Zlatý fond > Diela > Hluchý kováč Prakovský


E-mail (povinné):

Kálmán Mikszáth:
Hluchý kováč Prakovský

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Darina Kotlárová, Monika Kralovičová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 36 čitateľov

VI. kapitola. Česi v Križnovciach

Traja českí muzikanti vandrovali tadiaľto, územčistý Zahrada, Šafraník s kozou bradou a vysočizný Zajíček. Mali neobyčajné dobrodružstvo. Žigmund Kovács z Kézdu, stoličný prísažný, ktorý tam býval, kde teraz vdova po doktorovi, vypočul ich po tom páde a vzal do protokola ich soznanie. I dnes je písmo tam a možno ho prečítať na obecnom dome, opatrujú ho v železnej truhle pod troma zámkami, ako dajaký poklad.

Vandrovní muzikanti prišli od Zvolena, za pekného, tichého letného večera, a keď zanechali les menom Lopata a sišli do doliny, hovoria oni, že bola veľká hustá mlha a tak sa stmelo, že sotva bolo rozoznať hradskú cestu.

Nemohli byť ďaleko od Križnoviec, azda na strelenie, ale pravda, to nemohli vedeť, oblok nežiaril v noci; s tej strany, kde my teraz ideme, humná, ovčiarne zakrývajú križnovské domy, a ani jeden z nich nechodil vo svojom živote na tomto vidieku. Ozval sa tedy Zahrada, ako najstarší.

„Ustal som ako pes, kamaráti, možno, že onedlho najdeme dedinu, ale aj to je možné, že dlho nenajdeme, ja by som tedy to navrhnul, vypriahnime sivky, ľahnime si tam, kde sme.“

Šafraník bol tiež toho náhľadu:

„Pravdaže, dnes už aj tak nechce kováč kuť.“

(Šafraník myslel mesiac, na ktorom videť postavu kujúceho kováča.)

Dosť na tom, úbohí vandrovníci (možno, že práve tu, kde teraz ideme) prekročili ohradu, sňali oširie so sivkov, totiž stiahli si čižmy, každá čižma pýtala kaše, totiž bola roztrhaná, pod hlavu si položili svoje veci, husle ku sebe, potom sa uložili; práve kosili otavu na lúkach. Ani kráľ nespí v tak vonnej chyži.

Ale sotva zavreli oči, alebo var ani nezavreli, bo vtedy by neboli videli, že sa celý rad oblokov rozsvietil, sotva na niekoľko krokov.

Šafraník prvý zbadal.

„Hop, Zahrada, Zajíček! Tu voľajaký kaštieľ je osvetlený, nám práve pred nosom. Hor sa, Zahrada, Zajíček, azda by sme tam dostali jesť a piť.“

Všetcia boli lační (o smädu ani nehovoriac), tedy poskákali, chytili husle a šli proti kaštielu.

A naozaj, jeden kaštiel bol tam, trinásťobločný osvetlený front žiaril do noci. A tam dnu aký život, aký lomoz; desať-dvacať kucháriek obracia sa v kuchyni, jedna miešala omáčku, druhá pampušku piekla, zemiaky škrabala tretia, táto tĺkla mak, tamtá trepala sneh, od pachu mnohých dobrých jedál naši muzikanti len toľko, že nespadli s nôh, — veď svieža vôňa otavy je tiež príjemná vôňa tam von, ale toto je preca iné.

Nuž a dnu v dvoranách! Do sviatočných šiat oblečení zemianskí páni a panie sedeli za stolmi, čo sa od nápojov a pečienok prelamovaly. Štrngot pohárov, veselé šibrinky, smiech naplnil skvelý mramorový kaštieľ. Nie je krajší ani palác grófov Waldsteinov v zlatej Prahe.

Ale aká radosť a hulákanie povstalo, keď shliadli muzikantov. Jeden rapavý človek, červených vlasov, v dolománi so striebornými gombičkami, v čižmách s ostrohami skočil pred nich hrde:

„Sem sa, chalani, dobre, že ste prišli. Napred s tymi huslami!“

Nedali sa prosiť, čo aká maďarská nôta prilepila sa na nich cestou, vykúzlili ju zo strún. Mládež hostiacich poskákala od stola, driečne nevesty, panny ľalijovej postavy, starci s dlhou bradou, chlapčiská bez fúzov a začali zprvu pomaly, potom drobčiť, až milá vec. Podošvy nových čižiem klopkaly, vŕzgaly, hodvábne sukne hadily sa, šušťaly a podlaha prášila sa a prašťala — od bujarého dupotu sto nôh.

Jedna červená, životom kypiaca, tricaťročná nevesta so staromódnymi zákrutkami, v peknom čepci so zlatými čipkami, v sukni nebovej barvy, vystúpila pred Zahradu, o driek si oprela jednu ruku, druhou dvíhala v povetrí čipkovú šatku, potriasajúc ju popri uchu, tak dubčila čardáš s animom, trasľave, ako nato treba. Daraz aj dupla svojou malou nôžkou.

