Zlatý fond > Diela > Hluchý kováč Prakovský


E-mail (povinné):

Kálmán Mikszáth:
Hluchý kováč Prakovský

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Darina Kotlárová, Monika Kralovičová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 36 čitateľov

V. kapitola. Eva a jablko

Pri záhrade na pažiti dedinské deti hraly sa na hus a vlka. Sviežim detským hlasom zvučal medzi gazdinkou a jej husami vyvinutý rozhovor.

„Poďte domov, husičky!“

„Nemôžeme!“

„Prečo?“

„Vlk je pod mostom.“

„Čo robí?“

„Umýva sa.“

„Čím sa utiera?“

„Zlatou šatkou.“

Vlk (sedmoročný Jurko Folkušházych), strašne zubami škrípajúc, stál bokom medzi gazdinkou a jej husami, ku skoku hotový: drobné húsky dovedna skúpené triasly sa, na ich od jahôd pofúľaných tváričkách zračil sa opravdový strach, dokiaľ gazdina: malá Žofka Krúdych (asi osemročná slečinka), zásterkou kývajúc, volala, lákala ich domov.

Neviem, čo sa stalo Piroške, vari chcela z rozpakov vínsť, odrazu pribehla k Jurkovi, vlkovi, objala ho a posmelila husi:

„Lapila som vlka, prejdite chytro!“

„Puste ma, teta Piroška, lebo hryziem,“ hrozil zlostný vlk, ale ho ver Piroška nepustila, dokiaľ húsky všetky neprešly ku svojej gazdinke.

Ja som sa len divil, čudoval. Veď nie ja som dieťa, ale ona. A ešte i to deťactvo ako dobre jej pristane.

Potom sa vrátila ku mne a znovu zvážnela, otvorila záhradné dvere a tak šla popri mne, ako by jej tiekla krv z nosa. Nebolo mnoho vidieť v tejto záhrade; len taká bola, ako zvykly byť záhrady dedinských zemanov. Na strede studňa na koleso, pri studni smutná vŕba, kvety pred včelínom, najviac také, aby i včelám dobré boly, ale i nároky domácich uspokojily; plné fialky, ruže slečne do vlasov, turecký klinček, rozmarín do kytky na prsia slúžok, georgíny ku klobúku ovčiara a kočiša na nedeľu, akby im azda milá neposlala. Bolo tu v pestrosti všetko, filagória s povojou zapustená, burgundia pre kravy, v jednom kúte mäta, s ktorou theu doplňujú križnovské panstvá; na jednom mieste zakopali do zeme šesťokový sud a v ňom držali ryby, to bol rybník; ďaleko v úzadí záhrady, medzi kukoricou, malý priestor volali medzi sebou tajnostne „Scihia“, tam bola zasadená pána Gállova dohánová priesada. Slovom nebolo v tejto záhrade žiadne zvláštnosti k videniu, ale keby aj bola bývala plná zriedkavých rastlín sveta, ja by som sa nebol s nimi zapodieval.

Tak sme išli pomaly, v rozpakoch, ostýchave, až kým konečne Piroška zastala pri jednom broskyňovom strome, na ktorom sa na vrchu niekoľko broskýň červenelo. Načiahla sa za nimi, ale nedostala ani jednu.

Ako keby sa preto na mňa bola nahnevala, povedala mi istým nepriateľským citom:

„Prečo sa pozeráte na mňa tak zvláštne?“

„Ja?“ zajakal som sa a všetka krv vošla mi do hlavy.

„Nie, ja som nepozeral… Ja som vôbec nezvyknul pozerať.“

„Nezvyknul pozerať!“ zasmiala sa a skloniac sa, ako z roztržitosti zodvihla s cesty suchý konár, čo potom vo veľkom oblúku opálala pod pazuchou.

Váhave spravila vopred niekoľko krokov, ako by so sebou zápasila, či má predniesť trápnu otázku, ktorá ju v tejto chvíli pravdepodobne zamestnala a zronila. Tak sa zdá, moje bojazlivé chovanie sa (mohlo by sa to nazvať aj nemotornosťou) ju osmelilo a nenadálym rozhodnutím obrátila sa, celkom blízko ku mne pristúpila, takže som jej dych cítil. Položila mi ruku na plece. Celé telo sa mi strhlo od rozkoše, tak sa zdalo, že i cez kabát cítim tichý tok teplej krvi v jej dlani, oči som zažmúril a tak myslím, že ani predtým, ani potom som nemal takej sladkosti ako v tejto chvíli.

