ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dňa 29. mája 1453 Turci zaujali Carihrad, zničili slovanské bulharské a srbské kráľovstvá, a už potom, od roku 1526, valili sa ako nesmierna morská vlna i do kráľovstva uhorského. V tom čase panoval v Uhorsku mladý, slabučký kráľ Ludvik II. Postavil sa na ochranu kráľovstva uhorskéko proti Turkom s malým, 26 000 mužov počitujúcim vojskom dňa 29. augusta roku 1526 pri Muháči. Ale Turci porazili uhorské vojsko v bitke strašne. Padol na úteku z nej i kráľ, padlo 17 veľmožov, 500 zemanov a 20.000 pospolitého vojenského ľudu. Potom už 11. septembra turecký sultán Soliman zaujal Budín, 26. septembra dal vypáliť Pešť, dal zavraždiť dvestotisíc kresťanského, najviac pospolitého ľudu, lebo páni zutekali do Prešporka, alebo do tábora sedmohradského vojvodu Jána Zápoľu, ktorý počas muháčskej bitky stál so svojím 40.000 mužov počitujúcim vojskom nečinne pri Segedíne s tým zradným úmyslom, že keď v bitke kráľ padne, zemäni jeho vyvolia za kráľa. Nepohol sa tedy na ochranu vlasti a kráľa.

A skutočne. Už 10. novembra Zápoľa dal v Stolnom Belehrade za uhorského kráľa vyvoliť a korunovať.

Ale nezaháľali ani habsburgskí panovníci. Mali nástupníctvo uhorského trónu zabezpečené krajinskými smluvami roku 1492 a 1515 uzavrenými, a preto i rakúsky arciknieža Ferdinand, švagor nebohého kráľa Ludvik a kráľ český, vystúpil so svojimi nárokmi, dajúc sa na sneme prešporskom dňa 16. decembra 1526 za uhorského kráľa vyvoliť. Tak Uhorsko malo odrazu dvoch kráľov.

Ale Mikuláš Salm, výtečný kapitán kráľa Ferdinanda, porazil Zápoľu vo viac bitkách a vyhnal ho do Poľska. Zápoľa zavolal si na pomoc tureckého cisára Solimana, ktorý, prijdúc do Uhorska s veľkým vojskom, upevnil Zápoľu na tróne, žiaľbohu, zničením neodvislosti a samostatnosti Uhorska. Lebo uhorský kráľ Zápoľa nielen že bozkal tureckému cisárovi ruku, ale zaviazal sa mu ako poplatný poddaný (vazall) i daň platiť. K tomu Soliman zaujal uhorské kraje okolo stredného Dunaja pre seba, pripojil túto čiastku Uhorska k mocnárstvu tureckému, podelil ju na turecké správne okresy, sandžaky, vyruboval v nej dane pre ríšu tureckú, bral z nej súcich ľudí za vojakov, ktorí potom museli v tureckom vojsku proti svojej vlasti slúžiť.

Tak Uhorsko rozčeslo sa na tri oddelené čiastky. Nad naším Slovenskom, v 14. horno-uhorských stoliciach, panovali kráľovia z rodu Habsburgského; kraje okolo stredného Dunaja prináležaly Turkovi; vo východných stoliciach Uhorska a v Sedmohradsku panovali ako tureckí vazallovia Zápoľovci a po ich vymretí od tureckého cisára ustanovené kniežatá.

Ale Habsburgovia chceli nad celým Uhorskom, Horvatskom, Slavonskom a Sedmohradskom panovať. Maďarskí zemäni pripojili sa k Sedmohradsku, uznávajúc s jeho kniežatmi Turka za svojho pána. Im šlo len o zachránenie svojich zemianskych privilegií, hoci pod nadvládou tureckou, a Turkom bolo to jedno, kto platí dane. Zemäni ich neplatili, len úbohý so všetkých strán drancovaný ľud.

