ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

List 91. Samovi Bohdanovi Hroboňovi

V Levoči dňa 3/1 1847^[1198]

Bohdan môj drahý!

Píšem Ti, ako vidíš z Levoče, lebo ma ztadeto vedie cesta z Gemera do Prešova, a chytil som sa, ako tiež vidíš, do celieho hárku, to je znak, že Ti mnoho chcem napísať, ale či napíšem, neznám. Ono by, pravda, najlepšie bolo ústne hovoriť o tom, čo Ti písať chcem, ale nach že nám tu službu dopisovanie preukáže, keď do času inak byť nemôže.

Braček môj zlatý, už mi oddávna na srdci ako dáky ťažký kameň leží stav nášho Slovenska, zo všetkých ale všetkých strán ťažko potlačenieho, tu od vlády, tam od aristokracie, tu od maďarstva, tam zas od druhieho čerta diabla. Čo my oproti tomuto nepriatelstvu postaviť môžeme, je naša mladá, a preto ešte nevypočtuvaná, neustálená, nesústrednená sila, ktorá bohužial krem novín našich ešte žiadneho prostriedku svojho zjavenia a pôsobenia nemá. Vážnosť mesta teda, ktoré noviny zaujímajú v živote našom aj ztadeto vidno, a známe je krem toho. Považujúc už noviny naše,^[1199] uspokojiť sa s nimi naskrze nemôžem, a to ani nimi samými, ani z ich vydavateľstvom.^[1200] Noviny naše dosial aspon tak vyzerá, že nemajú druhý ciel, akože by boli, a kto nehladí na akavosť, ten je s nimi spokojný, ostatní by si žiadali všeličo mať pri nich prememené. Nespokojnosť mi dokazuvať netreba, ani to, že na planosti samých novín sa zakladá. Že sú noviny nie takie, ako by mali byť, ja stade odvodzujem predne, že nemajú dostatočný personál pri redakcii a že tohoto personálu údovia v naničhodnom poťahu jeden k druhiemu stoja. Materia peccans^[1201] je tu to, že redaktor chce byť všetkým, do všetkého sa mieša a spolupracovníkov len za holie mašiny drží a tak s nimi nakladá. Toto nakladanie odpudí od novín mnohie duše, čo by radi skrze noviny pôsobiť chceli a znali, ale ktorie zo seba nástroje robiť nedajú. Tí čo dosial pri novinách pracuvali a pracujú ako redaktorovi pomocníci, jednu z največších obetí v tento čas doniesli pre Slovensko, lebo sa največmi znali zaprieť. To šlo do času, ale ver mi, že dlho nepôjde — už teraz nemáš tam iba jedinieho Nosáka,^[1202] aj to tuším len preto, že sa nezná čoho inšieho chytiť. Premena teda samá prvá by sa mala stať, ak v lepšom stave chceme mať noviny, stať sa musí tá, že redaktor medzi spolupracuvatelov prácu rozdelí, on sa sám do všetkého miešať nebude ako doteraz, ale ako dozorca. Nach si on teda zadrží rediguvanie politických novín, ale Orla nech dá druhiemu, lebo sa on doňho nezdá rozumieť — a tak ďalej nech každému isté pole vyznačí, kde sa samostatne pohybuvať bude môcť, ale pod odpovedou. Podla tunajších okolností, ktorie sú mi nie dosť známe, nech si on tam sám usporiada, nám len o to ide, aby redaktor prijal princíp rozdelenia práce, lebo sa tak z menej silami viacej dá vyviesť ako skrze jeho dosavného zle zrozumenieho totum fac ex omnibus aliquit^[1203] atc. — a dania spolupracuvatelom samostatnieho hýbania, aby posvacenec národný nebol otrokom jednej osoby, ale slobodným kňazom pri národnom oltáre. Túto samostatnosť by som stiahnul i na dopisuvatelov, nie síce na tých, ktorí o potrebách našich pár riadkov statočne napísať neznajú, ale na tých, čo od samieho redaktora lepšie veci popísať môžu. Dobre síce znám, že nemnoho má na dačo súcich článkov, či tu do novín, či do Orla, a stade sú suchota v nich. Ale za to mám, že tú suchotu sám redaktor priviedol majstrujúc na článkach takých, na ktorých nemal. Medzitým kadenáhle vysloví to, alebo zachovávať bude, čo Hurban v Pohladoch poviedal,^[1204] že bez priemen^[1205] prijímať bude články, výjmuc chybné a opravy potrebujúce, každému stojím za to, že článkov bude mať dosť, a to dobrých. Prechádzam k samým novinám, a tu povedám, že sú noviny naše preto nie také, aké by byť mali, po druhé, poneváč sú bez princípu. Za to rád uznám, že princíp istý, menovite politický v našom detinskom a bez princípu života vystaviť, je vec velmi ťažká, ale potrebná, lebo národné noviny bez princípu ukazujú na bezcharakternosť samého národa, a noviny politické bez princípu sú nič viac, ako čierno na bielom! Už dosť bolo toho ohlasuvania sa v novinách aj ja som tu, aj ja, aj ja — čo byť muselo a pre vystavenie charakteru národného, pre vkročenie do života verejného prísno, pre prospech samej veci potrebné je redaktorovi radiť, a ak tak nepôjde, prinútiť ho k prijatiu dákeho politického princípu, lebo za to mám, že noviny naše nielen podla mena, ale aj v samom skutku sú národné, to jest imanie národné, nasledovne, že na ne národ tiež svoje práva má, a síce nielen v odberaní, ale aj v takom lebo onakom usporiadaní. Ťažká vec je povedať, aký princíp by si noviny naše mali vyznačiť. Ja medzitým bez všetkých okolkov či príprav hovorím zrovna, že by ten princíp mal byť liberálny a bližšie vec určiac demokratický. Čo ma k tomuto princípu ponúka je položenie naše vo vlasti našej a princíp slovanstva. Maďarská žurnalistika pri všetkom svojom liberalizme je predsa nič viacej nie, ako žurnalistika aristokracie, lebo aj maďarizmus a aristokracia je to jedno. Nám na aristokraciu sa obzerať alebo s ňou koketizuvať alebo jej sa podlizuvať netreba, ba podla princípu slovanstva to robiť nesmieme a krem toho, čo sa všetci aj s redaktorom na hlavu postavíme, predsa aristokraciu pre náš živel nezískame, lebo náš živel je jej smrť a ona nám.

Nemecký živel je v král. mestách usadený, preto nemecké noviny celkom potrebne meštianstvo predstavujú a jeho vôľu pred krajinou vyslovujú. Keď nikde nemá predstavuvatela, nikde slovo, nikde ochrancu a svojho hrdinu — slovenstva nášho sila a život a budúcnosť v ľudu spočíva, preto by aj orgán života nášho mal sa za hrdinu ľudu postaviť, poučuvať ho v jeho otrockom stave, ukazuvať mu, že nemusí byť v ňom, ukazuvať cesty k vymožeňú. K liberálnejším prostriedkom myslí a srdcia pripravuvať, jeho postulaty svetu vystavuvať, jeho práva vydobývať. Lud aj dosial nemá práva, môže sa povedať žiadneho, preto nemá čo konservuvať, naproti vyhrať a vybojuvať pekným i násilným spôsobom si musí všetko. Práve tak stojíme aj my Slováci vo vlasti našej. Preto hovorím, naše noviny si musia princíp liberálno-demokratický vystaviť, ak chcú byť slovensko-národnými. K prijatiu tohoto princípu môže Slovensko, ak ho za svoj uzná, redaktora prinútiť, čo keď sa stane, budú noviny na svojom meste, a budú sa čítať nie len preto, že sú slovenské, ale preto že čítať zaslúža, že ich čítať bude v interese obecenstva. Z tohoto ohladu by teda potrebné bolo redaktorovi vec jasne predstaviť a na srdce položiť, aby také články písali. Pevne verím, že aknáhle redaktor tento môj postulát vyplní, bude mať aj pracovníkov články úvodné mu posielajúcich dosť a že sa podla úvodných článkov aj správy spravuvať budú. V tomto zmyslu budem písať redaktorovi,^[1206] len nech prídem do Prešova, a budem písať aj druhým, žeby písali aj listy redaktorovi aj články do novín. Prosím aj Teba, píš redaktorovi a predstav mu vec v pravdivom svetle, nesťažujúc si aj mne zdeliť, čo o návrhu mojom myslíš a čo si preň urobil. Práve mi napadla tá premena, čo Štúr chce v novinách urobiť: to je hla dokaz bezcharakternej neprincipnosti. Celý svet sa jemu a nám do očí smiať musí, keď v gramatike 1846 roku vyšlej^[1207] najde kategoricky povedané my ipsilon nemáme, a zas my píšeme ako hovoríme, a toho istého roku v novinách že priemeny prijať mieni, ktoré podla listu mne písaného^[1208] v prijatí y záležať majú.^[1209] Nechcem hovoriť o druhých kvačkách a motaninách, čo stade pojsť môžu. Mrzí ma viac o veci tejto hovoriť, — Ale nesťažuj si ešte vrátiť sa na pár slov k predmetu už zanechanému — veď sme už tak dávno nehovorili jeden k druhému. Považujúc z politického stanoviska náš stav v jasnosti slnka, vidím pravdu tú, že my, ak žiť chceme a nášmu slovenskému povolaňú zadosť urobiť, že sa my hovorím ludu chytiť musíme. Jeho stav zotročenosti iba slepý nevidí, rozkrvavené srdce nad jeho krivdami neuhasitelným ohňom horí po vykúpení jeho. Bože, zapál že fakly múdrosti Tvojej, aby sme videli cestu spasenia! Historia, beh skutkov a myšlienok historických a naposledy okolnosti naše ukazujú cesty krvavé. Chladný konservativismus, čo sa bojí životom život vykupovať, ukazuje traktáty a parlamentárne debaty. Nach že budú, keď sa užijú, môžu tiež pomôcť, ale ja ich za slabé a zdlhavé držím. Bojím sa, že nám sám lud ukáže cestu ešte skôr, ako by sme my boli pripravení. Za to myslím, aby sme vážne premýšlali o tom, čo započiať nám povolanie naše nakladá, a z druhej strany lud k okamžeňú jeho slávy a vykúpenia pripravuvať. Pesne a povesti čo se toho dotýče, môžu najviac urobiť, ale ešte viacej reč živá. Hovor mi čo chceš, ale myšlienky moje, v ktorých teraz žijem, tak sa mi zdá, že ma uvedú do pokoja, kde nad neprávosťou sveta a trápenie duše potešenia a horkosti života zabudnutie nachádzajú. Tak sa mi zdá, že som v nebi môjho pokoja. Daj mi požehnania na určenej mi ceste, Ty krotitel i rozplameňovatel duše mojej! Znal si ju kedysi ukrotiť, ale odpusť, už ju viacej neskrotíš, ta sa ženie, kde ju jej vlastné túžby tiahnu v odvažnosti svoju istotu, v búrke svoj pokoj hladajúc. Bože, buď nám všetkým milostivý.

