ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

List 62. Augustovi Horislavovi Škultétymu

Dňa 9. I. 1846^[815]

Bohdaj že Vás, aby že Vás, keď Vy to človeka nerozumiete! Že som sa napaprčil?!^[816] Či neviete, že som ja vtedy najlepšej vôle, keď največmi hreším. Pravda že ma už mrzelo, ale na toho sobotského patočného človeka.^[817] A čo to za ceremonii s tým unúvaním robíš?! Bohdaj Ti vše pero bolo vyschlo, keď si dač takého mal napísať.^[818] To nemôžem vystáť, lebo som rád, že dakomu môžem poslúžiť. Do 15.^[819] kniha hotová nebude, obraz sa tu robí, ale že tomu rytcovi to poslimácky ide, nuž neznám, kedy sa dohotový. Ani mi on čas nemôže určiť — druhé sa pod týžňom môže vytlačiť. S cenou som sa ja prenáhlil; dobre nech sa ustanoví na 8 xr. sriebra a knižka to zaslúži. Ja Ti stadeto expedírujem do Šariša a Zemplína, do Liptova, Abau a Turca. Len mi, prosím Ťa, také okúnaniny nevystrájaj.

Čipkova terajšia povesť^[820] sa mi dobre páči, lepšie ako predošlé a Tvoje terajšie básničky majú prednosť pred všetkými: znamenité a pekné, jedným slovom dobré.

Čo si mi na ukážku poslal, to mi velmi milú lecturu, aby som sa po francúzsky vyslovil, spôsobilo. Nemôhol si lepšú formu pre tie myšlienky vymyslieť, ani pre Tvoju poesis lepšú látku, ako sú tie „Bedy“^[821] a básne zo Zorničky vyhladať — ide Ti v tom spôsobe, bez prehnania hovorím, majstrovsky. Zvlášte v tých Bedách je sloh slovenský, spôsob myslenia, reč, vec, myšlienky samé, slová, slovom všetko slovenské — non plus ultra,^[822] a k tomu všetkému lahkosť a hladkosť Tvojho verša.

Braček starký, len Ty toho napíš kolko znáš a daj tlačiť, ja to tu za lacný groš na obyčajnom tiskárskom papieri vymajstrujem — ale že nie mnoho naraz. Alebo vieš Ty čo! Nože vyber tak na jeden tlačený hárok vecí najlepších a ja to sám vysádžem. Potom hiba za tisk a papier budeme platiť a vytlačené rozdarujeme medzi ľud, na náklad čo by sme sa dakolkí prenumeruvali^[823] — pravda že by sa pár tisíc ex. muselo vytlačiť. Zozbieraj to, ja to vysádžem — čo priam za dva týžne. Gazdujme a pomáhajme, ako známe.

Na Zorničku napíšem súd do Orla aknáhle vynde, aby som ju publikum nášmu oznámil.

Tento list, prosím Ťa, pošli Hrenčíkovi^[824] pod Polom, voň tam bude a môžeš pripojiť list pre jeho švagra Thečsa,^[825] aby ho skrze schválneho expresa za ním poslal kdekolvek je, ak by uňho nebol, ale naraz a naraz. Velmi je náhla vec, čo mu píšem. Ale nezameškaj toto všetko tak ako hovorím vykonať.

Ak mi dačo bude treba, nuž Ti potom odpíšem. Ozaj, ako že tam okolo vás stojí s novinami.^[826] Priatela ludu^[827] mi pošli ešte aspon 5 ex. chcem poslať do Šariša na ukážku.

Marko^[828] nach mi píše po tomto poslovi naiste.

Moje služby pánom^[829]

Zbohom Tvoj Janko Fr.

List 63. Samovi Bohdanovi Hroboňovi

V Levoči dňa 9. 1. 1846^[830]

Samko, duša moja! Včera som Tvoj druhý list dostal,^[831] včera som Ti aj poslal,^[832] čo si žiadal, a že som už viacej písať nestihol, nuž som Ti slúbil budúcne viac odpísať. Aby som slovo dodržal, tu máš, čo myslím, že by bolo k zdeleňú.

Na porúčanie ja neznám nášho človeka.^[833] Roy^[834] sa mi nezdá, lebo sa bojím, že by on v tom pekle, nielen nič nevykonal, ale aj sám podlahol. Ale vieš Ty čo, porúčaj Janka Gábera,^[835] ktorý aj preto by mal prednosť, že sa už na druhý rok v Nemeckej baví. On sa, pravda, s fyzikou vedomý nikdy ex offo nezaoberal, ale tá katedra je nie len pre fyziku a matiku, ale tuším aj pre historiu, statistiku, geogr. atď., v ktorých vecach Janko by bol chlap. A veď by sa aj na tú milú mat. a fyzik. za ten čas tak mohol pripraviť, že by podla hotového kompendium non plus ultra prednášal. A Maďar je že len no! Má k tomu politiku a silu charakteru nezlomného. Ja z našich lepšieho neznám. Že by bol ako panslav vykričaný, tiež neznám. Ja mu budem v tejto veci dnes zajtra (písať) a mohol by si mu aj Ty. Pravda, že je to všetko ešte vel(mi…) de futuris contingentibus,^[836] ktoré pri tej največej možnosti (…) večá, nemožnosť mať môže.

Lajoš^[837] mi už dva listy písal z Pustahátu. V prvom (…) aby som mu poradil, čo má urobiť, či tu zostať a či odísť (zo Sloven)ska, ale dodal, žeby rád tam pokania urobiť, kde padol^[838] a v kňazskom stave. Keď tu bol, ja som mu ani slova nepoviedal o jeho priestupku. On, rozumie sa, tiež nie. A prijal som ho priatelsky, lebo trebárs by ho v zuboch bol trhal, predsa cit priateľstva a útrpnosti nad hnevom zvíťazil. Potom ma v liste bol požiadal o moje domnenie, nuž som mu ako sudca a spolu aj priatel tuho pohovoril. Ja som mu radil odísť zo Slovenska, ale ak mu na napomožení slabého Slovenska tak záleží, aby tu zostal, ale nie ako kňaz, lebo že pokúšanie a škandalizuvanie sa tisícich cirkevníkov jeho pokánia nerozumiacich preváži dokázanie sily jeho pokánia a charakteru. Teraz mi zas píše, že jestli by ho bez všetkého jeho vplývania povolali, čo na ten spôsob. Na ten spôsob, myslím, nach príme, lebo v tom samom povolaní bude dúvera vyslovená, a skrze to samé povolanie by on bol poistený z ohladu uznania jeho pokánia.

Vyznávam aj tebe, duša moja, že som zostal ako stĺp nad tým, lebo jestli od koho, tak od Lajoša^[839] som dač podobného najmenej očakával.

Čo to, že Hodža zas po česky káže?^[840] Z Gemera mi tie chýry prišli, nad ktorou novinou tou vraj največia nespokojnosť panuje, že ako môže Hodža, qua prednosta Tatrína takej nedôslednosti dopustiť, n. b. sa hovorí aj to, že sa od slovenčiny celkom odrazil a k čechistom pripojil, a síce preto, poneváč Štúr jeho náhlady prijať nechcel. Ja toto len za zmyslenú povesť držím, ktorá je na rozkolníctve Hodžovom, ako na pravdivom základe osnovaná. Ale mi, prosím Ťa, na každý pád dač istého o veci tej odpíš, aby som aj ja bol istý, aj druhých z bludu vyslobodil. Že sa s Fejérpatakym už pomerili?^[841]

Vari som Ti už zdelil, že mi Štúr bol lavatoriu^[842] rozhorčenu poslal, za všeličo, čo som o ňom v Liptove pohovoril, ale čo mu Hodža Ondrej^[843] (druhý neviem, kto by bol mohol byť) nepravdive referuval, a čo som mu tu i tu v listoch popísal. Ja som mu otvorene a úprimne všetko odpísal,^[844] čo som pohovoril, a čo myslím, zvlášte z ohladu odpadnutia mojho od neho, a „povyšuvania seba skrze podkopávanie ludí, ktorí u národa dáko meno majú“. Som mu poviedal, že: odpadnutie je u mňa zatratené, a to najtesnejšie spojenie je heslom duše mojej, len nach uniformu do malicherností a indiferentných maličkostí nežiada, ale slobodné vyviňuvanie myšlienky života nášho, skrze neho vyslovenej, na základe, rozumie sa, jednej a tej istej všetkých nás spojujúcich myšlienky — nach dovolí. Z ohladu toho povyšuvania som mu povedal, že by račej tie mozgy popredku roztrieskal, aby nepovstala v nich tá myšlienka, podryť toho, skrze ktorého som aj ja tým, čím som, jestli že som dačim atď. atď. Slovom, že som mu písal bez okolkov, tak ako som myslel, a potom mi on velmi otvorený a dúverný a akýsi vytešený list napísal a vyzýval ma k pomoci, lebo že mnohí povstanú proti slovenčine. No veď sa už raz predsa dorozumieme! Kalina^[845] je už pomerený, Hurbanove články už tiež chodia v novinách, a ko mne zas dostal dúveru. Ty si naveky bol s nim načistom. Ale to neškodilo — poznať toho následok aj v novinách aj v listoch, vari že sa praktickejším pojímatelom svojej osoby, položenie, okolností a sveta stal, a to bola naša žiadosť. To bola príčina niektorých mojich a Hurbanových listov pichľavých — s Hurbanom som stal v porozumení. Pôjde to teraz už lepšie, len nach má hodne predplatitelov. Gramatika^[846] sa vraj dnes-zajtra dotlačí. Kto napíše na ňu súd? Či by si Ty nemohol? Rozumie sa, len taký predbežný, ktorý by ju porúčal Slovákom, a proti možne neprajnému ustanoveňú menuvaného výboru Tatrinského^[847] popredku asekuroval. Od prvého jej prijatia bude mnoho závisieť aj pre napomoženie slovenčiny. Odpíš mi, či budeš môcť napísať, ak nie, dačo by som ja sprobuval a Ty by si mohol niektoré Tvoje náhlady zdeliť a niektoré upozornenia pre orientáciu lepšú poslať — rozumie sa zavčasu.

Kollár proti slovenčine hnusne intriguje a agituje všade. Aj som písal Tomašekovi a Hlavačekovi,^[848] aby prekážali pri mládeži, ale chvalabohu že je i jeden i druhý o (…) z ohladu slovenčiny. Kadavý mnoho musí trpieť od neho, ako mi píše a nedúveruje si dlho pri ňom vydržať. Prosí ma o napomáhanie skrze rozširovanie kníh na jeho náklad vydaných. Či už okolo Vás je Priateľ ľudu^[849] a čítanka?^[850] i jedno i druhé znamenité.

Teraz píšem Hrenčíkovi,^[851] aby išol do Košíc (za peda)goga k akémusi Ketzerovi.^[852] Pravda, že nebude m(ôcť verejne) robiť, ale predca aspon pod rukou.

Po tieto dni budeme mať všeobecné zhrom(aždenie),^[853] skôr sme nemohli mať preto, že správy neboli po(slané). Do cenzúr tu len slabo budeme robiť, lebo sú velké repetície a dni krátke — len práve aby sme sa hýbali — a potom sa pustíme s celou silou na krídla.

Oj, duša moja, keby som môhol tu za dva dni s Tebou byť, čiže by mi odlahlo, keď by som sa dúverne porozprával a vyrozprával o mne a o svete. Niet horšieho, ako keď človek všetko len v sebe dusiť musí! Tie nešťastné sviatky boli celé peklo pre mňa. Samotný som Ti tu bol — a práce som takej nemal, pri ktorej by som naraz bol mohol vidieť, čo som vykonal. Ja Ti to nemôžem vystáť, čo sa len tak papre, ale mi to sily dodáva, keď vidím, že na každé pohnutie a napnutie sa svet kryštalizuje. Píš mi, Samko môj!

Boh Ťa pozdrav a Ty pozdrav všetkých u vás a našich drahých.

Tvoj Janko

List 64. Jánovi Gáberovi

V L. dňa 10. I. 1846^[854]

No veru si mi vyťal kompliment! že veru nevieš, ako písavam. A nach som dobrým, spravodlive, lebo trebars Ťa v najvrelejšej komôrke srdca môjho nosím, predca, čerti vedia ako je to, že som Ti takým nedbalým dopisuvateľom. Ver mi, duša moja, že som vtedy najšťastnejší, keď ma práca po samie uši obsype, a ja zabudnem na šetko i na milé i na nemilé, lebo som v ten čas slobodný od bolestného pocitu tohoto, a od žialov rozpomenutím na tomto a zrovnaním ho so status quo splodzených.^[855] Vám, čo ste mi boli a ste dýchaním a bytím krve, Vám uprimne vyznám, nerád píšem. Preč? Pretože ma skutočnosť s túžbou duše zrovnaná naveky bolestne rozžiali, potom sa pustím do peroracií, za ktoré ma pozdejšie mrzí, že som sa nevedel zmôcť. Ačpráve sa dosť presvedčujem a uznávam, že ani slza tu i tu neškodí, nie to slovo žialu.

Pravda je už čas, že Ti na dva listy odpovedám?^[856] No vidíš, k tejto divnej mojej povahe, ešte Ti prišli nešťastné sviatky, na ktoré som si bol tento list odložil. Ale bodaj by všetky sviatky — (bože odpusť moje hriechy) — tie sviatky boli pre mňa celé peklo — a v takom pekle som pre Teba list napísať nemohol. Času som mal dosť ako dreva, ale práve preto som nič dobrého neurobil. Veď vieš, ako to ešte za našich študentských časov bývalo. Nemal som Ti tu nikoho — všeci sa boli rozbehali, nuž som sa Ti bol neslýchane zunuval, a v tom zunuvaní ma pekelné myšlienky a city, pekelné pre bôle, ktorými ma trápili, napadali. „Otium est pulvinar satanae“^[857] — to je raz pravda. —

No ale Ti už teraz píšem, a budem Ti zas potom písať. Ale čože Ti mám písať, keď je toho tak mnoho, čo by som Ti rád pohovoriť. Dobre mi niekedy prsá nerozstrelí — ale je to nie na papier, to by som Ti adaj jedným slovom, jedným pohladom asnád povedal, keby si tu bol, oj, keby si mi tu bol. Ale poďme k tomu, čo sa dá písať. Najsamprú dačo len pre Teba samého. Samko Hroboň mi predvčerom písal, že sa ho Venduš Joob inspektor prešovský dal spýtať, či by bol pripravený na zasadnutie kresla Fuchsovho^[858] v Prešove, ktorý ide do Bratislavy, a síce či by bol pripravený k maďarskému prednášaňú mathesi a fyziky. Samko, ako píše, to nepríme, čo by ho hneď povolali skutočne, ale sa teraz na nemoc odvolal, a že keď vyzdravie, potom dá určitú odpoveď. Pri ktorej príležitosti chce dajedného z našich porúčať. Uradili sme sa na tom, že Teba bude porúčať. S tou katedrou je tuším aj história, geografia, statistika atd. spojená. Môhol by si teda tu i tu kuknuť do mathesi a fyziky, aby si jestli by sa toto ináč velmi velké de futuris contingentibus^[859] trafilo podariť, podľa dajedného compendium to odprednášal. Keby sme to mohli vypraktikuvať, veru by si sa mal v Prešove velmi dobre zaživa a Ty by si mal aj politiky aj sily v tom pekle advokátsko maďaromanskom slávne sa zadržať.

V prvom Tvojom liste si vzal úrad advokátsky na seba, zastavajúc proti mne noviny a ich redaktora.^[860] Neznám, čo Ťa k tomu pohlo, či moje reči, či reči a listy Prešporčanov; medzitým Tvoj list mi bol aj z ohladu toho na každý spôsob velmi vítaným. Tento predmet je teraz na Slovensku velmi vážny, hovorím na Slovensku vúbec, a potom zas i na vybranom Slovensku. Myšlienky a úsudky o novinách boli tie najrozdielnejšie, či to z ohladu na reč, či z ohladu na látku, či z ohladu na spôsob a prednášanie tej látky — tie možné najrozdielnejšie myšlienky a domnenia, hovorím. Nuž ale to ináč ani byť nemohlo u národa detinského, ktorý vlastne sám neznal, čo chce, a ktorého každý jednotlivec svoje čo len nápadné žiadosti chcel mať vyplnené. Medzi tým znáš, ako to pri deťoch býva, keď pedagog silne a odhodlane povie tak to bude, alebo neohliadajúc sa na detinské žiadosti svojou cestou ide, pomaly na jeho vôlu privyknú a trebárs by po kútoch tu i tu zšomrali, predca sa mu poslušní; až sa naučia s nim zarovno myslieť a chcieť. Tak to je so Slováci a novinami.

Tie kriky, ktoré sa spočiatku po kútoch nadrapuvali a ktoré vybuchnutím vo verejnosti hrozili, sa na neústupnej energii novín rozrazili a zahanbene sa každý do svojho kúta pouťahuvali.

Pravda že ešte niektorí papulujú, menovite Kollár, ktorý so zaslepeným fanatizmom, môhol by povedať s besnosťou, noviny podkopáva pre slovenčinu, s čím sa ale hiba smiechu vystavuje a svoju auktoritu podkopáva. Ostatní, ktorí by dačo mohli, k. pr. Gemerčania sa pridobrí chlapci a prioddanejší veci našej akože by pre reč túto životnú žilu našu podrezať zameškali. Štúr sa ich síce ešte bojí, ako vúbec si Štúr viac strachu sám robí ako je vo veci — ale to všetko skloní zatvrdilú hlavu.

