ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

List 26. Pavlovi Jozeffymu

V Levoči dňa 6. ledňa 1845^[444]

Dôstojný Otče,

Vysokoctený zástupca Slovákov!

Synovská dúvera v otcovskú lásku Dôstojnosti Vašej ma osmeluje neporiadnym^[445] týmto listom pred obličaj Váš predstúpiť, aby som oznámil nakolko mi okolnosti dopúšťajú najnovejšie smutné udalosti.

Dňa včerajšieho bol tu držaný konvent,^[446] na ktorom som ja námestníctva pozbavený a Slováci Ústavu. Vec sa takto diala. Po prečítaňú zápisu z predešlého konventu, na ktorom som ja ako profesor bol odmrštený, a na ktorom sa vyučovanie v slovenčine p. profesorovi Hlaváčekovi oddalo. Po prečítaní toho zápisu, schválil Engel^[447] odoprenie žiadosti Slovákov a potom sa spýtal, že ako je to, že ja odmršknutý^[448] predca mám verejné hodiny? Prof. Hlaváček vec znamenite, jasne a pravdive predniesol ako sa diala, až som vystúpil na katedru a potom moju opatrnost schválil. Engel na to vyhlásil Hlavačekovo ustanovenie mňa za námestníka za neriadné, nedovolené a svevolné prekrúcanie ustavnovení konventu, vykričal, že je lýceum panslavistické hniezdo a záhubu veštil. V tom zmyslu hovorili Fabricovci^[449] i Veber^[450] vytýkajúc profesorom, že prešporských vystehovanců přijali.^[451] Romlaky (Rombauer)^[452] sa auktoritatně a zlostne popytuval, čo ja tu robím v meste atď.

Hlaváček tri razy predniesol, že som ja riadny inspektorom potvrdzený ba vyzvaný námestník a že som sa ničoho zakázaného nedopustil. Ale zvetrelí advokáti na to nedbali a mňa len tak nič po nič bez udania príčiny z námestníctva zhodili. Potom prešlo na Ústav, o ktorom sa poviedalo, že poneváč na predešlých konventoch boli Ústavy slovenské zatratené, tak i na Dištrikte i v Gen. konvente,^[453] preto pre dôslednosť a subordináciu slovenský ústav stáť nemôže, ale učenie slovenčiny na homeletické cvičenie sa musí ohraničiť. S tým bol Ústav stroskotaný. Takto slepe ešte nikde Maďari proti nám nevystúpili, lebo si všade znali akú takú zásteru nájsť, s ktorou oči svetu zaslepili. Ale títo mňa od námestníctva odstrčili, trebars som bol riadne ustanovený, trebars proti mne nič poviedať nemohli a ani nepoviedali. Ústav zničili, trebars na predchádzajúcom konvente sami ustanovili, že môžeme mať tak usporádané hodiny ako Nemci a my sme ešte ani to telko nemali, čo Nemci majú.^[454]

Je to zvrchované diabolstvo! Hlavaček sa mužský postavil, inší nik. Andaházy v konvente nebol, prečo? Neznám. Žiadostivý som zvedieť, čo povie na také urazenie jeho inspektorkých práv.

Teraz neznáme, čo máme konať. Ja myslím legálnou cestou si hľadať ráz popustené právo a danú pozitívnosť, s druhým dačím sa oponuvať tu okolnosti nedopúšťajú. A jestliby se nám tak nič nepodarilo, zmužilo niesť urobenú neprávosť a súkromne s celou dušou pracovať, až by sa dakde lepšieho nezasvietilo alebo tu neustálilo. A až nedozrejeme k hodnej odplate za ich neprávosti na nás spáchané. Jestli by Dôstojná Vaša milost dač prospešného pre nás v náhlosti poradiť lásku mala, tak prosíme so synovskou oddanosťou a pokorou, aby nám také láskave oznámiť ráčila, tak tiež jestli by sa čo urobiť dalo a okolnosti to Dôstojnosti Vašej dopustili, to urobiť si sťažovať neráčila. Čo sa mojej osoby dotýče, ja tun zostanem cez celý rok a ukážem tým zlomyslníkom, že súkromne, keď ma k tomu prinútili viacej zlého pre nich, a pre nás dobrého, ako verejne urobím. Nakže ma ani od tohoto roku ďalej netrpia, ale za to im stojím, že im bude tento rok pamätný.

Ešte sa osmelujem pripojiť zmienku o jednom výjave z tunajších praníc.^[455] Na Štedrý večer sa pochytili naši s Maďari. Títo hrešili do Tót Istenov,^[456] valaškami vyhrožovali, keď už na jednom mešťanskom, kde boli naši dvaja na zábave baviac sa s mešťanmi, obločnice roztrieskali a obloky vybili. Bol to istý Dálnoky^[457] a Losoncy.^[458] A v tom náš Stik^[459] kyjakom Dalnokého česol po hlave, že sa mu i nosom i ústami krev zacedila. Potom vzal im Kolpaský^[460] valašku, kyjaky a kus palicovej podoby olova k bitiu pripraveného — a tak sa všetko skončilo.

Toto sa osmelujem Dôstojnej Vašej Milosti v náhlosti v známosť uviesť a s tým porúčajúc sa a vec našu do lásky Dôstojnosti Vašej, zostávam

Dôstojnosti Vašej ponížený služobník Janko Francisci Rimavský

List 27. Augustovi Horislavovi Škultétymu

V Levoči dňa 7. ladňa 1845^[461]

Horislavko náš!

K tomu, čo som predvčerom po ratkovskom Galajovi Dôstojnému pánovi^[462] o zbavení tunajšieho ústavu písal, dodajte ešte toto: že Romlaky^[463] navrhuval, aby dakto z naloženia konventu do novín písal a od podozrenia panslavizmu Levoč očistil, a osvedčil sa menom konventu, že konvent žiadnych listov viac v záležitostiach slovenských písaných, nepríme. To oznámte i p. Dôst. i p. Reussovi.^[464] Inšpektor Andaházy za to nebol v konvente, že ho nepovolali. Tie mršiny teda rozhodli nad predmetom školským bez prítomnosti školského inšpektora. Schönwiesner cirkevný insp. tam bol. Andaházy sa velmi zarazil nad tým, že bol konvent a ešte večmi nad tým, čo sa na ňom uzavrelo. Číra skôr slúbil konvent zvolať a našu otázku nanovo hore vziať. Kto zná či dač vykoná. Aby ten konvent čím skôr bol držaný, majú insp. naši požiadať ako i o ochranu. Prosbu podať Hlavaček nevedel, lebo by sa vraj advokáti hyba rozpaprčili, mládeži do buričov navolali a vec by sa znesnadnila. Budeme teda do budúceho konventu len tak čakať, a potom uvidíme, čo urobíme.

Vaše Iskrice^[465] som dostal; prehliadnem ich, čo chvíla — čo že strojíte s nimi urobiť?

Povesti^[466] začnem vydávať vo zväzkoch 5 hárkových: Fejérpataky sa mi u Werthmüllera za dva zväzky zaručí. Pozdravte mi môjho Marka,^[467] ak je ešte doma, ak nie nuž mu odpíšte. Služby dôstojnému pánovi i panej^[468] nezabudnite skázať.

Zbohom Váš J R.

List 28. Pavlovi Jozeffymu

V Levoči dňa 13. ledňa 1845^[469]

Dôstojný Otče!

Vysokoctený zástupca Slovákov!

Práve dnes je týždeň, čo som Dôstojnej Vašej Milosti správu podal^[470] o smutných udalostiach, ktoré nás po tieto dni potkali. Keď som tú správu písal, tej som bol nádeje, že o krátky čas budem môcť slúžiť so správou druhou o rozhodnutí sa otázky dozorcom školským p. Andaházym nanovo hore vzatej, na túto lebo na tamtú stranu. Medzitým ale pri všetkých výkladoch vec stojí tam, kde stála.^[471] Pre objasnenie sa osmelujem Dôstojnej Vašej Milosti ešte toto podotknúť: P. Andaházy Ústav náš za zničený neuznal a sľúbil vec na budúcom konvente nanovo hore vziať, ale aby tento konvent čím najskôr bol držaný, boli ho z mládeže našej dvaja požiadať.

P. Andaházy sa nad žiadosťou mládencov Ústav za vyvrátený držiacich veľmi zarazil a p. Hlavačekovi skázal, aby hodiny v tom spôsobe, ako majú Nemci a Maďari i ďalej držal, a aby mňa, jestli chce, tak ako p. Gretzmacher kandidata Mücke,^[472] ktorý miesto p. Gretzmachera v príme a v sekunde nemeckú gramatiku prednáša, užil. Ostatne sa na to, žeby mňa on sám bol oslovil, aby som p. Hlavačeka, ako lonského roku p. Homola,^[473] odmenil, nerospomenul, ani mňa za potvrdeného ním námestníka neuznal, trebars mu p. Hlavaček hneď z počiatku okolnosti bol oznámil a trebars list, zdá sa mi, Dôstojnej Vašej Milosti od konventu poslaný schválil a potvrdil, v ktorom sa o mne, ako o p. Hlavačekovom námestníkovi zmienka stála. Naposledy ich s tým prepustil: „Denique quodsi nescio quales illuminationes sesesitis, Deus suit quales versus declamaveritis^[474] (: čo sa pri slávnosti p. Hlavačekovej na deň jeho narodzenia stalo,^[475] a čo druhí profesorovie závideli:) — ego meas manus retraham. Suissiones autem mihi inter studiosos non fiant.“^[476] Vidno zo všetkého, že p. Andaházy našich šuhajov jemu neobyčajne mrzute prijal a že tu sa každý chce očistiť a všetko na druhého zvaliť. Ten dobrý pán myslí, že sa tu rozdvojenie len začína, a ono je už také, žeby rozdvojené čiastky ani sám Vulkan^[477] viacej dovedna neskuval.

Keď vyslanci p. Hlavačekovi p. Andaházeho vôlu oznámili, navštívil som ho ja a spýtal som sa ho, čo zamýšľa urobiť, A on mi odpovedal: „P. Andaházy môže o konventu uzavreňú nevedet, keď tam nebol, ale ja nemôžem, a preto musíme čakať do budúceho konventu.“ Do toho teda budúceho konventu máme čakať, na ktorom sám p. boh zná, ako vec sa rozhodne. To možno, že Slováci dostanú hodiny, ale žeby podomnou, o tom pochybujem. P. Hlavaček ich sotva bude sám držať, lebo zná, že mládež nemá v tomto ohladu doň dúvery, ale ich bezpochyby dájednému zo starších zverí. Už nech milý p. boh naloží s nami, ako jeho múdrosť za najlepšie uzná, všetko zniesť sme hotoví. Medzitým ale jestli sa tohoto mesiaca vec nerozhodne alebo zle rozhodne, začneme s budúcim v súkromnosti pracuvať. Keď nie tak, teda inak, ale robiť predca musíme, a prácu nám zabrániť nesmejú.

O Prešporku sa Dôstojnej Vašej milosti nasledujúce oznámiť osmelujem: Ďurček písal tohoto mesiaca p. Tomašekovi, že p. Palkovič strojí o krátky čas zaďakuvať a že sa preňho tak priaznivé okolnosti, že si môže takmer istú nádeju robiť na nástupníctvo.^[478] Konečne, že mu p. Palkovič splnomocnenie k vydávaniu^[479] s. Biblie, Tatranky, Herderovho Katechizmusu a Kalendára, ako prostriedky k udržaniu sa, na iste sľubuje. Toto ostatné bol p. Palkovič, nakoľko sa len ja rozpamätujem Slovenskému ústavu v Prešporku par razy prisľúbil. A nástupníctvom sa len tak zahrávať a s nepriateľským konventom o ňom dač istého bez vedomia Slovákov ustanovovať nesmie, lebo by to potom ozaj nič inšieho nebolo, ako skutočná — bože odpusť moje hriechy — zrada. Oznamujem túto vec Dôstojnej Vašej milosti preto, aby sa slabý ten starec z hriechu a Slováci z nebezpečenstva, do ktorého už i tam ten i títo letia, kým nepadnú, odvrátili.

Ostatne porúčajúc sa do lásky a ochrany Dôstojnej Vašej milosti a jej Dôstojnej Milosti s pokorou ruku bozkávajúc, zostávam

Dôstojnej Vašej Milosti ponížený služobník Janko Francisci Rimavský

List 29. Augustovi Horislavovi Škultétymu

V Levoči dňa 24. I. 1845^[480]

Drahý Horislavko!

Tu máte dakolko správ len tak napochytre na papier hodených. Z Bratislavy mi Lud.^[481] píše, že: 1. vláda Horvátom Ilírske meno a štít navrátila, 2. cenzora maďaromana zhodila a ustanovila, aby odsial cenzor bol rodzený Horvat a cenzúra bola tak slobodná ako maďarská:, 3. aby sa snem tých troch královstiev spojil v jeden, 4. restauraciu zahrebskú, na ktorú sa 1000 Turopolcov strojilo, dotedy odložila, kým sa nerozhodne, či Turopolci majú právo v Záhrebe hlasuvať,. 5. Erdődyho varaž. podžupana pre maďaromanské machinácie zhodila, atď. Toto sa pekné úkazy našej vlády, vidno, že na druhé myšlienky prichádza. Len sa nám treba pochlapsky a odhodlane postaviť, nuž aj nám bude lepšie, ale dotedy nikdy.

Práve včera odišiel sťato Hroboň Sam. Čítal mi jeden list od Hurbana,^[482] v ktorom píše o svojom spolku miernosti. Počujte, spolky miernosti sú opravdový Jordán, v ktorom naši Jánovia vykupitela slovanstva a sveta, Slovákov krstom svatým krstia, k jeho úradu zasvecujú. Nemáme teraz myšlienky, ktorej by sme sa s večou chuťou a posvecenosťou oddať mali, ako tejto. Len skrze spolky miernosti budú Slováci to, čím im je byť súdené. A preto by ste Vy tam mali na týchto spolkách s celou dušou pracuvať, a pritom nelutovať ani práce, ani pokoja, ani dobré meno na kocku položiť. Tak sú navyklí Slováci hnilému pokoju, že práve len preto, aby si ho neznepokojili i tie najspasitelnejšie predsebavzatia a úmysly tak nehajú, vyhovárajúc sa, keby toto, tak by aj to, alebo keby tamto, nuž by aj toto. Koreň treba podťať a potom strom padne. Hore sa, hore, bývalý námestník bratislavský!^[483] Pusťte sa do dopisovania s Hurbanom, aby ste sa poradili, ako ich máte zriadiť, — i s Hroboňom a s druhými. Pusťte sa s druhými, aby ste ich mohli rozšíriť. Keď chcete dač dobrého urobiť, robte na spolkách miernosti, ale neodkladajte a nerozpakujte, lebo ta prídete, kde ste s nedelnou školou.^[484] Dôstojného p. list som dostal, aj pre Andaházyho,^[485] ale som tento ešte neoddal.

Píšte mi na každý pád. Pozdravte v školách a moje služby povedzte pánom.^[486] Marka^[487] pozdravte.

Zbohom Váš J Fr. vr.

List 30. Augustovi Horislavovi Škultétymu

V Levoči dňa 3. 2. 1845^[488]

Horislavko náš!

Teraz sa mi páčite, hľa, keď sa tak silne osvedčiť znáte,^[489] ale ak podľa osvedčenia sa budete pokračuvať, veru Vám koľko nás tu koľvek sláva vyvoláme. Ja som Vás nechcel karhať, ani Vám neviem do čoho navolať, čo som ani neurobil, ale som Vás len chcel priateľsky na Vašu vlastnú osobu, ktorá si na Slovensku pekné meno a dúveru zaslúžila, upozorniť,^[490] aby do zabudnutia neprišla a príležitosť ukázať, skrze ktorú môžete i to dokázať, že ste Vy, Vy i mnoho dobrého vykonať.

Mal by som Vám i ja na Váš list^[491] jedno druhé poviedať, ale si to pre ústny rozhovor ponechávam. Medzitým pripomínam len to, že sa Vám v druhom svetle okolnosti Vaše ukážu a dosť ciest k cielom Vaším a našim vedúcich, len sa trochu poobzerajte a zdanlivosťou sa mýliť nedajte.

Znám ja to tiež dobre, že je pán starý,^[492] ale práve preto, že je starý, nemôžte viac od neho žiadať, a dosť Vám je, keď je nie proti Vašich námerom, a čo je iste nie. On sa do dačoho podobného už ani pustiť nemôže, lebo mu už ako starcovi chybuje všetko pozorujúca a všetko prenikajúca bystrota. Dokážte túto Vy a vykonajte, čo sa má, on Vám dá a práci Vašej požehnania, a na tom môže byť dosť.

Z Bratislavy písal dnes týždeň t. j. 26. 1. Kellner,^[493] že Ľud. už má privilegium, vlastne, že si v ten samý deň šiel preň do Viedne. Veď je už čas.

S Ústavom naším stojí práve tak, ako stálo. Tento týždeň začneme súkromnú prácu. Boh Vám pomáhaj!

Váš J. F.

List 31. Pavlovi Jozeffymu

^[494]

Dôstojný Otče,

Vysokoctený zástupca Slovákov!

Od toho času, čo som ostatnú správu o stave našom Dôstojnej Vašej milosti poslal,^[495] sa naše okolnosti z ohľadu ich verejnosti ešte ani v najmenšom nepremenili; medzitým si predsa držím za povinnosť aspoň toto nepremenenia Dôstojnosti Vašej oznámiť.

To je pravda, že p. Andaházy^[496] vec ešte raz na konvente hore vezme a že slobodu ku gramatickému prednášaniu dostaneme, a to tým ľahšie, že najväčší protivný agitátor, Engel,^[497] po tieto dni odišiel do Budína, kde pri Collegium censorum akési povolanie obdržal, — lebo p. Andaházy nechce pripustiť, aby sme krivdu utrpeli, ako sa predomnou osvedčil. Ale sa ďalej predomnou i z ohľadu Ústavu osvedčil tak, že všetky Ústavy na Lýceum zničí a na gramatické prednášania ohraničí. Keby už aspoň toto p. Boh uskutočnením požehnal, t. j. aby nám gramatické prednášanie bolo konventom a jeho zápisom potvrdzené, tak by sme viac dostali, ako sme v dosavadnom trojmesiacovom Ústave mali. Poneváč ten, podľa reči na konvente prednesených bol síce zákonný, ale podľa zápisu, len pri zničení Ústavu prvý raz ukázaného, nič viac ako uzurpovaný.^[498] Keď ten zápis p. prof. Hlavačeka len ku homiletickým cvičeniam splnomocňoval, ale nie ku gramatickému prednášaniu, a tým menej k Ústavu.

Veľká je to tu bieda s tým, že zapisuvateľ do zápisu to vnesie, čo sa jemu páči, vydá ho vtedy, keď sa jemu páči a potom obyčajne sa už len tak povrchne zná, čo sa hovorilo. Niektorí naskrze neznajú, a tí ktorí znajú, i to čo znajú z bojazlivosti alebo z akéhosi veľkopanského pohodlia a nevšímavosti zamlčia. — Tak sme my podľa zápisu Ústav uzurpovali, nasledovne nám ho kedykoľvek mohli rozhádzať: ale keby sme teraz prednášanie gramatiky skrze zápis potvrdzené dostali, mali by sme aspoň to jedno isté a pevné, ku ktorému by sme si časom aj viacej nadobudnúť mohli. — A pre toto veľmi netrpezlivé čakám konvent, lebo sa na ňom má rozhodnúť, ako sa na predošlom dňa 9. t. m. držanom ustanovilo.

