ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

To je historia mojej prvej lásky; kvapka medu v jednom okove pelýnku, ale tá kvapka bola sladká, taká sladká…

Každý cítil vlažný vánok jara. Iní boli var šťastnejší odo mňa. Mne sa len tenušký papršlek slnca dostal, — im snáď mnoho lúčov, celé snopy… ale výsledok je rovný, veď preto je milý prvý jarný lúč, lebo ešte nie je skutočnosťou, ale len jeden blesk, jeden sľub, jeden vopred jazdiaci posol, ktorý dýchne na stuhnuté polia, zmeravené srdcia zobúdza a zmizne ako sen.

Načo požičiavať od opekajúceho leta na začiatku jara? Leto — veriteľ — nepustí zpät ku jaru, ale odrazu sotí dnu do jesene a jeseň osopí sa: „Dlžník, plať!“

Oh, azda bolo dobre tak, že len toľko bolo; vcelku len jeden konár, čo sa nakloní s plota raja, — niet na ňom ovocia, ani kvetu… len práve tušiť dá, aké sú tam stromy…

Áno, len toľko bolo… už aj tak vakácie chýlily sa ku koncu. Viac som už nevidel v tomto roku križnovský kostol, len zvonku raz, keď ma o niekoľko dní mať moja tadiaľto viezla nazad do I. gymnázia.

Pri usanských lúkach zajac bežal napriek cez cestu vopred nášho vozíka. Mama sa naľakaná striasla.

„To je zlý znak, dieťa moje, prepadneš toho roku.“

„Ty na také veci veríš, mama?“

„To je už taká obyčaj. Mne sa neodá zmeniť na tak krátku dobu, dokiaľ žijem.“

S takými rečmi vedela ma mama moja rozplakať a to jej bolo milé, lebo mohla odbozkať moje slzy.

Pri križnoveckom cmiteri, kde sa Česi tak dobre zabávali, brázdnemu koňovi odpadla podkova.

„No to sa dobre začína,“ zaklial kočiš, skočil dolu a zodvidnul podkovu z prachu.

Mama sa ešte väčšmi zľakla a už o tom rozmýšľala, či sa nemajú vrátiť? Nie, preca nie. Veď vrátenie sa už samo v sebe donáša nešťastie, osud sa s tým nedá udobriť. A potom čo by povedal chudák apuško? Teda len poďme ve meno božie. Podkovu pribije križnovecký kováč napochytre.

Prakovský bol práve zvonku zaneprázdnený pred dielňou, kde dva rozhegané vozíky a jeden rozobratý pluh ponevieraly sa, aj niekoľko nových kolies a jeden brus, ktorý kováčsky učeň obracal. Starý majster s tovaryšom ohnivý ráf dával na jedno koleso.

Ale aké divné to bolo, sotva sa dal poznať nedeľný slávnostný spevák takto v robote, samá sadza bola jeho tvár a bielky očú nápadne sa odrážaly od čiernosti tváre; košeľu si vykasal až po plece, rameno bolo tiež zamazané a mal na ňom čierne bodky od padajúcich iskier, proti ktorým mu šaty od hrdla počnúc remenná zástera chránila, z tej visely — vo výške pŕs — franforce z mechúra na dohán.

Keď poznal moju mamu, ktorá sišla z vozíka, usmial sa na ňu a z úcty až po zem packal svoj čierny, z huby spravený klobúk.

„Spadla nám podkova s koňa, pán Prakovský.“

„Ďakujem, dosť dobre,“ odpovedal vľúdne kováč.

„Keby ste boli tak dobrý pribiť ju.“

„Ten veru zomrel, neborák, dávno zomrel,“ riekol smutne a mädlil si ruky. „Božia vôľa je zákon, darmo je, homines pisci, človek nemôže ísť s palicou na Prozreteľnosť.“

Miško kočiš zbadal, že rozhovor krivo ide, lapil vec za kratší koniec, vopchal podkovu do kováčových rúk a zareval mu do ucha:

„Toto nech pribijú, pán majster!“

Pribral sa v náhlosti. Šarmaňa vypriahli, priviazali ku stĺpu, Miško mu držal predné nohy, dokiaľ kovanie trvalo; Prakovského ústa mlely pod tým časom jednostaj.

