povstalo tam údelné kniežatstvo blatonské.

Nástupníctvo trónu nebolo zákonom ustálené. Dľa zvyku panoval najstarší člen rodiny, ale z toho ustavičné nepokoje povstávaly. K tomu ešte i nemeckí cisári osobovali si právo vymenovať alebo sozadzovať veľko-moravských panovníkov. Tak povstaly strašné pohromy, že v nich i ríša veľko-moravská zahynula.

Panovnícka moc kniežat a kráľov veľko-moravských bola vôľou národa obmedzená. Národ vykonával ju na snemoch, ako to obyčajne pri vládach povstavších z národa býva.

Slováci stáleho vojska nemali; keď bola vojna, schádzali sa do nej mužovia dľa hradov. Obrana kráľovstva zakladala sa a spočívala tedy na hradoch, ako to bolo neskôr i v starom Uhorsku. Každý hrad mal svojich správcov, svoje cesty, súdy, svoju zástavu, pod ktorou jej mužstvo tiahlo do boja. Panovníci slovenskí mali okrem toho vždy okolo seba i stály sprievod, družinu, ktorá im i v čas pokoja, i vo vojnách posluhovala. I hrady musely mať k udržovaniu bezpečnosti ozbrojených služobníkov, ktorí i dane vyberali, i súdne výroky vykonávali.

Zamestnávali sa naši predkovia roľníctvom, chovaním statku a kupectvom. Otvorených miest nemali, lebo ich zlí Nemci ustavične napádali. Bývali tedy v hradoch, ktoré im i mestami boly, poneváč v nich bývali i remeselníci a kupci. V hradoch hľadali v čas nebezpečenstva i ostatní obyvatelia útočište.

Ale v tej ústave nebolo pevnej sriadenosti. Ona bola len pre národ tichý, statočný, pokojamilovný a politicky nevyspelý. Ako za starodávna všetci Slovania, tak i Slováci boli svobodní, požívajúc všetci rovnaké práva. No i pri tej rovnosti a svobode mali znať, že správu hradnú a vojenskú treba ústrednej vláde podriadiť. Ale toho nebolo. Vojvodov volili si len v čas vypuknutia vojny, a keď ju skončili a bol pokoj, prestala moc vojvodova. Stáleho vojska a v ňom pevnej sriadenosti tedy nebolo. V tých časoch nebolo toľko dobrých premávkových prostriedkov, ciest, ako dnes. Ľudia, bývajúci v horách roztrateno, dozvedeli sa o nebezpečenstve hroziacom otčine pozde. Preto keď panovník nariadil, aby sa bojovníci pod svoje zástavy poschádzali a na vyznačené miesto do boja tiahli, pozde uvedomení, prišli na vyznačené miesto obyčajne vtedy, keď ich otčina na rovinách bola už vypálená a vydrancovaná. A keď nebezpečenstvo pominulo a nepriateľ odtiahol, oddali sa životu bezstarostnému.

Najväčšia neresť bola, že Svätopluk žiarlil na moc svojho strýca Rastislava, a jeho synovia viedli tiež ustavičné boje medzi sebou pre nadvládu; s jednej strany hrozili Nemci, s druhej Maďari, a Veľká Morava práve vtedy bola oslabnutá.

Prvým známym panovníkom ríše veľko-moravskej bol Mojmír I., ale kedy začal panovať, o tom nemáme istých zpráv. V tom čase ešte Nemci panovali nad našimi predkami. Nemecký kráľ Ludvik prijímal roku 822 na sneme poslov všetkých západných Slovanov, tedy i Moravanov, berúc od nich dary. Mojmír chcel svrhnúť nemecké jarmo; preto, keď Nemci medzi sebou vojnu viedli, vypovedal im poslušnosť. Ale oni vyrovnali sa medzi sebou, rozdelili svoju veľkú ríšu na Francúzsko, Itáliu a Nemecko, a vtrhnúc roku 826 pod kráľom Ludvikom s veľkým vojskom do Veľkej Moravy, shodili Mojmíra s trónu.

Kráľ Ludvik ustanovil za kráľa Veľkej Moravy Rastislava, človeka dobrého, zkúseného a rázneho. Rastislav pevne si umienil osvobodiť svoj národ od nemeckého poddanstva, počínajúc si pritom obozretne a rázne. Pripravoval sa tedy k vojne, dal staväť hrady, cvičil vojsko a uzavrel s Bulharmi vojenské smluvy.

