Vôňa Záhoria
Autor: Eva Fordinálová
Digitalizátori: Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Andrea Jánošíková
Som ešte plná toho volania. Som plná vírivého nepokoja, viem chápať vtáčie chvenie v krídlach na jeseň a bojím sa, že celým životom ho ponesiem: spev márnivej a nesplnenej krásy stále k výškam volá, tie hlasy mnoho sľubujúce vždy ma túžbou porania. Vyšli sme z galérie dáko cudzo, ako tí, čo nič spoločné nemajú; dážď bežal krížom cestou na červenú, bezhlavo vrážal do áut pre sirénu, čo tesklivo a žalujúco vábila ho k Dunaju. Tvoj hlas bol chladný, múdry, vzdelaný, aj na vysokých opätkoch som bola popri tebe malá, a tak som aspoň chladno, múdro zamlčala, že taktiež túžim po tesklivom volaní. Sirény, vábivo a clivo kruté ku antickým svetom, sirény, úzkostné a kruto clivé v nociach pred náletom, sirény, ženúce sa clivo k nešťastiam, sirény, vaše tiahle piesne veštia žiaľ, sirény, spievate v nás počas celej ľudskej histórie, my zomierame vojnou, láskou, ale váš spev nemenný je to teskné chvenie, keď mi sústredene na tvár mieria spod tvojich obŕv temné ústia skúmavého revolvera; sirény, akú drogu máte v piesni, keď sme pre ňu ochotní slepo zrážať autá na červenú? Som plná vírivého nepokoja, viem chápať vtáčiu túžbu v krídlach na jeseň a bojím sa, či celým životom ju unesiem, spev márnivej a nedostižnej krásy stále k výškam volá a človek vzlietne, hoc vie vopred, že sa doráňa, som stále plná toho volania.
