Zlatý fond > Diela > Hluchý kováč Prakovský


E-mail (povinné):

Kálmán Mikszáth:
Hluchý kováč Prakovský

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Darina Kotlárová, Monika Kralovičová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 36 čitateľov

III. kapitola. Dyne pani farárky

Tak sa aj stalo; na druhý deň, ako pravidelne každú nedeľu, tam sme sedeli v kostole na obvyklom mieste. Nikdy ešte organ nehral tak krásne ako teraz, pán rechtor vdýchal doň celú dušu a Prakovského spev tak zvučal, tak sa dvíhal nahor víťazoslávne, že sa zdal udierať mocnú klenbu, na ktorú bolo jediné oko vymalované. Jedno oko. Sám Pánboh. Ľudská fantázia všetko vyhľadala, čo jest na zemi a nemohla najsť zodpovedný pochop, nevedel složiť zo skalisk oblakov, plameňa postavu najvyššieho Pána, Neviditelného. Nato potom vyňal z človeka jednu čiastku, jediné oko a povedal: „Takýto je Bôh!“

Jedno oko, ktoré všetko vidí, počuje všetko a vie všetko. Jedno oko, ktoré, keď doň dobrý človek pozerá, usmeje sa jemne, povzbudzujúc; keď zlý človek hľadí doň, zazre naň prísne, hroziac. Titánska bola to myšlienka, ktorá sa zrodila v minúte veľkého nadchnutia. I Pánboh chcejúc ku človeku z neho samého čerpaného druha stvoriť, vyňal mu jedno rebro, a z toho sformoval postavu druhého človeka. Nuž, i človek dotknul sa tohto prameňa, vzal vlastné oko a z toho sformoval boží obraz…

Ale hoc by ma za pohana vyhlásil starý otec, keď sa dozvie, — iné oči ma teraz zaujímaly: neboly tie malované na sklepenie, ale sa skvely pod Piroškiným bielym čelom, raz ospanlive, unavene, ako padajúce hviezdy, hneď zas čulé, samopašne, ako plápolajúce pastierske ohne. A slastne sa strasúc od radosti zbadal som, že ich zrak po mne lozí a vniknul do kosti a špiku.

Srdce mi divo klopotalo, chcel by som bol zakričať do žalmov, do hymny: „Hrad prepevný jest Pán Bôh náš.“

„Teraz je už isté, celkom isté, že ma ľúbi.“

Začerveňal som sa až po sluchy a skloniac hlavu, ani za svet som sa neopovážil ta pozrieť, lebo som cítil, že by sa naše zraky stretly a Pánboh vie, čo by sa z toho stalo (azda by sa kostol zapálil). Pred oči som zdvihnul spevník, ako krátkozraký, čo je do spevu zahrúžený a kradmo, zpoza knihy pozeral som jej peknú tvár čerešňokvetistej barvy, ten okúzľujúci priechod od čela ku lícam. No a ešte tá utešená briadka, v ktorej sa tvár končila, s malým zárezom na prostriedku, ako čo by dajakého liliputského čarovného potoka bol opusteným korytom. Nedbala, že ma zakryje veľký spevník, preto sa jednostaj usmievala na mňa. No hľa, aký je huncút to dievča. Vie, zbadala, že je kniha len taktika a ja dobre vidím každý jej pohyb.

Zachytila ma túha sdielania, nešťastná láska je mlčanlivá, do seba uzavrená, ale vyslyšaná láska chce sa sdeliť, pochvastať. Nemohol som zniesť mlčanie, ako sa nedá strpeť smäd, žiadalo sa mi hovoriť o nej.

„Starý apko, vy však každého poznáte?“

„Každého, synok.“

„Tá pani v čiernych šatoch to je nie Gállka?“

„Nie, to je Krúdyčka, Gállka je tá v šedých šatoch, v druhej lavici, v tom čepci so zlatým pásom.“

„A tá, čo pri nej sedí?“ (Hlas mi bol tak dusený, trasúci, ako by som sa chystal vykonať dajaký hriech.)

„To je jej dcéra, Piroška.“

„Švárne dievča,“ riekol som, tváriac sa ľahostajným.

„Driečna potvora,“ povedal starý otec, „ale jej truhla je tiež dačo.“

„Bohatí sú?“

„Jej otec mnoho nasdieral od sedliakov. Dávno ho mali obesiť. Aspoň by ma boli ušetrili tým, že teraz k nemu mám ísť.“

Oh, to by bolo strašné, myslel som. Teraz by bola Piroška dcéra obesenca.