Keby sme za konventom čakali, dosiaľ by sme nič neboli mohli urobiť a sám dobrotivý p. boh zná, keby by sme mohli započať. Ale sa nám toto dlhé čakanie ku práce privyknutým zunovalo, a preto sme po zimešných skúškach pracuvať začali. Keď verejne nemôžeme, teda v súkromnosti. Od 50 som dostal požiadanie o prednášanie^[499] — ja som ho prijal, a 11. t. m. so začal našu prácu. Práca táto záleží najskôr z prednášania, a síce gramatiky a hist. slovanskej, ktorú ja prednášam pre všetkých; histórie starej, ktorú prednáša, pokračujúc v nej Mikuláš Dohnány;^[500] histórie kresťanstva, ktorú prednáša Karel Hrenčík^[501] a psychológie, ktorú prednáša Ľud. Gáber.^[502] Potom z cvičenia sa v stylu, ku ktorému cieľu sa donášajú a posudzujú jednotlivci vypracované práce.

K tomuto všetkému som medzi slovenskou mládežou teraz dňa 19. zriadil Spolok miernosti,^[503] ktorého 28 údov, čo naraz sa pripojili, sa sviatočne zaviazalo na celý ich čas žiacky od všetkých opojných a rozpalujúcich nápojov sa zdržať načisto, kreme kde sa dajeden ako liek užiť musí. K tomuto počtu sa budúcne prirazí i viacej.

Potešitedlná novina je i tá, že i štiavnickí Slováci i prašovskí^[504] takéto spolky medzi sebou už pozakladali. A zaiste jestli čoho, tak iste tohoto sa musí mládež naša chytiť i pre zachránenie sa od všetkých postať ľahko mohúcich výstupkov, ale hlavne preto, aby sa v časoch týchto, kde od ľudu nášho zreknutie sa pálenky žiadame ona mnohého viacej sa zreknúť vedieť zavčasu pripravila, lebo jestli čo, tak iste príklad správcov ľudu na zverené zhromaždenie pôsobí.

Takto sme začali naše práce a budeme v nich so zápalom zo dňa na deň sa zmáhajúcim pokračuvať, kým nám len odporcovia zas dačo v cestu nepoložia. Ač práve sa pri tomto možnom páde odhodlane postaviť, ani báť, ani váhať nebudeme, lebo súkromnosť nám je jednému každému slobodná.

S tým porúčajúc sa s hlbokou poníženosťou do lásky Dôstojnej Vašej milosti zostávam

Dôstojnej Vašej Milosti ponížený služobník Janko Francisci Rimavský

V Levoči dňa 24/2 1845

List 32. Spolok miernosti v Levoči Ctibohovi Zochovi

13. 3. 1845^[505]

Pozdravenie dvojctihodnosti Vašej od Spolku miernosti tatranských!

Mnohé šľachetné duše už boli zúfali nad naším biedným, úbohým, nešťastným, od tisíc rokov v nerestiach sa motajúcim národom. Svet a cudzinci, tí ho len za otroka, neschopného životu, neznajúceho si privlastniť božských večne svatých práv človečenstva, bez šetkých schopností a človečkosti ho vyhlásili. Ale jak on podlé a ničemné tieto domienky a bezbožné nápady závistlivých susedov zahanbuje, jakú silu a moc duchovňú on ukazuje, jak velebné počiatky možného života, prebudzenia svojho a krásnej budúcnosti on na jevo dáva, vidieť to z tej velikej sily a energičnosti ducha, ktorou on tú najvetšú telesnosť odvrhnúť v stave je a k duchovnosti sa vzniesť a vyšinúť môže. Vidieť to z najkrásnejších zjavov terajšieho života, kde sa spolky miernosti v lone jeho zakladajú. Národ ten, ktorý celkom nápoju otrovnému, opilstvu oddaný bol, v ňom svoju radosť a uspokojenie nachádzal, nápojom týmto, podla jeho domnenia sily v ťažkých a ustavičných robotách dostával, v ňom od malička vychovávaný a jak dieťa napájaný bol. A národ tento je predca tak mocný, takú má duchovnú silu, že sa on tohto jemu najmilšieho, najdražšieho zriecť vie, a poznajúc a naučený súc učiteli a sl. b. kazateli o jeho škodlivosti, národ a lud tento opovrhne ním a zloží prísahu pred oltárom, že on nikdy otrovu túto piť nebude!

Oj, vitajte, vitajte, Vy krásne zjavy a úkazy prujšieho nášho života a nášho spasenia! Vitaj, ty božská myšlienka, ktorá si zatrepotala krídlami čarovnými nad naším drahým Slovenskom! Vítaní sú nám aj zvestuvatelia a rozširuvatelia myšlienky tejto a spasitelia rodu nášho biedneho, v tmách a mrákotách pre našu samých vinu sa motajúceho. Zasvietila nám jasná zornica a vítame krásne jej blesky!

Za krátky čas povstali na všetkých stranách Slovenska nášho spolky miernosti. Také sú: v Hlbokom, v Divíne, Trenč. stol., p. f. Závodníkom založené,^[506] vo Vážcu, v Tepličky, vo Filiciach a na inšich mestách, medzi ludom, aj v Šariši^[507] sa na tom s velkým zápalom pracuje. Povstali spolky miernosti medzi samými mládenci slovenskými, jako v Bratislave, v Štiavnici, v Prešove a v Kežmarku. Založili sme aj my tu v Levoči takýto spolok miernosti,^[508] ktorý zo dňa na deň rastie, a už sa nás 38 v ňom nachádza. Zriekli sme sa nielen páleného, ale šetkých opojných a rozpalujúcich nápojov, zriekli sme sa šetkých ducha v jeho slobode zastavujúcich zmyslností a telesností. Bože, žehnaj precavzaťú nášmu a posilňuj nás v ňom!

Zvestujeme Vám, dvojctihodný pane, novinu túto, lebo sme chceli Vám radosť našu nad prujším precitnutím rodu nášho vyjaviť, vo Vás sladkú túžbu a nádeju budúceho života nášho zbudiť a k podielubravosti Vášho slovenského ducha a mocnú Vašu ruku na diele, tomto mravnom a svatom k pomoci zavolať a vyzískať. Srdečnou dôverou k Vám vedení, dvojctihodnosti Vašej povesť a prosbu túto Slovenska a ubohého nášho národa zvestujeme, pod ochranu Vašu sa porúčajúc. Z narídzením Spolku miernosti tatranských.

V Levoči d. 13. brezňa 1845.

Janko Francisci Rimavský, Mikuláš Dohnáni správca Spolku miernosti tatranských

List 33. Ústavu Slovenskému v Modre

V Levoči dňa 14. brezna 1845^[509]

Drahí bratia!

Velkú radosť ste nám s Vaším listom spôsobili,^[510] a to tým večšú, že nás nenazdane prekvapil. Vaše hlásenie sa bratrské verný ohlas najšlo v srdcoch bratrských, a bude nachádzať každé, ktoré z verného slovenského srdca pochádza. Horekuvanie a žalosť Vaša je nie marná a daromná. Áno zrušili nám ústav zaslepení, neznajúci, že je on semeňom budúceho kvetu a ovocia, v ktorom by sa oni tešiť a ním svoje hlady a smedy udusovať mohli. Zrušili nám ho a netušili, že je iskra, z ktorej sa rozplamení blesk celému svetu svieťací, a ku ktorému by sa i oni podívať a zohriať mohli prichádzať.

Tolké Slovákov nádeje oklamanie a tolké túžby na márnosť vyšlé: majú nám len k tomu presvedčeniu slúžiť, že naša vec spravedlivá, tolko razy do vĺn nebezpečenstva zamorená zas sa na vrchu zjavila tým čistejšia a tým pevnejšia. Áno, slabé duše neštestie a pohromy ničia, nám sa ony k zmocneňú a upevneňú od boha posielané. Búrlivý vek schytí a zmárni životu neurčené pankharty a nedorostcov. Nad nami ale len tú moc zdajú sa mať, aby nás pevných, stálych a odhodlaných vypestuvali. Šetké odpory životu Slovákov sa staviace len jich dobro napomáhajú a každým sotením nás nie do zeme bijú, ale napred postrkujú. Bedári, nazdali sa, že zničiac Ústav prešporský zasadia Slovákom rany, z ktorých stoletia a stoletia jich nevyhoja, a prozretedlnosť božská obrátila to na lieky, ktoré už doteraz chorlavé údy Slovákov liečiť majú. Povzniesol sa Ústav prešporský do vysosti ako orol kriváňsky nepomysliac ale, že bratia jeho nedospelí tak lietať nevládzu. Znížil sa, prozretedlnosťou múdrou božskou tak riadený, aby odchovajúc svojich bratov spoločným letom prerážať mohli povetrie nadzemské. Zapálili Prešporčania oheň a jich vatra svietila krajom podtatranským, ale jej pestuvatelia zapomli zahľadení v svojej vatre, že ohníky kol-tatranské zhasínajú podobajúc sa viacej bludičkám ako opravdovému ohňu, i znížili sa k bratom svojím, ktorým nebolo dosť len na jich blesk sa dívať, aby zložili iskričky — spojili uhlíky — a aby rozdúchali oheň, oheň jasný.^[511]

Vaše rozžialenie, drahí bratia, dáva dúkaz Vašej úprimnosti slovenskej. Kto záležitosti naše slovenské aj so záležitosťami jeho samého sa týkajúcimi považuje - komu oči pohromy a nepríjemnosti naše slovenské slzou vlažia a srdce bolesťou rozrývajú — koho prsia radosťou naplňujú blaho, štestia a prospech Slovákov a k účinlivosti povzbuzujú, toho my s preradostnou vrúcnosťou na naše srdcia pritisneme a na jeho počínanie veselým a podielubravým okom pozeráme. Vaše potešuvanie s poďakuvaním vďační prijímame. Majte to presvedčenie, že takéto potešuvanie veselosť vše povzbudia v nás, jestli vy vše s novou silou a účinlivosťou na ceste slovenského ustávania pokračovať budete.

Ako aj sami viete verejne sa nám vzdelávať zakázali. Prinúcení sme teda boli v súkromnosti^[512] bezpečnosť našu hladať a túžbu po vzdelaní a osvetlení našej mysli vyplniť. Vzdelávanie naše súkromné nemá síce takú bezpečnosť a bezohladnú smelosť, ktorú si verejnosť dovoliť smie, tým je ale pozorlivejšie na uspokojenie žiadosti každého mladíka, tým je príležitostnejšie dary, mysly a vyviňuvanie mladíka každého pozoruvať a zkušuvať. Mladíci na štyri kolá rozdelení^[513] o závod sa usilujú, aby dokázali, že sú v stave tolko alebo aj viacej urobiť súkromne, ako pred tým vo verejnosti konali. Štyria správcovia štyroch kolov podriadení najvyššiemu správcovi velectenému p. Franciscimu každomesačne správy dávajú o pokrokoch, akoby skúšku, pri ktorých príležitostiach sa číta najpodarenejšia práca kola každého. Pred výstupkami údov jednotlivých kolov týchto chráni a hamuje Spolok miernosti.

Myslíme, drahí bratia, že ste sa už dopočuli o našich spolkoch miernosti, ktorých ciel je vychovať mladíkov spôsobných k vedení a spravuvaní ľudu jim zvereného zabraňujúc užívanie každého rozpaľujúceho a tak rozumu bystrosť tupiaceho nápoju, obzvlášte pálenky! Naiste sa Vám známe pokroky, ktoré spolky miernosti o rozšírenie a upevnenie svoje po Slovensku porobili. Pozornými Vás robíme na tie pokroky a prosíme, aby ste nimi povzbudení založili tiež spolok miernosti medzi Vami, lebo znajte to, že ten, kto chce ľud očisťujúci sa viesť a vyučuvať, musí ten sám čistý byť, ináče ho zanehajú vtedy, keď myslí, že sa jeho pokroky najprospešnejšie. Jestli Vám teda na srdci leží vzdelavatelnosť národu, jestli sa vyznačiť chcete ako vodcovia budúci ľudu nášho — zvrhnite zo seba tie putá zmyslnosti a hovenie škodlivé telu. Jeden ohnivý mladík, jestli skrze rozpaľujúce nápoje búri svoju krev, hubí sa. Ktožeby sa teda tak nepriatelsky choval naproti sebe, žeby skrze odrieknutie sa od opojných nápojov nechránil a nevaruval svoje zdravie! Založte, drahí bratia, spolok miernosti medzi sebou a prekazte cestu šetkým výstupkom a škodlivosťam, ktoré z užívania opojného nápoja pochádzajú. Pomyslite si, že užívanie opojného nápoja bol ten najhlavnejší zabiják, ktorý prekážal vyvinuvaňú života duchovného Slovákov — a pôjde Vám to ľahko! Možno že sa najde viac medzi Vami takých, ktorí za nepotrebné uznajú zaviazať sa od pitia nápojov, keď ich alebo ešte nepil, alebo i bez zaviazania piť nebude. To pekná síce taká sila charakteru! Ale neznáme ani sami, kde sa pokušenie nášho ubohého charakteru zmocniť môže a (zo skušenia hovoriac) podľahne.

Hlavné zákony sú nášho spolku miernosti:^[514] zreknutie sa každého rozpaľujúceho nápoja, ako: vína, piva, pálenky a pod akýmkolvek menom, punču, kávy atď. hiba aby sa niekde ako liek radil a víno pri svatej večery pána, ďalej pri zvláštnych slávnostiach, ale velmi mierne. Na študentský život mnohí sa i fajky zriekli! Na záklaďoch týchto založili v Kežmarku^[515] a v Prešove^[516] bratia naši Spolky miernosti. Presvedčení súc, že ste dostali správy i z Prešporku o spolku miernosti nadejeme sa, že pri založení Vášho Spolku mier. podľa potreby a zadobrouznania upotrebíte tieto sústavy.

Prajúc Vám od boha ten najšťastnejší prospech pri počiatkoch, vytrvalosť pri každom počinaňú ostávame

Vaši bratia levočskí Slováci.

Janko Francisci Rimavský, v. r. správca

List 34. Augustovi Horislavovi Škultétymu

V Hnúšti na V. piatok (21. III. 1845)^[517][518]

Starký môj!

Čože mám s tou kázňou urobiť?^[519] Už som kolkorazy začal o nej myslieť, ponapadali ma dobré i pekné myšlienky, ale nedajbože ich rozmyslieť a tým menej na papier položiť. V jednom kúte krosná búchajú, v druhom kolovrat vrčí, v treťom sa jednajú, vo štvrtom sám p. boh vie čo — plná izba hluku a hrmotu, v druhej zima ako v ladovni a von z izby ani na krok. No nech to p. boh požehná tie sviatky! Ešte v lete to len ta ujde, ale v zime nech si ich chváli kto chce. Už som predtým hovorieval, že doma nič dobrého urobiť neznám, čo sa myslenia dotýče; ale od tohoto času sa na nič viacej ani nepodoberiem. Už ma dobre vši nezedia, aj teraz tu hrba Polomcov^[520] číta a pílami vonakčeky, stupky. Ale — čo som chcel? Urobte tak dobre, dispenzujte ma,^[521] ak môžete dáko od tej kázne, lebo by som nechcel trebars čo pohovoriť, ako po prvý a možno aj samojediný raz. Ja teda v pondelok hore^[522] neprídem. Medzitým, ak by ste ma potrebuvali, dajte mi na vedomie, a už čo ako bude, prídem. Dnes popoludní o druhej idem do Hrachova k Vozárovi.^[523]

Nože už len u toho Dôstojného urobte tak, aby sa ani on necítil zavedeným, ani na mňa žeby dáky velký stín nepadol.^[524]

Šťastlivé sviatky!

Váš J R Fr.

Pošlite mi dáko pa(…)šuh.

Čože ste z ohladu nedelnej školy vykonali?

List 35. Augustovi Horislavovi Škultétymu

V sobotu (22. III. 1845)^[525]

Drahý môj!

Ďakujem Vám, že ste mi poslali Čipkov list.^[526] Posielam Vám Kollárove Kázne,^[527] dajte ich halbsranz do jedného zvazku zaviazať. Posielam Vám aj Leib či Seele^[528] i príslovi hromadu. No dajte pozor, aby sa mi nerostratili. List Čipkov je tu.

Zajtra popoludní budem kázať, aby som cirkev od Vittenbergerovho búchania oslobodil. Ale som sa už tu zariekol kázať pri takýchto starých formulkároch — aj teraz som len starému otcovi kvôli urobil. Moju kázeň ani senior nerozumie — a čo ešte cirkev, ktorú on vedie a učí. Práve idem od neho. Povedal mi, že moja kázeň, ktorú som mu čítal, lebo by mi na statočnosť nedal, že moja kázeň, hovorím, nemá logiky. A ja si dám krk vziať, trebar len jeden mám, ak tam logiky niet a ak on logičnejšiu spraví. Ja som mu odpovedal, že je síce nie podla starých formuliek sklepaná, ale tak a v tej logike, jaká logika je v samej veci. Moja logika v kázni nesmie byť druhá od tej, čo je vo veci, ani ja nesmiem moju fingovanú logiku do veci, v ktorej jej niet, silou mocou či chce či nechce vtlačiť. Konečne vyšlo na to, že zato v nej logiky niet, že sa čiastky nie vyslovené. A že on také kázne, kde sa čiastky nevyslovené, nerozumie. No, veď Vám ja donesiem tú kázeň, nie aby som sa s ňou chválil, lebo dákej zvláštnej chvály nezasluhuje, ale že ma taká reč mrzí. Nebudem ja viacej tam kázať, kde ma nerozumejú, lebo naostatok príde do filií idea, že neznám logiku a keď nie logickú, tedy že neznám kázničku sklepať.

Adieu!^[529] Do stredy. Šťastlivé sviatky!

Váš J R

List 36. Augustovi Horislavovi Škultétymu

V utorok večer o hod. 9./^[530][531]

Dobrý večer, starký môj! ale Tebe dobré ráno, alebo dobrý deň, lebo Ty list tento len zajtrá budeš čítať. Píšem ti teda list, ale čože Ti mám písať? Predvečerom bol tu Janko Rafay,^[532] — z etikety sa u p. Espiresa^[533] usadil, a ja by som radšej bol býval, keby bol rovno ku mne prišiel, a tuším by aj on radšej bol býval. Aspon som mal s kým dakolko statočnejších slov prehovoriť. Hovoril mi, že náš pán Esperes o levočských Slovákoch rozchyroval, po muráňskej doline, že vraj na pivo húfne sa vláčia a tam pri krikoch sa vraj kartúvajú. Škoda, že neznám vec istotnejšie, veru by som sa ho pospytoval, čo a ako, a povedal by som mu, že o levočských Slovákoch s takými vecmi halgas vásár.^[534] No pomysli si! Aj to mi povedal Janko, že levocký Müller,^[535] t. j. starý a Toperzer pred Koričianskym mokrolúckym hovorili, že ja na žiaden spôsob do Levoče prísť nemôžem: vari brány predomnou zamknú?! Na šťastie žiadnych nemajú.