A Turci vymáhali dane lúpežou. Nájezdné turecké vojsko prepadlo v dedinách a mestách nič netušiacich obyvateľov v noci, v nočnom spánku sputnalo reťazami mladých, zdravých čeľadných otcov, udržovateľov rodín, a hnalo ich do pevnosti ako otrokov. Tam na hlavu každého určili a vypísali vysoké výkupné, odkážuc rodine, že jestli za určitý čas výkupné nepošle, bude jej udržovateľ ako otrok v Carihrade odpredaný. Kde bola možnosť, tam udržovateľa vykúpili; ale mnohé rodiny nemaly na výkupné, tak i pohynuli ich udržovatelia ako galejní otroci v Carihrade. A páni počínali si ešte horšie než Turek. Od sedliakov obrábaný poddanský majetok dával pánom moc a vládu; preto v svojich súkromných sporoch a borbách, aby životné žily svojho protivníka prerezali, oborili sa páni vždy len na sedliakov: pochytali ich, zapálili im domy, spásli siatie, zabrali úrody a odohnali im statok.

Boje uhorských kráľov z rodu Habsburgského proti Turkom a s nimi spojeným uhorským pánom trvaly vyše 170 rokov. Viedli ich zväčša s nemeckou a slovanskou pomocou tak vytrvale a zakončili ich roku 1699 karlovickým mierom tak priaznive, že Turkov, až na okres temešvársky, z celého Uhorska vyhnali. Najtuhšie boje viedli s kniežatmi sedmohradskými, s Bocskaim, Bethlenom, Rákócovci, ktorí pod plášťom urazenej stavovskej a náboženskej svobody, hoci sa pokoj viac ráz uzavieral, boli vždy hotoví s tureckým vojskom do Uhorska vtrhnúť a zemanom ústavu a náboženskú svobodu vymáhať, pod čím však vždycky len zachránenie stavovských privilegií rozumieť treba.

Panovníci habsburgskí, čo im k veľkej cti slúži, pracovali na polepšení desného položenia ľudu vždy vážne a ochotne. Ale všetky ich dobré snahy stroskotaly sa na húževnatom odpore zemianstva a na jeho do roku 1711 trvavších ustavičných revolúciach. Aby i zemäni platili dane a verejné ťarchy znášali, to považovali za takú urážku ústavy uhorskej, ktorú dľa ich mienky na základe zlatej bully kráľa Ondreja z roku 1222 i mečom, revolúciou odstrániť bolo svobodno.

Vo výjavoch posledného odboja, v povstaní Fraňa Rákóciho, vidno potešiteľné zábresky už i hýbania sa slovenského a ruského ľudu. Keď Fraňo Rákóci II. roku 1703 v stoliciach východného Slovenska vyhlásil revolúciu proti kráľovi Leopoldovi I. a na jeho zástavách skvelo sa heslo „za svobodu“, pripojili sa k nemu i slovenskí a ruskí sedliaci Zemplínskej, Berežskej, Ungskej, Ugočskej a Marmarošskej stolice, oboriac sa na panské dvory svojich utlačiteľov, z ktorých mnohé vypálili a zničili.

Zemäni povstali proti nim pod vodcovstvom veľmoža Alexandra Károlyiho, a poneváč sa všeobecne myslelo, že je to vzbura sedliakov, pomáhalo im i kráľovské vojsko, poraziac ich v bitke. Len potom, keď Rákóci vyhlásil, že bojuje za starú ústavu, to jest za privilegia zemänov, pripojili sa i zemäni k nemu. Rákóci bol by mal bojovať za všeobecnú svobodu, tedy i za uvoľnenie potlačeného ľudu. Ale toho nebolo, preto zatým ani sedliaci neoduševňovali sa za neho.

Do časov tej rákócovskej revolúcie padá i vystúpenie povestného slovenského junáka Jánošíka, ktorého si náš slovenský ľud tak predstavuje, že len bohatých pánov zbíjal, ale chudobným sedliakom a študentom dukáty na merice a súkno od buka do buka meral.