„K ním ide starý apko?“ spýtal som sa ostýchave.

„Áno, ale nepleť už toľko.“

„Aj mňa vezmete sebou?“

„Ako chceš.“

„Pôjdem, starý apko.“

„Aha, aký mi tu potmehúd, teba už to dievča ťahá ta.“

Ako by ma sadlom mastili, tak mi to dobre padlo, že ma aspoň potvárajú s ňou. Je to tedy nie bláznivosť, bolo by to možné.

„Ale nie, starý apko,“ vyhováral som sa. „Ako môžete také mysleť?“

„No, no. Dobre je, no… Len zostaň ešte u Cornelia Neposa, na Ovidia Nasona máš ešte čas. Pravdaže som ja už pri ,mensa‘ začal, ale zas i to je pravda…

„Čo, starý apko?“

„Že za môjho času ženské oveľa krajšie boly.“

„Ale, starý apko! I od Pirošky Gállovie?“

„Aha, lotor, prezradil si sa. Ale teraz už kňaz sem pozerá, pst ani slova viac.“ V prvej čiastke kázne bol ešte pán farár, hovoriac tou zvláštnou slovenskou rečou, ktorá je špecialita luteránskych kazateľní; dajaká nevkusná miešanina zo všetkých slavianských rečí. Kňazi volajú ju medzi sebou „Božím jazykom“. A skutočne môže ním byť, lebo Pánboh ho podistým rozumie, ale slovenský sbor nie. Ani za kňazov neodvážil by som sa zaručiť.

Pod kázňou tiež som jednostaj Pirošku pozoroval zpoza mojich na oči položených prstov; roztržite zdala sa preberať v modlitebnej knihe, z ktorej vybrala biely papierik (zďaleka som videl, že je čosi naň napísané), a ako naň hľadela, takú mala tvár ľútostivú, ako dajaká madona. Potom fúkla naň, ako keby chcela, aby odletel, potom ho medzi prstami žmolila, nakoniec ho složila na štvoro, ako zvykli listy, pod tým stydlive sklonila hlavičku sťa kajúca Magdalena a vložila malú ceduľu do vačku.

Keď sa kázeň skončila, zas zaznel organ, pekné štihlé slečny zapnuly modlitebné knihy, natiahly rukavice, ich maminky narovnaly im zkrkvané sukne, za tým sa pohly von s istou namyslenosťou a jednako skromne, ako jelenie jalovice. Malé topánky kip-kop, kip-kop milo klopkaly na kostolných kameňoch do rechtorovho spevu — lebo pri odchode len rechtor napína hrdlo a dakoľko starých žien s planými prsami, čo by chcely hriechy mladého veku odspievať.

Aj Piroška tam kráčala za svojou matkou medzi lavicami, odrazu ku mne obrátila hlavu a z jediného blesku jej očú vyšľahnul akýsi zelenkavý plameň, podobný svetlonosu, čo pútnikovi kýva, ako by ho vábil: poď za mnou!

Od toho som zostal opravdivým bláznom a nedočkajúc, kým starý otec zapne knihu, do vačku vloží okuliare, zašňupe si z tabačnice, kým sa potom pohne z lavice miesto robiac nasledujúcim — zrazu som sa prehodil cez lavicu a nasledoval som Piroškinu skupinu.

„Tu ho máš! Čo mu je?“ hundral za mnou moj starý. „Spochabel sa ten chlapec?“

Nedbal som na to. Tajuplný cit, nevysvetliteľný pud šeptal mi, že posledný pohľad Piroškin toľko znamenal: „Nasledujte ma, mladý človek, večná láska srdca môjho.“ (Veď to asi tak ide aj v románoch.)

Len som šiel za ňou ako slepá mucha a vsal vôňu, čo sa z jej vlasov prúdila. Len raz sa zpät obrátila, ale kamsi nazad pozerala nad mojou hlavou, mňa ani nezbadala. Oh, aká lstivá, aká lstivá.

Počas rozchodu je veľký stisk, každý sa von náhli, takže pri dverách nastane opravdivé hromadenie. Sedliaci nahlas posudzujú kázeň.

„Ako čoby som bol už počul kedysi dnešnú svätú reč.“

„Starý dvojctihodný pán ťažko sa už učí nové.“

„Ale aj ťažko zabúda staré.“

Pre stisk treba raz dva zastať vychodiacim: za ten čas dojdú ta aj zaostalí. Hluchý Prakovský hnevlive socia vpravo vľavo sedlač.

