Zlatý fond > Diela > Hluchý kováč Prakovský


E-mail (povinné):

Kálmán Mikszáth:
Hluchý kováč Prakovský

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Darina Kotlárová, Monika Kralovičová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 36 čitateľov

VII. kapitola. Prvé sklamanie

Neskôr som o tom ešte mnoho ráz počul, každý poznal na vidieku bál zomrelých a rozprávali o jednotlivých osobách.

Malé pobelavé dievča, ktorej podpätok odpadnul, jedna slečna Melnická, — topánky jej Prakovský šil (teraz žijúceho Prakovského starý otec), nevesta s motýľovým čepcom bola ženou Barnabáša Križnóciho koncom minulého stoletia (bola veľmi ľahkých mravov, Pánboh ju osláv); stará napudrovaná dáma bola Schremmer, kapitánova žena, rod. barónka Karolina Szepesi, dvorná dáma Marie Terezie; kapitán zomrel v sedmoročnej vojne, stará barónka utiahla sa na riďskú pustu, a teraz v križnovskom cintoríne leží; človiečik v okuliaroch, Blatný, okresný lekár, aj tu — za živa — bol tak sládostný človek a ako pipíška.

Rád by som sa bol doznal dačo o predkoch Piroškiných, aj som sa spýtal sem tam, že či z Gállovcov nik nebol na bále?

„Nuž, ktože by bol býval?“ odvetila naša stará kuchárka, čo bola z Križnoviec, „veď starý Gáll v najotrhanšom bekeši dal pochovať otca svojho, ani čižmy nedovolil mu obuť, dať na nohy, hovoriac, že načo je to na druhom svete? Nuž pravdaže nemohla ísť jeho úbohá duša na bál medzi poriadne oblečených mŕtvych.

Fantastická rozprávka veľmi sa dotkla mojej povahy, znak toho je, že sa do dnešného dňa dobre pamätám na ňu, hoc aj som už štyriciatku prekročil; rozprávka starobylým leskom ovinula v mojich očiach jednoduchých križnoveckých zemanov, čo takú nádheru vystrájajú po smrti.

Za celý týždeň o tom som blúznil, že dakedy aj ja tam budem odpočívať v križnoveckom cintoríne, rozumie sa popri Piroške, naše prachy sa zmiešajú a tých pánov a dámy, ktorým Česi hrali, raz zblízka uvidíme.

Ale dotiaľ? Čo bude dotiaľ? Mal som látku na rozmýšľanie, znovu som precítil zo záhradného výstupu Piroškino chovanie sa, všetky jej slová som ešte raz dovedna poskladal, ako sa s rozbitými črepami robieva… Tam som sedel cez celé popoludnia vo včelínci a jako išly včely s tichým bzučaním sem tam, tak letely moje nádeje, pochybnosti. Bože môj, ako je dobre týmto malým včeliam, že len sladkosť vyberajú z kvetov.

Ťažko, nepokojne čakal som zas nasledujúcu nedeľu. Tak budem čakať všetky, dokiaľ sa nedočkám úplnej istoty. Ale kedy to bude, kde ju najdem? Pri oltári? Aká diaľka! Tak ma to zronilo, že by som bol zaplakal. Prečo som sa prv nenarodil? Ale potom uspokojil som sa v tom pomyslení, že preca mňa ľúbi. Prečo by som o tom pochyboval? Veď som neútočil na ňu, nebol som jej nepríležitý, ona začala. Potom mi na um sišiel kvet dyne, lajdinant a krv mi zovrela vztekom.

Behom týždňa rodičia moji viac ráz spomínali Gállovcov. Niekoľkí Križnovčania, idúc na týždňový trh, zastavili sa u nás a klebetili jedno druhé. Zvlášť o takých veciach bola reč častejšie, ktoré mojich rodičov zaujímaly. Ja som dychtive hltal všetko, čo hoc len zďaleka týkalo sa križnoveckých pomerov… Ach, tých tisíc a tisíc drobných poznámok, čo sú iným ničím, tieto barvisté, odhodené kamienky, aké obrazy som si vedel z nich poskladať!