„Zdáte sa byť dobrým chlapcom,“ hovorila mäkko, lichotivým hlasom, „prosím, dajte mi zpät…“

„Čo?“ chrčal som zachrípnute.

„Môj list,“ odvetila, „videla som, ako ste vo farskej záhrade vybral z kvetu dyne. No všakver mi vrátite?“

Usmiala sa na mňa v očakávaní. Nikdy taký úsmech. Bol to složený z rosy, zo slnečnej žiary, prosby, rozkazu.

K jednej starej slivke bolo sa mi treba opreť, lebo ani nohu, ani ruku nevedel som kam mám podieť.

„Óh, slečna, povážte si, čo sa stalo… Vzali mi list.“

„Vzali!?“ vykríkla, v strachu pustiac z ruky suchý konár. Jej pery sa chvely a životná barva opustila jej tvár. „Kto vám odobral?“

„Mladý Prakovský, lajdinant.“

„Lajdinant?“ Slabikovala udivená a jej tvár zostala tak hlúpa, zadivená ako tých malých sprostých žiab, ale jej pravá barva prinavrátila sa odrazu. „A vy ste ho dal lajdinantovi?“

„Lebo bol silnejší, vykrútil mi z ruky, povedal, že list jemu patrí.“

Piroška zamračila čelo a posmešne stiahla pery.

„Čudné pokračovanie od lajdinanta… nie pekné pokračovanie.“

„Nuž, nie jemu patril list?“ spýtal som sa dychtive.

„Pravdaže nie,“ odvetila ľahostajne. „Ako môže také mysleť? No, to by bolo pekné…“

Ľviu smelosť vliala mi do srdca týmito slovami; nebol by som myslel, že sa odvážim na to, čo som vykonal: opovážlive lapil som jej ruku:

„Hovorte, len jedno slovo povedzte, óh, len jedno slovo,“ zajakal som sa, „patril mne ten list?“

Neodpovedala, ale ani ruku si nevytiahla z mojej, len tvár odvrátila.

„Veď ste ho čítal,“ povedala potom unavene, stíšene, ako by chcela sa vyhnúť otázke, kdežto var práve ona chcela sa vyzvedať.

„Nemal som na to času.“

„Tak? Zaraz odobral list lajdinant? O, títo hrozní vojaci! Ale vy ste však nepodal sa ľahko?“

„Bránil som sa, dokiaľ sa dalo.“

„Bože môj, to bol iste celý zápas? Vari to aj iní videli?“

„Nik nebol vtedy v záhrade.“

„Ale starému otcovi ste to preca povedal?“

„Nikomu.“

„Vy ste znamenitý človek. Zabudnite to všetko, jestli sa o mňa zaujímate.“

A z jej očú vyšľahnul okúzľujúci blesk koketerie.

„Či sa zaujímam? Každý deň píšem verše na vás. Óh, slečna, život mi dávate zpät. Bol by som sa zmárnil, keby bol list lajdinantovi prislúchal a nie mne… Povedzte teda, prosím, že mne prislúchal.“ Chcel som si kľaknúť na štrkom vysypanú cestu, ale Piroška to spozorovala a pohrozila mi prstom.

„Nebuďte bláznivý, lebo sa nahnevám a utečiem. Ešte dakto pozre cez plot a vysmeje nás.“

„Teda mne patril list?“

„Pravdaže, komu že by mal inému patriť.“

„Tak tedy idem zpät, a čo ma bude život stáť, vymôžem ho od lajdinanta.“

Piroška sa zarazila:

„No, len to by bolo treba, aby sa stalo z toho pohoršenie. Čo sa stalo, stalo sa, treba tak nechať. Keby ste vy ta išiel krik robiť, zvedelo by to celé okolie a potom čo by bolo zo mňa?“

Oči moje opily sa od pozerania na jej okúzľujúcu postavu, môj mozog otupel, mechanicky som bľabotal:

„Pravda, pravda. Ale preca mi treba vedeť, čo bolo v liste.“

„To, že vás chcem videť, že by ste dejak narafičil, aby sme sa mohli shovárať — len toľko bolo, a to sa už stalo… Náhoda bola dobrým priateľom.“

„Ale potom… potom?“ súril som zimnične, netrpezlive.

