ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolo to silnejšie od horúčky a sladšie od medu. Za celý týždeň len jej pohľad bol mi na mysli, ten čarovný pohľad, dvoch ohnivých gúľ pálčivé šteklenie. Nemohol som mysleť len na ňu. Nuž pravdaže, veď všetko ostatné, čo ešte je na svete, je iba samá daromnosť…

Povetrie sa naplnilo akýmsi podivným zvučaním. Tajuplné ohlasy ozývaly sa z lesov, keď sme sa domov hnali usánskou dolinou.

Ako by to už nebol včerajší svet. Včerajší ešte spal, zmeravene, chladne, nemo, a teraz sa všetko hýbe, vrie; utekajú raže samopašne, milo smeje sa v nich slepý mak, žblnká potok vesele. (Sto ráz som išiel tadiaľto, nikdy som nečul ten potok.)

Ach, ako dlhý bol tento týždeň… pomaly prišla budúca nedeľa. A preca som od nedele mnoho očakával, robiac si smelé plány, že, vari, aj oslovím Pirošku. Oslovím ju. Urobím to. Bude ako bude. Mačka sa bojí, nie ja. Lenže, čo jej mám povedať.

Krásne to boly dni! Hja, hja, aká vrtká bola vtedy ešte moja fantázia, bolo jej treba len pokynúť: Dones sem Pirošku — a tam stála. Práve taká, aká bola, s každým pohybom, ako si pery afektne vyhrnula, ako zdvihla oči k nebu na spôsob serafa, ako otvára ústa ku spevu, keď sa zjavia rozličné linaje a jamky na hrdle, s ktorého na čiernej šnúre malé srdiečko visí na prsia. Vidím jej perkálovú sukňu modrýma bodkami posiatu, dolu s troma volantmi, i z ewerlastingovej topánky vyzerá jeden rožtek. Všetko to je akési zvláštne, akési podivné. Veď aj ostatné dievčatá majú sukne a topánky, ale Pánboh vie, nie také. Pirošku grácie obliekajú…

Potom odrazu chcel som byť samotným. Všetko mi bolo na obtiaž. Na celé hodiny utiahnul som sa do včelienca a začal som sostrúhať prvý verš… oh, božemôj, prvý verš! Či máte ešte niečo teplého okolo srdca, aby ste porozumeli, čo je to prvý verš?

Nuž, značí to príchod lásky. Prichádza najväčší potentát na svete.

Nehlásia jeho príchod fanfáry, ako kráľov, a neprichodí s dunením ako sedmohlavý šarkan, že by vopred hodil svoj buzogáň… ale potichu, takmer pokradomky, zachváti srdce jakási svätá bláznivosť, v ňom vyviera, prúdi sa a vrie náplava citov, ktoré duša vo verši vydá, tak ako lesná zem všeliaké huby donáša po daždi, značiac tým, že je zúrodnená.

Ale budúca nedeľa bola ešte ďaleko a medzitým stala sa jedna veľmi smutná katastrofa. V piatok vyšiel starý otec na malej bryčke pozrieť žencov a idúcky kdesi pri jednej hrboline, zlomilo sa oje bryčky.

„Nech to čert vezme,“ bedákal starý otec, „teraz už nemôžeme ísť v nedeľu do Križnoviec.“

A všetko to povedal tak ľahostajne, ako by sa bol tanier zabil. Niet v tomto mojom starom otcovi ľudského srdca.

Bol som zničený. Nepamätám, že by sa bol stal dakedy taký úžasný pád. Zlomilo sa oje, tedy nemôžeme ísť do kostola.

Pokúsil som sa kapacitovať starkého, ak to kováč cez zajtra ešte spraví.

„Horkýže spraví, pes lenivý, týždeň bude sa s ním babrať.“

„Ale, milý starý apko, vy máte povesť nábožného človeka, že by škoda bola vystať, prečo by sme nezapriahli do obyčajného voza, ako sedliaci?“

„Nie som blázon, aby som si dal vytriasť dušu.“

„Najviac, ak budete mať zatým dobrý apetít.“

Starký prišiel do jedu, hneval sa.

„Nejedol som muchotrávky. Keď sa jeho svätému veličenstvu páči, že do kostola chodím, tak nech nerozlomí moju bryčku, punktum.“

Jedným slovom, tak vyzeralo, že budúcu nedeľu zostaneme doma a mal som na verš nové bolestné téma „Ku zlomenému koču“.

Ale Prozreteľnosť je vynaliezavá (a chlapec Amor má iste nemalý vliv na svojich dospelých druhov medzi bohmi), v sobotu na poludnie starý sluha Michal Božička vypustil naše štyri voly na table do ďateliny.

Práve sme sedeli pri stole, keď doniesli zvesť sedliaci, čo s okolia table došli, že naše štyri voly zduly sa.

