ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Maďari tvrdia, že Uhorsko zaujali ich predkovia výbojom, podmanením, kdežto ich dejepisec Acsády hovorí, že kedy a ako zaujali priestranstvá, na ktorých bývajú, je hustou tmou zakryté. Dnes už podobne hovoria z ich dejepiscov aj iní.

Dľa toho istého Acsádyho do Uhorska vtrhnuvšich Maďarov nebolo viac ako stotisíc duší, a medzi nimi len asi dvadsaťpäť tisíc bojovníkov. S mužstvom počtom tak chatrným nebolo možné celé Uhorsko zaujať a obsadiť. K tomu najväčšia čiastka Maďarov kočovala i po vtrhnutí do Uhorska v krajoch potiských a za Dunajom; a že ani nebolo ich úmyslom osadiť sa v Uhorsku a zaujať túto vlasť stále, vidno z ich lúpežných nájezdov do západnej Europy, z ktorých maďarský spisovateľ Réthy dobre súdi, že keby národy západnej Europy neboly bývalý silnejšie, Maďari boli by sa len pri Atlantickom oceáne zastavili a v niektorom kúte západnej Europy osadili. Na stále zaujatie Uhorska a na stále osadenie sa v ňom tedy ani nepomysleli. Dokazujú to ešte i nasledujúce vážne okolnosti.

Nebudujúc domov, nezakladajúc osád, neorúc, nepestujúc hospodárstva, nezačínajúc kupectva, nesriaďujúc svojich príslušníkov ani v obciach, len do harcových šíkov na lúpeže, ale kočujúc s pastvín vypasených na iné, nemožno vidieť u nich úmyslu stáleho osadenia sa. Národ, ktorého zvláštnou spôsobilosťou bolo, že nič netušiacich pokojných občanov napádal s rýchlosťou strely a s korisťou, s nabraným majetkom zmizol s obzoru rýchlym útekom, nemal z podmienok stáleho osadenia sa a založenia akejsi sriadenejšej spoločnosti ani jednej.

Lúpežné nájezdy Maďarov strednej Europy boly síce veľkými pohromami, ale jednako nezničily všetko navždy. Národy prichádzaly k sebe, sbieraly a spájaly proti nim svoje sily, postaviac sa ich nájezdom zmužile na odpor.

Tak sa stalo, že keď roku 933 na lúpež do Saska vtrhli, nemecký cisár Henrich Vtáčnik porazil ich pri Merseburgu strašne.

Ešte väčšia pohroma zastihla ich roku 955 pri Augsburgu, lebo nemecký cisár Otto zničil tam nielen všetko maďarské vojsko, ale zajal a dal obesiť i jeho troch hlavných vodcov. Z vojska maďarského vrátilo sa s odrezanými nosmi len sedem chlapov, ktorých smutnými maďaríkmi nazvali.

Od brehov Čierneho mora vypudila Maďarov železná ruka osudu; tá istá ruka, zatvoriac im východ na všetkých stranách, prinútila ich priúčať sa občianskym poriadkom na území strednej Tisy a stredného Dunaja od starých domorodých obyvateľov. Prvé semiačko kresťanskej vzdelanosti zasial medzi nimi ich vojvoda Géza, povolajúc k nim gréckeho mnícha Hieroteja rozširovať medzi nimi kresťanstvo. Ale učil ich v slovanskom jazyku; preto i dnes toľko slovanských slov v ich maďarskej bohoslužbe a pomenovaniach náboženských výkonov. No ich vojvodovi Štefanovi zdalo sa výhodnejším prijať a rozširovať vieru rímsko-katolícku, k čomu pobádala ho zvlášte jeho manželka bavorská Gizella, a od augsburgskej porážky neminulo ani 50 rokov, už mu poslal pápež kráľovskú korunu, prijmúc ho takto do sväzku europejských kresťanských mocnárov. Tým začína sa v Uhorsku doba nová.

V Uhorsku z viac národov utvorila sa kresťanským náboženstvom pospájaná rodina, ktorej ochrancom bol kráľ Štefan. Náboženský cit, zatisnúc všetky iné pomysly a snahy do úzadia, opanoval v tom čase ľudské duše natoľko, že sa pod vlivom viery katolíckej k tvoriacemu sa kráľovstvu uhorskému i naši slovenskí predkovia dobrovoľne pripojili.