„Čakajme a čakajme. Čas všetko donesie. Buďte rozumný a mlčanlivý, lebo ak len slovo prerečiete niekde o tom všetkom, o liste, o lajdinantovi, o terajšom rozhovore, so mnou sa v živote nebudete viac shovárať.“

„Ani s kliešťami nevyberú zo mňa ani slovo… Nikdy, nikdy, Piroška.“

Piroška sa vesele zas natiahla ku vrcholu nízkeho broskyňového stromu a stanúc na koniec nôh, podarilo sa jej s najvyššieho konára odtrhnúť jednu broskyňu… len práve jednu.

„Mám ju! Tu je!“

Také ľahké bolo už i jej telo, i jej duša, ako motýľ.

Zahryzla do broskyne; so svojmi bielymi zubami. Sošpúlila pekné malé ústočká. „Jój, ale je dobré.“

Práve polovicu odhryzla. Druhú polovicu mne podala, s tou seba zabúdajúcou, samopašnou dôvernosťou, ktorá aj kosti zohreje v človeku.

„No tu máte aj vy. Neplačte.“

Aj jeden pohár je už niečo, keď zaľúbenci z neho pijú jeden za druhým, no a ešte broskyňa, ktorej jedinú polovicu zjedla ona a druhú polovicu vykrajkovila zubami.

Aj Eva asi takto ponúkla Adama s jablkom. Lenže Eva preto, aby Adam všetko vedel, Piroška však preto, aby som ja nič nevedel. Raj i tu i tam odrazu zmiznul po okúsení ovocia.

Nevyhnal ma archanjel Gabriel s ohnivým mečom, ale jedna zafúľaná služebnica stupila pred nás.

„Slečna, nech sa páči dnu.“

Mňa po zem zronilo toto nečakané zamiešanie sa, ale môjho srdca prvá modla vesele riekla:

„Ideme, Hanka, ideme. Prestrela si už?“

„Áno, slečinka.“

„I pán z Moravy tu obeduje?“

„Áno, slečinka.“

Ach, Bože, prvá pochybnosť vkradla sa mi do srdca. Ako ľahko to berie, že ju teraz odvolajú, odtrhnú odo mňa. A ešte i také maličkosti sa spýtuje, že či tu obeduje Moravec? Do pekla s Moravcom v takýto čas, keď sa nás takéto nešťastie dotkne. Chcel by som jej bol robiť výčitky, ale nebolo možné pre Hanku, s ktorou sa zahrúžila do živého rozhovoru; nikdy som toľme nenávidel ľudskú bytosť, ako túto mnoho tárajúcu Hanku.

Tak sme prišli do izby, že sme nemohli pre ňu jedno dôverné slovo preriecť. Starý otec, tak sa zdá, už skončil a len na mňa čakal, držiac palicu, klobúk v ruke.

„Tak teda na tom sme sa dohodli,“ hovoril, „že v týchto dňoch ešte prídem.“ Gáll pokývnul s hlavou, potom si ruky žmolil.

„Nuž sa zduly tie volky… tie volky.“

Akási zvláštna veselosť rozliala sa na jeho zlomyselnej, žltej tvári.

Páčilo sa mu zdutie volov — ako starý otec neskoro povedal — z jednej čiastky preto, že iný chudobneje, z druhej čiastky preto, že s každým jedným odhynutým volom dvíha sa cena v živote zostalých volov. A jeho voly sú na žive.