V piatok som bol odišiel s Lajom Gaberom^[536] aj so Strakom^[537] do Hrachova. Vozára som našiel neboráka nešťastnými okolnosťami celkom ubičovaného; a ešte sa aj ten pyskatý Valentini,^[538] neviem zač, doňho nespravodlive a bezbožne zadrapuje. Už je to raz pravda, že luteránsky kňaz máloktorý má svedomie. Čo mu ten šuhaj urobil? A ten človek sa ani nehanbí ani nebojí toho nevinného i verejne i súkromne očierňovať. Ba sa ani pred Dôstojného pána s poprekrúcanými sčiastky a sčiastky s povymýšľanými vecmi predstúpiť nehanbil, vydávajúc ich za pravdy. Škoda, že Dôstojný pán vážiac pri V.(alentinim) zaujímania sa jeho za práva duchovenstva, jeho druhé rozpustilosti a neriady nevidí. Vozar mal mať dneska exámen s chlapcí, bol som aj ja ta povolaný, ale som ja veru nešiel. A síce sčiastky pre pohrab jednej z mojej rodiny, sčiastky pre neistý čas, sčiastky že som musel doma byť, aby som si mohol kabát sprobúvať, čo mi brat šije a naposledy sčiastky, že sa mi nikde z domu ísť nechce, už mi dáko velmi duša túži po pokoji a po práci. Nuž som sa Vám oddal do práce, a hádaj akej? Keď som sa za mlady nenaučil písať, nuž sa teraz od rána do večera učím — uvidím, či sa naučím.

Ale aby som nezabudol, čo je ciel tohoto listu — nože pošli bratove noviny, moja mladá a veru pekná sestrička^[539] ich rada donesie. Na sobotu prídem k vám.

Pozdrav mi všetkých a služby pánom skáž.

Tvoj Janko

List 37. Pavlovi Jozeffymu

^[540]

Dôstojný Otče!

Vysokoctený zástupca Slovákov!

Dôverujúc pevne v otcovskú lásku Dôstojnej Vašej milosti a spoliehajúc sa na svätosť povinnosti mojej, osmelujem sa Dôstojnosti Vašej o najnovejšom našom stave v náhlosti správu podať.

Čo sa v mojej neprítomnosti tu z ohľadu nášho Ústavu vykonalo, je, aby sa nakrátko vyslovil, to, že na konvente v pondelok veľkonočný držanom^[541] verejné prednášanie slovenskej gramatiky a cvičenie v stylu slovenskom, krem cvičenia homiletického, verejne sa držať mohúce, p. prof. Hlavačekovi bolo oddané. Túto správu mi rozprával sám p. Hlavaček a i p. Tomašik. Teraz neznám, či p. Hlavaček tieto hodiny sám držiavať mieni a či ich mne alebo dakomu druhému prepustí. Jestli by ich mne chcel prepustiť, prímem ich ochotne a od srdca rád, ale ho sám o ne žiadať nebudem, aby som sa mu nezdal byť neodbytným v žiadaní toho, čo mu je podľa jeho náhľadov a snád nemožné. Akokoľvek bude, je to predca dobre, že máme dačo verejného a ako sa nadejem protokolom utvrdzeného. A toto by bol resultát nášho snaženia vymôcť si dáku verejnosť na Lýceum levockom. Bez úžitku tieto hodiny i pri tejto výhode, že sú verejné, nebudú. Medzitým si ale ani mnoho úžitku, pre ich obmedzenosť, od nich slubovať nemôžeme. A preto ja od mojej súkromnosti akokoľvek by sa verejnosť zriadila, ustúpiť nezamýšľam, a tým menej, že moje návrhy, ktoré som pre budúcnosť a terajšiu moju prácu porobil, na takto usporiadanej súkromnosti spočívajú. Verejnosť nám teda bude na to, aby sme sa mali pred svetom s čím ukázať; a súkromnosť na to, aby sme dač vykonali.

Za to mám, že p. Klemens^[542] o povstávaní spolkov miernosti v Liptove a o herkulovskom pracovaní p. Hodžu^[543] na ich zakladaní, Dôstojnosti Vašej zobširna vyložil, ja predmet tento mlčaním prechodím.

Porúčajúc sa do lásky Dôstojnosti Vašej a ruku bozkávajúc Jej Dôstojnej milosti, zostávam v Levoči dňa 5. dubňa 1845.

Dôstojnosti Vašej ponížený služobník Janko Rimavský

List 38. Samovi Bohdanovi Hroboňovi

V Levoči dňa 9. 4. 1845^[544]

Nože no! Keď ma tak rád, nože mi teda len píš, a ja Ťa budem ešte račej vidieť, trebars Ťa aj teraz rád, a neznám, kto by lahšie dokázal, kto koho račej ja Teba, či Ty mňa. Ale aby som sa nemaznal, začnem o dačom druhom. Veď som to za to tak započal, že si Ty taký počiatok bol urobil. Tvoje listy šetky som dostal,^[545] ďakujem Ti za ne, a to tým viac, že v nich nie len schválenie mojich návrhov nachádzam, ale aj ponúkanie k práci na ich vyvedení, čo mi je svedectvom o ich pravde. Buď ubezpečený, Bohdanko môj drahý, že čo so mňa vystane, to v službe ktorejkolvek pravdivej a potrebnej a tým viac z mojej vlastnej myšlienky, vykonám. Lebo v tej práci vidím uspokojuvanie čiastočné aspon duše mojej, ktorá často nepokoje trpieva nad tým, že som ešte tolko nevyviedol ako druhí; že som ešte viac nevyviedol, nepovážme pritom okolnosť tú, že druhým viac asnád síl a prostriedkov k dielu je daných podané. Čo sa spojenia ústavov^[546] dotýče, o tom Ti poznamenám, že je kežmarský a prešovský už pri našom, a že hlavní dvaja Štiavničania, Maróthy^[547] a Ormis,^[548] ktorí ma predca boli doma navštívili,^[549] s velkým zápalom myšlienku túto prijali, ale celé spojenie s týmito poslednými je nie dokonané. Vec som skrze tých dvoch tak dal navliecť, aby nás sami Štavničania písebne o prijatie požiadali,^[550] skrze čo chcem to dosiahnuť, aby som mohol mať na nich prísnejšie dozorstvo, a aby oni vidiac sa samých, svoju vlastnú a naoko samorostlú vôlu o tom skutku mali i dôkaz darenia sa našich prací i podnet k druhým večím a smelším krokom. Jestli chceš, môžeš tiež ta písať, ale len týmto tonom, čo si počul, že majú náklonnosť sa k nám pripojiť, aby teda to urobili. Slovom musíš tak vziať vec tú, ako by to ich vôla bola. Písal som aj do Bratislavy,^[551] aby im v tom zmyslu dakto k. pr. Kellner^[552] písal. Že si do Bratislavy o spojení písal, dobre, ja som tiež písal Ludevítovi.^[553] Keď teraz Janko Kalinčiak ta príde za námestníka,^[554] sa snád môže podariť, ale tým viacej na rok, keď ta príde Hrenčík a Kučera.^[555] Na tento rok si mnoho neslubujem z Bratislavy, lebo tí ludia sú hlaváči a Štúr a druhí tam čo sa okolo neho ich nevedia získať. Veď by ja uvidel, či by som si nevedel s nimi rady. Vedel by si ja najsť prostriedok a spôsob pôsobenia na nich, ale nie samej autority alebo samej učenosti — nevedia tí ludia agituvať. Medzi tým, duša moja, keď za vec túto budeš robiť, daj pozor, aby sa mi nezamotala a neznesnádnila skrze vyznačenie alebo aspon robenie nádeje na dve punkty sústrednenia. Ja to chcem mať v hrsti, aby som Ti pravdu vyznal, za to že som to začal, a že sa už teraz 4 ústavy vo mne spojené,^[556] s tým poznamenaním, že keď sa v Bratislave dač usporiada a utvrdí, silnejšiemu odomňa to rád prepustím. I za to, že som chcel vec túto zorganizovať, lebo by lahko mohla inač vypadnúť príduc do druhých rúk; a naposledy i za to, že si dúverujem, že to teraz najlepšie vyvediem. Samého Štúrova politika a takt sa mi nepáči, lebo je velmi váhavý, a on je viac za dozorcu ako za manipulanta súci. Chcem teda, aby do tedy, kým sa budem môcť na Slovensku baviť, sústredenie bolo tu a v mojich rukách jeho správa, a potom ho budem vidieť a vedieť komu prepustiť.

O najlepšie zorganizovanie tohoto spojenia a ústavov jednotlivých sa postarám.^[557]

Z ohladu údov Sp. M. to vykonám, čo mi navrhuješ.^[558] Na naše listy, čo sme od Sp. m. písali,^[559] nám došli už dve odpovedi, a síce od Cochiusa^[560] a od Sp. m. važeckého.^[561] To je jedna požehnaná myšlienka to dopisovanie, kolko úloh a kolko podnetov k vytrvaniu v úmyslu máme i my i tí, čo im píšeme skrze tie listy, nám svedčí list važecký. Žiadajú nás o ďalšie dopisy. My im budeme písať a i inde všade, kdekolvek je Sp. m. a potom ich budeme spojuvať skrze to, že im budeme navrhuvať dopisuvanie i z druhými spolky. Tak sa to hla pospojuje, a o krátky čas myslím že dozorstvo hlavné môže prejať Tatrín. Len sa lepšie uzrozumovať s katolíci a Sp. m. sa mi za najlepší prostriedok takého uzrozumenia byť zdajú. Naši Sloveni sa o pár rokách k velkým — obrovským statkom hotoví. Čochvíla napíšeme aj Vám aj Trnovčanom^[562] listy, a tak všade, kde len dáko hýbanie spozorujeme.

Jankovi Ondrušovi^[563] tryznu my budeme držať 20. t. m. Lajka Tvojho brata^[564] sme o nastínenie životopisu požiadali. Keď nám dojde, pošlem ho i šetkým ostatným ústavom, a tryzna tá sa bude všade sláviť, ak bude možno 20. t. m. Musíme sa naozaj hýbať šeci a všade.

Povesti sa už tu, už sa pod cenzúru odpisujú. To rozdelenie, ktoré mi Ty navrhuješ,^[565] má tú ťažkosť, že sa mnohé povesti celkom rázu starobylého, niektorými prílepkami kresťanskými, ale nepodstatnými, pretkané, podla neho neznajú kde položiť, či do 1. či do 2. oddelenia. Medzi tým, že z druhej strany je pri ňom výhoda, ho prímem. Čo sa Mickiewiczovej myšlienky o povestiach dotýče, to by som najračej bol, čo by ju mohol čítať. Ak máš Vorlesungy,^[566] buď tak dobrý, pošli mi ich čím najskorej. Do práznin musí byť jeden zvazok vytlačený.^[567]

Kedy to máš sem prísť? Pred Turicami? No len prídi, duša moja, potom si viac pohovoríme. A na tie prázniny teda budeme lietať po tých záhonoch tatranských. Lajko slovenský^[568] je celkom náš a šetko posvetiť je hotový. Len, prosím Ťa, dobre rozváž, či to bude stáť za prácu, prostriedky nadobudnuté už raz spracuvané z ruky vypustiť a na neisté sa odvážiť. Jestli ano, tak sa neboj, odvážim sa na trebars čo, lebo tá myšlienka je duša duše mojej. Ale na neisté by predsa nerád,^[569] lebo už aj za túto prácu dostávam interese.

O tých roztržitostiach^[570] nič neznám a myslím, že by si Ty tolké ceremonie nerobil. Tu sa ani len jeden nehnevá a nevypína, trebars sú si povedomí svojho skutku, ale Bratislavčania nám vraj nechcú na náš list odpovedať preto, že od Levočanov pošlo. Štiavničania od druhého času píšu, že sa neznášame, od nás to nik nepísal, skade to teda znať môže? I iste sami Prešporčania zazerajú. Na Kmetove^[571] dopisy sa nespolahni, lebo je ten človek večí deklamator ako jednatel. Medzi tým my Prešp. dotedy písať budeme od Sp. m., kým nám len neodpovedia.

No boh Ťa, duša moja drahá, opatruj.

Tvoj J Rimavský

Tu ti posielam povesti, z ktorých si už, znám, mnohé čítal, ale aj mnohé nájdeš medzi nimi nové. Keď prídeš, by si mi ich vari mohol doniesť. Služby moje doma a v Trnovci^[572] skázať nezameškaj.

List 39. Samovi Bohdanovi Hroboňovi

V Levoči dňa 16. 4. 1845^[573]

Bohdanko môj!

Sám neznám čo to bolo za človeka, čo som Ti Reussov protokol^[574] povestí po ňom poslal,^[575] ale z malého Zátureckého^[576] uistenia znám, že je sielnický zeman. Na jeho zemanskú statočnosť som teda protokol ten zveril, a za to mám, že si ho aj dostal. List, čo som Ti bol vtedy napísal, je len tak napochytre písaný, čo za div teda, že mi jedno-druhé vypadlo. Tuto Ti teda niektoré doplnenia posielam, lebo za príležitosťami siahať sa človek často až zunuje.

Vynechal som Ti bol správu tú, že vo Velkonočný pondelok bol tuná držaný konvent,^[577] na ktorom prednášanie gramatiky slovenskej a držanie cvičenia v slohu od homiletického oddelené, bolo Hlaváčkovi odbrané. Medzi tým Hlaváček v záležitosti tejto ešte nič nevykonal, poneváč čaká za protokolom, skrze ktorý sa chce v práci svojej uistiť a proti útržkám ubezpečiť. V minulú nedelu bol tiež nový konvent, na ktorom čo sa dialo, čo nie, ja neviem, ale protokol z predošlého prečítaný a stvrdzený byť musel. Čo teraz Hlaváček urobiť zamýšľa, neznám: či začne, či nezačne, či sám bude tie hodiny držiavať, či ich mne alebo dakomu druhému prepustí, nič neznám. Ja ho o tie hodiny žiadať nebudem, ale ak mi ich dá bez mojho prosenia, tak ich prímem rád. Súkromnosť naša musí stáť tak ako stojí, lebo len skrze súkromnosť^[578] dač vykonáme.

Z ohladu toho rozpadnutia a pomerenia som Ti písal, že my tu o žiadnom rozpadnutí neznáme, a čo by aj bolo tak že sa s tou ceremoniou,^[579] ktorú chceš urobiť k pomereňú, nezrovnávam; to stvrdzujem i teraz.

Z čoho zavieraš na rozpadnutie? Z toho, že sme si nedopisuvali? Spýtaj sa najskôr, či sme mohli? Nedopisuvali sme preto, že sme nemohli. Naša verejnosť pred novým rokom bola tak ohraničená, že sme sotva mohli odpovede dávať na prišlých nám pár listov, lebo dač podobného nám Hlav. celkom bol zakázal. Sám teda uznať musíš, že sme dopisuvanie začínať nemohli. Keď ústav zakázali, sme nemali od koho písať, ba ani komu, lebo v Prešporku tak dobre nič nebolo ako tu. A z dakolko jednotlivými podpisy vystrojenými listy sme paradíruvať a figuruvať nechceli. Keď sme si pri skromnosti zriadili a Spolok m.^[580] založili, t. j. keď sme si dáku mravnú osobu stvorili a prešporčania tiež, hneď sme im písali list, na ktorý oni odpovedať sa zdráhali, len za to, že od nás pošiel. Verejné teda dopisovanie bolo nemožné až do zarazenia Sp. m. Súkromne sme dopisuvali až mnoho, nie síce každému po mene, ale Štúrovi, od ktorého sa každý veru mohol o našich záležitostiach aj to najmenšie prezvedieť. Nám z Prešporku tiež nik inší, ako Štúr alebo Kellner a kým Vozár tam bol, teda i ten, nepísal, a predca sme sa na tom nemrzeli, lebo nám len o to šlo, aby sme vedeli, čo sa tam deje a či sa dač naozaj deje. Z našej strany teda rozpadnutia žiadneho niet a merenie celkom za nepotrebné uznávame. Medzi tým, ak Ty o veci dač viacej znáš — ale Ti hovorím, Kmetovými deklamaciami^[581] sa zaviesť nedaj — a ak také merenie alebo dorozumenie račej pre prešporčanov za potrebné uznávaš, tak dobre, ja pristávam na to, ale nie na takú ceremoniu, ako Ty myslíš, lebo je aj zbytočná, aj neužitočná, k cielu nevedúca, lebo je len povrchná. Ak je rozpadnutie, či myslíš, že ich pomeríš, keď si tí dvaja alebo štyria ruky podajú? Never: také bude rozpadnutie, aké je teraz, ale naveky hovorím, ak je. Jestli sme sa rozpadli, tak sme sa rozpadli lonského roku pri odchode,^[582] t. j. pri skutku, pri deja podstatu nášho života sa týkajúcom. Jestli sa chceme zmeriť a spojiť, tak sa zas len spojíme a pomeríme na skutku na deju podstatu života nášho prenikajúcom. Ja som najvnútornejšie presvedčený o tom, že myšlienky tie, ktoré mám pre mládež našu z jej podstatou sú zrástnuté, že sa to myšlienky ich (v)šetkých budúcnosti. Jestli sa teda máme pomeriť, nach nám prešporčania podajú ruky k práci našej spoločnej a vystavíme (v)šetci jeden ústav, jednotu bratskou láskou, akej ešte dosial medzi nami nebolo, zrodzenú a zapečatenú. Takto, myslím, že sa len môžeme spojiť a pomeriť, t. j. podstatne, v skutku a v deji. Potom už jestli chceme, môžeme si my aj ceremoniu urobiť v Tatrách, ako Ty navrhuješ,^[583] ale nie len tí štyria, ale predstavuvatelia celej slov. mládeže, zo všetkých ústavov, aby sme zapustili prvú pamiatku lásky našej dejotvornej a bratrstvo naše slovenské v chráme slovanstva tatranskom posvetili. Takéto sviatočné svetenie, ja navrhujem pre bratrstvo slovenské každý rok zopakovať, ktoré by sa v čas zasadnutia Tatrína stať malo a ktoré by vyslancovia všetkých ústavov, donesúc každý to, čo sa kde najlepšieho utvorilo, či vo vede, či v umení v ktoromkoľvek atď. atď., a hlavnej správe Slovenska Tatrínu a samím sebe to k tešení sa nad tým vystavujúc zasvetilo. Toto by boli opravdivé olympijské alebo radčej tatranské hry, ktoré skôr pozdejšie zjaviť sa musia. To je môj návrh. Odpíš mi, čo o ňom myslíš.

Čo sa spojenia ús(tavov) dotýče,^[584] to mám už aj na papieri od Prešovanov a od Kežmaranov, Štiavničanov, Maróthyho a Ormisa som za to získal, ale čo mi je velmi divno, ešte dosial mi nič nepíšu. Medzitým tam nemyslím, žeby boli velké ťažkosti. Najviac sa obávam od Prešporku, že ten ruku nebude chcieť podať, jednak pre nevrlosť, ktorá tam byť musí, jednak i preto, že sa mu z jeho slávy nebude chcieť upustiť. Pre lepšie a lahšie sprostredkuvanie veci, myslím, žeby najlepšie bolo, čo by si Ty, Bohdanko môj, aj s Jankom Kalinčiakom, sem prišiel, idúci i cez Kežmarok a Janka Klabinského^[585] tiež sem povolajúc k porade. Najlepší čas by k tomu bol, tak myslím, 4. máj, ktorého my tu všeobecné zhromaždenie mať budeme.^[586] Toto spojenie sa tohoto školského roku neusporiada, za to, že sa nemôže, poneváč k úplnému usporiadaniu potrebná je známosť všetkých okolností, každého ústavu. Medzi tým pomaly len sa to aj tohoto roku stať môže t. j. to, že nám pošlu do všeob(ecného) zhrom(aždenia) správy o svojej činnosti a najlepšiu prácu, a že nám dajú písemne, že k nášmu bratstvu pristúpiť chcú, a všetkému tomu, čo ono so sebou donáša, sa podvolujú. Ostatné by sme pri tej schôdzke v Tatrách urobili. Rozumie sa ale, že niektorí myslieť a dorozumieť sa musíme popredku, aby sme nemuseli extemporuvať a potom dač takého zlepiť, čo by hneď opravuvané byť muselo. Mohol by si potom aj brata Lajka,^[587] aj Ondreja Hodžu^[588] sebou sem pojať.