Ale Štefan uviedol do verejnej správy ustrojivšieho sa kráľovstva nielen tu najdené slovanské poriadky, ale i z Nemecka prejaté triedenie občanov, z čoho potom podmaňovanie a otročenie ľudu povstalo. Kráľ rozdelil totiž krajinské zeme medzi svojich prívržencov, bojovníkov a kňazov, zaviažuc si ich k vojenskej službe a k podporovaniu jeho záujmov. To bolo to feudum, to jest odmena za vernosť a vojenské služby. Ale držitelia takých majetkov postavení v službe kráľovej a bojujúc pod jeho zástavami nemohli súčasne i zeme obrábäť a chlieb, živnosť, odev a zbroj si zaopatrovať. To museli miesto nich iní konať. Dali tedy zeme obrábať iným, často i z vojny do rabstva privedeným nevoľníkom, ktorých aby obrábanie stále bolo, takrečeno k zemi príkovali. Tak povstalo feudálne otroctvo a úplná nemajetnosť tisícov. Vo feudálnej sriadenosti panovaly tedy osoby nad osobami, robiac útisky, ktorých človek, čo mu ku cti slúži, nikdy neznášal trpezlive, bez odporu. Lebo i darca takého feudálneho majetku bol len človekom, i jeho podmaňovať chcejúca vôľa bola len ľudskou vôľou, ktorou ľudia opovrhovali a jarmo s nevoľou znášali.

Takúto duchu národov uhorských nijako neprimeranú ustanovizeň presadil kráľ Štefan pod plášťom viery svojou kráľovskou mocou a pri pomoci nemeckých rytierov a vojakov z Nemecka do Uhorska, čim i predošlá voľnosť a rovnosť Slovákov zanikla. Ale zanikla i predošlá bezuzdnosť a svoboda maďarského ľudu. Lebo kráľ Štefan nijako nechcel založiť v Uhorsku kráľovsko maďarské, ale kresťansko-feudálné s osobami panujúcimi a podmanenými. Tým poriadkom protivili sa i Maďari, ba i členovia rodiny Štefanovej sprisahaniami a vzburami, nemeckou pomocou udusovanými.

Ale cirkevní a svetskí hodnostári, biskupi, opáti, kňazi, hlavní dvorskí úradníci, veľmoži, župani a zemäni, obdarovaní z kráľovskej milosti rozsiahlymi majetkami, spriatelili sa s ustanovizňou pre nich výhodnou, nemajúc iných starosti a povinnosti, ako za kráľa bojovať a v čas pokoja požívať. Cirkevná majetková správa zaoberala sa len vyberaním cirkevných poplatkov, svetská správa dávala vojakov. Tak mravne slabí ľudia, hotoví panovať a slabších potlačovať, vžili sa do nových okolností ochotne.

V rámci nového sriadenia Uhorska uplatnia najviac výteční jednotlivci nemaďarského pôvodu, viery rímsko-katolíckej. Ľudia, vynikavší umom alebo telesnou silou, stali sa hneď vzácnymi a uplatnili sa alebo v cirkevnej správe, alebo v úradníckej, alebo vo vojenskej službe. Tak panoval kráľ nad nimi a oni nad ľudom. Z toho vznikla akoby silnými reťazmi spoločných záujmov pospájaná, mocne spoludržiaca, národnostnej farby nemajúca privilegovaná trieda zemänov, pravda, na výsmech učeniu kresťanskému o rovnosti a rovnoprávnosti ľudí. Potom už i od slovenského ľudu odpadli jeho i duchom i telom najsilnejší príslušníci, a keď zatým ani jeho ľudské, ani občianske práva nenašly ochrancov, nasledovala jeho osudná osobná nevoľnosť a jeho úplný i mravný i hmotný úpadok.