„Hore sa, nikdy nezomreme.“

Raz potom z dobrej vôle vytiahla daktorého mužského zpoza stola a tak tančila s ním, že to bola radosť. No hľaď (veľmi sa čudovali Šafranikovci), ešte aj tučného kňaza s lalokom vypoťkala zpomedzi vínových pohárov.

„Hejsa, ctihodný otec, vy máte aj tak odpočinuté nohy.“

Veru, vskočil do toho ctihodný pán, ale on hovorí, že len „Pozabučky“ zná, povestný slovenský tanec — no, veď je Zajíček toho majstrom — začaly teda slovensky dýchať husle, a ctihodný pán čím ďalej, tým väčšmi dal sa do bláznivého tanca. Hrkotala mu na hrdle ťažká zlatá reťaz…

„Kňaz je tvrdý čeladník,“ šuškali navôkol. „Veru, zatajil tam dolu, čo bydlí v ňom.“

Na hlas hudby dohrnuli sa aj zo susedných siení a hromadili sa tancujúci, ktorý v ľahkom dolománi, ktorý v prámovanom bekeši (čert videl také niečo v toľkej horúčave), staré sedemdesiaťročné páry natriasaly sa s veľkým hulákaním.

Jednej peknej deve (bola pobelavá, veniec na hlave, veľké zlaté záušnice v bezkrvných ušičkách) odrazu odpadnul podpätok.

„Kto šil tie topánky?“

„Prakovský.“

„Kde je Prakovský? No, počkaj, fušer! Treba doviesť Prakovského. Nech prilepí s čirišom.“

Aj desiati leteli po Prakovského. Povedali, že sa hrá na duráka s pánom Petrom Krudým a s notárom kdesi v štvrtej izbe.

Medzitým jednostaj piekli, varili v kuchyni, ustavične nosily jedlá, nápoje pekne oblečené, koketné sedliacke dievčatá, v červených safiánových čižmách, veľkých, po päty visiacich šatkách, ktoré boly na drieku previazané. Pri dlhom nepriehľadnom stole, ktorý sa vinul cez dvoranu, kde českí muzikanti hrali, jednostaj prichádzali a odchádzali, vlnili sa jediaci, niekedy jeden toast vypuknul z elektrizovaných myslí… ale z toho len územčistý Zahrada rozumel niečo, na ktorého idúcky priliplo niekoľko maďarských slov.

Chuderľavý mladý človek stal teraz, mal veľkú bradovicu medzi očami, zodvihnul pohár na zemianskeho, urodzeného a víťaziaceho pána, pána Martina Folkušházyho, vychválil jeho nástupcov a potomkov všetkého druhu (Zahrada myslel v sebe: sprostý človek môže byť tento bradovičiar, veď predkov zvykli chváliť — tí hádžu lesk na ľudí v Uhorsku), ale ten, veru, pravnukov začal chváliť skvelými slovami a končil „Pánboh nech im dá zomreť čím skôr.“

Poctený muž, čo za vrch stolom sedel, dojatý kýval hlavou, celá spoločnosť štrngla si s ním, takže potom i on vstal, na rameno pojal jednu starú dámu vo fialkových šatoch, čo mala hlavu napudrovanú, krátkym krokom šli ku Šafránikovi a šepli mu čosi do ucha. (Šafraník hovoril, že strašne páchli stuchlinou.)

Nato potom Šafraník dal znak dvom kamarátom, aby umĺkli a on sám hral na huslách takty menuetu.

Dva starkí začali sa klaňať, nohy vliecť, skrúcať sa jemne, spanile, pomaly, zamyslene. Všetko to bolo tak podivné a preca tak vznešené. Pštrosové perá vlály, triasly sa na ozdobe hlavy starej panej, starý pán zas držal klobúk pod pazuchou a tak upravoval a triasol svoje chudé telo, ako k letu pripravujúci sa vrabec. Odrazu vypadnul z ruky starej dámy pozlatistý vejár: Zahrada ta priskočil, zodvihnul, ale stará dáma sa usmiala a s pokynom ruky šušlala (nemala zubov):

„Len zadržte, prosím, za chvíľu.“

Potom, bohzná, voľakam odišli. Zahrada len opatroval vejár, ale nik neprišiel poň. Teraz jeden ohnivý čardáš nasledoval: paní v čepci so zlatým motýľom tak sa rozihrala v rezkom tanci, že si strhla zlatistý perlový čepiec a vtiahla ho na hlavu vysočizného Zajíčka, a tento mal tak malú hlavu, že sa mu čepiec len tak opálal. Nato povstal samozrejme smiech… Vypukla rozpustilosť a sto malých samopaší.

Na minútu prestal tanec. Jeden tlstý starý pán v attile s karneolovými gombíkmi tak hovoril: „Hej, čo je to za móres, muzikanti ani nejedia, ani nepijú?“ No, nastalaže trma vrma, vrtenie sa. Vysluhujúce dievčatá v červených safiánovych čižmách vniesly malý stôl a ta pokládly zbytky jedál, štrúdle, zajačú pečienku, pečené prasa, jemné križnovské červené hrozno v krhlách, a znamenité riďské silvorium v džbánoch.