Tvoj Janko Fr.

List 92. Samovi Bohdanovi Hroboňovi

V Prešove 8. 2. 1847^[1210]

Braček môj drahý!

Idem Ti aspon dakolko riadkov načarbať, lebo k dačomu statočniemu som teraz dáky nespôsobný. Pred pár dni som dostal Tvoj list.^[1211] Ďakujem Ti, drahá duša, za stráž Tvoju, ktorú nadomnou, ako môj anjel strážca, držíš. Mnoho Ti mám ďakuvať.

Či som bol hoden Tvojej stráži, ukáže i mne i Tebe budúcnosť. Moje láskavé osudy sa hlboko vryli do duše mojej, ale ma iba vtedy nepokoja, keď je duch od druhej práce oslobodený, keď takrečeno pre svet nemám čo robiť. Že ma tohoto roku horšie ako predtým trápili rozpomienky, budeš si znať stade vysvetliť, že som tohoto roku s celým mojim svetom do konfliktu prišiel, niekde tak nemilého, že som ho nikdy nezaslúžil. Pokoj ma bol celkom zanechal. Tomu sa tiež nebudeš diviť, lebo znáš, diabol striehne pri bráne chrámovej ducha človečieho, a odožeň ho, vezme si ešte horších desať na pomoc. Ver mi, že sa ja na našich, čo ko mne dúveru nemajú, nehnevám, len mi je velmi ľúto, že tak málo dúvery mám. Príde doba a postavíme sa pred súd jeden druhiemu a pred súd vyšší ako sme my, príde doba a premeráme sa, príde doba a pomeríme sa, ačpráve ja aj teraz aj naveky každého žehnám v láske a pokore.

Bol som Ti písal z Levoče jeden list,^[1212] keď som z domu sa sem navracal. Ty sa nezdáš znať o tom liste. Ak si ho nedostal, teda ho prísne požaduj od Petra Vozárika^[1213] trnovského, po ktorom ho bratia levockí poslali. Na tom liste mi mnoho záležalo a záleží, jedno preto, aby si ho Ty dostal, lebo v ňom moje náhlady o stavu našom vyslovujem, žiadajúc Tvoju poradu, za druhé preto, že nechcem, aby sa dostal do rúk nepovolaných. Pri tom liste bol i druhý našej Miloslave,^[1214] ktorej moju úctu skazujem, pripojený s pesňou od Bottu^[1215] za dostatý obrázok. Oba tieto listy požadujte od spomenutého.

Predvčerom som mal censuru^[1216] zo statistiky, na sobotu mám mať s civile^[1217] asi 30 hárkov, napozajtrá mám doniesť prácu do Tártasságu, listov mám písať mnoho a druhá kadeaká práca všade nakopená a v chyži mi zima, gazdina mi nechce kúriť, kým jej popredku nezaplatíme iba raz cez deň pár triesočkami — a všetci traja nemáme grajciara. Dobre že máme obed jednaný a krčmárka má tolko statočnosti, že nám dočká, lebo inak by sme museli ísť drevo rúbať.

Ale, prosím Ťa, neznáš, čo myslí Hodža s peňazmi mne sľúbenými?^[1218] V novem. mi písal, že ich pošle po ceste kupeckej bojac sa ich do listu položiť, a dosial ich ani neposiela, ani nepíše, či poslal, trebars tam boli sviatočníci, aj nedávno Ferienčík. Ak Tatrín sľub odvolal, dobre, nach mi ho dajú aspon na vedomie, aby som sa mohol druhého dačoho chytiť. Keby to bol znal, bol by som si lebo pedagogiu hladal s hospodou a kostom,^[1219] alebo čo druhého. Ale takto? to je hriech takto nakladať. Keď mi ich nechcú dať, nech povedia, aby som vedel, čoho sa chytiť.

Dobre je to nestarať sa, ale mrznutie a hladovanie, trebars sa človek premáha, predsa sa cíti.

Zbohom^[1220]

List 93. Ľudovítovi Štúrovi

(február — marec 1847)^[1221]

Vysokoctený pane!

Nemajte mi za zlé, že na Váš toho roku jediný, okolo 10/12. 846 mi došlý list^[1222] iba teraz odpovedám. Ja som sám rád, že sa iba teraz chytám k odpovedi, lebo znáte, že krú nie voda, a v prvej rozpálenosti sa pero ľahko ďalej pošmykne, ako by sám človek chcel. Idem Vám teda dakolko chladnokrvných slov napísať k objasneňú môjho stavu, ktorý ste Vy nie len v liste Vašom, ale aj inde, ešte skôr, akoby ste boli znali, čo je vo veci, utiahnutím pokrstili — a ukázať „kam som to naše veci mojim utiahnutím priviedol.“ Ostatne, prosím, ráčte to považuvať za službu povinnosti ko mne samému, povinnosti meno moje zo špín, čo naň nedúvera a predpojatosť nahádzala, očistit a nič viacej.

Môj celý hriech, pre ktorý som Váš list a nedúveru nedúverivej čiastky obecenstva slovenského úplným právom, úprimne vyznávam, zaslúžil, sú dva listy: jeden, čo som Vám poslal Kelnerovi^[1223] oslovený, ale ktorý Vás odchádzajúceho do tatrínskeho zhromaždenia už sotva zastihol v Bratislave, a preto sa Vy o ňom znať nezdáte, lebo sa medzi papierami redakcie bezpochyby ad akta položil; druhý, čo som p. Hodžovi písal^[1224] a ktorý, že ste počuli, stade zavieram, že znám Váš ortel o mne vtedy vynesený.

Tieto dva listy sú moj hriech — preč? Preto, že som Vám oznámil, ako stojím, a Vy ste nemali tolko dúvery ko mne, že ja čo robím, bez príčiny nerobím, že čo robím, pre dobro veci našej robím a naskrze nej pre pohodlie alebo čo inšieho, že trebars s treskom — pleskom prvý krok neurobím, predca včas vykalkulovaný, na mieste vymeranom a v spôsobe premyslenom budem znať i moje i Slováka mesto zastúpiť so zachovaním i môjho i Slovákov charakteru. Za viacej rokov som roztváral dušu moju pred Vami verejne i súkromne, boli ste svedkom môjho vyviňuvania od prvého precitnutia môjho k myšlienke, a predca ste pri tejto pletke, pletkou ju právom nazývam, stratili dúveru tú, ktorá by bola i z neočakávaného výjav istý resultát očakávala a asnáď i zázračnejšie slové prenáhlenosti v krotšom zmyslu brala. Ale nedivím sa Vám, ktorého tolké nádeje poklamali, komu sa tolké plány výsledkov velikých a popredku za neklamne isté držaných zmarili ako Vám, nebol by žiaden div, keď by ten naposledy i k samému sebe dúveru stratil. Na spomínanú dúveru som rátal, preto som tak bezohladne a môžem povedať, v nevinnej prostote ten list napísal. Teraz ale, keď sa Vás smiem spýtať, prečo že ste Vy a prečo všeci ostatní, vyjmúc jedného Hurbana, prečo ste hovorím, nemali tolko — najmenej chcem povedať — lásky ko mne a k veci našej, ktorý som, ako Vy hovoríte — sám neznam „Kam priviedol,“ — žeby ste ma boli od bludu, na ktorom som, poučili, napomenuli a na spravodlivú cestu upravili, keďže môj krok tak zatracujete. Ja rád prijímam, od srdca rád, úprimné rady a prísne napomenutia, keď sú na čase; ale ma nevyslovne bolí, keď ma kdo bez toho, že by rozumel, čo robím, zatracuje. Poučenie, radu som čakal od Vás, kým bol k tomu čas, to vykonať bol ciel môjho listu; a Vy ste mi len ponečase dali navedomie, že zle robím. Vaším zatracením!