„Čo vošlo do vás, že jednostaj zastávate? Čo je to za mores? Nevidíte, kto tu ide? Dôstojník jeho veličenstva, kráľa. Spravte miesto pánu lajdinantovi!“

Vo veľkej trme vrme strieborná gombička jeho kabáta dohánovej barvy zachytila sa do akejsi ženskej kvastle a keď začal drmať, neodtrhla sa kvastla, ale gombička spadla cvendžiac na kamennú dlažbu.

„Spadla vám gombička, pán Prakovský,“ hučal mu do ucha Jozef Porna, riďanský kasnár.

Všetko jedno, teraz sa aj tak nemôže sohnúť pre ňu, nuž aspoň hlasite odvrkne:

„Ej no, viac sa stratilo u orošházskeho kováča.“

(To chcel povedať pri Moháči, ale pomýlil pieseň, a tak aj táto jeho vedomosť zlyhala.)

Tam von potom rozíde sa tlačenica na štyri strany sveta. Gállovie úhľadný, s divým hroznom zapustený dom s pavlačom stojí za potokom, Nesta zvanom, ktorý na dvoje krája Križnovce, tak ako veľký Dunaj odkrojí Pešť od Budína. Ale keďže je k tým laviciam, čo sú na vyšnom konci, veľká obchádzka, a hoc je Nesta potok malý, ale preca nemôžu prejsť cezeň panské ženštiny bez toho, aby si topánky nezablatily a sukne nepodvihly, hoc aj len trochu, a poneváč spatrenie na hriešne myšlienky svádzajúcich členkov duševnú škodu by mohlo zapríčiniť ku zlu naklonenému križnovskému mužskému pohlaviu, ktoré sa len toť očistilo od zemského prachu v Božom dome, — následkom toho dovolené je po nedeliach, aby za Neste bývajúce panské rodiny, ničoho sa netýkajúc, prechodily cez pána farárovu záhradu, ktorá sa prestiera i za potokom a je pekným maľovaným môstkom zaopatrená.

Aj teraz tadiaľ šli zapotockí magnáti, medzi nimi i Gállovci. Ja som sa všade vliekol za nimi, zďaleka strehnúc na dobrú príležitosť, keď budem môcť osloviť moju túžiacu holubicu a pripojiť sa ku nej. Lebo som bol presvedčený, že má so mnou plán, že sa dačo stane. Azda inam pôjde jej mama a keď sama zostane, dá mi znak. I niečo takého som myslel, že tip top, odrazu ku mne sa priplichtí dajaká závojom zastretá stará baba, chudej obličaje s dlhým nosom a takto bude šeptať zpoza na pery položených kostnatých prstov: „Vy ste, pane, najšťastnejším smrteľníkom zeme, odkazuje vám donna Piroška…“

(Ejh, blázon som! Veď nežijeme v Seville, ale v Križnovcách.)

Panie s veľkým krikom napredovaly medzi rybezľovými a polkovými kríkmi. Každá hovorila, tu i tu sa rozosmialy (asi veľmi posmešne kritizovaly niekoho), ich diškurz splynul v opravdivý zmätok, tak to znelo zďaleka ako židovská škola, nedalo sa nič vyrozumeť. Pri daktorej obzvláštnej hriadke alebo ovocnom strome postály, lebo ctihodný pán bol veľký pomolog a mal na ďaleko chválené hrušky. Daktorá pokúsila sa zroniť jednu dve. Jaj, keby to pán farár videl, veru, by väčší krik robil, aký bol v raji pre jablko.

Potom sa z cesty skrútily brázdou nabok obzrieť dyne pani farárky, tie skvostné ananase. To sa nedá zameškať. Pani farárka sa aj spýta, keď sa s daktorou síde:

„Videli ste, milá pani… moje dyne? Všakver veľmi narástly? Zvlášť Jurko vyvíňa sa rýchle. Ale aj Julia bude dobrej chuti. Nuž a Margitka? Ostatne najviac čakám od vraskovitej Zuzanky, už žlkne a jakú má vôňu.“

Pani farárka nemala detí, svoje dyne krstí dievčenským a chlapčenským menom a pripína im mená s ihlicami na chrbát: pozná všetky jednotlive a tak ich opatruje, tak hovorí o nich ako o svojich deťoch — dokiaľ potom nakonec ich poje, ako Saturnus svoje deti, a mľasknúc ústami, hovorí:

„Katica mala veľmi milé aróma.“

Kým panie dyne pozeraly, za ten čas Piroška poodišla stranou na druhý pokraj úponkou pokrytej hriadky a nahla sa, ako by dajaký kvet pozerala zblízka, alebo zo zlatistožltého, zvoncu podobného kvetu dyne dákeho chrobáka chcela vyňať. (Jaj, tá nepozorná, ešte ju osa uštipne.) Sklonila sa nižšie, ale chrbtom ku mame a tetám, vtedy potom opatrne vyňala z vačku malú bielu ceduľu, čo som v kostole videl a složila do zvončeka. Obzrela sa dokola, či ju nik nepozoruje a v polkruhu skrčená pekná postava stala sa znovu priamou, štihlou ako laliové steblo.

Všetko som videl, všetko som vedel. List písala… list písala! Všakver som dobre tušil? Len aby som sa nezblaznel od radosti. Ruku som na srdce položil, aby za mnou idúci nepočuli jeho strašné klopanie. Slnce nikdy nesvietilo takým leskom, ako by sa bolo celé rozpustilo a teraz sa lialo na stromy a trávy, oblaky mäkko, krotko tiahly ponad vrchy, ako obrovské závojové tkaniny, obrazotvornosť vykúzlila do nich hmlisté ženské postavy. Vtáci obdivuhodne spievali na stromoch pána farára — ešte var i hrušky spievaly. Ten kvet dyne, ten sieťovitý zlatý zvonček cvendžal, cengal, smial sa, ako keby z celej prírody jeho smiech bolo počuť najväčšmi. A preca nebolo v ňom nič nadzemského, čarodejnice ho neokúzlily, len ten lístok bol v ňom.

Netrpezlive som čakal, kým odídu. Strašné, že toľko postávajú. Či tie nemajú doma žiadnej roboty? Konečne sa pohly, zpät brázdou na prostredný chodník a tým ku môstku.

Teraz som sa vrhnul na korisť, jedným skokom bol som pri kvete dyne.

Piroška sa ohliadla s konca záhrady a keď zablysla jej pekná tvár zpomedzi stromov, zdala sa byť hrôzyplnou. Ale var si namýšľam?

Rýchle som vyňal biely papier; jemné písmeny, ako pavúkove nohy, prebily cezeň.

No teraz! Trasúc sa, začal som papier rozvinúť, v tom však jedna tvrdá ruka uvalila sa mi na plecia.

„Dajte sem ihneď ten papier!“ vyrušil ma rozkazujúci hlas.

Ako by to bolo dielom zhubného osudu, v prvej chvíli chcel som padnúť a podať sa. Ale pudom hnaný prv som sa preca obrátil, ako ten osud vyzerá?

Ten bol teraz veru za lajdinanta oblečený. Šándor Prakovský stál predo mnou.

„Ako ste sa opovážil niečo také vziať,“ osopil sa na mňa, „čo vám nepatrí?“

„Čo hovoríte?“ odvetil som v nekonečnom zmätku. „Komu že by patrilo?“

Lajdinant sa rozosmial a pohŕdavým, ľahkým hlasom povedal:

„Choďte do pekla vtáčie hniezda vyberať, ale nie cudzé listy.“

To mňa dopálilo, taký som zostal červený ako purpurové súkno.

„To je môj list.“

„Dáte ho hneď a zaraz?“

Ešte vždy nepustil moju šiju, ale ešte väčšmi stisnul.

„Nedám,“ chrčal som. „Radšej zomrem, ale nedám.“

„Ejha, protivné chlapčisko!“ vybúšil lajdinant, a pustiac moje hrdlo, siahnul za pravou rukou, v ktorej som lístok stískal, ako som vládal, aby nemohol otvoriť, a medzitým ľavou rukou vytiahnul som nožík a chcel som ho so zubami otvoriť.

„Zomreš, lajdinant,“ chrčal som.

Zbadal, vykrútil mi z ruky a hodil medzi petržlen. Nikdy viac som nemohol najsť pekný penicier s kostenými črenkami.

Potom otvoril aj pravé priehrstie, takú mal ruku ako železo: kopal som, driapal, škriabal, ale nestálo to nič, vybral lístok, potiahnul ma za uši dokonale (ešte i teraz v starom veku žlč sa mi dvíha, keď si na tento výjav pomyslím), potom ma buchnul po chrbte a tak ma zasotil, že som sa zakotúľal medzi dyne ako lopta.