Vyrozprávali, že Moravan skutočne kúpil lučivňanské zeme za 5000 zlatých; keď smluvu uzavreli a kupec peniaze vyčítal, zlomyseľný Gáll potlapkal ho po pleciach a riekol so škodoradostným úsmevom: „Vy ste znamenitý človek, pane Dubek, ale s peniazmi neviete zaobchádzať, vidite, ja by som vám bol predal lučivňanské zeme i za tisíc zlatých, lebo v tých okrem pohánkovej kaše nič sa neurodí.“ Na tom sa Moravan z chuti zasmial a odvetil takto: „A vy ste múdry človek, pán Gáll, ale nepoznáte cenu vašich zemí: vidíte, ja by som bol dal aj sto tisíc zlatých za zeme, lebo v ich útrobách nachodí sa kamenné uhlie ohromnej ceny.“

O Dubekovi prišlo vždy viac a viac chýrov. Že podistým otvorí baňu v Lučivnej, že inženierov čaká už na budúci týždeň, že chce kúpiť od ostatného Križnócyho skvelý križnovecký kaštieľ a v ňom sa usadí…

O vzteku starého Gálla povstala celá legenda, ako chodí od tých čias zúrive, vlasy si trhá a preklína brnenského zlosyna, ktorý ho oklamal.

Na tvár môjho otca hlboké brázdy vtiahly tieto chýry. Veľkého optimistu ľahko zachvátila obava.

Vari ani nedostaneme od neho sľúbené peniaze, keď sa hnevá.

„Neboj sa toho,“ chlácholil starý apko. „Na dvanásťprocentové úroky by si aj ženu dal.“

Jedneho večera, keď som vkročil do jedálne (myslím, že to bolo v piatok), stará mamka hovorila s mojou matkou čosi o lajdinantovi Prakovskom. Starý apko sedel v kresle a zdal sa tešiť na zdesení žien. Pravdepodobne on doniesol akýsi chýr zo sídelného mesta, kde sa pri pive zjavne sišiel s križnoveckými známymi. Lebo každý týždeň išiel do blízkeho mesta a doniesol veniec fíg mojej mame, dakoľko rožtekov starej mamke a spústu klebiet obom.

„Oh, oh,“ opakovala mama, chytro preberajúc ihlice, „teda malý Prakovský, lajdinant? No, pozriteže. A nemá zlý vkus.“

„Dievča je pekné a dobrá partia…“ dosviedčala stará mama, „a lajdinanti, títo zlí fagani, dobre znajú, od čoho muchy kapú.“

„Vedia tí čerta,“ vpadnul do rečí starý apko. „Keby ja bol mladým Prakovským, tisíc striel, nebol by som ani v Majlande ani v Križnovciach, nepohnul by som sa z Viedne, len by som otváral živôtky samých princezien, s nižšími by som ani nezačal, nuž tak…“

Stará mama vytisla si okuliare na čelo, a s hnevivým úsmevom na tvári, čo bol tak milý, čistý, ako zimušná slnečná žiara, zodvihla päsť a pohrozila starcovi:

„Stará kosť! Stará kosť! Že sa nehanbíš?“

Starý otec mlasknul jazykom, zjavne aby starú mamku hneval, potom vyšiel dvermi hvízdajúc.

(A ja som o tom rozmýšľal, že z rozličných životných povolaní, ku ktorému patrí otváranie živôtkov princezien? Azda ku krajčírstvu?)

„Ja sa dievčaťu divím, mamička,“ povedala teraz moja matka. „Či by som sa ja bola opovážila niečo také urobiť za tvojím chrbtom? A jaká sa zdá krotkou, nevinnou…

„Tak to zvyklo byť, moja dievka. I biela ľalija má čiernu tôňu.“

„O kom hovoria mamičky?“ spýtal som sa duseným hlasom.

„No pravdaže, to práve tebe treba vedieť,“ riekla mi stará mamka posmešne. „Ešte čo by si chcel? Nechcel by si tieto punčochy zaštopkať? Pozriže zvedavého pačreva! Ideš hneď ku starému otcovi na humno?…

Ešte mnoho ráz sišiel mi na um do nedele nejasný a neúplný rozhovor materí, proboval som ho vyplniť, zbudovať priaznive, ale istý nepohodlný cit, nemilá nálada vždy zostala vo mne. Zlé tušenia tiesnily mi srdce v nedeľu, keď sme s hotovým úpisom zase sa viezli do Križnoviec, a keď sme prv prišli ako obyčajne, starý otec povedal pri kostole kočišovi:

„Nepostoj tu, Miško, žen prosto do Gállov!“

Pre most bolo treba obísť na druhý koniec dediny. Keď sme zastali pred Gállovci, Gállová a Piroška boly už na ceste do kostola. Tam šli pred domom Zeherých, popod divé gaštany, odkiaľ potom prejdú krížom cez lúky.

Hneď som ich poznal, hoc aj nebolo ľahké pri vtedajšej móde. Od chrbta bola každá žena jednaká. Panovala škaredá krinolína. Všetko jedno, vtedajšie ženy preca len tak ľúbili vtedajší mužovia, ako terajšie ženy v ich dráždive strihaných sukňách terajší mužovia.