Ondrušov kar^[589] len na druhú nedelu držať budeme, lebo nám dosial životopis nedošiel, o ktorý sme Lajka boli požiadali. Mohol by si ho posúriť. Na všetkých 4 našich ústavoch sa v jeden deň bude sláviť.

Práce nám tu chvalabohu dobre idú, len že už málo času máme. Naozaj sa musíme pochlapsky poobracať, aby sme predca dač vykonali.

Do Prešporku som písal t. j. Štúrovi^[590] to isté o tom spojení a pomerení, čo Tebe, nuž neznám, čo povie na to. A ak náhle dojde list od Spolku Pr., pre náš, hneď im tiež napíšeme a budeme traktuvať a vyjednávať medzi sebou. Len mi Štúr ešte nič nepísal, či mi dúveruje, že to bratstvo budem v stave vyviesť, lebo by som nerád, čo by mi jeho pochybuvanie, ktoré môže mať velký vplyv potom pozdejšie, keď začnem, vec znesnadňuvalo.

Moje pripravuvanie sa k súkromným rozpravám^[591] mi viac času zaujíma, ako by som sa bol ponazdal, a preto som ešte všetky opravy k povestiam porobiť nemohol. Ale čo noci presedím, preca musia vyjsť do práznin. Pošli mi tie prednášania Mickjewiczove,^[592] v ktorých o našich povestiach hovorí.

Moje služby a srdečné pozdravenie skáž Tvojim všetkým domácim aj v Trnovci^[593] aj v škole a p. Lehotskému povedz, že je to veru veliká sympathie.

Boh Ťa opatruj

Tvoj Janko Fr.

List 40. Pavlovi Jozeffymu

^[594]

Dôstojný Otče!

Vysokoctený zástupca Slovákov!

Srdečné moje poďakovanie vzdávam Dôstojnej Vašej milosti za lásku, ktoré mi skrze nedávno poslaný list^[595] preukázať láskave ráčila. Práve v ten istý deň mi i od p. Brezníka došlo písmo^[596] v tých istých záležitostiach, a nemálo som sa zadivil nad tým, že mi p. Brezník, mne celkom neznámy, dač podobného urobiť mohol. Akoby mi pred istým časom toto vyzvanie milým a vítaným bolo bývalo, tak som teraz musel ľutovať, že som ho prijať nemohol. Prijať som ho naskrze nemohol, lebo sa mi moje krásne ideále a započaté práce zanechať či druhému nezoznámenému s nimi, či práve slepej náhode, pre moju pohodlnosť a k tomu pokoj vlastnej duše utratiť, primnoho videlo. K tomu vyznám, žeby som v takej práci ani toľko nevyviedol, akoby sa inač odo mňa očakávať mohlo, lebo sa k takému malokramárstvu nie veľmi spôsobným a tým menej sklonným byť cítim. Odpísal som teda p. Brezníkovi,^[597] že neprijímam a porúčal som mu Eduarda Škultétyho,^[598] a na ten pád, jestli by do Eduarda dúveru snáď nemal, Samka Vozára.^[599]

Naše tunajšie záležitosti^[600] tak stoja a tak idú, ako dosiaľ stáli a šli. Verejného ešte dosiaľ nič niet, ačpráve p. prof. Hlavaček už na papieri má, že môže gramatiku slovenskú verejne prednášať a praktické cvičenia od homiletických oddelené tiež verejne držať, a včas potreby za námestníka si vyvoliť, koho chce. Medzitým predsa až dosial nič nezapočal a tušim toho roku už ani nezapočne, lebo sa mu akosi divne zdá námestníctvo mne aj dať aj nedať.

Súkromné naše hodiny^[601] všetky idú svojím obyčajným behom, a chvála p. bohu, sa nám dobre darí, len nech nám Otec večnej lásky a dobroty i naďalej ráči požehnania svojho udeliť, tak, za to mám, že očakávaniu našich otcov, jestli aj nie úplne, aspoň čiastočne, zadosť urobíme.

Ostatne porúčajúc sa do lásky Dôstojnej Vašej milosti zostávam v Levoči dňa 29. dubňa 1845

Dôstojnej Vašej milosti ponížený služebník Janko Rimavský

List 41. Augustovi Horislavovi Škultétymu

V Levoči dňa 29. dubňa 1845^[602]

Už som veru čakal ten list,^[603] čo ste mi, starký môj, slúbili, lebo by som bol rád zvedieť, ako sa tej vašej nedelnej škole darí. Či ste už započali? Nože no dač napíšte. A so spolkom miernosti že je ako?

Štúr píše,^[604] že ohlásenie na noviny preto neposlal, že nemá svojho cenzora a druhý mu ho nechce prepustiť. S ústavom to tak stojí, ako predtým.

V nedelu sme tu držali trýznu Jankovi Ondrušovi.^[605] Slávnosť nám naozaj sviatočne vypadla. Držala sa už aj v Kežmarku aj v Prešove. V Štiavnici sa tiež v ten deň mala, a v Prešporku sa strojili. Pomaly sa naučíme všade naraz a jednako hýbať. Veď to pôjde, len nech ústavy pod jednu správu spojíme.

Na nedelu t. j. 4. mája budeme mať druhé všeobecné zhromaždenie,^[606] do ktorého už aj Kežmarčania aj Prešovčania správy a práce pošlú. Ak je Marko^[607] doma, pozdravte ho a povedzte mu, aby prišiel, ak môže. Na ten čas má aj Samko Hroboň aj Ondrej Hodža sem prísť — a ak by prísť nemohol, nach mi dač aspoň odpíše.

Či ste Pálenčení šenk preložili?^[608] Tlačený Vám consescuvali. Ale sa Andraščík vraj strojí do Budína, aby si vykonal slobodné predávanie a dovolenie k novému o 100 veršov asi rozmnoženému vydaniu.

Práve mi Gál^[609] hovorí, že Vy nikdy takto mnoho nepíšete, nuž teda aj ja urobím punktum. Už je pol dvanástej, pôjdem spať.

Boh Vás opatruj!

Váš Janko Fr.

List 42. Spolok miernosti v Levoči Spolku miernosti v Jasenovej

(5. 5. 1845)^[610]

Velební, dvojakejctihodní, vysokoctení správcovia a vodcovia stáda Kristovho!

Vychvalujú sa pokroky vzdelanosti devätnásteho stoletia v kunštoch, umeniach a najrozličnejších vynálezkoch sa zjavujúce. Je to pravda istá, že daleko pokročilo stoletie naše na tomto poli. Ale nech obráti dakto oči svoje do duše a vnutrností ludí terajšieho sveta, nech sa podíva na ich skutky, na ich domáci a verejný život, a tu sa zhrozí každý šlechetný a bohabojný človek, s bolesťou a žialom odvráti zraky svoje od upadlého, nemravného a po zemských interesoch sa zháňajúceho pokolenia ludského. Vo velkých mestách skazenosť mravov, bezbožný a nešlachetný život nás prekvapí. V okoliach, mestečkách a dedinách lud opustený, v mrákote a nevedomosti, v bahne telesnosti a jemu hoviacich rozkošiach so žialom vidieť musíme.

Medzitým odvrátime teraz oči Vaše, strážci velební a vodcovia ludu opusteného, od celého sveta a pokolenia na svete tomto žijúceho, a len na našu drahú vlasť, — podporuvaní a vábení k tomu Vašou láskou a dobrotou, ktorou nám dakolko slov prehovoriť milostivo dovoliť ráčite — len na túto našu uhorskú vlasť Vaše otcovské zraky a k dobru človečenstva posvatenie duše a mysly obrátiť a upozorniť v úmysle máme. Aj v týchto krajách je ešte mnoho velice mnoho takých ludí, ktorí sa len o telo starajú, na ducha celkom zapomínajú, ktorí len telesnosti hovia, tejto rozkoše a zábavy hladajú, ducha a jeho vzdelanie si ani mak nevšímajú.

Medzi šetkými ošklivosťami a telesnostiami je preca najohavnejšia tá, ktorá sa ludu pri Váhu, Hronu, Orave a medzi Tatrami sa nachádzajúcemu zmohla a rozšírila. Zhrozí sa každý šlechetnejší človek nad upadnutým ludom týmto. Upadol on a vála sa v blate telesných žiadostí a náruživostí. Topí sa v nešťasnom nápoju, peklom vymyslenej pálenke. Je toto trest boží prísny a veliký, hrozný a strašlivý a s velikými obeťmi sa musí lud ten z neho vykúpiť, len zrieknutím sa a preoblečením sa v nového a svatého človeka si on predešlú lásku všemohúceho boha vyzíska.

Dielo a vykúpenie toto s božou pomocou sa už započalo. Započali to tí, ktorí majú na lud nejvetšie dozorstvo, vplyv, moc a silu. Započali to duchovní správcovia ludu toho upadlého. Poznali oni povinnosti a naloženie svoje, ktoré je: mravný a duchovný živôt medzi stádom svojím šíriť a uskutočňovať. Oddali sa oni dielu tomuto celou dušou, celou myslou, vytrvalosťou a odhodlanosťou sv. apoštolov Kristovo učenie po širokom svete hlásajúcich a rozširujúcich. Začali oni prácu túto a Otec všemohúci vylial na ňu hojné svoje požehnanie. Vyplnili sa túžby a úmysly, ciele a predsavzatia jejich; založili oni skutečne „spolky miernosti“ a založili týmto základ a podlahu mravnému a nábožnému, šlechetnému a bohabojnému, kresťanskému a svatému životu. Takéto sú: p. Kadavého,^[611] Závodníka,^[612] Hurbana,^[613] Šoltýsa,^[614] Krmeského,^[615] Lehockého^[616] a mnohé druhé. Vo Sv. Mikuláši dvoj. p. Hodža^[617] sa náramnou odhodlanosťou k tej práci prichytil a už tisíce ludu do Spolku miernosti priviedol.

Zo šetkých strán sa dopočúvame, že údovia spolkov takýchto nevedia sa dosť naďakuvať dobrodincom svojim, otcom a opatrovníkom duchovným, všade sa z krásneho preporodenia z toho pochádzajúceho tešia a radujú. Práce im lepšie idú; gazdovia zostávajú pri lepšej majetnosti, zvada, bitka a roztržitosť v domoch a rodinách prestáva, na mesto toho pokoj, svornosť a láska kresťanská sa v každej tejto společnosti zjavuje.

Sami sme už viac listov dostali od údov spolkov miernosti písaných, v ktorých sami o tomto preporodení, o tomto počiatku nového, mravného a kresťanského života krásno svedectvo vydávajú.

Zakladatelia spolkov takýchto aj o to sa postarali, aby sa ten čas ludu, ktorý pri pití nešťastného toho nápoja strávil, vynahradil, aby na mesto toho nové, duchovné občerstvenie a posilnenie dostal. Preto zakladajú oni k spolkom svojím školy nedelné, ktoré budú k vyučuváňu ludu slúžiť. Dvoj. p. Hurban vydá nezadlho knižečku o spolkoch miernosti a o zriadeňú škôl nedelných^[618] a dokáže ich tuhé spojenie. Potrebné je iste, kde sa Sp. miernosti založí, aby tam hneď škola nedelný čas k pití pálenky obetuvaný vynahradila.

Vítaná nám práve dnes došla zo sl. Oravskej stol.,^[619] že už je Velebné a dvojakejctihodné milosti Vaše na založení a rozšírení spolkov takýchto pracuvať všemožne započať ráčili, čo nás velikou radosťou a srdečným potešením naplnilo. Dieky Vám za to, otcovia drahí, najvrúcnejšie vdávame, velebíme a požehnávame dielo Vaše, tešiac sa z toho náramne, že sa vždy viac a viac duší odhodlaných nachádza, ktorí poznávajú ciel a prospech, úžitok a potrebu spolkov miernosti. Medzi takýmito posvatenci sa nachádzajú aj Velebné milosti Vaše, medzi týmito sa ligotajú aj Vaše drahé a vzácne mená.

Prímite, otcovia naši drahí, dieky tieto úprimné a srdečné za Vaše ustávanie jako nejzretelnejší znak našej úcty, pokory a uznalosti, ktorou sa k Vám, otcovia opusteného ludu slovenského, chováme. V tej nádeji, že sa v dúvere našej synovskej nesklamete, že vďačne prímete srdečné poďakovanie mladých Slovákov a synov, Vaše kročaje nasledujúcich, zostávame — v Levoči d. 5. kvetňa 1845 — Velebným a dvojakejctihodným milostiam Vaším oddaní ctitelia, údovia spolkov miernosti pri evanj. školách tatranských. Z naloženia

Mikuláš Dohnáni

Janko Francisci Rimavský n. t. č. správca spolkov miernosti mládeže slovenskej pri ev. školách tatranských.

List 43. Spolok miernosti v Levoči Spolku miernosti v Sielnici

(5. 5. 1845)^[620]

Pozdravenie Spolku miernosti sielnickému od spolkov miernosti mládeže slovenskej pri evanj. školách tatranských!

Milé je to každému pritelovi pokolenia ludského, keď vidí, že zlé a nepravdivé domnienky a predsudky sa spomedzi ludí ktoréhokolvek stavu tratia a že ludia, ktorí pred tým o daktorej veci zle presvedčení boli, k poznávaňú svetla a pravdy prichádzajú a škodlivé myšlienky zanechávajú. Ale ovela viac tešiť to musí každého milovníka ludí, keď sa aj o tom s radosťou presvedčuje, že ludia podla tých pravdivých myšlienok, ktoré na mesto nepravdivých prijali, aj živôt svoj spravovať, chyby a nesnadnosti napraviť chcejú. Nemálo sme sa aj my zaradovali nad tým, keď sme počuli, že ste aj Vy, drahí krajania naši, o storakej škodlivosti pitia pálenky sa presvedčiac, od bludnej tej domnienky odstúpili a užívanie jej zanahať pevne pred seba vzali. Lebo ste tým dokázali, že ste Vy ludia tací, ktorí nechcejú už viac v tom zlom stave a v tých škodlivých domnienkach žiť, ktoré im posial tak často na sto a storaký spôsob života rozhorčuvali. Ale že chcete podla zákonov zdravého Vášho rozumu, ako to sám pánboh prikázal a ako sa to na rozumných ludí svečí, živôt Váš riadiť, tak ľuďom aj bohu milšími sa stať a k dokonalosti kresťanskej, akú sám pán Kristus prikazuje, kráčať. Týmto predsebavzatím vylúčili ste sa z počtu veľa tisíc takých — žialbohu — nešťasných ľudí, ktorí neohliadajúc sa na svoje vlastné, na svojich domácich, dietok, bratov a sestár štestia, pokoj a blahoslavenstvo — nemierným pitím toho ohezdného nápoja zemskému štesťú záhubu a skazu pripravujú, podobnejší nerozumným hovedám ako ľuďom sa stávajú, zo svojho malého imania Židom tisíce do ich ľudožravých vriec naháňajú a ešte k tomu z ich lásky a dobrej vôli ako sluhovia žiť musia. Či to aj Vás samých nemusí radosťou naplniť, keď Vám samo Vaše svedomie spokojným citom privoláva, že Vy medzi takých ľudí neprináležíte! Či Vám to neposkytne potešenie, keď zdravie Vaše pred tolkými, z nemierneho života pochádzajúcimi chorobami a nemocmi ubezpečujete, keď vidíte, že ste k práci schopnejší, že tak dorobným výdavkom a dlžobám vyhnete, že je Vaše poctivé meno u Žida ani raz nezapísané, že sa hospodárstvo Vaše zo dňa na deň rozmnožuje, že sa za nemierny živôt, ani pred sebou, ani pred druhými hanbiť nemusíte, že vadám a roztržitostiam ani medzi cudzími, ani medzi domácimi príčinu nezavdávate, o vlastné a Vašich príbuzných štestie a pohodlie sa lepšie staráte, a, tak ten nejvetší na zemi tejto poklad — pokoj svedomia — na veky zachováte. V krásnom predsebavzaťú Vašom iste Vás šetky tieto pohodlia a radosti z odrieknutia sa pálenky pochádzajúce posilňovať budú. Za svedectvo nech Vám slúžia ako v Liptove tak aj v Orave, v Polskej, Šariši a po veľa krajoch okolitých založené spolky miernosti, ku ktorým zo dňa na deň mnozí údovia so svojma (rodinami celými)^[621] sa pripojujú, vidiac, že to veru lepšie podla (nich) sa riadiť, (ako l)en tak do sveta, nemilobohu, bez šetkého poriadku a svedomitosti biedne živôt tráviť.

Toto Vám oznámiť sme si my, mládenci slovenskí, ktorí sa za vodcov a učitelov krajanov našich pripravujeme a na šetkom, čo by im užitočné byť mohlo, pracovať sa chystáme — za povinnosť našu držali, aby sme našu najsrdečnejšú radosť nad krásnym Vašim počínaním vyjavili a Vás v opravdivom ľudskom presebavzaťú Vašom posilnili. Pán boh požehnaj každému predsebavzaťú Vášmu, svedomie Vaše a presvečenosť o dôležitosti veci a zámeru Vášho Vás posilňuj, aby ste šetky prekážky a odpornosti mužne a smele premôcť nepriatelov vašich zahanbiť, padajúcich pozdvihnúť, bojazlivých osmeliť, a tak zo skutku Vášho požehnania a radosti sa dožiť mohli. To Vám praje menom spolku miernosti mládeže slovenskej pri evanj. školách tatranských

Váš uprimný priatel Eduard Škultéty, v. r.

V Levoči d. 5. kvetna 1845.

Janko Francisci Rimavský, n. t. č.^[622] správca spolkov miernosti slovenskej mládeže pri ev. školách tatranských.

List 44. Spolok miernosti v Levoči Michalovi Miloslavovi Hodžovi

(7. 5. 1845)^[623]

Srdečné pozdravenie Spolku miernosti sv. mikulášskemu od Spolku miernosti levočského!

Ako sa duch nad vodami za tisíc a tisíc vekov zachvieval, tak sa vznášal pres veky a veky i nad nami, nad matkou Tatrou stoletou, nad bolne stonajúcim, túžby svoje v žalostných piesňach k nebu zasielajúcim Slovenskom. Ale sláva večná bohu na výsosti, prebieha on už hlboko ranené vnútornosti Slováka, prebieha a mocou svojou bôle hojí, ktoré stoletia spôsobili, ale stoletia vyhojiť nevedeli. Sláva bohu, pripravuje sa už cesta Páne, lebo sa naplnili dňové!

Nebudeme vyratuvať povinnosti, ktorým sa skrz Spolok miernosti zadosť urobí, nebudeme pripomínať úžitky telesné a duchovné. Pominieme podotknúť len blažený pokoj, ktorý s povedomosti, že sa povinnosti vyplnenia vyplýva. Zanecháme tú radosť, ktorú rodina, dietky na kolená pred obličajom božím padajúce pocíťa pri navrátení sa otca zbludilého, zdivelého do náručia milých. Nezpomnieme tie skrúšené modlitby k nebu sa vznášajúce za tých, ktorí človeku hodnosť v prsach ludských zbudzujú. Slávu, vážnosť skrze primerané chovanie sa duchu meno sebou prichádzajúcu, následky zo spojenia tohoto budúcne na svetlo prísť majúce tiež zamlčíme, — chtiac Vás, Spolok miernosti sv. mikulášsky, prítomným písmom jedine pozdraviť a radosť našu nekonečnú nad obrovským pokrokom Vašim vyjadriť.

