ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V pomeroch, aké boly uhorské, znemožnil sa duševný a hospodársky vývin slovenského ľudu natoľko, že by bol vyništel a zahynul, keby mu Pán Boh nebol požehnal šľachetných, svedomitých synov, ktorí sa aspoň o jeho duševnú, mravnú zachovalosť zaujímali a od zúfalstva a pokleskov ho vystríhali. Takí boli jeho svedomití kňazi.

V Uhorsku medzi Nemci skoro ujala sa reformácia a potom šírila sa i u Slovákov. Už v XVI. století Slováci pozakladali si elementárne a grammatikálne školy v Bánovciach, Brezne, Jelšave, Ľubietovej, Prievidzi, Senici, Trenčíne, Zvolene, Bardijove, Banskej Bystrici, Štiavnici, v Modre. Školami tými množili sa slovenskí vzdelaní ľudia. A tým, že v chrámoch evanjelických do služieb Božích uviedli československú reč, slovenský ľud osviežel v svojej reči, v náboženských citoch. Slovenská reč stala sa rečou verejnou, slovenská národnosť viditeľnou. Kňazi Jur Bánovský, Eliáš Láni, Jur Tranovský, Daniel Horčička, Pilárikovci, Joachim Kalinka, Tobiáš Masník, Daniel Krman, Samuel Hruškovic napísali v československej reči vzletné cirkevné piesne, vydávali náboženské spisy, poniektorí i pozoruhodné svetského obsahu. Tak Jur Tesák vydal pravidlá československého veršovania.

Od prvej tretiny XVII. stoletia začalo byť živo i na katolíckej strane; duchovenstvo knihami, písanými v reči ľudu srozumiteľnej, hľadelo brániť a šíriť katolícku vieru. Tu zjavili sa i takí, ktorí v svojich spisoch venovali pozornosť i mimocirkevným veciam. Hodno spomenúť znamenitého františkána Hugolína Gavloviča pre jeho Valaskú Školu. A ich pokračovatelia, Jozef I. Bajza, Jur Fandli a Anton Bernolák, na konci XVIII. stoletia západné nárečie slovenské pozdvihli za spisovný jazyk Slovákov. Výtečný Fandli poučoval slovenský roľnícky ľud knihami „Pilní domajší a polní Hospodár“, „Zelinkár“, „Slovenský Včelár“, „O úhoroch a včelách“. Hospodára svojho venoval „slávnému slovenskému národu“. Slovenskou spisbou horlive pracovali na preporodení Slovákov. Z tohto kruhu slovenského katolíckeho duchovenstva vyšiel veľký básnik Ján Hollý, ktorý v svojich výborných básnických dielach „Svatopluk“ „Cyrillo-Metodiáda“ a „Sláv“ odkrýval a opisoval minulosť slovenského národa z jeho najstaršej historickej doby. Ako druhý nadšený básnik slovenský, ev. kňaz Ján Kollár, v svojej „Slávy Dcere“, tak i Ján Hollý hoci minulosť slovenskú ospevoval, zato hľadel do budúcnosti Slovákov so silnou vierou.

V Prešporku na ev. lyceume od roku 1803 z obetí prebudených Slovákov bola katedra česko-slovenskej reči. Odtiaľ vyšli výteční slovenskí spisovatelia a vzdelanci, ako Ján Kollár, superintendenti Pavel Jozeffy, Ján Seberíni, Samuel Reus, Ján Chalupka, Karol Kuzmány, professori Ján Benedikti, Ľudovít Šuhajda. V Prešporku učil sa i slávny český dejepisec Fraňo Palacký. Keď latinské prednášky o reči a literatúre česko-slovenskej oduševnenej slovenskej mládeži už nepostačovaly, založila si ona literárny ústav, nahrádzajúc si knižnicou, súkromným učením a priateľskou výmenou myšlienok, čoho sa jej od professora v škole nedostávalo. Tak vyrástlo tu pokolenie Slovákov, ktoré v štyridsiatych rokoch viedli Ľudovít Štúr a Jozef M. Hurban. Štúr učil slovenskú mládež, aby vstupovala do života mravne a vedecky pevná, nepodliehajúca márnostiam sveta, lebo, ako hovorieval, kto ako učiteľ svojho ľudu nad jeho mravnou zachovalosťou strážiť, na jeho osvetnom vývine pracovať má a chce, musí i v jednom, i v druhom sám vynikať. Tejto škole ďakujeme takých slovenských národovcov, ako boli Štefan Daxner, Andrej Sládkovič, Benjamín Červenák, Ján Kalinčák, August Škultéty, Samuel Ormis, Ján Čipka, Jonatan Čipka, Samuel Štefanovič, Mikuláš Dohnány a mnohí iní.