Teraz mi už prišli noviny zvetšené, a síce o 8 riadkov v kolumne — a Orol má tri razy za mesiac vychádzať — potešitelné.^[861] Toto zvečšenie tiež bude porúčať. Či má v tento polrok viac, čo menej odberateľov ako v predošlý, ešte neznám. Slovenčina sa zo dňa na deň viac udomácňuje na Slovensku, a vyjmúc jediného Kollára, ktorý ako som povedal až hnusne proti nej v súkromnosti skrze pasquilantské listy búri, všeci ju prijali a prijímajú, jedni z presvedčenosti a druhí preto, že sa nazdajú, že to už tak byť musí. Knihy alebo račej knižtičky tiež pomaly vychádzajú v slovenčine k. pr. Kadavý^[862] vydal Priatela ľudu, čítanku, predpisy k písaňú, Nitru Hurbanovu,^[863] o spolkách miernosti a nedeľných školách od Hurbana,^[864] Uniu od Hurbana^[865] (tieto tri posledné som ja ešte nevidel), tu sa tlačí „Zornička“^[866] zábavník pre dietky od archidiakona Jonáša; gramatika^[867] sa vari už dotlačila; o potrebe slovenčiny^[868] podobne. Hurban pracuje na beletristickom čosi,^[869] a Nedobrý časopis^[870] chce zriadiť vydávajúc spočiatku kým si privilegium vykoná a kým neuvidí, že by sa riadne vychádzajúci časopis udržal, len zvazky podla odberania vytlačených spomenutého obsahu. Tak zamýšla aj Hodža s cirkevníkom,^[871] s ktorým vraj teraz po novom roku už predca raz vystúpiť zamýšla. Medzitým, kto zná ako bude, lebo na Hodžu sa spolahnúť nedá. Lichard vydá Pokladnicu^[872] t. j. velký kalendár asi 20 hárkov, na ktorí sa mnohí predplácajú. Ja by som tiež vydal druhý zvazok Povestí, keby som mal aspon 40 zl. striebra tiskárovi dať, druhé by mi dočkal — n. b. s Fejérpatakym som sa pre jeho židáctvo, ktoré sa mi hnusí tu pripomínať, rozkmotril — a teraz tých 40 zl. neviem kde dostať požičať; ale vari sprobujem u Tatrína. Tieto všetky knihy vyšli a vyndú v našej slovenčine a v našom pravopise, vyjmúc Hodžovho Cirkevníka, ktorý sa tiež dosť špatne qua na prednostu Tatrína peroruje. Na tento spôsob čokolvek vynde na Slovensku, vynde slovensky a v našom pravopisu, s čím mi dostane osoh a argument historický a positívny proti tým, čo by niektoré priemeny v našom pravopise mať chceli. Ale veď som čosi inšieho bol započal — tak som sa dal akosi zachvátiť — no nič to, nebudeme to, čo som už povedal, treba povedať — tak je, že si sa za advokáta dal. Že si mi to písal, je, ako som poviedal, velmi dobre, lebo pri každom aj najmenšom spozoruvanom znamení rozpadúvania, musíme jeden druhího dovedna zháňať. Medzitým Ťa Prešporčania o týchto vecách a o mne nepravdive poučili, a Ty si potom tiež moje slová pred Tebou pohovorené, podla prešporskej instrukcie nepravdive vysvetluval. Prešporčania, ktorí sú, bohužial, ešte dosial velkí izbovskí hrdinovia, považujú veci ako sa im na prvý pohlad zazdajú, a akosi podla tohoto prvého zazdania skalu urobia, a o ďalšie skúmanie sa nestarajúc, naraz vyslovia súd tak lebo tak. Ľ.^[873] sa krem toho, jeho nešťastným osudom velmi bojazlivým a podozrivým stal.

Prešporčania teda mnohými a mnohými listy toho najrozdielnejšieho obsahu o novinách im dochádzajúcimi skonfunduvaní, domrzení, spozorujúc pritom isté trenie sa o nich jich najúprimnejších, ktoré napravenie niektorých pri novinách spozoruvaných chýb a slabosti za ciel malo — vo všetkom tom hýbaní nič inšieho nevideli, ako rozpadúvanie a nie prvé pohnutie sa kvasu života národného skrze hodenia na cesty novín a verejného vyslovenia slovenčiny zbudené. Skrze noviny sa poťahy L.^[874] a nás velmi premenili. Predtým sme boli jemu subordinovaní^[875] a jeho slovo platilo ako zákon — poťahy života k tomu tiež boli úzke len na ústav ohraničené. Ale s novinami sme vystúpili na pole národného života a zastali sme si viacej menej koordinuvaní ako spolupracuvatelia vedla seba, i fyzicky i mravne dozrelejší a ako takí, ktorí si boli povedomí dúvery genia veci našej v nich zloženej, že môžu a majú na predsebavzatie toto a započatie pôsobiť. L. sa nevedel naraz v novom poťahu najsť, a my sme jeho právo žiadali, čo je pre samostatnosť budúceho života neobkročitelne potrebné, lebo náš život musí byť ako tá hydra, ktorej keď jednu hlavu zotneš, naraz druhá na tom meste vyrastie. L. žiadal od nás a od celého Slovenska chcel mať jednotu až do podrobností myšlienkových záhybov a malicherností formálnych a prehnanej uniformy. A my sme mu vše povedali, taká drezúra a skamenelosť najskôr nás zotročí a potom život zabije atd. atd.

Takéto teda disputy Prešporčanov priviedli na tú myšlienku, že všetko od L. odpadlo (a to aj Vám písali) a strachu im neslýchaného a pritom daromného nahnalo. Rozumie sa, že sme my L. často dopisuvali a každý, podla toho ako si kto v akej forme dúveruval, sme sa ho usilovali presvedčiť a upozorniť na jeho stanovisko. Ja som mu mnoho pravdy pohovoril v listoch a že som mu predtým nič podobného nepísal, nuž to za aroganciu držal a rozmrzel sa na tom, čo som popredku tušil. Spočiatku sa on celkom zatvoril do jeho redakcii, a nikomu neveril hiba spolupracuvatelom — muselo to byť hrozné položenie, ale tak je cez peklo musíme ísť do neba. Keď mu ale listy ustavične lietali, rozhneval sa a rozposlal lavatorie.^[876] Takúto som ja asi pred poldruha mesiacom dostal.^[877] Vidiac v nej vyslovené, ako on moje reči a držanie považuje a si vysvetluje, chytil som pero a napísal som mu list^[878] celkom dúverný, a vypoviedal so mu všetko, čo som pohovoril o ňom, a čo o ňom myslím, tak ako som myslel. Vysvetlil som mu to domnelé rozpadnutie, v čom ono záleží, povedal som mu, čo žiadame od neho a uistil som ho, že na mňa, ako aj na druhých z jeho školy v jeho myšlienke a skrze ňu žijúcich, môže ako na samého seba rátať či k životu či do smrti atd. atd.

Tento list, ako Petor^[879] píše, sa mu velmi páčil a on mi hneď a hneď uspokojený a velmi dúverný list napísal. Takto bolo so všetkým! Toto zimničenie na Slovensku nebolo prípadné, ani nepovážené, ale zreknuté, lebo nás poznanie L. slabosti k tomu priviedli, potiahnutie na jeho položenie. Úprimne Ti vyznávam, že som s Hurbanom a s Hroboňom bol v porozumení z ohladu tejto veci a tak sme spolu manevruvali, kým sme mysleli že treba. Teraz sme už prišli na jasné z ohladu poťahov, uvedomomili sme L. jeho niektoré slabosti, proti ktorých sme ho chceli posilniť a objali sme ho láskou očistenou v nove rozpálenou.

Ja som pravda s novinami spočiatku naskrze nebol spokojný; potom som ich ospravedlnil, ale som spokojný nebol, naposledy som sa celkom pomeril, zvlášte keď aj redakcia niektoré komisie aj presvedčuvaním, aj behom času k tomu privedená, porobila. Teraz sme teda už zas všetci na jasnom. Som sa trochu ďalej pri predmetu tomto zabavil, ale myslím, že mi za zlé mať nebudeš, lebo znám, že je toto objasnenie pre pokoj duše Tvojej potrebné.

Teraz Ti vari dačo o tom, ako sa my tu hýbeme a mrvíme. Slovom podla lanských poriadkov a podla zákonov Jednoty, ktoré som Ti v lete bol zdelil, sa hýbeme. Prekáža mi velmi mladosť šuhajov vo vyvedení dačoho významnejšieho. Počet terajších poslucháčov je hiba 35. 6 retorov sa osobitne vyučuje a 10 syntaxistov podobne. Verejne Hl.^[880] drží homiletické cvičenia v bibličtine a Mandelík^[881] mesto neho gramatiku prednáša českú — ja som ho o ňu nežiadal, lebo som videl, že ju dať chuti nemá. Súkromne som prednášal slov. gram. a psychologiu podla Rosenkravitza, jedno i druhé pre všetkých po dve hodiny. K tomu boli dve hodiny v maďarčine teoreticko-praktické ad formam terajších rečníckych zasadnutí zriadeno podomnou, ktoré tiež vyše polovice pre ich zanímavosť navštevujú. Spolok mier. má svoje zasadnutia raz do týžňa, kde sa vypracuvané reči hovoria; dve kolá sa raz schádzajú. Rečnícke zasadnutie, s ktorým si rady dať nevedeli, mne oddali, aby som naložil s ním ako myslím.^[882] Toto ma velmi teší, že mali tolko dúvery, ale ma zarmútilo, že nemali dosť sily k udržaňú ho. Ja som ho teda prijal a zriadil tak, že sa najskôr v každom dve krátke reči rečnícky zo slobodného predmetu vypracuvané spameti rečnia, pričom sa všetko možné súdi, a potom nasleduje alebo obyčajné, ako predtým bývali, rečnícko zasadnutie, kde sa reční z predmetu odo mňa alebo od nich daného pod mojím alebo koho ustávaním, prednostenstvom, v mojej prítomnosti, alebo ustanovím neaké deputácie, a tie z daného predmetu musia čo sa im naloží konať cum omnibus formalitatis,^[883] alebo čo mi práve ako najlepšie napadne — a pritom sa potom všetko súdi. S týmito a maďarskými cvičeniami chcem pocvičiť šuhajov v rozličných formách verejného života ak politického tak cirkevného tak spoločenského života — rozumie sa, že len nakolko sám znám. Z každého zasadnutia sa píšu zápisy od vše nových zapisuvatelov, aby sa aj v zapisuvatelstve všeci poučili — tak aj rozličné presidia rad radom i bez rozdielu dávam.

Krém týchto hodín, sú ešte od tých súkromnejšie pre francúzštinu, rečtinu, hebreičinu, nemčinu, kreslenie, mathesis, formálnu logiku, z ktorých mnohé len ako korepetície pre tých, čo potrebujú. Hudbu tiež máme, bandu z 9 údov záležiacu. No a zábavy tiež máme nové vo svojom spôsobe t. j. predstavuvania divadelné, dosial boli 4, ale budúcne sa budeme usiluvať mať každý týždeň.^[884] Najskôr majú šuhajci v dramatickom rečnení cvičenie, a potom aj znamenitú zábavu, k čomu sa pripojuje hudba, spev a rečnenie niektorých vybraných básní, ba i tanec. Herci sa zvečej čiastky naveky menia, aby čím najviac malo cvičenie. Býva to na mojej hospode,^[885] lebo som tak šťastný, že v celom dome v meste, Galayovie v Maršalkovskom na Mesiarskej ulici za Šmidom, len sám v jednej velkej izbe bývam, ku ktorej jedna malá pripojená za garderobu slúži. Ej, keby ste boli videli Hondzíka a Rajnohu,^[886] veru by sa Vám bolo páčilo. Gusto^[887] hral už tri razy, a veru possum dicere bene.^[888] Na jar príde k tomu ešte šabla, pravda len drevená, a hora!

S tým Tvojim Müllerom^[889] neznám čo urobiť. Po počte Povesti, či ako, škoda že si sa jasnejšie nevyslovil. Odpíš mi ako to mám písané posielať, to bude mnoho stáť, a ktoré mu vybrať, a či len obsah robiť, nuž potom aj urobím.

Zbohom^[890]

List 65. Augustovi Horislavovi Škultétymu

V L. d.^[891] 14. 1. 846^[892]

Tandem aliquando!^[893] mi rukopis,^[894] čo si do Soboty poslal, doliezol — ale — sero post festa facendus^[895] — lebo som mal už druhý tu, a keby si vedel, ako došiel? Pomysli si! Baláž mi ho poslal po jednom študentovi Soboťanovi teraz po sviatkoch sem! Či si franko zaplatil? Veru je to pekná počta a počtovania! Cena knižtičky,^[896] ako som poviedal, nach sa na 8 xr. str. určí. Toľko a koľko som schválne položil, aj delako — ačpráve toto ostatné, ak chceš môžem v druhých hárkoch na ďaleko premeniť. Nože mi odpíš, či si od Tatrína dostal peniaze požičať^[897] — alebo aspon čo Ti odpísali. Ja by som si tiež tam rád vypožičať 40 zl. na povesti, lebo inde neznám, kde by mohol dostať. A takéto pôžičky by Tatrín mohol bezpečne urobiť na interesy slušné vtedy, keď peniaze inde nepotrebuje. Tak by sa aj tým vyhovelo, ktorí chcú mať istý kapitál, lebo vypožičané peniaze by sa za istý kapitál považovať mohli; súc poistené vydanou knihou, ktorú Tatrín rozširuje, teda v ruke svojej má. A vyhovelo by sa aj tým, čo s peniazmi tatrinskými pôsobiť chcú, lebo by sa aj pôsobilo. Tatrínska pokladnica by sa na takýto spôsob v istom zmyslu pokladnicou sporiacou alebo sporiteľnicou národnou slovenskou stala.

Či si môj predošlý list dostal,^[898] v ktorom som aj Tvoje „Bedy“ poslal? Bol som pripojil aj jeden list pre Hrenčíka^[899] — či si ho už poslal? Ale či Hrenčík už sa vrátil na Muránsku dolinu? Ak by sa natrafil teraz v Tisovci, nuž mu oddaj tento lístok, a ak nie, nuž mu ho pošli, kde myslíš že je.

Dôstojného pánov cirkulár^[900] došjol sem, ale sa v Levoči z ohladu jeho rozkazu nič nevykoná — Topertzer je monitas^[901] a Hlavaček sa do ťažšej práce nerád oddáva, s ktorej si peniaze slubovať nemôže. Naše služby dôstojným pánom.

Ten Marko^[902] by sa predca už len mohol učlovečiť a dačo napísať — či je ešte doma? No nach že mi napíše, aspon mu čas prejde, lebo viem, že nemá čo robiť.

Starký môj! či som Ti vlani na V. noc nehovoril, aby si si dakolko šuhajov získal, ktorí by to, čo im povieš robili, aby si tak istý mohol byť o podarení sa Tvojho úmyslu? Teraz si sám na to prišiol. Často sa s nimi schádzaj, navštevuj ich, pôsob na nich a skrze nich na druhých, aby tak všetci Tvojou prítomnosťou boli naveky, trebars len idealne otočení a v spoločnej práci utvrdzovaní. Taká všadeprítomnosť a vo všetkom a naveky pôsobenia viacej urobí, ako 100 trebars najlepších kázni. Teraz si na dobrý spôsob natrafil — len ďalej. P. boh pomáhaj.

Tvoj Janko Fr.

Gál^[903] má stipendu už slúbenú od konventu, ale len jednu, dve od levočského chudobného zadlženého konvt. čakať je ein Wagestück.^[904]

List 66. Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi

15. 1. 1846^[905]

… Nemal som v úmyslu toľko písať, nuž ale ešte dačo podotknem. Jože môj, Ty odo mňa mnoho čakáš. Položenie moje som Ti v predošlom liste podotkol. Keby som ja, čo sa pôsobenia na mládež dotýče, všetku pre seba mal, aj, potom by som veru vedel, čo s ňou počiať, a vykonal by som vcelej to, čo chcem. Ale takto moje pôsobenie je len na tých ohraničené, ktorí sa bezprostredne okolo mňa. Keby som mal na každom ústave jedného z mojich lanských odchovaných ludí, ktorí by v stave boli moje úmysly a spôsoby porozumieť a čo by tak v nich žili, ako ja žijem, — a! tak by dačo bolo. Alebo čo by som ja aspon každý mesiac mohol každý ústav navštíviť.^[906] Takto tí ludia ani čo, ani ako nevedia. Niekde je zastaralý obyčaj a pýcha na závade, inde slabosť, a všade výjmuc Levoče, moja neprítomnosť mnoho prekáža. Levoč, neboj sa, zadržím, (s tým) budete spokojní. (..........)

Svedectvo mi včera naše zasadnutie rečnicko,^[907] na ktorom mi ustavičné prednostenstvo je oddané, a na ktorom sa o príčinách tejto premeny všeličo hovorilo, z čoho som si ja tiež mnohé rezultáty naťahal.

Ostatne na mňa môžeš naveky rátať, ako na liberalistu, ktorý ale slepo konzervatívnosť rozumnú nezatracuje a nepreskakuje, a môžeš byť istý, že aj urobím to, čo budem znať a môcť. Veď keby tej práce nebolo toľko a čoby človek prázneho času mal, nuž by, nach som dobrým, lebo od žialu pominúť, lebo vlastným ohňom stlieť, alebo pod vnútrnými búrkami klesnúť musel. Ale takto človek nemá času na seba ani myslieť, a či chce, či nechce, musí zabudnúť na seba.

Len Ťa prosím, zdeluj mi Tvoje náhlady aj úmysly, a ak mať dač v pláne budeš na papieri, pošli mi to. Čo budeš potrebovať do Tvojho časopisu,^[908] odpíš mi specifice, kedy, aký článok, lebo to sa, aspon mne lepšie robí niekedy z daného predmetu, a niekedy by zas ja rád dal predmet preto, čo ja potrebujem. Lebo len kto dáku vec vedie, musí mať vyrátané, zistené, teda aj najlepšie musí vedieť, čo mu kedy treba.

Peterko^[909] (n. b. po štúrovsky, ja to nemôžem vystáť — prečo nie Peter?) mi píše, že majú článkov dosť na výber, ale že ak dačo mám, že bude aj preto mesto. Teda im na tento spôsob tak velmi netreba; či to len tak vravia? — načo že by písal, keď by tam mal ležať. Ach, a tak sa im dáko opozdievajú tie články!

Čo myslíš? či by si neposlal Tvoje spisy sem tlačiť? Ja myslím, že je to lacno 1000 ex. na veline, tak ako moje povesti, s obálkou aj viazané, rozumie sa brožuvané, po 18 zl. Tu je aj cenzor dobrý chlap.