Správa, že sa Spolok miernosti už i v Sv. Mikuláši, meste položením svojím tak dôležitom, zarazil, každého potešiť musí. Z útechou sme počúvali i to, že sa údovia tohože spolku statne držia, pred súdy stoličných pánov volaní neohrožene vystupujú a príkladom svojím i druhých k podobnému, zmužilému počíňaňú podpalujú.^[624] Mená niektorých palúckych a vrbických obyvatelov vo vďačnej pamiatke zostanú nie len u nás, ale i u šetkých o veci prave zmýšlajúcich. Vydávajte svedectvo pravde, spolupracovatelia naši, rozdúchajte iskru vnutrnostiach hlboko veziacu v oheň velký, v oheň blesky svojimi svety osvecuvať majúci, v oheň teplom svojím život nový človečenstva vyvádzajúci. Tak potom „vyjdzie z zametu sviat ducha“,^[625] podla velkého národa básnika, ano, výde, ba už i vychádza. Zadumenosť, smútok, zmatenina sa tratí, duch sa volnejšie hýbať začína, Slováci skrze spolky miernosti zoru života lepšieho na božie svetlo, na božie slniečko vychádzajú.

Bôh všemohúci napomahaj a posilňuj úmysel váš v službe ducha predsevzatí, posilňuj a požehnaj požehnaním svatým i zvestuvatela spasenia, ktorí v cirkvi Vašej rodinám údov, dietkam otcov a bohu ctitelov prinavracuje. Zostávame

Spolku miernosti sv. mikulášskemu

V Levoči dňa 7. kvetňa 1845.

Z ustanovenia oddaní ctitelia, údovia Spolku miernosti levočského.

K. Hrenčík,^[626] v. r.

Janko Francisci Rimavský, v. r., n. t. č. h.^[627] správca Spolku miernosti mládeže slovenskej pri ev. školách tatranských.

List 45. Augustovi Horislavovi Škultétymu

(máj 1845)^[628]

Keďže tá Ertlička^[629] ešte neodišla, nuž teda ešte Vám, starký môj, dačo.

Len som vám ja veru Hodžovu kázeň, ktorú na smrtnú nedelu kázal, dostal už vytlačenú. Kázeň je dlhá. Ale skade že to započínam. Téma je „Něpi pálenku, nězabigeš!“^[630] Už, pravda, ste v tomto predmetu našli, na čom ste sa zastavili, t. j. to ě a to g Vám bezpochyby padlo do očí. Celá kázeň je tak napísaná, notabene ypsilon tam, genitív, dat. sin a nom. a acu. plur. dobrého, dobrému, dobré, atď. No ale nach že by ho parom vzal aj s takou dôslednosťou a pridŕžaním sa poriadkov na správcu Tatrína ako na anjela čertové rožky sa nesvedčiacom. Keby to len bol previedol všetko, ale nič človek nezná, čo je chyba gramatiky, čo tisku. To je naozajstná naničhodná hlúposť, svevolnosť, keď sa v jeho prítomnosti proti tomu všetkému ustanovilo a on to, ako prednosta Tatrína, so zavrhnutými jednostrannosťami prvý vystúpi! Či s tým on, ktorý na držanie jednoty všetku svoju pozornosť, spôsobnosť, opatrnosť a silu vynaložiť mal, či hovorím on svevolným svojim krokom neotvoril bránu svevoli? Ale dočkaj! Bude to sekaniny v tom milom Tatríne!^[631] Ale dobre, keď starší nevedia sa podriadiť obecnej vôli, prinútime ich my, a keď seba zaprieť neznajú, naučíme ich my. Prosím Vás, nedajte sa tomu kometovskému zjaveniu ani najmenšie zmútiť a dúveru v slovenčinu, ktorú na tých stranách svevolný ten kúsok umenšiť môže, hlaďte všemožne udržať.

Obsah je silný. O rečníctve tu môžem povedať, že je Hodža rečník na kancli, ale nie v knihe.

Ostatného by som rád bol už s Vami. Že sa Matolay^[632] bol v Tisovci na svadbe opil? Nože mi o tom, ak viete, dač odpíšte, lebo mi je treba. Naničhodné cigánske chlapčisko.

Moje služby pánom povedať nezabudnite.

Boh Vás opatruj! Váš Janko Fr.

Keby som bol lepšej vôle, veru by som o tých 4 nevestách, čo Vás tak obracali,^[633] veru podiskuroval, ale sa mi ( ) nechce. Nota bene toto som písal v ten deň, keď ocíkovi, lenže večer. Odošlite, prosím Vás, čo skôr tento lístok mojej matke,^[634] ale naiste.

List 46. Samovi Bohdanovi Hroboňovi

V Levoči dňa 18. kvetna 1845^[635]

Duša moja!

Aspon pár slov s pozdravením. Bol som na sviatky v Šariši, menovite v Bardijove a poznal som sa s Andraščíkom,^[636] plebánom, spisuvatelom Pálenčenieho šenku. Človek ten je velmi vážny pre náš život. Keď chceš ho poznať, prečítaj list, čo som Hodžovi písal,^[637] lebo teraz nestačím. Chce robiť za Sp. m. všetko, čo len požiadame od neho a chce sa s nami spojiť. Nože popohýnaj Hodžu, žeby mu prvou počtou písal, ak to ešte neurobil. Tak tam asi pozde ide. Keď prídeš sem, vyber sa naozaj tak, aby si aj do Bardiova ísť mohol. Keď sa s tým človekom zrozumieme a celkom spojíme, velmi mnoho vyhráme. On bude punkt, na ktorom sa východ so západom spojí, on bude tvorca východných našich dosial mrtvých stolíc. Písal som Hodžovi aj o spojení Jednoty našej s Tatrínom;^[638] môžeš to tiež tam čítať, a prečítaj si to, aby si sa mohol o veci tej s Hodžom pozhovárať, poznajúc i moje náhlady. Keď sem prídeš, na dačom istom sa uznesieme.

Z mojich Povestí^[639] mám prvý hárok práve pod korektúrou. Tie povesti, čo boli u Teba, dosť budú do jedného zvazku a hádky môžu vystať. Štúr mi radil čakať, kým výde gramatika,^[640] ale kedy to bude? Kým sme tu, vynde zvazok.

Zbohom Tvoj Janko Fr.

Mickiewiczove prednášania^[641] potrebujem!

List 47. Samovi Bohdanovi Hroboňovi

V Levoči dňa 11/6 1845^[642]

Dobrý deň, drahý náš, akože sa máš s tými Tvojimi prsami?^[643] To je veru smutná novina, že si Ty ochorel a mohla bezpečne celkom vystať. Len ma a nás už teraz čo skôr poteš s tou novinou, že si už načisto zdravý.

Ja som Ťa sem naiste čakal, nuž ale čože robiť, keď si nemohol. Mal som mnohie predmety k Tvojmu príchodu poodkladanie, že ich po porade s Tebou do života uvediem. Nuž a teraz som ich len tak po mojom rozume uviedol, druhie do schôdzky tatranskej zanechal.^[644] Čo som uviedol je, aby každý odchádzajúci zo škôl si vzal od správcu Sp. m. vysvedčenie a vykážuc sa s nim doma neomylne vstúpil, alebo zreknutím sa pálenky ect. počiatok urobil. Vysvedčenie zo spolku toho, do ktorého vstúpil, správcovi spolku toho, z ktorého vyšiel, poslať má. Tak i tí, ktorí zo školy na školu prechádzajú. K tomu som ešte pripojil aj vysvedčenie údom ako údom ústavov z jedného na druhý prechádzajúcim. Títo musia poslať vysvedčenie spravcovi ústavu toho, z ktorého odišli, od správcu ústavu toho, do ktorého vstúpili. To bola Tvoja dobrá myšlienka, ja som ju rozšíril,^[645] — a k jednote našej podstatne prináleží. Tým sa občiahne aj to, že keď z ústavu alebo zo Sp. m. vystúpi, hneď je do druhého vstúpiť zaviazaný, a potom je pohnutkou k usilovnosti pracovite a poriadne sa držať. Práce naše my tu končíme. Ja budem mať napozajtra ostatnú hodinu, druhí už dokončili a v nedelu bude všeobecné zhromaždenie.^[646] Teraz mám pár exekúcii za Sp. m. Dosial nič nebolo počuť, hiba teraz naraz. Jedného bezpochyby vyhodíme na príklad, ale keď obanuje svoj skutok, ako lutuje, a Spolok o prijatie požiada, svaté povinnosti plniť slúbi, ho prímeme, pod výnimkou vyhodenia pri prvom priestupku.

Mojich povestí sa už 5. hárok tlačí, všetkých bude 8, aby cena viac nevyniesla, ako 20×r. c. m. Dal som 1000 výtiskov vytlačiť, z ktorých 250 na velíne. Tisk je pekný — papier dobrý. Keby už len ten Mickiewicz tu bol,^[647] aby som ten predhovor môhol napísať, lebo som ho dosial nie. Popelvár največí na svete je prvá,^[648] lebo aj zaslúži, aby našim povestiam predok zaviedla. Odpíš mi, aký mám dať titul. Ja myslím len krátky: „Povesti slovenskie (či poviestky, či rozprávky?) usporiadal a vydal J. R. Zvazok I. Dedikujem ich slovenstvu a aj predhovor tiež vo forme prímluvy k tomu samému napíšem, nie dlhý a spôsobom viacej raisonizujúcim, zvlášte jestli mi tie zväzky nedôjdú.

Pred zasadnutím Tatrína neznám, ako skoro budem môcť prísť, na každý pád sa ale v Liptove s Tebou zaďalej pobavím. Okolo 10. budúceho mesiaca sa vyberiem do Bratislavy k Štúrovi, už dávno ma volal, a stade prídem s Hurbanom hore, kedy, to neznám, ale sa budem usilovať pár dní pred 6-tym.

Ale, prosím Ťa, čo to ten Hodža s tou kázňou vykonal?!^[649] Keby už len bol previedol aj tie jeho novotvornosvevolné gramaticko-turčianskoniakčiny, ale ani len to. Človek nezná, čo je chyba spisuvatelova, či tiskárova. Tak sa zdá, že je tak napísané, ako kedy prišlo pod pero. Ej, ale za to, že ako prednosta Tatrína prvý sa svevole dopustil, bude odpoviedať. Veru si tú vec mohol za vec svedomia pokladať a poriadkovému a zákonnému životu sa lepšie naučiť podriadiť.

Nuž a so Spolkom miernosti že čo robí, nehal to tak? či nezná ako ďalej? nech dá pozor, aby celú cirkev ku kriviemu slubu nezviedol. A to robia všetci tí, ktorí od ludu žiadajú zreknutie, alebo čo ešte horšie v tomto spôsobe, odprisahanie pálenky, a potom organickými spolkami, nedelnými školami, prísnym dozorstvom atď. ten slub a tú prísahu nepoistia. Nie je to kumšt kdačomu priviesť trebars celú cirkev, ale ju vedieť v tom zadržať, a vychovať, aby sa sama na nohách, na ktorie ju kňaz postavil, držala. Ja môžem mojich šuhajcov zapálenou rečou ku všeličomu doviesť, tak že mi budú prisahať, ale či mi prísahu o deň, o týždeň, o rok zadržia, jestli neporobím k tomu poriadky? Ten Hodža sa len tak rozohnal a či bude znať a vládať teraz bežať?

Samko môj, prosím Ťa, pošli mi dajeden sanelík,^[650] veď máte dva, na cestu, lebo tu neznám, kde dostať; ale naiste od p. Záthureckého^[651] alebo od p. Lehotskej,^[652] ktorej služby skáž, aby mi dač donieslo od Sympathie. Sláva mu! Ja tu zostanem, kým povesti sa nedohotujú.

Boh Ťa, duša moja drahá, pozdrav!

Tvoj Janko

Návrh Tvoj od Lojka poslaný^[653] vyvediem. Škoda, že si sám neposlal tie otázky, ako si slúbil. Dnes zajtra ich ja rozpíšem a rozošlem po ústavoch. Dačo sa robí, ale mnoho nečakám, lebo naši ludia to ešte neznajú ako. Pozdejšie lepšie pôjde.

List 48. Samovi Bohdanovi Hroboňovi

V Levoči dňa 26. lipňa 1845^[654]

Ďakujem Ti, duša moja, za Tvoj vinš^[655] a dodávam k nemu buďme všetci zdraví!

Dnes mi prišlo pozvanie, či ohlásenie novín Slovenských.^[656] Preca teda už raz! Dobre je napísané, len sa mi to nevidí, že zas dal vyberať medzi švabachom a latinským písmom. Pravopis je v niektorých punktoch v Povestiach mojich užitý od tohoto rozdielny, ale len v akcentuacii, k. pr. ja píšem rukamí a všetky čisto í, Štúr i. Nach že už len vyletí ten Orol.^[657]

Povesti^[658] všetkého je 9 hárkov. Tlačiť sa má obálka aj ostatný hárok. 4 hárky posielam po Záthureckom^[659] Fejérpatakymu^[660] na viazanie, 4 pošlem po Krmeskom^[661] zajtra a ostatné skrze p. Lehotskú.^[662] Ak by do tedy, kým táto sa vráti, nebolo hotové, tak iste pôjdem na Mikuláš domov, aby som to sebou vziať mohol. Ako bude, oznámim Ti po p. Lehotskej, lebo by som sa rád, na ten pád, jestli by som na Mikuláš šiel, s Tebou sa tam dakde zísť. Predhovor som len na pol tlačeného hárka napísal. Mickiewicz, ktorý mi práve vtedy prišiel, keď som k predhovoru sadal, Mickiewicz ma zachvátil jeho theoriou o zjavení, prebiehol som to pravda povrchne a potom som z toho stanoviska dakolko riadkov napísal. Tak sa mi vidí, že som temno pohovoril, lebo vlastne, aby som praudu poviedal, ani sám si to vysvetliť a ospravedlniť všetko neznám, čo som napísal. Ale že sa mi páčilo a že som viacej veril, ako znám, že je dobre, dal som to vytlačiť. Prosím Ťa, napíš potom pre objasnenie dačo do Orla.^[663]

Moji šuhajci v lúčivnom zasadnutí^[664] sa všetci poplakali a uzkostlivým pohladom na mňa prezrazuvali obávania, či jim na rok prídem. Ja som im poviedal, aby mali dúveru do seba a do toho mystičného, čo riadí osud náš a aby boli istí, že ja naveky s nimi bude(m), či sem či ta osudom zahodzený. — „Slovo moje Vám bude naveky zákonom, duch môj vašou dušou“. — Lebo som ešte nepoviedal, čo urobím na rok, z tej príčiny, žeby mi tu popredku prekážky nerobili, a potom aby naoko samým sebe zanehaní šuhajci samostatne dač mysleli. To je chyba pri živote našom tunajšom, že je strašná objektívnosť. Prišlo to ta, ako Samozvancovi Maisna^[665] poviedala, že Rus aj k tomu, aby sa obetuval, potrebuje úkaz. Keď mu rozkážeš, tak Ti aj náš šuhaj urobí, zvlášte keď som ja úkaz poslal, ale sa sami velmi zriedka k dačomu domysleli. Ešte som ich aj k tomu ja mať musel, aby ma požiadali, žeby som s nimi dač robil. U nich je to povedomie, ten je na to, aby za nás myslel a staral sa, my budeme robiť, čo nám bude kázať, veď on dobre chce. Pre mňa je táto dúvera sladká, ale pre vec je pri všetkom tom, že je od subjektívnosti roztratenej do silnej objektívnej vôle pokrok, predca neúplnosťou života nášho. Nože, mysli do tých čias, kým ta prídem, aby sme to napravili. Hromada úradov uvedených, tu i tu i bez potreby, i z ohladu tohoto i z druhého dobre slúžila. Na rok teda sem prídem, a ešte za tých dakolko dní sa budem usiluvať cestu si pretiať. Všade mi hovoria, že ma všetci v Levoči radi majú, že by som tu zostal na práz(d)niny; ja na to nič neodpovedám. Dosial som bol odtrhnutý od všetkého spoločenského života, a bol som neznámy v meste: hyba keď sa zo skutkov a z prísneho života ma znať naučili, začínajú ma chváliť. A že som sa nikomu do kamarátstva nedával, teraz si budú za štestia pokladať, keď sa z dakým budem zhovárať alebo keď ho navštívim. Predvčerom bol u mňa Hlavaček, prvý raz — poviem Ti aj to, ako pre Teba a prišiel s tým: „Všetky levočskie dievčatá sú do nich zalúbené a oni ich vraj nechcú, sú hrdý, ani sa im neklaňajú“. O tomto je znám aj z videnia a z novín z viacej strán mi dochádzajúcich. Keď ma videli na promenáde, slovensky hovorili, najprednejšie z mesta, lebo o tých je tu reč, v tej nádeji, že sa im prihovorím. A dali mi akoby odkázať, že budú slovensky so mnou hovoriť, len aby som sa im prihovoril. Ja si toto všetko hore neberem a pripomínam Ti to len preto, že položenie moje aj z ohladu tohoto budeš znať uvážiť. Ak dostanem príležitosť, užijem i toto (k) zakoreneňú sa na rok v Levoči, k dostaňú sa do najprednejších domov v meste a lásku si (tých) mohutných získať, aby potom, keď by som im dač aj proti srsti urobil, oči zažmúrili a plášťom lásky prikryli. Hlavaček mi tú novinu bol od Andaházyho^[666] z jednej vybranej spoločnosti doniesol a dnes mi jeho pani to isté poviedala. Ale Ti mi Samko! čo? keď si tak môžem vyberať. Príď sem, prepustím Ti tiež jednu.

Odpusť, duša drahá, už viacej nemôžem. Potom Ti rozpoviem

Tvoj Janko.

Posielam Ti jeden foliant Povestí.

List 49. Samovi Bohdanovi Hroboňovi

V Levoči dňa 16. 9. 1845^[667]

Samko, duša moja!

Aspoň Ťa tiež idem pozdraviť, keď si ma Ty pozdravil. Ešte som s Adolfom^[668] nebol, nuž neznám, či si mi dač písal, lebo nie. O mne aspoň toto vedz. Ja som, ako si vari už počul, u Probstnera paedagogom^[669] a je mi ustrumque^[670] dobre, lebo práce tak mnoho nemám, pohodlie dobré a výhody druhé tiež nie k zavrhnuťú. Podla uhroveckého^[671] uzavrenia je tu „homiletica et stylus biblicus“^[672] verejne dva razy do týdňa — t. j. na týchto hodinách Hlavaček bibličtinu drhne i prakticky i teoreticky, ale ako mi hovoria, zunuvane. Bojím sa, že nebudú ta chodiť, a Hlav. sa rozmrzený proti nám sprie.

Súkromne bolo už jedno rečnícko zasadnutie,^[673] aj zhromaždenie Spol. striez. — Knihovňa bola tiež už otvorená. Ale je to tu bieda! Študentov slovenských akosi málo, tak že neznám, či do 40 poslucháčov mať budem,^[674] ak len ešte nepodochádzajú. V Prešove sú vari piati, v Kežmarku vari 12.^[675] Títo ostatní už započali. Tak do Prašova na ten spôsob nehodno poslať, keď Moravčík^[676] veci ak tak obriadi. To neporiadno schádzanie sa žiakov je príčina, že sme tak málo započali, lebo nechceme desať raz počínať, alebo nepripravených k ďalším prácam prijímať. Caetero — quin^[677] ja som zdravý a Ty sa ako máš? Pozdrav Ťa p. boh a Ty pozdrav všetkých statočných ľudí!

Tvoj Janko Fr.

List 50. Spolok miernosti v Levoči Spolku miernosti v Tisovci

(18. 9. 1845)^[678]

Srdečné pozdravenie vysokoctenému Spolku miernosti v Tisovci od Spolku miernosti mládeže slovenskej v Levoči!