Nato povstal veľký strach. Lebo zdutie môže byť aj vážny pád. Gastronomické pôžitky nik neplatí tak draho ako vôl, azda ho aj preto volajú volom. Veď aj človek zaplatí, ale len časom. Pretože dnes užíva, možno, že ho o dvacaťrokov rozbolí krížna kosť, ale chudák vôl platí hneď.

Naskutku sme poskákali, bežali ku table. Starý otec hrešil ako víchor, ale pritom pomaly vykračoval, otec s petrolejovým krčahom bežal vopred a ja za ním.

„Treba doň vraziť deravú dýku… len deravú dýku — petrolej je nový, čo je nové, to je hlúposť…“

Ale sotva sme došli k lúke Martina Papa, už sme videli ísť Michala Božička honovou cestou, ako zarmútene, s ovisnutou hlavou hnal pred sebou jedného vola, práve hnedohlavého Púčka. Ale ako vyzeral neborák Púčok! Fučal ako gajdy, pysk mal plný slín a oba boky, hoc už trocha opľasnuté, ešte vždy tak šly, nadvíhaly sa, ako mechy vo výhni.

„Nuž a ostatné tri?… kričal naň otec úzkostlive, keď sme bližšie prišli.

Božička nemohol prísť k slovu, len spustil ruky, ako smutná vŕba konáre.

„Hovoríš, či nie?“ oboril sa naň teraz už hnevive.

Na to potom vyhŕkly slzy z očú Božičkových a tiekly dolu dlhými fúzami.

„Zomrely ostatné, ich milosť… len my dvaja sme zostali s Púčkom.“

Chudák otec bol veľmi zronený, škrabal si hlavu a hrešil odkapané voly.

„Prekliate pažravé mršiny. Také spraviť, také dačo spraviť. Keď som práve bez peňazí. Nuž, myslely o mne, že ja mám pres na bankovky?“

Ale keďže bol optimistom, vo všetkom i dobré stránky hľadal (a kto hľadá, ten i najde).

„Hľa ten Púčok. Ten statočný, verný Púčok, ten zostal. Učlovečil sa. Čo myslíš, Božička, všakver Púčok zostane?“

Božička plakal ako dieťa, nemyslel on nič, ale len vždy opakoval:

„Nech ma zabijú, ich milosť, nech ma zabijú.“

„Var som somár, aby ma zavreli pre teba. Čo sa stalo, stalo sa. Ale Púčok všakver zostane, Božička?“

Božička hodil cez svoje slzy povrchný pohľad na Púčka.

„Áno, Púčok zostane.“

Na tom sa môj otecko tak zaradostil, že začal potlapkávať a hladiť Púčkove lopatky, trocha petroleja vlial mu do pysku, tak potom uspokojene šli sme ďalej k table, ku martyrom dobrej chuti, kde už bolo veľké sbehnutie, so susedných zemí shrnuli sa ta všetci polní pracovníci, ešte i Babaj, tehlu vyrábajúci Cigán, tam sa tmolil s Cigánčatmi, trel si špinavé dlane, neprestajne hrešiac Cigánčence:

„Nevyškieraj ša, ty bibaš, lebo ša bude naždať panštvo, že šme my na to naviedli Pánaboha. A ja šom ša už štyri týždne nemodlil.“

Na otcovi teraz už nebolo vidno zármutku, ľahostajne nariadil, čo sa má stať; kože treba zaniesť ku ševcovi — znamenité čižmy budú z nich; z mäsa lepšú čiastku treba dať vymerať za polceny (nech dakto uteká ku Patinákovi, mäsiarovi), horšia čiastka nech je Babajova. Cigánčatá tančily od radosti, čo ho tiež na dobrú vôlu naladilo, a istým humorom riekol, pozrúc na veľký neprebraný úhor:

„Veľká robota čakala ešte na nich… Konečne dobre pochodili. S ich ohľadu im je tak lepšie.“

A to bolo posledné slovo, to bolo odparentovanie Blesku, Kvetu a Jeleňa.

S tým sme potom pošli domov a keď starého otcov sivý bekeš zjavil sa za „Kráľov klobúk“ menovaným vŕškom (starký len teraz došiel ta so svojím drobčením), otec môj skoro vesele kričal:

„Apko… Púčok zostane.“

Ako čoby naša rodina nemala inej snahy, len aby Púčok zostal na žive.

Domov idúc porozprávali sa o peňažnej otázke.

Voly treba kúpiť na každý pád. Púčkovi treba zadovážiť spoločníkov. Pekné voly treba kúpiť, aby pristaly ku Púčkovi. Hej, ale peniaze? Kde vezmeme peniaze? Odtiaľ máme vziať, kde sú. Ale kde sú?

„Má ich Jozef Gáll z Križnoviec dosť,“ riekol starý otec.

„To je pravda, ten toho má nazbyt. Mohli by sme pýtať od neho, ak nevezme veľké úroky. Zajtra je aj tak nedeľa, mohol by si prebehnúť k nemu, tatuško. Požičiame malý koč od kňaza.“

Starý otec prikývnul hlavou, že dobre, a moje srdce skákalo od radosti, že zajtra vidím Pirošku.