Dačo ale Tebe sub rosa.^[910]

Včera písal Miško Hodža bratovi^[911] svojmu sem s tým doložením, že je to aj pre mňa. Počuj len — kto z nás k pomysleňú a tým (.....) uvereňú ako pravdy pravdivej. Hroboň Lajoš mu (.....) prespal! Hanba, posmech, škandál, svinstvo (.....) fuj, fuj, fuj! Ja som si neve(........ 4 riadky zničené)

Píš mi čím skôr. Zostaň zbohom

Tvoj Janko Fr.

Už som chcel pečatiť, tu mi doniesli kartičku od Gála^[912] z Hally písanú, na ktorej stojí, že povesti z Uhorska im dochádzajúce oznamujú, že mnohí od Štúra odpadajú. Ja neznám, kto im písal, ale myslím, že z Prešporku, tedy z tých, ktorí od svojej izby ďalej nevidia. Ja neznám, ká je to skaza, keď človek na vlas s nim nedrží, t. j. keď ho slepo neposlúcha, už od neho odpadol. Akoby jeho mysel a vôla bola non plus ultra slovenské. Veď ho rád mám, ctím ho, chcem s ním robiť, ale nach nežiada slepú poslušnosť nikto odo mňa, aj tam, kde je môj náhlad lepší.

Ak sa Št.^[913] o vážnosť bojí, tak ju mať nebude. Ak sa bojí, že poodpadúvame od neho, tak skutočne odpadneme, lebo sa on skamenie na jeho punkte, odtrhne sa tým večmi od hnania sa ducha nášho, a my sa ponesieme s pokrokom národným vedení jeho slobodným vekom.

Zbohom.

List 67. Augustovi Horislavovi Škultétymu

Január 1846^[914]

Jeho Dvojej ctihodnej milosti Pánu August. Škultétymu dobrezaslúžilému kaplánovi pri Asbg. ev. cirk. v Tisovci

Keby to človek, už čo len niekedy hádať vedel, nuž by si neraz inakšie vedel veci usporiadať. Keby som bol vedel, že dnes Čipka^[915] tu bude, veru by sa bolo muselo čo len tých 1300 ex Bedy a raty^[916] dohotoviť, ale je takto nie. Keď Ertlička^[917] mala ísť, sa tých 200 vytlačilo len tak napochytre, aspoň aby sa Ti dačo poslalo z dvoch diel, a potom Werthmüller^[918] začal druhé čosi, čo mal naponáhlo, tlačiť až zas včera ráno začnem Bedu a ratu, ktorá mu vari aj za 4 dni potrvá. Zorničke^[919] chybí ešte obraz. A teda že Ti teraz všetko poslať nemôžem. N. b.^[920] tých 2800 ex mne tu zabrochurijú,^[921] ale bez obálky za 4 zl sriebra. Komu by zaválilo, nach si kúpi dva. — — O Hurbanovom časopisu^[922] znám, aj o jeho krokoch. O potrebe slovenčiny^[923] mi, podla dnes došlého Štúrovho listu^[924] má po tieto dni prísť. — Písal som mu, že je drahé.^[925] Píše mi on, že sa Kollár strašne strojí proti slovenčine verejne vystúpiť s polemickým spisom,^[926] a že bezpochyby bude časopis dáky český vydávať. No jestli k tomu príde, bude to sekanina; ale dobre! také hrmavica nám treba, veď krem toho hiba mi stuhneme. — — O Hroboňovi^[927] to znám, že je u Petra, jeho brata v Sarisskom Pustztahate úradníka; príme úrad naiste; ale neznám či jeho prímu, keď sa dovedia, že Hodžovu kuchárku prespal, a neznám ako ho bude môcť dáky pán porúčať. Okrem toho Hroboň je telom slabý pre tamtie práce. — Povesti^[928] by som mohol dať tlačiť, ale ich nedám. Teraz som začal všetky zbierky prezerať, zrovnávať povesti a doplňuvať, — a prišiel som na tú myšlienku najskôr všetko usporiadať a vypracuvať, a potom nedbám, čo po zvazkoch vydávať. Mám k tomu viacej dúvodov aj v samých povestiach ležiacich aj vo vydávaní položených. — O novinách mi Štúr píše: poznať že sa naši nevelmi zaujali o ich rozširenie. Ja som ho napomínal, aby sa pripravil na umenšenie počtu predplatitelov — vari sa mu vyplnilo. — — Z Hally mi dnes prišiel recepisse, ale list príde len v nedelu, škoda, že je nie tu, vari by som Gálovi^[929] o Lajošovi dač odpísať mohol. — Počuješ starky! Huluk^[930] s mojím pasom a pod mojím menom vyšiel do Hally; o tom nik nemal vedieť. — Ja som jeho matke na kračún písal o ňom že je tam, a prosil som ju, aby vec celkom zamlčala: a teraz mi moja mať píše, že sa tam vraví že H. prejšiel za, a že ho zajali. Prosim Ťa, prejdiže, keď dakedy dolu dolinou pôjdeš k H. materi, aby sa nič nebála a aby mlčala o synovi a naveky odpoviedala že nevie kde je. Ti sprosti ludie si sami môžu pletky narobiť. Ten pas, lebo mu teraz prišiel od stolice, nach zadržia opatrne.

Nože usporiadaj tie veci, ale opatrne. —

Posielam Ti divadelné ceduly.^[931]

Moje služby dústojnym panom^[932]

Zbohom Tvoj Janko Fr.

List 68. Augustovi Horislavovi Škultétymu

V Levoči dňa 6. 2. 1846^[933]

Starký môj drahý!

Keby som tento list mohol odložiť, veru by som ho nepísal, lebo som taký, že sotva vládzem pero vodiť. Dáka pliaga prišla tej noci na mňa, no ale mi to vari prejde. Nuž tedy len tak potrhane, čo Ti mám oznámiť. Zornička^[934] je, ako z týchto hárkov vidíš, celá vytlačená a len obrázok^[935] chybí. Tunajší rytec ho síce pekne urobí, ale mu to velmi pozde ide — horšie flegma som ešte nikdy nevidel. Musíme teda pozhoveť, kým ho dorobí. Ja som ho chcel už aj dať litografuvať v Košiciach, ale mi odpísali, že hiba po 20. t. m. mohli by započať. Uvidíme, ako bude.

Bedy a raty,^[936] tak sa mi najlepšie videlo, Ti posielam 200 výtiskov, viacej je nie vytlačené. Cenzor ma žiadal, aby som kde môžem, zamenil slovo Slováci s rodáci, nuž som mu urobil kvôli tu i tu. Dal som 3000 ex. vytlačiť. Všetko dohromady stojí z á 36 šaj. To je pravda neslýchaná lacnota, ale to Verthmüller^[937] len ako mne urobil; nerátajúc si hiba to, čo ho papier, farba a tiskár stojí, a sádzať som sádzal ja od a až po w. Ale že nehovor čo stojí tisk, lebo Werthmüller nechce, aby sa to roznieslo, že tak lacno tlačí. My ho síce ešte môžeme aj k tomu užiť, len nič nehovor. Nuž akože urobíš, či sám zaplatiš tisk, či ma prímeš za halpartistu,^[938] ak by si ma chcel prijať, nuž by som polovicu zaplatil hultificujúc básnenia skrze sádzanie, a vzal by som si 1500 výtiskov, druhé tebe odošlúc. Ja by som s nimi zaopatril Spiš, Šariš, Zemplín, Liptov, Oravu a keby som znal Trenčín. Do Pešte a do Prešporku s Nitrou neznám, či Ty lepšie môžeš poslať, ja môžem i ta i ta. Ale aby sme falcem jeden druhému neinamituvali do žatvy, výnos nám bude spoločný. No či pristaneš? Odpíš čo skôr, ako myslíš. Cena bude groš a každý 6. ex. predavačom chcem darovať. Tak to oznámim v novinách. Velký formát som preto vzal, aby sa mi na hárok zmestilo. Ale braček, to ešte musíme dať aj brožurovať, a to nás bude viac stáť, ako tlač. Posielam Ti, ako si videl, aj divadelnú cedulu,^[939] ktorú som si aj vysádzal aj vytlačil, však pekne viem? Jednu môžeš dať Dôstojnému,^[940] druhú pre Teba a treťu daj môjmu bratovi.^[941] Hrať sa bude zajtra u mňa. Ženské úlohy budú hrať chlapci. Od týchto čias sa bude hrávať každú sobotu, a to aj maďarský aj nemecky, pre cvičenia.^[942] Maďarsky sa už hralo Szeget Szegyet od Kisfaludiho minulú sobotu, a nemecky sa bude na druhú. Ej, keby sme aspoň tu i tu z Vás tu mali, bolo by to radosti. Banda, to sa rozumie, že sa tiež pripravuje. Bude to aj tu prekvapenie, moji šuhaji ešte ani sami nevedia, v cedulách chýba direktor divadla Mandelík,^[943] a len zajtra zvedia, keď sa rozošlu.

O našej práci Ti len to poznamenávam, že sme od sviatkov, pravda aj cez sviatky, až doteraz nič nerobili. Bol som síce začal, ale sa mi nechcelo dariť, a keby som bol vedel, že nepôjde, ani by som nebol začal. Na druhý týžden začneme už tak pochlapsky, len nach dá p. boh zdravia.

Moje služby pánom.

Ehn^[944] mi peniaze vyčítal, aj 10 ex. činí ( ) mi Priateľa ludu. Ale neznám ako je to. Kadavý píše, že 10 ex. posiela a jeden nádavkom, nuž neznám, či z tých 10 je jeden nádavkom, lebo ako hovorím, som len 10 dostal rozviazaných.

Gállovi^[945] povedz s pozdravením, že Lajoš jedno štipendium dostane, ale dve nie, lebo že levočský konvent na takú generamosť aj chudobný aj skúpy. A veď, krém tohto, Reuss^[946] ide na jar. Ja neznám, čo sa tak nadrapujú, ako by nemali — fuj, to je špata.

Ozaj, či uhádneš slovenský rébus?^[947]

Pošli mi, ak vieš také urobiť, my to tu spotrebujeme. Ozaj, Wertmüller mi povedal, že by som pripravil povesti do 1. brezňa, že mi ich aj bez peňazí vytlačí. Nuž ich prihotovím. Teraz sa tu tlačí 1 zvazok Obchodníci, povídka z nejnovejších časů od Činoráda věrneho^[948] t. j. tunajšieho prof., ale nehovor nič. Zišlo by sa ho za češtinu znosiť. Bibas, nazdá sa, že sa mu lepšie budú mínat: počkaj si!

No zbohom

Tvoj Janko Fr.

List 69. Samovi Bohdanovi Hroboňovi

V Levoči dňa 8/3 1846^[949]

Duša moja drahá!

Posielam Ti odpis z jedného listu^[950] z Tarnova od baróna Scholteu, ktorý vlastne v Šariši býva, ale majúc panstvo v Haliči, teraz v Tarnove sa nachádza, — ako hodnovernú správu o povstaní polskom. Tu sa hovorí, že sú už tam aj Francúzi aj Amerikanci, čo prišli Poliakom k pomoci. Zbožia je tam aj na tri roky zakúpeného, zbrojstva a všetkého dostatok velký. O Krakove hovoria, že je zaňaté od Poliakov, o Lvove, že ho mešťania na královu stranu sa priraziac obránili proti zbúreniu sedliakov. Čo bolo vojsko v Spiši a v Košiciach, to je všetko na hranici, ale záleží zo samých Poliakov, ktorí ako sa tu povyslovuvali, ak k bitke príde najskôr svojich predstavených postrielajú. Zákaz majú ostrý, aby sa oni po 3 neschádzali, preto ich ani do kasárne nedali, ale na hospody rozmetali. Do Spiša má prísť 10.000 rozličného vojska. O Magure^[951] skázal slúžny kompetentný vicišpánovi, že nestojí za ňu. Hovorí sa, že Poliaci aj tu chcú pobúriť. Mnoho úskokov^[952] polských už má byť v Spiši; tu ešte nevídať. Obávanie je tu velké, aby sa 1830 rok nevrátil^[953] s jeho hrúzami.

Všeobec. noviny píšu, že Krakov malo byť centrum celého polského povstania, a že je polské povstanie so zbúreným talianskym spojené, súc od Francúzov zbudzené. Divno prichodí tunajším, že v Haliči samé polské regimenty sú, a aj to, čo teraz ta šlo vojsko, boli sami Poliaci. Niektorí zavierajú, že vláda chce Rusa oslabiť. — Z hranici horvatskej píšu Všeob. noviny,^[954] že 10.000 hraničiarov prešlo do Bosny a bitku zviedlo, v ktorej 100 muham. Bosn. padlo — a že 35.000 hraničiarov je v hotovosti.

Zo všetkého vidno, že sa toto časy vážne. O Čechách bolo tu počuť, že tiež len na príležitosť čakajú, ba niektorí hovorili, že je už aj tam nepokoj. Rakúsko sa vraj rozsype. Toto všetko levockí Nemci hovoria. Ak znáš dačo, odpíš mi.

Moji chlapci sa cez fašangy boli rozsamopašili, tak že mi nedbali začali robiť; ale som teraz vojenskie poriadky porobil, nach lebo budú statoční ludia, alebo ich nach čert berie. Či si už čítal o tej prešporskej knihovni?^[955] Dočkajte oplani, veď vám zasolím.

Na sobotu máme slávnosť odchodu z Bratislavy; bude sa hrať dráma dej ten predstavujúce.^[956]

Zbohom duša moja drahá!

Tvoj Janko Fr.

List 70. Augustovi Horislavovi Škultétymu

V Levoči dňa 20/3. 1846^[957]

Aby som Ti reku formulu nepísal, teda Ti idem napísať protokol. Aby som ale nezabudol, nuž Ti najsamprú oznamujem, že Ti posielam Zorničky 500 výtiskov zviazaných, niektorie ja rozošlem, a síce do Liptova, Oravy, Turca, Nitry, Prešporka, Šariša etc. a niektorie nehám u Werthmüllera, aspon 100. Nota bene, ja som cenu Zorničky oznámil 10 xr. sriebra, a vytlačiť mi ju na obálku zabudli. Ja myslím, že je to nie drahé, a takým celkovým peniazom sa to lahšie platí. Aby bolo lacnejšie môžu každý 6 ty predaný ex. darom dať. Toto by som všetkým nakladateľom radil, tak by naše knihy aj naši aj nie naši račej predávali. Ten obrázok^[958] sa velmi nepodaril: na druhý raz sa so všetkým lepšie pousilujem, len rukopis nech je tu na čas. — Bedu a ratu^[959] Ti neposielam, lebo tento dobrý človek má dosť na Zorničkách — medzi tým neznám, kto Ti aj tie od Reusza^[960] donesie. — Ale počuješ, starký! ja Ti už 1300 poslať nemôžem, lebo nemám; ak budem môcť, t. j. ak to nebudem potrebuvať, nuž dostaneš 1000. To bude najkrajšie, jestli moje oznámenia,^[961] ktoré som už pred troma týžni poslal v novinách potom vynde, keď už žiadna Beda a rata nebude. V Spišu mi to na stá kupujú a velmi chvála; Klonkaymu som poslal 60, Droppovi 60, Šoltýsovi 60, Guothovi 60, Fejerpatakymu pre celý dolný Liptov 600, Cochovi 300.^[962] Ale ma jeden oplan chcel oklamať, a to podhradský knihár, ktorý chcel mať 1000 p. 6 zl predal po 3 xr. sriebra, ale som dal hneď tlačiť cenu, a neprepustil som mu krem 100 viacej, aj to ergo písmo od kňaza toho, komu ich mal predať, že ich hiba po 3 xr. šaj. predal. Taký oplan by si zarábal z našej statočnosti. Počuješ, lenže Ty rob a pošli zas na jeden hárok, veď si môžeš vyrátať, kolko veršov bude treba, ale nedaj dlho za sebou čakať!^[963] Keď sa peniaze inkasujú, potom sa porátame. Budúceho sa dá tlačiť 4000, čoby hneď 22 zl sriebra stálo — tiskár dočká.

Akože sa Vám páča noviny?^[964] Ej či to boli znamenitie články tie ostatnie. Ja mám tiež jeden pochuti, už poslaný, keby mi ho len dali vytlačiť, ohlas na Ruttkayho správu o neporiadku knihovni.^[965]

Ja som tu už v poriadku s mojimi luďmi, všetko ide svojím krokom. Divadlá súkromné sa mi dobre daria,^[966] a chýr o nich ide po celom meste. V sobotu som mal na predstavení Kocúrkova, ktorého cedulu Ti posielam, Probstnera aj s bratom aj so synom, jeho švegerinú ešte tri fräule^[967] a jednu paniu, čo s ním všetci prišli, Müllera s celou rodinou, Hlavačeka podobne s rodinou a s bratom doktorom^[968] atď, atď. Keby ste už len aj Vy daktorí prišli zvonku.

No p. Boh Ťa opatruj!

Služby dústojniemu panstvu!

Tvoj Janko Fr.

List 71. Samovi Bohdanovi Hroboňovi

V Levoči dňa 2. dubňa 1846^[969]

Bože daj zdravia, Bohdan môj!

Takto Ťa pozdravujem mojím každodenným vzdychaním, ktoré mi už do akejsi mechanickej obyčaje prešlo pri spomenutí si na Teba. Ťažko to nesieme, oj ťažko všetci, že nám takto kapať musíš.^[970] Ale dá boh, že nám čochvíla budeš na mieste.

Na sviatky ja k Tebe prísť nemôžem, trebars by som si najsrdečnejšie žiadal, lebo úprimne Ti vyznám, duch môj z ducha Tvojho ako zo studni života nápoj obživujúci pije. Ja rozumiem Tvoje slová, tvoje mysly, tvoje túžby, viem ich na skutočný život prirovnať, a nemám svojho tak mnoho, do ktorého zalúbenosť by ma skrupuloznym alebo zdráhavým robila pri Tvojich myšlienok prijímaní. Toto Ti úprimne a z presvedčenia z poznania samého seba pochádzajúceho hovorím. Ak by si Ty musel cez leto doma zostať, ja sa budem usilovať pri Tebe v dlhší čas pobudnúť, aby som sa do ideálov Tvojich zasvetil.