„Veru som len sám, ako palec. Ten chlapec, pravda, je tu, moja veľká radosť, hrdosť, ale zostal z neho veľký pán. Blázon som bol, že som ho dal do škôl. Komu? Kráľovi. Nuž, či mi kráľ dal dakedy niečo? A keby aspoň kráľom bol, ale keď je len cisár… neodalo sa, urodzená pani, nech ráčia veriť. Dnes zajtra spravia Šándora generálom a vtedy sa bude hanbiť za otca. A preca je kováčske remeslo nie var čižmárstvo. V starých kronikách čítam, že sám Malý Pavel, car, vo voľnom čase neťažil si kone podkúvať.“

„Veľký Peter, car, mama.“

„Ale čuš, to je všetko jedno.“

„Chlapec je teraz doma, ale potom ho zas neuvidím za dlhý čas. Azda var mi nepríde ani na pohreb. A preca cítim, onedlho mi bude koniec. Veľmi slabnem, všetko sa na mne kazí. Veľké kladivo už sotva uvládzem, slabý hlas už sotva počujem. Slovom z kladív mi treba malé, z hlasov veľké (vesele sa usmial na svojom vtipe). Srdce sa mi sviera, keď si pomyslím, čas volnosti uplynie a znova odíde. Zlú predtuchu mám, že ho nikdy viac neuzriem. V noci ma zlé sny trápia.“

Mojej mame ľúto bolo starého kováča, zakričala mu priateľsky:

„Nebojte sa nič, pán Prakovský, vždy sa on prinavráti, uvidíte, tak počúvam, že je váš syn sem už dosť pevne viazaný.“

Starec vytreštil oči, ako by neveril v smysle počutých slov a váhave opakoval:

„Sem viazaný?“

Moja mať priložila si dlaň k ústam, aby tuhšie vyšiel hlas:

„S vlasmi pekného dievčaťa.“

Všetka krv vošla mi do hlavy. Bože môj, to sa na ňu vzťahuje. Duša moja, teraz buď pevná, aby som sa neprezradil. Ach, načo toto trápne téma vypuklo?

Hluchý kováč zadivený složil kladivo, bol vyrušený zo svojho všedného rozumovania, začal slávnostným, odmeraným spôsobom hovoriť.

„Kto má byť ostatne a následkom toho vo svojej prirodzenej skutočnosti tá biela osoba?“

„Vbite už raz, pán majster, aj ostatné klince,“ zvolal kočiš netrpezlive.

„Nekrákaj, nerozumný sluha,“ hromžil naň Prakovský, „hlbší klin bol teraz vbitý do vnútornosti môjho srdca.“

Matka moja už videla, že škoda bolo otázku túto nadpriadať, nuž ale, môj Bože, zvedavá bola a vŕtalo jej to bok — veď bola žena.

„Hovoria o slečne Gállovej,“ riekla mu k uchu nachýlená. Kováč sa usmial. Páčil sa mu celý žart.

„No, to ozaj uhádli! Toľko stojí celý chýr ako spadnutý máčik. Ešte sa môj syn ani neshováral so slečnou Gállovie. Desať rokov sme v hneve s Gállovci, odkedy ma na posmech obrátili na meninách toho kujona. Potom aj to dievča! Čosi zlovestného sála z jej očú. Vždy sa zhrozím, keď na mňa pozre. Rád mám svojho syna, urodzená pani, ale bohuprisám, hneď by mu hlavu rozštiepil na dve rovné časte, ak by do takej kupčiarskej familie vniesol korunovaného škorca Prakovských.

(Totiž na címeri zemianskej familie Prakovský z Prakoviec vidno jedného škorca.)