Veliké tmy zastreli boli kraje podtatranské! Samá tma, číra tma, nikde svetlielka, ba ani len okolo barín svetlá nelietali, aby luďom znak o svetle dali, aby ľudia videli aspon ako svetlo vyzerá? Takýmito časy bola zastretá vlasť naša! A kto toho bol príčinou? Ktože bol vina tejto tme, týmto mrákotám plným nešťastia a nebezpečenstva? Samí ludia, samí obyvatelia, samí si to narobili a ako robili, tak sa aj mali! Veť vieme, že slovenské príslovie vraví: „Každý svojho šťastia je pôvodcom“! Hrozné hriechy sme páchali, opilstvo bolo obyčajom chvalitebným. U pohanských Rekov opilcov verejnej potupe vystavovali, u nich opilec bol najopovrženejším hriešnikom. Oni svojich otrokov opájali, aby ich deti, vidiac túto podlosť nie hodnú človeka, zhrozili sa pred opilstvom, aby sa im zhnusilo, lebo nechceli, aby ich deti horšie od rodičov boli. Ačpráve aj nás, u kresťanov, rodičovia tiež nechceli, aby deti boli horšie od nich. Tu otec nie otroka, ale sám seba opájal, aby slúžil deťom za príklad, aby jeho deti nasledovali skutky otcove, aby sa usilovali za nim kráčať. U Rekov^[679] to bolo hriechom, a u nás bolo to zvykom. Ale bohu buď chvála, vela vekmi zakorenený a už v druhé prirodzenie alebo náturu obrátený zvyk pomaly vyhýnať začína. Tma kryjúca naše kraje sa už riedi, už sa rozbriežďuje, blesky hromové rozháňajú tmu. Blesky osvecujú, ač len ešte málo, naše kraje. Vystúpili svetlá, o ktorých aj pozdné potomstvo rozprávať bude, ktoré aj budúce pokolenia oslavovať, obdivovať bude za svetlo vedúce nás na pravú cestu cnosti a pravdy. Vystúpili mužovia, ktorí slovmi svojími skaly tuhé roztrieskali, ktorí rečmi svojími srdcá od skál tvrdšie obmekčili, ktorí ukiazali, čo je opilstvo, čo je nešťastná pálenka, a kde ona ludstvo uvŕha?

Oni za tie svetlá, ktoré, ač teraz aj nie, teda iste u potomstva nášho slávy dojdú. Ich slová sa tie blesky, tie hromy, ktoré tmy nekonečné rozháňajú, ktorí robia, že slnko, predtým mraky zastreté, nás osvecovať môže; a boh pomáha ich predsevzetí. Lebo hneď mali nasledovníkov, ktorí pocítili cnosti ovocia, ktorí, nechtiac sa viac v hriechoch kúpať, nastúpili cestu pravú, cestu cnostnú, vedúcu k večnému životu. Ešte síce mnoho je neuznalých, nepoznajúcich pravdu, vo tme blúdiacich, ale boh je milostivý, on svojou láskou a dobrotou bude pomáhať mužom privádzajúcim zbludilé stáda na cestu pravú. „Vela je povolaných, ale málo vyvolených!“^[680] — vraví nám Písmo svaté, táto schránka nádeji a útechy plná.

Ale, drahí priatelia naši, aj Vy ste medzi vyvolenými, aj Vy vyvolenými božími sa nachádzate, aj Vaše mená sa zapísané do počtu vyvolencov božích. Veť ste aj Vy, príklad chtiac ukiazať druhým, príkladom chtiac slúžiť Vaším spoluobyvateľom, aj Vy ste sa zaviazali pod zákony miernosti, tejto cnosti, ktorá by po šetkom svete sa rozšírila. Boh všemohúci pomáhaj Vám vo šeckých Vašich podnikání. Vy, duše duchom svatým osvietené, Vy, duše duchom pravdy a cnosti ožiarené, Vy delníci Kristovi. Vy, nielen poslucháči, ale bedliví plnitelia slova božieho — nuž kráčajteže po započatej ceste, kráčajte na tej ceste, ktorú ste začali. Buďte a slúžte za príklad Vaším spoluobyvateľom, Vaším okolitým spolukresťanom, boh bude pomáhať Vám, on bude riadiť Vaše kroky. Vy, Vy ste tí, ktorých prvých osvietil duch pravdy, duch cnosti, ktorí ste prví tam v okolných Vašich krajoch, v Gemeri, v Malom Honte, ktorí ste sa prví pod zákony striezlivosti zaviazali, ktorí ste prví podpísali Vaše mená, ktoré večne pamatné budú i u neskorých potomkov, ktorí ste tieto mená podpísali pod ústroja Miernosti spolku, s tým zavazujúc sa údmi jeho stať a druhým za príklad slúžiť. Slúžteže, slúžte za príklad, osvecujte, zohrievajte srdcá zmrzlie. Tak svieť svetlo Vaše pred ludmi, nak vidia skutky Vaše dobré a nak aj oni oslavujú Otca všemohúceho, otca milostivého, ktorý je v nebesích.

Radosť je to veliká hladieť na takéto počínania, veť ktože by sa tuto neradoval, keť vidí takéto činy; koho srdce by nezaplesalo, keď počuje takýto chýr? Každý ludumil, každý priatel ludu se poteší, jeho srdce sa radosťou a útechou, hroznou útechou naplní. Veť je to skutok hodný, aby v deje sveta zapísaný bol. A touto radosťou aj my naplnení, slyšiac tento Váš skutok, k Vám sme sa hlásiť osmelili. Príjmite vďačne radosťou naplnených srdcov výtoky, príjmite radi radosť vyjevujúci a hlasujúci list od mládencov, ktorí Váš skutok oslavujú, od mládencov, ktorí si tiež po ceste cnosti kráčať umienili. Príjmite výtok srdcov našich, prejavujúcich radosť nad tým, že sa svetlo v našich, tmou a mrákami hroznými zastretých krajoch rozmáha, že pravda zvíťazuje.

Drahí priatelia naši, vyvolávame Vás, aby ste nám, ak nás za hodných uznáte, písali. Ano, dopisujte i s druhými spolky miernosti.

S túžbou velikou očakávame odpoveď Vašu, s túžbou čakajú na Váš list mládenci plesajúci nad počínaním Vaším.

Zostávame Vaši priatelia.

V Levoči dňa 18. m. rujna^[681] 1845.

Z narízenia Spolku miernosti levočského Mikuláš Ferienčík, v. r.

Janko Francisci Rimavský, v. r., zakladateľ a n. t. č. spravca Spolku miernosti mládeže slovenskej pri evan. školách v Levoči.

List 51. Augustovi Horislavovi Škultétymu

Dňa 19. 9. 1845^[682]

Či je Jonáš^[683] už doma? Nikdy by sa mi nebolo ani prisnilo, že ja toho človeka tu vidím. No ale dobre, že tu bol. No veď Ti vari porozprával, čo a aká je dosavadná naša pustota. Ale sa neboj, nesmie to dlho tak byť.

Tu Ti posielam list^[684] pre Spolok mier. od nášho. Tá cedula, čo som Ti po Jonášovi bol poslal, má len ten zmysel, aby si mi odpísal, či Kolpaský^[685] 5 zl. striebra u Teba alebo u Gála^[686] pre mňa nezložil — viac nič.

Do Prašova dakoho ex offo poslať teraz nehodno, lebo tých dakolko aj Moravčík,^[687] čo je tam, to zaopatrí. Medzi tým, ak by Edo^[688] na svoju ruku ta chcel ísť, keď sa vari strojí práva počúvať, nuž by dobre urobil. Na paedagogie nach neráce.

Zo sveta nič neznám, krem čo sa z novín dočítam, lebo mi žiadne listy nejdú. Hurban Jožo bude mať 7. 10. sobáš — berie si Aničku.^[689]

V Prešporku už vraj podla našej sústavy^[690] robia, ale ako, nič neznám. V Štiavnici je 51 šuhajov a robia v kolách atď. My tu dosial ešte nič nemáme, ale už začíname sa mrviť. Verejne učí Hlavaček bibličtinu dva razy do týdňa, ale je nebars prijemný a milý, lebo mu to len tak ide, ako so židovčinou alebo angličtinou. Minulú príležitosť prečítal pár nemeckých anekdot, aby ich budúcne česky napísané doniesli. Kolbenheyera^[691] iba M. Honťania chcú za levočského kňaza zvoliť, lebo tu nič nepočuť.

Či Gál^[692] už odišiel, a ak odišiel, či nechal dlžoby? Veru by mu čas bol. Pošli mi, ak budeš mať príležitosť, kus dobrých hrušok alebo jabĺk, alebo syrcov dobrých, alebo bryndze pár funtov, ale jesienky dobrej — na moje konto. No starám sa o jedivo a jesť sa mi nechce — hej, ale to prejde. Pomysli si, dáky beťah sa Ti mi stal, že sa mi jesť nechce, a keď prídem k dačomu, nuž viac zjem, ako inokedy. Hlava mi taká ako buben — p. s ba veď sa Tebe bubon páči — preto je aj tento list taký poriadny. Sám p. boh zná vševedúci, čo je to za pliaga na mne. A mrzí Ti ma to, keď je to nie moja obyčaj. Dosť som nerád v společnosti dákych vysokovzdelaných dám, lebo ma tá etiketa poďa dáky šarha hrdúsi, ale by som vám predsa radšej tam bol, ako mal chorým byť. No čože robí a myslí ten Barbarosa?^[693] či sedí zamyslený v jaskyni a čaká až bude čas. No už mi je aj toho dosť — ba vari už aj Tebe dosť bude — magna ingenia conveniunt.^[694] Notabene, aby som zas nezabudol, že čo myslíte s tými rozprávkami?^[695] Nuž a tie knihy, či si mi už poslal, či ešte len pošleš?^[696] Či bu(dú) potom dakedy — kedy? Vidíš, že aj ohlasy viem robiť, ale nach som dobrým, všetko len preto, že sám neviem, čo myslím.

Ešte dačo — moje služby Pánom.

Pozdrav v školách aj Lavčeka^[697] a Ty — fajč — nie, nie, nefajč! a či — čo ja viem, čo som chcel povedať — zostaň zbohom!

Tvoj Janko

List 52. Augustovi Horislavovi Škultétymu

V Levoči dňa 17. 10. 1845^[698]

Starký môj!

List tvoj som dostal^[699] aj 15 zl. striebra, ďakujem Ti za expedíciu. Ale či ten Gálisko^[700] nezložil u Teba aj tie peniaze, čo za knihy a na Knihovňu zostal dlžen? Neďaleko padajú jablká od stroma, preca je to len pravda. Mohol by sa hanbiť. Aj mne dakoľko groší vrátiť zabudol.

Nuž čože ste na tej rade vykonali?^[701] Že ste y prijali aj l mesto u aj ä? Ale si pristal aj Ty na tieto opravy alebo račej premeny, jestli nie pokazy? Čo chcel Hodža s tými radami? Či to bol jeho jediný cieľ? Či s tým chcel vôľu výboru pri Tatrine menovaného poznať? Ja to neuznávam za dobrý spôsob, lebo sa mi zdá ponášať na kortešuvania a na úzkostivé hľadanie väčšiny za svoje náhľady. Ak tak bolo, tak zle bolo. Či si Ty pristal? položím že si nepristal, teda si preca bol prevýšený väčšinou, ak náhle sa ustanovilo to, čo sa ustanovilo, a už si sa stratil. Hodža teraz s tou väčšinou corporatie i s tej t. j. vašej rady pôjde ďalej, pojmúc si zas dalších a vezme nie ktorí sa protivnej mysle do rady, ktorí zas prídu do menšiny a zas sa stratia. Naostatok môže sa zas radiť s takými, pri ktorých väčšina proti jeho náhľadom sa vysloví, ale proti tejto väčšine viacej druhých väčšín on môže postaviť, a tak prelomí to, čo chce. Na tento spôsob vykortešuje to, čo chce, ale pri druhom spôsobe, kde by sa žiaden vo väčšinách napredok vykalkulovaných nestratil, neznám, ako by obstál. A potom, čo to má znamenanť to ustanovenie? Či to sa má Štúrovi poslať k uvedeniu ho do gramatiky ako od dákej autority?, či sa to má do Tatrína uviesť, či Slovenskom rozšíriť, či ako? Ja dosiaľ nemôžem na to nič poviedať, lebo neznám, ako Vy to myslíte a či ste mysleli na dôsledné prevedenia toho, na čom ste sa ustanovili cez celú ústrojnosť gramatiky a pravopisu, lebo sa to nemôže len tak poviedať toto malo byť, toto musí byť, a nie je dosť len uviesť, ale aj previesť. Neznám, aký pravopis máte pri y, jestli Hodžov, tak ste nemysleli na celú gramatiku, lebo ho tak neprevediete. Kde budete klásť ä, či kde pošlo z a, či aj tam, kde poostalo z ja kr. chodä? Máte na to hranicu? Či l lepšie vysloví ten zvuk ako u? Ja som ani za jedno, ani za druhé, lebo je i to i to len také asi. Medzitým, keď nemáme, som za bližšie u. L je etymológii kvôli vzaté, pravda? Prosím Ťa, nebuďme tak úzkostliví nasledovníci češtiny alebo nehľadajme našu prednosť a slávu len v slepom oddaní sa slovanstve skrze prezrenie a preskočenie slovenskosti našej, ale buďme Sloveno Slovania, tak budeme konkrétni opravdiví Slovania, inač jednostranní.

To sa myšlienky školy starej, ktorej je chvála byť Slovanom na útraty slovenskosti, ale ak chceme opravdive život považovať, k tomu život náš, tak nám jedno nesmie druhé ničiť, ale podporuvať a obživuvať. Ak si Ty pristal na tie premeny, tak si sa dal zaviesť.

Čo robí Čipka?^[702] a čo robia vaše povesti? Štúr sa v zatrateňá môjho rozdelenia povestí veľmi prenáhlil,^[703] lebo zatratil to, čo ešte nevidel, alebo povesti ako „Madaj, Sirôtky, Čertovi zapísaný“ a mnohé druhé starokresťanské, k tomu charakteristické a humoristické za povesti neuznáva. Ja zostanem pri svojom.

Čo robí Marko?^[704] Či je už v Pešti, ak je tam, pošli mi jeho adresu.

Služby moje dústojným pánom.^[705]

Sbohom!

Tvoj Janko Fr.

Ertlička^[706] je v R. Sobote. Tie syrce alebo dobrá bryndza či by sa po nej nemohla poslať, ak si mi zaopatril. Či nemáš moje peniaze u seba? Vezmi od Jonáša^[707] 5 zl.

List 53. Samovi Bohdanovi Hroboňovi

Dňa 18/10. 1845^[708]

Tolko by som Ti mal, duša moja drahá, písať, že by som pár hárkov vari zapísal, a nič tak nelutujem, ako že sa pre náhlenie tejto príležitosti len v krátkosti a napochytre môžem s Tebou pozhovárať.

Tvoje listy som dostal oba.^[709] Ďakujem Ti za dobré rady.^[710] Čo si mi radil, to si prisvojím nakolko mi treba. Že dúveru máš vo mňa, ma tým večmi utvrdzuje a zatvrdzuje dúvery tej hodným sa stať. Buď istý, že sa nedám nikdy zaviesť a zviesť klamným, hladkým, mnohoslubným výhladom, cestám, pohodlú atď. — jestli by mi nič inšieho, ako mojej osobe dáku biednu službu, nepreukázali a nedoniesli. Tohoto buď domnenia o mne nabudúcne, t. j. že akby sa mi aj kedy dač ukázalo, to budem vedieť nie k môjmu, ale k nášmu spaseňú chytiť a vedieť užiť. Dosial som ešte slobodný od všetkého pokúšania.

Čo žiadaš, aby som robil, to budem. Len si musím zem preúhoriť, lebo je surová. Od tohoto roku som si viac slubuval, ako sa mi ukazuje; no ale toto je ešte len počiatok, ktorého sa mi pri ustavičnej práci dačo môže vytvoriť. Najskôr je tu tá okolnosť, že je málo našich žiakov, všetkých do 35.^[711] Potom ale ešte večia bieda je s tým, že tí ludia nemajú naskrze žiadnej samostatnosti, tak že som ich ešte aj k tomu musel hnať, aby ma požiadali,^[712] že by som pre nich dač robil. Porobil som bol poriadky podla sústavy Jednoty;^[713] zriadenie zostalo lanské, len že som hiba dve kolá mohol urobiť.^[714] A teoretické hodiny sa nasledujúce: Psychológia a za ňou má nasledovať morálka a estetika pre všetkých. Gramatika slovenská, za ňou druhé nárečia pre všetkých — oboje toto mám ja aj ešte maďarčinu pre tých, čo potrebujú, viac praktiku skrze hovory konverzatívne a debatujúce, skrze preklady atď. — ako tezetiky. Potom je mathesis, form. logika, francúzština, rečtina, hebrejčina, kreslenie, hudba — rozumie sa, že toto každé len pre tých, ktorí potrebujú a prichádzať môžu. Hudbu ja budem odteraz sám riadiť, lebo si druhí nevedia rady dať, ostatné každé druhý vedie, podla toho, ako je kto v ňom spôsobený. Rečnícke zasadnutia majú bez mojho vplyvu, ale im tak biedne idú, že sa viac podobajú hluchonemiemu ústavu ako reč. zasadnutiam. Už sami údovia sa nespokojní s nimi. Ja budem hladieť to dostať do hrsti a premením ich na konverzatívne spolky a teatrálne cvičenia^[715] — veď vieš, čo pod tým rozumiem.

Ale teraz čo som urobil, ani by si netušil. Tak to dáko stagnúvalo všetko a bez chuti šlo, ja som si nevedel tú vec vysvetliť, hiba mi druhí hovorili, že to bezpochyby stade bude, že je teraz pokoj. Keď som začínal súkromnosť, tak som sa ich spýtal, či všetci pristávajú na ten zákon Jednoty, aby každý jej úd verejné prednášanie slovenčiny neomylne navštevuval. Oni slúbili a ja som len pod tou výminkou začal súkromnosť, lebo som napredok tušil, že Hlavaček mne a súkromnosti bude pripisovať, ak mu gram. prednášania zameškávať budú. Ale čo sa nestalo? Začali ludia strašne zameškávať Hlavačekove hodiny, ktoré teologi a futuri^[716] ešte krem toho ex offo mali navštevuvať, lebo boli s praktickou homiletikou spojené. Pravda, že Hlavaček, zvlášte teraz ako rektor velmi zanepráznený v taký nepríhodný čas, t. j. o 1 ustanovenie hodiny často zameškal, najme spočiatku, a to v istom ohladu príčinu zavdal zameškávania. Ale predsa sa to stať nemalo, aby z 35 12 došli. Vpredu sa Hlav. rozmrzel a verejne vinu zameškávania súkromnosti pripisuval, hovoriac k tomu, že keď dačo máme, to užiť nevieme, a keď nič nemáme, teda netrpelive a nepokojne búrime. A to mal pravdu. Naposledy sa verejne stal ešte jeden skandál, o ktorom by sa mne nebolo prisnilo, t. j. na fyziky pri prítomnosti Hlavačekovej sa naši spliaskali — pfuj! Toto všetko ma k tomu pohlo, že som predčerom večer mesto filologickej hodiny pred všetkými sa zriekol hodiny súkromnie držiavať a do ich práce sa miešať, kýmkolvek skutkom nedokážu, že slub a povinnosť plnia a kýmkolvek si prísne pred seba nevezmú mravne a ludsky všade a hlavne so svojimi v bratskej láske žiť, lebo že nechcem, aby ich ned(b)alosti a surovstva vina mne bola pripisuvaná, ktorý chcem pilnosť, prácu, mravnosť a ludskosť rozšíriť. Keď som filipiku^[717] dokončil, som odišiel a tí zostali takí, ako by hrom bol do nich udrel, a medzi druhým som aj to chcel mať. Teraz uvidím, čo si započnú. Ak im moje prednášania a moje vedenia a národné veci na srdci ležali, tak to bude musieť na nich silne pôsobiť. Pri tom to ostať nesmie, ale musíme tým ďalej zakročiť. Ja som hodil všetko dolu, aby nás pružnosť života nášho, ak je dáka v nás, tým vyššie vyhodila. Uviaznuť nesmieme, lebo súkromne skrze dúverných budem pilne pôsobiť na napravenie. Takýmto neočakávaným spôsobom chcem ich stagnujúcu mysel striasť, takým spôsobom som musel Hlavačeka uspokojiť a mládež k plneniu jej povinnosti prihnať, naposledy od všetkej chlapeckosti, rozpustilosti a surovosti odstrašiť. Ale Ťa prosím, o tomto ďalej nehovor, lebo by to rozliční rozlične mohli vysvetluvať, a mňa bez toho, žeby vec rozumeli, zatratiť, alebo si vec horšie predstavuvať, aká je v skutku.