Teraz sa vráťme k skutočnému životu. Že sa Poliakom nepodarí,^[971] to sa popredku znať mohlo; slová Tvoje strany tejto veci sú pravdivie. Medzi tým dej tento je velký pamatný pre Slovanstvo, lebo je prvým hnutím jeho života, polské ostatné povstanie je prvý dej, v ktorom Slovania vystúpili s mečom v pesti a s odvážením pred svet, aby svojej národnosti uznanie vydobudli. Všeobecné noviny a druhé sú s tým preplnenie a podla ich slov mali všetci Nemci bez rozdielu „entweder über die Klinge springen, oder aufgespiesst werden“.^[972] Toto je velké znamenie času a je počiatok svetopamatného boja Slovanstva s cudzinstvom na život a na smrť, boj o berlu nad svetom. Čo deň to bližšie sa ukazuje deň osudný, od ktorého sa spasenie sveta datíruvať má. Teraz pravdaže neslíchane pochytajú a Prusi vo Všeobecných novinách už vyslovili, že sa Poliaci musia per fas nefas^[973] zmeniť, lebo že len skrze zmenenie sprostriedkuvanú civilizáciu sa v pokoji môžu zadržať. Ale čím bude večie zabíjanie, tým bude i silnejšie ožívanie.

Čo sa mňa dotýče, ja sa teda oddám na politiku a zo dňa na deň viac povolania k tomu cítim v sebe. Čo je pri rozhodnutí tom, ako prvý krok potrebné, je počúvanie práva. Na rok teda mám ísť práva počúvať, ale kde? V návrhu mám Pešť, Prešpork a Prešov.^[974] Za Pešť mi hovorí koncentrácia uhorskej politiky v tom meste a koncentrácia celého uhorského života. Za Prešpork tá okolnosť, že by som bol pri novinách a pri Štúrovi, a spolu i pri Ústave, čo i o Prešove platí, lebo pochybujem, žeby sa naše ústavy bez môjho bezprostredného vplývania na ne ešte hýbať vedeli. Ba nie je nie ešte všetko vyvedené, ani toho roku byť nemôže, čo mám. Za Prešov zas krem Ústavu tá okolnosť, žeby som nechcel byť ešte pri Štúrovi, aby som sa sám v sebe ešte lepšie ustálil a utvrdil, žeby som chcel v Prešove a v Šariši života kus skúsiť, potom skrze častejšie kázanie v slovenskom kostole, čo by som ako kandidatus sl. theologie robil, dúveru slovenských cirkevníkov k cirkvi obživiť, a aj seba ukázať svetu, to sa zatratiť nemôže, lebo čím sa viac dobrého o človeku vo svete hovorí, ťým večú má jeho slovo platnosť a autoritu. V Prešove pri Ústave by som ani tolko práci nemal, žeby som sa politickiemu studiumu ako svedčí oddať nemohol, lebo by som si vzal pár šuhajov sťato, čo by aj za mňa robili. Z ohladu slovenstva by moja práca bola riadenie Jednoty^[975] a jej spravuvanie. Ale teraz povstáva otázka — ako? peňazí niet. Musím teda dáku paedagogiu hladať, a to takú, čo by som pri nej mohol robiť, a čo by som z nej mohol sa udržať. Lajoš^[976] mi písal v zime, že by si Munai^[977] žiadal, aby som na rok ta prišiel, nuž by mi vari on k dačomu dopomohol, vari aj Körtvélesy,^[978] a vari aj druhí dobrí ľudia. Ja by som račej bol u dajedného pána stály pedagog, ako len taký, čo by hockomu hodiny dával, lebo by som tak mal firmu zevnítrnú, ktorá by mi tak dobrá bola, ako mi je terajšia — ale aj to račej u pána neprešovského, čo by deti svoje ta poslal, ako u domáceho, lebo ako počujem, tí prešovskí páni s pedagogmi po hrdopansky nakladajú. Pravda že aj tam môže byť výnimka. Teraz či mám do školy chodiť ako ordinarius audítor, či ako benevolus?^[979] Ja som za ordinariusa. Zadrž tieto veci len u seba, lebo nechcem, aby sa taký do nich miešal, čo nerozumie, a nechcem, aby skôr buchlo, ako udre. Medzitým pováž veci a odpíš mi, čo myslíš.

O záležitostiach ústavových a Jednoty Ti Ferienčík^[980] porozpráva, možnože s jednostrannosťou údovov, trebars je správca. Ja poznamenávam, že sa Jednota v druhom polroku lepšie jednotí, ako v prvšom. Pri druhom všeobecnom zhromaždení dňa 29. 2. držanom bolo zo všetkého vidno lepší poriadok: pôjde to pôjde, lenže potrebuje času, kým všetko do kolaje príde. Môj ústav teraz dobre stojí, a pri vojenských prostriedkoch, ku ktorým ma fašangová rozpustilosť bola prinútila, tak lahšie sám v sebe, že to milá vec. Medzi logici sa mi traja výborne vyznačujú, že budem hrdý na nich, a tí sú Čajak,^[981] Makovický^[982] — oba Liptáci a tretí Botto,^[983] ten najmladší, čo vlani so mnou býval. Tento posledný sa odnedávna začal sám v sebe prebudzuvať a vyznačuvať sa ako básnik v celom ústave najprednejší. Kellner^[984] vari bude mať dakolko jeho básní. Mal som s nim viac zhovorov. Osvedčil sa mi, že sa poézii celkom oddá a malbe, za čím až mre, že na rok ešte tu bude a potom pôjde do Prahy. Teraz si dá doniesť srbské Karadžičove,^[985] černohoské Milutinovičove^[986] a mruské Maksimovičove^[987] piesne a bude ich študuvať. Jeho sloh je najplastičnejší čo znám na Slovensku a recky so slavonským najlepšie spojuje. Hlboké je jeho pojímanie stavu zakliatosti nášho Slovenska, čo on bezmála sám ešte nerozumie a vystavenie obrovské v postavách povestí našich sa zjavujúc. Čajak bude druhý Vozár,^[988] s ktorým aj v ťahoch tvári mnoho má analogie, ale viac odvažný rečník a mysliteľ, ako básnik, ačpráve sa ešte aj toto môže v ňom vyvinúť. Makovický nemá dosť smelosti, ale spôsobnosti a vytrvalosti mnoho. Dobrí šuhaji sú aj medzi staršími, ale z týchto ako z najmladších sa najinak teším. Začalo sa toto vyznačovanie sa druhého polroka, kde pri mnohých naložených prácach sa mnoho príležitosti k vyznačeňú podalo.

Brat môj, to je radosť, ako sa to teraz všetko hýbe a mrví, tak sa mi ich všetkých pošťastilo do práce zachvátiť, že ani vari už neznajú, ako by bez nej byť mohli. V samom ústave sa mi bolo zbudilo trenie: myšlienka naša nemalo odpor z vonku začala sa sama v sebe prepaluvať, aby sa od všetkého očistila. Ale teraz všetko zas do poriadku prichádza. To Ti Ferienčík rozpovie, aj o Živote,^[989] ktorý zavdal príležitosť. Ja Ti o Živote dodávam, že je conditio sine qua non terajšieho nášho života. Od V. noci ho výhradne na kritiku života nášho ohraničím a druhé články beletristické a ozdobné upravím do dačoho druhého, čo sa zriadi. O divadlách^[990] nach Ti porozpráva Ferienčík, aj o rečníckych maďarských a nemeckých hodinách, na ktoré som teatrálne predstavuvanie rozličných osôb a scén z verejného a súkromného života vzatých, extemporizuvane uviedol.

Ešte dačo o povestiach. Povesti som nedávno začal prezerať, porovnávať, usporadúvať, ale som zas bol musel prestať, cez Veľkú noc budem pokračuvať. Dosť na tom, prišiel som tým krátkym zaoberaním sa s nimi, že je to všetko len jedna povesť, ktorej sa oddiely a momenty jednotlivé v týchto jednotlivých povestiach vyvinuli, lebo spojitosť mnohých povestí je neobyčajná. Teraz tú prapovesť najsť a podla nej niti tieto všetky usporiadať som si za ciel vystavil, a preto som upustil od myšlienky v takých zvazkoch, ako je prvý, pokračuvať, ale najskôr všetko prezrieť, pojať, napísať a tak vydať. Či Ti je známa „Populare Methodologie i Nork“?^[991] To je znamenité dielo, len kadenáhle sa k nemu dostanem, musím ho statočne prejsť, lebo ono nové netušené svetlo leje aj na naše povesti. Toto by bola moja mienka s povesťami. Odpíš mi, čo myslíš.

Že sa Ťa Štiavničania spýtali, ako majú divadlo usporiadať? to je dobre, ale sa mali aj mňa, a preto im daj na vedomie, žeby sa mňa spýtali, že im budem vedieť poviedať — a povedz im aj Ty, čo znáš. Tá prvá slovenská dráma^[992] je len maličkosť, bez dramatického vyvedenia, čo sa potom ukázalo, keď sa hralo. Ostatne dobre poslúžila pri slávnosti odchodu. Dohnány je nie povolaný k vystaveňú dačoho významného, ten sa stratí sám v sebe, a bože ho chráň, aby sa nezbláznil — ja aspon to tušenie mám o ňom, ale boh daj, aby som sa mýlil. V nedelu sme mali slávnosť zasvetenia pamiatky založenia Spol. mier. Odchod sa všade slávil.

No boh Ťa, duša moja, opatruj!

Tvoj Janko Fr.

Nože mi, Samko môj, odpíš dačo o Tatrínu, čo robí, ako sa hýbe? Zboku som počul, že vraj zamrzol! čože to má znamenať?

List 72. Augustovi Horislavovi Škultétymu

V Levoči dňa 4. dubňa 1846^[993]

Starký môj! Posielam Ti 900 Bedy a raty,^[994] tých 400, čo Ti menej posielam sa Ti odráta za tisk, a poslanie rátaj pre seba. Len teraz zas pošli nové^[995] čo skorej. — Zorničky som Ti poslal 500, druhé ja stadeto rozpošlem. Ohlásenie som poslal už do novín.^[996] Zornička teda bude stáť: tlač 4 harky á 18 zl = 72 zl; a za obrázok si ráce 6 zl, ergo suma = 78 zl. S ostatnými raz 40 a druhý raz 28 zl, spolu 68: ergo ešte máš dať 10 zl.

Dústojným pánom^[997] moje služby. Fabinička^[998] dustojnej panej čosi posiela, ale je ešte nie tu. No zbohom! Šťastlivé sviatky.^[999]

Tvoj Janko Fr.

List 73. Jankovi Gaberovi

V Zelený štvrtok (10. 4.)^[1000] 1846^[1001]

Janko, duša moja!

Tu Ti posielam pre toho Tvojho Nemca^[1002] asi 60 pesničiek, aby si v cigánstve nezostal; a veď aj neznám, načo Ti na inšie byť môžu, keď máš tam Spievanky Kollárove. Bol by som Ti ich už pred tým poslal, ale vieš, niekedy sa to rado odloží na zajtrá, potom sa dačo nadohne atď. Po cenzúrach som chlapov zapriahol do roboty, tak že som od nich dačo vynaložiť na túto vec žiadať nemohol. Sám som nestačil. Až som sa teraz sám pribral, k čomu ma aj to pohlo, že je s našimi pesničkami zachádzať velká ťažkosť. Kto chce s našimi pesničkami zachádzať, musí poznať povahu slovenskú a čo to o našej poézii znať, ináč ich nebude v stave rozumieť, a preto neviem, ako by išlo tomu Tvojmu Nemcovi bez Tvojho komentáru. k. pr. na druhej strane pod O, tú Ti on nezrozumie, čo mu hlavu zotneš, a aby mu dákej ceny mala, musí ju rozumieť. Tu sa dobre dá vidieť, ako hlboko je pojatá vec a povaha naša slovenská ak znamenite vyslovená; naposledy či tie figúry z prírody vzatie sú len pre okrasu, či pre vyslovenie myšlienky. Pieseň sa začína, že sa dievča hralo s holubičkou, hralo sa s čiernym orlom: toto je nielen okrasa, ale je najvnútornejšej myšlienky tejto piesni vyslovenie. Dievča sa hralo s holubičkou, t. j. lúbilo, ale ako pieseň vraví bez všetkého spojuvania a vysvetluvania, hralo sa s čiernym orlom, t. j. lúbilo šuhaja letov vysokých, ktorý oheň lásky silno cítil, ale ktorého jeho povaha vyššie tiahla. Celá pieseň potom vysvetluje túto lásku, v ktorej na strane mládencovej bolo lúbenie dievčaťa zarmúteného a zrieknutie sa jej pre lety vyššie, pre povinnosť života, aby si vzal tú, ktorú mu táto povinnosť nakladá. Na strane dievčaťa je bolestné zrieknutie sa tiež, pri ktorom ako by sa samo nad sebou zmáhalo, odpovedá mládencovi, že ich je aj tisíc, ktorých môže ľúbiť, ale predsa za družičku svojmu milému ísť, jej bolesť nedopúšťa. Táto pieseň by sama zaslúžila zvláštny komentár. Ak sa na ňu ale z tohoto stanoviska človek nedíva, stratí celú cenu a všetko sa potrhaním zdá byť.

Druhá ťažkosť pri pesničkách našich je tá, že je to všetko len sama lyrika a jej výtvory sú z velkej čiastky tuná nevyvedené. Náš lud ešte nemá tolko kritiky, a to sa od neho ani žiadať nemôže, aby v nadchnutiach svojich vedel rozsúdiť, čo prináleží dovedna, či nie, čo je úplné a neúplné, čo prehnané, čo nízke atď. Náš lud si pospojuje piesne tie najrozličnejšie, len nach sa môže na zmysel, alebo práve čo velmi často príde, na slovo zadrapiť, ako k. pr. Zahučali hory, zahučali lesy, kde že sa podeli moje mladé časy. Na toto by lud náš asi takto ďalej spieval: Časy naše časy, časy dávnej slávy atď. A takto ti spojuje aj desať piesni v jednu; čo potom naši šuhaji do zábavníkov píšu. To bude herkulovská práca, dobre usporiadať naše piesne všetky, pozorne a bystrým kritickým okom rozdeliť, čo spolu prináleží čo nie, a takto vcelku vystaviť — Kollár^[1003] z tohoto ohladu velmi mnoho zanechal k robeňú jeho nástupcovi, lebo jemu hlavne o to šlo, aby čím najviac nazbieral, pričom sa ani na to neobzeral aké je to.

No ale k dačomu inšiemu, kreme toho, som Ťa dlho zabavil s týmito mojimi náhladmi. Povesti Ti neposielam, a síce preto, že z obsahu velmi nezmúdrie ten Nemec, lebo keď naše povesti chce poznať, musí ich čítať vypravované, alebo dobre vyprávané počuť. Teraz Kozák už tam má byť, aj Kolpaský,^[1004] tí znajú hodne, môžu mu rozprávať. Ozaj, či Ti tí ludia doniesli ta už tie knihy a knižtičky? Ja som im, nach som dobrým, bol zabudol o tom písať, a keď som Kozákovi^[1005] list napísal, už bol p. boh vie kade. Potom som šťastnú cestu hiby v liste jeho p. otcovi písanom poviedal. Strojil som sa Ti po ňom poslať^[1006] divadelné slovenské cedule, ktoré som ja sádzal aj tlačil (učím sa pri kníhtlačiarstve) a ide mi už atvungi, lebo už nach som dobrým, pekné cedule divadelné viem urobiť, čo je kde ťažšie ako knihu kontinuatíve sádzať, to je hračka. N. b.^[1007] tie cedule sú, ako Kozák vari už povedal, z mojho divadla, preto že u mňa býva, a že ho aj tu v meste „Francisci Theater“ volajú, ako aj bandu „Francisci banda“. Divadlo toto je celkom zorganizuvané, má svojho správcu, ktorú službu Mandelík^[1008] znamenite koná, tohoto roku celkom premením. Hráva sa každú sobotu, tak že ich už bolo 15, ženské úlohy hrajú preoblečení chlapci, v tom sa zvlášť Janko Klimo^[1009] a istý Čajak Ján^[1010] až k podivu vyznačuje. Chlapské úlohy hrajú všetci naporad, aby mali všetci cvičenie. Z ohladu rečí sa hrali aj česky, teraz ide všetko po slovensky; hralo sa aj maďarsky aj nemecky^[1011] — vieš človek sa musí aj na zadné kolesá obzerať, a cvičenie nezaškodí. Niektorí chlapci, ako Gusto, Ferienčík, Pepích, Mandelík, atď. sa tak zacvičili, žeby vo svojich úlohách trebars kde mohli vystúpiť. Tymato divadly som získal to, že ludia sú zanepráznení prácou takou, ktorá sa im ťažká nevidí a mesto balanguvania sa pripravujú. Ludia dostanú smelosti vystúpiť pred zhromaždenie, naučia sa príjemnejšie hovoriť, lebo ver mi, že mnohí ani hovoriť dobre neznali. I duch i telo cvičnosti, obratnosti a spôsobnosti dostane. Naposledy o sebe dobré domnenie všade zbudujú. Aby ale do roztratenosti púhej kratochvílovej neupadli, drží stráž druhá prísna práca a zvlášte poriadky vojenské, ku ktorým ma fašiangová rozihranosť bola prinútila. Obecenstvo záleží najskôr zo slovenských žiakov večích, menších a z hostov povolaných, medzi ktorých prináleží Hlaváček, Müller, Tom.^[1012] s celou rodinou, Dr. Hlav.^[1013] už všetci ako stáli. Raz bol, t. j. na Kocúrkove aj Probstner s celou rodinou a s dakolko paniami a paničkami. P.^[1014] nebola, že ju vraj zuby celý ten týždeň boleli.

Jednota sa mi chválabohu lepšie jednotí, ako sa bola začala; druhého polroku sa všade lepšie začínajú držať šuhaji. Potrebuje to každá vec svoj čas, kým príde do kolaje. Jednotu mravnú,^[1015] ktorej návrh som Ti v lete vari prečítal, som ešte dosial neuviedol v tom spôsobe, aký som tam navrhol, lebo sa mi okolnosti popremieňali. Ale mnoho z toho návrhu je už v živote, a čo bude potrebné, to svojím časom budem uvádzať. Ústavy ani znať nebudú, iba keď sa naraz v mravnej Jednote najdú, ale pravdaže to potrvá, kým všetko svojou cestou pôjde.

