Zlatý fond > Diela > Hluchý kováč Prakovský


E-mail (povinné):

Kálmán Mikszáth:
Hluchý kováč Prakovský

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Darina Kotlárová, Monika Kralovičová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 36 čitateľov

IX. kapitola. Manci

Jeden rok je veľká doba, — školský rok študentov nie je žrebec, je len slimák. Ale dačo veľmi zaujímavého neveľmi sa deje pod tým veľkým časom. Ak len nepovažujeme za zaujímavé, ako sa stane mamľas mladíkom. V dobe mamľastva ešte si svoje vlastné meno vyrezával do školských lavíc, teraz už tvoj nožík privyká na písmeny mena tvojho ideálu. Ľanského roku ešte tvoj profesor dával ti téma veršu — teraz už len tak samy od seba rinú sa nadšené tématá — po meste chodia sem tam v pekných klopkajúcich topánkach a v dráždive šuštiacich sukňách. Všetko príde odrazu. Práve tak ako jarný prúd odnesie sneh, do puku ženie strom a naplní bzukotom, vôňou celý vesmír… Je to prebudenie sa spiacich vášní a síl. Neide to v istom poradí. Jedno zobudí druhé.

Otec dá ťa učiť tancu, tvoji kamaráti priučia ťa fajčeniu: keď fajčíš, cítiš sa byť človekom a začneš pozorovať na reči chlapské… Akousi malou škárou vkradne sa raz i politika a utiahne sa v malom kúte.

Začínaš zaujať dajaké stanovisko, zväčša zelené, ale veď je to jedno… Dosť času ujde sa ti ešte na iné barvy.

Nuž v tomto roku aj my sme urobili voľačo. Vyriekli sme, že sa neučíme nemecky. Štyriciati sme stali dovedna a oddali sme profesorovi nemeckej reči našu rezolúciu: „Nix dajč!“

Profesorovia sa nastrašili, držali poradu, kapacitovali nás, povzbudzovali, ale nič neprospelo, pod nemeckou hodinou prázdna bola učebná sieň. Konečne písali našim rodičom.

Okolo Vianoc dostal som list s okrúhlymi starobylými písmenami starého apku:

„Môj milý vnuk Paľko!

Počujem, že sa nechceš učiť nemecky. Veľmi odobrujem tento Tvoj úmysel. Tvoj p. profesor ponosuje sa na to v liste, ale ja to hovorím, dobre robíš, chlape, že nechceš si s tým poškvrniť Tvoj rozum, kladiem však jednu podmienku: aby totiž do konca júla (keď bude skúška) ani jedného Nemca nebolo viac v tejto krajine. — Lebo keď nebude ani jedného Nemca, môžeme sa smele zrieknuť nemeckej reči, jestliby však azda i koncom júla našli sa ešte Nemci v strede krajiny a in partibus, a Ty by si nebol chodil na lekciové hodiny nemčiny, veru ti hovorím, bude mať pipasár robotu. Dixi.

Tvoj ťa milujúci starý otec

Andrej.

P. S. Tu Ti posielam dva rimštiaky, gazduj si s nimi. Staré čižmy pošli domov, dajú sa podšiť.“

Vidí to čitateľ, že dosť veľká úloha padla mi na plecia, — ale to je pravda, že som nie veľa vykonal z nej, lebo na nemecké hodiny som síce nechodil, ale dakoľko Nemcov zostalo v krajine aj po júlovej skúške, keď som zas domov prišiel.

Pravda aj pipasár bol len takou frázou. Nebál som sa ho už. Dávno to bolo, keď sa s ním na postrach zastrájali. Teraz mi už z úst visel celý deň, nie že by som sa bol bál od neho.

Ani doma sa nestaly pod tým časom vážnejšie udalosti. Za dva tri dni vžil som sa do premien. Veď za týchto dvoch troch dní o tisíc maličkostiach dialo sa vyspytovanie. Kto zomrel? I ten, i ten. Nuž a malé pestré teľa je už veľké? Jaj, to sa stalo od tých čias jalovicou. Tu je ešte Moravec? Tu veru, otvoril od tých čias baňu na kamenné uhlia a obchod ide vo veľkom, zostane milionárom. A starý Gáll žije ešte? A jestli žije, môžem si mysleť, že sa hnevá! Pravdaže žije ešte starý Gáll. A keď ho pre lučivňanské zeme neporazilo, tak ten nezomre nikdy viac. A jeho dcéra sa ešte nevydala? (Opovážil som sa spýtať, už som sa ani nezačerveňal.) Nie, nie, ešte je vždy v parte, ale rozchýrujú od jedného času, že pán z Moravy má sa okolo nej a že má počestné úmysly. Ejha! (Ani sa nepohlo srdce moje na ten chýr. Nuž kamže sa podelo moje lanské srdce?) No hľa, no hľa, a čo hovorí na to lajdinant Prakovský? Nič. Nuž, čo povedá včela, keď na kvet s ktorého odlietla, prisadne osa? Lajdinanti nereklamujú, len akvirujú. Lajdinant odišiel minulej jeseni a toho roku neprišiel na dovolenú, punktum. Vojak je vojak, „menáž“ dostane od kráľa v každom meste, být od majstra kvartieľov, dievča si však sám najde. Netreba sa o malého Prakovského starať, veď sú devy z Milána tiež nie slepé!