Ah, že sa vtedy podo mnou neotvorila tá kyprá zem, hriadka dýň, aby ma celkom zhltla. Čo ja mám ešte hľadať na svete napozatým? Nič.

Nuž, ale pomsta? Áno, pomsta! Cítil som, že mi nová krv koluje žilami a skočiac na nohy, ako niekdy Mikuláš Toldy, vytrhnul som s koreňom mladú hrušku, aby som za ním bežal a ho udrel.

Bežal som ako blázon zpät cez záhradu proti kostolu, kam lajdinant odišiel s mojím listom. Óh, strašné, strašné. To sa var ešte nikdy nestalo, že by dakomu vzali list. A ako zachádzal so mnou. Pohŕdave, opovržlive ako s dajakým gramatistom. Zaťal som zuby a rútil sa voslep.

Keď som však otvoril záhradné dvere, odrazu predo mnou stál starý apko, skoro by som bol zvalil neboráka starkého.

„Hohó, hohó! Kam letíš, amice? Ký diabol vošiel do teba? Zbláznil si sa? Šaty máš zablatené. Kde si sa váľal, nebulo?“

„Ja som nie nebulo,“ hovoril som dychčiac a trasúc sa od rozčulenia, „vyprosím si to slovo…“

„Čo to? Nie si nebulo? Vyprosíš? Odo mňa?“ (Zalomil ruky.) „Pane Bože, zpochabel, myslí, že je vicišpán. Koho naháňa blahorodý pán vicišpán?“

Tento posmešný tón odpoly mi dodal rozumu; začal som tušiť, aká smiešna figúra môžem byť v očiach starého otca.

„Nikoho, starý apko.“

Veľký strach ma pojal, len na samú myšlienku, že história listu môže vyjsť najavo.

„Aký si rozčulený, ako by si sa bol pasoval.“

„Veľmi mi je horúce.“

„Ale tento papek alebo stromček, čo v ruke držíš?“

„To?“ zajakal som sa zmätene. „Vyplel som vo farskej záhrade.“

„Tak? Nuž, preto si vopred bežal von z kostola; aby si pani farárkinu záhradu vyplel.“

„To je moja vášeň, starý apko.“

„Dobre, že viem, doma budeš ty pleť záhradu. Ale počuj, chlape, toto je nie buraň ani srbský tŕň, lež užitočný stromček…“

„Nepristal do skupiny.“

Starec pokrútil hlavou.

„Dobre, dobrý je tento smysel pre krásu, ale keď by to videl pán farár, viem, že by bola patália. Hoď nazad do záhrady ak ti je život milý a poď. Odstráňme sa odtiaľto ako chytro len možno.“

Tupé trnutie ma zachvátilo po tak veľkom rozčulení. Šiel som bez slova za starým otcom, ako poslušný pes.

Prešli sme cez malý môstok, na ktorý vodné ľalie sa ťahaly z Nesty. Sotva bolo v nej vody. Len práve toľko, že dedinské lastovičky mohly piť a niesť lepidlo ku svojim hniezdam. Tam sa blýskaly nad potočkom ako čierne šípy a štebotaly vesele vtáci Pannenky Marie.

Starý pán proboval ma cestou vyslúchať.

„Urazil ťa niekto?“

„Nie.“

„Trápi ťa niečo.“

„Nie.“

„No, no, chlapec…“ (a čím ďalej tým ustarostenejšou stávala sa jeho vráskovitá, tlstá tvár). „Ty si voľakde do zakázaného zablúdil. S tebou sa podistým dačo stalo. Celý si premenený. Priznáš sa ho hneď a zaraz, čo sa stalo. Raz, dva, tri…“

„Stratil som, starý apko, môj penicil.“

„Chudák môj,“ starý apuško pod bielymi bajúzami usmial sa vesele, tešil sa, že konečne dostal sa k prameňu zla, ako keby skala bola mu odpadla so srdca.

„Óh, no,“ riekol, krátke kroky svoje urýchliac, „raz len to počujem, amice, že si stratil hlavu. Túto veľkú kostrbatú hlavu.“

Obrátil sa a potiahol ma za vlasy, hnevive so stiahnutými obrvami.

„Nech ti pes kupuje od týchto čias penicíle.“

A súčasne pekne do vačku mi vopchal svoj perleťový nožík, s malou pilkou, malým pilníkom a s troma čepeľami z ocele.




Kálmán Mikszáth

— spisovateľ a novinár Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.