Pred V. nocou sme mali dve slávnosti, a síce jednu odchodu, po všetkých ústavoch slávenú, ktorú sme my hraním dramatického kusu k tomu cielu od Dohnányho zhotoveného,^[1016] a ten dej od Silvestrovho dňa až do 6/1 predstavujúceho, držali.

Druhá slávnosť bola pamiatka založenia Spol. miernosti, trochu pozdejšie ako o rok držaná, t. j. 29. 3., pri ktorej príležitosti sa pekné reči a básne povedali a s prievodom hudobným spievalo. Noviny^[1017] nám zo dňa na deň zaujímavejšími sa stávajú, a už aj Pesti Hírlap svoju pozornosť na ne obrátil. Dosial sa ich celá maďarská žurnalistika ignorovať zdala. Dopisov a článkov musí tam byť dosť, lebo keď človek dačo ta pošle, nuž sa ho dočkať neverí. Ja som teraz pár článkov napísal,^[1018] menovite ohlas na jednu správu o bolav. neporiadku prešpor. slov. knihovni, v ktorom som chcel strachu nahnať všetkým administrátorom slovenských knihovní po lýceách, aby nesvedomite s nimi nezachádzali, a po druhé zbudiť myšlienku tú, že knihovne sú majetnosť najskôr lyceálnej slov. mládeži a potom Slovenska. Ale majetnosť, čo som musel pripustiť, na lycea priviazaná, ktoré ich ochraňujú a nad nimi dozorstvo vedú, aby sa teda lycea mládeži slovenskej odňať nikdy neopovažovali. Druhý článok pri príležitosti ohlásenia od tunajšieho Tomašika napísanej knihy „Obchodníci“ — povesť a la druhé horšie romány, ktorá je celkom česky napísaná, len furman Ďurko a jeden peštiansky hausmeister slovensky hovorí. Toto je ukázanie vskutku toho kočišského prezývania slovenčiny kočištinu. Nuž môj milý Jano, vysekám čechistov zle nedobre, zvlášte z ohladu tých podlostí, ktorých sa menovite K.^[1019] dopustil. To by som si velmi žiadal, že by mi Štúr tie dva dal vytlačiť. To je posmech a bezbožnosť, čo K. robí: ten človek si nerobí svedomie z toho, že nám skrze podkopanie novín nôž do srdca vrazí, a to len aby slovenčine prekazil. Teraz formalne kortešuje.

O Tatríne nič nepočujem a dosť som blízko. Mišo^[1020] je za kňaza na kancel a pred oltár, ale nie za administrátora dákeho predsebavzatia. Eue, dobre že mi napadlo, Janko môj, pravdu máš, čo hovoríš o teologii, o náboženstve a o reči cirkevnej, alebo račej náboženskej. Tejto myšlienky sú takmer všetci a starší všetci naši kňazia, ktorí v cirkvi bibličtinu chcú zadržať, mladší zas, ako Hodža, S. Chalupka, a Kuzmány slovenčinu prijímajú s modifikáciami. Ja som bol proti tomu poslednému, ale teraz vidím, že Hodža qua kňaz, to potrebne robí. Hroboň je ešte dosial chorý, Vozár mi celý rok nič nepíše, domáce okolnosti ho strašne zrazili. Neborák náš Vocko!^[1021] Marko^[1022] je jurat v Pešti, a ak náhle sa pri Kadavého peci zohrial, hneď mi jeden vytešený list písal. O Lajošovi^[1023] nič neznám, kde je. Prečo z Kežmárku odišol? To ja sám neznám. Kristin^[1024] všelijako, všeličo hovorí a udáva ako príčinu, ale sa predomnou neospravedlnil. On si bol popredku mnohé sangvinické nádeje porobil, ktoré sa mu nesplnili. Hneď zpočiatku sa neopatrne tam držal, tak že sa naposledy s istotou tam ani udržať nemohol. Samy odchod, prenáhlenie, bez môjho vedomia ustanovil. Vari ho aj Brezovo tiahlo, lebo mi o ňom zavše neobyčajne mnoho a nečakané veci rozpráva, atď. Gáll^[1025] má štip. slúbené, ale to vysvedčenie musí poslať, a síce aspon kartičku od efora, že teologické studie počúva, lebo je to vraj len pre teologiu.

No boh Vás tam opatruj

Tvoj JF

Ozaj, Janko, či sa v lete uvidíme, či len tam zostaneš?^[1026] Hroboňovi z ohladu Prešova celkom inak vypadlo,^[1027] ako si myslel.

List 74. Samovi Bohdanovi Hroboňovi

V Zelený štvrtok^[1028] (10. 4.) 1846^[1029]

Strašne sa leje tam von, len sa Ti mi v taký ospanlivý (čas von ísť) nechcelo, čo som neurobil? Ležal som až do siedmej. Ale k(ko…) o ktorom v tej hromovej óde stojí: „Nech v lůžku měkkém (…) začal som myslieť dačo robiť po ležiačky. T. j. začal som roz(mýšlať… o ústa)voch, ako stoja, ako by mali byť, čo by bolo treba, čo sa vyviedlo (… vy)konalo, čo sa navrhlo a nevyviedlo atď. — len som ja veru pri(šiel na) myšlienky, ktoré sa mi zapáčili. Skočil som hor, napísal (ktoré sa mi) na prvý raz v mysli zablyskli, a teraz ich Tebe posielam, (…) geograficky aj z druhých ohladov najbližší.

„Aby sa znať s istotou mohlo, s čím a ako sa údovia (spoloč)nosti zaoberajú a k budúcemu povolaňú, ktoré si osve(…) pripravujú, narádza sa Jednote,^[1030] aby nasledujúce po(…)

1. Pred obecným zhromaždením ústavu, ktoré (…): vidz Sústava Jednoty B. 2: zhromaždí sa Rada Sp(oločnosti) II. b., aby prijala, čo jej údovia k hore rečenému cielu po(…).

2. Údovia podať majú svedectvo o všetkom tom, čím sa (…)

a) Každý úd podá hodnoverné poznamenanie kn(íh, ktoré) za mesiac čítal, a to s obsahom celého spisu, alebo tej čias(tky…) šiel, s dodaním i svojho domnenia, ktoré o prečítanom sp(ise…) žiadam preto, aby s úžitkom čítali a nie do sveta, aby sa znalo s č(ím sa údovia) zaoberajú, či spisy rozumejú, a aby sa myslieť nad všetkým učili, (aby ich…) keď ich prijímajú, slepo neprijímali.

b. Kto sa s učením rečí zaoberá, podá spôsob v učení prijatý a podá alebo preklady, alebo púvodné skladanie v reči, ktorú sa učí, aby sa pokrok poznal.

c. Ktorí sa v kreslení, v malbe, rezbárstve, v umení plastickom, v mechanike i v básnictve cvičia, podajú svoje výtvory; tak tiež i (hudobníci) a speváci svojím spôsobom svedectvo o cvičení podajú.

d. Každý úd podá poznamenanie myšlienok nov(…) v mysli jeho alebo ako výsledok rozmýšľania, alebo ako plo(d…) ky sa tu len v krátkosti poznamenané žiadajú, alebo jestli (… že) ich i uplnejšie vysvetliť: úplné ich vypravuvanie môže (…) ich za prácu.

Kto má návrhy, či svojho ústavu, či druhých ústavov a (spoločnos)ti sa týkajúce, sem ich podať prináleží. Ztadeto potom (…) svojím poriadkom vidz Súst. Jedn. II. b. jestli sa to jest za hranicu (…)vu vystierajú, ináč sa hneď v tej Rade s nimi poriadok urobí. (…) sa opatrne dozvie, či je to všetko hodnoverné, čo sa (…) podáva.

(… sve)domite rozsúdi, či je a aký pokrok urobený pri jednotlivcoch (…) údom, čo si asnáď nie dobrý prostriedok k cielu zvolili, (…) svojho lepší poradí; údov na chybnej ceste mravnosti (…) na pravdivejšú a istejšú upraví.

(… Výs)ledok zo všetkého príde do obecného zhromaždenia — vidz Súst. Jed. B. 2.

Hneď z počiatku roka správcovia popíšu podla osvedčenia údov (…) sa stavu, ktorý pripravuje, v ktorých rečach a umeniach, a na kol (…) ktoré sa chce učiť, aby potom vedeli podla toho do Rady (…) osvedčenie oceniť — zrovnaj Súst. Jed. B. pozn. 1.

Každý úd nach si vedie denník, do ktorého by si sám značil všetky pokroky a menovite nové myšlienky a náhlady na svet a život zapisuvali, aby sa im nepotratili.

Správa hl. správcovi všetko toto v dostatočnej obšírnosti zavčasu zdelí.

Zo zasadnutia tejto Rady sa zápis má viesť, ktorý sa v obecnom zhromaždení prečíta.“

Tolkoto som napísal, čo je pravda ešte nie všetko vo svojom poriadku, ani nie úplné, a aby sa doplnilo úplnejšie, práve preto (…) Tebe posielam, aby si poradil, čo myslíš, že by bolo potrebné, a to (…) v sviatočníkoch, lebo po sviatkoch to bude prvé, do čoho sa chytím, (…) poriadkom ludia privykli pre budúci rok. Čím najskôr, hovorím, chcem by s vecmi týmito na jasnom, aby som mal času to rozposlať. To je zatvorené, to je všetko len pre Teba (…)men, nuž Ti aj krátky komentár pridám. Jedno (…) chceli ešte v jaseň, ako som Ti oznámil, a ja som ju (…) sa zdalo, ako by som už na všetko bol zabudol, lebo som (…) iba v ostatnom zhromaždení Sp. m., aby som moje mlčanie (…) sa osvedčil, že odkladanie bolo úmyselné, aby som prípadný a príhodný čas našiel. Po V. noci som do života uviesť prislúbil, že prípravy sa robili skrze prísne prostriedky, ktoré potrebám k uvedení Jednoty tým lepšie poslúžili. Moji ludia vlastne ani (…) má byť tá Jednota mravná, a všetko čakajú len odo mňa: myšlienky (…) nejasné, neurčité. Čo sa mňa týče, ja som ešte loni napísal ná(vrh), ale ten návrh bol pre tie okolnosti. Teraz viac neplatí preč? Preto (…)čiastk v živote k. pr. l. oddelenie miernosť, v Spolku miernosti a to(…) a druhé oddelenie v druhých poriadkoch Jednoty, pravdaže nie v tej(…) tuhosti, ktorú som v prvom pomyslení bol vystavil, ale viac na okolnosti (…). Čo teraz v Jednote našej k Jednote mravnej chybí, a čo terajšie naše (…) dopúšťajú a žiadajú, to chcem týmito poriadkami občiahnuť. (…) inšieho byť, ako doplňovanie Jednoty, aby sa Jednota mravná (…) počiatku ako oddelená, od druhého sa myslela, do všetkého v teles(…) Jednota mravná,^[1031] ktorá v suchosti jej návrhu vystavená ľudí pl(…) strašila, nevedomky s celou svojou silou a prísnosťou v živote sa upravila. Potom sa jej báť nebudú, keď raz v nej budú. Keby som ja mojim ľuďom popredku bol hovoril, aké poriadky chcem uviesť, a prečo to chcem, pri ostatných prísnych poriadkoch, bolo by mi ťažšie šlo — a keď už kolajou všetko šlo, boli radi, že je to tak.

Čo o všetkom tomto myslíš, odpíš mi po sviatočných dňoch, ale im nič nehovor. V týchto poriadkoch je a bude vystavené (…) v Mikuláši aj ostatným, ktorým som môj návrh zdelil nemožné (…) súd, lenže v takej forme, ktorá bude dostupná.

Od Štiavničanov došiel práve teraz Klimovi oslovený list^[1032] (…) čo sú ešte velmi mladí šuhajci.

No zbohom

Tvoj J.

Ak by tam Kučera^[1033] bol, zdel mu moje návrhy. Ostatných pozdrav všetkých.

List 75. Augustovi Horislavovi Škultétymu

V Levoči 27. dubňa 1846^[1034]

Starký môj!

Bedu a ratu^[1035] začnem tohoto týždňa sádzať. Čo som Tebe poslal 1100 ex. z predošlej,^[1036] to je tvoj rabat alebo rabach, t. j. jestli pristávaš na halpart,^[1037] tých tristo, čo som ja miesto teba rozposlal a za ktoré inkasujem, bude polovica za tlač. Či zostaneme pri halparte aj na tento hárok? Ja by som myslel 4000 dať vytlačiť. Žiadneho výtisku z predošlej nemám a ešte naveky dovedujú, pošleme im z druhej. Ale pomysli si človeče: cena je vytlačená, a predsa to vychýrené svedomie Fejerpatakovské^[1038] sa nehanbí a boha nebojí po groši striebra brať! Ale mu vysvietim. A ten mamlas sám všetko chce popredať, nuž ešte ani po okolí nerozposlal. No lenže sa Ty tiež pousiluj s rozpredaním týchto, lebo na tisovský jarmok máš isto tam druhý zvazok.^[1039] Zorničku^[1040] rozpošlem.

Tento list, prosím Ťa, pošli Orfanidesovi^[1041] do Kamenian a napíš adres nový. Žiadame ho o ten rukopis, z ktorého sa jeho deti učia o pálenke. Ja som dostal od Kuorku^[1042] napísaný katechizmus, ktorý chceme vydať na útraty nášho Sp. nuž ho chceme zrovnať a doplniť.

Gáber^[1043] vraj má prísť za kaplána do Brezova. Odhováraj ho všemožne od toho, ak budeš s ním, to je nie preňho.

Kollár písal Lanštiakovi do Liptova, že vraj má 2 superintendentov 40 kňazov, ale o mládeži nič po svojej strane.^[1044]

No zbohom

Tvoj Janko Fr.

List 76. Jednote mládeže Slovenskej v Levoči

Srdečné pozdravenie Ústavu levockému od hl. správcu Jednoty mládeže slovenskej.^[1045]

Podla oznámenia bolo 11^té všeobecné zasadnutie Jednoty dňa 25. brezňa bežiaceho roku držané.^[1046] Z tohoto zasadnutia posielam Vám, priatelia drahí, podla poriadkov Jednoty zápis tým cielom, aby ste vedeli, čo sa kde po ústavoch druhých vykonalo, a aby ste podla poznamenaní v rečenom zasadnutí porobených svoje práce tým lepšie zdokonaliť a doplniť vedeli. Nech Vám slúži zápis tento za svedectvo o súdu vyššom nad hranice Ústavu Vášho povýšenom, ktorý bez prijímania osôb neuprositelne žiada od každého vyplnenie jeho povinnosti, ktorý tvrdým slovom prísno tresce prestúpenie a sladkou uspokojenosťou a nádejou dozrelosti k svetotvorným skutkom každú statočnosť odmeňuje. Nemá síce súd ten moci do temníc a pod palice odsudzujúcej, ale má moc večú, silnejšú, hroznejšú, moc odsúdzenia mravného, — a beda tomu, na koho jeho spravodlivé odsúdzenie ako na vinného zavislo, lebo koho súd ten odsúdi, odsúdený bude pred národom miliony počítajúcim, koho súd ten zatratí, zatratený bude pred trúnom ducha času a budúcnosti. Koho súd ten za podliaka a za bludára uzná, ako opovržený podliak a bludár sa bude medzi miliony pred tvárou budúcnosti potuluvať.

Preč teda s chlapčenskou nevyzrelosťou vôle, preč s lahkomyslnou klátivosťou úmyslov, preč s biednou lahostajnosťou k veciam svatým a velikým! Každý nech chce byť a nach bude nie len povolaným dobrovoľníkom, ale aj vyvoleným posvecencom a miláčkom veci našej, nad ktorú svatejšú srdce ludské ešte nevelebilo, nad ktorú pravdivejšú mysel ludská ešte nepoznala, nad ktorú velikanskejšú a slávnejšú duša ludská ešte nezažiadala.

Aby ste ale práce svoje doplniť a určeňú a povoleňú svojmu, ako tí, na ktorých slovo celá slovenská mládež ako na heslo čaká, na ktorých sa celé Slovensko s nádejeplným okom díva, aby ste, hovorím, určeňú tomuto tým viacej zodpovedali, posielam Vám i niektoré poriadky,^[1047] aby ste s nimi dosavádnu prácu Vašu a živuot doplnili.

Podla poriadkov Jednoty majú správcovia ústavov popísať hneď z počiatku roka k akému sa stavu jeden každý z údov pripravuje, k tomu v akých rečiach a umeniach je ktorý a nakolko zbehlý, v ktorých sa chce cvičiť a vzdelávať. Aby teda správa ústavu znala, či sa údovia ku vyvolenému stavu primerane, a či sa skutočne pripravujú, či pri učení a cvičení v dajednom umení, alebo v reči dáky k pokrok robia a či dobré prostriedky nasledujú. Nech správca pred každým obecným zhromaždením drží k tomu cielu jedno zasadnutie Rady, do ktorého zasadnutia všeci údovia bez výnimky, ani podsprávcov a pomocníkov nevynímajúc, podajú dôkazy a svedectvá cvičenia sa v oznámených rečiach, a síce alebo v prekladoch alebo v púvodných skladaných, poznamenajúc metod a spôsob, podla ktorého sa učia. Podobne cvičiaci sa v rozličných umeniach, v malbe, kreslení, hudbe, spevu, plastike, básnictve, rezbárstve, mechanike atď. podajú svoje výtvory ako svedectvá ich usilovnosti a pokračuvania. Čo sa vzdelávania skrze čítanie dotýče, o tom údovia svedectvo tým spôsobom dajú, že z kníh tých, ktoré čítali, obsahy i s úsudkami o knihách tých napíšu a riadne do „Života“^[1048] sami vpíšu. Z beletristických a zábavných kníh sa obsahy obšírne nežiadajú, lebo by to k spisovaňú bachantov zaviedlo, ale sa len krátky ťah myšlienok diela, jestli je večie, poznačí, a úvaha o ňom. Pri kratších spisach toho istého spisuvatela len úvaha o spisách tých. Kto studuje knihu vedobnú, urobí sčiastkami jednotlivými to, čo je o celých spisách poviedano.