V Jánošíkovom vystúpení vyrazená je bolesť slovenského ľudu nad pretrpenými krivdami, ale i sladká potecha a radosť nad tým, že sa našiel junácky mstiteľ a kárateľ panskej svevole. Liptovskí zemäni dali Jánošíka roku 1713 ako obyčajného zbojníka za rebro obesiť. Súdili o ňom, že bol zlodejom a vrahom. Ale to je nie pravda. Zo súdobných spisov vysvitá, že nikoho nezabil. Ale vzbúril sa proti pánom, dal popáliť dereše, zastával potlačený ľud, a to dostačilo, aby ho páni na smrť odsúdili. Báli sa ho, lebo šla o ňom povesť, že

Nie je tedy div, že slovenský ľud i dnes považuje Jánošíka za svojho obrancu a mstiteľa krívd a že o ňom i básnik náš hovorí:

Takých bojovníkov za práva ľudu, takých bohatierov božích boja sa i dnes. Lebo veď Jánošíkovým sudcom podobní liptovskí pani staväli roku 1848 i tichým, pokojamilovným, zaslúženým, úprimným priateľom slovenského ľudu šibenice len preto, že sa na národnom shromaždení v Liptovskom Sv. Mikuláši zúčastnili a slovenskému ľudu i národnú rovnoprávnosť cestou prosby vymáhať uzavreli.

Zdalo sa, že po vyhnaní Turkov a po potlačení poslednej rákócovskej revolúcie panovníci habsburgskí, požívajúc pokoja, zavedú vo vnútornej správe Uhorska také opravy, ktorými sa i položenie ľudu polepší. No kráľ Karol III. ešte vždy natrafil na tuhý odpor zemänov. Ale takých ráznych panovníkov, akí boli Mária Terezia a jej syn cisár Jozef II., už nebolo možno krikom a odporom zastrašiť.

V tom už i učení ľudia ozvali sa v knihách za osobné a majetkové práva ľudu. Vzdelaný a dobrosrdečný jezuitský kňaz Adam Kollár, opatrovník cisárskej knižnice vo Viedni, napísal a vydal knihu o rozhodovacom práve uhorských kráľov vo veciach cirkevných. Kollár bránil v tej knihe moc kráľovskú, ale zastával i práva a záujmy ľudu, karhal privilegia a predsudky zemänov, dokazujúc, že výhody a dobrodenia požívajú len oni, a všetky ťarchy znáša len ľud, ktorý ani osobných, ani majetkových práv nemá.

Takáto reč, v tom čase ešte neslýchaná, veľmi pobúrila zemänov. Keď tedy Mária Terezia roku 1764 na sneme žiadala povýšenia daní, nástojili zemäni na tom, aby kráľovná Kollára potrestala, jeho knihu zničila, lebo vraj v nej prekrútil zákony, rozsial medzi kráľom a národom kúkoľ a uhorský národ znevážil pred svetom. O povýšení dane nechceli ani počuť, poneváč to vraj stav strašne zbedovaného ľudu nedovoľuje. Ale mošonský vyslanec dokazoval im, že nemožnosť povýšenia dane hneď prestane, náhle ľudu slušným a spravedlivým sriadením urbáru ulevia. Ale zahriakli ho spurne.

Po mnohých búrlivých hádkach, v ktorých mnohí vyslanci pod sviatosťou prísahy tvrdili, že pre biedny stav ľudu daň ani o krajciar povýšiť nemožno, povýšili ju predsa o 700.000 zlatých, aby z nej 100.000 zlatých na vydržiavanie zemianskej telesnej stráže pripadlo, lebo Mária Terezia, poneváč zemäni na ňu nič neplatili, chcela túto telesnú stráž už rozpustiť.

Ako vidno, zemäni boli ešte vždy nespravedliví predpojatí a nedôslední. Oni spomínali síce strašnú biedu ľudu, ale pomáhať nechceli, ba na biedny ľud uvalili i ťarchu vydržiavať svojich synkov v telesnej stráži.