Tie dva listy držím za môj celý hriech, lebo keby som sa nebol radil a robil, ako mi okolnosti a môj náhlad na vec kázali, o ničom by ste neboli znali, i keby Vám terajšie moje položenie teraz bol opísal, mám tolko dúvery k Vám, žeby ste ma neboli zatratili, ani ten od 5. 12. 1846 list písali.^[1225] Toto terajšie moje položenie tu v Prešove Vám chcem oznámiť,^[1226] pričom Vás prosím, majte tolko dúvery ko mne, že mi uveríte, čo budem hovoriť.

Najsamprú Vás ale prosím, nezabudnite na to, že som žiak pod školskými zákonmi, so školskou mládežou ducha načisto maďarského, s mládežou, ktorá síce je civilizuvaná, jestli fraky a vysoké klobúky za civilizáciu držíme, ale vo frakoch a vo vysokých klobúkoch takmer patakské beťarstvo^[1227] nosí — v ustavičnom stisknutí,^[1228] či chcem, či nechcem; že som žiak pod správou profesorátu načisto maďarského; že som v meste, ktoré Slováci síce za svoje držia, ale ktoré sa z toho smeje, že mám svoje školské práci a povinnosti; že sa mi ako × × ×^[1229] právnikovi budúcemu s maďarským živlom zoznamuvať treba. Naposledy, že s ohladu materialneho, ako nikdy, ohraničený. Toto všetko sa mi pri príchode mojom do Prešova pred oči postavilo, a to ma aj k tomu, čo som urobil, určilo.

No a čože som urobil? Spratelil som sa so školskou mládežou, a poneváč je tá maďarská, teda s maďarskou. S tým som získal to, že priateľstvo lepšej strany, z ktorej mnohí môjho priateľstva zasluhujú, k môjmu studium, či to politickému, či maďarskej reči, či maďarského národa dobre použiť môžem, a strany druhej sotizi,^[1230] na ktoré sa strojili, som paralyzuval.

Samo sebou sa rozumie, že som medzi maďarskú mládež chodieval schválne, čo ale, keď toho potreba nebola, prestalo, takže teraz iba do znamenitejších chôdzok, nikdy ale lumpackých — čo som ani pred tým nerobil — tu i tu idem. Maďari tým videli, že Slováci nie sú tak fanatickí, za akých ich oni sami držia, že aj Slováci vlasť a slobodu, čo je terajšieho sveta heslo, lúbia ako sami Maďari atď. atd. Šiel som aj do Társaságu^[1231] a stal som sa váženým údom, ktorého slovo v mnohom, zvlášte pri súdoch je auktorita. Slovom, šiel som do samého pekla, aby som čerta v jeho opravdivej podobe poznal a nie len po chýre. Pri všetkom tom som ale svojmu a slovenskému charakteru žiadnu ranu nezadal. Spočiatku hovorili síce, z čoho by sa lahko bolo dalo zavierať nato, že ma zmaďarčili; ale znať musíte, že u nich je zmaďarčenie tolko, ako maďarsky znať hovoriť, maďarskú hazu^[1232] lúbiť a za slobodu žiť a mrieť. Keď som ja s Maďarmi maďarsky hovoril, tak myslím, že som nehrešil a nehreším ani teraz, keď aj teraz tak hovorím. Ani tým, že som ukázal, že Uhorskú krajinu lúbim, lebo sa ja na ten čas ako Slovák ani inak myslieť nemôžem len ako občan uhorský. Ani tým som asnáď nezhrešil, keď som dokázal, že ja za slobodu chcem žiť a mrieť. Maďari tunajší znaju dobre, že som Slovák, či to zo súkromných, či z verejných mojich reči, či naposledy stade, že Kisa viedenského,^[1233] agensovho syna slovensky učím, ale sa už teraz na tom ani mak nepozastavujú. Oni znajú, že ja doma slovensky pracuvávam a pritom ma len o to prosia, že by som aj do ich písaných časopisov článok tu i tu napísal.

Jeden z najprednejších zjavne písal otcovi hneď spočiatku roku: „Lőscéről jött ide egy bizonyos F. minden tekintetben jeles fiatal ember, diszére lesz a Collegiumnak — csak az kár mellette, hogy nagy Tót.“^[1234] No ale dosť o tom všetkom. Len to sa ešte chcem spýtať, čo som tým všetkým zhrešil? Ja som si žiadnej viny nie povedomý, lebo znám, že Maďarom, ich literat. a príslovia, ich reč atd. poznať, čo poznať musíme, inak nemôžeme ako skrze obcuvania s nimi.

Možno, že ma aj Vy ospravedlníte z tohoto ohladu, ale sa ma spýtate: čo je to, čo si premeškal? Možno, že sa nevedome mýlim, ale s čistým svedomím odpovedám: nič som nepremeškal. Pamatám sa síce na jeden výraz z listu p. Hodžovi písaného, ktorého slova by som račej na večnosť chcel zabudnúť ako vedieť, že sú tam, lebo večne banuvať budem za tou prenáhlenosťou, ktorá tolkú nedúveru ko mne zbudila a ktorá predca v skutku samom bola nepravdivá. Tam stojí, že sa o prešovskú slovenskú mládež starať nebudem. Tak som musel myslieť vtedy, keď som to písal, lebo je napísané; ale som tú výpoveď hneď nato v samom skutku odvolal. Mohlo to byť okolo 9. 10., keď som ten list písal, ale už aj predtým som sa so známymi radil, čo a ako započiať, a tým viacej pozdejšie. Takú mi dal boh šťastnú povahu, že bez práce byť nemôžem, a čo by som sa Vám na nebo a peklo zaklínal, že nič robiť nebudem, neverte mi — lebo kade náhle ma demon pokušenia zanehá a spamatujem sa, zase som ten starý, z poznania seba samého a nie z márnej chvály nach je rečené — neunavený.

Povolal som teda ko mne známych, ako Moravčíka,^[1235] Gilányiho,^[1236] Plechu^[1237] a so mnou došlých Levočanov^[1238] — radili sme sa, čo a ako započiať? Prešovčania naprvé odpoviedali, že sa verejne nič nedá, a súkromne tiež málo, ale že tí, čo sú v Prešove Slováci pre chudobu tak sú pedagogiami zanepráznení, že sotva budeme znať pre všetkých príhodnú hodinu k schádzaňú vynajsť. Na tom som čakal Ferienčíka, ktorého som chcel za správcu ustanoviť, ako sa aj stalo.^[1239] Moje teda zarečenie sa tu dačo pracuvať, tak sa má aj podla tehdajšieho myslenia rozumieť, že ja nebudem správcom,^[1240] čím aj podla zákona Jednoty byť nemôžem, ani prednášať že nebudem, lebo som chcel, žeby sa pri menšom počte poslucháčov sami údovia dač samostatne probucať učili, aj skrze prednášanie. Dozorstva som sa ani na papieri, ani v mysli nikdy nezriekol. Prišiel teda Ferienčík, ustanovil som ho správcom, poriadky sa porobili, ale čo sa stalo? Pri všetkých poriadkoch, pri mojom a Ferienčíkovom napomínaňú, proseňú nemohlo viac zasadnutí byť od dvoch, aj to som musel údov dať zvolávať, keď som ich v čas ustanovený dočkať nemohol. Duša sa mi búri i hnevom, i žialom, keď si na všetko to pomyslím. Podlejšieho dobytka človečieho neznám ako prešovská slovenská mládež, krem tých, čo so mnou prišli.

Keď sa poriadky robili, bol Plech a Giláni u mňa prítomní; prosil som ich aby ako známi s mladšími, t. j. s prímanmi mali ohlad na tých a priviedli ich tu i tu ko mne, ale od tých čias nemáš ani osla, ani posla. Keby som tých ludí len raz do týdna môhol k sebe dostať, len na hodinový rozhovor, bol by som spokojný; ale ani to, ani len to. Teraz povedzte, prosím Vás, aká je tu vina na mne? Ale znám, prečo som zatracený — preto, že tolko nerobím v Levoči. Za tým rokom mi večné lúto bude, nie síce preto, lebo som ho dobre nevynaložil, ale preto, že sa už minul. Ale vezmite terajšie moje položenie: mal som dostatočné materiálne prostriedky, mal som autoritu ako nad kores žiackej mládeže povýšený, bol som poistený proti náskokom nepriateľským a prekážkam profesorským, mal som dom celý sám pre seba, kde som môhol robiť, čo som chcel,^[1241] mal som nadovšetko mládež i počtom i duchom silnú a čo nie myšlienka, to úprimné slovo, rada, obcuvanie, pomoc peňažitá, primluva u vrchnosti atd. atd. urobili.

Kto levocký lanský život chce vidieť teraz v Prešove, nech mi tie všetky okolnosti tu stvorí, tak mu ja ukážem, že aj spriatelený s Maďarmi predca znám levockie zázraky tvoriť. Len počtom večú mládež, a nech má ducha, nech mám, teda ma nebudete zatracuvať; ale tu nieto ani počtu, a ten, čo je, je blato infra crisim.^[1242] Lanského roku som bol dostal z Prešova raz správu do všeobecného zasadnutia,^[1243] ale neverím, žeby tá mala byť svedectvom dákej práce, ja ju držím za klam a márnu parádu. Ale dosť o tejto podlosti.

Največia vina padá na mňa ako na h. správcu Jednoty,^[1244] lebo som tu zanedbal moje povinnosti. Čo sa toho dotýče — odpusťte, že sa tak dúverne vyslovím — to si iba Vy myslíte a zatracujúc ma z pripomenutých domnelých vín — zatracujte ma tu tým večmi — bez príčiny.

