ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Už z diaľky vidno dymiaci sa komín Gállovho domu a to je teraz červené súkno pre môjho starého otca, ktorý mysliac na úlohu, čo tu naň čaká, čím ďalej tým mrzutejším sa stal; na druhej strane dediny už ani na pozdravy neodpovedal, a pred Gállovie bránou, keď sme sosadli, zrumenelo mu hrdlo a triasly sa mu nosové chrupky, mladistve skočil s vozíka (vztek mu vlial silu a pružnosť do svalov), veľkými krokami, ako dáky kyrasiersky kapitán, išiel predsieňou, cestou kopnúc jediného komondora, čo sa tam ponevieral, pravdepodobne toho, ktorého raz Gáll bol obkradnul. Oblok jednej, na predsieňu hľadiacej izby bol otvorený, aby čerstvé povetrie vošlo dnu, Gáll v izbe driemal samotný v kanafasom obtiahnutom kresle, nohy mal na podlahe rozložené, hlava mu dolu visela, muchy volne liezly po jeho vráskovitom obličaji. (No veďby si mohly nájsť aj lepšú prechádzku.)

Orličie oko starého otca ihneď shliadlo spiacu podobu. Oči mal zavreté, ústa otvorené a sliny tiekly mu z nich dolu bradou. Starý otec oprel sa v obloku na lakeť a zakričal na neho:

„Hop, Gáll! Zobuď sa, starý!“

Spiaci sa strhol, čiahnul za barlami, čo boly o stolicu opreté, pretrel si oči: kto je, čo chce?

„Ja som. Doniesol som ti peniaze, ty pes, ale daj napred moje písmo!“

Gáll spravil udivenú tvár:

„Čo? Už si doniesol?“ miatol nevrle. (Radšej by bol, keby sme o predĺženie modlikali.) „Nuž kdeže si vzal?“

„Kdekoľvek. Čo ťa do toho? Daj mi sem písmo.“

„Poď si preň.“

„Neidem. Nechcem viac za živa byť pod tvojou strechou. Vydaj cez oblok. Z rúčky do rúčky, ja podám tiež tak peniaze.“

„Nebuď dieťa, Ondriš. Nemudruj,“ hľadal Gáll krotiace slová. „Nerob mi škandál. Moja čelaď tam sa poneviera na dvore, zbadajú výjav, posmech spravia, rozchýria. Zemianski ľudia takéto veci odbavia medzi štyrma stenami. No poďže dnu! Viem, že sa hneváš, že pýtam peniaze, a treba ich, na moju česť hovorím, treba. Mňa veľká nehoda potkala… veľká nehoda.

Ale túto veľkú nehodu starý otec rád by bol počul.

„Aká nehoda?“ spýtal sa.

„Dcéra moja sa vydáva. To je do zbláznenia (a tvár sa zdala zamračiť od hnevu). Načo dá Pánboh človeku deti? Aby ho o všetko pripravili. Hovorí, že chce byť blaženou. Čo ja mám za osoh z jej blaženosti? Vari budem potom chutnejšie jesť, alebo lepšie spať? Smiešne! Nuž nechže bude šťastná, keď chce, ale prečo mne treba náradie kúpiť do troch izieb, kopu strieborných lyžičiek a storaké haraburdie? A ja to nikdy viac neuvidím. To bude všetko patriť inému človekovi, čo kúpim. Či to nebol blázon, čo také dačo prvý vynašiel? Že bude šťastná? Čo mňa po tom? Čo za osoh má z toho moja stará jabloň, že jej jablká tento zje alebo onen, hoc by bolo knieža alebo gróf, keď starý strom preca prachnivie, schne a sa lieni?“

Môj starý otec zabudnul na svoju vlastnú urážku, a keď táto ohyzdná, sebecká duša začala vydáviť svoju kloaku, zhrozený mimovoľne riekol:

„Načo ju tedy vydávaš?“

Gáll trhano vydýchnul, roztváral ústa ako sumec, keď ho vytiahnu z vody.

„Načo? Nuž nevieš, že ten živáň Moravec ako ma ošudil s lučivňanským polom! (Päsťou udieral stôl.) I od Boha je nepekná vec, že prekryje pred ľuďmi hmotu na kurivo do hĺbky zeme. Strašné je to, strašné! Bol by som chcel hlavu a múr udrieť, ale by len múr obanoval a moja hlava. Baňa by však zostala Moravcovi. Šiel by som pre ňu s procesom, ale by som ho stratil. Teda idem s dcérou, tak sa možno kedysi ešte prinavráti.

„Ako to?“ spýtal sa starý otec s výrazom hnusu na tvári.

„Polovicu bane prepíše na moju dcéru a ak by prv zomrel, druhá polovica bude tiež dcérina a kto vie, čo sa ešte všetko môže stať.“

(Vystalo z neho, že rátal i so smrťou dcéry, v ktorom páde by kamenouhoľná baňa celá jemu pripadla.)