Maďarizácia v ev. cirkvi zúrila už od počiatku XIX. stoletia. V Lajoš-Komárne už roku 1829 palicovali slovenských roľníkov preto, že ako Slováci maďarské kázne počúvať nechceli. O niečo pozdejšie generálny inšpektor uhorských evanjelíkov gróf Karol Zay, zemský pán v Uhrovci a v Bučanoch, v svojich rečiach a listoch hlásal otvorene, že uhorská ev. cirkev má mať i cieľ, aby pomaďarčila uhorských nemaďarských evanjelikov a spojila luteránov s kalvínmi. Podľa toho i pokračovali jemu oddaní zemianski maďarónski inšpektori: slovenským ev. cirkvám natískali maďarónských kňazov a učiteľov, maďarské kázne, maďarskú výučbu, i náboženstva, v slovenských ľudových školách. Stredné, predtým latinské, i skrze Slovákov pozakladané školy popremieňali na maďarské, v ktorých sa slovensky ničomu nevyučovalo, tak že z nich slovenská študujúca mladež vychodila obyčajne pomaďarčená a svojmu slovenskému národu odcudzená. Roku 1842 pod vedením superintendenta Pavla Jozeffyho išlo slovenské vyslanstvo do Viedne ku kráľovi Ferdinandovi V., s prosbopisom, aby kráľ uhorským úradom naložil, že by slovenským evanjelikom svobodno bolo vychovávať svoje dietky na ľudí, občanov a kresťanov v materinskej reči, aby bohoslužba bola im nenarušene zachovaná v dosavádnom spôsobe, aby im nedeľné dni neboly maďarskými kázňami skracované, aby ich národ nijakým spôsobom nebol donucovaný prijímať maďarských kňazov a učiteľov, alebo navštevovať maďarské služby Božie. Prosilo sa ešte medziiným, aby obranné spisy národa slovenského nesmely byť potlačované a na universite peštianskej sriadena bola stolica reči a literatúr slovanských.

V Prešporku ev. maďarizátori zakázali Štúrovi vyučovať slovenskú mládež, z tej príčiny, že hlavne on sa zaujímal za podanie prosbopisu jeho veličenstvu. Veľká čiastka v Presporku učivšej sa slovenskej mládeže, rozhorčená, že odstránili jej milého učiteľa, odišla z Prešporka do Levoče, kde sa v slovenskej reči svobodnejšie cvičiť mohla.

Štúrovci umienili si písať slovenskému ľudu jeho rečou a v nej sjednotiť celý národ slovenský. Katolíci slovenskí totiž v svojich spisoch od spisovnej reči československej už dávno boli odstúpili. Zásluhou štúrovcov teraz v jednotnej spisovnej reči stal sa slovenský národ už jednotným telom. Začali sa zakladať spolky miernosti, gazdovské jednoty, nedeľné školy a verejné knižnice. Najväčšou prekážkou zdravého mravného a hospodárskeho vývinu slovenského ľudu bolo a je požívanie pálenčeného jedu, lebo mu rozum zatemňovalo a k vyšším pomyslom neprípúšťalo. Úprimní priatelia jeho, kňazi Andraščík a August Škultéty, napísali a tlačou vydali výstražné, dojímavé spisy o záhubných účinkoch pitia pálenky, privolávajúc v nich ľudu: Nebude vám, milí Slováci, dotiaľ dobre, kým sa pitia pálenky neodrieknete. Pálenka vás vrhá do stavu surového, udusuje vo vás všetky dobré city a myšlienky. Odoberá ti zdravý rozsudok, tak že v svojich tisícorakých biedach nemôžeš si pomôcť. Kraje, v ktorých bývaš, poskytujú ti svojimi bohatstvami prírody mnohých spôsobov čestného, poriadneho vyžitia. Ale ty ich svojím pálenkou zatemneným rozumom nevidíš. Vidia ich Židia a Nemci; bane, handle, remeslá, hory, kovy, kamene, vodné sily tvojho kraja na tvojom majetku vyúžitkujú Židia a Nemci, stavajú na ňom fabriky, všelijaké priemyselné závody, zarábajú v nich milliony. Ty im robotuješ krvopotne ako robotník pri horúcich peciach, alebo ako nádenník, za chatrnú plácu, privážaš, odvážaš im s nasadením svojho života kláty, drevá, skalie; úžitku zo svojej ťažkej práce nemáš ty, ale tvoji vyssávatelia, ktorí ťa pálenkou otravujú, ohlupujú, aby si so zdravou mysľou nemohol zakladať k svojmu úžitku podobné priemyselné závody. Vzmuž sa, odriekni sa pitia pálenky, uč sa, vzdelávaj sa, čítaj dobré slovenské a české spisy, posielaj svoje dietky do škôl pilne; keď nemáš potrebných kapitálov, sdružuj, spolčuj sa s rodákmi svojej krvi, zakladaj priemyselné závody s nimi, zmajetnieš, budeš samostatným, neodvislým a dáš čestnú poživeň tisícom svojich rodákov.