To jedno mi môžete ako zlé vyložiť, že som nepísal tolko listov ako vlani,^[1245] ale nič viac, lebo čo sa mojej povinnosti dotýče, tú som všade vyplnil. Pravda, že som mohol písať, ale som nemusel — a nepísal som samochtiac preto, že som chcel sprobuvať, či sa mládež naša slovenská bude znať zákonami a nie len osobou riadiť, poneváč za najpotrebnejšie držím pre mládež našu, aby samostatne sa hýbať naučila podla predpísaných zákonov, a to tým viac, čím viacej som žalostil nad nesamostatnosťou Levočanov lanského roku spozoruvanou.

To Vy mne darmo vytýkate, že som správca v Prešporku neustanovil,^[1246] lebo že som ho ustanovil, stojí v zápise štiavnického zhromaždenia,^[1247] ktorý ste Vy na moju kožu do pultu zatvorili, odchádzajúc do Liptova.^[1248] Že som sa mal ozvať k bratom: kde toho potreba bola, ta som písal, ale v Prešporku pri dorastnutejších údoch za dostatočné som držal správca menovaného slovo, k čomu on bol zaviazaný. Že som ale písal, keď mi bolo treba, aj do Prešporku, vlastne Vyšiu radu,^[1249] toho máte sám svedectvá. Ostatný list píšete Vy sám, že viac zlého narobí ako dobrého: čo urobil, to už vidím, lebo mi je prešporská bulla v rukách. Len tak mimochodom chcem Vám dúverne poviedať, že znám skade tie svevolné náhlady a reči pošli a to je nedúvera mládeže ko mne, ktorú Vaše zhovory o mojom držaní v nej jestli nezbudili, teda aspoň rozhojnili a osmelili, lebo pochybujem, žeby ste ma pred podriadenými mne neboli zatratili, keď sa v istom čase prešporskí žiaci i na Jozeffyho sprihať za Vami naučili.^[1250] Ostatne, čo sa toho listu dotýče, môžete im poviedať, že ešte aj ja mám pero a papier a že budem h. správca Jednoty v celej sile a vážnosti úradu toho, alebo prepustím mesto to ešte silnejšiemu odomňa; ale naskrze nedopustím, žeby sa mládež naša zahrávala s jedinou svojou vrchnosťou. Tolko o Prešporku. O Prešove mi už hovoriť netreba. V Levoči tiež vraj tak nejde ako vlani; keď to čakáte, teda žiadate nemožného dačo. Úprimne hovorím, že je to nemožné, aby mňa v položení lanskom zastúpil žiak od všetkého závislý. Ostatne o Levočanoch môžete byť istý, že od počiatku roka ustavične pracuvali, vyjmúc pretrhnutia hlavatého pre moje zakázanie prednášaní rationalistického spisu „Die religiöse Glaubenslehre v. Bretschneider“.^[1251]

Kežmarok je privtelený k Levoči tak, že traja Kežmarčania, Jesenskovci,^[1252] práce do Levoče posielajú k posúdzeňú. Do Kežmarku dakoho poslať, znova hovorím, nezaslúžilo. Krem toho znám, že Tatrín nemilo prijal samú prvú resolutiu pre žiakov.^[1253]

Ako stojí v Štiavnici, to Vy sám skôr znáte, lebo Štiavničania, vyjmúc, keď bol Marothy správcom,^[1254] takú znamenitú obyčaj majú, že sa so mnou skrze Prešporok zhovárajú. Že ich prenasledovali za divadlo, to som sa z Prešporku dozvedel,^[1255] a hneď nato som písal aj sám aj do Rady^[1256] posilňujúci list. Že teraz Lavner všetko stroskotal,^[1257] to som pred sviatkami zvedel skrze Prešporčanov a predvčerom mi došla správa od správcu štiavnického.^[1258] To je pekelník, ten Lavner. Chcel som mu písať, ale sa bojím, že ešte horšie narobím. Dám račej teda tomu diablovi pokoj, ale sa v tichosti postarám o prostrieďky života. Kým Maďari robia na našej skaze, nebojme sa; ale keď začnú Slováci, to sa všetko rúca pod ich bohopráznou nohou.

Ešte o čítaňú novín, čo Vám ako redaktorovi prirodzene do očí padnúť muselo, dakolko slov. Zákon sa napísal, žeby každý 6-tý výtisk držali,^[1259] a to sa neplní — prečo? Pre tú jednoduchú príčinu, že naši ludia peniaze nemajú. My sme sa tu sami neznali zobrať na jeden jediný exemp. do počiatku novembra — a potom sme nepredplatili i preto, že už pozde bolo, i preto, že sme sa báli, že na druhý pol rok zas nebudeme môcť zozbierať peniaze.

Ľahko je to zákony diktuovať z izby, ale ich je ťažko plniť, keď niet k tomu prostriedkov. Verte mi, že som ten zákon len preto dal napísať, aby ste videli, že sa veci v izbe inak ukazujú, a v živote inak zjavujú, lebo som ja zato vyznačenie istého počtu — tolkí alebo tolkí musíte noviny čítať — nikďy nebol, znajúc zbiedený stav žiakov našich po týchto tu školách, do akého som ja sám toho roku upadol. Nespoliehajme sa z literatúru na mládež, lebo sa nemáme nač; ona má vôle, ale jej prostriedky chybujú. Ani podla Prešporku druhých nemerejte; do Prešporku príde každý s istým grošom; nie tak do škôl druhých.

Tak myslím, že ste mohli vidieť, ak ste od predpojatosti slobodný, že som moje povinnosti ako h. správcu Jednoty nepremeškal a že som sa ani slovom, ani skutkom tejto správy nezriekol, čo že zadržím, ste Vy pochybuvali vo výbore Tatrína, keď ste mi pomoc len pod tou výminkou dať chceli, keď zostanem správcom Jednoty.^[1260] Toho som sa nikdy a nikdy nezriekol, ani mi svedomie nedopúšťalo, žeby som ja výtvor ducha môjho bez všetkých poriadkov môhol zanechať: a Vy, Vy ste predca tak myslieť mohli. To ma hlboko boľalo a bolí aj dosial. Ba Vy ste mi ani písať nechceli, ako sám hovoríte — veru by sa mi ani nebolo prisnilo, že ma za takého nehodného držať budete. Toto ma ešte storaz večmi bolí — a nepáči sa mi zvlášte pri Vás. Zavrhnite, prosím Vás, toto trucovité opovrhuvanie, zavrhnite ho, lebo neznáte, kedy a v čom sa aj Vám môžu takýto opovrhnutí ludia zísť. Či neznáte, že opovrhnutie sebecit največmi urazí, a zvlášte nezaslúžené. To strašná slabosť pri Vás, ktorá Vám naskrze nepristane a od ktorej ja, nízky človiečik proti Vám, viacej sily mám, že Vám ju, trebars hlboko cítim, odpúšťam, len sa neprehrešte ňou na druhom.

Tolkoto som chcel k Vám prehovoriť v záležitosti mojej vlastnej. Ak by som sa Vám bol tu i tu nepríjemne dotknuv, odpusťte, nie je to ani úsmešok, ani zlomyslnosť, ale obrana sebecitu, ktorý že sa tu i tu smelým slovom vysloví — kto môže z toho?

Ale chcel by som ešte na jeden predmet prejsť a prehovoriť o ňom, čo mi dávno na srdci leží a čoho sa oslobodiť nemôžem. Bojím sa síce, že Vám mnoho času týmto dlhým listom odnímem, ale nebudete asnáď tak skúpi naň, keď si pomyslíte, že som už dávno k Vám neprehovoril, a kto dlho nehovoril, toho reči konca-kraja ťažko je dočakať. Ten predmet, o ktorom chcem hovoriť, sú naše národné slovenské politické noviny a Orol tatranský.

Už z toho samého, že chcem preriecť, zavierať budete na nezrovnávanie sa náhľadov mojich s Vašimi, lebo keby sa zrovnávali, iste by som mnoho nehovoril. Jestli takto myslíte, nemýlite sa, a zato mám, že Vám to pri mne ani neobyčajným nebude, keď som už pred drahným časom pre rozdielne tu i tu myšlienky od Vašich a neupusťanie od nich haeretikom bol trebars len zo žartu pomenuvaný. Ja sa rád pridŕžam môjho presvedčenia a rád s ním na svojom meste bez okolkov vystupujem. Preto aj zrovna k samej veci prikročím a dúverne Vám pohovorím, čo myslím, lebo jestli kto moje mysly z tohoto ohladu má poznať, teda ste Vy ten, komu som ich odkryť zaviazaný.

Keď mali Slovenské noviny vynsť, očakávanie bolo veliké i na Slovensku, i u okolitých súkmenovcov, i u spoluobčanov Maďarov, lebo zjavenie niekaždodenné slubovali viacročné prípravy, nádeje poisťuvania a nadovšetko Vaše meno. Slováci čakali zachvátenie celého svojho života do prúdu verejného a politického života, tvorenie sily vnútrne, navenkov poistenie proti nepriateľským nápadom a výboje práva. Súkmenovci čakali ukázanie ciest k životu podla ideálov krásnej budúcnosti — ku ktorému sa u nás pekné, velmi pekné plány pred časom robiť znali, tak že nenavyklého na myšlienky tie čarovnou akousi mocou k túžeňú po nich prinútili. Maďari čakali na ne ako priatelia a ako nepriatelia, a že ich pozornosť vychádzať majúce noviny zaneprázňuvali, ztade sa dá zavrieť, že sa o tom očakávanom novom zjavisku takmer v každom maďarskom časopise hovorilo. Maďari a priatelia, t. j. spoluobčania naši čakali, že v interesoch krajinských naše noviny s nimi si ruky podajú a zajedno pracuvať budú na jednom cielu, t. j. dobrobytu obecnom,^[1261] ktorý u konservatívov je len v zachovaní starého šlendriana konstitucii možný, podla liberalistu, abo takzvanej oppositii, skrze rozšírenie konstitucie na všetkých obyvateľov krajinských. Ako nepriatelia čakali Maďari, že noviny postavia baštu proti ich nápadom na našu národnosť a začali sa mať na pozore.