Veru je to slabé posúdenie tých povestí.^[718] Ja som ešte viac čakal. To je také rozbehnutie sa na mílu, aby potom mohol popod šibenice prebehnúť. Zatracenie mojho rozdelenia a rozkaz quasi žiadneho viacej neužiť, Štúrovi dobre pristane, v toho ale očoch, kto Štúra zná. On má pravdu, že sa povesti deliť na môj spôsob deliť nedajú, jestli, ako z jeho dakolko neistých peioratívnych slov vidím, len pohanské povesti za povesti drží. Ja ale hovorím, že pohanské povesti sú pravda najpúvodnejšie, najkrajšie atď., ale pri tom všetkom len jedno oddelenie povesti. Mňa jeho zavrhnutie môjho rozdelenia tým večmi utvrdilo v ňom, lebo som sa úplne presvedčil, že sa hiby tak dajú naše povesti rozdeliť, aby sa aj z ohladu formy aj z ohladu látky rozhranie medzi nimi urobiť mohlo. Či Madaja, Sirôtky atď. Štúr celkom zavrhne? aj tie charakteristické a humoristické vari tiež? Ale akým právom? Škoda, že sa tak prenáhlil, zatracujúc to, čo ešte nevidel. Ja stojím na svojom. Noviny^[719] sa mi už akiesi lepšie vidia, vari že som už k nim privykol; ale ma naveky mrzí to, že sú bez farby a chuti, ani biele ani čierne, ani sladkie ani horkie, ani pečenie ani varenie. Ten článok o Európe.^[720] a americk. národoch je tiež nešťastne ta postavený. Čo nám z tých štatistických numerov a suchých čertov diablov, keď nám hlad zasýtiť, nahotu prikryť, slabosť posilniť, lad splameniť, prút obživiť treba. Parom by pobral všetky také naťahuvaniny v našich novinách — to nemôžem vystáť. A tú bernolácku báseň^[721] hibe na pokušenie ta dal. Na čo sa to len viaže k takiemu slubu, čo ho hiby zamotáva. Že pri slovenčine tak drží, ako sa ustálil — dobre, a pracuj na tom, aby neupustil, lebo by sme potom všetci fušuvali. Ja som mu písal prísny list.^[722] Y nateraz nemôžeme prijať, lebo by sme celý gramatický stroj museli obnoviť. Hodža ho len skrze samie neduslednosti v gram. a v pravopisu vtíska do reči tam, kde je v češtine. Pozdejšie vari ani ja nebudem proti Y, ale teraz ho nechcem. L mesto u v minulých nach Štúr neprijíma, lebo ak to urobí, nepozná slovenčinu. To platí o vynechávaní a prekrúcaní diftongov — ja sa ich držím zubami rukami, ä zatracujem a Štúr vari tiež. Práve počujem, že Hodža v Jelšave^[723] urobil radu o slovenčine so Škultétym, Reussom, Ferienčíkom, vari Tomašikom a S. Chalupkom. Ustanovilo sa vraj y tam prijať, kde je v češtine; mesto u l; potom ä, ale kde, to neviem, či len kde z a pošlo ako mäso, či aj kde z ja ako chodjä. Čo to teraz má mať za platnosť? Či to chcú Štúrovi poslať do gramatiky, aby ju podla toho prerobil — ako dáka vyššia autorita? Či chcú do Tatrína uviesť? či po Slovensku rozšíriť? a či to Hodža chcel zvedieť mysel pri Tatríne menuvanieho výbora? Jestli toto posledné, tak sa mi nepáči, lebo sa mi podobá kortešuvaňú a úzkostnému hladaňú reči, pri ktorom protivne zmýšlajúci príduc naveky do menšiny, pravda, musia podlahnúť. Samko! nože buď napozore, aby nás tí žiaci zo staršej školy neprekabátili. To sa žiaci staršej školy a u nich je zásluha največia Slováka biť Slovanom na útraty slovenstva. Čo sa od Štúra starší, tí všetci ta prináležia. My sme žiaci školy mladšej a my budeme myšlienku slovenčiny držať tak, ako ju Štúr vyslovil, lebo sme sa bližšie a srdečnejšie nahliadli do života slovenského, lebo nechceme slovanstvo stavať na útraty slovenstva, ale jedno z druhým. — Ja neznám, či tí páni pomysleli na to, že tie premeny cez celú gramatiku a pravopis prevedú, lebo nie je dosť len uviesť, ale aj previesť. Ale sa mi tak vidí, že len niektoré strany povychytuvali, na tých rajtujú a o druhé sa nestarajú, aspon teraz nie. Slovenčina čistá je moje heslo a budem sa ho držať do ostatného dychnutia a budem ho brániť do ostatnej kvapky krve!

Ešte by aj viac písal, ale už tu posol čaká pol hodiny. Budúcne viac. Píš zas, duša moja, lebo človek hneď obživne, keď sa utvrdí v jeho úmysloch. Pozdrav všetkých aj v Sielnici, aj v Trnovci. Zbohom!

Tvoj Janko Fr.

Prečítať som už nestihol, ak by zle bolo popísané, odpusť.

List 54. Samovi Bohdanovi Hroboňovi

V Levoči dňa 21/10 1845^[724]

Bože Ti daj zdravia, Samko môj!

To Ti teraz najsrdečnejšie vinšujem, lebo to teraz največmi potrebuješ a največmi ho aj my v Tvojej osobe potrebujeme. Keby moje hady ešte dosial zelinky liečne nosili a moje ježibaby čary svoje neboli pozabúdali, veru by Ťa v tom okamžení musel vyliečiť. Ale tak musíš a musíme všetci v trpezlivosti a v dobrej nádeje čakať, kým Ťa ten, čo aj hady liečne zelinky hladať, aj ježibaby čariť naučil, nevylieči. Veru nám tá Tvoja nešťastná nemoc^[725] nie jednému počty križuje. Nuž ale čože robiť? Musíme sa ta obzerať, kde vidíme a do toho chytať, čo môžeme.

Tvoje listy som všetky dostal,^[726] a ja som Ti tuším v sobotu minulú písal,^[727] ale pochybujem, žeby si ho ešte bol dostal. Bolo to tam len napochytre písané, medzitým predsa, nakolko sa pametám, všeličo pohovorené. Tento list len tak budeš rozumieť, keď ten prečítaš, lebo všetko to opakuvať držím za zbytočné. O povestiach mi hodne píšeš, a to mi je velmi milé. O súde Štúrovom,^[728] čo asi myslím, som v druhom liste poviedal. Čo sa jeho podrobnosti dotýče, ktoré som ja tam nepodotkol a Ty tu pripomínaš, som celkom Tvojej mysli. Ja to netajím, ani tajiť nebudem, ale zjavne hovorím, že je to nie tak písané, akoby malo byť. Ale sa spytujem, kto by bol v stave býval ich, akoby mali byť, napísať? Kde tento spôsob štylizuvania ani podla chýru nebol známy. Kde sa nám dač podobnieho len vtedy pekným byť zdalo, keď bolo podla daktorej novely pristrihnuté. Kde nad slohom tým ešte nikto nereflektuval, a žiadneho zákona naň nebolo ustanovenieho, výjmuc rozmanitosti rozprávania. To všetko dobre poznať na tlačených povestiach, ktoré som pozdejšie písal a prerábal, tie sú lepšie, lebo som vždy viac poznával ich sloh. Nasledujúci zvazok, môžete byť uistený, že značne slovenskejšie rozprávané povesti bude obsahuvať, ako prvý.

Čo sa Tvojho návrhu dotýče, aby som ja šiel cestuvať a tak sám ich zbieral a od ludu počúval, na ten odpovedám, že som ja to pred dvoma rokmi mal v úmyslu a največia radosť by bola aj teraz pre mňa, keby som ho vyviesť mohol. Ale tak sa akosi zo dňa na deň večmi a večmi zapletám do práce, že mi moje sedisko opúšťať nemožnejším sa byť zdá. Keby som sa ešte vtedy, keď som bol v Prešporku, a kým som sa do Levoče prísť nebol rozhodol, tej práci bol oddal, tak by som bol žiadosť a túžbu tú vyplniť mohol. Ale čo som sa raz sem odhodlal, sa mi návrh ten nemožným stal, lebo znáš, že cez celý školský rok tu sedieť musím, jestli chcem, žeby sa tak a tolko dialo, ako chcem a kolko chcem, k tomu pedagogie mi také dlhšie výlety robiť nedovolujú — a znáš že povesti čas sú priadky, zima a menovite advent — nuž a kde že sa ja v tento čas môžem pohnúť?! Veď je to čert, čo nás dusí, že tí, ktorí chceme dač robiť, sily naše na najrozličnejšie strany roztratiť musíme: pre vyživenie svoje sa starať, pre zaslepenie druhých očí, pre vzdelanie seba samého, pre učenie druhých, pre literatúru atď. atď. Nuž ako tu v daktorom ohladu dač večieho vyviesť, jestli máme z každého, z čoho máme, dač urobiť. Keby som ja mohol všetko druhé na stranu odložiť, a len samým povestiam, a čo k tomu prináleží sa oddať, nuž by to veru potom všetko inak vyzeralo, ako teraz vyzerá. A tak vo všetkom. Medzitým, keď sa vec preinačiť nedá, nuž budeme tak robiť, ako môžeme a známe, a urobiť budem aj ja z každého to, tolko a tak, čo, kolko a ako budem môcť a znať. Len jedno ma velmi nepokojí, duša moja Samko, a síce: človek len robí, robí kým stačí — robím aj ja rád, ver mi, to je moja radosť, ale dokedy že budem stačiť. Nemyslím, že dokedy sa nezunujem, ale dokedy moje známosti, ktoré druhým zdeluvať je teraz moja práca, mi budú stačiť, lebo to pred kýmkolvek úprimne vyznám, že by hlbokosť učenosti vo mne nehladal. Potom, keď raz sa od ústavov odlúčim, čo skôr-pozdejšie budem musieť urobiť, jestli druhý môj úmysel chcem vyviesť, čo si počnem tak povrchne len s vedomosťou zoznámený? Ktorému sa stavu oddať, keď nebudem k žiadnemu pripravený? Stav ale nechcem pre moje pohodlie, ale preto, aby som dač mohol vyviesť, a kto mi to môže mať za zlé, že by som aj dač večieho urobiť rád?! Štúr by mi povedal, robte aj to, aj to, a pripravujte sa ešte k tomu čo chcete. Veď keby človek len na tri osoby sa mohol rozdeliť, tak by dačo len vyviedol, ale ináč nič nevidím, hiba beatam mediocritatem^[729] a habkaninu. Neslýchane je to ťažko aj pripravuvať sa k dačomu, aj robiť dačo; lebo ak dačo z nich má byť, jedno druhé potlačuje, a ak sú v rovnováhe, sú len zakrpatelími. Ja som rád pri ústavoch, ale vidím, že sa príliš dlho neudržím, a potom som si druhé dač pred seba vzal, ktoré mnohú prácu a prísnu prípravu žiada. Neraz som si v tejto veci už rozmýšlal, a dosial som ešte nevedel na lepšiu myšlienku prísť, ako tento rok už len vo meno božie tak stráviť a dokončiť, ako som ho započal a ako som lanský pretrval. A na rok odísť do Prešporku práva počúvať, zajedno aby som mal viacej príležitosti sa vzdelať a podruhé tamojší ústav, ktorý toho roku sotva v lepšom je poriadku, ako bol vlani, do poriadku uviesť, a po tretie i na Štúra dáko pôsobiť. Medzitým hlavné by mi bolo moje pripravuvanie sa. Potom ďalej by som sa celkom odlúčil od ústavov a šiel za povolaním mojím slobodne a nerozdrobujúc sily na rozličné predmety. Hej, ale panebože večný, akože sa kde pohnem, keď nemám ničoho?! Toto ma naveky v letu mysli mojej zastavilo — a muselo sa mi aj teraz ešte predstaviť. Bože môj, bože môj, tak sa mi tu i tu pozdáva, že sme ešte nepovolaní k dačomu večiemu, ako k tomu, že by sme v našej holote a nemožnosti ukázali, že predsa dačo vyviesť známe. Ja už svoje dotiahnuť budem chcieť, ale že ma potom nach každý rozumie, keď sa chytím takých prostriedkov, nie síce nehodných a zakázaných, ale predsa takých, ktoré by u mňa vari nebol hladal, alebo ktoré sa mu naoko nepochopitelnými byť zdajú. Ale dosť o týchto veciach — dosť mňa trápi, načo mám nimi ešte druhých trápiť? Ktorý mi krem dobrého slova viac dať nemôže. Ale vraj dobré slovo viac stojí ako zlato: nuž mi ho, duša moja, daj, ak mi ho dať môžeš!

Povesti druhý zvazok by som vydal, ale neznám ako? Záručníka nemám, lebo sme si s Fejérpatakym^[730] povypoviedali — a z prvého zvazku rozpredávaním to tak ide, že mi na druhý nie velkú nádeju robí. Keby som si s tými dáko môhol pomáhať. Poraď, čo znáš.

Pri súkromnej práci^[731] stojíme tam, kde sme zastali, ale sa všetko dobre dokončí, a môj náhlad ma sklamať nesmie. Týmto som dal príležitosť k rozmýšlaňú šuhajom, a už sa verejne návrh urobil skrze nich, bez všetkého môjho vplývania zákony urobiť na mravnosť. Výjmuc niektorých neistých protivných domnienok je návrh od Spolku m. prijatý a hovorilo sa o ňom aj v mojej rade. Ja som im radcom prečítal môj návrh Jednoty mravnej,^[732] a ukázal som im, ako sa tento návrh v ladni napísaný pomaly do života sám sebou vnášal, až teraz sami sebou prišli na potrebu jeho najvyššieho punktu. Mnohé sa im páčilo, zvlášte to prorocké predpísanie zákonov, ktoré si život zo dňa na deň sám tvoril, ale sa im niektorie prísne punkty nevideli. Dal som teraz rade čas na rozmyšlanie. Zajtra sa má vec táto hore vziať v rečníckom zasadnutí, a tam sa musia všetci o nej úprimne porozprávať, aby sa z nich zrodiť zdalo, a potom sa dám požiadať o vypracuvanie návrhu k všetkému, čo už v minulej rade spomínali, ale som ja to prijať ešte vtedy nemohol. Na takýto spôsob by sa mi bola sama sebou zavdala príležitosť Jednotu mravnú do života uviesť, s čím sa s celou pozornosťou zanášať teraz budem. Pravda že to všetko tak, ako je na papieri nepôjde, ale nič to, keď nie teraz, pôjde pozdejšie, ale krok zas hodný napredok urobíme. Neboj sa nič: čo som zamotal, to si ja budem vedieť odmotať, len nech ma nikto popredku ani nechváli ani nezatracuje. Ba ani potom, ak sa mi dačo podarí, nach sa teší z vyvedenieho, a ak sa nepodarí, nech si pomyslí, človek mieni, p. boh mení.

U Probstnerov^[733] mi je dobre. Nemám s tými ľuďmi také príkoria, aké som si predstavoval, čomu som rád, ale by som zas ani to nedbal, čoby som s nimi v bližšom spojení stál, aby som aj dač druhieho mohol získať, nielen pedagogiu mať. Ostatne je to á la mešťanský dom, a tak sú všetky levočskie najprednejšie domy: politický ton je len u stoličných úradníkov. Spoločenský život je tu malomeský, okres^[734] jeho zhovorov velmi úzky. Ostatne toho roku mám kde večú vážnosť ako lanského roku, a aj tu u Probstnerov ma za dač viac považujú, ako len za pedagoga. Sám starý sa vyslovil, že sa na mňa viac spolieha ako na profesorov.

Zbohom Tvoj Janko Fr.

Pozdrav srdečne všetkých aj v Sielnici aj v Trnovci.^[735] N. b.^[736] moje listy neoslovuj k Probstnerovi, lebo v jeho dome síce bývam, ale nie v jeho dvore. Takto ma lahšie najdú, ako tak. Veď to každý človek zná, kde bývam.

Teraz sa krem druhých prací zaoberám s maďarčinou. Anglicky sa tiež učím, aby som dačo Hlavačekovi po vôli urobil a aby som si v tej reči akú takú známosť získal. V nemčine v hovoru mám dosť cvičenia a v písaní si robím. Veď by to človek vedel čo robiť, keby len všetko môhol.^[737]

List 55. Augustovi Horislavovi Škultétymu

Na všetkých svätých^[738] 1845^[739]

Bože Vám daj šťastia, duše moje!^[740] Aspoň Vám takto zavinšujem, ak by som Vám k Vašej práci nič inšieho trafil nemôcť doniesť. Veľmi som sa zaraduval, keď som rukopis Zorničky^[741] vidieť mohol. A pomyslel som si, že ste predca chlapi, ktorým je slovo skutok. Aby sme ale prišli na jasnô, teda Ti rezultát mojich doterajších krokov a známosti v záležitosti Zorničky od srdca a zo srdca urobených zdelím. Werthmüller^[742] 1000 ex. nechce lacnejšie tlačiť od 14 zl. striebra, a síce na tiskárskom papiera takom, aký je v mojich povestiach. Tých 100 velínových by síce omnoho viacej nestálo, ale je to hiba galamuta a potom je formát velínového papiera veľmi malý, takže by lebo formu musel premieňať, načo nepristane, alebo by okraje veľmi malé ostávali. Ja by som Vám radil všetky na peknom tiskárskom papieri dať vytlačiť. Šestnástorku chcete Vy, ja by Vám radčej radil 12torku, ktorá je omnoho krajší formát. Pomysli si moje povesti napoly zohnuté, aký je to špatný ten formát, a ak málo sa tam na jednu stranu vytlačí. Ja myslím dvanástorku a takú, čo mi ukazoval, ako Rubešove^[743] básne — len o voľačo širšiu. Litery myslím tie užiť, čo sú v povestiach, len redšie sádzané, aj riadky, tak sa hneď väčšími zdajú litery, lebo sú zretedlnejšie.