Rade^[1049] ako svatá povinnosť nalieha svedomite rozhodnúť, či je to ozaj hodnoverné, čo sa jej od údov podalo, a čo sa od nich v Živote píše. Ona podla najlepšieho svojho náhladu rozsúdi, či údovia ich určeňú, schopnostiam a potrebám primerane sa usiluvali, či si dobré prostriedky k vyznačenému cielu zvolili. Jestli nie, jej povinnosťou je narádzať lepšie a užitočnejšie. Ako z ohladu spomenutej práci, tak sa nakladá Rade i z ohladu mravného života v súkromnosti a vo verejnosti nad údmi viesť dozorstvo. A jestli by dajeden z údov na bludnej alebo práve na nebezpečnej ceste sa nachádzal, Rada ho z nej odvrátiť a na istú a pravdivú upraviť má.

Z každého ohladu sa žiada od Rady, aby záležala z údov takých, ktorí sa aj schopnosťmi a usilovnosťou aj podielubravosťou na spoločných záležitostiach, aj svedomitosťou v každom ohlade tej dúvery hodnými byť dokázali. Jej súd nech je nestranný a spravodlivý. Naproti údovia nach sú ochotní v nasleduvaní dobrej rady, úprimní a prijímaní srdečných napomenutí, skrúšení pri výstrahách, k pokaňú hotoví pri úpadkách. Zo všetkého toho, čo sa v zasadnutí takomto Rady deje, sa má viesť zápis a v obecnom zhromaždení výsledok všetkého prečituvať.

Poriadky tieto Vám, priatelia drahí, zo srdca najúprimnejšieho porúčam a ich čím najskoršie do života uvedenie na slovenské Vaše srdce kladiem. A jestli ich tak skrúšenou myslou a srdcom rozžatým prímete, ako Vám ich ja posielam, jestli s takou chuťou o ich uskutočnenie a zachovanie sa zasadíte, akú ja od Vás očakávam, teda istí byť môžeme, že nás nie menší úžitok ako uznanie milionov rodákov našich, nie menšie uznanie, ako chvála všetkých šlachetných, nie menšia chvála, ako oslávenie v budúcnosti spoločne očakáva.

V Levoči dňa 3. mája 1846.

Janko Rimavský v. r., hl. správca

List 77. Augustovi Horislavovi Škultétymu

18. mája 1846^[1050]

Starký môj!

Už by som Ti Bedy a raty^[1051] 2000 ex. poslať mohol, ale že sa ich mesiarsku delikátnosť^[1052] o také komisie prosiť bojím, posielam Ti len jeden na ukážku. N. b.^[1053] tých 2000 nebude zviazaných. 100 ex. kožou ar. Ti posielam do komisie pre tisovské okolie a horný Hron.

V sobotu sme hrali horvátske divadlo,^[1054] ako cedula svedčí. Ja som kapitána za soušlerom extemporoval, lebo sa mi Dohnany tak skonfondoval pred samučičkim predstavením, že sa hnúť nevedel. Na sviatky chceme hrať verejne^[1055] a síce: 1. A fösvény Kisfaludy Várolytól, 2. Všetko naopak, čo ja do dvoch dejov prerábam a 3. Der Dumme von August v. Kotzebue — všetky tri naraz.^[1056] Práve teraz bol direktor môjho divadla, Mandelík u Andaházyho^[1057] o dovolenie a že sa mu vraj vyslovil, že on proti tomu nič nemá, ale že sa musí s profesorátom poradiť. To je ešte neisté, či dovolia. Ale ak dovolia, nuž sa bude solemiter^[1058] hrať škole k dobrému. Moja muzika všetky levočské zahanbí. Ak sa verejne nebude môcť hrať, dám vystaviť scénu v jednej súkromnej sále a povolám celú noblesu z mesta, a hrať sa predsa musí, ostatný raz tohoto roku a možno aj…

No zbohom. Práve sa mi Galík myjavský^[1059] dostavil, či nepošlem dačoho, nuž reku Bedu a ratu aspon na ukážku.

Zbohom!

List 78. Augustovi Horislavovi Škultétymu

V Levoči dňa 4. 6. 1846^[1060]

Starký môj!

Posielam Ti 2000 ex. Bedy a raty,^[1061] rob s nimi čo chceš. Dnes tiež posielam do Liptova aj pre Oravu 1000. Fejérpataky Ťa velmi chváli za ňu, on z predošlej minul 600. Zorničku tiež chvália v Liptove, len škoda, že som jej ešte len málo t. j. 60 ta poslať mohol, aj to len nedávno. Csak lóra!^[1062] Teda už na novej Zorničke^[1063] pracujete, to je iba dobre.

Počuješ, či je to pravda, že Dôstojný ostal konziliárom^[1064] — tu aspon tak hovoria; ak je pravda, nože odpíš, že by sme mu zagratulovali.

Kedy že budú kandidatíke?^[1065] Ja sa do Gemera strojím pobaviť do toho času. Pri kandidatíkach chcem usporiadať divadlo.^[1066] Moja banda, trebars nie celá, ale sa predsa ta dostaví. Z kandidatík sa pôjde na Muráň cakompak a z tade do Brezna na divadlo. Ale rogo o tomto len ticho, aby sa daromného kriku popredku nenarobilo. Jestli kandidatíka ku koncu júla padli, ja oznámim zhromaždenie Jednoty na ten čas do Gemera, lebo Tatrinské zasadnutie Hodža v septembri chce držať. Odpíš mi, ak je ustanovený termín kandidatík, kedy budú.

Fejérpatakyho liptovskí dvaja slúžnodvorstovia ubili za paškvile, ktoré na Mihálika^[1067] porobil, to je škandál.

Posielam Ti Zorničku a Bedu s poznamenaniami Guothovymi,^[1068] ale mi ich čo skôr pošli, lebo je to jeho, aby som mu mohol nazad poslať. Ba posielam Ti aj druhé jeho poznamenanie o slovenčine.

Či máte tie Kollárove „Hlasové“?^[1069] nože jeden ex. na ukážku.

Klonkay^[1070] mi pýta 20 ex. Priateľa ludu,^[1071] ale že neznám, či Ti mám, práve teraz píšem zaň do Pešti, aby po dostavníku poslali.

Čo že ako je na našej dobré? Brezovci^[1072] preberajú v kaplánoch, ako v mekých hruškách, nach že si popanštia. Ale by Gáber^[1073] do toho sa miešať nemal.

No! Zbohom!

Janko Fr.

NB my dáme tlačiť katechizmus o pálenke vo veršoch,^[1074] už je vo fabrike a na druhý týždeň sa bude tlačiť.

List 79. Samovi Bohdanovi Hroboňovi

9/6 (1846)^[1075]

Samko môj!

Nuž hla zas som u Teba! Lenže Ty s tým Krchom^[1076] sa pozhováraj a poobzeraj sa, ale opatrne dookola, nakukni aj do Fejérpatakyho kostrbatej kotŕbky. V lete si povieme všetko. Hodža mi písal,^[1077] že práve preto chce mať v sept. Tatrín, aby žiaci nedošli. Ja mu písal, že on ako prednosta musí lepšie vedieť a vidieť čo robí; ale že ak môže, aby v čas príhodný žiakom držal sednicu. Ak nie, ja oznámim zhromaždenie Jednoty do Gemera na tisovské kandidatikum,^[1078] a tam pokonám veci, čo pokonať mám. Krem toho sa tam strojíme slávnosť urobiť.^[1079] Po kandidatikách som v Liptove. Zo zábavníka do sept. sotva čo bude,^[1080] aspon ho lepšie vybavíme. Ale teraz dáme tlačiť na útraty nášho Spolku mier. Katechizmus pre školy o pálenke,^[1081] čo ho Kôrka napísal pre školy turčianske. Preložený je do veršov, lebo sa to tak lepšie páči, nasledovne i lepšie učí. Tetku v Trnovci^[1082] pozdrav a povedz jej, že list čakám; a žeby s tou korytnicou kus dočkala, kým ta prídem. Veru by sa jej angažoval za kompaňona.^[1083]

No zbohom

Tvoj Janko Fr.

Jednu cedulu^[1084] daj tetke.

Tu hovoria, že Jozeffy ostal Magnificus consilianarom.^[1085] Či by si mi ranclík^[1086] nemohol na leto požičať? Ak hej, pošli mi ho do 24., lebo potom neznám, či tu budem.

List 80. Jednote mládeže slovenskej v Levoči

(18. 9. 1846)^[1087]

Srdečné pozdravenie Jednote levockej od hl. správcu Jednoty mládeže slovenskej!

Čo sa na konci lanského roku pri rozchode našom^[1088] ustavilo a slovami vyslovilo, to sa na začiatku tohoto nového roku i splnilo.^[1089] Naše vídania sa tvárou v tvár, obcuvania viditeľnej osoby s osobami viditeľnými, to všetko prestalo. Hej, ale nie zato, že by sme sa cudzími jeden druhému stať mali, lež preto, aby sme sa v povýšenejších tvárnostiach zápalu a posvecenosti obdivuvali, aby sme sa všemohúcim duchom svatej práce na čistejšom stanovisku, na stanovisku obcuvania ducha šlechetného s duchom šlechetným, čistého s čistým, posveceného s posveným objali, objatím do nebeckých slastí dušu pozývajúcim.

Chcete sa stať týchto slastí účastnými? Ak chcete, tak zachovajte to, čo vo Vašom liste píšete^[1090] a majte to naveky pred očima, a sice: „Veť ste Vy (píšete vy mne), vzdialením sa z miesta tohoto len dobre poslúžiť chceli nám, keď tým žiadate len to, aby sa duch ten, do ktorého ste nášho prelievali, na vlastných krídlach povzniesol. Iste len vedieť chcete, aký zápal v dušiach tých sa najde, ktoré ste Vy slovom Vaším kriesili a rozohnievali“. Toto sú vlastné Vaše slová a ja ich skazujem ako môj úmysel. Keď tak život svoj riadiť budete, ako som Vás ja učil, tak dokážete, že ste moji učedlníci. — a to bude mojím najsladším potešením v trpkostiach života, keď uvidím, že dvaročná moja práca nie len daromná nebola, ale i pre pozdnejšie časy užitočné následky splodila. Nuž tak, ak Vám je vďačnosť k učiteľovi ukázať pekné a predivné, ak Vám je v započatom dobrom pokračovať chválihodné, ak Vám je nepoškvrnenosť charakteru drahé, ak Vám je mravný život blahoslavené, ak Vám je v maličkosti byť velkým, v poníženosti povýšeným, v opovržení obdivovaným, v návalu prekážok víťazom, ak Vám je to, hovorím, slávne, ak Vám je za spasenie milionov pracuvat a zapierať seba samého, žiť a mrieť sveté, tak zostaňte verní tomu, k čomu som Vás ja priučil, zostaňte nezvratní a neunavení pútnici na ceste tej, ktorú som Vám ja ukázal, na ktorú som Vás vyviedol a postavil. Začniteže teda v mene božom, čo Vám svatosť povinnosti a blahoslavenstvo vlastného hnutia káže. Aby ale mravné telo Jednoty Vašej levockej i hlavu malo, menujem za správcu Vášho a námestníka osoby mojej medzi Vami, ako známeho nám všetkým, či to z ohladu usilovnosti, či z ohladu oddanosti veci našej, či naposledy z ohladu spôsobnosti — p —. Janka Lacku,^[1091] s tou prosbou a napomenutím, aby z jednej strany spomenutý p. Janko Lacko nelutuval práce a ustávania, ale pred očima majúc zákony Jednoty, jej ciel a prvé povolenie láskou a prísnosťou údov vyznačenému cielu primerane spravuval — zo strany zas druhej, aby údovia menuvanému správcovi ako predstavovatelovi mojej osoby vďačnosť, šetrnosť, úctu a poslušnosť neodopreli.

Láska priatelská nech Vás viaže jedného k druhému, úcta k Vaším predstaveným, posvecenosť k bratom Vaším, tak budete mať nebo medzi sebou, nebo v svete tom, nebo v budúcnosti Vašej.

Dané v Prešove 18. žjara^[1092] 1846.

Janko Francisci Rimavský, v. r.

List 81. Samovi Bohdanovi Hroboňovi

b. d.^[1093]

Bohdanovi do Sielnice

Chcel som, duša moja, sám k Tebe prísť,^[1094] ale ma Miško^[1095] nasilu sebou bere do Petra. Ak máš dačo pre (mňa) poviedať, napíš to aspon v dakolko riadkoch na papier; veď si ja to potom budem znať doplniť. Aj na cestu do Prešporku ma s sebou zadržal.^[1096] To bude tam dobre. Príde aj Jožo:^[1097] nuž sa budeme môcť pozhovárať i o novinách, i o Štúrovi, i o Tatríne a o Hodžovi. Len napíš, čo myslíš k objasneniu. Druhého som tu naspet.

Boh Ťa pozdrav

Tvoj Janko Fr.

List 82. Samovi Bohdanovi Hroboňovi

V Trnovci dnes o 2-hej.^[1098][1099]

Braček Samko!

Poneváč sa pánubohu zalúbilo mňa aj sem priviesť; sac, žeby sa aj Tebe zalúbilo dať sa sem priviesť. Ešte dnes Ťa teda budem očakávať.^[1100] Zíde sa nám pozhovárať. Pá — zbohom! Pá!!

J Fr

List 83. Johane Lehockej

V Prešove dňa 30. 9. 1846^[1101]

Keby ste len vedeli, vysokoctená pani, ako mi je teraz, zaplakali by ste aj menom mojím.^[1102] Vy ma aj bližšie poznáte, preto Vám nebude neznámy ten stav duše mojej, v ktorom ju už neznám či prázdnosť, či preplnenosť nepochopenými nepokojami, ťažkosťou a žialom naplnia, v takomto stave som teraz. Neznám, či som v takom položení sám sebe najbližší, či najvzdialenejší, že sa tak hlboko cítim, a neznám či je to rozmaznaný sebe cit, či zvláštny a previnutý cit pre objektívny oný svet, takže neprijemné a žialné zjavy dlho po ich pominutí a dlho pred ich zjavením sa dušu moju bodlami krájajú: naveky ale je to položenie a výsledkom a predtušením dačoho žialneho. Jestli kedy, teda teraz sa v skutku bojím, ale bude nemilým predtušením ešte nemilšieho. Ale nie, načo že Vám mám žaluvať, čas stvorí, čas zmorí zas. Čo príde, do všetkého sa budem hladieť hodiť, veď keď ma prúd času sem a tam po skalinách natrepe, naostatok ma predca dakde alebo vyhodí, lebo zanesie. Moja povinnosť bude tak vlny prerážať, aby ma živého. Vám som to preto popísal, lebo som sa s Vami z mnohých, zo všetkých mojich tajností vyspovedal, a keď človek dúverné slovo môže prehovoriť, akoby mu centové skaly s prsú poodpadávali.

Vy ste ma Vašim darom velmi prekvapili.^[1103] Celú stávku som ja držal len za žart, a Vy mne skutočnosťou za žart držaného slubu také uctenie a tolko radosti ste skutočne spôsobili!

Prímite, duša šlachetná, za uctenie toto a zvlášte za vieru tú, ktorú vo vysvetluvaní obrázka ko mne mať dokazujete, moje najsrdečnejšie poďakuvanie. Keby ste mi tú vieru pred týdňom boli zjavili, bola by ma vzbudila: teraz je občerstvenie duše mojej ako balzám rozpálenej rane. Bolí ma, v najhlbších hlbinách duše mojej ma bolí. Ale nie, nezjavím Vám bolesť moju, ja budem znať pretrpieť a zabudnúť, len nach ma ťažšou nebo nenavštívi.

Na Váš list^[1104] by som Vám mnoho znal a mal hovoriť, ale si to nechám na druhý raz. Ak Vy budete tak láskavá, že mi to ešte raz pripomeniete, lebo teraz tak ťažko mi prichodí sa vyslovuvať, akoby mal z chaosu vyberať i jestli nebeské i dlhé previevy vetra i búrlivé hučanie oceána i porážajúce hromy. Duša moja je teraz to chaos, a keď sa z neho i peklo i vetry, i oceán i hromy mojich citov, myslý a chcenia postaviť majú, musí prísť boh pravdy, pokoja, lásky a dobroty, krásy a sily.

Môj Jožo^[1105] bol u Vás? On písal aj mne. Druhí ma vari už nechceli znať. Ach, Jožo môj, Jožo môj, Ty jediný si človek života, Ty si ktorý znáš tajnosti duše vyčítať, Ty si, čo znáš toky podzemného potoka vyrátať z jeho hučania a dunenia. Keby som tu môjho Joža mal, sto centov by mi z prsú odľahlo. Ale tak je, veď je on majiteľ duše mojej.

Krásne božské sny, sny, lebo skutočnosť bola len snívaná — ale boli predca božské. Teraz si ich z minulosti, ako by zo snára čítam celkom prozaicky a hádam z nich budúcnosť — ale mi zlú veštia — predca sa rád s nimi tešievam.

Do Tatrína prísť som nemohol,^[1106] len pre tú jednu príčinu, že som hneď spočiatku tu chcel byt.^[1107] Či som to dobre urobil, či nie, to si nech každý podla jeho vôle vykladá. To je isté, že bezomňa tak dobre skončilo, akoby sa bolo so mnou.

Ako sa mi tu darí? To Vám teraz povedať neviem, a Vy z listu tohoto nezavierajte, lebo možno že by ste sa sklamali, a možno pri tom že aj nie. Čo robím? Chodím do školy a dnes zajtra pôjdem na prvý exámen. Či som privykol k študentstvu? To bude vari največia moja chyba, že som sa naozaj stal žiakom. Boh vie, ja sa znám do všetkého hodiť a všetko mi tak pristane, ako by som sa v tom a k tomu bol narodil. Ja by znal aj najhorším lumpom byť aj najsvetejším moralistom, aj najotrockejším sluhom aj najliberálnejším panovníkom. Čo so mňa svet má a boh chce mať, to uvidíme. A keby som to ja teraz videl, trebars nezmysel žiadam, už sám neznám, čo by som…

Ale už nebudem viac písať, dosť som sa Vás, ako vidím, nejasnými motaninami naunúval. Len to jedno Vás ešte prosím, odkážte Bohdanovi Hroboňovi, aby mi poslal po istej príležitosti, čo skôr, všetky zábavníky,^[1108] lebo že chcem robiť, trebars vari už pochybujú.^[1109]

Pokoj boží nach blaží dušu Vašu

Váš

ponížený ctitel Janko^[1110]

Dobrého Bašíka^[1111] a ušlachtilú sestru Žofku,^[1112] prosím si pozdraviť s úctou hlbokou a vrúcnosťou slovenskou.^[1113]

List 84. Samovi Bohdanovi Hroboňovi

V Prešove 23. 10. 1846^[1114]

Bohdan môj!

