ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Re bene gesta pohli sme sa do kostola, ale nie skôr, dokiaľ dvapercentové zvýšenie úrokov starý otec na obligátor nenaznačil „pro memoria, a preto, že sme smrteľní“ — ako sa Gáll vyjadril — my by sme sa ešte spoliahli jeden na druhého, ale za našich potomkov kto sa môže zaručiť?

Hlboko vzdychnul, hlasnejšie než mechy kováčove, nohy sa mu kŕčovite zalomily v kolenách a v celom tele sa striasol.

„Smrť je taká ošklivá, Andrej… taká ošklivá, a to je pri tom hrozné, že ostatní ľudia zostanú na žive.“

Radi sme boli konečne, keď sme opustili izbu, ktorú poškvrnil dych tohoto človeka. Vonku bolo povetrie čisté, žiarilo slnce, belasela sa nebeská obloha, len na okrajoch bola červenkastá, od juhu. Hovoria, že to dážď značí, čo môže byť aj pravda, lebo lastovičky lietaly nízko, hlas zvona (tretie zvonenie) sviatočne zvučal nad dolinou. Už nebolo ráno, ale na daktorej tráve a lístku ešte sa ligotaly dve tri kvapky — kým ich slnce nevpilo.

„Po poludní zaveziem sa do Rozmálu,“ povedal starý otec vesele, „oprobujem nazad získať vyžlu. Lebo bez Manci som ničím.“

„Ideme do kostola, starý apko?“

„Pravdaže. Keď sme už tu.“ Potom doložil, ako by sa pred Bohom chcel napraviť: „To jest aj pre iné. Postoj pri kostole, Miško.“

Okolie kostola bolo plné vozíkov, bryčiek, ešte i sklené kočiare bolo vidieť. Preca len miluje dobrý Pánboh luteránov, koľko majetných jest medzi nimi! Ale čo vošlo dnes do okolitých veriacich, že ich toľko prišlo? Azda sa už roznieslo, že Pirošku Gállovie dnes shodia s kancľa a to chcú počuť?

Naozaj kostol bol preplnený, hocaj my neboli sme poslední, ešte len prvú pieseň spievali. Starému otcovi urobili miesto vo zvyklej lavici, ja som sa schúlil na kraji nasledujúcej. Stisk bol ohromný, ešte i priechod medzi lavicami zaujaly mladé sedliacke dievčatá, ktoré z miest pozdĺž oltára vytisli.

Napriek veľkému davu, preca bolo chladno pod týmito nádhernými oblúkmi, ako by hučiaci zvuk organa vpil a rozptýlil utlumené ovzdušie, a do ľaliovej barvy prechodiace pary. Všetko bolo tak svieže, tak rezké; nič nebolo cítiť navôkol, len jemnú, prenikavú vôňu tela týchto červených, zdravých dievčat…

I oltár bol dnes neobyčajne okrášlený, hrubé, cifrované sviečky horely v svietnikoch a bol obsypaný s tearužami a plnými fialkami. Šeptali si dookola, že to Dubek poslal na oltár. A to je u nás v Križnovciach nie zvyk — dvom mužskými božským osobám také netreba — a Marii nedvoria.

Ale preca boly pekné tie mnohé kvety, zvlášť fialky játrovej a mdlo červenej barvy. Jedna včela, malý blázon, alebo rozbitým oblokom vletla dnu, keď jej von sa hrnúci vzduch priniesol vábivú vôňu, alebo ju bez jej vedomia doniesli s ružou, var opojená omdlela, v jej kalichu, teraz tam bzučala okolo oltára a poletuje až po kanceľ a nazad. Jaj, ak práve ctihodného pána farára uštipne. To by bola paráda. Starostlive pozeral na to kostolník Martin Síčina.