Starý otec chcel za každú cenu nové chýry doniesť starej mamke, preto jeho hnev vytisla zvedavosť z popredia.

„No a je to už dokonaná vec?“

„Dnes je prvá ohláška v kostole, o tri týždne spravíme veselie. Vidíš, že nie bez príčiny volám domov môj malý kapitál. Ale jestliby si sa hneval, nuž nechže bude radšej u teba, a ja si požičiam dakde… No poď, porozprávame sa pri kalíšku slivória.“

Neobyčajnú ošklivú vľúdnosť bolo vycítiť z jeho hlasu (ako keby paprika mala parfumovú vôňu). Takto bol Gáll najbezpečnejší — ale môj starý otec sadnul mu na lep. Lapil ma za golier kabáta a vesele riekol:

„No teda poďme ku chlapcovi.“

Vošli sme. „Chlapec“ priateľsky stisnul ruku starého otca, mňa po príbuzensky udrel po chrbáte, potom sa zavliekol ku kredencu a z dajakej pálenkovej sklenice nalial do dvoch malých pohárikov, a váhajúc, pozeral striedavo raz na tretí pohárik, a raz na mňa.

„Paľko nepije,“ sponáhľal sa môj starý otec poznamenať.

„Správna výchova… úplne správna výchova,“ a chytro nazad položil tretí pohárik.

Potom nás nasilu usadil, aby sme mu nevzali sen. (No veď by nám iné nebolo treba, len aby sme ho vzali.) Izba bola skromne zariadená, ako v tom čase u drobných zemanov; jeden kredenc, jeden čierny remenný diván, nízka skriňa s priečinkami, na ktorých visely obrúčky zo žltej medi; jedna posteľ s bielym, vyšívaným prikryvadlom, pod ňou nôž na krájanie dohánu, nad posteľou na stene podobizeň Jozefa Székácsa, ev. biskupa, oproti jeden hrdina v prilbici s vytiahnutou šabľou v žltých čižmách s týmto podpisom: „Insignis familiae Gál de Hilib“, pri posteli jedna železná truhla, obraz vtáka grifa na nej (pokladnica a archív), na vrchskrine, kde mestský človek má drobné ozdôbky, žužu, tam bolo na kope: železné razítko na značkovanie oviec, so spoluspletenými literami G. J., nástroj na plnenie jaterníc, malé sitko na dohán, koštiaľ z husi, čo slúžilo za kalendár (lebo chrbtová kosť na Martina zarezanej husi, podľa toho, či je svetlejšia alebo tmavšia, lepšie ukazuje počasie ako astronómovia), lopov, mechúry, rováše atď.

„Hja, hja,“ začal starý otec roztržite, lebo jeho rozum teraz už, keď Gáll peniaze nechá u neho, kuval rôzne plány na zpäťnadobudnutie vyžly Manci, „dievčatá veru narastú pomaly, dostanú sa pod čepiec, potom pod šiator a tak ďalej… To je isté, že je tvoja dcéra veľmi švárna a bola by zaslúžila — vypoviem, keď to mám na jazyku — aby sa za Uhra vydala.“

„Bláznivosť, všetcia pochádzame od Adama.“

„Ale, či je aspoň zemanom ten pán Dubek?“

„Óh, pravdaže, Dubek de Zöptau. Práve taký dobrý Uhor by bol z neho, ako my, keby vedel po slovensky.“

„Veď to je pravda a keď ho Piroška rada vidí, nuž je všetko v poriadku.“

„Bude aj to časom,“ riekol Gáll tak s pleca, ako by ho táto daromná reč nudila.

Starý apko pozastavil sa na Gállovej výpovedi.

„Čo? Ešte len teraz si ho má obľúbiť? Veď si ty kat, človeče!“

„No, no, no,“ zasmial sa Gáll z chuti, ako by si bol umienil, že sa dnes na ničom nenahnevá, a stane sa ešte milším. Zvolal zo dvier: „Hanka poď sem.“

Hanka vbehla dnu s jednou ženskou topánkou v ruke, ktorú so zajačou labou potierala. Foremné úhľadné topánky to boly, schráň peknej nožičky s vysokým priehlavkom. Môže byť len Piroškina. Také sladké to boly črievice, tak by ich bol chcel do ruky vziať, a tak okrášlily celú izbu, keď boly i ony tam medzi tým všelijakým riadom.