Okrem toho mala Piroška aj nový klobúk, ktorý jej celkom zakryl hlavu, hrdlo; široký, biely slamený klobúk, z jeho okraja v polkruhu visela žltá stuha, vrchol ohradily drobné ružové púčky, tak ako slimačie škrupiny širáky liptovských Slovákov. A preca som ju hneď poznal. To môže byť len Piroška. Jej chôdza, chvenie, každý pohyb dýchaly poeziu; ešte i žltá stužka istým rytmom poletovala, metala sa na drieku.

„No, ja vojdem dnu, skončím so starým,“ povedal starý apko, „ak chceš, môžeš prísť, a jestli nie, tak vráť sa na vozíku ku kostolu, ja ho peší, cez farárovu záhradu, bližšie dostanem.“

„Nuž len choďte, starý apko, sami.“

Počkal som, kým odíde, kočišovi som nakázal, aby len sa vrátil cez most ku kostolu, ja pôjdem peší.

Nebolo by bývalo ťažké dohoniť Gállovcov, ja som to však nechcel urobiť, veď je tam jej mama, neopovážim sa pripojiť, ale Piroška, jestli ma tak ľúbi, ako ja ju, iste zacíti, ten zázračný, nevysvetlitelný pud pošepne jej, že som tam jej za chrbtom, že ju nasledujem ako jej tôňa… potom sa nazad obráti, ja ju pozdravím, ona sa začerveňá a… a… Ale či je nie dosť aj toľko?

Šiel som teda za nimi, Piroška sa, veru, neobzrela, niekedy postála na lúke, zohla sa, čosi odtrhla (snáď štyrlistovú trojku alebo polný kvet), potom ako malý baranček vesele poskakovala (kedy tedy zo samopaše v kroku mazúrky) za matkou, kým ju zas dohonila.

Skoro som ju zjedol očima, zvlášť, keď vo farskej záhrade akýsi rybezľový konár zachytil sa na jej sukne holubovej barvy a tak ho vliekla maličká za sebou.

No teraz hneď zbadá a sa obráti. Zastavil sa mi dych. Z toho sa môže vyvinúť veľká udalosť! Zbadajú a zastanú, aby konár odstránili zo sukne a kým sa s tým budú zabávať aj ja ta dojdem, lebo len nemôžem zostať stáť, kým to vykonajú.

Ale či sa svedčí, či je slobodno vtedy prísť dakomu, keď peknému dievčaťu toaletu do poriadku donášajú?

Do tých čias som zadumaný rozmýšľal, dokiaľ Piroška naozaj zbadala, že voľačo vlečie a bez toho že by nazad pozrela, zdvihla ľavou rukou sukne a vyhodila odtiaľ samopašný malý konár. Jaj, objavila sa mámive malinká čierna topánka a pekne sformovaný členok.

Potom šli ticho predo mnou úzkou štrkovou cestou, potichu hovoriac o niečom; pri malom orechovom strome Piroška nenadále naľavo zabočila, ku hriadkám na zeleninu. Mať sa osopila na ňu.

„Kam ideš?“

„Obzriem dyne, mama, koľko narástly od týždňa.“

„Stačila by si nazadidúc.“

Ale Piroška nepopustila, prebŕdla ďatelinou a drobnou krovinou ku dyňám.

„Taká si ako malé žriebä,“ dudrala Gállka, „jednostaj poskakuješ, nezbadám iba keď zmizneš odo mňa. Druhý raz ti priviažem zvonček na hrdlo, aby som vždy počula, kde si.“

Piroška však nedbala šomrania, ta zabehla ku kvetu dyne, zohla sa (tak dobre som videl, že môžem na to prisahať), vyňala z neho poskladaný lístok a chytro vopchala cez otvor odpredu sa zapínajúceho drieku šiat za ňadrá.

Tomu sa čudujem, že som ja tam hneď a zaraz nezomrel. Preca je človek silné hovädo.

Zamračil sa mi celý svet. Tak sme tedy? Ej, slečna, list ste vyňala zo zvona dyne? Ale veď slečna mňa ľúbi, tak povedala pred týždňom. Tento list som však nie ja písal. Teda ho niekto iný písal a o tom máte známosť, lebo ste list hľadala. Hľa, hľa, do pána lajdinanta ste zaľúbená a mňa ráčili ste umlčať s tou lžou, že list mne patril. Tu je tento tichý študent, ten všetko uverí, spravme ho bláznom; zámok mu treba na ústa, dajme mu zámok ružovej barvy. Ďakujem, slečna, pekne ďakujem. Veď je dobre, všetko je dobre, veď by som ja aj tak nebol hovoril, a ani takto nebudem hovoriť. A čože by som aj mohol povedať. Veď sa nič nestalo; nič inšie, len troška ste mi srdce zlomila.