Ale čo sa stalo? Vo velkom očakávaní vyšlo ohlásenie, a šibal Pesti hirlapista naraz zvedel kolko hodín, veť znáte, keď s tou kulačovou anektotkou charakterizuval naše budúce noviny a takú im budúcnosť predpoviedal, akú má žiadneho brehu sa nepridŕžiaci plavec, po rieke bez zákona a pravidla sem tam vlnami pohadzuvaný.^[1262] Tak sa zdá, že slová moje satirkou voňajú, lež neverte, zo svatých veci som sa smiať nikdy nezvykol; ale tak sa ma sama vec a samé noviny to troma polročníkami dokázali. Slovom a bez okolkov nach je rečené: všeci čo Slovenské noviny očakávali, sa poklamali. Nakolko sa Slovensko oklamalo, ukázať je vec velmi ťažká, lebo Slovensko tak bolo a bez malej premeny priemeny je až dosial tak detinské, že samo dobre nezná, čo chce. Medzitým malo ono pri všetkej telavosti a neistote túžob svojich isté jadro, okolo ktorého sa žiadosti jeho točili a ktoré by asi to bolo, čo som hore vyšie podotkol. Slovensko znalo v specialnostiach povedať, čo mu treba, ale to všetko na jednu hlavnú myšlienku redukuvať v stave nebolo. Že znalo, čo chce, ale že sa vlastne vysloviť neznalo, aby som tak poviedal, jedným slovom, dá sa ztade zavierať, že po vyndeňú a po vychádzaňú novín nespokojnosť bola všeobecná, jednému sa to, druhému ono nepáčilo, tretiemu sa celé noviny nepáčili bez toho, že by bol znau poviedať prečo. Nechcem tu nevyspelé žiadosti zastávať, ale všeobecnú nespokojnosť i znať budete, ak ste tie kopy dochádzajúcich Vám listov ešte nepopálili, v ktorej všeobecnej nespokojnosti to je pravdivé, že v novinách musela byť dáka podstatná chyba, ktorú zas práve tak ako žiadosť jedným slovom vysloviť Slováci neznali, len jednotlivosťami Vás unúvajú a sebe nespomáhajúc, lebo tou cestou dorozumenie nebolo možné. Že nespokojnosť ešte dosial trvá, ba možno, že sa zvetšuje, hovoriť Vám tuším tiež netreba.

Nehoršte sa, keď Vám pravdu poviem, ale tak sa vec má, že od tých čias, čo noviny vychodiť začali, mnoho sme stratili na mienke obecnej u Maďarov a súkmenovcov, ba i u nás samých — preč? Pretože sa všade očakávala istá sila, ktorá život zasluhuje, ktorá si priateľov tvorí, nepriatelov ktorí svojím do života súcim, bezohladne sa po vytknutom cieli ženúcim charakterom. Toto sme my našimi novinami nedokázali, novinami našimi sme dokázali, že sme slabosi, ktorým len o to ide, aby od dnes do zajtra biedny svoj život prevliekli, obávajúc sa ho i do najmenšieho nasadenia položiť za vybojuvanie práv podstatných, či to z ohladu národnosti, či z ohladu občianskeho nášho položenia. Noviny naše dosial vychodili viacej preto, aby vychodili, ale nie preto, aby dač, čoby sa na ne ako na orgán národný politický svedčilo, vykonali. A takýto obraz predložili oni svetu i o Slovákoch. Stojíme teda teraz pred svetom ako bezprincípovi bezcharakterníci, ktorým je biedny život viac ako právo a sloboda, ktorí sa za právo a slobodu svoj biedny život nasadiť boja. Ja by som, verte mi, račej videl tie noviny po raznej a muskej práci pod odpormi padnúť, ako za roky a roky v takomto stave živoriť a na vlastňú slabosť kapať.

Vy sa v tomto punkte so mnou nezrovnáte, lebo hovoríte, že je svatá povinnosť chrániť to, čo máme.^[1263] Ja na to tiež nezabúdam a národné mánie zmrhať nechcem, ale za muské nasadenie, aby sa viacej nim vyhralo, kým žijem, naveky budem, lebo tak myslím, že wer wagt, gewinnt.^[1264]

Má ono i Vaša politika svoju dobrú stranu, a to je tá, že je svojho istá; lenže tu povstáva jedna vážna otázka, menovite novín sa týkajúca, t. j., či sa pri púhom tomto princípe konservuvania noviny naše budú znať a môcť konservuvať? — a po druhé, naše časy a okolnosti sa mi nevidia byť primeranými na takéto zdlhavé politiky. Teraz okamžite môže nový svet stvoriť, jedno padnutie desať stupňov nás vyšie postaviť, jedno nasadenie života desať hradieb preň vybojuvať.

Ale sa vrátim k zanehanému predmetu. Že je nespokojnosť s novinami všeobecná a menovite u Slovákov, toho môžu byť dve príčiny; jedna by ste Vy boli ako redaktor, druhá slovenské obecenstvo. Slovenské obecenstvo, a síce ako čitatelia a ako dopisuvatelia ukázali velkú slabosť tamtí, že v dostatočnom počtu noviny neodberali; títo, že dopisy a články neposielali. Čo je tomu príčina, ja znám, ale nechže padne vina aj na samé obecenstvo, z mnohého ohladu ju zaslúži — lež v čom je chyba, to bez ukázania uhádnuť musíte z nasledujúceho. Preto ani nechcem viacej tu o predmetu tom hovoriť.

Vy, prosím, nemajte mi za zlé, že sa opovažujem o Vašej osobe kriticky hovoriť — Vy ste v Guothovi písanom liste^[1265] uznali sám, že musí mať Slovensko s Vami strpenie a bránili ste sa tým, že ste sa za redaktora nepripravuvali. Odpusťte, ale je to nie výhovorka, lebo čo by ste sa len pred tými troma rokmi boli pripravuvali, keď ste nič inšie nemali pred sebou ako noviny, t. j. kým sa privilegium konalo,^[1266] teda by príprava pre Vás, o ktorom znám, že ste aj v Halle politické vedy z večej čiastky studuval,^[1267] dostatočná bola bývala. Krem toho príprava pre povolanie také, ako je redakcia novín, tak myslím, že je samé pracuvanie v povolaní. Všetká príprava predbežná nemohla z inšieho záležať ako z oboznámenia sa s politickými vedami, čo ste Vy urobili, pravda, viac s theoretickými a všeobecnými ako s našimi krajinskými — a z poznania ludu nášho položenia, jeho potrieb a túžeb, z politického a národného ohladu. Čo sa prvej čiastky dotýče, už som poviedal, že sa darmo vyhovárate, lebo známe, že ste viac ako dostatočne pripravený: ale výhovorka môže mať a má mesto pri druhom, tam Vám ju sám dopustím. Cíti a vidí to Slovensko, že Vám chybuje známosť položenia, túžeb a potrieb jeho národných, a znajú to aj Maďari, že Vám chybuje známosť politiky domácej.

Medzitým nedostatku tomuto lahko sa dá odpomôcť, čomu aj Vy, ktorý seba a vážnosť položenia toho, ktoré noviny naše zaujímajú, najlepšie znáte, odporuvať nemôžete, ba tak myslím, že Vám vítaným byť musí. A o tom, hla, ako by sa tomu odpomohlo, mi nasleduje teraz dačo prehovoriť. Verte mi, nezáleží tu na nakopenej známosti tak mnoho, ako na tom, žeby sa princíp istý vyznačil, podla ktorého by sa noviny riadili, a na tom, aký ten princíp má byť. Znám tu ťažkosť, ktorá sa ukazuje pri vystavení istého princípu v ludu takom, ktorý bol a je bez princípu skutočného, lebo veť my princípy máme, lenže nie skutočné, ale v práznych všeobecnostiach sa zachvievajúce a v skutku samom od buka do buka lietajúce, ako kedy vietor zaveje. Ťažkosť ale tá nás odstrašiť nemá, ani na čakanie dotedy, až sa v samom ludu dáky princíp utvorí, prehovoriť, lebo tak myslím, že ten, kto sa na čelo ludu ako vodca stavia, má mysel roztratenú a túžby sem a tam telavie v jednu myšlienku spojiť a k pojaťu jej čistoty lud viesť, ju v ňom rozkoreňuvať — a nie od ludu inspiraciu čakať.