Na vojnu sa pripravoval za 8 rokov; ale jeho zlý súsed, nemecký kráľ Ludvik, vtrhol do Veľkej Moravy už roku 855, aby si ju podmanil. No vtedy mu šťastie už neprialo. Rastislav vyhnal ho za Dunaj, a vyhnal s ním i nemeckých kňazov, poneváč s nemeckým kráľom držali. Tak roztrhal sväzky nemeckého poddanstva úplne, a poneváč i potom všetky nájezdy Nemcov víťazne odrazil, hľadali a našli ochranu u neho nielen Česi, ale i Nemci, medzi nimi i Ludvikov syn Karolman. Veľká Morava požívala pod Rastislavom úplnú, všeobecne uznanú neodvislosť.

Keď spozoroval, že už len cirkevná odvislosť je neodvislosti jeho kráľovstva na ujmu, umienil si osvobodit sa i od nemeckých kňazov. Vyslal ku gréckemu cisárovi Michalovi do Carihradu poslov, aby mu dal v slovanskej reči zbehlých vierozvestov. Cisár vyslal mu dvoch bratov, Cyrilla a Metoda, ktorí, narodiac sa v poloslovanskom meste Solúne, znali dobre po slovansky. Cyrill, vtedy ešte Konstantínom zvaný, bol človek pobožný a učený; Metod vyznal sa i vo veciach svetských, lebo bol prvej i svetským správcom grécko-slovanskej celej provincie. Cyrill vynašiel a sostavil Slovanom duchu slovanského jazyka primerané písmo a začal prekladať do reči slovanskej bibliu a bohoslužobné knihy.

Cyrill a Metod prišli k Rastislavovi roku 863, a Rastislav prijal ich s veľkými poctami. Oni hlásali našim slovenským predkom učenie Kristovo v reči srozumiteľnej, a to malo o veľa väčší účinok, ako keď ich nemeckí kňazi v reči latinskej na vieru kresťanskú obracali. Nemeckým kňazom bola slovanská bohoslužba tŕňom v oku, preto ihneď žalovali u pápeža na slovanských vierozvestov; hromžili zvlášte proti slovanskej bohoslužobnej reči, že chcú na Morave samostatnú slovanskú cirkev založiť. Pápež volal tedy slovanských vierozvestov do Ríma. Oni i ustanovili sa. Pápež prijal ich s poctami, lebo Cyrill niesol so sebou pozostatky sv. Klimenta, nájdené v Chersone pri Čiernom mori, a keď na výsluchoch u pápeža dosvedčili i svoju pravovernosť, nielen že potvrdil slovanský preklad biblie a slovanské bohoslužobné knihy, ale učedlníkov Cyrillových a Metodových, privedených z Moravy, dal i za kňazov vysvätiť, a len to im naložil, aby pri omši čítali evanjelium najprv latinsky a potom slovansky. Pápež oddelil pozdejšie našich slovenských predkov od arcibiskupstva soľnohradského a založil im nové, moravskopannonské.

Naši slovenskí predkovia vyhrali tým mnoho, lebo dostali slovanskú národnú cirkev, slovanských kňazov a stali sa i cirkevne od nemeckých biskupov neodvislými. Pápež vymenoval im za arcibiskupa Metoda, prepustiac ho na Moravu vieru kresťanskú rozširovať a cirkev spravovať. Chorľavý Cyrill ostal v Ríme v kláštore, kde o krátky čas svoj bohumilý život dokončil.

Teraz už Rastislav bol by mohol i svoje mocnárstvo zosilňovať, i v ňom vzdelanosť a osvetu rozvíjať a rozširovať, keby mu v tom Svätopluk nebol prekážal. Svätopluk, v duchu latinskom a nemeckom vychovaný, bojoval vo vojne proti kráľovičovi Karolmanovi udatne, ale pozdejšie získali si ho Nemci úkladne. Po skončenej vojne podrobil sa totižto Nemcom, uznajúc ich nadvládu. Rastislav ťažko niesol tú zradu; preto, spoliehajúc sa na svoje dobré právo, napadol svojho zblúdilého príbuzného vojnou, ale s malou silou. Svätopluk dopustil sa novej viny; zajal v bitke svojho strýca Rastislava a poslal ho v putách nemeckému kráľovi do Rezna.