Všetky tu boly, čo ich poznáme, pekné dedinské slečinky; štyri Vérovské devy, jedna má už obrúčku na prste (ale ju aj ukazuje, nechže sa ligoce, aby jej ostatné závidely), Vilma Folkušházych čosi šušká Marii Krúdych, načo táto naľakaná rukou chytá ako noc čierny veniec vlasov na hlave. Bože, naozaj sklznul sa jeden zle pripnutý vrkoč… Aj ihlica spadla kamsi pod lavicu… Dve hlávky zohnú sa, hľadajú, vidno za chvíľu len dve okrúhle, biele šije s okúzľujúcimi líniami, báječnými jamkami. Marienkina bola previazaná zamatovou stužkou, úzkou ako jašterka, aby ešte lepšie vyzeralo bielo pri čiernom.

Gállovci nie sú tu, naproti tomu pán Dubek tam sedí na mojom dávnom mieste, ale súsedom mu je nie kasnár Porňa, ale starý Funtik, ktorý i teraz spí na dvoch rozprestrených ramenách; jeho vyblednutý kabát od tých čias znovu zafarbili z mlynárskej barvy na tmavomodrú a prešili, preto, keď teraz jeho ústa ku rukávom prilipnú a sliny mu v spaní tečú, jeho biela brada, keď sa prebudí, taká bude, ako do svetličky spadnutý kanálik.

Starý pán Prakovský tiež tam spieva, jeho hlas i teraz vyznieva zpomedzi ostatných, ako hlas lážiového toliara popri štrkote grošov. Ale aj ho spustil po chlapsky, z celej duše, aby silne zvučal, niekedy mu pot cícerkom tiekol na čelo od veľkého úsilia, a glgáč mu tak chodil v hrdle, ako člnok v brdách krosien.

Odrazu stane sa pohyb a rozruch na priechode, kde dievčatá stoja, mrmlaniu mora podobný šelest beží cez kostol. Pekná Buzinkayová na druhej strane zdvihne malý biely prst s riadkov spevníka, lebo vždy s prstom sprevádza text, aby sa nezmýlila — a priloží si lorgnet na nos.

„Nová mladucha,“ šeptajú.

Ako by sa svieži vetrík zdvihnul, sto sukien šuští, tiež toľko stužiek poletuje na vrkočoch, raz toľko kordovánskych čižiem vŕzga, lebo dievčatá mladuche cestu robia, napravo stúpia, naľavo stúpia, dovedna sa stisnú, naškrobené sukne opálajú sa o nohy okúzľujúcim šuchotom a sipotom.

Piroška prišla so svojou mamou, jej sa otvorila cesta, ona kráča špalierom dedinských dievčat, biela ľalia medzi slezovými ružami. Nábožná pieseň, čo znela Pánovi, práve sa začínala slovami: „Jak čerstvých vod jelen žádá.“ Ako by aj to jej sa týkalo.

Ale aká bledá, smutná bola moja lanskoročná láska. Aj ako sa premenila. Ako by sa jej boly oči zväčšily, a preca len tvár schudla; na celej jej bytosti, ako by sa akási zimomriavka rozliala, aj ústa zrejme sa užšími zdaly a bezbarevnými. Tak by som bol rád zistil, že následkom toho ošpatnela, aj som proboval v sebe to sťa rozhodnutie vysloviť, to jest, chcel som sa oklamať, lebo som dobre videl, že je krajšia, ako bola.

Každý na ňu pozeral, dokiaľ na miesto prišla a ešte i potom mnoho zrakov na nej utkvelo, čo ju nepomýlilo, ale ešte si pyšnejšie vyzdvihla hlavu, ako kráľovna, keď ju množstvá pozerajú.

Keď už zvedavé pohľady všetko vyskúmaly o nej, o jej šatách, o diamantovom diadéme (ktorý je, ako hovoria, od voľajakej grófky v zálohu u Gálla), čo je spôsobná látka ku dnešným olovrantom, neunavená pozornosť obrátila sa k Dubekovi, a len čo potom ešte zvýšilo, to venovali poslúchaniu predikácie.