„ľ“ Werthmüller nemá, ani ho splátať nemôže ako ľ, hiba ak by si dal nové uliať, a to neznám, či by chcel, a ak by chcel, nuž by sa odtiahlo. Rukopis sa zajtra odpíše a hneď sa dá pod cenzuru, a ak pristanete na tieto výminky, nuž mi odpíšte a hneď sa dá tlačiť, tak že by ste po sviatočný deň dostali už vytlačené. Spýtaj sa po čom by Ti tam viazali a odpíš. Tu by to zvazok po 3 kr. aj urobili, alebo možno aj lacnejšie. Ak by teda tu bolo lacnejšie, mohlo by sa hneď aj viazať. Obrázok^[744] sa dá urobiť, ale teraz maliar odišiel kdesi, keď príde, hneď ho musí vyhotoviť, a ak chceš a spolahneš sa na mňa, pošlem Ti ho hneď Kadavému, aby obstaral rezbu. N. b.^[745] obálku dostanete darom ako nádavok. Či cenu tiež dať vytlačiť? ktorá by sa mohla na 6 kr. striebra určiť. Či by sa nemohol aspoň titul, alebo čo by ste chceli červenými alebo zelenými, belastými literami dať vytlačiť?

Rukopisu vám je málo, 2 — 4 hárky môžete iste pripraviť. Hárky sú dobré, aj preto že sú tam, aj podarené sú; tak aj básne, tak aj název. Povesti som ešte čítať nemohol, lebo som hneď rozdal odpisuvať do druhého exmp. ako to byť musí vo dvoch; a hiby Poklad som mohol prečítať už prepísaný. Povesť je to dobrá, len sa mi zdá byť uťatá, t. j. veľmi nakrátko dokončená. Tón obecného slov. rozprávania Marko^[746] znamenite utratil. O druhých vám pozdejšie odpíšem.

O mojich povestiach znajte toto: S Fejérpatakym som sa rozišiel pre jeho naničhodné židovstvo. Verthmüller mi poviedal, že mi bude tlačiť druhý zvazok, len keď mu 40 zl. strieb. dám popredku, ktorými by robotníkov vyplatil a druhé že mi dočká. Písal som teda Štúrovi,^[747] či by mi on nemohol požičať. Ale Gustík, ak by to Štúr urobiť nemohol, či by si mi dakte nevedel poradiť alebo zaopatriť, čo priam na interes. Veď by sa už len potom tých 40 utŕžiť muselo.

Odpíš teda všetko, ako mám urobiť. Na b. pravopis Vám nehám. ľ by som sám prijal, keby mal tiskár a potom keby som vedel s istotou kde ho klásť, či aj boľi, voľi, či len ľúbosť, hľadieť atď. Ako mám dať tlačiť dobrích či dobrich, dobrím či dobrim, dobrimi či dobrími, či dobrimí; potom cum^[748] so, či aj zo podľa sluchu ez zo či aj so; skaza či zkaza; prauda či pravda atď.

Píšte mi po Ertličke,^[749] ale všetci a mnoho — a keď máte bryndzu, nuž pošlite.

Moje služby dôstojným pánom a Vám všetkým pozdravenie.

Sbohom Váš Janko Fr.

List 56. Augustovi Horislavovi Škultétymu

Dňa 7. 11. (1845)^[750][751]

Starký môj!

Aspoň Ti to napíšem, že je Zornička^[752] už pocenzurovaná a len na Tvoje splnomocnenia čakám a hneď pôjde do tisku. Obrázok^[753] som už dal maluvať. Sú to dobré rozprávočky, len hľaďte na budúcne, aby ste viacej dali osobám jednať, ako žeby ste vy sami opisuvali. Celá dramatičnosť v povesti je kde zanímavejšia a pôsobenia väčšieho ako opis a len rozprávania. A známe že to v našich povestiach je užívané.

Potom nerobte také prieseky a prestávky, ako by mluvili zvieratká, muži atď. — to je nie náš spôsob rozprávania a potom je nie ani pre deti. Hádky^[754] sa Vám majstrovsky podarili, len ich robte.

O nás Ti a Vám Lajoš Gáber^[755] už iste obšírnejšie rozprával. Len Ťa prosím, starký môj, pošli že mi čím najskôr budeš môcť Klicperove niektoré divadlá, ako „Divotvorný klobouk“,^[756] aby ho moji chlapci mohli predstavovať. Trebars z vašej knihovne, trebárs vypýtaj od p. Laučeka.^[757] Veď aj sám môžeš rozhodnúť, ktoré by pre nás boli, t. j. také v ktorých ženy mnoho nerobia, že sa dajú vynehať, alebo ľahko predstaviť. To je dobré pre nás cvičenia aj zábava.

Teraz mi veci dobre idú. Čo som bol urobil Ti vari Hrenčík^[758] alebo Gaber porozprával.

Boh Vás tam opatruj!

Tvoj Janko Fr.

Trebárs aké môžu byť tie divadlá, len nach sú slovenské, nie len od Klicperi.

List 57. Augustovi Horislavovi Škultétymu

V Levoči dňa 19. 11. 1845^[759]

Starký môj!

Aspoň dakoľko slov, aby si vedel ako stojíme.^[760] P. 1.^[761] na ukážku zo Zorničky Ti posielam prvú kartu, rozumie sa, že len tak aby bolo odtlačenú, aby si aspoň formát videl. Ľ som len pred o, a, u dal tlačiť, a tak ho prímem aj ja, lebo pred e a i je akési sredné medzi l a ľ. Pravda, že to ľ akosi roztisne litery druhé, ale kým nemá preto samé jednu literu, musí plátať a spisuvateľovi sa musí aj tak páčiť. Ale počuješ, čo som Ti ja nevykázal? Ja som Ti dal všetkých 1000 na velíne tlačiť, a či vieš prečo? Preto, že mi ich vytlačí aj zaviaže po 18 zl. hárok aj s obálkou. Teda len o 8 dvaciatnikov, ako inač na tiskárskom papieri a rátajúc k tomu za väzbu 2 kr. od kusa. M. l. 8 dvadsiatnikov na 4 hárkoch. To je jedno.

Druhé — ja Ti obraz^[762] tu dám vyrezať a na takýto velínový papier len na predok pri titule vytlačiť. Už je skreslený a za 4 týžne máš cakompak hotové. Rezba do akejsi kompozícii, ale čistá, kde krajšia ako na dreve, bude vraj len 3 zl. striebra stáť — a odtlačí sa eo ipso^[763] ako prvá karta v hárku bez všetkého nádavku. Urobili sme tak, že sa od tejto povesti začne hárok, a obraz, titul a k Zorničke sa ku 4 hárkom ako navyše jedna štvrť naostátok vytlačí. Titul bude belasý. Tituly vecí budú každý inakšími literami, aby to bolo cifruvané. Figúry na koncoch tiež budú všade, kde by nebol symbol, teda druhá dáka pekná cifra. A či vieš čo tie verše na konci a hádky ja vysádžem. Ešte sa síce spýtam Kadavého,^[764] čo by v Pešti rezba stála, ale na každý spôsob viacej, lebo 3 zl. je pletka; a potom si aj vegal^[765] papier rátaj, a keď sa prosím Ťa aj pri peknom velíne môže zaobísť.

Odpíš mi, čo myslíš o týchto mojich špekuláciach. Keby nie ten obrázok, nuž by si za 2 týžne Zorničku mal vytlačenú. Rukopisu na každý pád ešte pošli pre lepšiu istotu dva hárky, viac nie, ale čo skôr a síce po dostavníku, ktorý cez Sobotu dva razy, ba tri razy do týžňa sem chodí.

No pozdravte sa! Zbohom!

Váš Janko Fr.

V Prešporku v nedeľu týždeň Fuksa vyvolili a Tárcyho zapluvali.^[766]

List 58. Augustovi Horislavovi Škultétymu

Dňa 20. 11. 1845^[767]

Starký môj!

Viem, že Ti milé bude, preto Ti posielam jeden načisto odtisknutý hárok Zorničky.^[768] Tak sú a majú byť všetky. Rukopisu, ako z tohoto vidíš, dosť nebude, a preto pošli najmenej dva plné hárky rukopisu, rátajúc podľa Pirosno, lebo Moskovho písma^[769] — najmenej — a pre lepšiu istotu aj viac; ale že čo najskôr, lebo z druhého hárku už dnes dostanem korektúru. Najlepšie by bolo poslať do Soboty Rimavskej a stade po prvom dostavníku vystrojiť, alebo keby sa dáka príležitosť priťapila.

Či si dostal môj v pošte písaný list^[770] aj s prvou kartou Zorničky — tam som Ti vypísal, ako som porobil, t. j. že som dal 1000 ex. na velíne za 18 zl. striebra aj s väzbou aj s obálkou tlačiť. O obrázku som Ti hiba daromnú nádeju urobil, lebo ten milý Sacker,^[771] čo ho mal rezať oslepol, t. j. oči ho bolia a doktor mu iba o pár týždňov predpovedal ozdravenia. Teraz ho teda sám Vertmüller^[772] pošle do Pešte známemu litografovi alebo xilografovi, a ak by tam draho bolo, teda do Košíc. Už sa neboj, on to bude hľadieť lacno obstarať. Notabene tu sa len odtiskne na takýto velínový papier, lebo by Ťa na regalu mnoho stálo a za prácu odtlačenia sa nič platiť nebudeme.

Ja som už vysádzal Malého zbojníka^[773] aj všetky verše ja vysádžem, v povestiach som už tiež sádzal dosť. Na Zorničke sa učím sádzať. Kto zná, či sa mi dakedy aj nezíde, čo teraz len pre vyrazenia robím.

Jonášovi^[774] nášmu z celej duše prajem, že sa ta dostal, to bude preňho práve, ako by si ho naschvál bol hľadal to mesto. A čo boh mu pomáhaj!

Veď som ja také splnomocnenie nežiadal officiozno^[775] — nuž ale ako od Vás ho len prijímam ako žart — mne dosť bolo slovo v liste.

Nože Gustík,^[776] ak máš dáke knihy o pálenke, pošli môjmu bratovi,^[777] zakladá spol. striez. — odomňa pýtal, a ja nemám. Pozdrav Marka.^[778]

Zbohom Tvoj Ján

List 59. Samovi Bohdanovi Hroboňovi

V Levoči dňa 7. 12. 1845^[779]

Už by som Ti až mnoho písať mal, duša moja drahá, a teraz mi akosi všetko nechce prísť na mysel. Ba ani by mnoho písať nemohol, lebo je už pozde v noci a oči mi mnoho písavať nedajú večerom — teraz som už krem toho aj čarbal aj čítal.

O mojom ústave vedz to, že mi po manoevru^[780] mojom a po držanom hneď naň obecnom zhromaždení znamenite idú veci. Môj plán ma nesklamal. Od tých čias, čo som ti písal, sa naveky hovorilo súkromne medzi mládežou a v 3 rečníckych zasadnutiach^[781] o poriadkoch k stvoreňú života mravného. Včera som bol ja o urobenie takých poriadkov požiadaný. Pôjde^[782] teda môj návrh mravnej jednoty^[783] do života, ale, ako som Ti písal, nie celý, lež len niektoré punkty tak, že sa nie na niektorých vybraných ohraničí, ale všetkých pod svoju vládu zahrnú, aby sa mi celá mládež naraz k tomu životu a v ňom vychovávala. Dobre to pôjde. Tou istou príležitosťou ma požiadali o ustavičné predsedanie a vedenie rečníckych zasadnutí, lebo sami videli, že si s nimi rady dať neznajú. Ja to budem vedieť dobre upotrebiť.

Maďarské cvičenia^[784] sa mojim údom páča, a údov mi zo dňa na deň pribúda. Boli sa pripraviti niektorí šuhajci na divadelné predstavenie.^[785] Vzali si druhý dej z Kocúrkova a predvčerom týždeň ho v mojej izbe predstavili znamenite. Banda naša^[786] pritom znamenite hrala. Ja som pri tejto príležitosti celú zábavu urobil, a síce sa až do desiatej potom ustavične spievalo, rečnilo, húdlo, aj tancovalo. To isté sa opakovalo v nedelu kvôli Hrenčíkovi, Reussovi a Gáberovi, ktorí nás boli navštíviť. Toto je znamenitá aj zábava aj cvičenie. Cez zimu sa takto budeme zabávať a na jar príde šabľa a hora.^[787] Moji šuhajci si nič inšieho nevinšuvali, len čoskorej taký večer, a hrať by bol každý rád, n. b.^[788] tie všetky prípravy sa tajne robia, aby bolo prekvapenie. Keby sme len mali kusy divadelné, nuž by sme si každú stredu zahrali. Ak máš dáke české, pošli nám^[789] a veru sa Ti pekne poďakujeme.

Z Kežmarku Ti to oznamujem, že Gáber v nedelu odišiel domov,^[790] a síce preto hlavne, že na 50 zl. od Tatrína mu slúbených naskrze vynsť nemohol, z domu mu nič nedali a paedagogiu mu dať nechceli, lebo ho za emisára slovenského^[791] vykričali. Potom Benedikty mu sa osvedčil: Holmi tót társasságokat alkotni meg nem engedek, Vigyázom öcsém uram, magára, mert magát és minden társait szerencsetlenekké teheti. Minden lépésére fogok vigyázni^[792] atď. Lajos pre neprítomnosť testimonium ani medzi žiakmi nebol zapísaný. Toto jeho položenie teda bolo velmi kritické, a veru sa mal obávať, že fanatický kežmarský profesorát u meskej vrchnosti jeho vyhnanie z mesta osprostredkuje.^[793] Ostatne ja som o Gaberovom úmyslu hiba potom zvedel, keď už pozde bolo. Teraz som ustanovil jedného z tamojších žiakov za tamošnieho správcu.^[794] Nuž p. boh milý zná, čo tam bude. Najlepšie by tí ludia urobili, že by filosofi sem prešli. Pozoruvať na nich pilne budem.

V Štiavnici je 60 šuhajcov, čo sa v súkromnosti podla našich poriadkov cvičia a riadia. V Prešporku začali robiť, a ako hovoria, im dobre ide — dal by boh!

Po tieto dni mi poslal Škultéty Zorničku, zábavník pre dietky — rukopis znamenitý — už je pocenzurovaný a v pondelok sa začne tlačiť.

Moje povesti^[795] by som už tiež ta dal tlačiť, ale som sa s Fejérpatakym rozkmotril. Verthmüller mi poviedal, že mi on druhý zvazok vytlačí, ak mu len 40 zl. s(t)riebra teraz dám, z ktorých by robotníkov zaplatil, a druhé že mi počká. Nuž som písal Štúrovi,^[796] či by mi, čo písal, na interes tých 40 zl. nepožičal. Nuž neznám, čo mi odpíše. Ale ak by som ich tam nedostal, poraď mi dakde, čo by mi požičali do tých čias, kým by sa z druhého zvazku tolko utŕžilo, — že aj interes budem platiť. Ak náhle peniaze dostanem, hneď dám tlačiť.

Ale čo je to za robota, že sa Štúr nevie učlovečiť jeden aspon list mi napísať na tolké moje, a na tolké moje vážne otázky odpoviedať.

Belius^[797] je už u mňa, ale neznám čo mám s nim robiť — či len prepisuvať a vypisuvať, pre prepracuvanie skrze druhého, či to ja mám aj v dakeho pojednávania forme vypracuvať. Ak takto, nuž odpíš mi, ako to mať chceš, ako obšírne, v akej forme a dokedy?

Ako že sa mi máš? Píš mi zas dačo, len sekaj a češ, veď sa to každému zíde. Čo by hromovým ohňom pálil a jeho silou trieskal^[798] človek ešte sa mu zíde tu i tu zohriať a posilniť — nie to takýmto ako ja.

Pozdrav mi srdečne všetkých aj v Sielnici aj v Trnovci, a povedz, že na sviatky na každý pád do Liptova — neprídem, lebo že nemôžem. Keby ste ale Vy dajedno prišli, ach, či by Vás uhostil. Napiekol by Vám pečene t. j. švábok v mojej peci, kúpil by masla, bryndze, mlieka, chleba alebo žemle, ba namojpravdu serace vtedy budú. Jablká v sklepe visia na nitkách a navaril by som Vám čaju, upražil praženice atď. atď. Ja to všetko dobre znám a mám ku všetkému spôsob. Už všetko mám, hiba mi dáka Nemkyňa chýba. Ale sa mi, sto striel sa v ich nemeckej materi zapálilo, nechce s nima zapodievať, — tie sa dobre neblázňa, ja sa hiba smejem — nach ich čerti berú. Keby to boli chlapi, ale ženy — het mi!

Boh Ťa, duša moja, opatruj a pozdrav! Tvoj

Janko Fr.

List 60. Samovi Bohdanovi Hroboňovi

V Levoči dňa 16/12. 1845.^[799]

Veru sme si už dávno nepísali,^[800] Samko môj! A ja som vúbec už dávno nič nepísal, preto aj Tebe len krátko píšem, čo treba.

Belius^[801] leží u mňa vari už pol druha mesiaca, ale ako hovorím, len leží, lebo som neznal a dosial neznám, či Ti tie výpisy užiť pre Tvo/----.... 4 riadky nečítatelné)

Odpíš mi teda čo skôr (..........) sa do toho.

O našich prácach Ti budú moji chlapci rozprávať. S po(vest)jami ešte neznám ako bude, lebo tých 40 zl. neznám, kde dostať. Štúr mi odpovedal,^[802] že do nového roku nemôže, a po novom roku že dobre urobím, ak sa inde zaopatrím. Teraz som sa obrátil k Jankovi Čipkovi do Viedne.^[803]

Pred mesiacom vari mi poslal Štúr lavatoriu za to, čo som v Liptove o ňom hovoril.^[804] Zlého som nikde nič nehovoril, a to čo som hovoril, mu hockedy do očí poviem, ako som mu odpísal. A čo som hovoril nuž som hovoril medzi tými, ktorí tie okolnosti znať musia. Ond. Hodža^[805] mu musel bludné správy poslať, ku ktorým si ešte on sám iste pribásnil. Aj na druhé veci, čo som mu písal, s hnevom odpovedal. Ale som mu ja zas do prosta poviedal, nie s hnevom ani s trucovitosťou, ale ako mi moja prostosrdečnosť diktuvala.

O Hodžových cirkevných záležitostiach^[806] nie velmi chýrne povesti dochádzajú. Keby ten človek mal len dáky takt, podla ktorého by svoju obrovskú silu vynakladal, ale takto čo jedným zmohnutím sa postaví, to druhým výbuchom skazí.

Chalupka sa vraj strojí proti Štúrovi vystúpiť^[807] a vraj jeho nedouctvo ukázať. Aspoň Štúr tak píše, nuž neznám, čo je vo veci, ale Chalupkovi do takýchto veci sa pliesť neradím, lebo sa všetci doňho nanosíme.

Čože Hodža myslí z jeho cirkevníkom?^[808] Či to dlho bude trvať a s čím vystúpi o ňom? To bude iste posteries monter.^[809]

Pozdrav všetkých aj v Sielnici aj v Trnovci. Aby si, keď budú makové opekance jesť, aj na mňa spomenuli, ktorý tu, možno velmi dobre, možno že velmi zle, kračún^[810] zasvetím.

Zbohom

Tvoj Janko Fr.

List 61. Augustovi Horislavovi Škultétymu

V Levoči dňa 18. 12. 1845^[811]

Kýho čerta robí ta počta s tým Tvojím listom či rukopisom, že ešte do dnešného dňa s ním doliezť nevedela,^[812] ale neverím, žeby ho nebola dakde zatratila. Čože teraz? Len pošli čo skôr druhý! Obrázok sa tu robí.

Peniaze t. j. 40 zl. str. som dostal.

Čipkaymu^[813] sa ľ nepáči, že je tisk roztisnutý, nuž ale čože robiť, keď sa ináč nedá a l, ktoré pripomína v latinskom písme niet.

No sbohom! Ak máš dač nového, píš mi. Moje služby pánom^[814] vykonať nezameškaj.

Tvoj Janko Fr.