Podal starému otcovi suchú, žilnatú ruku na rozlúčku:

„Ach, tá lucerna… svieža lucerna… To môže byť dobré. Do čerta, iste im dobre chutnala, ako nám pampušky, ha — ha — ha…“

Rozosmial sa na svojom nemotornom žarte, ale suchý, pretrhávaný smiech prešiel odrazu do dusiaceho kašľu. „Kuc! Kuc!“ zvolal pán z Moravy preľaknutý a bežal pre pohár vody ku pohárnici. Gáll sa lapil stola oboma rukama a triasol, triasol hlavou, oči sa mu vypučily a ich belmo počalo červenieť, na sluchách napuchly žily na klobásu, hrdlo, tvár dostaly tehlovú barvu, potom prešly do tmavo-ľalijovej, tu potom vbehla pani Gállová z kuchyne a začala ho udierať po chrbáte, takže sa po troche vykašľal a vražedlným obracaním očú chrčal:

„Ja už zomieram!“

„Čerta zomieraš,“ povzbudzoval ho môj starý otec, „ale ak aj zomreš, nuž ti sľúbim, že sa aj ja dám sem do Križnoviec pochovať a zase budeme spolu bálovať, ako v Pastúchove kedysi.“

Uškľabil sa, iste mu mladistvé hriechy sišly na um. Aj inokedy bol do nevystátia, ale keď sa uškľabil stal sa ešte ošklivejším, ústa mu zabehly až k ušiam a daly sa vidieť jamky zubov, v ďasne len kde tu černel sa niektorý kolozub.

„Hlúposť!“ šuškal, stiahnúc sa ako kuvik, zakiaľ dajaký povzdych vinul sa mu z pŕs. „Kňazi nás oklamú? Uvidíš, Ondrej, že tam niet nič…“

Môj dobrý, starý otec usmial sa šibalsky, ako zvyknul, keď sa zažartoval.

„Kňazom ani ja by som neveril, Jožko, ale tí českí muzikanti… Do paroma, českí muzikanti var len neluhali.“

Pán Gáll teraz mocno udrel dlaňou na stôl. Celý kŕdel sprostých múch, mysliac na kriedou písané čísla, že je to cukor, slietol ta paškrtiť. Hľa aj tieto bezočivé malé tvory sa sklamú! Miesto sladkosti čakala na niektoré posledná katastrófa. Pod dlaňou Gállovou zhynuly zo tri…

„Ej no,“ povedal starec, obrátený ku starému otcovi s rozmazanými mŕtvolami troch múch na dlani, „veríš ty to, že tieto vstanú z mŕtvych a ešte raz budú lietať?“

Medzitým azda cestou sdružovania predstáv pozrel na ruky Gállkyne a strašnú vec objavil. Ruky Gállkyne boly masné.

Odrazu otvorila sa pred ním desná perspektíva.

„Už mi je koniec!“ skríknul vášnive, schytil jednu barlu, vyskočil a šľahnul proti svojej žene.

Ale obratná Gállka, súc zvyknutá na podobné veci a majúc sa na pozore, skočila nabok, následkom čoho zúrivý človek stratil rovnováhu a padnul na dlážky.

„Óh, môj kabát!“ bedákal, zakiaľ sa podvihnul… „Márnotratná duša… Zomreš, ty márnotratnica, ty nerozmyslená, s prekliatou rukou! Jaj, najjemnejšie haličské súkno! A táto žena to robí? Huh, huh, zadusím sa! Štyri obliečky na vankúš doniesla do domu, a tri plachty… nič viac. Na vnivoč ma obrátia, spustošia… Zomrem ako žobrák.“

Hľadeli sme utiecť z izby za Gállkou, na ktorej takú hanbu spáchal. Práve hriančila slaninu v kuchyni, keď počula záchvat kašľu svojho muža, vpálila dnu, dobrá duša, a v náhlosti nepomyslela na to, že keď, ako je to zvyk, po chrbáte udre dusiaceho sa muža, stopa jej od masti skvúcej sa dlane tam zostane na súkne kabáta.