Na konci snemovania vyslanci šli vypočuť odpoveď kráľovnej na odhlasované povýšenie dane. Pri tej príležitosti, poneváč jej opisovali neznesiteľný stav úbohého ľudu, napomínala ich dôrazne, aby na jeho pozdvihnutí všemožne pracovali, nijak ho neutláčali, aby z toho i jej zozvlnené a vzbúrené srdce pocítilo radosť.

Kráľovná myslela pod tým sriadenie urbáru; ale sa preto nevyslovila jasnejšie, lebo od spravedlivosti a slušnosti pánov neočakávala ničoho dobrého, a už vtedy umienila si urbár kráľovským nariadením sriadiť.

O krátky čas naložila tedy dvornému radcovi Rábovi, aby pre Uhorsko spravedlivý urbár vypracoval, a keď to vykonal, dala ho kráľovským komisárom hneď do života uviesť. Ale, žiaľbohu, za komisárov vymenovala uhorských zemänov, a oni uskutočnili spravedlivejšie ustanovenia urbáru len tam, kde museli. V súkromných priateľských rozhovoroch vykrikovali posmešne: „Oklamali sme Máriu Tereziu.“

Za ňou nasledoval panovník ešte ráznejší, jej syn cisár Jozef II., ktorého zemäni preto, že sa korunovať nedal, posmešne klobúčnym kráľom nazvali. Chcel všetko osobne uvidieť, preto často cestoval po krajine. Jeho nebolo možno oklamať.

Jozef II. bol človek učený, vzdelaný, spravedlivý a nepredpojatý. Svobodomyseľné náhľady prejavoval už za mladi, ktoré čerpal zo spisov francúzskych osvietených a učených ľudí. V tých spisoch bola i náboženská snášanlivosť odporúčaná, hoci len so stanoviska všeobecného hmotného prospechu. Múdri Francúzi učili totiž, že krajiny, pozbavené obyvateľov náboženským prenasledovaním, musia zaostávať na poli hospodárstva, obchodu a priemyslu, že deväť desatín zotročeného ľudu treba od poddanstva osvobodiť a zeme z výlučného panstva zemänov preniesť na osvobodených sedliakov, ktorí ich potom ako svoju vlastnosť i k svojmu, i ku prospechu krajiny rozumne obrábať budú. A u nás v Uhorsku panovala v tom čase i náboženská nesnášanlivosť, i panská svevoľa; zeme náležaly pánom, obrábali ich trýznení nevoľní sedliaci, nedostanúc za ťažkú prácu nijakej pláce. Ako mohla tedy krajina hmotne napredovať?

Tie náuky boly i Jozefovým hlbokým presvedčením, preto i popremieňal verejné a hospodárske pomery dôkladne.

Dňa 29. októbra 1781 vydal svoj povestný náboženský tolerančný patent, ktorým zabezpečil evanjelikom náboženskú svobodu, dovoliac im tam, kde aspoň 100 evanjelických rodín bolo, zakladať cirkve, kostoly a školy. Ľud vymanil z poddanstva patentom 22. augusta 1785 vydaným. V ňom vypovedal a ustanovil, že večné otroctvo a priviazanosť sedliaka k zemi zrušuje sa navždy; zatýmto môže sa sedliak kam chce vysťahovať, i bez privolenia pána sa oženiť, do škôl chodiť, remeslu sa učiť, i umelcom byť; zemský pán nesmie poddaného k dvorným službám nútiť; sedliak oprávnený je i úžitok svojich zemí do prenájmu dávať, i ho začarovať, ba i dedične poručiť; zemský pán nesmie sedliaka zo sedenia vyháňať, ani do inej stolice presídliť. K obrane sedliakov ustanovil stoličných fiškálov.

Aby daň mohla byť spravedlive rubená, nariadil 1. mája 1784 popis ľudu, spočítanie domov, pomeranie zemí, aby už nielen sedliaci, ale i zemäni a kňazi platili daň. Ale proti tomu vypukla v krajine vzbura; málo osvietený, zle poučený ľud nitriansky sám napádal zememeračov a znemožnil im prácu. Inde i postrieľali úradníkov, číslujúcich domy. Cisár dal tedy do nepokojných stolíc vojsko, a nižším zemanom a sedliakom dal i zbroj odňať.

