SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Druhý dych

Cesta zavše vedie pustatinou, vyschnutými dňami neúrody v kraji štipľavých a tesných dymov, kadiaľ vietor v prašnom plášti chodí, a keď nás už iba vôľa nesie popri trsoch smädných tráv a lodýh, zazurčí v nás čosi ako pieseň, roztvorí zrak prameň živej vody. Duny nepokojných pieskov v duši skrotnú vlahou, dym sa rozuteká, krok sa stáva rezkejší a prudší a dnu opäť klíči zrno pre človeka.