Zlatý fond > Diela > Hluchý kováč Prakovský


E-mail (povinné):

Kálmán Mikszáth:
Hluchý kováč Prakovský

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Darina Kotlárová, Monika Kralovičová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 36 čitateľov

IV. kapitola. Gáll a jeho čeliadka

Jozef Gáll bol starý sebec, samá žlč, samá malícia, jeho hlavnou snahou bolo čím najväčšmi rozhorčiť život tých, čo k nemu prislúchajú. Tých ale, čo k nemu neprislúchajú, hľadel čím najláskavejšie zapliesť do osídla, a potom odrať. Bol už starý, so starým otcom v jednom veku, kedysi spolu fašiangovali na povestných pastúchovských báloch. Mechanismus veľmi sa pokazil — mal lámku, zrak mal planý a len o dvoch štulách mohol chodiť. Niekedy sodvihnul daktorý a zbil dakoho, na koho sa práve hneval.

Tam sa plantal do večera, často i v noci (lebo málo si pospal), na svojej porte, nosiac zelené clonidlo nad očami, a nemal iných myšlienok, len na seba samého, len na seba.

Darmo ho chcela zabaviť jeho manželka, v pomere k nemu ešte mladá žena.

„Bude dážď, Jožičko?“

Ani nepozrel na ňu, s nekonečnou nudou, hrubo odvetil:

„Neviem.“

Po malej chvíli zas sa ozvala.

„Už aj prší, Jožičko.“

„Nedbám.“

Piroška prilnula daraz k nemu, ako dcéra zvykla lichotiť otcovi, hladkala malou mäkkou rúčkou jeho plešivú lebku.

„Nemám ja už vlasov,“ zareval, päsť hrozivo zdvihnúc proti nebu.

Svojich domácich nedržal hodných ani pohľadu, len chodil sem tam, hundrajúc, zúriac, hnev iskriacimi očami, kedy tedy udrel svojou berlou alebo stenu, alebo podlahu, alebo náradie, podľa toho, kde chodil a žalostne s výčitkou hundral.

„Ja som už sedemdesiaťročný.“

Ako by to hovoril svojej žene a dcére: „Nuž snímte so mňa moje roky, keď ma tak radi máte.“

Jeden druhý kŕčovitý výbuch striasol mu chudé telo, kostnatá tvár sa začervenela ako karmazín a niekoľko bielych vláskov smutne sa opálalo na brade.

„Breše pes smrti!“

A zas na jeden vrh zakašľal.

Keď bol hosť v dome a pochválil daktoré jedlo, jeho vzteklosť nemala hraníc.

„Ja už nemám zubov.“

A strašné pohľady hodil po žene a dcére, ako by tie boly vzaly jeho zuby. Závidel im, že majú zuby. Nebol spokojný s ničím na svete. Keď sa ukazovalo, že bude zlá úroda, nebolo konca kraja bedákaniu. „Hlady pomreme,“ hvižďal žene do ucha. O niekoľko minút, keď ju znova zazrel, zkríknul na ňu:

„Hlady pomreme.“

Keď však to hlásili jeho paholci, že bude dúža úroda, aj vtedy vydal zo seba bolestný sipot:

„Čo to stojí, keď sa aj druhým urodilo?“

Keď sme ta došli, Gállová nás prijala v pitvore, vtedy už mala soblečené sviatočné šaty.

„Dobrý deň, dobrý deň. Kde sa tu berú, kam ani vtáčik nepriletí?“

„Len som prišiel. Doma je ,chlapec?‘ Toto označenie nepočula Gállová často o svojom mužovi, trochu jej uchu to cudze znelo, len neskôr sa nad tým usmiala.

„Doma je, nech sa páči dnu. To je vnuk, všakver? Neúrekom, aký veľký chlapec! Ako ho volajú?“

„No, čo neodpovedáš?“ hovoril starý otec ku mne.

„Pavol som.“

„Pekné meno. U grófov Zichych tiež tak krstili malého chlapca, tiež tak volajú vnuka osvíceného pána hlavného išpána, a to je dobre, lebo Petra Pavla padne na jún, a vtedy už jest všetkého dosť, tekvice, prívarok, tučná hus, kačka, prasa, ešte aj varená kukorica; ale od dňa Jozefa nech Pánboh chráni, niet vtedy nič, ale nič a mnoho ráz nazdám sa, pán brat, duša moja, že sa zblazniem.“

Pomaly sa i Gállová ku svojmu mužovi prispôsobila a krstné mená posudzovala s ohľadu na svoje pohodlie.

„Sám je chlapec?“

„Nie. Jeden mladý človek z Moravy je u neho, čo sa na lučivňanské zeme jedná. Ale preto nech sa len páči vojsť.“

„Na lučivňanské zeme?“ zadivil sa starý otec, „nuž, či jest taký osol na svete, čo tie kúpi?“

Gállová medzitým odtiahla bielu plachtu, ktorá zakryjúc dvere ako záclona visela, aby, keď sa dvere otvoria, muchy nevlietly do izieb, a voviedla nás do izby.