Toto je prvá povinnosť každého, kto sa za vodcu ludu dáva, a hlavne redaktora politických novín, lebo politické noviny bez istého princípu sú sotva viac ako čierno na bielom. Ak Vy v novinách našich politických vystavíte istý určitý princíp a budete sa ho verne držať — čo dosial ani jedno nevidím, takže noviny naše sotva zasluhujú meno politických — teda môžete byť istý, že budete mať aj isté publikum podla toho, aký si princíp zvolíte. Tak bude aj stávanie novín poistené, lebo sa noviny budú preto čítať, že ich čítanie bude v interessu ich obecenstva, a nie preto že sú Slovenské ako dosial. Len mimochodom hovorím, že je toto posledné velmi slabá reťaz. Čože by bolo na tú prípadnosť, jestli by Slovákov trpezlivosť zanehala noviny čítať len preto, že sú Slovenské? Preto hovorím, a dotedy kričať budem, kým ma nevypočuvnete princíp! a zasa len princíp a princíp!

Najvážnejšia ale otázka povstáva: aký by ten princíp mal byť? Boli časy, kde som ja sám myslel, že našich novín nie je povolanie do krajinských politických vecí zasiahnuť, ba že im je nemožné. K tomuto zmýšlaňú ma určuvala nevyspelosť naša slovenská i ako čitatelov i ako spisuvatelov, a stade vytekajúca slabosť. Teraz ale tak myslím, že k politicko občianskemu životu ľud náš viesť je novín našich úloha a povinnosť, teda že slabosť na silu pretvoruvať oni musia. Teraz i to vidím, že sa najdú medzi našinci ludia, ktorí by i z tohoto stanoviska dobré články už napísať znali. Preto hovorím: jestli noviny naše nemajú do krajinských vecí zasiahnuť račej nech nevychádzajú. No a ktoré že by si mali pole vyvoliť z krajinskej politiky? to ku ktorému ich položenie naše v krajine, a druhé krajinské noviny určujú. Celá maďarská žurnalistika je aristokratická pri všetkom liberalizme pesti hirlapu, lebo aj maďarizmus s aristokratizmom je totožný. Pre naše noviny je aristokratia cudzé pole, a čo sa my na hlavu postavíme, predca aristokratiu našimi peroraciami o slušnosti lásky k svojmu rodu atd. atd na našu stranu nenakloníme, ani neprikokettírujeme. Cíti to dobre aristokratia že jej je náš princíp smrť, a my znajme tiež že naša smrť je aristokratia: preto tamtá bočí od nás; preto sa neláskajme s ňou, leda kde by nám politika dovolila — a nerobme si na ňu nároky nikdo.

Nemecké noviny predstavujú a zastávajú živel mešťanský, rozumiem mestá královské, a to je tiež na svojom meste, lebo kr. mestá sú nemecké, a my s niektorými darme paradírujeme pred svetom, lebo sa oni k nám nepriznávajú. Krem toho zato mám, že ani tento živel je nie náš, súc nič inšieho ako rafiniruvanejšia aristokratia. My ho síce, jestli sa dá, dobre môžeme užiť z politiky, ako taký, ktorý má mnohé petície proti zemanskej aristokratii, ktorý by nám teda v mnohom môhol byť pomocný, ale na získanie jeho preto, žeby sme ho pre budúcnosť zachovať mali, rátať nesmieme, lebo ako hovorím je nič inšieho nie ako aristokratia, v mnohom ohlade horšia že zemanská.^[1268] Lud nikde nemá predstavuvatela, nikde obranca a zástupca, nikde slova, nikde hrdinu: a toto povolanie by zastúpiť mali naše národné Slovenské noviny, ba ak svoje mesto zaujať chcú, zastúpiť musia. Na získanie aristokratie som už povedal, že ani myslieť nemáme; s mešťanstvom paradíruvať môžeme z politiky, ale nie z princípu: odkázani sme teda na lud t. j. na neprivileguvaný oddiel obyvateľstva v Uhrách. Naše slovenské obecenstvo je lud.

Pod ludom rozumiem, nie len rolníctvo, ale aj naše meštianstvo mestečiek urbarialných, aj tak zvaných honoratiorov pod akým kolvek menom. Za tento veliký diel obyvatelstva uhorského sa zaujať je naša povinnosť, ktorí sme aj národným položením k tomu určení, a ktorým iba na tejto ceste v Uhrách budúcnosť nastáva. Tu je punkt, na ktorom musíme holú národnosť spojiť, dačím vecnatým t. j. s právom a so slobodou mania a osoby. Jestli my len na princípu národnosti staveť máme našu budúcnosť, na slabých nohách bude stáť, lebo znajte, že lud sklonnejší bude toho nasleduvať, kto mu slobodu zvestuje trebars v cudzej reči ako proroka v jeho vlastnej reči sporiaceho, čo sa o jeho právo občiansko neobzrel.

Čo by teda mal byť princíp novín našich? čo sa obsahu dotýče rovnoprávnosť, sloboda občianska, prístup k úradom verejným, istota osobná a mania atd. atd.; a z ohladu formy liberalismus, ktorý s opozíciou púhou miešať netreba. Náš lud nemá čo konservuvať a nemáme ani my Slováci, leda asnad noviny, s ktorými ako som už povedal odvážnejší byť musíme, ak máme ako kmen rázny a do života súci pred svetom stáť; — leda snáď Tatrín, ktorý nám vláda potvrdiť nechce; leda naše Ústavy pri školách, ktoré nám su všade stroskotané — čo máme konservuvať spytujem sa ešte raz? nič a nič — naproti vyhrať všetko musíme, pravda mu(ž)ským odvážením. Vy ste v Novinách za odkúpenie dali pekné články vytlačiť,^[1269] to bolo na čase, ale nespomohlo nič, lebo celá theoria odkúpenia je iba na papieru dač, inde blaznovstvo, na vlastnej nemožnosti grgy lámajúce: ale či je tým už všetko odbavené? Čo sa odkúpenie celkom uskutoční, predca sa málo viac od ničoho — vyhralo. Aristokratia mnoho urobila, keď popustila slobodného odkúpenia princíp, keď vyslovila že nezemania môžu mať prístup k úradom — teraz ešte viacej slubuje — ale nevyvedie, a bola by blázon keby vyviedla, keď sa nezemanstvo nato všetko nehýbe. To sám znáte, že kto chce byť slobodný, ten si sám musí slobodu vykonať, inač ju nezaslúži, ani užiť nezná. No teda čože váhate tieto akoby od boha poslané okolnosti, k vydobitú práva ludskosti, použiť, Vy, ktorý ste aj kmenovým položením, aj princípom slovanským svate zaviazaný ludstva právo a slobodu rovnoprávnu hájiť a vydobývať.

Samy okolnosti nás k dielu tomuto takrečeno núťa, a my váhame za spasenie naše rukou pohnúť. Pochybujem, žeby aristokratia dlho bola tak diskretna, treba teda príležitosť užiť. Premeškali sme mnoho, že sme z ohladu tohoto dosial nič nevykonali a snem je predo dvermi;^[1270] urobme teda odteraz, čo môžeme.

Povážte, prosím, tieto veci tu len bežne podotknuté a pochybujem, že by ste sa nedali k prijatú môjho návrhu nakloniť, ak len chcete žiť. Táto mienka o povolaní novín je velmi rozšírená po Slovensku, poznať, že je na čase; a obecnej mienke Vy zdoruvať nemôžete, lebo zato mám, že na noviny i Slovensko má svoje právo, ako na národné, ako na také, pre ktoré ono mnohé obete prinieslo. Ja stojím s mnohými na tom, aby ste si tento hlas povšimli, a na tom stáť budeme, kým ho nevypočúvnete; a akby sme daromne hovorili, nemajte nám za zlé, keď k neprijemnému Vám asnáď prostriedku siahneme. Jestliže ale princíp tento prímete, z povahy samej veci zavierajúc Vás uistiť môžem o tom, že na odberateloch Vám chybieť nebude, lebo si noviny naše utvoria obecenstvo, ktorému, ako som poviedal, v interesu bude noviny čítať, a uisťujem Vás i o tom, že budete mať články úvodné, za ktoré Vám ja stojím nie slovom ale skutkom.^[1271] Dopisy a správy samy dostanú obrat ten spravujúc sa podla článkov úvodných.

Strany úvodných článkov Vás ešte raz uisťujem, ale spolu dokladám i to, že by ste aj Vy i s pomocníkmi Vašimi z tohoto stanoviska články písali — — Len princíp! to mi je a bude naveky na jazyku, kým v novinách našich politických princípu politického nenajdem ešte raz teda princíp! a to liberálny. Ustavičné uklonkuvanie o lude a paty lízanie nám v ničom nespomáha ani nám charakter nešlechtí — ačpráve z druhej strany slepú opozíciu neradím.

Nám na Slovensku treba slobodnej myšlienky a mysli, a všetkým možným spôsobom pripravuvať ho k velikej katastrofe, ktorá nás niako minúť nemôže, a ktorej chvályhodný alebo hanebný oslobodzujúci abo zotročujúci výpadok od toho závisieť bude, ako sme užili alebo premeškali príležitosti a prostriedky k pripraveňú cesty slobody. Veríte, či neveríte, že kade náhle ukážeme novinami, že sme nie rab lélek,^[1272] ale že za občiansku slobodu žiť a mrieť a tým viacej ešte pracuvať chceme, aj proti maďarským nápadom budeme poistení, lebo uvidia, že sa v princípe zrovnávame, proti čomu oni robiť nebudú.