Zdĺhave, nudne hovoril ctihodný pán, ale čo hovoril, nevedel by som rozpovedať ani keby mi krk soťali. Isté je, že bol každý netrpezlivý, staré panie pokašliavaly, a mužskí čím diaľ, tým častejšie prekladali si nohy jednu na druhú. Opravdu, povzdychlo si celé kresťanské shromaždenie, keď konečne prišiel rad na modlitbu a keď pán farár po „Amen-i“ zavrel modlitebnú knihu a vytiahnul z nej kus papieru, na ktorom sa prerazily jeho háky báky.

Všetky panenky závistlive pozerali hore na ten papier. To je zem zasľúbenia, ten malý biely papier, to je cieľ. Svätý Ondrej so svojím olovom, Lucija so svojím stolcom, všetko to pracuje pre tento papier.

Hlboké ticho nastalo. Ctihodný pán farár zvučným hlasom prečítal, ako sa svedčí, že zemiansky pán Anton Dubek de Zöptau berie si za svoju manželku zemiansku pannu Pirošku Gáll de Hilib atď.

Nato zas každý zrak obrátil sa ku mladuche, ktorá teraz už nedržala hlavu pyšne, ale sa i trochu začervenala.

Potom i to sa skončilo, zazvučal organ a spev. Svet sa prinavrátil do starej koľaje, hluchý Prakovský nabrúsil si hrdlo ku ostatnej piesni a niesol, niesol hlas plnou silou, mohutne, spev hučal, burácal z jeho pľúc, ako by klenbu štiepal a nebesá dobýjal, spev ostatných nebol popri ňom nič hodný, alebo toľko ako popri hučiacom víchre bľačanie ovčieho stáda, — keď tu odrazu ustrnul a vypadnul mu z úst hlas. Také to bolo divné, tak sa zdalo, ako by celý kostol bolo heglo a nižšie by padnul. I organista sa pomýlil v hre. Každý pozeral na Prakovského, ako na hodiny, keď prestanú tikať. Čo sa stalo so starým?

Prakovský však nepokojne sa nazad nachýlil a opýtal sa za ním sediaceho, mäsiara Pavla Slabého:

„Čo to bol za výstrel?“

„Výstrel?“ spýtal sa Pavol Slabý. „Ja neviem o žiadnom výstrele. O jakom výstrele hovorí pán kmotor?“

„Práve v tejto minúte počul som výstrel.“

„No, ja som nepočul,“ povedal mu do ucha Slabý, usmiaty. „Veru, veru, namýšľate si, pán kmotor.“

„Nie? Ale veď práve teraz vystrelili. Z pušky. Všakver ste počuli, baťko Funtik?“

Tí sa začali smiať. To je špás. Prakovský počul výstrel, a my nie. Starý Funtik spí v jeho súsedstve a miesto neho Prakovský sníva o výstrele.

Kývali mu rukami, že nevedia nič o streľbe.

„Jednako som celkom dobre počul,“ bľabotal zmýlený, na široko otvorenými ocami, „odprisahám, odprisahám…“

Gašpar Folkušházy, ktorý bol zahrúžený do spevu, omrzle dudral.

„Márnomyseľný blázon, pretvaruje sa, ako by počul.“

Mladý kožušník z Rozmálu naproti tomu dobromyseľne obrátil sa nazad, lievik robiac z dlane:

„Nenamýšľajte si, krstný otecko, nik nestrelil. Nechajte slyšanie nám, vy len spievajte a ticho seďte.“

Ale Prakovský nebol v stave zostať sedieť. Neobyčajnú rozčulenosť bolo mu vidno na tvári, ruka sa mu triasla, proboval spevník do futrála položiť, ale sa mu nepodarilo, teda to potom tak nechal a povstal, aby sa von vymotal z lavice, čo však ťažko šlo zpomedzi tlstých pánov, jednému druhému aj otlaky pošliapal, a keďže sa mal bokom prebiť, strieborná gombička jeho dolomáňa zachytila sa o retiazku Dubekovu a ju i s hodinkami vytrhla a niesla na gombíku, až kým to potom s veľkým hrkotom všetko spadlo na kamennú dlažbu kostola. Každý ta pozeral. Čo je to? Ča sa stalo? Čo hrkoce? Prečo ide preč Prakovský? Šuškanie povstalo, potom posmiešky:

„Výstrel počul, neborák.“

Šírilo sa ako blčiaci oheň. Súsed dal ďalej susedovi „Prakovský počul streliť“. Či je to nie zábavné? Taký je hluchý jako palica a počul streliť. Nemožno sa na tom nezasmiať. Ako by dajaký zlý duch pošteklil ženy, chlapov, všetky ústa stiahly sa na smiech. Ha — ha — ha! Prakovský počul streliť. My sme nič nepočuli. Bleskot samopaše ligotal sa v očiach, milý rozmar vysadnul na čelá. Lúč slnca ako zlatý vodopád valil sa dnu cez oblok, ešte i tie papršleky ozaj sa smialy, ba tak sa zdá, na oltárnom obraze svojho syna obetujúci Abrahám tiež sa nemohol zdržať úsmevu.

Sám Prakovský všemožne sa predieral navonok zpomedzi cestu mu zastavujúcich panien, nastrašený, sem tam merave hľadiac si klesajúcimi nohami, medzitým od známych sa vypytujúc tupým, krotkým hlasom:

„Nepočuli ste streliť, dievčence?“

Nie, nie, nik nepočul.

„Je to čudné, čudné,…“

Len ešte žltšou stala sa mu tvár, ako mŕtvole, ako vosk. Naozaj čudné je to. Lebo, nepočul výstrel, to je isté, ale ak by aj bol počul, čo potom? Čo je v tom, že jeden výstrel zarachotí tam von? Rozpustilý chlapec vystrelí z pištole, alebo pastier strelí niže záhrad na vzletlý kŕdeľ kuroptví. Ako sa môže na tom tak vzrušiť?

Prakovský vyrútil sa von, spytoval sa kočišov. Nepočuli jeden výstrel? Aj tí hlavou pokývli a sa usmiali. „Nik tu, urodzený pán, ani bičom neprasknul!“

Potom bežal domov holohlavý (klobúk si zabudnul v kostolnej lavici). V kuchyni obšmietal sa jeho tovaryš okolo obed variacej slúžky, lapil ho za golier a zreval naň:

„Kto strelil pred chvíľou?“

„Ja nie,“ vyhováral sa tovaryš s krotkou tvárou. „Ako to môžete mysleť?“

Pustil ho a zase išiel vyrušiť susedstvo s jeho vyzvedaním. Vtedy už všetci veriaci valili sa von z kostola, kušnier z Rozmálu, krstňa, doniesol mu klobúk a spevník a kričal za ním z plnej pary:

„Krstný, hej, krstný!“

Ale starý človek si to nevšimnul, len sa opytoval každého, koho stretnul, či ozaj nič nepočul a jednostaj miatol trhaným dychom, ovesiac veľkú hlavu:

„Je to čudné, je to podivné…“

*

V Križnovciach je aj malá vec veľkou udalosťou. Dedina bola plná zábavného prípadu, že Prakovský počul výstrel.

Starý apko doma to vyrozprával, i tam sa každý usmial na ňom.

Ale verabože zmiznul úsmev, keď o štyri dni dorazil chýr z mesta Majlandu, že Alexander Prakovský, cis. kr. lajdinant, v minulú nedeľu okolo poludnia, v tamojšej veľkej kasárni strelil si do hlavy.

„Neborák chlapec!“ povedal starý apko smutne. „To zapríčinil list Piroškin.“

„Chudák starý Prakovský,“ riekla drahá mamička a jedna slza vyvrela z jej holubičích očú, „počul ten výstrel!“

I mňa otriasla žiaľna zvesť, prekvapila ma mamina výpoveď.

„Ale veď je to nemožné, mamička… z toľkej diaľky! Ako si môžeš dačo také predstaviť?“

Mama mi oblapila krk a pohladila mi hlavu jemne, smutne.

„Ty to ešte nevieš. Ale raz sa naučíš, že srdce rodiča ďalej vidí, než oko, lepšie počuje, než ucho. Ty to ešte nevieš…“