Do takého hnevu vniesol sa pomaly, že mu oči iskry sypaly a škrípal zubami. S kladivom mocno udieral na podkovu, že sa všetko chvelo.

„Tá už nespadne viac s tohoto koňa. Keď už budú len kosti z neho, ešte bude na ňom.“

Potom začal zas Gálla haniť.

„To je nie človek, prosím ponížene, horší od divého zvera, hroznejší od strašnej žirafy, ktorá hroby vykopáva. Nie dosť na tom, že je lakomý, veď keby len bol lakomý, keby len preto páchal zlé veci, aby mal z toho osoh, ale on to robí z vášne. K vôli samej zlomyseľnosti koná zlomyseľne. Keď bol ešte zdravší, hockedy vošiel do Nesty. Tento náš potok sa tak volá. Koryto má hlboké, človeka nevidno z neho. Tam čupel alebo chodil nespozorovane a keď pastier z lesa domov hnal kozy, lapil dajednu v potoku a vydojil jej mlieko do vody. Lebo mu odľahlo na srdci, keď mohol pomysleť na to, že mliekom kozy chované deti chudobnej vdovy budú preto od hladu plakať… Vidím to z pohľadu, že urodzená pani pochybuje o tom, čo besedujem; myslí si: z Prakovského hovorí žlč. Ale Boh mi je svedok, že je to taký človek. Nik ho nemá rád na svete. Ešte i vlastný pes si ho zošklivil. Lebo raz milý pes šunkovú kosť uchvátil z cudzej kuchyne a niesol ju v pysku, aby ju na pokojnom mieste strovil; Gáll to videl, vybral imu z pysku, umyl a sám zjedol šunku s kosti. Obkradnutý pes od tých čias vrčí a breše naň. Je to pekný šibenec… Hotové.“

To jest, podkova bola podkutá. Matka sa práve chystala opýtať, čo je dlžná, ale kováč ako videl, že ústa otvára, vbehnul hanblive do dielni a aby matka nemohla vojsť dnu platiť, začal kovať žhavé železo, iskry len tak lietaly von zo dvier ako ohnivé včely, celý roj.

„Neráčte dnu prísť, lebo sa šaty poškodia,“ volal.

Tak potom sme sa pohli bez pláce, zanechajúc križnovecké domy, tešili sme sa peknému vidieku, ktorý už obliala smutná žiara jesene. Na lúkach vykukla jesienka (Anemone pulsatilla), posledný kvet roku, ktorý prichádza na pohreb ostatných. Les, brezina, v ktorom miešane rastie buk, breza, s krotkým gaštanom, do tupých bariev sa obliekol, vyšné listy čertovho rebra zvädnuté dolu ovisnú, pažiť ožĺkla, šípová ruža opadla, bobule borievok sčernely, všetko sa vyzlieka, prv než si oblečie onedlho bielu zimušnú uniformu.

Nesta vyndúc z dediny, rovno sa do lesa skrúti a tam blúdi rozmarne, uteká vopred, a zas sa vráti ako vrtký psík, na dakoľkých miestach v lese aj hradskú cestu prekročí, a táto jej pasia mnoho peňazí stojí slávnu stolicu, ktorá je prinútená nad rieku mosty stavať.

Jeden most bol skazený, tak sa zdá tejto noci, zo pár dúšok vypadlo, alebo odniesli zbojníci na oheň, ak ich ešte jesto. Lebo kedysi — tak hovoria — tu sa usalašil povestný Jánošík, gavaliersky zbojník horniackych Slovákov, ktorý zabral tovar obchodníkom, potom meral súkno chudobným vandrovným žiakom narábajúc s velikými rýfami. Od jedného buka ku druhému. (Od buka, do buka.^[5]) A buky ozaj zriedka rastú v križnovskom lese, takže ani cinkotská holba nebola o toľko väčšia od holby, ako jeho rýf od rýfu.