Nedávno som mal disputu s jedným Maďarom. On tvrdil, že mi proti krajinským úmyslom a doprobytu, ktorý skrze rozšírenie slobody občianskej na všetky stavy sprostriedkuvať chcejú, sa protivíme. Ja som hovoril, že je to nie pravda, lebo že nám o tú slobodu tak dobre ide ako Maďarom samým, ba ešte viac, poneváč sme my tí, ktorí skrze túto snažnosť vyhrať môžeme. On mi ale odsekol: prečo že teda Vaše noviny žiadného znaku tejto túžby neukazujú, prečo neprímu tu i tu dobrý článok z Hirlapu atd. ba všade sa protivia liberálnemu hnuťú. Na toto som ja nič odpoviedať nemohol, lebo skutočne neznám, prečo sa to dosial tak dialo - a obrátil som zhovor račej na druhé. Tento poťah k Maďarom zasluhuje pováženia, a my hrešíme, jestli dobré okolnosti k nášmu dobrému užiť sa zdráhame. Nemyslím, žeby sme takí delikátni byť museli s naším Slovenstvom, žeby sme to, čo je pri Maďaroch dobrého i verejne za dobré neuznali — a k nášmu spaseňú neužili. Preto naskrze nevidím, prečo by v našich novinách nemohli sa tu i tu i z maďarských časopisov vzaté články vytlačiť, nie síce v ich širokom objeme a forme — ale podla okolností, potrieb a spôsobu zmýšľania nášho pristrojené. Ba ja som zato, aby slovenské noviny zdielali myšlienky maďarskej žurnalistiky s obecenstvom slovenským^[1273] lebo v stave doterajšej izolácie už zostať nesmieme, lež do krajinského života sa pustiť, s obecnou mienkou krajinskou žiť musíme.

Čo sa to v novinách maďarských všeličo nahovorilo a naradilo strany záležitosti pospolitých a slovenské obecenstvo o tom nič nezná, ako že teda môže myslieť o politike, keď ani len to nezná o čom je reč v krajine. Toto je velká chyba novín našich, ktorá sa čím skôr odstrániť musí.

Práve mi napadli Horváti na mysel. Horvatskú politiku ja neznám, ale ak sú ludia srdca šlechetného, nemôžu sa s Gajom zrovnávať. Či ste Vy zoznámení s nimi? Ak nie, to je chyba veliká. Ostatne čo sa na prvý pohlad vidieť dá, to je, že Horváti sa pridŕžajú konservativného princípu, a to je v Horvatsku u mnohého ohladu na svojom meste, lebo ich chráni proti maďarizmu, čo sa národnosti dotýče. Konservativizmus tento by som ja len na venkov uznal, vnitrne liberalizmus musí silne pôsobiť. Ostatne nakolko mi je známo národnosť horvatská práve tak ako maďarská spočíva na aristokratii, ak u Maďarov padne princíp kozervatívnej aristokratii, nemáme sa čo báť od ich národnosti; v Horvatsku zas ak oni národnosť privilegiami a aristokratiou konzervuvať budú Slovanstvo ich príde do velikej krízy, a tu oni či chcú či nechcú s nami do odporu prísť musia. Celý horvatský živôt je samé privilegium; náš naproti čistá bezprivilegialnosť, a môže doba prísť, kde princípy tieto silnejšie môžu jeden proti druhému vystúpiť, ako by sme my od lásky slovanskej boli očakávali. Nespúšťajme sa na abstraktné a neisté zvlášte city, ktoré v okamžení storaké zmeny dostať môžu, ale stavejme živôt a byť alebo nebyť naše na základu skutočnom.

Viadovedno,^[1274] že na mnohé momenty ohlad vziať sa musí; ale ja hovorím púhym lavíruvaním nikde nezajdeme, lež ráznym vystúpením istého princípu všetko vykonáme, čo nám je súdené. Lavíruvanie zatracujem.

Tolkoto o politických novinách, trebars ešte mnoho mám, ale list na brožúru^[1275] premeniť nechcem. Teraz ešte dačo o Orlu.^[1276] Aby som mnoho reči nesporil, zrovna hovorím, žeby Orol mal byť beletristický. Vedomné^[1277] pojednávania majú svoje pole v Hurbanových pohladoch^[1278] — hospodárske v Priatelu ludu^[1279] a v hospodárskom časopisu, ktorý Lichard má vydávať^[1280] — politické články v politických novinách. Jestli si vyznačíte isté pole, omnoho sa Vám lepšie bude na ňom pohybuvať, ako dosial na neistom mori plávať. Pri beletristických článkoch nemôžem schváliť ten rigorizmus, ktorý ste dosial zachovávali, kde ste ani len ku pocte mužov našich zložené pesne prijať nechceli, podla vlastných slov Vašich mne písaných, a tým menej zalúbenie. Toto posledné zvlášte pri povestiach malo zlé následky t. j. že ste dosial za celé tri semestri iba 4 povesti vytlačiť mohli.^[1281] Moje poznamenanie z ohladu tohoto by bolo: že obecenstvo slovenské ku katonskej prísnosti chcieť na silu vychovať nemá základu, a po druhé, že my čokoľvek hovoríme o slovanskej poesii velmi málo určiť môžeme strany toho, aká ona má byť a najmenej nie — takto a nie inak odseknúť. A aká má byť láska v slovanstve, tomuto Prometheovi chcieť hranice klásť, naraz všetko na tak a nie inak pretvoriť — o tom ani hovoriť nechcem.

Keď vyslovíte, že beletristické pole bude Orla, každý bude znať, čo má písať, kto je k tomu povolaný; ale dosial nik nevedel do čoho sa má vlastne chytiť. Ohlásenie Vaše, že budete články o historii slovanskej v Orlu uverejňuvať^[1282] je naskrze nie na svojom mieste. Nehovorím že by aj to tam mesto mať nesmelo, ale Orol nemá byť profesorom, lebo ani jeho obecenstvo je nie auditorium akademické. Úprimne hovorím, čo myslím; ja za to mám, že ste nedostatkom druhých článkov k tomu prinútený, a to je nie velmi radostné. Nepredstavujem si obecenstvo naše tak, ako by sme ho mať chceli, ale ho berme hore tak ako je, a z tohoto stavu sa ho snažme povýšiť k nášmu idealu, vedením stupňu tomu, na ktorom kedy stojí naveky primeraním.

Vec naveky nato vynde, aby noviny a Orla čítať naveky bolo v interesu obecenstva — ináč je všetko daromné. Ale tak sa veci zriadiť musia, žeby aj dopisuvatelom, pomocníkom a spolupracuvatelom v interesu bolo dopisuvať a pracuvať. Toto sa tak stane, keď im prináležiace práva neodoberiete. Dosial ste Vy boli totum fac a všetci ostatní nule — a tu je hla celkom prirodzené, že sa všeci začali za zbytočných držať, a na Vaše totum fac sa spoliehať, rozumie sa na škodu novín a obecenstva, lebo to už len aj sám po skúške uznať musíte, že sám všetko vyviesť nemôžete.

Dajte Vy teda dopisuvatelom a spolupracuvatelom také právo, aké ohlásil Hurban v jeho pohladoch,^[1283] a uvidíte, že sa na nedostatok dobrých článkov nebudete môcť sťažuvať. Ani na to sa už teraz nemusíte tak velmi obzerať, žeby ste toho lebo onieho článok vytlačiť dali. Dosť je už toho ohlasuvania i ja som tu i ja, i ja; nech už teraz vec a nie osoba má prednosť. Spomenutú slobodu zvlášte musíte dať pomocníkom Vašim, ktorí Vám pri redakcii pomáhajú. Nemal som síce príležitosť do arkanov vaších redakcionalských Argusovským okom strežených nahliadnuť; ale tolko predca, že oni največú obeť na Slovensku obecnej veci doniesli, - prečo si ich tak velmi vážim — lebo sa največmi zapreli, vydajúc sa pre dobré obecné, v slepé a nesamostatné podriadenie osoby Vašej. Následky toho vidíte sám; všeci Vás zanehali krém Nosáka,^[1284] ktorý sa tuším nezná čoho druhého chytiť, a noví Vám prísť nechcú. Pomocníci Vaši by podla môjho náhladu mali vedla Vás stáť, a nie hlboko pod Vami. Vyznačte každému isté pole, a dajte slobodu samostatného na ňom hýbania pod zodpoveď pred Vami, aby bol slobodným kňazom pri oltáre národňom a nie otrokom úradu svojho. Niet horšieho v spoločnej práci, ako nerozdelené povolanie, lebo sa tam iba práce nepotrebné sporia, sily mrhajú, a výsledok všetkého je velmi chatrný.

Orla Vy bezpečne môžete celkom oddať pod vedenie Nosákovi, ktorý k tomu pekné ma schopnosti, a tak aj druhé práce rozdelte, a nebojte sa tak velmi ako dosial odporu, protihovory a nebočte od neho. Doprajte aj druhému odmenu vykonanej práci, ktorá je sladké povedomie tej lebo druhej vykonanej práci; o Vašu sa tak úzkostlivo nebojte, tú Vám nikto neodníme, lebo nemôže.

Celý teda zmysel tohoto listu v týchto postulátoch sa sústredňuje: 1. Vyznačte si v novinách istý princíp a držte sa ho pri každom kroku; 2. Ten princíp nach je demokraticko-liberálny v zmyslu, ktorý som vysvetlil; Orol nech je beletristický a nech má svojho redaktora, k čomu je Nosák najspôsobnejší; 4. Rozdelte práci pri rediguvaní medzi pomocníkov, aby sa samostatne mohli hýbať v svojom — druhýmu prácami neobťažení; 5. Dajte slobodu dopisuvatelom a spolupracuvatelom, nenakladajúc z ich článkami podľa Vašej lúbosti tam kde netreba.