Slovom, čo celé okolie varilo pražilo za rok, to teraz odrazu mne predložili. Ale podrobnosti nedotkly sa ma teraz už citlive — len som to jednoducho vzal v známosť. K tomu prispelo, že starého otca dohonila podagra, následkom čoho prestal navštevovať kostol (bohovať neprestal). Ani raz sme neboli v Križnovciach v celom auguste. Moja myseľ ma už netiahla ku týmto jednoduchým, zle oblečeným dedinským dievčaťom, odkedy som lepšie poobzeral meštianske. Derogujú človeku takéto. Niet počtu disgustujúcich anekdôt, čo kolujú o ich naivite. Smiešne by bolo do reči sa púšťať s týmito milými sprostáčkami. Radšej som chodil cez nedeľu kolkovať sa do blízkeho kúpeľa, Kata zvaného. Milá zábava, lebo nová. Je pravda, že sú dámy len z dreva, ľavá dáma, i pravá dáma, ale vari je to dobré: človek ich porúca, ale ony nezrútia človeka.

Jedného dňa však list dostal môj starý otec poštou, ktorý, keď letmo prečítal, začal bohovať ešte strašnejšie, ako zvyknul.

Nik sa ho neodvážil spýtať, čo stojí v liste, konečne, keď sa utíšil, povedal mi:

„V nedeľu ideme do Križnoviec, chlape.“

Myslel som, že obanoval ohavné hrešenie a modlitbou chce spláknuť dušu svoju v nedeľu, ale potrochu vyšlo najavo, že Jozef Gáll písal list a vypovedá v ňom svoj kapitál, ktorý sme lanského roku vypožičali na kúpu volov.

Môj starý otec prináležal ku tým staromódnym Maďarom, ktorí to za urážku cti považovali, keď niekto nazad pýta vypožičané peniaze (to je najhúževnatejšia vlastnosť u tých rodov, čo s Árpádom prišli). Ale aj právom, lebo je to bezpochyby inzult, urážka, ked pokojne čibukujúceho človeka pomýlia v jemnoduchom púšťaní kotúčov dymu. To je človekovo vrodené právo, aby v takomto čase zúriť začal.

Starý otec zaklínal nebo i zem, že ku lícu prilepí tie peniaze tomu starému zlosynovi.

Lenže táto hrozba bola až veľmi akademického rázu, lebo práve chýbalo to, čo mal prilepiť.

Začala sa porada, odkiaľ vziať?

Či máme zdvihnúť peniaze na budúcu úrodu, ale od koho? Alebo či máme predať niečo, bez čoho sa môžeme najsnadnejšie zaobísť, ale čo?

Na šťastie mal starý otec chýrečnú vyžlu a ešte na väčšie šťastie býval v súsednej dedine, v Rozmálu, jeden pruský barón, menom Knopp, ktorý vyžlu za veľké peniaze chcel kúpiť; starý otec mu písal a barón Knopp prišiel na druhý deň pre vyžlu. (Hľa, ako to dobre bolo teraz pre starého otca, že som nevyhnal Nemcov z krajiny.)

Celá domáca čeliadka plakala, keď odniesli Manciho, poľovníckeho druha starého otca a pestúnku mojich malých bratov a sestár. Lebo sa s Mancim bavili a Manci dal na ne pozor, keď mal času, ich zabával, ťahal malý vozík môjho mladšieho brata Štefana, dal si na hlavu priviazať čepiec sestričky Marienky a keď sa deti medzi sebou pobily, vyceril na nich zuby a zavrčal, od čoho hneď nastal pokoj v zastrašenom vojsku, slovom Manci zastávala aj vychovávateľskú hodnosť. A teraz odchodí z domu naveky. Ozaj bolo srdce svierajúce, keď svojimi múdrymi očami posledný pohľad hodil ešte na svojho gazdu… Bodaj Pán Boh skáral toho starého Gálla!

V nasledujúcu nedeľu zaniesli sme peniaze. Bolo úslnie, ale jednako svieže letné ráno za včerajším dažďom, v celej nádhere skvela sa príroda, ako bujná žena, čo si všetko rozopne: mali sme hojný rok, všetko sa urodilo (ešte i mak), tvrdošijné stromy hradskej cesty zohýňaly sa pod ovocím (dobre je teraz vandrovníkom pokraj cesty). Kone vesele klusaly po skropenej ceste, kočiš spokojne plieskal bičom. Hip — hop, ani sme nezbadali, už sme boli v Križnovciach.

Všetko bolo čisté a sviatočné v dedine, pred domami na kuse i cesta vymetená. Na daktorom dvore staršie ženy plietly vrkoče dievčaťom a gazdovia v uličných dverách fajčili z červených zapekačiek. Dakde jeden dva staré sedliacke páry boly vonku na prahu dvier, starý muž zohnul si hlavu do lona svojej starkej a driemal, a starká mu vo vlasoch ískala. Obyčajný obraz a nálada dedinskej nedele, pole je bez ľudí, pokiaľ oko dovidí, dedina je tichá, sekera netrieska, trlice neklopú, ale ani tupá nôta mlatcov sa neozýva, mangeľ nevŕzga, Prakovského kladivo odpočíva.

Sám pán Prakovský, pekne umytý, učesaný, v sviatočných modrých dlhých vrchných s nekrytou hlavou, chodí vo svojej ovocnej záhrade, čakajúc tretie zvonenie a medzitým odporné pandravy kynožiac (hovoria, že o takomto čase vždy vypije jedno surové vajce, aby mal hlas ešte krajší). Ako nás zazrie, prívetive sa prehne cez plot.

„Bonum mane precor, domine spectabilis. Kamže?“

„Ku Gállovi. Ako sa ráčite mať, domine Prakovský?“ zavolá starý otec s voza.

Starý sa usmeje, potom smutne ukáže s rukou ďaleko, ďaleko na južnom okraji neba, smerom k Taliansku.

„Tam je on ,v čižme kráľovej‘.“

Ale my to už nečujeme, vozík ďalej beží — len toľko z toho badáme, že sa starý kováč nazdá, ako by sa starý otec dopytoval na jeho syna.




Kálmán Mikszáth

— spisovateľ a novinár Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.