Ale nie o tom je reč, ale o tom, že sa nedá prejsť po moste. Kočiš Miško škrabal si hlavu, konečne na tom sa usniesol, že sa pustí lesom a tam prejde Nestu, kde je najplytkejšia, kde je najmenej strmá, my ale ak sa bojíme nebezpečných závozov a kopcov lesa, môžeme ísť vopred lesným chodníkom peši.

Mama sa veľmi bojí prevalenia (ani ja to nedržím za veľkú zábavu), teda poslúchnuc, pohli sme sa bokom popri Neste, aby sme vyskúmali, kde sa dá prebŕdnuť s najmenším nebezpečím. Len aby sme sa stretli so živou dušou, čo by sme sa od nej dozvedeli.

Sotva sme šli na sto krokov cez krovie a buraň, keď jeden hlas zavznel z húšťavy:

„Tadiaľto, tu som, Šándor!“

Dobre sa dalo rozumeť každé slovo.

„Ktosi hovoril,“ šuškala mama zľaknutá, lebo ona nevedela si predstaviť les bez zbojníka. „Vraťme sa, syn môj, ku vozíku.“

„Ale, mama!“

Taký milý hlas to bol, ako by do medu bol máčal srdce moje. Ani som nemyslel na to, aby som sa bál, naopak, neodolateľnou silou ma ťahal, aby som ho vyhľadal.

Roztiahnul som oboma rukami konáre lieskovcov a hlohu, ktoré na vôkol zarástly veľké gaštanové stromy, jeden dva kroky a tam som stál na čistine, cúvajúc od prekvapenia.

Piroška Gállovie sedela tam na pažiti, s kopou poľných kvietkov v zástere, z ktorých kytku vila.

Vykríkla, stala sa bielou ako krieda.

„Ach, Paľko, vy ste to?“ riekla tupo, hrobovým hlasom. „Ako prichádzate sem?“

Razom som porozumel situácii. Piroška čaká lajdinanta, tu sa zvykli schádzať v lese a dopisovanie v kvetu dyne vzťahovalo sa na čas a miesto stretnutia sa. Nepochopiteľná veľkodušnosť ma zmohla. Neviem ako a prečo. Azda preto, že bola matka nablízku. Lebo moja myseľ bola ináč plná hnevu a nenávisti proti nim.

„Pst, ani slova, slečna. Tu je aj moja matka. Viem všetko, ale ja nehovorím, hlavná vec, aby ona nezvedela, lebo by rozchýrila… S Bohom, slečna… Idem už, mama! Vypytoval som sa o ceste.“

Piroška pozerala na mňa s vďakou, dojatá.

„Vy ste dobrý šuhaj,“ šeptala rozcíteným hlasom (preca var nemala zlé srdce), potom vybrala zo svojich kvetov jeden divý klinček s dlhým steblom, kvet bozkala a mne ho ponúkla.

Teraz už zas čert vošiel do mňa.

„Netreba mi,“ povedal som surove a nechal som ju tam.

Matka ma čakala na chodníku. Spýtala sa, s kým som sa shováral, ťažilo sa jej — riekla — za mnou ísť (čo je aj nie div, lebo matka bola náramne rozsiahla a krovie náramne husté, nebola by sa vmestila).

„Hovorí, že cez potok vyššie sa dá prejsť,“ zvolal som na kočiša, ktorý všade popri potoku napredoval.

„Kto to bol?“ opakovala matka otázku.

„Huby alebo kvieťa sbierajúce dievča, také čosi.“

Matka sa usmiala.

„Tak neiste hovoríš o tom, ako čo by si bol dajakú divú zver shliadnul a nevedel by si dopilna, či bola žirafa a či hyena. Horší si od starého Prakovského.“

„Vravím, mamička, že bolo dievča.“

V tejto chvíli zľava zašramotila chrasť, ta sme sa pozreli a pekný Šándor Prakovský vystúpil zpomedzi stromov, pušku mal na pleci a dakoľko stebiel červených jahôd v ruke.