Môjho starého otca veľmi mrzel ten výstup a vo svojej jemnej povahe hľadel srezať s významu scény. Von v pitvore pri odbierke prostosrdečne prehovoril:

„Trocha je zvadlivý ten chlapec, pani sestra.“

Gállka, tak sa zdá, nenašla na ňom nič zvláštneho, ľahostajne striasla plecami:

„Nesvedčí sa ohovárať, duša moja, pán brat, ale verte mi, prvá manželka ho skazila. Ja som už od tých čias hodne napravila jeho náturu.“

Na to som myslel, aký mohol byť Gáll v neopravenom stave — vlastne by som bol na to myslel, keby sa všetky moje myšlienky nevzťahovaly na Pirošku. Poslúchal som na otváranie dvier. Veď var len vystúpi odtiaľ alebo inokadiaľ. Nemožno, aby neprišla, zameniť aspoň jeden sladký pohľad. Tak by som bol býval rád, keby starý otec povedal niečo, a začal nejakú anekdotu… Lebo príde, dozaista prísť musí.

Neukázala sa… Slúžka niesla cez pitvor polievku do jedálne. Treba bolo ísť, ale ona neprišla. Ako sa len mohla zdržať? Nepochopiteľné. Azda v daktorom obloku strežie na mňa, a so vzdychom pozerá, ako idem cez ich vráta…

Prešli sme dvorom (únavný, ťažký bol každý môj krok), všetky obloky schodil môj zrak: aj bola jedna fuchsia a jeden kaktus v jednom, ale jej hlavička nebola tam. Kde môže byť, v ktorej izbe? Nedal by za nič, keby som teraz mal takú moc a vládu ako Aladin v „Tisíc a jednej noci“, rozkázal by som duchom: ,Rozbúrajte dom nad ňou, najprv poval, potom steny, aby som ju ešte raz shliadnul… Veď som už zabudnul, ako vyzerá. Pokúsil som sa prikúzliť si v mysli jej tvár, vlasy, oči, ale obraz stiekol dovedna, nedalo sa. (Óh, akú sprostú hlavu mám!)

Bože môj, tak smutné bolo, tak nevľúdne odísť odtiaľ, bez toho, že by som ju videl. A keď zmizla aj ostatná lata z Gállovho záhradného plota, len vtedy som cítil, ako je ešte smutnejšie, keď už nič nevidím ani z ich brány. Ale ak je tam kdesi alebo pri bráne, alebo v záhrade zpoza daktorého stromu kýva na rozlúčku bielou šatkou? Dva, tri razy som sa zpät obrátil. Nik nič. Len spustené zelené šalugátre pozeraly na mňa hlúpe naprázdno, ako obrovské smaragdové okále…

Starý otec osopil sa na mňa.’

„Čo pozeráš jednostaj nazad?“

„Ako čo by som videl oblaky zpoza Gállovho humna na okraji neba.“

„Ejh, bláznivosť. Nebude toho týždňa dažďu. Nevidel si, že ridský kasnár jeden dvaciatnik hodil na oferu?“

V oslepujúcej žiare plazilo sa slnce na strede čistej modrej oblohy. Ešte aj tú kvapku vody vychlipká do večera, čo sa v Neste skrýva pod povojou a úponkami černíc, namočiac chrbát štrku a ďalej preteká popod podošvy kameňov.

Náš vozík čakal na nás pri kostole. Dakiaľ sme ta prišli, trvalo dobrej štvrťhodiny, do tých čias starý otec vyrozprával výsledok jeho poslania. „Starý lotor nedal peniaze, ale prisľúbil na nedeľu, ak do tých čias predá lučivňanské zeme. Nuž, teraz už všetko od Moravca závisí. Dvanásť zlatých úrokov pýta ten do pekla súci, bohdaj by sa zadusil do nedele — ba radšej nech sa len na budúci týždeň zadusí. Bojí sa druhého sveta. Huh, čo za vatra bude v pekle pod jeho kotlom! A to asi i sám tuší, lebo neveľmi verí českým muzikantom.“

„Čo sú to za českí muzikanti, starý apko?“

„Čo? Ty si ešte nepočul legendu českých muzikantov?“

„Nie.“

„No a to je veľmi dobre vymyslené na hostiace sa Križnovce. Vyrozprávam ti to idúcky.“

A skutočne, ako sme zanechali domy konca dediny, mlyn, Révesovský ovčínec a humná, a keď sme prišli ku cintorínu, starec si vyhľadal tajtíčku, napchal ju, zapálil si a vyrozprával historiu muzikantov.




Kálmán Mikszáth

— spisovateľ a novinár Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.