Tak hovorili tí dobrí, šľachetní ľudia; ale ich výstražné hlasy v tom čase len kde-tu prenikly do sŕdc slovenského ľudu.

K tomu spozorovalo sa s ustrnutím, že k prednáškam v nedeľných školách niet primeraných ľudových spisov. Národovci slovenskí založili tedy roku 1844 v Liptovskom Sv. Mikuláši pod správou Michala M. Hodžu vzdelávajúci spolok „Tatrín“, ktorého cieľom bolo napomáhať mravnú a priemyselnú vzdelanosť ľudu slovenského každou zákonnou cestou. Spolok začal vydávať dobré slovenské knihy, napomáhal spisovateľov a študujúcich, ale nedosiahol úradného potvrdenia.

O duševný pokrm slovenského ľudu a jeho vzdelancov starali sa hlavne dvaja znamenití Slováci: Jozef M. Hurban poučoval Slovákov spismi „Nitra“ a „Slovenskými Pohľadmi“; Ľudovít Štúr politickými „Národními Novinami“ a zábavno-poučným časopisom „Orol Tatránsky“. Tak oduševňovali svojich rodákov za národné veci.

S pritiahnutím národne už prebudeného liptovského meštianstva a ľudu dňa 10. mája 1848 v Liptovskom Sv. Mikuláši vydržiavali slovenské národné shromaždenie, na ňom národné žiadosti Slovákov ustálili a ich od uhorského snemu a palatína prosbopisom vymáhať uzavreli. Ale v tom čase panovalo v Pešti už maďarské ministerstvo, a to nechcelo dovoliť, aby Nemaďari, medzi nimi i Slováci, s Maďarmi rovnaké politické práva požívali. Maďarskí ministri vyhlásili Žiadosti Slovákov za búrenie proti vlasti a Maďarom a nariadili prísne pokutovať účastníkov mikulášskeho slovenského národného shromaždenia. V septembri 1848 vypukla v Pešti Košútova revolúcia; v nej vyhlásili Maďari nielen za svoje národné práva zaujímajúcim sa Slovákom, Rumunom, Srbom, Horvatom a Nemcom, ale i svojmu panovníkovi, preto, že nechcel úplnú neodvislosť a samostatnosť Maďarov od rakúskej vlády uznať, vojnu, zorganizujúc a vyšlúc proti nim vojská. Preto umienili si i horliví slovenskí národovci Ľudovít Štúr, Jozef M. Hurban, Michal M. Hodža, Štefan M. Daxner, Ján Francisci, Michal Bakulíny, Leopold Abaffy, Samuel Štefanovič, Ján Jesenský a mnohí iní národnú svobodu Slovákov tiež mečom vymáhať. Sriadili slovenské dobrovoľnícke vojenské sbory, postavili sa im na čelo a bojovali s nimi i za panovníka, i za národnú rovnoprávnosť Slovákov. Pravda, pre nepriazeň a nespravedlivosť viedenských nemeckých ministrov a vysokých vojenských hodnostárov v tom čase ešte nemohli slovenskému národu rovnoprávnosť vybojovať. Ale vzbudili aspoň národné povedomie Slovákov na mnohých stranách Slovenska, tak že pod ich zástavami bojovaly už tisíce prebudeného slovenského ľudu. Nadšení mladíci Holuby, Šulek, Langsfeld a iní, obesení skrze Maďarov, zapečatili i krvou svoju vernosť slovenskému národu.