„Čo rozkážu, pán urodzený?“

„Dones z tých kabáčikov na stôl. Ale skoro, ty lenivá krava! Že nebudete jesť! Čo by ste nejedli? Čože som chcel povedať? O čom že sme hovorili? Nuž hej, že len potom si obľúbi Dubeka… No perse. Treba poznať dievčatá. Zvlášť, keď je reč o dôstojníkovi… Attila so zlatými šnúrami… Pravdaže. A kauciu nech složí Jozef Gáll. Akože by nie?“

Len tri zuby mal Gáll, jeden spodný, dva vrchnie, ale do takej zimničnej zúrivosti sa dopratal, a tak obratne vedel zubami zaškrípať, že sa ponášal na ľudožrútsku divú zver.

„Hm,“ vskočil mu do reči starý otec, „myslíš na lajdinanta Prakovského?“

„Áno, opovážil sa ju pýtať ničomník. Dievča jedného Gálla, jeden Prakovský, pačmaga obyčajného kováča. Aký svet! Aké stoletie!“

„Nuž, ale keď ju miluje.“

„Neočatosť, keď vravím. Ale som aj odpovedal na jeho list tak, že si ho nepoloží do obloka, keď ho dostane. Ale od tých čias ho už mohol dostať… už je práve štvrtý deň. Ver mi, jeho otec, ten zbojník, ho na to naviedol, keď bol tu doma, aby sa mojej dcére zaliečal… tak ma chcel zničiť. Za moc by som to nedal, keby som tohto hluchého psa aspoň raz v mojom živote bol do ovsa posadil.“

Starý Gáll bol totiž slúžnodvorským pred štyriciatýmôsmym rokom a pre ten jeho chýrečný spôsob vypadnul, že obžalovaného nahého postavil do odpoly vínom plnenej kade (pravdaže víno šlo na účet obžalovaného), do vína dal potom nasypať jednu dve merice ovsa, toľko, aby po hrdlo delinkventa siahol obsah kadice, a keď lieh strašným spôsobom zohrial nebožáka, a krv mu do transpirácie doniesol, vtedy on chcel sa pohnúť a tu ho miliardy ovsených zrniek tak strašne dopichaly zo všetkých strán — že vtedy všetko soznal. (Ako vidno, bol Gáll administratívnym talentom.)

„Tak teda z Majlandu písal ten mladý človek?“ krútil hlavou starý otec.

„To urobil ten paniperda,“ odpovedal Gáll s bratskou dôvernosťou,“ a keby len to, ale — a to len tebe povedám, starý kamarát — písal i dievčaťu, aj tej hlavu pomútil. Dievča bolo zdivočené. Diabol je v tej lajdinantskej uniforme, ty Ondrej… Tie bláznivé zlaté šnúry… Nikam nechcela mu odpísať, že z tej veci nič nebude, lebo ona iného ľúbi atď.“

„A odpísala?“

„Pravdaže.“

„Ty si ju prinútil?“

„Ja a môj jediný verný sluha, čo tam visí na klinci pri dverách…“

Potuteľne sa zasmial, — ako dakto, čo dobrý vtip vytresnul.

Oba sme pozreli v tú stranu, visel tam korbáč, s rukoväťou z nohy kamzíka. Všetka krv udrela mi do hlavy, keď som si predstavil, ako tento zlostný črep z človeka mohol korbáčom zašľahnúť útlu postavu dievčaťa. Chcel by som bol naň sa vrhnúť, aby ho hneď a zaraz zadusil.

Starý otec náhle povstal, vytiahnul z bočného vačku peniaženku, chcel platiť: to bolo uňho najplnším znakom opovrhnutia.

Gáll silou mocou protestoval:

„Čo? Nechceš peniaze podržať? Len ty polož nazad do tvojho pudilára! Nech nepovie nik, že starý Gáll nemá smyslu pre priateľstvo. Môžbyť, že má svoje muchy, ale svojich kamarátov sa pridŕža… Nevypovie ti kapitál, radšej si sám požičia.“

Môjmu starému otcovi, ktorý bol vypovedaním kapitálu urazený vo svojej márnomyseľnosti (mrzelo ho, že na okolí budú o tom hovoriť), jedno dobré slovo stačilo, aby znovu odložil toboľku a sa pozapínal.

„Nuž, ďakujem ti aj za to, starý kujon,“ hovoril, položiac ruku na Gállove plece.

„O dva procentá viac platíš, punktum.“

Videl som na tvári starého otca, na jeho očiach, že váha, či nemá hodiť peniaze Gállovi medzi oči. Ale potom sa preca utíšil a len jedným urážlivým slovom si odľahčil na srdci.

„Dobre, no, ty stará pijavica. Poďme, Paľko.“

O dakoľko dní sme sa dozvedeli, že Gáll s každým dlžníkom tak urobil, všetkým vypovedal pôžičku z príležitosti sobášu, a potom preca u nich nechal, zvýšiac platiť sa majúce úroky. Takže výbavu Piroškinu vlastne za mozole chudobných dlžníkov nakupoval.