ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

— Nech je pochválený Hospodin, Pán Boh náš nebeský! — zvolal muž rýchlym krokom sa približujúci, v ktorom som dľa reči a kroju hneď poznal Slováka.

— Čo dobrého nesiete človiečku? — tázal sa ho Selén, keď muž ten k nám dorazil.

— Jaj, pekne vás prosím, pane môj drahý, povedzte že mi, kde tu býva náš dobrý Otec nebeský? A či sú doma?

Na reči človeka toho skoro sme sa museli rozosmiať, mysliac v prvom okamžení, že máme do činenia s človekom, pominutým sa rozumom.

— Pán Boh nebeský tu nebýva, — odpovedal Selén.

— Že vraj nie? — podivil sa Slováčik, vyvaliac oči. — Ja som, ponížene prosím, Jano Chvojka, Slovák od Prešporka, a idem rovno sem zo sveta pred Pána Boha s ponosou a so žalobou.

— So žalobou? — tázal sa Selén; — no s tou si veru musíte počkať už na súdny deň, a ten čas ešte neprišiel.

Úbohého Slováka to zronilo, tak že si zavzdychol a hlavou pokrútil.

— Žalobu a ponosu teda nesiete pred trón Boží? Aj, čože sa vám takého stalo, čo Janko? — tázal sa ho Selén.

— Hm! že vraj čo? Nuž ľa! Chcem sa Pánu Bohu ponosovať, že tam dolu u nás v Uhorskej je Slovákovi už nie viac na vydržanie s tými hroznými krivdami a prenasledovaním, čo tí maďarskí pánovia u nás s úbohou Slovačou vykonávajú! Idem žalovať na nich a spolu i prosiť Pána Boha, aby medzi nami a nimi dáky poriadok porobil…

— Musí to teda byť niečo veľmi vážneho, že ste sa Janko odhodlali ku tomu kroku? — riekol Selen.

— Veru, je pane môj, vec tak hrozná, že volá do neba o pomstu!

— Nejaký hrozný hriech spáchaný je tam dolu?

— Hriech, krivda, bezprávie, násilnosť, brutalita, zločin — citoval Janko, — čo my pokojamilovní Slováci už ďalej ztrpieť nemôžeme.

— Ktože ale ten hriech spáchal na vás?

Veru páchajú ho, páchajú na nás úbohých slovenských sedliakoch, naši uhorskí, ústavní, vládni páni, od ministra začínajúc až po samého posledného žandára a hajdúcha.

— V jakom ohľade?

— Hm! to je dlhá rozprávka, ale ak chcete počúvať, vyrozprávam vám všetko od A až po Z.

— Nuž teda rozpovedzte, bude ma to zaujímať, ačkoľvek milý Janko, ja vám v tom ani máčny mak nespomôžem.

— Ľa! veď ja dobre viem, že nám okrem Pána Boha samého nikto iný spomôcť nechce. Ó my biedny, ubitý ľud! — rozprával Jano Chvojka, medzitým, čo ho Selén dichtive počúval.

— Celému svetu je známo, — pokračoval Chvojka, — že u nás v Uhrách, pod Tatrami asi v 13 stoliciach býva číry slovenský národ, nábožný ľud, dobrých mravov. O nás hovorí sa i to, že sme národ „holubičí“. A to právom, bo nezadierame sa do nikoho, na nikom sa nenosíme, nikoho nedreme, nikomu svetskú slávu nezávidíme. Sme dobráci, robotní a usilovní v práci. Ponížení sme a pri tom všetkom národ veľmi opustený, ubiedený a utlačený. Hrdlujeme sa v potu tvári v ťažkých robotách, a z mozoľov našej krvopotnej práce statočne platíme daň vlasti a kráľovi. Naši synovia, dľa svedectva vojanských veliteľov sú dobrí vojaci, naši parobci poriadni sluhovia, naši priemyselníci šikovní majstri, naši kňazi sú horliví služobníci Boží, naši učitelia výborní vzdelávatelia, naše ženy statočné matky… a predsa na priek toho sme národ opovrhovaný, prezdievaný, osočovaný a nenávidený. Od našich spolukrajanov, Maďarov, sme ani za ľudí nie držaní, a nakladano je s nami ako s hovädami.

— Že nepreháňam, nech slúži za príklad to, čo s nami naši vládni páni najnovšie vykonali pri výkone našich občianskych práv, totiž pri voľbách snemových vyslancov na krajinský snem v Nitre, vo Zvolene a v Stupave. — Istý som, že pri očutí tých nezákonitostí, surovostí a krívd každému citeľnému človekovi vlasy do hore dúbkom stanú.

— Poviem len o Stupave. Tam asi 1200 voličov ľudovej strany, čírych to Slovákov, z prešporskej stolice dali obkolesiť tľupou poldruha sta husárov a žandárov na slobodnom poli pod holým nebom a držali ich tak zatvorených kordonom vojenským na zime, o hlade a smäde, bez ohrevu, bez ohňa a prístrešia za 2 noci a jedon deň, chtiac nás úbohých Slovákov, bojujúcich za právo cirkve a ľudu vymraziť a zničiť. Jako volič tam prítomný na vlastné uši slyšal som jednoho vládneho pána, ktorý na našu prosbu, aby sme si pod holým nebom v mrazivej noci ohňa naklásť smeli a zkrpenelé údy naše zohriať smeli, dal nám túto drakonskú odpoveď: „Hát dőgőljőn a tót oda kint!“ (Nech vydochnú Slováci tam von!) A vskutku touto neslýchanou brutalitou, asiatickou surovosťou, od vládnych maďarských pánov, docielilo sa to, že sme nielen občiansky zápas prehrali, ale z pomedzi nás voličov aj 130 ľudí prechladnúc, onemocnelo. A tak následkom prestydnutia, ja prvý z pomedzi nich zaplatil som životom výkon občianskeho práva.

— I zaprisahal som sa na smrteľnej posteli, že budem pred súdnou Božou stolicou žalovať na tých ukrutníkov, a prednesiem pred Bohom všetky tie krivdy, ukrutenstvá, zločiny, klamstvá a luhaniny, ktoré naší maďarskí vládni páni na národe našom páchajú.

— Pusťte ma teda pred velebnosť Božiu, — hovoril ešte Chvojka, — nech žalujem tam a poprosím Boha, aby ohnivou nebeskou strelou prasnul do nich a zničil týcht asiastických tatárov, úbohý kresťanský ľud takto prenasledujúcich!

— Viem posúdiť, Janko — riekol Selén — vaše rozhorčenie nad špatným zachádzaním vládnych pánov s úbohým slovenským ľudom, ale preto miernite sa v svojom hneve. Verte že príde doba, príde, čo vyslyší Boh prosby a vzdychy vaše; len do práv Božích násilne nesiahajte, lebo Boh, pán sveta, nie je náhlivý, ale pamätlivý!

— Jano Chvojka sa s vyjadrením Seléna pomaly uspokojil a utíšil.

Obrátiac sa ku mne Selén, riekol:

— Očuli ste?

— Očul, očul, a vidím, jako sa preplňuje kalich utrpenia a trpkostí slovenského ľudu v Uhrách.