Cirkev pôsobila síce na europejskú vzdelanosť s takými výsledky, že pretvorovala všeobecné ľudské náklonnosti. Ale ako inde, tak i u nás v Uhorsku prispôsobovala sa vlivom svetskej moci a nevykonávala svojho vznešeného božského učenia. Vzhľadom na poddaný ľud odznievaly slová evanjelia „vy ste rod vyvolený, kráľovský, svobodný“ nielen na prázdno, ale cirkevní hodnostári ako požívatelia majetkov i sami otročili ľud.

Z naučenia, ktoré sv. Štefan dal svojmu synovi Imrichovi, ako má kráľovstvo spravovať, ako má zvyky, obyčaje a materinskú reč domorodých obyvateľov a prisťahovavších sa osadníkov z tej príčiny šetriť, lebo kráľovstvo jednej reči je krehké a slabé, možno síce súdiť, že chcel i jazykovú rovnoprávnosť šetriť, čím i privábil do Uhorska cudzincov, ale tomu jeho naučeniu odporuje jeho skutok, že do krajinskej správy uviedol ako úradnú reč latinskú a tak on sám urobil kráľovstvo uhorské jednorečovým. No ten skutok bol veľkého významu a dôležitých následkov.

Maďari žili v novom kráľovstve životom nevýznamným. Kráľ Štefan vyberal síce i z nich všetkých dobrých bojovníkov a umnejších ľudí, smiešajúc ich s privilegovanou triedou iných národností, ale tým, že sa i oni účinkom reči latinskej podrobiť museli nemohli sa ako osobitný maďarský politický národ uplatniť.

Táto významná okolnosť, diplomatičnosť reči latinskej, v ktorej nemožno nevidieť prst riadenia Božieho, bola dôležitá vec, lebo zachránila nás Slovákov, ostatných Slovanov krajiny a Rumunov pri živote. Maďari totiž ako osobitné plemä nevyviňovali rozpínavosti, nešírili sa rečou, nenatiskali iným svoju národnosť a tak neuplatňovali sa ani občiansky, ani politicky. V novom uhorskom kráľovstve zmizli ako národ politický, prejaviac rozpínavosť len po 230 rokoch, keď sa s privandrovavšími Kumánmi v jednu národnosť sliali. Vtedy boly i zdivočely ich mravy, tak že pre zločiny, lúpeže, rabovania a pálenia dedín pápež dal uhorského kráľa Ladislava Kumánskeho do cirkevnej kliatby.

Nemaďarské národy Uhorska ostaly pri živote len svojimi rečami; ale ľud, i maďarský, utratil osobnú svobodu a všetky politické práva a k hrude prikovaný nemohol sa ani duševne, ani hmotne rozvíjať. V Uhorsku do roku 1848 panovala len tá jedna rovnoprávnosť, že politickým národom boli zemäni všetkých národností a maďarský sedliak bol takým otrokom, ako sedliak slovenský, alebo rumunský.

Neslúži to veru ani výtečníkom našich slovenských predkov ku cti, že sa pre osobné výhody od svojho slovenského ľudu odtrhli a že sa aj oni jeho potlačiteľmi stali; no ešte väčšmi nad tým žialime, že mnohí z nich v novších časiech zapredaním a zradou krvi sa i svojej reči spreneverili a v svojom mravnom úpadku pre osobné výhody do radov urputných nepriateľov života slovenského stali. Ako pekné slovenské mená dokazujú, vyše 150 zemianskych rodín v Uhorsku sú slovenského pôvodu a tým podvrátené je i to tvrdenie Maďarov, že kráľovstvo uhorské založivším a udržovavším bol len národ maďarský. Veď takého politického národa maďarského, keď maďarský sedliak bol otrokom, do roku 1848 ani nebolo. Uhorsko udržoval svojou prácou a svojou krvou vždy len ľud a v ňom boli Maďari vo veľkej menšine. Bolo tedy do neba volajúcim hriechom pozbaviť najužitočnejších, najzaslúženejších udržovateľov krajiny nielen práv politických, ale i osobnej svobody. Z toho povstalo potom porekadlo, že „hriech na Uhriech“, lebo strašná vzdelanostná a hospodárska zaostalosť Uhorska a naša národná poroba pochodí odtiaľ.