Maďarskú revolúciu udusili roku 1849 Rusi. Ale ešte pred ich príchodom v januári a vo februári vydržiavali slovenskí národovci v Turci, v Orave a Liptove národné schôdzky a 20. marca vyslali k mladému, novému panovníkovi Franc-Jozefovi do Olomúca vyslanstvo, pozdraviť ho a prosil o jeho privolenie, aby kraje od Dunaja k Torise, a od Tatier k Tise svojimi pomenovať mohli, vymáhajúc oddelenie Slovákov od Maďarov preto, aby si svojský národný život mohli zabezpečiť.

V marci roku 1849 vydal panovník Franc Jozef pre celé rakúske mocnárstvo takzvanú kromerížsku ústavu. V nej bola svoboda, ústavnosť a rovnoprávnosť všetkým národom prisľúbená; národy si tedy bláhaly, že obdržaly sväté právo zachovávať a veľadiť svoju reč a národnosť a uplatňovať, ju vo verejnom živote, v úradoch a v školách.

Ale panovník odvolal tú ústavu o krátky čas. Uhorsko a v ňom i trónu verní Slováci dostali sa do stavu obleženia; a poneváč maďarskí veľmoži panovníka vo Viedni potajomne proti Slovákom podhuckávali a ich nespravedlive z nevlastenectva, z panslavizmu obviňovali, viedenská vláda preložila slovenských národných mužov, úradovavších medzi slovenským ľudom, do krajov maďarských, aby svojou úradnou mocou za svoj slovenský ľud ničoho nemohli podujať, a na gymnáziách v Nitre, Trenčíne, Banskej Bystrici a v Levoči uviedla za vyučovaciu reč nemeckú, tak že sa slovenskí žiaci náuky v nemeckej reči učiť museli.

No nádeje Slovákov zase ožily, keď panovník 9. septembra 1857 panovníckym slovom opäť zvestoval, že chce rozličné národné kmeny v ich národných vlastnostiach zachovať a pri pestovaní ich reči k nim príslušný ohľad mať. Ale z toho sľubu uskutočnilo sa len toľko, že cisárskym nariadením, vydaným 20. júla 1859, uviedli na gymnáziách za vyučovaciu reč miestnu a že v náboženskom 1. septembra 1859 vydanom patente slovenskí evanjelici mali dostať ochranu.

Sľuby zase len neboly vyplnené. Ba čo viac, keď panovník roku 1860 cieľom nového sriadenia rakúskeho mocnárstva svolal do Viedne takzvanú rozmnoženú ríšsku radu, povolal do nej z Uhorska len maďarských, Slovákov nenávidiacich zemianskych veľkých pánov, a zo slovenských národovcov ani jedného. Na základe porád rozmnoženej ríšskej rady vydaný bol dňa 20. októbra 1860 povestný októbrový diplom, v ktorom vyslovená bola síce i rovnoprávnosť národnosti, ale moc daná len Maďarom. Panovník vymenoval i do slovenských stolíc za hlavných išpánov maďarských a maďarónskych zemských pánov, a oni tak nesvedomite vynakladali svoju moc, tak utláčali Slovákov, že do snemu uhorského, svolaného na 6. apríla 1861, nemohli ani jedného svojského národného vyslanca vyvoliť. K tomu námestná rada tvorila katolícke gymnázia na Slovensku hneď maďarské a panovník odvolal i cirkevný patent.

Panovník neprial národnému vývinu Slovákov hoci mu boli vždy verne oddaní; Maďari, vieme snovali proti nemu vždy revolúcie. Zo všetkého bolo vidno, že právo spočíva len v sile.

Hlavnou úlohou slovenských národovcov nemohlo byť tedy iné, ako kriesiť a rozmnožovať duševné sily národa slovenského rozširovaním osvety a vzdelanosti.