Vôňa Záhoria
Autor: Eva Fordinálová
Digitalizátori: Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Andrea Jánošíková
Na hlave blčia lesy červené, len sluchy mi už briezkavejú cez plameň a za čelom mi ostro víchor hvízda; už nevidím a nepočujem preň, pamäť je zrazu vymetená, čistá a ľahostajne čakám, čo sa cez ňu preženie. Už neviem, komu vlastne nesiem ten krvavý kus túžby po nežnosti: veď predsa nie je možné, nie sem, kde prijímajú toľkých hostí a ja len placho stojím v kúte… Čie meno chladilo mi znútra rozpálené telo? To ucho ani veľmi nebolelo, rozhodne menej ako vydesené odmietnutie. Vincent, ja viem, že smrť ten smútok nespáli. Ďalej sa ženú pod cyprusmi mistrály a ďalej snobi múdro stoja pred horiacou bolesťou (jej dnešná cena spravidla je povestnou) dojatí iba zo seba, že hneď ťa spoznali, keď povznesene vošli do sály; tvoj zúfalý dar — ten je mimo okruhu ich pochopenia. Preč od čudákov, ktorí nádej za vlastnú krv menia! A stále víchry po uliciach hlavy do lás lovia. Chlad stúpa pod kabátom k mozgu po rebríku z kostí a stále snobským svetom bežia van Goghovia s krvavým kúskom túžby po ľudskosti.