Na prestole Veľkej Moravy nasledoval Svätopluk. Ale chytrí Nemci využili okolnosti, nemecký kráľovič Karolman obsadil krajinu i jej hlavný hrad nemeckým vojskom, ustanoviac za správcov Moravy Nemcov Engelšalka a Viléma.

Ako sme už spomenuli, na Považí bolo slovanské údelné kniežatstvo so sídelným hradom Nitrou, ktorého kniežatá si akúsi samostatnosť vymáhali. Už prvý dejepisne známy knieža Pribina mal srážky so svojím veľkokniežaťom Mojmírom, následkom ktorých Mojmír vyhnal ho roku 830 z Nitry, a keď sa ta roku 861 s nemeckým vojskom vrátil, zabili ho vo vojne. O považskom kniežatstve známe ešte i to, že soľnohradský arcibiskup vysvätil roku 830 v Nitre chrám sv. Emmerama a že pozdejšie tam bol zlopovestný Wiching biskupom. Z Nitry vyhnaný Pribina hľadal a našiel útočište za Dunajom v kniežatstve blatonskom. V tom kniežatstve, ohraničenom riekami Rábou, Drávou a Dunajom, bola hlavným hradom Blatnica, ktorú roku 840 Pribina vystavil. Kniežatá blatonské boli Nemcom poddaní, konali im vojenské služby a platili dane. Ale Pribinu zabili roku 861 Moravania a jeho nástupcom stal sa jeho syn Koceľ, ktorý vystavil mnoho chrámov. Apoštolovia naši Cyrill a Metod uviedli i tu bohoslužbu slovanskú.

Svätopluk začal roku 870 panovať, ale že Nemcov vo všetkom neposlúchal, shodili, zajali ho a poslali zajatého Karolmanovi. Moravu spravovali nemeckí miestodržitelia Engelšalk a Vilém. Ale taká veľká neprávosť tak nahnevala Moravanov, že pod vedením Slavomíra započali proti Nemcom rozhorčený boj, v ktorom i zvíťazili, osvobodiac si krajinu zpod nemeckého jarma. Karolman vypustil Svätopluka z väzenia, nasbieral vojsko a vypravil ho s ním roku 871 na Moravu, aby pokoril Slavomíra a Moravanov. Ale Svätopluk dorozumel sa so Slavomírom a s ostatnými slovenskými vodcami, obrátil sa proti Nemcom, strašne ich porazil a zaujal Moravu pre seba ako neodvislý panovník.

Svätopluk vedel, že po vyhlásení neodvislosti očakávajú ho s Nemci ťažké boje; preto, ako dobrý bojovník, jednotil, sdružoval všetky slovanské kmeny, bývajúce za Tatrami, na západe okolo riek Odry, Laby, Sály a pri Baltickom mori, snažiac sa pripojiť ich k ríši veľko moravskej, aby sa proti Nemcom spoločne bránili. Do toho slovanského sväzku vstúpili najprv súsedstvom a rečou najbližší Česi, lebo Svätopluk naklonil aj ich knieža Borivoja ku krstu a pojal jeho sestru za manželku. Morava mala sa tak stať jadrom pevnej slovanskej jednoty, s ktorou by Svätopluk bol veľké veci vykonal, keby bol tých Slovanov i vo viere a v slovanskej bohoslužbe sjednotil.

Ale vo veciach cirkevných Svätopluk nenasledoval svojho múdreho strýca Rastislava. Z jednoty kmeňovej, z jednoty viery a bohoslužby mala i národná jednota Slovanov vytekať a tak i ich obrana proti Nemcom mohla byť ľahšia a úspešnejšia. Ale Svätopluk dovolil prenasledovať, ba i sám prenasledoval múdreho Metoda. Nebyť tejto Svätoplukovej, krátkozrakosti, azda by ani baltickí Slovania neboli vyhynuli.