Tieto potrebné a užitočné opravy, ale nadovšetko ustanovenie nemeckej reči za reč úradnú, keď ho uhorskí veľmoži sami uisťovali, že chudobná, nevytríbená reč maďarská nemôže byť rečou úradnou, odvezenie uhorskej koruny do Viedne, preloženie sídla hlavnej krajinskej správy z Prešporka do Viedne veľmi rozhorčily proti nemu uhorských zemänov. Najosvietenejší a najnestrannejší zemän, Gregor Berzevici, napomínal ich síce: „Viac mravnej hodnoty dajte svojej ústave, Uhri, potom bude vám vaša koruna len hrudkou zlata,“ ale toho si ani nevšímali a, sprisahajúc sa s pruským kráľom Fridrichom, ponúkli uhorskú korunu Karlovi, kniežaťu weimarskému, tak mudrujúc, že zrušením uhorskej ústavy je i niť dedenia Habsburgského domu pretrhnutá, a tak že si Uhorsko môže kráľa z inej rodiny vyvoliť.

Jozef viedol v tom čase proti Turkom na Dunaji vojnu. Anglickí, pruskí a hollandskí vladári videli v tej vojne napadnutie celistvosti Turecka a pohrozili Jozefovi, že mu vypovedia vojnu. Preto bola pruskému kráľovi revolúcia uhorských zemänov, aby cisár Jozef i doma mal s kým bojovať, veľmi potrebná. Podhuckával i sám uhorských zemänov, sľúbiac im i vojenskú pomoc.

Jozef ochorel v tej vojne, v tábore zemúnskom, a vráťac sa do Viedne chorý a znechutený, že národy jeho opravám neporozumely, dňa 28. januára 1790 zrušil svoje opravné ustanovenia, vyjmúc patenty o náboženskej svobode a o zrušení nevoľníctva. Na jeho rozkaz priviezli i korunu z Viedne do Budína. Umrel 20. februára 1790, 49-ročný. Ako nápis na jeho pomníku vo Viedni hovorí, žil verejnému všeobecnému blahu, nie dlho, ale cele, s úprimnou oddanosťou.

Tuhý odpor uhorských zemänov proti znášaniu krajinských tiarch a proti prispievaniu na potreby mocnárstva rakúskeho mal vzhľadom na hospodársky vývin Uhorska veľmi smutné následky. Na základe takzvanej pragmatickej sankcie, roku 1722 zákonom prijatej — je to zákon, v ktorom vyslovená je jednota a nedeliteľnosť mocnárstva rakúskeho a panovanie i ženských členov Habsburgského rodu — malo i Uhorsko k obrane a udržovaniu mocnárstva i peniazmi, i vojskom prispievať. Ale že uhorskí zemäni ťarchy znášať a oddaniť sa nechceli, padla ťarcha udržovania mocnárstva len na Rakúsko, kde dane i zemäni platili. Cisár Jozef pokladal tedy za spravedlivé odaniť Uhorsko prostredné clami. Medzi Uhorskom a Rakúskom dal tedy postaviť colné stanice, v ktorých jeho úradníci vyberali clá od tovarov. Jestli uhorské suroviny do cudzozemska ísť maly, ustanovil na ne také vysoké clá, že ich cudzozemskí kupci pre drahotu kúpiť nemohli, tak že ich uhorskí odpredavatelia odpredávať museli rakúskym kupcom, ktorí, aby im tovar lacnejšie padol, značne nižšie clá platili. Na hotové výrobky, ktoré pôjdu zo zahraničia do Uhorska, ustanovil tiež veľmi vysoké clá, aby rakúskych vyrábateľov od konkurrencie zachránil. Tak uhorskí občania mohli len do Rakúska lacno predávať, a z Rakúska museli všetko draho kupovať, čím vývin priemyslu, hospodárstva a kupectva bol cele zastavený. Rakúski vyrábatelia a priemyselníci bohatli, mali z čoho platiť veľké štátne dane, a i platili ich, rozumie sa, že z vrecák oškodovaných uhorských občanov.