Škoda, že som o tejto príležitosti^[1115] skôr nevedel, bol by som Ti hrúzu napísal, ale teraz len tak, čo stihnem.

Tvoj list som dostal,^[1116] a môžeš mi veriť, že mi bol velmi vítaný a potešitelný. Či si Ty tam bol, keď môj list Hodža čítal?^[1117] Že vraj Štúr moje držanie sa za utiahnutie^[1118] t. j. odpadnutie držal, ba aj tú výminku pri resolvuvaní mi podpory položil: ak zostanem správcom Jednoty. To som nemyslel, že by som tak málo viery mal u Štúra, ale keď vec chladno povážim, sa mu nedivím, lebo jeho osudy ho už k samiemu sebe, tým teda večmi k druhiemu nedúverným urobili. Ale sa len tomu divím, že naši ludia môžu byť tak krátkozrakí, že si v mojom položení moje držanie sa vysvetliť nemôžu; ba ani tomu nie; ale ma bolí, že nemajú dúvery ko mne, ktorý som za roky a roky dušu moju úprimne pred nimi otváral. Kučeru^[1119] tiež už za zmaďarčenieho vyhlasujú, ako som počul.

Braček môj drahý, keď všetko toto povážim, hnusí sa mi tú podporu, ktorú mi už odkázali,^[1120] prijať, lebo pečať nevďačnosti je už hotová, a rok nepominie, mám ju na čele. Ak sa rozumieš do týchto vecí a ak úprimne mieniš so mnou, odpíš mi čo skôr, prosím Ťa, čo mám urobiť, lebo trebars som naozaj potrebný, ale sa predsa račej podvolím pod breme dlhu, ako pod pečať nevďačnosti. Ba ozaj, veď mi ešte ani nik officiosne neoznámil, že mi slúbili, to len zo súkromnej správy znám, ktorá môže byť bludná, alebo sa od tých čias mohla premeniť sentencia.^[1121] Hodža^[1122] sa strojil list mne napísať, v ktorom si mal dať naučenie, ako sa mám držať, ale dosial nechodí. Nuž ale keď nič inšieho, aspon správu officiosnu o súde na práce ta poslanie^[1123] som právom čakal, a to až dosial nadarmo.

Ty si ma Tvojim listom^[1124] potešil, lebo si ukázal vieru vo mňa tú, že trebars sa luze každodennej zdám kožu meniť, predsa ten istý zostávam, a vlastne hnutí duše mojej a úmyslom mojim povolnejší a k ním spusobnejší. Mojim držaním dosavadným som vyhral to, že som ukázal, že Slovák pri celej láske k slovenstvu nemusí byť nepriateľ maďarismu, ale že Szabadság a Magyarhon^[1125] tak lúbi, ako ktorýkoľvek Maďar. Že aj Slovákov úmysel je zachovať „Magyar hon“.^[1126] To som získal, že moje slovo, zvlášte čo sa úsudku o dačom dotýče, a hlavne v Tártaságu^[1127] rozhodne, atď. Boja sa tí ludia zle od záhuby. Ja som raz verejne hovoril, že je to podlosť „gyávaság“,^[1128] a len dúfanie vo vlastnie sily, že je spasenie. A raz im vyčítam všetko, čo myslím, ak ešte takieho strachu v Tártaságu zbadám, a ako vyslobodenie, nie len egyetértés a működés, ale aj erkölcsiség a jog egyenlöség,^[1129] atď. vše ďalej dovediem a so všetkými resultáty, na ktorie ich tá myšlienka o nevyhnutnom páde priviesť musí, atď. Len je to, znáš, dosial velmi divno tu so mnou: jedni ma velmi radi majú, druhí ma váža, tretí sú na istej pochybnosti a nemajú dúveru ko mne. A toto sú tí, čo si spočiatku mysleli, že ma majú, a potom videli, že som ja pri všetkom priatelstve s maďarismom slovenské nezaprel. Iným sa moje reči páča, ale ich za púho pretvoruvanie držia atď., ale vúbec sa úctive ko mne majú. Vychádzajú tu tri písanie časopisy:^[1130] „Eperiesi Visshangok“, tomu napriek „Diók“, a týmto napriek zas na strane „Visshangon Diótörö“. K prvšiemu som za spolupracuvatele pozvaný, k ostatniemu za spoluredaktora, ale ja i pri tomto len spolupracuvatel zostanem. Čo som jeden súd v Tártaságu prečítal, stal som sa monstrum kritickej výbornosti. Nuž tak ja to tu stojím, hla. Čo sa slovenstva dotýče, budú sa každý mesiac práce nosit a súdiť, Spol. miernosti bude a noviny sa budú čítať. Viac sa urobiť nedá i pre okolnosti i pre individuá. Keby to naši si len pomysleli, že non ex omni ligno fit mercurium,^[1131] t. j. že nie na každej škole sa môže lanský levocký rok vystaviť.

Píš mi, Samko môj. Boh Ťa pozdrav

Tvoj Janko Fr.

Rad by som sa učiť makať,^[1132] nestojí iba 10 zl. CM na 5 mesiacov, a ani to nemám, rád by sa učiť i tancuvať, čo mi bude potrebné, ani to nemôžem. Teraz mám u Csupku dáku quasi patvariu,^[1133] aspon ma bude na rok dakde porúčať. —

List 85. Jánovi Lackovi

V Prešove na deň Všetkých svatých^[1134] 1846^[1135]

Srdečné pozdravenie správcovi levockej Jednoty od hl. správcu Jednoty mládeže slovenskej!

Neviem sa dosť prenadiviť, ako ste mohli môj úradný síce, ale len Vám samému oslovený a určený list^[1136] celému zhromaždeniu zdeliť, alebo o ňom prednášanie držať, ako dnes mi došlé listy, Calayov a Bakov,^[1137] ukazujú. Inakšie ja píšem Vám, o ktorom myslím, že ste nad slabosti všeliaké povýšený, píšem ako mládencovi, ktorý do mužského veku prechádza, t. j. ktorý zná všetky veci povážiť, a zas inakšie zhromaždeňú z rozličných údov záležiacemu. Veru by som nebol myslel, že mesto opatrného a mužského sa hodenia do predpísaných poriadkov, lamentovať budete nad tým, že Vás ktosi očiernil. Velmi sa Vám divím, že takú podlú myšlienku mať môžete o mne, ako by som si ja špionov držal medzi Vami. Priatel môj, nik tajné špionstvo tak nenávidí ako ja. Len preto, aby som sa z Vášho nepekného podozrenia ko mne očistil pred Vami, oznamujem Vám, že som ja krem dopisu zlého, dvoch listov, ešte pred započatím Vášho prednášania, Vášho po zakázaní a dnes od Baku a Gallaya došlých, žiadneho z Levoče nedostal. Tedy vyvrhnite z mysli podlú myšlienku o ešte podlejšom špinavstve. Čo som o prednášaní vašom uznal, všetko dohromady viac nebolo ako to, že Vy prednášate náboženstvo podla Bretschneidra^[1138] — toto sú slová Ferienčíkove,^[1139] vtedy povedané, keď od Vás prišiel. Že som Vám hneď na to nezabránil, je príčina tá, že som každý deň čakal od Vás správu, ale nadarmo, až mi naposledy mnoho bolo čakať. Tak sa mi vidí, že ste si nedobre zapamatali, čo som Vám vlani bol povedal, t. j. kým ste podriadený druhému, nesmiete sa pre seba biť, ale sa mu musíte podriadiť skrze radu, skrze správy. Ja nechcem byť pri Jednote pictus masculus,^[1140] ale chcem znať všetko, čo sa kde robí, a ak sa nedobrou cestou kráča, krok na druhú napraviť. Znáte, že Vám vlani nedobre pálilo to zabúdzanie porady a nepodávanie správy predstaveniu: teraz ste na širšom poli, premeškanie viac zlého môže tiahnuť za sebou, ako už aj skutočne tiahne, lebo za to mám, žeby tieto mrzutosti, ktoré si sám lamentaciami vašimi na nepravom meste hovorenými ešte rozmnožujete, celkom boli vystali, keby ste mi boli správu zavčasu poslali, a nadovšetko, keby ste sa o prednášanie v sústave Jednoty nepodotknuté, ba ako racionalizmus celým povedomým národným zatratené, so mnou boli prvo času poradili — lebo by som Vám to ani začať nebol dovolil.

Prednášanie Vaše, ako vo Vašom liste čítam, Bredschneiderovho „Die religiöse Glaubenslehre“, Vám nanovo zabraňujem, a to nie len verejne, ale i jednotlivým údom súkromne. Že Vám toto bez základne nezakazujem, nech slúži to, že spomenutá kniha aj teraz leží predomnou, a že znám čo je v nej. Nezatracujem ja prednášania Vaše preto, že prednášate náboženstvo, mravnosť, že Krista znať učíte, ale preto, že to všetko podla Bretschneidra, hlavy racionalizmu a menovite podla jeho „Die religiöse Glaubenslehre“ robíte. Vy sa z racionalizmu chcete očistiť a sám hovoríte, že spomenutý spis prednášate. Keby ste mi toto neboli povedali, veru by som Vám bol, že ste moje prednášanie a zhovory pozornou myslou sprevádzali, a že ste ich rozumeli, ale teraz Vám úprimne vyznať musím, čo sám neznáte, že ste ma nerozumeli. Poznávajte a rozoznávajte lepšie veci jednu od druhej a poznávajte lepšie sám seba. Keby som Vám chcel ukazuvať, kde sa Bretschneider s mojimi prednášaniami nezrovnáva, musel by som Vám všetky paragrafy jeden za druhým vyrátať, a keby som jeho nepravdivé pojímanie chcel dokázať a vyvrátiť, musel by som celú vedu spísať. Majte na tom dosť, že je spomínaný spis ten najsuchší racionalizmus, ktorý k ničomu nevedie, iba k holote myšlienky. Ozaj, či ste aj Vy tej myšlienke, čo stojí na 109 strane o nesmrtelnosti „Nach dem jetziger Standpunkte der Wissenschaft^[1141] atd“ — kdeže sa strojíte do Mesiaca, či do Slnca? Dobre, keď chcete náboženstvo prednášať, ten úmysel schvalujem, keď chcete mravnosť rozširuvať, k tomu Vás napomínam, ale Vám zakazujem to robiť tou cestou, ktorou to isté robili naši kňazia za desať a desaťletí každú nedelu a každý deň a lud im do neznabostva a nemravnosti každý deň hlbšie upadúval, lebo sa bojím, že sa aj s Vami to stane. A keď nie, teda naiste na konci vyvolať musíte oleum et operam perdidi.^[1142]

Keď chcete náboženstvo pojímať a prednášať, učte sa ho znať z Hurbanovej Unie,^[1143] keď chcete Krista vidieť a vedieť, tam ho uvidíte, tam sa ho naučíte, a to aj v cirkevnohistorickom zjaveňú a uskutočňovaní, aj v dogmatickej pravde, aj v morálnej náuke. K prednáškam Vám navrhujem Hurbanovu Uniu s tým napomenutím, aby ste sa jej prísne držali a Bretschneidrovým racionalistickým suchotinam celkom a načisto pokoj dali.

Neznám, či Gallay a Bakó s Vaším vedomím písali. Jestli s Vaším vedomím, teda si neznám vysvetliť, čo ste chceli mať, či asnáď remonstráciu^[1144] proti tým domnelým spionom. Také remonstracie iba rozhorčenosť budia, a preto nech vystanú.

Všemožne sa teraz usilujete o to, aby ste podozrenie, ktoré ste sám zbudili, ako proti špionom vykorenil, lebo je bez základu — a síce preto, aby bola dúvera a jednomyslná láska medzi Vami. Čo sa toho výrazu dotýče, že sám tropíte nesvornosť, ja by ho takto bol premenil, keby som ho ja bol písal: jestli s tými, s ktorými ako pomocníkmi na dobro Jednoty levockej pracujete, len výhradne obcuvať budete, druhých si nevšímajúc, alebo si ich lahkovážiac, zbudíte proti nim najskôr nedúveru, potom závisť a naposledy nenávisť — a toho výsledok bude nesvornosť v ústave: a na toto vari by ste sa aj sám podpísal uznajúc ho za pravdivé. Rozumejte to teda tak a spolu ho tak zachovajte.

Gallay spomína v svojom liste akýsi „Výbor“, ktorého vraj aj on je údom. Neviem, ako môžete bez porady entie^[1145] tvoriť, ktoré nestoja v sústave Jednoty, a jestli že to len meno premenené, teda aj to zavrhnite a zostaňte pri zákonnom: Rada.

Že Vás je iba 20 údov, to je pre mňa bolestná správa, a pre každého musí byť taká, kto zná, že pred dvoma rokmi bol počet údov Ústavu levockého 50, teraz 20. Neviem, prečo ste tých 20 na dva kola rozdelili, keď vám zo zákona Jednoty a z lanskej praci Prešporčanov radnejšie byť mohlo v jednom kole zostať a radšej sa dva razy do týdňa schádzať. Toto je iba nepotrebné drobenie. Takto hľa vidíte býva, keď sa zavčasu neporadíte tam, kde sa máme. Ak budú premeny potrebné, znám, že sa Vám nebudú pačiť, a pre obecné dobro, pre zachovanie poriadku a plnenie zákonov stať sa predsa musia.

Nože mi teda, prosím Vás, pošlite hodnovernú správu o všetkom, ale o všetkom, ale len správu a nie peroracie^[1146] prázne. Lebo ak by ste ju v tom spôsobe ako ostatný list napísali, tak by ste si mnoho práce museli vynaložiť na písanie a ja na čítanie, a tam by sme boli, kde sme teraz.

List tento je len Vám písaný, ako mládencovi dozrelému, a takému, ktorý za každý svoj krok zodpovedá. Nech teda zostane len u Vás, a rozhlasuvať ho nemusíte, lebo tak iba svoju a moju osobu do lahkovážnosti privádzate pred podriadenými.

Zbohom

Váš úprimný Janko Rimavský

List 86. Jednote mládeže slovenskej v Levoči

Prešov 1. XI. 1846^[1147]

Drahí priatelia!

Zo súkromných dopisov, ktoré mi práve dnes od dvoch údov Jednoty vašej levockej došli, som sa dozvedel, že moje zakázanie prednášaní p. Lackových, možno snáď i na viacej ako na spomenutých dvoch dopisuvatelov, nemilo pôsobilo.^[1148] Jestliže je tomu tak, teda sa srdečne z toho teším, že ste tak oddaní Vášmu správcovi a predstavovatelovi mojej osoby medzi vami; teším sa z toho, že tak vrelo túžite po vyviňuvaní ducha Vášho. Ale pri všetkej oddanosti správcovi vášmu netraťte dúveru ani ko mne, ktorý som ďalším pôsobením medzi Vami, viacročným roztváraním duše mojej pred súdom Slovenska, i ač nie vysokým, predsa len skúsenejším vekom svedectvo mojej úprimnej oddanosti slovenstvu a spáse mládeže slovenskej dal, dával a dávam. Netraťte, hovorím, dúveru ko mne, jestliže pôsobenie správcu Vášho skrze prednášanie Bretschneiderovho spisu „Die religiöse Glaubenslehre“ stvrdzením predošlého, jemu samému poslaného zakázania, nanovo zakážem. Tak sa zdá, akoby sa súkromní dopisuvatelia nazdávali, že som zakázanie toto nepovážil, preto teda k vyvráteňú ich z tejto bludnej domnienky pripomínam, že ho zakazujem: a) poneváč taký systematický spis je nie pre všetkých poslucháčov, ale len pre bohoslovcov; b) že to prednášanie zákonnou cestou sa nepočulo, lebo nie súc v Sústave Jednoty, správca a prednášateľ sa mal skôr, ako by bol prednášať započal, so mnou poradiť, či môže; c) hlavne ale, že je spis ten zo školy racionalizmu, ako od hlavy školy tej napísaný. Velmi žalostná vec by bola pre mňa, keby všetci údovia Jednoty levockej rozsúdiť nevedeli, či je Bretschneiderov spis „Die religiöse Glaubenslehre“ zo školy racionalizmu, lebo nie; lebo tak by ukázali zjavné svedectvo, že z reči mojich, či to theologie či filosofie sa týkajúcich, ale hlavne z lanského môjho prednášania psychologie, alebo velmi, velmi málo, alebo zhola nič si nezapamatúvali, svedectvo by bolo, hovorím toho, že moje reči v Levoči ako hlas na púšti bez ohlasu skapali. „Die religiöse Glaubenslehre“, t. j. spis ten, ktorý správca Váš vám začal prednášať, leží predomnou, lebo od pár dní sa iba jeho čítaním zanášam; ale kde sa mi len roztvorí, všade len opačné, lebo slabé a malicherné ponímanie nachádzam; slovom, ponímanie rozdrobujúce bez obživujúceho ducha, ponímame chladné, bez oblažujúcej vrelosti; slovom, najsuchší racionalismus. Vezmite len jedno, k. pr. „Die Idee der Unsterblichkeit“, str. 106 atď., kde zas do psychológie zatne pojednávaním, najdete pojímanie od môjho lanského celom protivné, k. pr. Vám poviem 2, 3, 4, 5, 6, 7, 13, 14, 16, 17 atď., a čo je to za neisté a malicherné pojímanie v tom 6, 7, 8, 9, 10 atď., atď., a takto by som Vám celý spis vyrátal na §-fy, až by z neho nič neostalo. Čo je v tom zlého, dokazuvat tu nemôžem, ale len to odpovedám, že celý spôsob pojímania a vyvrátenia zlého a jeho dokázanie iba spis z druhého stanoviska napísaný môže poskytuvať. Nezatracujem ja spis ten preto, že sa náboženstva týka, že kresťanstvo hlása, ale preto, že jedno i druhé v bludnom svete ukazuje. Nezabraňujem ja prednášanie správcovi Vášmu preto, že vo Vás chce nábožný cit, nábožnú mysel, nábožné snaženie a chtenie zbudiť, ale preto, že nepravou cestou ide k vyžiadanému cielu; lebo sa obávam, žeby ste sa všeci nevedomky mesto raja na holú pustatinu nedostali. Možno, že sami ešte teraz neznáte, čo máte pred sebou, ale ak ste pozorní boli poslucháči mojich prednášaní, pozdejšie by ste poznali a potom by ste alebo moje poprijímané myšlienky museli pozavrhúvať, čo by ani mne, ani Vám k chvále neslúžilo, lebo nad daromne vynaloženým namáhaním žaluvať. Jestli chcete v úmyslu Vašom státi, v myšlienkach čisto nábožných a slovensko-kresťanských sa vzdelávať; teda Vám k prednášaňú Hurbanovu Uniu, v ktorej i z cirkevnohistorického, i z dogmatického, i z morálneho atď. ohladu najbohatšú studnicu k rozmýšaňú najdete.