Muzikanti povešali husle na nástenné vešiaky, potom sa usadili a hodovali… ale aké jemné to všetko bolo! Len keby všetko nemalo zápach potuchliny! Čas sa už hodne míňal, sviece skoro do konca zhorely, prievan (dakde môže byť oblok otvorený) ich príšerne zhášal… Sídení zemianski pánovia, dámy a slečny hore dolu sa tisnúc, vlniac, bľabotali, klebetili, naháňali sa. V jednom kúte dvorany mladší hrali sa na „Ako sa páči?“, v inej skupine bielu čipkovú šatku zahadzovali sa navzájom „Hnevám sa na teba“ si privolávajúc, a keď kto sa pomýlil, treba mu bolo dať záloh, čo sa tak skončilo, že pomaly všetky zlaté prstene a záušnice dostaly sa hromadne do rúk sudcu záloh, na to podotknul jeden vrtký hrbatý človiečik, najskôr dajaký kasnár:

„Naši potomci sú vskutku hlupáci. Vykopú zlato zo zeme s veľkým nákladom, potom ho zase zakopú do zeme s veľkým nákladom.“

Jeden druhý človiečik v okuliaroch, s oholenou tvárou, vyťahoval tabačnicu z vačku a šňupal, chodil do kola, s každým si ruku stisnul a milým hlasom sa spytoval:

„Ako sa tu cítite?“

„Dobre, doktor. Nádherne, doktor.“

Človiečik v okuliaroch mnul si ruky:

„Mne môžete ďakovať, že ste tu“ (a hrde potľapkával vpadlé prsia).

Všetko bolo tak pekné, tak veselé. Zahrada nestačil pozerať na tie driečne panie a raz do boku štuchnul Šafraníka a šibalsky žmurkal očami.

„Ktorú by si si vyvolil?“

Šafraník ukázal na šelmovsky usmievajúcu sa počernú ženskú, ktorá pri zrkadle stála. Koketná devica zaraz zbadala Šafraníkov lačný pohľad (možno, že počula i slová), tiež zažmurkla na Šafraníka, ale tak, že sa tento na celom tele striasol, začala ho drviť zimnica. Ešte divnejšie pochodil šelma Zajíček, ktorý chcel poštekliť driek jedlá nosiaceho dievčaťa, tak ho však pichlo čosi (ako by ostrá kosť bola), že bolestne vykríknul a potom sa ticho choval, totiž pil, ale pil i Zahrada, a najviac pil Šafraník, ešte vždy v ruke držiac vejár starej napudrovanej dámy… (ale by starká už aj mohla prísť preň!). Začali sa im priliepať mihalnice… Len na jedno ucho počuli už hučanie a bzučanie, kým konečne všetko utíchlo; pre nich môže sa trebárs svet na ruby obrátiť, oni sa vnorili do hlbokého sna.

Keď sa zobudili a pretreli si oči, bolo ráno… Zlatý tanier slnca objavil sa zpoza málnadského plešivého vrchu. Rozhľadli sa, kde sú? Nuž boli v križnovskom cmiteri, husle boly povesené na náhrobné kríže. Pri Šafraníkovej hlave, ako by odtiaľ sa bola skĺzla, ležala človečia lebka (na miesto motýľového zlatého čepca, čo mu nevesta na hlavu položila), a Zahrada stískal v dlani kŕčovite jeden koštiaľ z lopatky.

Hrôzou jatí povyskakovali zbožní muzikanti a zubami drkotajúc pospiechali do dediny, kde vyrozprávali všetky podrobnosti prípadu, z ktorých zdesení dedinčania poznali svojich dávno zomrelých otcov a matky, ešte i šaty boly tie isté, v ktorých boli pochovaní.

Všetko to bolo veľmi čudné a neuveriteľné, ale práve preto ochotne uverili (ako by nie, keď to traja takí statoční ľudia videli), a v mlieku a masle kúpali troch Čechov, ktorí potom celé leto v Križnovciach strávili, a chodiac s dom na dom na hostinky, v zimušných večerách vyrozprávali hýrenie zomretých otcov synom a vnukom. Tej histórie bolo vždy viac a viac. Alebo Zahradovi alebo Šafraníkovi sišly ešte na um nové a pikantné podrobnosti o urodzených pánoch záhrobného sveta — čo potom zas treba bolo počuť zemianskym rodinám, — preto volali muzikantov na večery a na hostiny.

Konečne sa nahneval a zakročil ctihodný pán Samuel Sirôtka, predchodca nášho terajšieho farára, ktorý predvolajúc našich Čechov, pokarhal ich po ľudsky ako treba.

„Roztomilí bratia v Pánu! V tejto dedine som ja na to povolaný, aby som o druhom svete ľuďom rozprával, a nie vy, tedy vám len toľko poviem, že by ste sa ztadiaľto odpratali, lebo ináč to obanujete.“ Nato sa českí muzikanti skutočne odpratali, ale túto pamätnú legendu tu nechali, a tá rastie teraz už sama od seba.




Kálmán Mikszáth

— spisovateľ a novinár Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.