Tu sedel chlapec pri stole, jeho dve barle na kríž složené ležaly pred ním, robil veľké účtovanie kriedou na stole; proti nemu sedel po pansky oblečený cudzí muž s riedkymi belavými vlasmi a fúzami; úhľadný človek, až príliš pekný, na obrázkoch, čo sú na medovníky prilepené, vidno takéto tváre.

„Servus, Jožko!“ zvolal môj starý otec, a jako čoby veselý slnečný lúč vkradnul sa s jeho hlasom do nevľúdnej chyže. „Pamätáš sa ešte na mňa, starý kamarát?“

Starý Gáll složil kriedu na stôl a vyššie potisnul zelené clonidlo na čelo.

„Ja už nevidím,“ hučal hrozive.

Ale preca poznal starého otca a od zloby trasúcimi sa perami zastenal:

„Vy všetci žijete a chodíte bez palice.“

„Držíme sa pomaly, ďakovať Bohu.“

„Čo si mi doniesol?“ spýtal sa nepokojne.

„V jednej malej veci rád by som s tebou pohovoril, ak by ti nebolo na ťarchu.“

„Mne už všetko je na ťarchu,“ riekol kategoricky. „Ale už mi je všetko jedno, už ma len zabite.“

„Medzi štyrmi očami rád by som vybavil moju záležitosť.“

„To nemôže byť,“ vybúšil s veľkým hnevom. „Vari som blázon pustiť z očú tohto Moravana? Keby som ho len na minútu zanechal, nahovorili by ho moji nepriatelia, aby nekúpil moje lučivňanské zeme. Nie, nie Moravca, tohto statočného Moravca nenechám. Moravec je môj. Keď chceš, hovor pred ním, aj tak nevie maďarsky ani slova. A to chlapča je čie?“

„To je môj vnuk.“

„Ja nemám!“ vykríknul, zaťal päste a zodvihnul jednu barlu; Gállová, chudina, sa zľakla, že do nej hodí a vytratila sa z izby.

Ale nehodil barlu do nikoho, len stôl udrel s ňou tri razy (to nahradilo zvonec u Gállov), na tri klopnutia odrazu umĺknul v susednej izbe hlas klavíra, kdežto práve sa začalo rozvinuť nóta „Szeretnék szántani“[4] z tvrdošijných klávesov. Ale teraz sa hra skončila, otvorily sa dvere a v nich sa zjavila Piroškina pekná hlávka.

„Čo rozkáže apuško?“ (Óh, jak sladko zvučal jej hlas.)

Všetci sme ta pozerali. Moravec vstal a poklonil sa pred slečnou.

„Predstavte ma, pane Gáll, svojej dcére,“ povedal nemecky.

Starec hodil pohŕdavý pohľad na kupca lučivňanských zemí, že ho s takou maličkosťou trápi, a potom omrzle predstavoval:

„Anton Dubek, znamenitý človek z Brna.“

Piroška spravila ľahkú poklonu — ale medzitým shliadla mňa, pri pohárnici stojáceho a jej oválnu tvár prikryla smrteľná bledosť.

„Odveď šuhajca, Piroška, poukazuj mu záhradu.“

Začervenal som sa, v hlave mi začalo hučať, myslel som, že sa nemôžem pohnúť, ale dievča kročilo ku mne bližšie a rieklo potichu, bez toho, že by mi smelo do očú pozrelo:

„Nebol ste ešte nikdy u nás?“

„Nikdy,“ povedal som trasúcim hlasom.

„Chcete obzrieť našu záhradu?“ riekla potom takým prevážnym protekčným úsmevom ako zvykly tetky zachádzať s veľmi malými chlapci.

Len s hlavou som prikývnul. Nebol som vstave slovo z úst vypustiť, natoľko zaťažilo moju mysel to presvedčenie, že ma za maličkého chlapca považuje.

„Poďte,“ riekla potichu, oči sklopiac. „Nie je dajaká pekná naša záhrada, ale jest v nej pekná kolkáreň i rybník… a jaký pochabý rybník, uvidíte.“

Nasledoval som ju, šli sme pitvorom, ambitom, bez slova, zamyšlene. Čudná bojazlivosť, tieseň ťažila nás. Piroška snažila sa byť prirodzenou a zakryť nepokoj, mne sa však tak zdalo, ako by ma jej zrak rozčúlene, kradmo vyhľadal, keď len môže.

„Ľúbite kvety?“ spýtala sa konečne.

„Nie.“

„Ešte nie?“ doložila.

Tak ma urážalo, tak bolelo toto „ešte nie“, ako by bola povedala: „Ty si ešte dieťa.“



[4] Známa maď. pieseň: Rád by som oral, šesť volov poháňal, keby mi moja milá pluh podržala.




Kálmán Mikszáth

— spisovateľ a novinár Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.