Vôňa Záhoria

Čosi mi tiká v mozgu ako hodinový strojček. Horúčka? Trpkosť? Časovaná nálož ekrazitu? Oblohe zrazu spustilo sa zo sivých pančúch tisíc očiek a dlažbou rozbehla sa bosá, smokliaca od zlosti, či zo súcitu: bolí ma ťažká, časovaná hlava a pod nohami, pod hladinou chodníka, medzi súhvezdiami podvečerných lámp ešte jedna taká naložená ekrazitom pláva, ľútosť v nej väzí ako zabodnutý dráp či hodinový strojček, ktorý možno o minútu dotiká. A hlboko, tam pod hladinou cesty, svet beží ponorený v svojom priestore a čase, červené kŕdle rybiek tiahnu za chvostami dravých áut, pod jednou medúzou dvoch zaľúbencov vidno stáť, bezradné psíča na tenučkých nôžkach zmoknuto sa trasie; oni, aj lampy, strach i samota sa rovnako tam zmestí, to všetko, čo aj hore človeku sa pridá: pod nohami mi svieti Atlantída, pokiaľ my žijeme, aj ona pretrváva, rovnako v nej i v dnešku pláva moja historická hlava, už tisícročia nesiem svoje nádeje a strach, i dôveru, i ťarchu neprijatej lásky na pleciach, už tisícročia vediem svoju ľudskú vzburu — za cenu trpkých obetí a zavše za pomoci radepuru nebyť len vetou vedľajšou v podraďovacom súvetí. Raz zúrim, raz ma zhltne práca, raz som žensky clivá, však stále cítim, že som živelne a živočíšne živá, bolestne narážam aj na priestor a čas, no najviac na slabosť, čo číha v každom z nás, aj keď ma bolíš, ešte stále si tu, aj keď mám z teba hlavu plnú ekrazitu. Pod kôrou sveta počujem však tikať hodinový strojček. Až oblohe sa spustí zo štíhlych nôh opäť tisíc očiek, pobeží dvoma svetmi, ktorých priesečníkom momentálne ja som, či iba prázdnym priestorom a nikomu už nepotrebným časom? Žeravé kyvadlá až desivo mi presne v mozgu bijú. Horúčka? Trpkosť? Strach o históriu?