Buďte v každom dobrom silní, v rozsúdeňú, čo by Vám k pokoju a snažeňú slúžilo, opatrní, úprimným radám, otvoreným, spravedlivým poriadkom povolní.

Dané v Prešove na deň Všetkých svatých 1846.

Janko Francisci Rimavský, v. r.

v. t. č. hl. správca Jednoty mládeže slovenskej

List 87. Augustovi Horislavovi Škultétymu

V Prešove dňa 20. 11. 1846^[1149]

Ej, čiže je toto nepolitické pero; dočkaj kus, kým mu dám hus.^[1150] No tak! už je hneď inakšie — ale pardon, že tak začínam.

Lúto mi je, Starký môj drahý, že sa mrzíš na tom, že som Ti dosial nepísal. Moje tunajšie položenie som v Hodžovi písanom liste vyložil, ktorý, som znal, že i Ty budeš čítať. A viacej čože som Ti mal písať? Ako stoja počty a knihy v Levoči, ja neznám, lebo som žiadneho dopisu v tých záležitostiach nedostal, a keď som tam bol, zostali pri starom. Čo za dobré uznáš urobiť zo Spasením,^[1151] to urob, a ak by si nemal kde poslať, pošli ich do Levoče naspet a adresuj Jana Lackovi. Siroty,^[1152] aj čo sa neminú, do Levoče neposielaj. Keď pošleš dačo tlačiť, z toho superrevíziu ja povediem.^[1153] Fejérpatakymu som v záležitostiach všetkých počtov nedávno písal.^[1154] Tieto vakácie mi mnoho motaniny v počtách porobili. Dotedy, kým Tatrín^[1155] o rozpredávanie sa nepostará, nehodno takémuto všadeboviu, ako som ja, knihy dať tlačiť alebo rozširovanie na seba vziať.

Ozaj, či je to pravda, čo práve čítam v Egyházi lapu zo Solmen, že vraj Tatrín je zabránený.^[1156] Bol to trup, čo to písal.

Teda neboli s mojím držaním sa spokojní v Tatríne zhromaždení?^[1157] Z toho nemôžem. K ospravedlneniu iba to pridávam, že ma ani pohodlnosť a tým menej strach k tomu držaniu nepohli. Ostatne ja sa vinným byť necítim. Ďalej vysvetluvať prečo som to urobil, som si sám sebe zabránil, aby som mnoho rečí sporiť nemusel, alebo slubuvať asnáď čo je nie v mojej moci alebo, alebo — pánboh zná čo.

Slovač je tu naničhodná, pedagogiami a boh vie čím celkom zotročená; sotva môžem moju ako hl. správnu radu udržať. Čo by som bol chcel, zázraky by som nebol mohol tvoriť, lebo teraz som už sprobúval a sprobúvam sa len hýbať, a predsa nejde. Uvidíme, či sa dačo dá pohnúť. Ak ste moje reči v Hodžovom liste^[1158] tak rozumeli, že sa celkom chcem utiahnuť, teda ich odvolávam.

S Maďarmi som v dobrej harmonii.^[1159] Z náhladov mojich poznávajú, že som Slovák, a predsa sú ku mne dobrí. Pár súdmi, čo som v Tártaságu čítal, som si dúveru vydobudol. Na stredu dám prácu, ktorej som práve teraz plán napísal. Pohlo ma k nej to ťaženie, či je povedomie Maďarov ich pádu, čo sa i v Társaságu dakolkorazy spomenulo. Ja teda ukážem, že to povedomie z domnelého pádu do skutočného pádu musí zaviesť, a síce skrze lahostajnosť k nepoistenej stávajíčnosti štátu a skrze telesnosť, ktorá pre nedúveru v duchovný svet sa musí stať hlavným cielom života. Ale ak má štát uhorský hatalom,^[1160] nič ho nezadrží, iba rovnoprávnosť stavov a rovnoprávnosť pred súdom osoby ako osoby, rovnoprávnosť majetku, rovnoprávnosť národná a naposledy rovnoprávnosť náboženská. Uvidím, ako ju prímu.

Včera sme mali exámen z bon tetó jogu^[1161] a spočiatku decembra bude z bányajogu,^[1162] ktorý za hodinu už dokončí.

Súkromná moja práca je na čítania ohraničená, u Csupku mám quasi patroniu^[1163] t. j. na moje požiadanie mi dáva písať. U Malatinského^[1164] mám pedagogiu, na 1. hodinu denne dostávam 5 zl. cm, to je môj celý dôchodok. Na pondelok začnem učiť Kissovho viedenského agensovho syna, ktorý je tu jurister, šuhaj znamenitý, v Társaságu jegyző a u Maďarov velkú populárnosť majúci — slovensky. Otec mu to naložil a on má chuti, že: „hip, Europa hagyott szépét bejár hatje az ember ha azon nyebet tudje…^[1165] On ma bol požiadal, že by som mu poradil dakoho, ale som sa mu sám ponúkol, že ho sám budem učiť z barátsága.^[1166] On najskôr nechcel, že toto som myslel zadarmo, a za peniaze bolo jemu divne odomňa sa učiť, naposledy prijal. Ja som to (v)zal na seba, lebo som sa bál, že by mu druhý nepríjemným učením chuť odňal, alebo reč zhnusil. Ja ho budem vedieť dobre upotrebiť.

Inšie Ti z nášho sveta neviem odpísať, kreme, že budeme mať vo fašangoch bál. Ak prídeš, pošlem Ti billet — mňa do tervezö válosztmányu^[1167] za úda vyvolili.

Richtig máme dvoje písaných novín „Vizhang“ a „Kopond“.^[1168] Požiadaný som zvlášte do oboch za spolupracuvatela, ale som veru ešte dosial nič nenapísal — ale budem písať.

Prosím Ťa, pošli tento môj list domov po schválnom expresovi a odpíš bratovi, dokedy majú veci do Tisovca dopraviť, aby ich Stehla^[1169] mohol sebou vziať. Urob to, prosím Ťa. Krišpina doma a ja dobre nezamrznem. Gáberovi^[1170] tento list iba po istej príležitosti pošli, alebo počkaj kým príde, lebo sa strojí k vám — tak mi píše.

Od Stehlu sa o týchto vecach, čo píšem o mne, nič nespytujte, ani nehovorte o nich pred ním; ale sa môžeš prezvedieť zďaleka, čo myslia profesoria, Malatinský a publikum o mne — potom mi to odpíš. Ostatne tak hovor, že by si sa neukázal, že Ti dač zvláštno záleží na mne.

Galaga^[1171] mi pozdrav. S bohom dopisujem.

Zbohom Tvoj Janko Fr.

List 88. Štefanovi Markovi Daxnerovi

Na Ondreja^[1172] (30. 11.) 1846^[1173]

Marko môj!

Už len po hispemben Ti do Tisovca píšem. Jano^[1174] mi z Pešti písal, že Ťa domov vypravil; nuž vari len doma budeš. Neviem, či Ťa môj ostatný listok ešte v Pešti zastihol.^[1175] Ak aj nie, aspon to viem z Janovho listu, že sa nestratil, čo by som veru nerád. Od Švehlu^[1176] som ako isté čakal od Teba lístok, aspon z ohladu toho, že si doma. Ale ste vy vari nedržali toho novopečeného p. farára za hodnovernú osobu, zvlášte keď som ja po nej nepísal. Ja som bol preňho list prihotovil, a to viacej listov, len že mi ich Abaffy^[1177] tak oddal, že mi tu ostali. A ja Vám ich teraz posielam menovite archidiakonom^[1178] a Lajošom Gáberom,^[1179] ktorý dotedy, kým sám hore nepríde, zadržte, alebo kým ho po hodnovernom poslovi nebudete môcť odoslať.

Marko, že Ťa vraj chcú za meského fiškusa?^[1180] dal by boh aj za inspektora! Marko môj, odpíš mi, keď nie inak, teda po počte, ale naiste, keď nie viac, aspon to, že cez sviatky budeš lebo nebudeš v Tisovci. Už potom uvidím, čo urobím. Keby Ti to pánboh račej skôr urobiť vnuknúl, žeby mi pozde nebolo. Začnem sa učiť fechtuvať^[1181] tohoto týdňa.

No Marko môj, zbohom Tvoj

Janko Fr.

List 89. Augustovi Horislavovi Škultétymu

Na Ondreja (30. 11. 1846)^[1182]

Braček Gustík!

Tu Ti posielam list, čo mi Stehlo^[1183] odbehol. Už ani sám neznám, čo som v ňom popísal. Nového teraz nič neznám napísať, krema ak by Ti chcel vypisuvať na naničhodnosť tunajších dakolko Slovákov. Naničhodné pleme. Odpíš mi čím skôr t. j. kým by bolo času, či Marko^[1184] bude naiste v Tisovci cez zimu — či sa môžem na to spolahnúť, že bude doma.

Teraz som práve mal prvú hodinu slovenskú.^[1185] Od mesiaca som piatich dnes zbil dovedna.^[1186] A rečnil jeden aj jedna práca sa posúdila. Tak bude bývať každú nedeľu od tých čias. Predsadám ja.^[1187]

Fráter Gustík, tu sa všade zle žalujú na krádež, čože to bude z tej biedy?

Zbohom

Tvoj Janko

List 90. Johane Lehockej

V Prešove dňa 10/12 1846^[1188]

Vysokoctená pani!

Najmenej desať razy som k tomuto listu sadal a keby som ho bol pri prvom sadnutí napísal, bol by som Vám odoslal odpoveď hneď v ten deň, v ktorý som Váš v mnohom mi pamatný lístok obdržal.^[1189] Ale som nemohol vnútrný boj priviesť do takého pokoja, že by som z neho dač ako isté na papier položiť môhol a slovami prikuvať. Z jednej strany sa mi pravda stavela pred oči, z druhej zas slabosť, vyvrácenú silu nevyvrácenou ukázať. Vidí sa mi, že sa trenie upokojili, preto som začal písať, ale či dokončím a ak delako zájdem, sám neznám.

Už Vy to, vy ženské, zázračné máte oči, vy pravdu vidíte i tam, kde ju druhí sami nevidia alebo vidieť nechcú. Velmi som sa zadivil nad Vašimi listy, a — odpusťte — hrdosť moja sa urazenou byť cítila, že ste sa jej osmelila ako pravdu s istotou povedať to, čo si ona sama povedať nesmela: — a naostatok — uderiac sa v prsá — vyznať som si musel — pravda je.

Pri velikom tomto ustúpení, prosím, len mi to jedno dopusťte, že môjmu listu,^[1190] nad ktorým ste sa, ako píšete, ustrnula, nebola „bez konca láska má“ — príčina — povedome naskrze nie. Druhé to boli príčiny, na ktorých bol povedome založený, ale že aj táto mohla k nemu mnoho dopomôcť, netajím, zmocniac sa celej mojej podstaty, a istú barvitosť celému môjmu ja dajúc.

Vaše listy mi boli opravdivé potíšenie. Náš Bohdan^[1191] mi krásnych pár poľských veršov poslal, zaďakujte mu menom mojím za ne. To čo obsahujú tie verše, to je čo ma drží, to je moja sila a spasenie. Divil som sa, ale sa viacej nedivím nad tým, ako môže sa šlechetná, čistá duša do priepasti všetkého zakázaného hodiť. Vezmite človeku anjela, nach ním anjel pohrdne, a on zapáli diablovi obeť plameňom búrlivých silných prsú na oltáre života vlastného. Moralizuvanie sú pekné frázy, ktoré sú slabé na to, žeby silu rozpálenej duše do chladných svojich retiaz skovať vedeli. Kto skrotí oheň mojich prsov, kto spytujem sa je na svete tak silný? Nikto, čo by všetky morálky dohromady pozbieral od stvorenia sveta až do dnešného dňa. Sú v živote mladom velmi delikátne okamženia, nach sa len jeden vlások pohne a spasenie lebo zatratenie je podpísané. Dajte mu knihy, zakúri s nimi, hovorte mu pekné reči a každá sa mu v jeho očoch premení na karikatúru; potešujte ho, vysmeje sa vám; poúčajte ho, odoženie vás; žehnajte ho, zatratí vás. To je doba života, kde sa všetko dobré, krásne a svaté na karikatúru mení — eh ale tú dobu vysmiaťa sa zo svatosti, tú dobu šlápania svatosti splodilo.

Chcel som moje bôle do veršov po viazať, ale sa nedajú — siliť sa zase nechcem, lebo sa bojím, že horšie bude. Už som všeličo sprobúval, nazdal som sa že v hluku sveta ohluším aj vnútrný nepokoj — ale darmo. Nazdal som sa, že druhým nahradím stratu, sprobúval som sa nasilu zalúbiť — načas sa podarilo, a zas všetky radosti čerti schvátili. Ach bože, na kolená padám pred velebou tvojou, zošli deň, zošli dobu, ktorá ohňom svojím všetky ohne spáli, búrkou všetky búrky ohluší, mečom všetky meče vytupí!

V tomto naničhodnom Prešove som sa celkom zunuval. Pôjdem sa na sviatky dakde prevetrieť. Idem domov, krem toho som už od 12 rokov nebol doma na hody,^[1192] a okrem čo som u Vás, som od 12 rokov naveky len v mestách bol, v mes(t)kej proze. Na Velké noce som, pravda, prichodieval — ach a mal som nebeské blaženstvá — vari za to mám teraz tolko pekla.

Učím sa teraz fechtuvať,^[1193] to je moje jediná potešenie tuná. Aspon v tej hre ochladím neskrocený oheň rozžatých prsú. Spolu s fechtovaním mám každý deň dve hodiny jedno za druhým telesné cvičenie, kde sa do zmorenia namáham. Keby ma svaté veliké veci neviazali, chladil by som oheň môj nápojom a čo ja viem čím, čo pod ruku príde. Nehanbím sa Vám to vyznať, trebars je nie chvála, lebo je psychologická pravda — ale tak padnúť mi môj šťastný genius nedá — preto sa namáham, morím. Ak je pravda, že namáhaním takým telo mocnie, ja do leta musím byť obrom.

Na môj prvý list,^[1194] prosím Vás, nežiadajte komentár, lebo sám neznám, čo som písal. V tomto znám, že veru mnoho logiky tiež nenajdete, no veď je za to vari nič — to nepôjde pred profesora, že by ho posudzuval. Vy, milosť pani, ak by ste ho chceli súdiť a psychologické výsledky na položenie ducha môjho ťahať, teda Vás prosím, neráčte moje paraxizmy za pravidelný stav môj držať: to príde a zas pominie, a zas príde — a pominie — vari nekdy. Ja znám v objektívnej práci postavený sa natolko zaprieť, že svet na mne nič nezbadá, ale nato v samote tým hlbšie cítim to zaprenie. Čo by ho hrom zabil s takým prozaickým životom ani koňa, ani vojny — šablu už len budem mať — ale ani — dievčaťa! Už som kolko razy prišiel na tú myšlienku, kde prídem (odpusťte, kým prejdeme na druhú stranu), kde prídem reku, všade sa zaľúbiť, aleby som sa račej dal čertovi za živa za rohy schytiť, ako to urobiť. Hej, viem ja, ako je to frajerku stratiť, a neprajem to nikomu. Nikoho tak neľutujem, ako keď sa dakto, (ak sa) do mňa zaľúbi, lebo mu jeho lásku vrátiť nemôžem. Smial som sa na Kaličiakovi, a on v mojich očach nič viac nebol od baby; ale ho ospravedlňujem. Len na jeho babské a klevetársko všade a pred každým a naveky vykladanie jeho alentheneron^[1195] plujem. Ja nechcem, aby v mojej svatyni (odpusťte, že sa tak vyslovujem) svine ryli. Komu sa človek so svatosťou zverí, nech je čistý spovedlník. Ja sa chcem spovedať a nie ťažkosti srdca svojho na trhu ako šafraníci ich krámy rozkladať.

Že Žofka^[1196] ozdravela, z toho sa srdečne teším, nach ju len pánboh požehná dobrým stálym zdravím a hodným, verným podla vôle šuhajom, lebo nech som dobrým bez toho je aj zdravie aj život iba starý futrál, ktorý sa atď. Zatracené je to požívanie a prežívanie, račej pozývanie a prežúvanie len — kde čloken ustavičnú práznotu a nedostatok cíti, na ustavičnej neukojitelnej túžbe mre a predca nezomrie.

Už mi do sviatkov, prosím, nepíšte, lebo ma list tu nedostihne. Po sviatkach Vás prosím. Ja Vám tiež odpíšem, čo som robil, ako sa mi vodilo, či som sa reku dakde neprilepil; ale neviem kde! A! to je podlosť! tak zahrávať sa nesvedčí so svatými vecami.

Drahému Bašíkovi^[1197] moje srdečné pozdravenie, všetkým Vám sťastlivé sviatky a spomeňte si, keď sa na narodenie božie modliť budete, a ďakuvať bohu za spasenie sveta, spomeňte a vyproste spasenie aj pre

J. R.