Jestli toto k srdcu si pripustíte, ešte raz Vás uistujem o tom, že na článkoch Vám chybuvať nebude, a ja budem mať starosť aj s druhými aj na politické aj na beletristické. Jestli pohrdnete, teda dokážete tým, že ste nepoznali povolanie Vaše, a my sa chytíme ciest a prostriedkov, ktoré nás k nášmu cielu povedú.

Majte sa teraz zvlášte napozore, keď vraj Kollárove noviny už naiste vychádzať majúce má Lavner rediguvať.^[1285] Tí ludia budú mať svoj princíp a budú sa ho znať tak držať, že silou tou naše noviny na prach zmrvia. Sila sa sile musí oproti postaviť a to je princíp na čase a na svojom meste, tá sila charakter a interes obecný. — Na každú prípadnosť Vás prosím o zretedlnú odpoveď — áno, lebo nie.^[1286]

Ešte naostatok dačo o y. Nepremeškal som nič, že Vám iba teraz moju, nach že je teda keď vo Vašom liste tak stojí — vyžiadanú radu posielam, veď by tá krem toho nič nebolo premenila, lebo som už v novinách čítal slúbenia premeny.^[1287] Medzi tým Vám predca poviem, čo myslím. Dačo raďiť je tu vec velmi ťažká; Vy ste slúbili premenu, a posito^[1288] že Vám druhí premenu robiť neradia, teda slub nevyplníte. A ja tak myslím, že je v tejto otázke tak najmudrejšie, ale obecenstvo za nosom vodiť sa nemá, t. j. nemá sa mu slubuvať, čo sa splniť nechce — to charakter nesie so sebou. Ak ste y dosial neprijali — prosím Vás, neprijímajte ho ani budúcne.^[1289] Velmi mrzko Vám to stojí, keď v Nauke 1846 roku vytlačenej na str. 13 kategoricky hovoríte „V našej reči niet žiadneho ,y‘, na str. 105 — pravopis ,na žiadnom inšiom základe stať nemôže, len na základe vyslovenia‘^[1290] a toho istého roku píšete v pozvaní na predplacenia xxx,^[1291] že chcete premeny také uviesť do pravopisu, ktoré na protivný princíp vyslovenému ukazujú, ba v liste Vašom zrovna píšete, že y prijať chcete.

Možno že Vy máte už druhé presvedčenie, nie to čo ste v Nauke vyslovili; alebo ste sa nemali s ním tak náhliť pre praktické príčiny, ako je zmatok a rozhorčenosť, ktorá tým na Slovensku povstane, i preto že Tatrínu veliký náklad Nauky na grgu ostane.^[1292] Trebars je to materiálny argument, a jeden z posledných, ale v biede našej naň zabudnuť nesmiete. A nadovšetko tá milá dôslednosť! My sme slovenčiny sa preto chytili, aby každý, kto zná dobre slovensky hovoriť, i dobre písať znal — aspoň sme tým najviacej argumentuvali — či nie je pravda? a teraz nás naraz chcete zapriahnuť do dákej zamotanej mašiny, ktorej stroj bezpochyby Vy sám ex abstrakto stvoriť chcete. Lebo podla môjho náhladu, ak y samo prímete, musíte si sám utvoriť celý stroj pravopisu, ktorý sa ani podla českých ani podla žiadnych pravidiel stvoriť analogicky nedá; alebo musíte prijať, nie len y, ale aj druhé všetky hodžovské a chalupkovské petície:^[1293] a jestli tak, teda škoda bolo od češtiny ustupuvať — zbytočné mrzutosti, daromná práca a ešte daromnejšie nádeje! —

*

Mnoho by som mal ešte všeličoho písať, ku pr. o kníhkupectve našom, atd. ale nehám si to i pre ušetrenie Vás i pre moju prácu, na druhý čas. Tak myslím, že trebárs ste mi písať nechceli, predca aspoň odo mňa písané listy prímete. — Na tento ale, zvlášte čo sa mojich postulátov dotýče, vyprosím si od Vás istú a zretelnú odpoveď: ano, alebo nie.

Porúčajúc kroky Vaše tomu, čo všetkých nás úmysly riadi a spravuje, zostávam

Váš úprimný ctitel

J. Francisci.

NB. Werthmüller noviny.^[1294]

List 94. Jednote mládeže slovenskej v Levoči

V Prešove dňa 11. brezňa 1847^[1295]

Drahí moji!

Približujú sa slávnosti velikonočné a Vy sa bezpochyby po všetkých končinách drahého nášho Slovenska, ako mladí orlovia rozlietnete. Neznám, či by som mal príležitosť do rozletenia sa vášho k Vám prehovoriť; prímite teda teraz dakolko srdečných slov, ktorých zmysel mi sviatočným nadšením ducha rozohrieva.

Bratia, približuje sa vzkriesenie Spasiteľa sveta! Či rozumiete, či pojímate velikosť významu, ktorý slová tieto v posvecenej duši slovenskej zbudzujú, rozpaľujú?

U ruských bratov našich je národný a spolu i náboženský obyčaj v deň vskriesenia s vytržením rozčulenej duše sa pozdravovať: „Kristos vaskries“. t. j. Kristus vstal zmŕtvych — a pritom boskávať sa v čelo bez rozdielu veku, úradov, hodnosti, stavu atď. Ale nie len u Rusov, lež u všetkých kmeňov široko rozhaluzeného Slovanstva vskriesenie Spasiteľa je slávnosť nad všetky slávnosti!

Svedčí nám to o hlbokom význame, ktorý slávnosť tá pre ľud slovanský má.

Spasiteľa sveta ukrižuvali bohoprázni Židia; ukrižuvali i ľud náš slovanský, k rúhaňú sa velikému a svatému menu kresťanmi sa zovúci neľudia. Spasiteľa sveta vložili krátkozrakí do hrobu a raduvali sa nad víťazstvom diablovym. Vložili zaslepenci i ľud náš do hrobu a výskajú otrokovia tyranstva nad jeho mohylou peseň pohrebňú. Hej, ale je to nie pre náš ľud peseň pohrebná, lež pre výskajúcich otrokov otročitelstva. Lebo v tretí deň stal Spasiteľ sveta slávne zmŕtvych a vstúpil na nebesá, prijal oslávenie, sedí na pravici boha otca a súdi všetky pokolenia sveta. Príde i nám tretí deň a slabosť omdletia sa premení v silu, pohanenie v slávu, smrť časná v život večný, potlačenosť v súd nad ľuďmi, národami a svetom.

Keď počujete z veží ku vskrieseňú Pána zvon hučať, utiahnite sa od hluku sveta do komôrky duše Vašej a pocítite na čistých čelách Vašich všeci, ktorí ste bezškvrnní, vrelé poľúbenie ducha môjho, kde by ste sa kolvek rozlietali — a počujete pozdravenie moje: Kristos vaskrjes!

Nech Vám bude to poľúbenie, to pozdravenie svedectvom nekonečnej viery mojej vo vskriesenie potlačeného ľudu nášho; nech bude i pre Vás jedným s prameňou viery tej spasitedlnej!

Pochovali baránka nevinného, ľud náš, synovia diabla do hrobu, pochovali Spasiteľa svojho i budúceho pokolenia a privalili ho kameňom velikým, kameňom otroctva. Ale všemohúcnosť a láska nevyspytatelná pokynie — zemská guľa sa včepoch svojich zatrasie a s berlou všemohúcnosti v ruke, s korunou slávy večného víťazstva na čele, vystúpi kameňom otroctva privalený Spasiteľ sveta z tmavého hrobu v búrke a vo víchrici. A zasadne si na trún spravedlnosti večnej, na trún vedia pravici boha otca, aby súdil zlých i dobrých, mŕtvych, živých i narodiť sa majúcich. A vtedy bude skončenie sveta starého a na rozvalinách jeho vykvitne svet nový. Vtedy večná spravedlnosť vyhladí kráľov a pánov a ich m(i)está zaujme spravedlnosť a láska.

Kto v toto verí, ten bude spasený, kto neverí, nech pripravuje dušu svoju modlitbami za spasenie nevinných bratov svojich, spovedaním sa zo svojej slabosti, sobstva a bojazlivosti — a dobrými dielami bezohladného posvecenia, aby keď príde doba veliká, ich nepripravených nezastihla, lebo prísny bude súd doby tej — a trest, vyhodenie do tmy večného zabudnutia, kde ani škrípanie zubov nespomôže. Amen, hovorím, kto v tieto veci uverí, ten bude spasený.

Rozlietnete sa, zlatí moji, po velebnom Slovensku našom, ako mladí sokolovia. Nuž leťte že k ľudu tomu, z ktorého ste všeci vyrástli ako mládniky budúcnosti, jar, akej svet ešte nevídal, sľubujúci. Potešujte ľud ten vyvolený v utrápení jeho, vierou nekonečnou v blízku budúcnosť spravodlivosti a lásky božej. Buďte Vy sokolovia tatranskí, jeho dobrými zviestami, mojimi poslami a zvestujte mu moje pozdravenie: Kristos vaskrjes! Zvestujte mu blízko zmŕtvychvstanie z jeho hrobu pod výminkou viery v to povstanie a bezohladného posvecenia sa viere tej. Zvestujte mu, že tá viera, donesie mu spasenie, lebo kto vo všetko to uverí, ten bude spasený.

Váš brat a spoluveriaci

Janko Rimavský v. r.