Svätopluk bojoval zatým už len za neodvislosť ríše veľko-moravskej. O krátky čas zaplietol sa do vojny s nemeckým kniežaťom Arnulfom, lebo v spore synov Engelšalkových a Vilémových s rakúskym miestodržiteľom Aribom Svätopluk podporoval tohoto; pri tej príležitosti spustošil i Rakúsko. Arnulf, chcejúc sa vypomstiť, prenajal si vrahov, ktorí mali Svätopluka zabiť. Z toho vznikla nová vojna, v ktorej Svätopluk vtrhnul do Pannonie, a keď nad Arnulfom roku 883 pri rieke Rábe zvíťazil, zaujal celú Pannoniu pre seba. Vtedajší nemeckí panovníci Karol Tlstý a jeho synovia boli slabí bojovníci. Karol ani nenapadol Svätopluka vojnou, ale pozval ho roku 884 do shromaždenia kniežat v Königštettene, kde ho prehovoril, aby Pannoniu od neho prijal ako údel nemecký.

S Pannoniou prešlo i blatonské kniežatstvo pod moravskú nadvládu.

Keď Svätopluk zaujal Pannoniu, knieža Koceľ už nežil. V južnej Pannonii panoval knieža Braclav, o ktorom známe, že cez jeho zeme, ležiace medzi Drávou a Sávou, museli ísť poslovia Arnulfovi nahovárať Bulharov, aby nepredávali Slovákom soli. Braclav uznal na oko Svätopluka za svojho pána, ale o krátky čas stal sa mu najzaťatejším nepriateľom.

Po pripojení Pannonie k Veľkej Morave bol by mohol Metod na oboch brehoch Dunaja v záujme slovanskej cirkvi k blahu Slovanstva potešiteľne účinkovať, keby v tej dôležitej práci nebol býval hatený. Zatým skoro i umrel roku 885.

Po jeho smrti zostalo pre vývin a budúcnosť Slovanstva také vážne a významné dielo bez ochrany. Nový pápež Štefan V. zabránil ihneď slovanskú bohoslužbu a za nástupcu Metodovho ustanovil zlopovestného Nemca Wichinga. Vplyvom a na podhuckávanie toho zlého človeka Svätopluk dovolil pomocníkov a učedlníkov veľkých slovanských apoštolov Gorazda, Klimenta, Nauma, Angelára a Vavrinca i s dvesto inými kňazmi najprv väzniť a potom z Veľkej Moravy vyhnať. Odišli do Bulharska, kde ich pôsobením slovanské písomníctvo potešiteľne zkvitlo. Po ich odchode zanikla slovanská bohoslužba i v Čechách a v Poľsku. Ale jej zahynutie bolo zvestovateľom i pádu kráľovstva veľko-moravského.

Nemecký Arnulf nesúhlasil so smluvou königštettenskou, z obavy, že dostane za súseda panovníka mocného. Medzitým jeho strýc kráľ Karol Tlstý, nemajúc zákonitých potomkov, len nemanželského syna Bernharda, umienil i toho urobiť svojím nástupcom. Arnulf to znal, preto i on rozhodol sa odstrániť svojho strýca mocou, ale k tomu potreboval pomoci Svätoplukovej. Roku 885 dal tedy svoj súhlas k tomu, aby zadunajské kniežatstvo bolo Svätoplukovi odstúpené.

Ale z toho roku 890 vznikla medzi nimi strašná vojna. Braclav, knieža dolno-pannonské, zradca svojej krvi, pomáhal v tej vojne Arnulfovi i radou i mečom proti svojmu národu. Ale vojenské šťastie prialo Svätoplukovi.

Arnulf zavolal si tedy na pomoc Maďarov.

Carihradskí cisári viedli so zadunajskými Bulharmi ustavičné vojny a práve v tých časoch zavolali si i oni proti nim na pomoc Maďarov, ktorí v tom čase pod nadvládou krymských Kozarov pri vtoku rieky Donu kočovali. Maďari, národ plemena uralsko-čudského, boli všade hneď doma; prijmúc pozvanie, osadili sa so ženami, dietkami, dobytkom v dnešnom Rumunsku a v južnom Rusku. Odtiaľ vychádzali na lúpež i za Dunaj. Arnulf počul o nich, spojil sa s nimi a zavolal ich proti Svätoplukovi a jeho Moravanom. Maďari boli vycvičení a smelí jazdci; dobytok, všetko ich bohatstvo opatrovali im otroci, oni sami žili ustavične na koňoch. Ale Svätopluk nenaľakal sa ich a roku 892 zahnal ich do horských úžin, v ktorých by istotne boli zle obišli, keby im Arnulf a Braclav neboli na pomoc dobehli.