Pozeral som za ňou so zatemňujúcim sa zrakom, práve vtedy zmizla jej postava v dverách záhrady za svojou matkou. Zachvátil ma cit nekonečného rozhorčenia. Zodvihnul som päsť, ani neviem prečo, snáď som chcel pohroziť, alebo len v povetrí švihnúť na tú namyslenú postavu lajdinanta Prakovského, neviem, čo som chcel, len na to sa pamätám, že táto neslušná výpoveď vyšla z mojich úst.

„Choď, choď, malá neviestka, choď sa modliť.“

Bol v tom vztek, závisť, bolesť, zrieknutie sa, urazená márnivosť, opovrženie. Úžasná miešanina v jedinom slove.

Potom som nohou dupnul na pažiť: „Pochovaná si na večnosť.“

No pravda! Keby pamiatku jednej devy, prvej devy, len tak ľahko bolo zahrabať ako vystydnuté ľudské telo. Dlho, veľmi dlho trval ešte tento pohreb…

Ta som sa tackal mimovoľne ku známemu kvetu dyne. Tam sa smial, tam kolísal vo vetre, čo teraz brnknul cez záhradu, a od ktorého premrznuté konáre stromov zarinčaly.

To je tedy listová skriňa zaľúbencov. Dve osy v zamatových dolomáňoch hodovaly v ňom i teraz. Tie už neskôr prišly ta. Vesele bzučaly a váľaly sa v žltom pele, nemysliac si, aké nebezpečenstvo hrozí ich hostincu.

To bola moja prvá myšlienka, že pošliapem a podlávim kvet podpätkom čižiem, potom som sa inakšie rozhodol, a odtrhnul čistý papierok z listu, čo som mal u seba, bodnul som do môjho prstu ostnom tŕňa a krvou, čo vyvrela, napísal som: „Nech je prekliata vaša láska.“ Ceduľu som vložil opatrne do kalicha dyňového kveta. Veď si ty nevinný, malý kvetistý zvonček. Teba nebantujem. Ale oddaj im tento môj list.

Práve už išiel starý otec a zďaleka kričal:

„Tu si, synak? Nemohol si bezo mňa vojsť? Čo? Už zas plieš v záhrade, amice? Ale teraz sme sa dôkladne oneskorili. Myslím, že je už pod kázňou. Všetko jedno, aspoň som vykonal našu vec.“

„Dostal, ale ,chlapec‘ chcel napred stiahnuť úroky, málo chybelo, že sme sa nepobili s týmto pekelným plemeňom.“

Vošli sme do kostola, organ ešte zvučal, ale s našich miest sme sa uneskorili, na mojom mieste sedel Dubek, nový majiteľ lučivňanských zemí, dvaja by sme sa neboli smestili do lavice. Ja som tedy šiel medzi sedľač, kde bolo prázdne miesto, tam som sa lepšie cítil s mojou nepokojnou dušou. Hoc som si zamienil, že nebudem tam pozerať, že sa nebudem s ňou zaoberať, preca som mal pred očami moju zlú vílu.

Ani raz ma nevyhľadala so svojim zrakom, ani nezbadala, že som v kostole, ale večite na lajdinanta hľadela ukradomky… Áno, lajdinanta, ktorý sedel na svojom mieste, za Dubekovým chrbtom. Áno, áno: óh, aký som bol sprostý! — veď aj dosiaľ vždy len na lajdinanta pozerala, s ním koketovala a ja som myslel na seba.

Teraz už bolo všetko jasné. Piatkove rozhovory mamičiek, strach na Piroškinej tvári, keď v minulú nedeľu sa obrátila v záhrade a videla, že list ja vyberám a nie lajdinant, potom tá jej tieseň, keď ma v ich záhrade videla (bála sa, že všetko vyzradím), radšej pristala na to, že mňa rada vidí… ale aké to bolo všetko nútené, mal som to zbadať. Var má naozaj pravdu starý otec, že som ešte len nezrelý.

Hneď som vyhováral, hneď zas obviňoval striedave ju a seba, ale na každý pád ja som bol najnešťastlivejší teraz v tomto kostole, a dokiaľ spev veriacich pobožne sa vznášal do výsosti, z mojej metajúcej sa hriešnej duše horké výčitky prýštily.

„Bože, Bože, tu v tvojom vlastnom dome ti poviem, že nedobre svet spravuješ. Prečo si ma teraz zronil? Či som ja nespravil dobrú skúšku, či neposlúcham mojich rodičov a neplním tvoje rozkazy? A že ako ju rád vidím, ty to vieš, ty to vidíš, prečo teda bolo jej treba iného ľúbiť?“




Kálmán Mikszáth

— spisovateľ a novinár Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.