Tak sa zdalo, ako by sa zarazil na tom, že nás tam vidí; jeho pekná, zmužilá tvár sa zatemnila, zdal sa váhať, či má k nám prísť, ale potom nemo pozdravil matku, na mňa hodil posmešný zrak a šiel šikmo vľavo proti miestu, kde grupa gaštanov tvorila opravdivú izbu z ratolestí, kam len modré nebo môže nahliadnuť. A to neklebetí a nediví sa.“

Mama moja sa však divila.

„Obzvláštny poľovník, čo jahody sbiera.“

„Ani som nevedel, mama, že ešte i teraz jesto jahôd.“

„Je to veľmi snaživá rastlina, keď sa leto pretiahne, z dlhej chvíle obrodí ešte raz… Ale je krásny šuhaj, to mu treba dať.“

Obrátila sa, pozerala za ním.

„Ty,“ riekla potom naliehave, udrúc ma do boka, ako by bola dačo veľké objavila, „ten lajdinant ,takému čosi‘ nesie tie jahody.“

„Ale nieže, mama.“

Zľaknutý, v rozpakoch pozeral som na ňu, že azda vie dačo. Ona zas mňa vyzvedala a keď jej pichľavé, skúmavé oči do červena spálily moju tvár, odrazu všetko uhádla, a vykríkla jej teplým lichotným hlasom:

„Oh jaj, ty ich pomahač! Priznaj sa teraz hneď, že si tam našiel Pirošku Gállovie.“

„Never to, prosím.“

Moja mama tak vedela na mojej tvárí čítať ako v dajakej knihe.

„Čo, aby som neverila? Teraz už viem celkom isto; keď nechceš povedať, idem sama a pozrem to.“

Obrátila sa a nasilu chcela ta ísť.

„Teraz hneď zomrem, ak nezviem.“

Taká opravdivá žena bola moja mama, že by naozaj ochorela, ak by dačo nepreviedla. Dosť veľké zlo snieslo sa z toho, že Eva jedla z jablka a Adama ponúkla, ale aké by bolo ešte bývalo, keby Adam bol jedol z jablka a Evu neponúknul?

„Mama, mama, vráť sa… Veď by to bolo strašné. Var by ti aj hlavu zoťal ten lajdinant.“

„Nužtak je, ako som povedala?“

„Tak je, tak, ale nehovor o tom nikomu.“

Nato potom sa vrátila s veľkou odhodlanosťou, v dobrej nálade, lebo trocha takej pohoršlivej príhody (keď sa s inými stala) vždy ju zelektrizovalo, vtedy bola ešte aj pekná; a mala opravdu pôžitok v tom, že mohla karhať spoločenstvo a mohla vzdychať nad skazenosťou sveta.

To robila celou cestou, zvlášť, keď prejdúc cez Nestu, znovu sme prišli na cestu, a zase sa pohodlne umiestila vo vozíku.

„Oh, a ešte vravíte, že niet zbojníkov v lesoch. Nuž len Jánošik bol ním? Nuž a kto odberie česť jedného dievčaťa? Kto ukradne s jej tváre ruže, pel, email…“

Tak sa pohoršila, tak šomrala, dokiaľ aj ostatná breza križnovského pekného lesa nezostala za nami.

Ešte raz som sa obzrel s klatinického vŕšku, tam sa barnavel les v diaľke, len takým sa zdal byť na konca nemajúcom poli, ako jedna záplata, ako dáka kefa.

„Hej les, les!“

Vzdychnul som a pomyslel som si, koľko vtákov skáče tam na konároch, koľko veveríc sem tam behá, koľko jašteriec sa plazí medzi rastlinami a v šiatri z gaštanov ako štebotá Piroška s lajdinantom a zo všetkého toho nič sem nevidno, len jednu kefu.

Aký je veľký tento svet!

A na tomto veľkom svete koľko krásnych dievčat jest okrem Pirošky.