Ako vidno, obchodné a colné poriadky Jozefa boly uhorskému priemyslu na veľkú ujmu. On síce sľúbil, že náhle sa uhorskí zemäni daniam podrobia, že kupecko-hospodárske záujmy Uhorska v tých rozmeroch, ako rakúske, šetriť a pestovať bude a clá pre všetkých príslušníkov mocnárstva rovnako ustáli; ale zemäni nechceli o porciách ani počuť, a tak Jozef vymáhal a dostával dane prostredné v clách, pravda, s obrovskou škodou Uhorska, lebo pre zaťatosť zemanov o hospodárskom a priemyselnom pokroku nemohlo byť ani reči. Tak Uhorsko topilo sa vo vlastnom tuku.

Za Jozefom panoval jeho obozretnejší brat Leopold II. Vyrovnal najprv spor s pruským kráľom, utíšil revolučné pohyby uhorských zemänov, dal sa korunovať za kráľa a s veľkou obozretnosťou vykonal i to, že uhorský snem potvrdil Jozefove obnovy zákonmi, a to i náboženskú svobodu, i zrušenie poddanstva. Ale na nešťastie Uhorska i tento dobrý panovník panoval len za dva roky; umrel neočakávane 1. marca roku 1792.

Dobrota a spravedlivosť tých panovníkov pobádala ľud vymáhať si občiansku svobodu a práva k majetku dôrazne.

Hrozne utlačení sedmohradskí Rumuni, vidiac dobrotivé úmysly a snahy cisára Jozefa, podali k nemu prosbu, aby aj ich ťažkému poddanskému stavu ulevil a aby na spôsob Sikuľov i z nich hraničiarske vojsko utvoril. Jozef ešte ani neodpovedal, a ľud rumunský, počujúc o nariadení popisovať ľud, už sa valil do Julského Belehradu, aby ho zapísali. Ale krajinská vrchnosť vyhlásila popis za neplatný, z čoho ľud súdil, že nariadeniam Jozefovým stoja len zemäni v ceste. Vodcami rozhorčeného ľudu boli Hora, Kloska a Križan, ktorí, shromaždiac 16.000 vzbúrených Rumunov pod svoje zástavy, vrhli sa s nimi na zemianske kaštiele a dvory v Huňadskej stolici, v Zlatnej, Abrudbani, Verešpataku, vraždiac a páliac všetko, čo im v ceste stálo. Krajinská vrchnosť vyslala na potlačenie vzbury majora Šulca; major pozval Horu na dohovor, sľúbiac tým, ktorí sa poddajú, cisársku milosť. Ale že Hora žiadal zrušiť práva zemianske a i podeliť zemianske zeme, nedohodli sa. Cisárske vojsko porazilo zatým povstavších sedliakov vo viac bitkách, ktorí sa už potom na milosť poddali; lapených a uväznených vodcov povstania Horu a Klosku súd odsúdil na smrť, dajúc ich 28. februára 1785 lámaním v kolesách usmrtiť.

Keď vysvitlo, že sa v Uhorsku zemäni proti Jozefovi a Leopoldovi s pruským kráľom Fridrichom sprisahali a ich s trónu shodiť chceli, ozvali sa i sedliaci Zemplínskej a Sabolčskej stolice, a to vo veľmi ohnivých proklamáciách. V proklamácii sabolčských sedliakov stálo: „Ó, sedliaci, ktorí ste od počiatku mnohé útrapy znášali, počúvajte, čo vám hovorím. Smilujte sa sami nad sebou, keď vidíte, že vás páni chcú svojím spražným statkom urobiť, aby sme v týždni za šesť dní panské jarmo nosili… Poberte palice, železné vidly, valašky a ta sa na nemilosrdných, krajinu pustošiacich, kráľa okrádajúcich darmožrútov pánov! Vykríknite jedným srdcom, jednou mysľou, aby z nariadení Jozefových ani jedného nezrušili, lebo sú všetky sväté, užitočné a spravedlivé, ako čo by mu ich Pán Boh bol diktoval… Na oslavu Jozefa nech postaví každá obec drevený pomník, kým v každej stolici kamenný postavený nebude. Okrem toho nech ešte postaví i druhý s nápisom: Najjasnejší Leopold Peter II., kráľ Uhorska, náš kráľ a otec!“