Medzitým, kým Maďari ako Arnulfova pomoc proti Svätoplukovi bojovali, spojení Bulhari a Pečenci udreli na ich sídla nad Dunajom, rozprášili ich starcov, otrokov, ženy a deti, a čo nerozprášili, to odvliekli do zajatia. Počujúc o strašnej pohrome, odtiahli zo Zadunajská hľadať si nový domov inde. Na severe nemohli sa osadiť pre Pečencov, na východe pre more, na juhu pre Bulharov; ostala im tedy len jedna cesta, na západ. S pozostatkami nevyhubenej čeľade tiahli tedy do Sedmohradska a odtiaľ potisli sa do Potisia, potom za Dunaj.

Odtiaľto boli ustavične na lúpežných výpravách v strednej a v západnej Europe. O krátky čas boli nemilí i Nemcom, ktorí ich boli povolali.

Svätopluk umrel roku 894. História naznačila o ňom, že bol veľkým a udatným panovníkom. Iste, krajina jeho bola veľká, mocná, on útoky a nájezdy Nemcov a Maďarov odrážal šťastne; ale jeho chyby, ktorých dopustil sa proti slovanskej bohoslužbe, stály sa i Slovanstvu i nám Slovákom osudnými.

O ňom zachovala sa povesť, že na sklonku života povolal k sebe svojich synov a kázal im doniesť sväzok prútov. Keď sa to stalo, vyzval ich, aby sväzok rukou zlomili. Nevládali zlomiť, otec kázal im sväzok rozviazať a prúty po jednom lámať. Keď ich polámali, hovoril im: „Jestli budete svorní a nažívať v láske a jednomyseľnosti, nik vás nezláme. Ale po jednom zničia vás naši nepriatelia.“

Svätoplukovi synovia Mojmír II. a Svätopluk II., nezachovávajúc múdrej rady a napomenutia otcovského, žili v ustavičných rozbrojoch. Arnulf, kráľ nemecký, podporoval mladšieho brata Svätopluka, pošlúc mu na pomoc nemeckých grófov Leopolda a Ariba, ktorí Moravu ohňom a mečom spustošili. Zatým nasledovaly ešte dve vojenské výpravy; posledná skončila sa tak, že bavorské vojsko osvobodilo Svätopluka a odviedlo ho i s jeho sprievodom do Bavorska. Mojmír víťazil tedy nad svojím neverným bratom, a hoci ho i Česi opustili, on ešte odrážal útoky Nemcov šťastne.

Roku 901 Maďari obnovili nájezdy na veľkomoravskú ríšu a na Nemecko; vtedy vtrhli i do Korutánska, ale odtiaľ ich vyhnali. V tom roku ešte i Mojmír odrazil ich vpády; ba v rokoch 902 a 906 i víťazil nad nimi. Potom už niet dejepisných zpráv, ako zahynula veľko-moravská ríša. Jej západné kraje časom zaujali Česi; v južných osadili sa popri domorodom obyvateľstve Maďari.

Ale preto nevyhynul slovenský národ; bol zdravý, mocný, pracovitý, preto v svojich predošlých sídlach, menovite v podtatranských dolinách, žil i ďalej pokojne. I v tých časoch naši slovenskí predkovia nijak nezaostávali za svojimi susedmi Nemcami. Oni mali dosť vyšších predstáv, dobrých, mravných spoločenských, správnych zákonov. I keď ešte pohanmi boli, badať u nich počiatky viery v jediného boha, ktorý v podaní nášho ľudu ešte i dnes žije pod menom Perúna, alebo Paroma. Svobodu milovali vrelé, živili sa ťažkou prácou, jednako i pri nej často nedostatok znášali. K rodičom, manželom a dietkam prechovávali úprimnú lásku, ako i k spoločenskej rovnosti. Nežili nízko, ako zvieratá. Svätý apoštol Metod a jeho učedlníci zakladali im tam, kde sa k viere kresťanskej vo väčšom počte prihlásili, i školy, rozumie sa, že s vyučovacou rečou slovenskou. V tých školách rozmnožovali svoje známosti; preto i vyviňovali, i vzmáhali sa, a žijúc tichým pokojným životom, venujúc sa hospodárstvu, kupectvu a remeslám, plnili úlohy vo vzdelanosti vzmáhajúceho sa národa svedomite.

Bez nich, ako uvidíme v nasledujúcim odseku, nebolo by bývalo ani uhorského kráľovstva.