Okrem tých dvoch šľachetných panovníkov boli v Uhorsku v tom čase ešte iní vzdelaní a osvietení ľudia, ktorí učili, že vo verejnom krajinskom živote v záujme blahobytu všetkých občanov, treba každému schopnému, pracovitému občanovi jemu primerané miesto účinkovania vyznačiť. Na čele tých ľudí stál rim.-katolícky opát Ignác Martinovič, ktorý o právach človeka napísal i katechizmus. V ňom tvrdil na základe čistého rozumu a svobody človeka, že utláčanie a otročenie ľudí je neprávosť a že proti nespravedlivému kráľovi je i vzbura oprávnená. Národ vraj nielen že je oprávnený, ale i povinný i kráľovskú hodnosť zrušiť, jestli chce sväté práva svobody k svojmu blahobytu vyúžitkovať.

Martinovič a jeho spoločníci rozširovali tieto náhľady len súkromne, medzi sebou; proti kráľovi a zemänom nebúrili ani tajne, ani verejne; nenavádzali ani ľud, aby sa proti svojim otročiteľom vzbúril, lebo nepokladali ho za schopný pochopiť ich náhľady. Ale polícia prišla ich schôdzkam na stopu, vyhlásila ich za tajných sprísahancov proti kráľovskej a zemianskej moci a súdy vyniesly nad 14-mi z nich strašné výroky smrti. Dňa 20. mája 1794 sťali v Budíne Martinoviča, Lackoviča, Hajnóciho a grófa Sigrayho, 3. júna Solarčíka a Öza. Ostatných kráľ Franc omilostil, premeniac výrok smrti na doživotný žalár, ktorý v štátnych temniciach i nastúpili. Len po viac rokoch omilostil kráľ všetkých.

Príčina strašných trestov bola nasledujúca: za panovania kráľa Franca vypukla vo Francúzsku na obranu ľudských práv veľká revolúcia, v ktorej i kráľa i kráľovnú smrťou trestali. Tak strestali i mnohých zemänov a vyhlásili svobodu a rovnosť občiansku. Úzkostlivý a bojazlivý uhorský kráľ Franc naľakal sa tých revolučných pohybov, že o ďalšom polepšovaní stavu roľníckeho už ani počuť nechcel; ba dal doniesť na uhorskom sneme zákony, aby nad sedliakmi v panských stoliciach ich vlastní zemskí páni súdili. I Martinovičovcov len pre tú francúzsku revolúciu súdili tak ukrutne. Úzkostlivý kráľ považoval každú opravu za vymoženosť revolučnú, a kto sa v Uhorsku opovážil tvrdiť, že je i oprava zemianskej ústavy potrebná, bol za vlastizradcu vyhlásený a pokutovaný.

Učenie Martinovičovo a jeho priateľov nepreniklo do ľudu; ľud slovenský v Spiši, Šariši a v Zemplíne vzbúril sa proti pánom len v cholere roku 1831, keď povstal chýr, že páni do studní jedovaté prášky sypali, aby ľud vykántrili. Pôverčivý, zle poučený, zavedený ľud, i pre surové zachodenie s ním, strašne rozzúril sa proti pánom, vraždiac ich ukrutne. Ale prišlo vojsko, zlapalo vinníkov, ktorých náhle súdy ihneď daly povešať.

Z toho smutného prípadu čerpaj, milý slovenský ľud, to výstražné poučenie, že občiansku svobodu a rovnosť nie ukrutnosťami, ale mravným životom a húževnatou, vytrvalou osvetnou a hospodárskou prácou treba si vymáhať.